Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. jún 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3To/7/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716010839
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Halkociová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8716010839.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov JUDr.
Mariána Sninského a JUDr. Martiny Zeleňakovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 20.06.2019, v
trestnej veci obžalovaného R. K. pre pokračovací prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm.
a) Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T/99/2016 zo
dňa 08.08.2018, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku odvolanie obžalovaného R. K. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného R. K. vinným z pokračovacieho prečinu
spreneverypodľa§213ods.1,ods.2písm.a)Tr.zákona,ktoréhosadopustilnatomskutkovomzáklade,
že

- ako zamestnanec spoločnosti MEDUX, s.r.o. so sídlom Levočská 3521/29, Poprad, IČO: 36 815 829 s
miestom prevádzky skladu na ul. Wolkerovej 679 v Poprade na základe pracovnej zmluvy, vykonávajúci
rozvoz tovaru, pričom na konci zmeny neodviedol zamestnávateľovi tržbu do pokladne za predaný tovar,
a to v nasledovných dňoch: dňa 14.12.2015 vo výške 4.020,82 eur, dňa 04.01.2016 vo výške 230,-
eur, dňa 07.01.2016 vo výške 902,51 eur, dňa 08.01.2016 vo výške 2.625,86 eur, dňa 22.01.2016 vo
výške 335,59 eur, dňa 26.01.2016 vo výške 231,77 eur, kde celkovo neodviedol sumu 7.779,22 eur v

príslušných dňoch na konci zmeny do pokladne, ale túto sumu si ponechal a použil pre svoju vlastnú
potrebu, čím si takto prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spoločnosti MEDUX, s.r.o. so sídlom
Levočská 3521/29, Poprad, IČO: 36 815 829 s miestom prevádzky skladu na ul. Wolkerovej 679 v
Poprade, svojím konaním spôsobil škodu najmenej vo výške 7.779,22 eur.

Za to mu uložil podľa § 213 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2 Tr. zákona, § 54 Tr. zákona trest

povinnej práce vo výmere 150 hodín. Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku uložil obžalovanému povinnosť
nahradiť poškodenému MEDUX, s.r.o., Levočská 3521/29, Poprad, IČO: 36 815 829 škodu vo výške
4.391,81 eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie
obžalovaný, ktoré odôvodnil tak, že obžaloba na základe vykonaného dokazovania žiadnym spôsobom

nepreukázala, že skutok sa vôbec stal, v danom prípade existuje množstvo pochybností, pre ktoré
podľa jeho názoru nemôže byť obžalovaný z daného skutku uznaný vinným. Na základe vykonaného
dokazovania nebolo presne a bez pochybností zistené, či vôbec a ak by predsa aj áno, v akej výške
jeho klient prijatú tržbu neodviedol, čo však ešte nedokazuje, že konal v úmysle takúto tržbu si privlastniť
a spáchať trestný čin sprenevery. Podľa výroku o vine mal obžalovaný nakladať ako zamestnanec
so zverenými finančnými prostriedkami obchodnej spoločnosti, avšak nebol predložený žiaden dôkaz,

aby obžalovanému boli zverené finančné prostriedky, nebola predložená, ako to vyžaduje zákon,
dohoda o hmotnej zodpovednosti. Posledného čiastkového skutku podľa výroku rozsudku o vine zodňa 26.01.2016 sa mal obžalovaný dopustiť už v čase, keď už ani nebol zamestnancom obchodnej
spoločnosti a v spoločnosti nepracoval, pričom svedkovia potvrdili, že po ukončení pracovného pomeru
už sa v prevádzke spoločnosti nenachádzal, žiaden tovar neprevzal a teda nemal ani čo spreneveriť.

