Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. apríl 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/10/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6214208363
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6214208363.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Renáty

Deákovej a sudcov JUDr. Jany Haluškovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore žalobcov
v rade 1/ Z. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX/X, XXX XX G. G., 2/ S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX S. XX, 3/ Z. H. ml., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX P. XX, 4/ F. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXXXXP.XX,všetcižalobcoviazastúpeníJUDr.VladimíromZvarom,advokátomsosídlomAdvokátskej
kancelárie vo Veľkom Krtíši, ul. SNP 1/A, 990 01, proti žalovaným v rade 1/ L. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. XX/X, XXX XX G. G., 2/ S.. S. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. X, XXX XX G., žalovaní zastúpení
JUDr. Milan Žoldoš, advokát, s.r.o., so sídlom Karpatská 11, 058 01 Poprad, IČO: 47 251 506, o určenie

rozsahu majetku patriaceho do dedičstva, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Veľký
Krtíš č.k.3C/302/2014-387 zo dňa 23.10.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že určuje, že nehnuteľnosti, zapísané na Okresnom
úrade I. H., katastrálny odbor, pre obec a katastrálne územie S., ako parc. č. CKN XXX zastavané plochy
a nádvoria o výmere 527 m2, parc. č. XXX záhrady o výmere 712 m2, parc. č. XXX trvalé trávne porasty o
výmere 1.733 m2, patrili do bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľov Z. H. rod. Y., nar. XX.XX.XXXX,
ktorá zomrela XX.XX.XXXX, naposledy bytom S. a Z. H., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX,

naposledy bytom S., v celosti, ku dňu smrti Z. H..

II. Žalobcovia m a j ú nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania voči žalovaným
v plnom rozsahu, ktoré sú im žalovaní povinní zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia o ich
vyčíslení súdnym úradníkom okresného súdu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v plnom rozsahu vyhovel žalobe a určil, že
nehnuteľnosti, zapísané na Okresnom úrade I. H., katastrálny odbor pre obec a katastrálne územie S.
ako parc. č. CKN XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 527 m2, parc. č. XXX záhrady o výmere

712m2,parc.č.XXXtrvalétrávneporastyovýmere1.733m2,patrilidobezpodielovéhospoluvlastníctva
poručiteľov Z. H. rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX, naposledy bytom S. a Z. H., nar.
XX.XX.XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX, naposledy bytom S. v celosti (prvý výrok); žalobcom priznal
proti žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnej výške (druhý výrok).
Z jeho dôvodov vyplýva, že žalobcovia sa domáhali určenia rozsahu majetku, patriaceho do dedičstva
po ich právnych predchodcoch.
Okresný súd vychádzal z ustanovení §137 písm. c/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku (ďalej v texte aj len „C.s.p.“), §132 ods.1, §134 ods.1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka, účinného od 01.04.1964 (ďalej v texte aj len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“), §115, §116
zákona č. 141/1950 Zb. Stredného občianskeho zákonníka, účinného od 01.01.1951 do 31.03.1964(ďalej v texte aj len „Stredný OZ“ alebo „z.č.141/1950 Zb.“), §80 písm. c/ zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného do 30.06.2015 (ďalej v texte aj „O.s.p.“).
Konštatoval, že právnymi predchodcami žalobcov boli Z. H., zomr. XX.XX.XXXX a M. H. rod. O., zomr.

XX.XX.XXXX (starí rodičia žalobkýň 1/, 2/ a prastarí rodičia žalobcov 3/, 4/); dedičstvo po Z. H. bolo
prejednané Okresným súdom I. Krtíš pod sp.zn. 8D/91/2013 a po M. H. rod. A. pod sp.zn. 8D/92/2013.
Rodičmižalobkýň1/,2/astarýmirodičmižalobcov3/,4/boliZ.H.,nar.XX.XX.XXXX,zomr.XX.XX.XXXX
a Z. H. rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX. Dedičstvo po Z. H. bolo prejednané bývalým
Štátnym notárstvom Veľký Krtíš pod sp.zn. D/144/1980 a Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp.zn.

4D/238/2013; po Z. H. rod. Y. bolo dedičstvo prejednané Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp.zn.
4D/226/2013.
Právnym predchodcom žalobcov 3/, 4/ bol ich otec Z. H., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX;
dedičstvo po ňom bolo prejednané Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp.zn. 4D/304/2015. Po ich matke
G. H., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX bolo dedičstvo prejednané Okresným súdom Veľký Krtíš
pod sp.zn. 4D/46/2016.

Z listín vyžiadaných z Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Štátneho archívu v Banskej Bystrici,
pracoviskoArchívVeľkýKrtíš-zapožičanéhokompletnéhospisu,týkajúcehosakúpnejzmluvy,uzavretej
dňa 06.02.1925 medzi predávajúcim A. Z. G. a kupujúcimi Z. H. a manž. M. H. v kat. úz. S., uloženého
pod signatúrou XXX/XXXX a týkajúceho sa signatúry kat. úz. S. č.d. XXXX/XXXX, uloženého v
okresnom meračskom stredisku S. H. a z Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Štátneho archívu

v Nitre, pracovisko Archív Levice - zapožičaného spisu, týkajúceho sa dedičského konania D 544/26
poručiteľky M. H. rod. S., zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom S. XX, konštatoval okresný súd
existenciu kúpnej zmluvy sporných nehnuteľností. Uznesením bývalého Okresného súdu v Modrom
Kameni zo 04.07.1928 sp.zn. Čd. 1013/28 bolo rozhodnuté o povolení vkladu vlastníckeho práva
nehnuteľností v pozemnoknižnej zápisnici č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX obce S. na meno M. H.

rod. A. právnym titulom dedičstva v prospech detí S., I. a Z. H. v 1/3-ine. Z Výroku Šiahskeho Okresného
súdu ako pozemnoknižnej vrchnosti zo 06.02.1925 č. 621/1925 vyplýva, aby sa „na príslušnej pozemnej
zápisnici XX.XXX S. pod r. č. N.pod por. č. M. a 6 na meno Q.U. XXX znejúcu vlastnícke právo pod
právnym titulom kúpy za kúpnu cenu 1.000. k v prospech H. Z. vtelila“.
Zo Zápisnice o kúpnopredajnej zmluve, napísanej v S. dňa 22.05.1966 medzi Z. H., manž. Z. H. rod.

