Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. august 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/30/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112214476
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Franciscy
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:3112214476.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ V. F., bývajúceho v B., 2/ R. F., bývajúceho v V.,
3/ U. P., bývajúcej v B., zastúpených JUDr. Renátou Jánskou, advokátkou so sídlom v Adamovských
Kochanovciach č. 281, proti žalovaným 1/ H.N. a 2/ G.N., bývajúcim v V., zastúpeným Advokátskou
kanceláriou JUDr. Róbert Grell, s.r.o. so sídlom v Trenčíne, Jilemnického č. 2, IČO: 47244569, o určenie
vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 12 C 130/2012, o dovolaní

žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 25. apríla 2017 sp. zn. 6 Co 436/2016,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovia 1/ až 3/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 2. mája 2016 č.k. 12 C 130/2012-
338určil,žedodedičstvapoporučiteľkeC.F.,ktorásanarodilaX.C.XXXXazomrelaXX.E.XXXX(ďalej
aj len „poručiteľka“) a po poručiteľovi K. F., ktorý sa narodil XX. C. XXXX a zomrel XX. R. XXXX (ďalej
aj len „poručiteľ“) patrí v celosti nehnuteľnosť v katastrálnom území S. vedená v katastri nehnuteľností
na liste vlastníctva č. XXX ako CKN parcela č. XXX - záhrada vo výmere XXX m2 (ďalej len „sporný
pozemok“). Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, že F.V. kúpnou zmluvou zo 16.

septembra 1950 predala z pozemkovoknižnej parcely č. XX nachádzajúcej sa v katastrálnom území
S. časť vo výmere asi XXX m2 (ktorá nebola zameraná geometrickým plánom) A.F. a jeho manželke
C.F. (právnym predchodcom poručiteľov). Sporný pozemok bol potom A.F. s manželkou (do ich smrti v
roku 1954) a potom pôvodnými žalobcami 1/ a 2/ (poručiteľmi) užívaný v dobrej viere a nerušene až do
roku 2007. Takto užívaný sporný pozemok nadobudli poručitelia najneskôr v roku 1961 do vlastníctva
právnym titulom vydržania. Sporný pozemok teda patrí do dedičstva po nich.

2. Na odvolanie žalobcov a žalovaných Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom
z 25. apríla 2017 sp. zn. 6 Co 436/2016 rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Preskúmaním
napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na jeho základe dospel k úplným a správnym skutkovým

záverom a vec náležite posúdil tak po skutkovej, ako aj právnej stránke. Odvolací súd sa preto v celom
rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, vrátane jeho odôvodnenia, na ktoré v plnom
rozsahu poukázal. Pokiaľ žalovaní namietali, že sporný pozemok predstavuje nespôsobilý predmet
vydržania, lebo v kúpnej zmluve bol (bez zamerania geometrickým plánom) vymedzený nepresným a
zameniteľným spôsobom, odvolací súd uviedol, že predmetom vydržania môže byť vo všeobecnosti aj
len časť parcely. Vo vzťahu k ich odvolacej námietke, ktorou spochybňovali správnosť záveru súdu prvej

inštancie o preukázaní dobrej viery poručiteľov a ich právnych predchodcov, odvolací súd konštatoval,
že právni predchodcovia žalobcov boli v ospravedlniteľnom omyle ohľadne skutkových okolností držby,a to v predmete držby. Katarína Števulová sama v žiadosti z 27. júna 1955 uviedla, že pri uzatváraní
kúpnej zmluvy zo 16. septembra 1950 sa stal omyl spočívajúci v tom, že „obecný notár pri zmluve o
predajičiastkyzparcelyč.XX vrozmereXXX m2uviedolcelúnehnuteľnosť“.Podľanázoruodvolacieho

súdu vychádzal súd prvej inštancie správne z objektívnych skutočností (oplotenia sporného pozemku
postaveného v roku 1950, výpoveďami viacerých svedkov potvrdeného nerušeného užívania sporného
pozemku) a dospel k správnemu záveru o neopodstatnenosti argumentácie žalovaných, v zmysle ktorej
poručitelia museli pri bežnej opatrnosti vedieť, že sporný pozemok im nepatrí. I keď boli upovedomení o
žiadosti F.V. týkajúcej sa skutočnej držby, zúčastnili sa konania na Ľudovom súde v Trenčíne č.d. 554/55

(ďalej len „konanie na ľudovom súde“), v priebehu ktorého sa aj na podklade geometrického plánu z roku
1955 potvrdila nesprávnosť v označení predmetu prevodu, tieto okolnosti nie sú spôsobilé spochybniť
ich dobrú vieru. Omyl, existenciu ktorého potvrdil priebeh a výsledky konania na ľudovom súde, bol
vyvolaný obecným notárom; takýto omyl je ospravedlniteľný, lebo vychádzal z dôvery nadobúdateľov,
že ním vyhotovená zmluva zodpovedá zákonu. Významným je tiež to, že predmetné konanie prebiehalo
v 50. rokoch minulého storočia kedy došlo k rozsiahlym zmenám v práve a veľakrát i opusteniu od

tradičných právnych zásad, v dôsledku čoho možnosť pochybení stúpla (z toho vyvodil, že na vtedajšie
právne omyly je potrebné použiť miernejšie kritériá).