Dodatočne obhajoba doplnila dôvody ešte ďalším podaním, kde uviedla, že okresný súd sa nevyrovnal
ani s jednou z množstva ním vznesených zásadných obhajobných námietok a takmer na žiadnu nedal
odpoveď. Následne citoval z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 290/2015, IV. ÚS
57/2014, IV. ÚS 296/09, II. ÚS 200/09, II. ÚS 410/06, III. ÚS 153/07 a poukázal na to, že v prípade
napadnutého rozhodnutia ide o arbitrárne rozhodnutie. Ku skutkovým zisteniam uviedol, že k 14.12.2015

nemal obžalovaný odviesť tržbu vo výške 4.020,82 eur, čo nekorešponduje s vykonanými dôkazmi, z
ktorých vyplýva, že v tento deň ani nemohol obžalovaný takúto tržbu mať, keď sám poškodený predložil
doklady za niekoľko dní (jeden týždeň) a nielen zo dňa 14.12.2015. Namietal, že nebol vypočutý žiaden
odberateľ, ktorý by potvrdil, že v konkrétny deň, teda 14.12. dodal tovar obžalovaný a zároveň že prevzal
od toho konkrétneho odberateľa hotovosť ako úhradu kúpnej ceny za dodaný tovar, ktorú následne mal
odovzdať do pokladne obchodnej spoločnosti Medux, s.r.o.. Ďalej nebolo podľa obhajoby preukázané,

že v konkrétny deň mal všetok tovar rozviesť obžalovaný, keď viacerí svedkovia potvrdili, že rozvoz
tovaru v danom období vykonávali viaceré osoby, a to S. P., S.. R. K., a brigádnicky ešte aj R. K.
R... Nebola predložená kniha jázd, prípadne iný doklad, ktorý by potvrdzoval vydanie tovaru zo skladu
priamo obžalovanému, ktorý by preukazoval, že tovar vo výške uvedenej v obžalobe naozaj rozviezol
obžalovaný a prevzal za neho od odberateľov aj hotovosť. Ku skutku zo dňa 04.01.2016 a neodvedenia

tržby vo výške 230,- eur uviedol, že v tomto prípade išlo o bežnú zálohu na výplatu, čo nebolo ojedinelé a
túto formu jeho klient využíval u zamestnávateľa viackrát, ako aj ďalší zamestnanci, bolo to po vzájomnej
dohode medzi zamestnávateľom a S.. R. K., ako predchádzajúcim majiteľom a vtedajším vedúcim
skladu. Pokiaľ ide o dni 07.01.2016 a 08.01.2016, v danom prípade obžalovaný odviedol tržbu za
tieto dni 13.01.2016 a 14.01.2016 vo výške 2.900,- eur, čo nebolo nič nie bežné, že by tržba nebola

odovzdaná neskôr. Pokiaľ ide o skutok z 22.01.2016 a neodvedenia tržby vo výške 335,99 eur, išlo o
doplatok výplaty, kde túto formu obžalovaný využíval u zamestnávateľa počas celej doby pracovného
pomeru. Išlo o vzájomnú dohodu medzi zamestnávateľom a S.. R. K.. Posledného čiastkového skutku
sa mal obžalovaný dopustiť dňa 26.01.2016, kedy nemal odviesť tržbu vo výške 231,77 eur, avšak
v danom dni už nepracoval u zamestnávateľa poškodeného, pretože došlo k skončeniu pracovného

pomeru. Poukázal na zásadu a princíp ultima ratio, ktorý plní funkciu subsidiárnu a ktorá spočíva v
tom, že trestnoprávne normy majú byť používané, len pokiaľ použitie iných prostriedkov právneho
poriadku neprichádza do úvahy alebo ich využitie je zjavne neúčelné. Poukázal ďalej na rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.12.2011 sp. zn. I. ÚS 316/2011. Ďalej poukazoval na to,
že súčasťou práva na riadny proces je povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje

rozhodnutie náležite odôvodniť tak, aby bol zrejmý vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi úvahami na strane druhej. Opäť namietal nedostatočnú
odôvodnenosť napadnutého rozsudku, podľa jeho názoru okresný súd v rozsudku neodôvodnil, ako
sa vyrovnal s obhajobou a dôkazmi a najmä tými rozporuplnými. Zhrnul, že dokazovanie vykonané v
prípravnom konaní, ako aj v konaní pred okresným súdom, nevyprodukovalo presvedčivé dôkazy, ktoré