Y. a M. P. a manž. S. P. rod. H. je zrejmé, že kupujúci kupujú od M. P. a manž. S. rod. H. jej zdedenú
šiestu časť po otcovi a matke z domu a záhrady.
Dohodou, uzavretou dňa 21.10.1967, Z. H. vyplatil svojho brata I. H. z domu, kde býva. Z identifikácie
parciel Dnot 109/2013 z 16.05.2013 a k nej prislúchajúcej snímky z mapy je zrejmé, že parcely CKN č.
XXX, XXX a XXX vznikli čiastočným oddelením z pôvodných katastrálnych parciel a sú vedené na LV

č. XXX ako CKN parcely č. XXX, XXX, XXX ako aj do EKN parc. č. XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XX a LV
č. XXX EKN parc. č. XXX/XX.
Na Liste vlastníctva č. XXX kat. úz. S. je ako vlastník parc. č. XXX o výmere 527 m2 druh pozemku
zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXX o výmere 712 m2 druh pozemku záhrady, zapísaný žalovaný;
z Výpisu z KN kat. úz. S. vyplýva, že k parc. č. XXX o výmere 1.733 m2 druh pozemku trvalé trávne

porasty list vlastníctva nie je založený.
Súd prvej N.tancie uzavrel, že žalobcovia preukázali naliehavý právny záujem na určení rozsahu
majetku, patriaceho do dedičstva po právnych predchodcoch, pretože až na základe tohto rozhodnutia
môže dôjsť k prejednaniu dedičstva po nich. Ako vlastníci predmetných nehnuteľností sú vedení
žalovaní. Spor, či nehnuteľnosti, zapísané na OkresI.e Veľký Krtíš, katastrálny odbor pre obec a

katastrálne územie S. ako parc. č. CKNXXX8 zastavané plochy o výmere 527 m2, parc. č. XXX záhrady
o výmere 712 m2, parc. č. XXX trvalé trávne porasty o výmere 1.733 m2 patrili do bezpodielového
spoluvlastníctva poručiteľov Z. H. a Z. H. rod. Y. v celosti, sa v civilnom sporovom procese rieši žalobou
dedičov o určenie, že poručiteľ bol v deň svojej smrti vlastníkom tejto veci; až po určení, že určitá vec
patrí do dedičstva, je možné v rámci dedičského konania vysporiadať dedičstvo, čím získajú dedičia titul

pre zápis ich vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
Žalobcoviasapodanoužaloboudomáhaliurčenia,žepredmetnénehnuteľnostipatrilidobezpodielového
spoluvlastníctva poručiteľov Z. H., zomr. XX.XX.XXXX - otca žalobkýň 1/, 2/ a starého otca žalobcov
3/, 4/ a Z. H. rod. Y., zomr. XX.XX.XXXX - matky žalobkýň 1/ a 2/ a starej matky žalobcov 3/ a 4/ v
celosti a to titulom vydržania. Právni predchodcovia žalobcov minimálne od roku 1958, kedy postavili

na sporných pozemkoch rodinný dom, teda ešte za účinnosti Stredného občianskeho zákonníka, boli
vedení ako oprávnení užívatelia predmetných pozemkov.
Otázku vydržania upravoval Stredný Občiansky zákonník v ustanovení §115 a §116 tak, že vlastnícke
právo k nehnuteľnosti mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu 10 rokov. Zaoprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom,
že mu vec patrí, a to po celú vydržaciu dobu. Dobromyseľnosť sa vyžadovala už na začiatku držby,
a teda nemohlo dôjsť k vydržaniu, ak užívateľ nehnuteľnosti vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol

bezprávne, bez právneho dôvodu alebo vedel, že patrí inému, no nevrátil ju. Pri skutočnej držbe sa
predpokladalo, že je v súlade s právom a poctivá, opak sa musel preukázať. V zmysle ustanovení §115
a §116 ods. 1 v spojení s ustanovením §145 Občianskeho zákonníka z roku 1950, vlastnícke právo
vydržanímmoholnadobudnúťten,ktooprávnenedržalnehnuteľnúvecpodobu10rokov.Vydržaniebolo
vylúčené iba medzi manželmi a iba pri nescudziteľných veciach, ktoré boli v socialistickom vlastníctve

a boli určené na to, aby ich tieto organizácie trvale užívali. Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že
držba je oprávnená. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí
byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po
celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991).
Vydržanie je osobitný originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona pri splnení

zákonom požadovaných predpokladov a to: a) musí ísť o spôsobilý predmet vydržania, b) držba musí
byť oprávnená, c) držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby.
V súdenej veci boli zákonom požadované predpoklady splnené:
- nehnuteľnosti boli spôsobilým predmetom vydržania: predmetom vydržania je parc. č. CKN XXX
zastavané plochy o výmere 527 m2, parc. č. XXX záhrady o výmere 712 m2, parc. č. XXX trvalé trávne

porasty o výmere 1.733 m2; podľa z.č. XXX/XXXX Zb. sa nejednalo o nescudziteľné veci, nachádzajúce
sa v socialistickom vlastníctve
-držbabolaoprávnená:oprávnenýmdržiteľomjeten,ktonakladásvecouakosvlastnouajesozreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí; dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne
existencie svojho práva v omyle; posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy

objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska - osobného presvedčenia - strany, a treba vždy brať
do úvahy, či držiteľ pri bežnej - normálnej - opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu
daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné
pochybnosti o tom, že mu vec patrí, čo žalobcovia preukázali; ich právni predchodcovia predmetné
nehnuteľnosti užívali ako svoje vlastné od roku 1958, kedy si postavili dom, teraz súp. č. XX na parc.

