Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. apríl 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/109/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812206953
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6812206953.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Klaudie Koskovej a sudcov
JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a

nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Revúca zo dňa 14. 10.
2014, č. k.: 6C/409/2012-67, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal vyčíslenej náhrady škody a

nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. spôsobenej okresným súdom v exekučnom konaní vo
veci 3Er/512/2011 sp. zn. súdneho exekútora EX 8278/2011, tvrdeným nesprávnym úradným
postupom, a to rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
po uplynutí zákonnej lehoty a súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného
titulu (rozhodcovského rozsudku) v rozpore so zákonom. Konštatoval, že vzhľadom k tomu, že ide o
konanie, v ktorom si navrhovateľ uplatnil voči odporcovi nárok, ktorého hodnota neprevyšuje

sumu 1000 €, ide o drobný spor, preto nenariadil pojednávanie a vo veci verejne vyhlásil rozsudok.

Okresný súd vykonaným dokazovaním zistil, exekučné konanie začalo dňa 19. 05.
2011. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu
doručená dňa 03. 08. 2011 a exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 05. 08. 2011 tak, že
ju zamietol. Rozhodnutie sa stalo právoplatným dňa 31. 08. 2011.

Poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pokiaľ ide o znenie ust. § 44
ods. 2 posledná veta EP, keď súdna prax sa ustálila na závere, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd pre rozpor žiadosti, návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom uznesením žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia zamietne (viď napr. uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II. ÚS 520/2012 zo dňa 10.07.2013, sp. zn. II. ÚS

248/2013 zo dňa 25.04.2013, sp. zn. II. ÚS 112/2013 zo dňa 13.02.2013). Nemožno teda
vzhliadnuť nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že nebola dodržaná zákonná
lehota na vykonanie úkonu alebo vydanie rozhodnutia, nakoľko táto v tomto prípade nie je stanovená.Vo vzťahu k zbytočným prieťahom uviedol, že paragrafe 44 ods. 2 EP je zvýraznená zodpovednosť
exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie poverenia musí byť

výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu
na vykonanie exekúcie. Exekučný súd preskúmaním návrhu na vykonanie exekúcie, žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a exekučného titulu dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej
doložky vo formulárovej zmluve o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka, je podľa § 53 ods. 5 OZ neplatné. Exekučný titul vydaný na základe

neplatného ustanovenia zmluvy bol vydaný v rozpore so zákonom. Preto exekučný súd žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku.

Zdôraznil, že v súlade s ust. § 44 ods. 2 EP bol exekučný súd povinný skúmať súlad návrhu na vykonanie
exekúcie, žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a exekučného titulu

so zákonom. Skúmanie návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o udelenie poverenia z hľadiska ich
formálnychaobsahovýchnáležitostípredpísanýchzákonomnespôsobujevovšeobecnostiexekučnému
súdu väčšie ťažkosti a nie je časovo náročné. Avšak vzhľadom na množstvo takýchto návrhov a žiadosti
podaných na tunajšom súde, ako aj po všetkých súdoch Slovenskej republiky v krátkom časovom období
po sebe, si vyžadovalo ich kvalifikované posúdenie exekučným súdom dlhší čas, čo však nemožno

považovať za zbytočné prieťahy v konaní (viď napr. uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 606/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II. ÚS 245/2013 zo dňa 25.04.2013).

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené
zákonnépodmienky.Trvalnaosobnejúčastijehoprávnehozástupcunapojednávaní,ktorébudevedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej, pretože v

čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatné uznesenie o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím
došlo aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného súdu o dodržaní
zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi uvedenými v

odôvodnení napadnutého rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie v
jeho neprítomnosti a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu
určil sám. Namietal, že meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj
preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému podal odvolanie.

Pokiaľ súd zamietol návrh vo vzťahu k skutočnej škode, namietal, že v odôvodnení rozhodnutia sa súd
zaoberálenškodou,ktorámalavzniknúťsosprávoupohľadávkypočasnečinnostisúdu.Ignorovalvšetky
tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému. V
tejto časti je preto rozhodnutie nepreskúmateľné.

Súd taktiež nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie
veci bez „zbytočných prielohov“ zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou nesúvisia, s čím
nemožno súhlasiť. Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty.

Namietal, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.

Namietal, však odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu

podľa § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153 b O. s. p.

Ku skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie uviedol, že v danej veci nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.Rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za vnútorne rozporné, pretože napriek tomu, že zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní

nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Namietal,žesúdvsúvislostismajetkovouujmouanalyzujeokolnosti,
ktoré s vecou vôbec nesúvisia. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania
si navrhovateľ zvolil, o podstate a rozsahu podnikateľského rizika ako jej udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora.

V závere odvolania uviedol k návrhu na prerušenie konania, že ak bol súdu doručený v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa na prerušenie konania
z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej
na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o
tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.