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 1/ a 2/ dovolanie, prípustnosť ktorého
vyvodzovali z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Podľa ich presvedčenia spočíva napadnutý rozsudok na

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Uviedli, že podľa konštantnej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vnútorné presvedčenie držiteľa, že
mu vec alebo právo patrí, môže založiť omyl skutkový alebo právny, avšak iba ak je ospravedlniteľný.
Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 283/2009 (ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 73/2015) uviedol, že právny

omyl, ktorý spočíva v neznalosti alebo chybnej interpretácii všeobecne záväzného právneho predpisu,
možno ospravedlniť iba výnimočne, a to vtedy, keď samotný právny predpis umožňuje rôzny výklad.
Podľa názoru dovolateľov ale § 42 ods. 7 zákona č. 177/1927 Sb. o pozemkovom katastri a jeho vedení
(Katastrálny zákon), ktorý pri prevodoch častí pozemkov vyžadoval ich zameranie geometrickým plánom
a označenie údajmi prevádzanej časti v ňom obsiahnutými, neumožňoval rôzny výklad. Vzhľadom

na to, že kúpna zmluva zo 16. septembra 1950 bola vyhotovená bez geometrického plánu, právni
predchodcovia poručiteľov nemohli byť dobromyseľní, a tak nemohli byť ani oprávnenými držiteľmi
sporného pozemku. Dobromyseľnými držiteľmi sporného pozemku nemohli byť ani poručitelia, ktorí v
roku 1954 vstúpili do právneho postavenia svojich právnych predchodcov. Obaja totiž vedeli o konaní
pred ľudovým súdom, na ktorom F.V. vysvetľovala, že po dodatočnom vyhotovení geometrického plánu

v roku 1955 vyšli najavo rozpory medzi skutočným a pozemkovoknižným stavom parciel č. XX a XX.
Priebeh a výsledky konania pred ľudovým súdom museli v poručiteľoch objektívne vyvolať pochybnosti
o ich vlastníctve sporného pozemku. Z týchto dôvodov žalovaní 1/ a 2/ žiadali napadnutý rozsudok a
tiež rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.

4. Žalobcovia sa vo vyjadrení k dovolaniu nestotožnili s dôvodmi uvádzanými dovolateľmi. Podľa
ich názoru sú závery odvolacieho súdu správne a založené na dostatočnom zistení rozhodujúcich
skutočností. Držba sporného pozemku bola po celý čas dobromyseľná a nerušená nielen v prípade
právnych predchodcov poručiteľov, ale aj v prípade poručiteľov. Podľa názoru žalobcov im nemožno
pripisovať na ťarchu nedostatočnú právnu znalosť. Išlo o ľudí bez príslušného vzdelania spoliehajúcich

sa na obecného notára, ktorý - ako sa ukázalo až neskôr - nekonal bezchybne. Obaja poručitelia boli
síce prítomní na rokovaní ľudového súdu, samotnou F.V. boli však ubezpečení, že rešpektuje predaj
sporného pozemku a že jej zámer dosiahnuť zosúladenie skutočného a právneho stavu nehnuteľností
sa netýka vlastníckeho a užívacieho stavu sporného pozemku nastoleného už kúpnou zmluvou zo 16.
septembra 1950. Z týchto dôvodov navrhli dovolanie zamietnuť.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana, na ktorú sa vzťahuje ustanovenie § 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech
bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k
záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia

dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sana opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdov, sa v civilnom sporovom
konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka

posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,
patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu [pozri napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3
Cdo 42/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 8 Cdo 99/2017 (poznámka dovolacieho súdu“ pokiaľ sa
v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „Cdo“, ide o rozhodnutia najvyššieho súdu uvedenej spisovej
značky)].

7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu
- ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v

ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

8. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje
prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (1 Cdo 126/2017, 2

Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 4 Cdo 89/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 211/2016).

9. Žalovaní v dovolaní uviedli, že prípustnosť ich dovolania vyplýva z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, v
zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.

10. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej alebo

procesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Otázka
relevantná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP musí byť procesnou stranou vymedzená
v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne
aj dôvodnosť) dovolania. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je
charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo
na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“ (3 Cdo 56/2018, 3 Cdo 146/2017).

11. V danom prípade je pri posudzovaní dovolania podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) zrejmé, že

žalovaní za otázku, ktorá je podľa ich presvedčenia relevantná podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, označili
otázku, či je ospravedlniteľný právny omyl nadobúdateľov nehnuteľnosti, ku ktorému - podľa ich názoru -
došlo v roku 1950 pri uzatváraní kúpnej zmluvy o prevode časti pozemku v dôsledku toho, že podkladom
pre vyhotovenie tejto zmluvy nebol geometrický plán.

12. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nezakladá samo tvrdenie dovolateľa, že
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; určujúcim je až záver (zistenie) dovolacieho
súdu, že k tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe skutočne došlo. Dovolací súd preto
pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia žalovaných, že riešením predmetnej otázky sa odvolací

súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

13. Najvyšší súd už opakovane uviedol, že súčasťou „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“
sú predovšetkým stanoviská a rozhodnutia, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo

87/2017, 6 Cdo 21/2017). Konštatoval tiež, že vzhľadom na teritoriálnu pôsobnosť CSP nemožno
do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zaraďovať rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky (6 Cdo 79/2017, 6 Cdo 129/2017, 3 Cdo 224/2017, 3 Cdo 25/2018).14. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP sa dovolací súd zameriava na
zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu
(judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc z

kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pri tom za pomoci abstrakcie
interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná na
zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných otázkach
(okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu.

15. Judikátom, ktorý tvorí súčasť rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je aj rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 283/2009 (R 73/2015), na ktoré poukazujú žalovaní s tým, že odvolací súd sa
pri riešení právnej otázky (viď vyššie bod 11.) odklonil od právnych záverov v ňom vyjadrených.
Právna veta tohto judikátu znie: „Oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti
Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti,

ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o
konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok).
15.1. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 283/2009 uviedol, že oprávneným držiteľom je ten, kto
nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. O
dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl

ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého
požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo
v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na zásadu, podľa ktorej neznalosť

zákona neospravedlňuje, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného
ustanovenia zákona platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, je neospravedlniteľný. Len výnimočne
možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.
15.2. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí uzavrel, že pokiaľ sa držitelia ujali v roku 1971 držby
pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon

takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich
vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení. Požiadavka na registráciu
zmluvyoprevodevlastníctvaknehnuteľnejvecibolavtedajšímprávnymporiadkomjasneajednoznačne
vymedzená tak, že ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo
účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod

do socialistického vlastníctva.

16. Žalovaní, ktorí v dovolaní zastávajú názor, že na právne otázky týkajúce sa ich sporu so žalobcami
možno aplikovať právne závery judikátu R 73/2015, prehliadajú podstatné odlišnosti oboch sporov.
16.1. Zákon č. 177/1927 Sb. o pozemkovom katastri a jeho vedení (Katastrálny zákon), na ktorý

poukazujú žalovaní, upravoval pozemkový kataster ako geometrické zobrazenie, súpis a popis všetkých
pozemkov v Československej republike. Už v čase prijímania tohto zákona, účinného aj v čase
uzatvorenia kúpnej zmluvy zo 16. septembra 1950, bola diskutovaná otázka zjednotenia agendy
pozemkového katastra (ako nástroja evidencie geometrických, grafických, meračských, mapových
údajov o pozemkoch) a pozemkových kníh (evidujúcich právne vzťahy k nehnuteľnostiam); k ich

zjednoteniu však nedošlo. Účelom § 42 tohto zákona (označeného ako „Vzájomný súlad pozemkového
katastra s verejnými knihami“) bolo zamedziť diferenciáciám v údajoch pozemkového katastra a
verejných (pozemkových) kníh a dosiahnuť ich zosúladenie. V zmysle § 42 ods. 7 uvedeného zákona,
význam ktorého pre daný spor osobitne akcentujú žalovaní, mohli byť vo verejnej knihe parcely delené
a ich hranice menené (opravené) alebo nové vlastnícke hranice vyznačené len podľa geometrického

plánu.
16.2. Pokiaľ ide o pôsobnosť a úlohy pozemkovej knihy v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy zo 16.
septembra 1950, treba pre účely tohto dovolacieho konania uviesť, že zápisy do pozemkovej knihy
sa vykonávali na návrh dotknutých osôb a každý zápis vyžadoval schválenie súdom. Platil tzv.
intabulačný princíp, v zmysle ktorého právotvorný (konštitutívny) účinok mal vklad do pozemkovej knihy.