č. CKN XXX, starali sa o ne, pri ich užívaní neboli nikým rušení, platili dane až do roku 2012, kým si
túto povinnosť nezačal plniť žalovaný resp. jeho syn, ako vlastník, evidovaný na LV; nehnuteľnosti mali
oplotené a užívali ich s tým, že im patria; túto skutočnosť potvrdili aj svedkyne D. Z. a D. D., čestným
prehlásením aj M. X; zo znaleckého posudku znalca F.. Z. I. vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov
užívali nehnuteľnosti od roku 1958, keď prebehlo zakladanie jednotnej evidencie pozemkov (ďalej aj len

„JEP“) a parcely XXX/X a XXX/X boli zapísané na EL č. XX v prospech Z. H.. Neskôr v roku 1977 došlo
pri parcele EN č. XXX/X ku zmene EL na č. XX na H. Z. a manž. Z.. V roku 1983 bol EL č. XX zrušený
a nahradený EL č. XX v prospech H. Z. rod. Y. č. XX - parcela EN XXX/X a XXX/X. V roku 1983 bol na
parcele EN č.XXX/X zapísaný na EL č. X P. A. vd. č. 56)
- nepretržitosť držby počas celej zákonom ustanovenej doby: podľa ustanovenia §116 ods. 1 z.č.

141/1950 Zb. platilo, že ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná; OZ držbu
a vydržanie až do novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb., t.j. do 01.04.1983, neupravoval; až uvedená
novela Občianskeho zákonníka v ustanoveniach §132a, §135a novo upravila ochranu držby a vydržanie
s možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby pred 01.04.1983.
Žalobcovia splnili podmienky pre vydržanie sporných nehnuteľností a preukázali, že ich právni

predchodcovia - rodičia a starí rodičia - sa stali oprávnenými držiteľmi predmetných nehnuteľností; preto
súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel.
O náhrade trov konania strán okresný súd rozhodol podľa §255 ods. 1 a §262 ods. 2 C.s.p. na základe
zásady úspechu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti rozsudku okresného súdu v celom rozsahu z odvolacích dôvodov §365 ods. 1 písm.d/, f/,
h/ C.s.p. podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní. Žalobcovia nepreukázali naliehavý
právny záujem na podanej žalobe, pretože existuje podstatný rozdiel medzi žalobným petitom, že určitá
vec patrí do BSM, alebo či určitá vec patrí do dedičstva po konkrétnom poručiteľovi.

Pokiaľ sa žalobcovia domáhali, že určitá vec patrí do BSM ich právnych predchodcov, určovací výrok
súdu žiadnym spôsobom nezmení právnu situáciu žalobcov, keďže z uvedeného výroku nevyplývajú
skutočnosti, podmieňujúce možnosť začatia dedičského konania. Z uvedeného výroku súdu totiž
nevyplýva, že právni predchodcovia žalobcov boli vlastníkmi daných nehnuteľností aj v čase svojej smrti.Ku dňu smrti BSM zaniká, t.j. takýto výrok súdu je irelevantný k okamihu inštitútu dedenia. Pokiaľ sa
určitá vec nachádzala v BSM počas života právnych predchodcov, nie je vylúčené, že identická vec
prestala byť súčasťou BSM, a to z akéhokoľvek právneho dôvodu. Takýto výrok nemá žiadnu určovaciu

hodnotu vo vzťahu, či sporné právo je alebo nie je dané.
Odôvodnenie rozsudku je rozporné, keď v tom istom odseku okresný súd zdôrazňuje, že spor o tom,
či súčasťou veci po poručiteľovi je určitá vec, sa v civilnom sporovom procese rieši žalobou dedičov o
určenie, že poručiteľ bol v deň svojej smrti vlastníkom tejto veci, avšak vec rozhodol určovacím výrokom,
že nehnuteľnosti patrili do BSM.

Z obsahu žaloby a vyjadrení žalobcov vyplýva, že svoj právny titul na užívanie predmetných pozemkov
odvodzujú žalobcovia od svojich pra/starých rodičov, ktorí mali tieto pozemky nadobudnúť na základe
kúpnej zmluvy z roku 1925, ktorá mala byť riadne intabulovaná. Odhliadnuc od toho je potom možné
nadobudnutie vlastníckeho práva ich ďalších právnych predchodcov iba derivatívnym spôsobom a nie
originárnym, ako sa dožadujú v rámci súdneho konania. V rámci dokazovania bolo preukázané, že
pozemky, ktoré sú predmetom danej kúpnej zmluvy z roku 1925, sa nenachádzajú na mieste, na ktorom

sa nachádzajú sporné parcely (znalecký posudok F.. I., str. 11, odpoveď na prvú otázku), t.j. predmetom
kúpnej zmluvy z roku 1925 sú iné pozemky, než o ktoré sa jedná v tomto spore.
Okresný súd v rozsudku konštatoval, že vydržacia doba začala plynúť od roku 1958. Žalobcovia ale
tvrdili, že vydržacia doba začala plynúť v roku 1925 (zápisnica z pojednávania z 07.06.2016). Žalobcovia
do vydržacej doby započítali aj vydržaciu dobu pra/starých rodičov, pričom svoju dobromyseľnosť

odvodzovali od právneho titulu kúpnej zmluvy z roku 1925. Z odôvodnenia rozsudku však vyplýva,
že právni predchodcovia žalobcov začali byť dobromyseľní v roku 1958. Úplne však absentuje zo
strany súdu uvedenie úvah, na základe ktorých dospel k takémuto záveru a prečo nie je udržateľné
tvrdenie žalobcov, že vydržacia doba začala plynúť v roku 1925. Súd neoznačil žiadne skutkové
alebo právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali takýto právny záver súdu. Súd teda porušil zásadu

kontradiktórnosti konania, keď tvrdenie samotných žalobcov o tom, kedy ich právni predchodcovia začali
byť dobromyseľní, nahradil svojím vlastným záverom a dátumom, kedy začali byť dobromyseľní.
Všeobecne prijímaná právna prax aj teória sa zhodujú v tom, že na preukázanie dobromyseľnosti
držby je potrebné preukázať putatívny (domnelý) právny titul, na základe ktorého konkrétna osoba
odôvodnene dospela alebo mohla dospieť k záveru, že je držba oprávnená. Súd takýto putatívny právny

titul neidentifikoval a ani neoznačil dôvody vyvolania omylu na strane právnych predchodcov žalobcov.
Nemožno zistiť, na základe akých skutočností dospel k záveru o dobromyseľnosti pra/rodičov žalobcov.
Žalobcovia neoznačili a nepreukázali žiadnu právnu skutočnosť, hoci aj neplatný právny úkon, na
základe ktorého pra/rodičia mohli nadobudnúť dôvodný záver o svojej oprávnenej držbe, nepreukázali
žiadny právny úkon medzi nimi, na základe ktorého by malo dôjsť k prevodu daných nehnuteľností.