1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako exekučným
súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty a súčasne
preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) v rozpore
so zákonom. Navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným spisom okresného
súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti všetkých sudcov
okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu z prejednávania

a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil návrh navrhovateľa odporcovi na
vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil písomné poučenie účastníka konania, okrem iného aj
podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Vyjadrenie odporcu k návrhu riadne doručil navrhovateľovi prostredníctvom
pošty. K spisu okresného súdu je pripojený v napadnutom rozsudku uvedený konkrétny
exekučný spis ohľadne exekučného konania, v ktorom mala byť navrhovateľovi podľa návrhu

nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda.

Treba zdôrazniť, že okresný súd na prejednanie veci samej nenariadil pojednávanie z dôvodu,
že išlo o konanie podľa ust. § 115a ods. 2 O. s. p., preto naplatia ani podmienky upravené v odseku
1 tohto ustanovenia a námietky navrhovateľa v tomto smere sú irelevantné, nakoľko súd len verejne

vyhlásil rozsudok. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že žiadal zrušiť nariadené pojednávanie a prerušiť konanie,
odvolací súd vo vzťahu k odvolacím námietkam v tomto smere uvádza, že z obsahu spisu odvolací súd
nezistil, že by navrhovateľ žiadal zrušiť pojednávanie, resp. že by podal návrh na prerušenie konania
tak, ako to uvádza vo svojom odvolaní.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd dodáva, že okresný

súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval
správne ustanovenia právnych predpisov a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného
súdu o nenaplnení predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu považuje aj odvolací súd v celom
rozsahu za správny, pretože navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučnéhosúdu v spornom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi
odvolania navrhovateľa viazaný (§ 212 ods. 1 O. s. p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami
navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu

napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na

argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa

svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011zodňa27.04.2012).Onavrhovateľomvznesenejnámietkezaujatostizákonnéhosudcu

riadne rozhodol nadriadený súd (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14NcC/570/2012
zo dňa 17. 10. 2012) súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania
veci nevylúčil, pretože vtedy ešte nebol sudcom daného súdu.

Následne o zaujatosti sudcu JUDr. Ľubomíra Šablu rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením

zo dňa 30. 12. 2013, č. k.: 17NcC/49/2013 - 56 tak, že nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
v danej veci.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho
neprítomnosti a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať

pred súdom a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu. O námietke zaujatosti sudcov okresného súdu vznesenej
navrhovateľom nadriadený súd riadne rozhodol. Nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím nadriadeného
súdu nie je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, pretože navrhovateľovi zostáva zachovaný
odvolací dôvod spočívajúci v tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v

spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.). Zo spisu okresného súdu vyplýva, že navrhovateľovi bolo
riadne doručené aj vyjadrenie odporcu k návrhu. K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom
nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný súd sa oboznámil s exekučným spisom, ktorý ako dôkaz
navrhol vykonať samotný navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania s tým, že navrhovateľ
bol účastníkom uvedeného exekučného konania a teda obsah exekučného spisu z hľadiska tvrdených

skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia
exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol nepochybne známy, pretože z exekučného spisu vyplýva, že
všetkyrozhodnutiabolinavrhovateľoviriadnedoručené.Odvolacísúdvzhodesokresnýmsúdomdospel
k záveru, že k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani postupom okresného súdu,
ktorý napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia

o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, pretože navrhovateľ návrh na prerušenie
konania nepodal a prvostupňový súd o ňom ani nerozhodoval .

Taktiež nie je dôvodná námietka navrhovateľa, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že
súdprejednalvecvneprítomnostinavrhovateľaajehoprávnehozástupcupostupujúcpodľaustanovenia

§ 101 ods. 2 O. s. p. Prvostupňový súd vo veci nenariadil pojednávanie z dôvodu, že išlo o konanie
podľa ust. § 115a ods. 2 O. s. p., preto naplatia ani podmienky upravené v odseku 1 tohto ustanovenia
a námietky navrhovateľa v tomto smere sú irelevantné, nakoľko súd len verejne vyhlásil
rozsudok.

Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o
znemožnenierealizáciekonkrétnychprocesnýchpráv,ktorébyinakúčastníkmoholpredsúdomuplatniť,
a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Občiansky súdny poriadok bližšienekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, ktorý bráni súdu vec prejednať v neprítomnosti
účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník nemôže zúčastniť pojednávania a žiada o jeho
odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v tom bráni, vyznačovať nepredvídateľnosťou,

závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen
o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým
účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v danej situácii najmä s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu a na pomery účastníka považovať za dôležité. Súd žiadnym spôsobom navrhovateľovi
neodňal možnosť konať pred súdom, v danom prípade zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku.

Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci.