by preukázali, že skutok sa stal práve tak, ako uvádzala a kvalifikovala obžaloba a z tohto dôvodu
navrhol, aby krajský súd prihliadal aj na chyby odvolaním nevytýkané a rozhodol sám o oslobodení
obžalovaného s tým, že sa ten tohto skutku nedopustil, prípadne aby zrušil vec a vrátil súdu prvého
stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na základe podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo,pričomnachyby,ktoréneboliodvolanímvytýkanéprihliadnelenvtedy,akbyodôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo podľa názoru krajského súdu na súde prvého stupňa vykonané
dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. poriadku pre správne
zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Prvostupňový súd dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v §

2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým, ako aj právnym záverom.
Krajský súd však považoval za potrebné vo veci dopočuť svedka poškodeného E. R. a v tom smere
doplnil dokazovanie na verejnom zasadnutí.Obžalovaný spáchanie skutku kladeného mu za vinu obžalobou poprel, keď na hlavnom pojednávaní
na okresnom súde vyhlásil, že je nevinný a ďalej využil svoje právo nevypovedať. Zo spáchania skutku
bol obžalovaný v celom rozsahu usvedčený výpoveďou svedka poškodeného E. R., ktorý uviedol,

že obžalovaný bol jeho zamestnancom v spoločnosti Medux s.r.o. od 13.2.2015 do 25.1.2016 a jeho
pracovnou náplňou bol rozvoz tovaru odberateľom. Niektorí odberatelia platili za tovar po jeho dodaní v
hotovosti, v takom prípade dostal vodič výdavkové listy na tovar, pokladníčka L. X. vydala obžalovanému
dodacie listy a obžalovaný na ich základe odovzdával na konci zmeny tržbu do pokladne. Obžalovaný
bol povinný platby v deň prijatia odovzdať do pokladne L. X., pokiaľ by sa niekde zdržal, mal tak

urobiť nasledujúci deň. Obžalovaný neodovzdal tržby tak ako mal, oni mu vykonali zrážky zo mzdy,
ale okrem toho dlhuje ešte ďalšie peniaze, pričom sa mu obžalovaný priznal, že peniaze prehral na
automatoch. Aj po tomto rozhovore naďalej dochádzalo k neodovzdávaniu tržieb obžalovaným. Pokiaľ
obžalovaný nemohol rozvoz tovaru vykonať, vedúci skladu, ktorým bol otec obžalovaného zabezpečil
zastupovanie a tovar rozviezol buď brat obžalovaného alebo zamestnanci C. alebo Č.. Nikomu z nich sa
však nestalo, aby neodovzdal tržby. Obžalovaný neodviedol včas sumu spolu 7.779,22 eur, 13.1.2016

vrátil do poklade sumu 1.400 eur a 14.1.2016 sumu 1.500 eur, spolu zostal dlžný ešte sumu 4.391,81
eur. Poprel, aby spoločnosť Medux dlhovala peniaze spoločnosti Stella Poprad s.r.o., kde bol konateľom
otec obžalovaného, práve naopak, spoločnosť Medux uhradila viaceré dlhy spoločnosti Stella a to tak
na nájomnom pre železnice, požičala spoločnosti Stella hotovosť na nákup tovaru, platila za užívanie
telefónov, neskôr bola spoločnosť predaná a zostala dlžná spoločnosti Medux. Do konania verejného

zasadnutia na krajskom súde obžalovaný svoj vyčíslený dlh ani čiastočne neuhradil.

RovnakotakbolobžalovanýzospáchaniaskutkuusvedčenýajvýpoveďousvedkyneL.X.,ktoráuviedla,
žeonaviedlazáznamyorozsahutovaru,ktorýobžalovanýprevzalavakejcene,nakoncidňaočakávala,
že obžalovaný do pokladne odvedie tržby, rozvoz tovaru vykonával aj otec obžalovaného a svedok P. D.