Na základe úmrtia starých rodičov/prastarých rodičov nemohli ich právni nástupcovia dospieť k
odôvodnenému záveru, že na nich prešlo vlastnícke právo k daným pozemkom, keďže absentuje
rozhodnutie príslušného orgánu, ktorý by takýto záver pripúšťal. Samotný súd pritom konštatuje, že v
prípade dedenia je ingerencia štátu nevyhnutná.
Súd sa obmedzil iba na konštatovanie, že rodičia/starí rodičia žalobcov boli v rámci zakladania Jednotnej

evidencie pôdy (JEP) zapísaní ako užívatelia daných pozemkov, a nie ich držitelia. Pritom aj Stredný
občiansky zákonník rozlišoval medzi držbou a užívaním. Samotná skutočnosť, že určitá osoba je
zapísanáakoužívateľvecineznamená,žejeajoprávnenýmdržiteľom.VýpiszJEPpritomniejeprávnou
skutočnosťou a ani právnym úkonom. Otáznym zostáva, na základe akých skutočností mohli právni
predchodcovia žalobcov byť v omyle ohľadne svojho vlastníckeho práva, keď absentoval akýkoľvek

scudzovací úkon alebo rozhodnutie príslušného orgánu, týkajúce sa sporných pozemkov.
Žalobcovia v spore nepreukázali dobromyseľnosť držby ich právnych predchodcov; dobromyseľnosť je
pritom obligatórnou podmienkou pre nadobudnutie veci vydržaním.
Skutkový záver súdu, že dom so súp. číslomL.postavili rodičia/starí rodičia žalobcov je nesprávny,
pretože zo samotnej žaloby vyplýva, že dom postavili starí/prastarí rodičia žalobcov.

Argumentáciu v odvolaní žalovaní vzniesli už v priebehu konania (dobromyseľnosť, absencia
preukázania putatívneho titulu, preukázanie právneho nástupníctva k pozemkom od roku 1938 na
základe verejných listín - dedičské rozhodnutia), ale súd sa s nimi žiadnym spôsobom nevysporiadal.
Rozsudok je preto nepreskúmateľný.
Žalovaní navrhli rozsudok okresného zrušiť a vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie alebo rozsudok

zrušiť a žalobu zamietnuť.

3. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaných nevyjadrili.4. Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok; podľa §470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa §470 ods. 2

C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
5. Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaných podľa §34 C.s.p., preskúmal

vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania
podľa §379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa §380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie, inak vecne a právne správny, podľa §388 C.s.p. len z formálnych dôvodov zmenil.
6. V zmysle § 388 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

7. Krajský súd preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie; pretože je rozsahom
a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní
a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z
hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§380 ods. 2 C.s.p.). Krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie,

pretože tento vykonal v prejednávanej veci rozsiahle dokazovanie, skutkový stav zistil úplne správne
a z tohto vyvodil aj správny právny záver; rozhodnutie súdu bolo podložené zabezpečenými listinnými
dôkazmi a je odôvodnené v súlade s §220 C.s.p.. Krajský súd len z formálnych dôvodov zmenil rozsudok
okresného súdu doplnením dátumu, ku ktorému nadobudli právni predchodcovia žalobcov vlastníctvo
k nehnuteľnostiam v režime BSM vydržaním, ktoré skutočnosti vyplynuli aj z odôvodnenia rozsudku

okresného súdu.
8. Žalovaní v odvolaní namietajú skutočnosti, ktoré namietali už v prvostupňovom konaní a s
ktorými sa okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia aj sčasti vysporiadal; odvolacia námietka o
nepreskúmateľnosti rozsudku vzhľadom na nereagovanie na argumentáciu žalovaných je nedôvodná
a nespôsobilá zvrátiť záver okresného súdu, ku ktorému dospel vo svojom rozhodnutí. Rozsudok

okresného súdu je odôvodnený v súlade s §220 ods. 2 C.s.p., okresný súd dostatočne vysvetlil, ako
dospel k výrokovej časti rozsudku.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces okrem iného je aj právo strany sporu na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (Ústavný súd SR IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené stranou sporu, ale určite na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných stranami sporu. Je tak nevyhnutné, aby spravodlivé
súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty strany sporu a aby dalo jasnú

a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (napr. sp.zn. Ústavný súd SR II.
ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež
s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu

a dôvod jeho rozhodnutia (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 03.10.2011 sp.zn. 5Cdo
154/2011).
Rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa uvedené podmienky.

9. Námietka v odvolaní o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov na podaní určovacej

žaloby nie je tiež dôvodná.
Krajský súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na to, že žalobcovia podali žalobu dňa
06.11.2014, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku; dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť
Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., dnes už i v znení zákonov č. 87/2017 Z.z. a č.
350/2018 Z.z.); okresný súd a aj krajský súd rozhodovali vec až po 30.06.2016, postupovali podľa

úpravy prechodného ustanovenia §470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti), t.j. už podľa tohto zákona.
Keďže žaloba bola podaná ešte pred 01.07.2016, bolo potrebné posúdiť naliehavý právny záujem
podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku - §80 písm. c/ O.s.p.. Nevyhnutnosťtakéhoto postupu vyplýva zo základných princípov Civilného sporového poriadku, a to najmä z princípu
spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp
právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán (čl. 2 ods. 1 aj 2 C.s.p.), ako aj z princípu

ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 C.s.p.).
V zmysle §80 písm. c/ O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä
o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa ustálenej súdnej praxe, žalobca (navrhovateľ) má naliehavý právny záujem na určení, že
je vlastníkom nehnuteľnosti vždy, ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností (ZSP 4/2003).

