Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/404/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314204108
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:1314204108.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu

JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpenej: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska
5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: X. T., nar. X.. J. XXXX, bytom X. X., o 5.919,20 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 8. septembra 2015 č. k.
6C/381/2014-82 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej p o t v r d z
u j e a v časti náhrady trov konania r u š í a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu

5.105,31 eur, úrok z omeškania vo výške 10,03 eur, úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy
5.105,31 eur od 7. augusta 2011 do zaplatenia a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania predstavujúcej náhradu súdneho poplatku 248,50 eur
a trovy právneho zastúpenia 506,14 eur. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, 2, § 100, §
101, § 517 ods. 2 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 2 písm. a/,
§ 4 ods. 1, 2 písm. a/ ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov), § 5b ZoOS

(zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o spotrebiteľskom úvere dňa 20.
novembra 2006 medzi právnou predchodkyňou žalobkyne (Slovenská sporiteľa a.s., Bratislava, Suché
Mýto 4), na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý bezúčelový spotrebný úver vo výške 4.979,09 eur
(150.000 Sk), ktorý sa žalovaná zaviazala splácať mesačnými splátkami vo výške 73,99 eur v počte
splátok 119, splatné do 20. dňa kalendárneho mesiaca, s dohodnutou konečnou splatnosťou úveru 20.
októbra 2016. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa si uplatnila splátky splatné od 20. marca 2010 do 20.

októbra 2016 (v počte 80 v celkovej výške 5.919,20 eur), súd prvej inštancie dospel k záveru, že splátky
splatné odo dňa 20. marca 2010 do 20. januára 2011 sú premlčané v trojročnej premlčacej lehote, v
celkovej výške 813,89 eur (11x 73,99 eur) a v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol, spolu s úrokom
z omeškania z uvedených splatných splátok úveru. V zostávajúcej časti vo výške 5.105,31 eur žalobe
vyhovel. Úrok z omeškania zo splatných splátok úveru vo výške 80,27 eur za obdobie od 21. marca 2010
do 6. augusta 2011 súd priznal len za obdobie od 21. februára 2011 do 7. augusta 2011 vo výške 10,03
euravozvyškuzdôvodupremlčaniavtejtočastižalobuzamietol.Výškaúrokovzomeškaniabolaurčená

ako dvojnásobok základnej úrokovej sadzby stanovenej Národnou bankou Slovenska, platnej k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda 9% ročne. Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia
O. z. prednostne pred normami obchodného práva, s poukazom na spotrebiteľský charakter zmluvy, v
prípade ktorej sa prednostne použijú ustanovenia O. z., aj keby sa inak mali použiť normy obchodnéhopráva. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 2
O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna
2016),kvantifikujúcúspechžalobkynesumou5.115,34eur(5.105,31eura10,03eur),t.j.vrozsahu85%

uplatneného nároku, pričom žalovaná bola úspešná v rozsahu 15%. Pomer úspechu strán v konaní tak
predstavoval vznik nároku žalobkyne na náhradu trov konania v rozsahu 70%. Trovy konania pozostávali
z náhrady zaplateného súdneho poplatku za podanú žalobu vo výške 355 eur, z ktorej sumy 70% činilo
248,50 eur. Ďalšia časť náhrady trov konania pozostávala z trov právneho zastúpenia, konkrétne z
odmeny za 3 úkony právnej služby, každý v hodnote 241,02 eur, spolu s režijným paušálom a náhradou

DPH (prevzatie veci a príprava zastúpenia, podanie žaloby, účasť na pojednávaní 8. septembra 2015),
celkovo „423,06“ eur, z čoho 70% činí „506,14“ eur, v ktorej výške bola priznaná náhrada trov právneho
zastúpenia žalobkyni.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa v zamietajúcej časti vo veci samej (813,89
eur s príslušenstvom) navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe v plnom rozsahu, alternatívne zrušením

a vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila nesprávnym právnym
posúdením veci a nedostatočne zisteným skutkovým stavom. Žalobkyňa poukázala na dátum uzavretia
zmluvy (20. novembra 2006), v ktorom období do 30. decembra 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52
až § 54 O. z. len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti O. z., ako aj na
zmluvu podľa § 55 O. z.. Zmluva o úvere bola upravená v ObZ (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v