C., ale len obžalovaný a jeho otec neodviedli tržby v celom rozsahu. Oni ako pokladňa zamestnávateľovi
oznamovali skutočnosť, že obžalovaný tržbu neodviedol až po tom, keď napriek uplynutiu viacerých dní
a opakovaným upozorneniam tržbu neodviedol.

Svedkyňa J. P., účtovníčka v spoločnosti Medux s.r.o. potvrdila, že spoločnosť Medux nemá voči

obžalovanému žiadne dlhy, boli mu vykonávané zrážky zo mzdy, lebo si ponechal z tržieb nejaké sumy,
na prelome rokov 2015 a 2016 sa už jednalo o veľké sumy a preto to bolo riešené na polícii.

Svedkyňa R. Y., ktorá v spoločnosti pracovala ako predavač- pokladník uviedla, že nebol problém pokiaľ
si niekto ponechal tržbu ako zálohu, pokiaľ táto suma neprevyšovala sumu výplaty, ekonómka mu to

potom pri výplate zúčtovala.

Svedok S. P.zina uviedol, že aj naďalej pracuje v spoločnosti Medux s.r.o. ako skladník-vodič, v čase
skutku v mimoriadnych prípadoch aj on aj svedok Č. rozvážali tovar, pokiaľ nebol v práci obžalovaný
alebo jeho otec. Obžalovaný sa mu priznal, že on tie peniaze prehral v pokri. Evidenciu vydaného tovaru

a prijatých platieb viedli v pokladni. Svedok si peniaze z tržieb neponechával ako zálohy, keď to niekto
iný urobil, tak len s vedomím vedúceho a ekonómky. Stalo sa, že zákazník nemal peniaze, vtedy situáciu
riešil vždy po dohode s pokladníčkou a bolo to výnimočné.

Svedok S.. R. K., otec obžalovaného uviedol, že on od roku 1996 podnikal v oblasti veľkopredaja

liehovín, v roku 2015 mal finančné problémy a tie riešil tak, že na základe ústnej dohody všetky tovarové
zásoby prevzala spoločnosť Medux, ktorej konateľom je svedok R.. Spoločnosť Medux využíva veci, za
ktoré nezaplatila, nedošlo k finančnému vyporiadaniu, spoločnosť Medux používala vozidlá, ktoré patrili
spoločnosti Stella a rovnako tak používala telefóny.

Napriek námietkam prezentovaným v dôvodoch odvolania aj podľa názoru krajského súdu bolo
nepochybne preukázané, že skutok tak, ako je vo výrokovej časti napadnutého rozsudku ustálený
sa stal, spáchal ho obžalovaný a jeho konanie napĺňa znaky prečinu, pre ktorý bol uznaný vinným.
Predovšetkým evidenciu tovaru vydaného obžalovanému viedla pokladníčka svedkyňa X., ktorá
vystavovala výdajkové doklady a ktorá jednoznačne potvrdila, že jej obžalovaný na konci pracovného

dňa respektíve deň nasledujúci neodovzdal peniaze, ktoré vybral za rozvezený tovar, pričom uvádzal,
že peniaze nechal doma, a keď ani po niekoľkých dňoch peniaze neodviedol, táto to oznámila
konateľovi,svedkoviR..Krajskýsúdnemalpochybnostiovýškespôsobenejškodytak,akojunazáklade
výdajkových dokladov a svojich záznamov o odovzdaných tržbách vyčíslila svedkyňa X.. Je pravdou,že časť dlžnej sumy bola po niekoľkých dňoch obžalovaným vrátená, avšak obžalovaný poškodenej
spoločnosti aj naďalej dlhuje sumu 4.391,81 eur. Ani krajský súd nezistil žiaden logický dôvod, pre
ktorý by v tomto smere neuveril výpovediam svedkov R. a X. a o správnosti evidencie vydaného