Žalobami o určenie vlastníctva sú aj žaloby o určenie vecí patriacich do dedičstva, resp. žaloby o
určenie, že určitá osoba bola ku dňu smrti vlastníkom veci (NS SR sp.zn. 3Cdo 44/2008). Najvyšší
súd SR v uznesení sp.zn. 1Cdo 26/2007 zo dňa 16.12.2008 konštatuje, že „dedičstvo sa nadobúda
smrťou poručiteľa (§460 OZ ); v súlade so
svojou doterajšou rozhodovacou praxou (porovnaj k tomu napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 11.12.2008 sp.zn. 3 Cdo 44/2008 , z 30.06.2008 sp.zn.

5 Cdo 147/2007 , z 29.01.2008 sp. zn. 1 Cdo 43/2007 , z 26.07.2007 sp.zn. 3 Cdo 25/2007 )
nemení nič na závere o prípustnosti určovacieho návrhu, že konkrétna vec (hnuteľná alebo nehnuteľná)
patrí do dedičstva po poručiteľovi, ktorým návrhom sa môže v sporovom konaní takéhoto určenia
domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa (resp. do úvahy prichádzajúcim dedičom), prípadne jeho

právnym nástupcom, voči inej osobe ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým dedičom). Žaloba
na určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nepredstavuje tzv. inú žalobu, ktorá v
ustanovení §80 O.s.p. nie je uvedená, ale
ide o žalobu podľa §80 písm. c/ O.s.p. , ktorá
sleduje ochranu vlastníckeho práva. Názor odvolacieho súdu, že k takému určeniu môže dôjsť len v

konaní o dedičstve podľa ustanovenia §175a a nasl. O.s.p. , ktorého účastníkmi sú iba do úvahy prichádzajúci dedičia (t.j. tí, o ktorých sa možno
dôvodne domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi, a ak takých osôb niet, štát), je chybný. Odvolací
súd nezvážil, že rozhodovanie súdu v spore o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi,
nenahrádza konanie o dedičstve podľa §175a a nasl. O.s.p. a že samotné prejednanie dedičstva po poručiteľovi v dedičskom konaní, ktoré je
svojou podstatou nesporovým konaním, nemohlo by odstrániť spornosť vlastníctva k tomu istému
predmetu medzi navrhovateľmi (poručiteľovými dedičmi) na jednej strane a odporcami (neúčastníkmi
takéhoto nesporového konania) na strane druhej, a vo svojom výsledku by iba založilo dôvody pre ďalší
spor o určenie vlastníctva, keď rozhodnutie vydané v dedičskom konaní je deklaratórnym a zaväzuje

iba účastníkov tohto konania...
Záver odvolacieho súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu navrhovateľov na požadovanom
určení, založený na názore, že „v sporovom konaní súd nie je oprávnený rozhodovať o tom,
že predmetné nehnuteľnosti (pozemky) patria do dedičstva po zomrelých právnych predchodcoch
navrhovateľov“, nie je preto správny“.

V prejednávanej veci žalobcovia ako právni nástupcovia preukázali naliehavý právny záujem na
určovacej žalobe, ako to správne uzavrel súd prvej inštancie. Všeobecne podstatou a účelom určovacej
žaloby v zmysle §80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (aj v zmysle §137 Civilného sporového
poriadku) je, že žalobca sa domáha, aby súd autoritatívne vyslovil, že je tu určitý právny vzťah alebo
právo (kladný určovací návrh) alebo že tu právny vzťah alebo právo nie je (záporný určovací návrh).

Poskytuje sa ňou ochrana právnemu postaveniu žalobcu spravidla predtým, než dôjde k porušeniu
práva alebo právneho vzťahu a plní preventívnu funkciu; nie je opodstatnené tam, kde je možné žalovať
o splnenie povinnosti; jej prostredníctvom sa vytvára pevný základ právnych vzťahov, vnesie istotu
do neistých právnych vzťahov. Obsahom môže byť len určenie ne/existencie právneho vzťahu alebo
práva, nemusí ísť vždy o právny vzťah alebo právo medzi žalobcom a žalovaným, môže byť určené len

existovanie práva alebo právneho vzťahu, existujúceho ku dňu vyhlásenia rozsudku, obsahom žaloby
nemôže byť určenie práva za dobu minulú a ani do budúcnosti. Z tohto pravidla judikatúra pripúšťa
výnimky v podobe žaloby o určenie, že určitá osoba bola ku dňu smrti vlastníkom veci, resp. súčasná
súdna prax dáva prednosť žalobe, že určitá vec patrí do dedičstva. Predpokladom úspešnosti určovacej
žaloby je, že účastníci majú vecnú legitimáciu a že na požadovanom určení je naliehavý právny záujem.

Právoplatný rozsudok o určení má deklaratórny charakter.

10. Týmto krajský súd dáva odpoveď aj na ďalšiu odvolaciu námietku, smerujúcu voči výroku rozsudku
vo vzťahu ku petitu podanej žaloby. Tu je potrebné poukázať na základnú zásadu iura novit curia (právapozná súd) s odkazom na ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít. Požiadavku, aby z návrhu
na začatie konania bolo zjavné, čoho sa žalobca domáha, nemožno vykladať tak, že by bol povinný
urobiť návrh znenia výroku, ktorý sudca len prevezme do výroku rozsudku (ZSP 56/2005); nie je v súlade

s ústavnými princípmi spravodlivého procesu prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov
občianskeho súdneho konania (II. ÚS 135/2004, NS ČR, sp.zn. 28 Cdo 3130/2008).
Ako už krajský súd uviedol, žaloby o určenie, že určitá osoba bola ku dňu smrti vlastníkom veci,
resp. žaloby, že určitá vec patrí do dedičstva, sú určovacími žalobami, súdnou praxou akceptovanými.
Rozsudky o týchto žalobách sú podkladom pre dedičské konanie, v ktorom je prejednaný majetok

poručiteľa. Ak okresný súd prevzal petit žaloby do výroku svojho rozsudku, ktorým žiadali žalobcovia
určiť, že nehnuteľnosti patrili do bezpodielového spoluvlastníctva právnych predchodcov žalobcov,
teda že boli ich vlastníctvom v režime BSM, nadobudnutým vydržaním, nepostupoval v rozpore s
vyššie uvedeným; krajský súd len pre jednoznačnosť výroku upravil text výroku doplnením dátumu
smrti poručiteľa (manžela, ktorý predumrel manželku, a ktorého smrťou zaniklo ich BSM), ku ktorému
najneskôr nadobudol vydržaním vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam v režime BSM so svojou

manželkou, a ktorý potom zakladá právo žalobcov ako jeho (ich) právnych nástupcov na prejednanie
tohto (novoobjaveného) vlastníctva (dedičstva) v dedičskom konaní po tomto poručiteľovi.