Ustanovením § 111 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka bol s účinnosťou od 1. januára
1951 intabulačný systém prelomený a zápis do pozemkovej knihy mal už len deklaratórny charakter (viď
§ 112 zákona č. 141/1951 Zb. Občianskeho zákonníka).17. Skutkové a právne okolnosti, relevantné v prípade sporu, ktorého sa týkalo konanie najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 283/2009, nie sú obdobné so skutkovým a právnym stavom významným z hľadiska
sporu žalobcov 1/ až 3/ a žalovaných 1/ a 2/. Už z vyššie uvedeného je zrejmé, že kúpna zmluva zo

16. septembra 1950 a kúpna zmluva, ktorej sa týkal judikát R 73/2015, boli uzatvorené za odlišného
právneho stavu. Pri uzatváraní prvej z nich platilo uhorské obyčajové právo; kúpna zmluva, ktorej sa
týka judikát R 73/2015, bola uzatvorená v roku 1971 za účinnosti zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka [v znení vyžadujúcom (s výnimkou nadobudnutí do „socialistického“ vlastníctva) registráciu
štátnym notárstvom].

17.1. Z hľadiska posudzovania vzťahu (podobnosti) oboch prípadov je podstatné, že právny omyl
nadobúdateľov, ktorý bol relevantný v zmysle judikátu R 73/2015, súvisel priamo s neznalosťou alebo
nesprávnou interpretáciou ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu upravujúceho, kedy
nadobúda zmluva o prevode nehnuteľnosti vecnoprávne účinky (registráciou štátnym notárstvom). Na
rozdiel od toho žalovanými uvádzaný omyl pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo 16. septembra 1950 spočíval
v neznalosti, nepochopení alebo nerešpektovaní ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu

upravujúceho odlišnú oblasť spoločenských vzťahov; omyl právnych predchodcov poručiteľov sa týkal
zákona upravujúceho geometrické zobrazenie, súpis a popis všetkých pozemkov, konkrétne normy
stanovujúcej, že pre zmluvu o prevode časti pozemku sa vyžaduje geometrický plán.
17.2. Pri uzatváraní zmluvy, ktorej sa týkal judikát R 73/2015, spočívala podstata mylného vnútorného
presvedčenia účastníkov kúpnej zmluvy v ich názore, že už jej uzatvorením urobili všetko pre to, aby

došlo k prevodu vlastníctva nehnuteľnosti. Účastníci kúpnej zmluvy zo 16. septembra 1950 - na rozdiel
od toho - nemali toto vnútorné presvedčenie, konali s jasným vedomím, že pre prevod sa vyžaduje vklad
(intabulácia) do pozemkovej knihy, ku ktorému potom aj došlo; pod vplyvom toho, že túto kúpnu zmluvu
vyhotovoval obecný notár, sa len mylne domnievali, že ju možno spísať a uzatvoriť aj bez geometrického
plánu.

17.3. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že skutkový a právny rámec oboch
prípadov je natoľko odlišný, že na daný prípad nemožno aplikovať právne závery (pravidlo) vyjadrené v
judikáte R 73/2015. Dovolací súd preto uzatvára, že je neopodstatnená argumentácia žalovaných, podľa
ktorej sa odvolací súd riešením právnej otázky (viď bod 11. tohto uznesenia dovolacieho súdu) odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu prezentovanej judikátom R 73/2015. Dovolanie v

časti, v ktorej sa namieta predmetný odklon, je v dôsledku toho neprípustné v zmysle § 447 písm. c/ CSP.

18. Pokiaľ ide o tú časť dovolania, v ktorej žalovaní namietli, že dobromyseľnými držiteľmi sporného
pozemku nemohli byť ani poručitelia, ktorí sa z konania pred ľudovým súdom dozvedeli o rozporoch
medzi skutočným a právnym stavom, treba uviesť, že k tejto argumentácii neoznačili (nekonkretizovali)

žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu napĺňajúce pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu,
od právnych záverov ktorého sa odvolací súd údajne odklonil. Absencia takej konkretizácie je najvyšším
súdom považovaná za dôvod na odmietnutie dovolania (4 Cdo 95/2017, 6 Cdo 35/2017, 6 Cdo 27/2017).

19. Najvyšší súd z týchto dôvodov odmietol dovolanie žalovaných sčasti podľa § 447 písm. c/ CSP a

sčasti podľa § 447 písm. f/ CSP. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní
neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 vo výroku o odmietnutí
dovolania a pomerom hlasov 2 : 1 vo výroku o trovách dovolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.