tovaru a odovzdaných tržieb. Pokiaľ snáď obžalovaný namietal, že neboli vypočutí odberatelia s tým
aby títo uviedli, či peniaze obžalovanému aj skutočne vyplatili, tu krajský súd uvádza, že obžalovaný
v prípade, ak by dodávateľ nezaplatil za tovar, tento mohol vziať späť alebo mal oznámiť svedkyni
X. uvedené skutočnosti, nič také však oznámené nebolo. Napokon ani sám obžalovaný v dôvodoch
odvolania neuviedol, kto konkrétne podľa neho za dodaný tovar nezaplatil. Aj podľa výpovedí svedkov

zamestnancov spoločnosti Medux s.r.o. nikto iný okrem obžalovaného a jeho otca si tržby za tovar
neponechával bez vedomia zamestnávateľa. Rovnako tak skutočnosť, že obžalovaný napriek skončeniu
pracovného pomeru ešte nasledujúci deň vykonával rozvoz tovaru namiesto svojho otca, nemal krajský
súd za spochybnenú. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal s
námietkami obhajoby, pričom vychádzal z vykonaného dokazovania, dôkazy pritom hodnotil logicky
jednotlivo ako aj vo vzájomnom súvise a ani v tomto smere nie je čo súdu prvého stupňa vytknúť.

Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona
sa dopustí ten, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí tak na cudzom majetku
malú škodu. Nepochybne nie je potrebné pre naplnenie pojmových znakov prečinu sprenevery uzavretie
platnej dohody o hmotnej zodpovednosti zamestnanca tak, ako to tvrdí obhajoba v dôvodoch odvolania.

Dohoda o hmotnej zodpovednosti má význam v pracovnoprávnych vzťahoch v tom smere, že pri zistení
schodku na zverených hodnotách sa prenáša dôkazné bremeno zo zamestnávateľa na zamestnanca
a vychádza sa z tzv. prezumpcie viny zamestnanca. Z pohľadu trestného práva je však v prípade, ak
si zamestnanec preukázateľne bezdôvodne ponechá peniaze, ktoré evidentne patria zamestnávateľovi,
absolútne irelevantná otázka existencie dohody o hmotnej zodpovednosti. V danom prípade obžalovaný

neodviedol peniaze, ktoré prevzal za dodaný tovar. Skutočnosť, že by odberatelia nezaplatili za dodaný
tovar obžalovanému uvádzal obžalovaný len v tomto trestnom konaní a aj krajský súd považoval tieto
tvrdenia len za obranu obžalovaného v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti. Navyše za situácie, že
sám obžalovaný sa priznal poškodenému ako aj svedkovi P., že peniaze prehral.

Krajský súd sa zaoberal aj otázkou, či v danom prípade ide o prečin, teda či nie je závažnosť stíhaného
skutku vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti za ktorých bol čin spáchaný,
mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, nepatrná. Vzhľadom na charakter trestnej činnosti, kedy nešlo
o jednorazové konanie zo strany obžalovaného, ktorý opakovane a v sume značne prevyšujúcej jeho
mzdové nároky si ponechal zverené finančné prostriedky patriace nepochybne zamestnávateľovi, o

ktorých uviedol svedkovi R. a svedkovi P., že tieto použil na hazardné hry, vzhľadom aj na výšku týchto
prostriedkov, mal aj krajský súd za to, že sa jedná o trestný čin a že jeho závažnosť nie je len nepatrná.

Krajský súd sa stotožnil aj s výrokom napadnutého rozsudku pokiaľ ide o uložený trest, keď za trestný čin
sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. je možné jeho páchateľovi uložiť trest odňatia slobody vo výmere

až na dva roky. Trest povinnej práce vo výmere 150 hodín považuje krajský súd za trest dostatočný tak
pre nápravu páchateľa ako aj pre to, aby iných odradil od páchania obdobnej trestnej činnosti.

Správne súd prvého stupňa uložil obžalovanému povinnosť nahradiť zvyšok doposiaľ neuhradenej
škody. Keďže krajský súd nezistil ani iné pochybenia, odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.

jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.