11. Ďalšia odvolacia námietka, že žalobcovia svoj právny titul na užívanie predmetných pozemkov
odvodzujú od svojich pra/starých rodičov, ktorí mali tieto pozemky nadobudnúť na základe riadne

intabulovanej kúpnej zmluvy z roku 1925, a preto je možné nadobudnutie vlastníckeho práva ich ďalších
právnych predchodcov iba derivatívnym spôsobom a nie originárnym spôsobom, je tiež nedôvodná.
V tejto súvislosti sa okresný súd v krátkosti venoval aj vývoju pozemkového práva na Slovensku; krajský
súd dopĺňa, že pozemková kniha sa začala budovať na území Slovenska na základe lokalizačných
nariadení z rokov 1853-1855, ktoré boli definitívne nahradené ministerským nariadením zo dňa

15.12.1855 č. 222 r.z. (pozemkovoknižný poriadok). Tento s aktuálnymi obmenami príslušnej doby
platil tak počas zakladania ako aj počas spravovania pozemkových kníh až do roku 1964. Pozemková
kniha plnila jednak evidenčnú funkciu, t.j. evidovala nehnuteľnosti a práva k nehnuteľnostiam
prostredníctvom záväznosti, hodnovernosti a verejnosti evidovaných údajov. Súčasne umožňovala
nakladať s nehnuteľnosťami v súlade s vlastníckym právom ako s vecami značnej materiálnej a

spoločenskej hodnoty. Pozemková kniha až do 01.01.1951 plnila aj funkciu konštitučnú, t.j. práva k
nehnuteľnostiam vznikali zápisom do pozemkovej knihy. Súlad evidovaného stavu s právnym stavom
bol zabezpečený konštitutívnym princípom intabulácie; z tohto všeobecného pravidla existovali výnimky
a to dedenie, vydržanie a neplatnosť vkladu; na zabezpečenie súladu so skutočným stavom nemala
pozemková kniha primerané nástroje, čoho dôsledkom bol prehlbujúci sa rozpor právneho evidovaného

stavu a stavu skutočného, charakterizovaného skutočnou držbou. Účinnosťou zákona č. 226/1992 Zb.
o katastri nehnuteľností v Slovenskej republike sa pozemková kniha a železničná kniha stali súčasťou
operátu katastra nehnuteľností a sú archívnymi dokumentami s trvalou dokumentárnou hodnotou.
Povinnosť zápisu do pozemkovej knihy bola zrušená prijatím tzv. Stredného občianskeho zákonníka,
ktorým bol zrušený intabulačný princíp zápisov vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam; k

prevodu vlastníckeho práva dochádza už samotnou zmluvou, bez potreby akéhokoľvek ďalšieho zápisu
v pozemkovej knihe, t.j. až od momentu právoplatnosti príslušnej zmluvy alebo listiny a rozhodnutia.
Zápis prevodu vlastníctva k nehnuteľným veciam v pozemkovej knihe alebo železničnej knihe nebol
povinný a nadobudol len deklaratórny účinok. Jestvujúce zápisy v pozemkovej knihe už nezaručovali
časovú autenticitu ani hodnovernosť a preto bol prijatý zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností.

Boli zriadené orgány geodézie a kartografie, ktoré mali postupne zriaďovať evidenciu vlastníckych a
iných vecných práv k nehnuteľnostiam na základe došlých listín a vyšetrovaním v obci a zakladať
evidenciu právnych vzťahov. V mnohých katastrálnych územiach sa vychádzalo len z tzv. krokárskych
máp.
Nástupom socializmu bolo evidovanie vlastníckeho práva zatlačené do pozadia a dôraz sa kládol na

evidovanie užívacích vzťahov. Evidencia pôdy sa vytvárala na základe elaborátov jednotnej evidencie
pôdy (JEP), vykonávanej podľa uznesenia vlády č. 192 z 25.01.1956. Založenie jednotnej evidencie
pôdy sa vykonávalo na základe miestneho šetrenia skutočného užívania bez evidovania vlastníckych
vzťahov. Takto vytvorené provizóriá mal vyriešiť zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností obnovou
operátu po novom mapovaní, ktorý zároveň zaviedol aj evidenciu právnych vzťahov v intraviláne a iba

výnimočne v extravilánoch, ktoré sa od 01.01.1951 do 01.04.1964 nemuseli nikde evidovať. Budovaná
evidencia nehnuteľností však nenahrádzala konštitutívnosť pozemkovej knihy.Tento historický vývoj v pozemkovom vlastníctve negatívne poznačil evidenciu pozemkov a právnych
vzťahov k nim (extrémna rozdrobenosť pozemkového vlastníctva, neúplnosť a nedokonalosť doterajšej
evidencie, nedoložené vlastnícke vzťahy a pod.).