zneníneskoršíchpredpisov).Vdôsledkutohosanaúčastníkovúverovejzmluvynevzťahovalapovinnosť
podľa § 879f ods. 3 O. z.. Novelizovaným znením ustanovenia § 52 ods. 1 sa nespravujú nároky
vzniknuté pred 1. januárom 2008, ako ani sa neposudzuje platnosť právnych úkonov vzniknutých pred
uvedeným dátumom. Bola preto daná aplikácia ustanovení ObZ bez ohľadu na povahu účastníkov. Súd
prvej inštancie tak nesprávne aplikoval na daný prípad ustanovenia O. z., týkajúce sa premlčacej doby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) opätovne potvrdil správnosť aplikácie ustanovení
ObZ na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere (sp. zn. 2MCdo 3/2011). Nárok žalobkyne preto nemožno
považovať za premlčaný ani len sčasti. Obdobný názor vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 7MCdo
9/2014, podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 6MCdo 4/2012 je potrebné aj na otázku premlčania aplikovať
ustanovenia ObZ. Na podporu svojej argumentácie žalobkyňa označila aj rozhodnutia Krajského súdu v

Trnave sp. zn. 9Co/138/2013, 11Co/456/2012 a 11Co/71/2013. V súlade s uvedenými závermi vyznieva
aj komentár k ustanoveniu § 52 O. z.. Žalobkyni vznikol preto nárok na úhradu uplatnených splátok
spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej
splátky až do zaplatenia. Ďalšia odvolacia námietka žalobkyne smerovala vo vzťahu k ustanoveniu § 5b
ZoOS, aplikáciou ktorého dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1

a čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení, ďalej len „Ústava SR“), k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a
čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), k porušeniu ochrany pred
svojvoľnýmzásahomštátnejmocipodľačl.13ods.4ÚstavySR,knarušeniuprávanamajetokaochranu
vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie FMZV
č. 209/1992 Zb.), k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy
SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania, garantovanej v čl. 47
ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Aplikáciou predmetného ustanovenia

na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu
pohľadávok veriteľom a k podaniu žaloby, došlo k porušeniu princípu právnej istoty ako jedného zo
znakov právneho štátu. Zákonodarca tak de facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta dlžníka.
Uvedené je i v rozpore so zásadou právo patrí bdelým, keďže spotrebiteľ je neprípustne zvýhodňovaný
v porovnaní s veriteľom, ktorému reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez

príslušenstva. Bola porušená tiež zásada stanovená v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR o ústavne konformnom
výklade právnych predpisov. Žalobkyňa poukázala i na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
9Co/64/2013, podľa ktorého z prechodného ustanovenia § 29b nevyplýva, že by sa na § 5b vzťahovala
čo aj len nepravá retroaktivita. Vzhľadom na to, že žalobkyňa si uplatnila svoj nárok žalobou zo 4.
februára 2014, doručenou súdu 18. februára 2014 a predmetné ustanovenie nadobudlo účinnosť 1.

mája 2014, žalobkyňa nesúhlasí s právnym posúdením veci. Odvolacie námietky žalobkyne smerovali
aj vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, keďže súd prvej inštancie
nezahrnul do celkových trov právneho zastúpenia príslušné režijné paušály, náhradu cestovného a
náhradu za stratu času. Žalobkyňa si uplatnila a vyčíslila i trovy právneho zastúpenia v súlade spríslušným vykonávacím predpisom. Celková hodnota trov právneho zastúpenia činila 850,40 eur, čomu
nezodpovedá ani zohľadnený pomer úspechu a neúspechu strán v konaní (70%).

3. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje

zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

5. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci
po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa
tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a

dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa
príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré
začaloaleneskončilozaúčinnostiskoršejúpravyprocesnéhopráva(porov.uznesenieNajvyššiehosúdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016).

7. Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne a žalovanou ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňala definičné
znaky označujúce jej subjekty a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa
(ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (aj podľa právneho poriadku platného v čase jej uzavretia
§ 52 ods. 2, 3 O. z. v znení účinnom do 31. decembra 2007). Podľa ZoSÚ (§ 2 písm. a/) má tiež
charakter spotrebiteľského úveru dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere. Na uvedené nemá žiaden vplyv skutočnosť, že zmluva o úvere je zmluvným
typom upraveným v ObZ.

8. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré

osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná
definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov). Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré
sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do

vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ)
domáhaťochranysvojichprávnaSúdnomdvoreEurópskejúnieažiadaťoposúdenienesúladunárodnej
úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89
Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v.
FondodeGarantiaSalarialaleboC-91/92PaolaFacciniDoriaRecrepSRL)dovodilapovinnosťvykladať

vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny
predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu
národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok
smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení
cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa
a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície, nachádzajúcej sa v
ustanovení § 52 O. z. a ustanoveniach zákona na ochranu spotrebiteľa, vychádzať z rozšírenéhovýkladu definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých
prípadochajeobvyklé,žespotrebiteľobsahzmluvypodstatnýmspôsobomneovplyvňuje,t.j.kvalifikovať
ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so

spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany
spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže
žalobkyňa ako dodávateľ sa domáhala svojho nároku voči žalovanej, ktorá bola spotrebiteľom.

9.Zuvedenéhopotommožnovyvodiťnapr.záver,žeprípadnánedôslednosťpôvodnejprávnejúpravyO.

z. (účinnej do 31.12.2007) nemôže mať za následok nemožnosť spotrebiteľa (vo vzťahu k uplatňovaným
nárokom voči nemu zo zmlúv uzavretých do 31.12.2007), reálne sa domôcť práv priznaných normami
na ochranu spotrebiteľa (§ 52 - § 54 O. z.). Až definitívne novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 1
O. z. predstavuje správne transponovanú definíciu spotrebiteľskej zmluvy (ktorou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom).

10. Obdobný uvedenému je prípad novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z., ktoré už
normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami ObZ (na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015, novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia
O. z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (sp. zn.

3MCdo 14/2014). Je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť
komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva, v
súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby
prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012,
rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.

zn. 5Co/716/2014). Námietka žalobkyne o nutnosti favorizovať Obchodný zákonník neobstojí, pretože
všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej
formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom
(rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011).

11.Vzhľadomnaskutočnosť,žeuplatnenýnárokjeplnenímzospotrebiteľskejzmluvy(konkrétnezmluvy
o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ), bolo potrebné na daný
prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby, je pre
žalovanú ako spotrebiteľa priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľa ObZ).
Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a

žalovanou je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom ObZ bez ohľadu
na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o
osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych
vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z., podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia
pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k.
5Co/716/2014-63, zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O. z., ktoré sú
pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení
sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O. z. na prospech

spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v ObZ nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

12. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími námietkami
žalobkyne, poukazujúcimi na prednostnú aplikáciu ustanovení ObZ aj v prípade spotrebiteľskej
zmluvy, a s tým spojenú rozhodovaciu činnosť označených súdov. Podľa platného právneho poriadku

Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu
rovnakého stupňa, pričom všeobecne záväzný charakter nemajú ani judikáty. V zmysle záverov
ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako
aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je
daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku
jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym
právom). Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdilavyššie uvedená rozhodovacia prax súdov, pričom rozhodnutia vyšších súdov označených žalobkyňou
v odvolaní (v citovaných častiach) nezohľadňujú nadradenosť komunitárneho práva, primárne ako
aj sekundárne pramene práva Európskej únie, vrátane rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie,

smerujúce k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v hmotnoprávnych
a procesnoprávnych vzťahoch (v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s
dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Preto vo svetle
eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobkyňou uvádzanými
rozhodnutiaminapodporujejtvrdení(vdanomprípade)stotožniť.Uvedenésavzťahujeajnažalobkyňou

citovanú odbornú literatúru.

13. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd
nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej
povinnosti) preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň

informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez
toho, aby mohol vplývať na ich obsah, vrátane výberu zmluvného typu (rozsudky SD EÚ C-240/98 až
C 244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro). V kontexte uvedeného
bolo potrebné riešiť aj dualizmus právnej úpravy dotknutých inštitútov podľa O. z. a ObZ. Najvyšší súd
Slovenskej republiky v posudzovanej kauze v konaní sp. zn. 6MCdo 4/2012 a sp. zn. 2MCdo 3/2011 (na

ktoré poukazovala žalobkyňa v odvolaní) ani nevyslovil právny názor týkajúci sa favorizácie ustanovení
O. z. alebo ObZ. v prípade spotrebiteľskej zmluvy.

14.Odvolacísúdsarovnakostotožnilsaplikáciouustanovenia§5bZoOSnasúdenúvec,zakotvujúceho
povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný

(prípadnečiniejedanáinázákonnáprekážka,ktorábyneumožňovalanárokpoprávepriznať).Uvedené
ustanovenie má procesný charakter a bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje
osobitnéprechodnéustanovenie,ktorébyúčinkyposúvalonavecirozhodovanépoúčinnostipredmetnej
právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania (ide o tzv.
režim okamžitej aplikovateľnosti, uplatňovanej pri procesných predpisoch). Princíp „vigilantibus iura

scripta sunt“ (práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 61/2012).

15. Zákonodarca novelou ZoOS (zákonom č. 102/2014 Z. z.) podstatným spôsobom modifikoval
nazeranie na postavenie slabšej strany v právnych vzťahoch, tak vo sfére hmotnoprávnej, ako i

procesnoprávnej. Celkový trend v legislatíve nasleduje modifikované vnímanie tradičného ústavného
princípu rovnosti subjektov v právnych vzťahoch. Nepochybne ide o legislatívne vyjadrenie princípu
ochrany slabšej strany a to spotrebiteľa v právnych vzťahoch. Komplexné nastavenie spoločenských
procesov v oblasti ochrany spotrebiteľa po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie smeruje k
maximalizácií ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany v právnych vzťahoch. Ustanovenie § 5b ZoOS

normuje predovšetkým procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy a
preto má charakter procesnoprávny. Hoci samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, procesná
povaha ustanovenia § 5b ZoOS vyplýva z jeho samotného znenia. Preto ak v čase rozhodovania súdu
v danej veci bolo účinné ustanovenie § 5b ZoOS, súd prvého stupňa bol povinný ho aplikovať, i keď sa
súdne konanie začalo skôr t. j. pred účinnosťou novely ZoOS (procesná norma bez ohľadu na mieru

legislatívneho vyjadrenia tohto pravidla, pôsobí odo dňa nadobudnutia svojej účinnosti na všetky živé
spory prebiehajúce na súdoch).

16. Ak teda platí, že právna norma § 5b ZoOS má procesný charakter a zákonodarca nestanovil osobitný
právny režim intertemporality (prechodného obdobia), má súd prihliadať na premlčanie práva ex offo

vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach, podliehajúcich
hypotéze tejto právnej normy. Pri absencii konkrétneho intertemporálneho pravidla sa musí vychádzať
zo zásad ústavnokonformného výkladu. Kto márne nechá uplynúť premlčaciu lehotu, ktorej dĺžka ani
režim sa nijako novou úpravou nemenili, jeho právo sa už o zložku právneho nároku oslabilo, hoci
podmienene (úplne až účinným dokonaním premlčania v súdnom konaní). Podstatné ale je, že žiadne

právo týmto za účinnosti starej právnej úpravy veriteľ nenadobudol a nebola tak porušená jeho dôvera v
právo, pretože musel počítať s tým, že svoje právo stratí a to výlučne v dôsledku svojej nedbanlivosti. Za
legitímne očakávania nemožno považovať „spoľahnutie sa“ na „právnu slabosť“ protistrany (konkrétne
spotrebiteľa), v dôsledku ktorej by sa námietka premlčania neuplatnila (uvedené už odznelo v odbornomčlánku Doc. JUDr. Mareka Števčeka, PhD.). Ak veriteľ nechá márne lehotu uplynúť, nemôže legitímne
očakávať prakticky nič, pretože jeho právo na súdnu ochranu stratilo vlastnosť žalovateľnosti.

17. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval nárok uplatnený žalobou ako čiastočne premlčaný, aplikujúc
hmotnoprávne ustanovenie o všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, z dôvodu, že uplatňované splátky
úveru splatné od 20. marca 2010 do 20. januára 2011 boli premlčané (premlčacia doba začala plynúť
nasledujúcim dňom po splatnosti každej jednotlivej splátky, t. j. 21. dňa príslušného kalendárneho
mesiaca a uplynula v trojročnej premlčacej dobe), pretože žaloba bola podaná na súde dňa 18. februára

2014. Správne preto súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 813,89 eur (11 splátok
x 73,99 eur). Zamietnutie rozhodnutia sa vzťahovalo aj na úrok z omeškania z uvedených premlčaných
splátok úveru).

18.Odvolacísúdpodľa§387ods.1CSPnapadnutérozhodnutiesúduprvejinštancieakovecnesprávne
potvrdil.

19. Dôvodnou bola však vzhliadnutá odvolacia námietka žalobkyne voči rozhodnutiu súdu prvej
inštancie v časti náhrady trov konania. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru o potrebe aplikácie
ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p. na prejednávanú vec, vzhľadom na len čiastočný úspech žalobkyne
v konaní s správne bol vypočítaný aj pomer úspechu a neúspechu strán konania, so záverom

vzniku nároku žalobkyne na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 70%. Nepreskúmateľnosť
i neúplnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v tejto časti, sa týkala kvantifikácie výšky trov
právneho zastúpenia, keďže v prípade hodnoty jedného úkonu právnej služby vypočítanej súdom prvej
inštancie sumou 241,02 eur, vo svojom súčte za tri úkony právnej služby odmena nemohla predstavovať
sumu vypočítanú súdom prvej inštancie „423,06 eur“, z ktorej malo podľa výpočtu súdu prvej inštancie

70% činiť sumu „506,14 eur“. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo taktiež zrejmé, z
akého dôvodu neboli priznané v rámci náhrady trov právneho zastúpenia aj ďalšie uplatnené nároky,
okrem odmeny právnej zástupkyne žalobkyne, náhrada za stratu času, ako i náhrada cestovného,
pričom nebola vyčíslená ani výška priznaného režijného paušálu a náhrada priznanej DPH. V tejto časti
tak chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať.

20. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Iba
takéto rozhodnutie je preskúmateľné a stranám umožňuje poznať postup súdu. Požiadavky na právnu
argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu,
aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby

strana sporu nemusela hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov.

21. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č.1/2016), podľa ktorého
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladala príslušnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti
konať pred súdom).

22. Odvolací súd po preskúmaní veci tak dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v

časti náhrady trov konania nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutia.Záveropomereúspechustránvkonanímoholsúdprvejinštancieurobiťlenzapredpokladu
argumentačného základu odôvodňujúceho jeho výpočet (po posúdení pomeru úspechu strán v konaní).

23. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania podľa § 389 ods.

1 písm. b/ CSP zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

24. Nesprávnym procesným postupom súd prvej inštancie znemožnil žalobkyni, aby uskutočnila svoje
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatokvzhľadom na absenciu argumentačného základu, ktorý by odvolací súd mohol preskúmať (vo vzťahu
k výpočtu náhrady trov právneho zastúpenia), nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom
(ktorý nenahrádza postup súdu prvej inštancie).

25. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude postupovať už podľa nového procesného
kódexu CSP, avšak so zachovaním všetkých procesných práv, ktoré prináležia žalobkyni, v súvislosti s
jej nárokom na náhradu trov konania a ich uplatnením. Je pritom nutné rešpektovať základné princípy
CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený

princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania.

26. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia súd prvej inštancie preskúmateľným spôsobom
vyjadrí skutkové zistenia a právne závery. V prípade čiastočného úspechu strany v konaní, súd náhradu
trov konania pomerne rozdelí, pričom výpočet pomeru úspechu a neúspechu jednotlivých strán a
následne výšku náhrady trov konania náležite zdôvodní. Stranám konania, vrátane žalobkyne, dá

odpoveď, aby vyriešenie konkrétnej právnej otázky bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

27. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

28. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.