Odvolací súd zdôrazňuje, že prvostupňový súd rozhodol o žiadosti exekútora o
udelenie poverenia v lehote do 15 dní od doručenia jeho žiadosti, avšak podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, účinného v čase podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, prvostupňový súd nebol viazaný 15 dňovou lehotou, pretože táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), keďže takýto právny stav platí od 01. 06. 2010. Naviac na

doplnenie treba dodať, že súdna prax sa ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa

10.07.2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.02.2013).

Preto v prípade, ak okresný súd v zhode s odvolacím súdom z pripojeného exekučného spisu zistil,
že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu
doručená dňa 03. 08. 2011 (v tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu

úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné konanie)
a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 05. 08. 2011, uvedený postup a obdobie nemožno
považovať za nesprávny úradný postup (prieťahy v konaní). Odvolací súd podotýka, že vzhľadom
na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je ústavne
akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri

napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012
alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku

pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je
exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť
otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako

podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k
preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k
posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho
vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou

zmluvou viazaná, t.j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011
zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011

zo dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn.2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo
dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa

09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie
vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti P. E. zo dňa 16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny
dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

Nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov

zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t.
j. nesprávny úradný postup exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo
potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej
ujmy.Tátoskutočnosťpretovžiadnomprípadenespôsobujenavrhovateľomtvrdenúnepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku navrhovateľa vo vzťahu k majetkovej
škode, keď namietal, že súd sa zaoberal škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu jednoznačne vyplýva, že vzhľadom
na to, že nebola preukázaná základná podmienka, a to nesprávny úradný postup, súd sa nezaoberal
škodou a príčinnou súvislosťou z rozhodnutia to ani nevyplýva. Pokiaľ v závere odvolania navrhovateľ

namieta irelevantné úvahy súdu, prvostupňový súd namietané skutočnosti vôbec v rozhodnutí neriešil
ani sa nimi nezaoberal.

K námietke navrhovateľa, že súd mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, odvolací súd uvádza, že
predpoklady pre vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa ust. § 114 ods. 5 a podľa § 153b

ods. 1 O. s. p. sú rozdielne. V prvom prípade sa nevyžaduje nariadenie pojednávania. Navrhovateľ si v
odvolaní protirečí, keď na jednej strane namieta, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a na druhej
strane sa domáha vydania rozsudku pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., ktoré predpokladá nariadenie
pojednávania. V obidvoch prípadoch zákon takto dovoľuje súdu pri splnení podmienok takto postupovať,
neukladá mu však takúto povinnosť („...súd môže rozhodnúť..“).

Neobstojí ani námietka, že súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva
navrhovateľa, pretože vzhľadom na vyššie uvedené podrobné argumenty súdu súd tento záver
produkovaný navrhovateľom nezistil a nemal dôvod to ani konštatovať. Tvrdenie navrhovateľa v
odvolaní, že aj keď súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, nie je pravdivé, preto neobstojí tvrdenie,

že rozhodnutie je nesprávne, ak je postavené na takomto závere. Súd z takéhoto záveru nevychádzal.
Neobstojí ani všeobecné tvrdenie navrhovateľa, že súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou nesúvisia,
práve naopak, navrhovateľ sa odvoláva proti niečomu, čo nie je pravda, pretože súd sa v rozhodnutí
nezaoberá udržiavaním kontaktu súdneho exekútora, podnikateľským rizikom a spôsobom judikovania
pohľadávky.

Pokiaľ navrhovateľ namieta, že súd sa dopustil viacerých omylov ohľadom namietaných lehôt, odvolací
súd konštatuje, že navrhovateľ vznáša námietku bez bližšej vecnej argumentácie v čom tento omyl
spočíva. Okresný súd dostatočne určite v tomto smere svoje rozhodnutie odôvodnil.

Odvolací súd poukazuje na to, že navrhovateľ podáva odvolania paušálne, často bez správnych
konkrétnych údajov, pričom odvolanie obsahuje rôzne alternatívy odvolacích námietok, ktoré s
rozhodnutím ani nesúvisia. V rozhodovanom prípade v závere odvolania navrhovateľ len predpokladá
doručenie návrhu na prerušenie konania a v prípade, že tak urobil, namieta proti takémuto rozhodnutiu
bez toho, aby mal vôbec konkrétnu vedomosť o tom, či a ako súd rozhodol, dokonca, či sám

takýto návrh podal. Ako bolo konštatované, v danej veci návrh na prerušenie konania nepodal,
resp. z obsahu spisu nevyplýva.

Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd nepovažoval žiadne odvolacie námietky navrhovateľa za
dôvodné a preto napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v celom rozsahu

ako vecne správny potvrdil.O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 151 O. s. p., keď odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko návrh na náhradu trov odvolacieho konania nepodal.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.