V roku 1991 bol prijatý zákon č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, zákony č. 265/1992 Zb. o
zápise vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam a č. 266/1992 Zb. o katastri nehnuteľností v
Slovenskej republike; v roku 1995 bol prijatý katastrálny zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam ( katastrálny zákon), ktorý nadobudol účinnosť
01.01.1996, a vykonávacia vyhláška č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie

pozemkového vlastníctva k pozemkom.
Dňa 11.07.1995 bol prijatý zákon č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie
pozemkového vlastníctva k pozemkom. Podľa tohto zákona štátna správa na úseku pozemkových
úprav a štátna správa na úseku katastra nehnuteľností obnovila evidenciu niektorých pozemkov a
právnych vzťahov k nim zostavovaním registra obnovenej evidencie pozemkov (ROEP). Zmyslom
registra obnovenej evidencie pozemkov bolo sústrediť pokiaľ možno všetky údaje o pozemkoch v

celom katastrálnom území a o právnych vzťahov k nim tak, aby po zapísaní do katastra nehnuteľností
mohli byť využívané ako údaje katastra. Celý procesný postup zostavovania registra obnovenej
evidencie pozemkov bol špeciálnym druhom správneho konania, používajúci v modifikovanej podobe
katastrálne konanie a konanie o pozemkových úpravách, so spoločnou úpravou zisťovania podkladov
pre rozhodnutie, prerokovanie registra a jeho schválenie. Schválený register obnovenej evidencie

pozemkov bol verejnou listinou a bol podkladom pre zápis právnych vzťahov (v tomto prípade najmä
vlastníckych práv), ako aj ďalších údajov (napr. druh pozemku) k pôvodným nehnuteľnostiam ale aj k
ostatným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností. Filozofia a podstata regulácie zákona mala svoj
historický kontext, spočívajúci v nedostatočnej evidencii pozemkového vlastníctva v období socializmu;
účinky neúplnej evidencie pozemkov v minulosti boli znásobené neúplnosťou evidencie právnych

vzťahov k nim a nemožnosťou preukázať vlastnícke právo (tzv. nedoložené právne vzťahy).

12. Z uvedeného vyplýva, že ak žalobcovia nedokázali predložiť kúpnu zmluvu, na základe ktorej by
odvodene nadobúdali svoje vlastnícke právo, ako to namietali žalovaní v priebehu sporu aj v odvolaní,
nešlooúčelovétvrdenie;nedôvodnájenámietkažalovanýchonesprávnomprávnomtitulenadobudnutia

ich vlastníctva; správne súd prvej inštancie konštatoval, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli
vlastníctvo vydržaním na základe titulu - kúpnej zmluvy - kedy vstúpili do oprávnenej držby sporných
nehnuteľností; krajský súd v zhode so žalobou (a tvrdením žalovaných v odvolaní) dopĺňa, že sa tak stalo
na základe kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností z roku 1925. Kúpna zmluva, ktorá sa nezachovala,
ale jej existencia je zrejmá zo súdnych rozhodnutí o intabulácii, predstavuje nepochybne titul pre vstup

do držby (začiatok vydržacej lehoty) predmetných nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcov.
Ako vyplynulo z dokazovania, právni predchodcovia žalobcov postavili na uvedených nehnuteľnostiach
rodinný dom, ktorý v konečnom dôsledku nadobudli dedením žalobcovia (v roku 2012). Vzhľadom na
nedôslednosť pozemkových úprav (ROEP) a nezachovanie listinných dokladov, predmetom dedenia
neboli pozemky pod domom, ani priľahlé pozemky; na liste vlastníctva sú tieto zapísané na žalovaných

(cestou ROEP na ich právneho predchodcu a následne darovacou zmluvou na žalovaných); žalobcovia
nemali inú možnosť, ako domáhať sa svojho práva súdnou cestou.
Vydržacia doba právnych predchodcov žalobcov začala plynúť v roku 1925; v zmysle §566 z.č. 141/1950
Zb. (podľa ktorého lehota, ktorá začala bežať pred 01.01.1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu
lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 01.01.1951; ak určuje dlhšiu lehotu,

uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať; to isté platí o vydržacej
a premlčacej dobe), vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 01.01.1951, sa skončila najneskoršie
uplynutím desaťročnej lehoty (nie dlhšej, t.j. 32-ročnej), počítanej od 01.01.1951, ak neuplynula skôr.
Do vydržacej doby je potrebné v súlade s právnou úpravou započítať aj vydržaciu dobu právnych
predchodcov žalobcov (§562 z.č. 141/1950 Zb.). Právni predchodcovia žalobcov pri stavbe rodinného

domu (v roku 1958) aj pri ďalšom užívaní predmetných nehnuteľností tieto dôvodne považovali za svoje
vlastníctvo.
Žalobcovia nemohli nadobúdať vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam prevodom (derivatívne);
vlastnícke právo nadobudli vydržaním (originárny spôsob) už ich právni predchodcovia ku roku 1935,
kde titulom pre vydržanie bola nezachovaná kúpna zmluva. Odvolacia námietka nie je dôvodná.

13. V dôsledku vyššie uvedeného je správne aj konštatovanie okresného súdu, že právni predchodcovia
žalobcov boli v rámci zakladania Jednotnej evidencie pôdy zapísaní ako užívatelia daných pozemkov.
Nesprávne je tvrdenie odvolateľa o rozlišovaní držby a užívania v Strednom občianskom zákonníku;úprava vlastníckeho práva v tomto zákone bola podriadená socialistickému ponímaniu vlastníckeho
práva (osobné, súkromné, právo osobného užívania a pod.); terminológiu zo Stredného občianskeho
zákonníka prevzal aj zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ktorý následne novelizáciou, vykonanou

zákonom č. 509/1991 Zb., účinným od 01.01.1992, upravil v §872 práva k nehnuteľnostiam.

14. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že Z. H. (starý otec žalobkyne 1/) v roku 1925 uzavrel kúpnu
zmluvu, ktorá sa síce nezachovala, ale bola intabulovaná do pozemnoknižnej zápisnice; následne
v roku 1928, potom, ako zomrela jeho manželka M. H. rod. O., na jej meno vedené vlastníctvo v

pozemnoknižných zápisniciach XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX prešlo titulom dedičstva na ich deti
H., S., I. a Z., každému po 1/3-ine. Rodinný dom súp. č. XX, nachádzajúci sa na CKN č. XXX, postavili
Z. H. a M. H. rod. O. po nadobudnutí parciel CKN č. XXX a XXX, ktoré sú evidované na LV č. XXX
a č. XXX, ku ktorej nie je založený list vlastníctva. Po ich smrti predmetné nehnuteľnosti užíval Z. H.
(otec žalobkyne 1/) s manželkou Z. H., ktorý vyplatil v roku 1966 všetkých svojich súrodencov - S. P.
a I. H. - z podielu rodinného domu a pozemkov. Predmetné nehnuteľnosti užívali až do svojej smrti

nerušene a dobromyseľne. V dedičskom konaní po nich neboli tieto nehnuteľnosti prejednané, pretože
vlastníctvo nebolo usporiadané (okrem domu); z identifikácie parciel Dnot XXX/XXXX zo 16.05.2013
a k nej prislúchajúcej snímky z mapy vyplýva, že parcely CKN č. XXX, XXX a XXX vznikli čiastočným
oddelením z pôvodných katastrálnych parciel, pričom zvyšok týchto parciel bol prevzatý v rámci ROEP
do CKN (parc. č. XXX, XXX a XXX) ako aj do EKN (LV č. XXX EKN parc. č. XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/

XX a LV č. XXX EKN parc. č. XXX/XX); v rámci ROEP sa na túto deľbu neprihliadalo, hoci v stave CKN
figurovala ako užívateľka týchto nehnuteľností Z. H., S. č. XX.
Pre obec a kat. úz. S. nie je k dispozícii pôvodná pozemková kniha; vychádza sa preto z katastrálneho
stavu, ktorý však nie je dokladom o vlastníctve, ale bol zostavený v súvislosti v daňovými povinnosťami.
Preto aj ROEP v roku 1998 bol vykonaný na základe údajov z katastrálnych hárkov a v dôsledku toho

nie sú usporiadané parcely CKN podľa užívania.
Dedičské konanie po poručiteľovi Z. H. bolo vedené na bývalom Štátnom notárstve Veľký Krtíš pod
sp.zn. D 144/80 a v súvislosti s novoobjaveným majetkom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.zn.
4D/238/2013; jeho právnymi predchodcami boli Z. H., zomr. XX.XX.XXXX a M. H. rod. O., zomr.
XX.XX.XXXX; dedičstvo bolo prejednané Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp.zn. 8D 92/2013.

Po poručiteľke Z. H. rod. Y. bolo dedičské konanie vedené na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.zn.
8D 313/2012 a 4D 226/2013; v konaní 4D 226/2013 nadobudla vlastníctvo k domu súpisné číslo XX,
ktorý je postavený na pozemku parc. CKN č. XXX ako rodinný dom, nadstavba, zapísaný na LV č. XXX
pre obec a kat. úz. S. v podiele 1/1, žalobkyňa 1/; žalobkyňa 1/ sa domáhala prejednania dedičského
konania po starých rodičoch a žiadala okrem iného odovzdanie parciel registra „C“ č. XXX, XXX a XXX,

všetko pre obec a kat. úz. S.; išlo o súčasť pôvodných parciel registra „E“ č. XXX/XX, XXX/XX, XXX/
XXXa XXX/XXX; bolo však zistené, že tieto parcely EKN sú zapísané na LV č. XXX a ako vlastník je v
celosti vedený žalovaný, preto bolo dedičské konanie zastavené.
Žalobcovia (aj ich právni predchodcovia) nehnuteľnosti nerušene a dobromyseľne užívali od roku 1925
až do doby, kým ich žalovaný nevyzval na uzavretie nájomnej zmluvy za pozemok pod domom; touto

skutočnosťou tiež preukazovali naliehavý právny záujem na predmetnom spore.
V spise sú založené listinné dôkazy, ktorými žalobcovia aj žalovaní preukazovali svoje tvrdenia, boli
vypočutí svedkovia D. D., starostka obce S., D. Z., od roku 1958 vlastníčka susedného rodinného
domu strán sporu, F.. Z. I., geodet, ktorý predkladal súkromný znalecký posudok. Súd prvej inštancie sa
oboznámil s vyžiadanými katastrálnymi a dedičskými spismi.

15. Krajský súd v zhode s okresným súdom dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Žalovaní v odvolaní
namietliťažiskovo„nepreukázaniedobromyseľnostižalobcami,absenciupreukázaniaputatívnehotitulu,
nepreukázanie právneho nástupníctva k pozemkom od roku 1938 na základe verejných listín - dedičské
rozhodnutia“, na ktoré skutočnosti sa vzťahujú odvolacie dôvody podľa §365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ C.s.p.,

avšak bližšie ich nekonkretizovali.
Vzhľadom na skutočnosti, uvedené v bodoch 9 až 13 rozsudku, krajský súd považoval odvolanie za
nedôvodné.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne, pretože jeho závery nie sú výsledkom inej vady
konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.

- je procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, napr. pochybenia pri vykonávaní dôkazov, porušenie
povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím, jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť
súdneho rozhodnutia), ani dôsledkom nesprávneho hodnotenia dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnychskutkových zistení (§365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), a ani o odvolací dôvod v zmysle §365 ods.1 písm. h/
C.s.p., v zmysle ktorého ide o hmotnoprávnu vadu rozhodnutia, ktorá predstavuje mylné použitie právnej
normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav nemožno použiť.

Krajský súd však rozsudok súdu prvej inštancie nepotvrdil (v zmysle §387 ods. 1, 2 C.s.p.), ale výlučne z
formálnych dôvodov zmenil (§388 C.s.p.), aby aj z výroku vyplývalo, že právni predchodcovia žalobcov
nadobudli vydržaním vlastnícke právo najneskôr ku dňu smrti Z. H., nar. XX.XX.XXXX, ktorý dňa
XX.XX.XXXX predumrel svoju manželku Z. H. rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, zomrelú XX.XX.XXXX, a to v
celosti v režime bezpodielového spoluvlastníctva.

V súvislosti so zmenou rozsudku krajský súd rozhodol aj o nároku na náhradu všetkých trov konania,
t.j. prvostupňového a odvolacieho (§396 ods. 2 C.s.p.) v spojení s §255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobcovia boli v celom spore v
plnom rozsahu úspešní a vznikol im proti žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá

veta C.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 C.s.p).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie
v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu

podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).