Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/181/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714209834
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Šikuta
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5714209834.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne L. bývajúcej v X., zastúpenej JUDr. Janou
Čončolovou, advokátkou so sídlom v Liptovskom Mikuláši, Štúrova 17, proti žalovanému E., bývajúcemu
v R. zastúpenému Mgr. Ľubošom Kráľom, so sídlom v Martine, Červenej armády 1, o určenie neplatnosti
závetu a listiny o vydedení, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 11 C 49/2014, o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. januára 2018, sp. zn. 5 Co 330/2017, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 13. júna 2017, č. k. 11 C 49/2014-305
zamietol žalobu o určenie neplatnosti závetu a o určenie neplatnosti listiny o vydedení. Súd prvej

inštancie vec právne posúdil podľa § 37, § 479, § 40a, § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka
(ďalej aj „OZ“) a mal za preukázané, že I. - nebohý otec strán sporu (ďalej aj „poručiteľ“), krátko
pred svojou smrťou prejavil vôľu pre prípad smrti zanechať svoj majetok svojím deťom a z dedenia
vylúčiť svoju manželku. Z tohto dôvodu spísal závet, podľa ktorého mal všetok jeho majetok zdediť
žalovaný. Následne spísal tiež listinu o vydedení, ktorou vydedil žalobkyňu z dôvodu, že mu neposkytla
potrebnú pomoc v chorobe, starobe a že oňho neprejavovala opravdivý záujem. Žalobkyňa sa domáhala

absolútnej neplatnosti závetu z dôvodu rozporu vôle a prejavu svojho nebohého otca, a to z dôvodu,
že ju nemal dôvod vydediť, že trpel duševnou poruchou, ktorá mohla mať za následok, že nedokázal
posúdiť následky svojich úkonov. Tieto skutočnosti súd vykonaným dokazovaním nemal za preukázané.
Súd prvej inštancie prihliadol na existenciu výslovnej listiny o vydedení, teda závet nebol jediným
prejavom vôle poručiteľa žalobkyňu vydediť. Žalobkyňa nepreukázala, že jedinou pohnútkou jej otca
bolo z dedenia vylúčiť jeho manželku. Vo vzťahu k duševnému zdraviu poručiteľa súd prvej inštancie zo

znaleckého posudku R. a Y. zo dňa 23. decembra 2000 zistil, že jeho duševný stav mu znemožňoval
vykonávať právne úkony. Zo znaleckého posudku Y. a R. zo dňa 26. marca 2001 súd zistil, že
poručiteľ je plne spôsobilý na právne úkony, že jeho duševná porucha je nevýznamnej intenzity. Z
uvedeného neskoršieho znaleckého posudku teda pre súd vyplynulo, že poručiteľ bol plne spôsobilý
na právne úkony, a tak žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala jeho právnu nespôsobilosť spísať
závet a listinu o vydedení. Keďže žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala tvrdené

skutočnosti, čím sa dostala do dôkaznej núdze, keď nevedela ponúknuť súdu prvej inštancie také
dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali jej tvrdenia, uvedené malo za následok neúspech v
konaní a preto súd jej žalobu zamietol. Zároveň sa žalobkyňa domáhala neplatnosti listiny o vydedení z
dôvodu neexistencie zákonných dôvodov na vydedenie. Právo domáhať sa neplatnosti právneho úkonu
je potrebné uplatniť v premlčacej dobe, po uplynutí ktorej súd musí prihliadať na námietku premlčania,
ktorúvkonanívzniesolžalovaný.Pretosúdprvejinštanciežalobeourčenieneplatnostilistinyovydedení

nemohol tiež vyhovieť. Premlčacia doba začala plynúť najneskôr 12. marca 2007, kedy bolo vydané
osvedčenie o dedičstve v dodatočnom dedičskom konaní po poručiteľovi, v ktorom sa žalobkyňa podľasvojich tvrdení dozvedela o existencii a obsahu závetu a listiny o vydedení. Žalobu na súd podala až
17. júla 2014, teda po uplynutí premlčacej doby. Súd prvej inštancie pre úplnosť doplnil a uviedol, že
žalobkyňa sa domáhala neplatnosti závetu a listiny o vydedení aj z dôvodu, že neobsahuje vlastnoručný

podpis jej otca. Znaleckým dokazovaním však bolo preukázané, že listiny otec strán sporu vlastnoručne
podpísal, keď žalobkyňa potom uvedenú skutočnosť vzala na vedomie a tento dôvod neplatnosti v
konaní ďalej neuplatňovala.

2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 30. januára

2018, sp. zn. 5 Co 330/2017, napadnuté rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd, preskúmaním napadnutého
rozsudku a celého spisového materiálu s vyhodnotením toho, čo uviedli strany sporu v odvolacom
konaní, konštatoval, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe
následne vyvodil správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia OZ, ktoré aj
správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou a výkladovou praxou. Svoje rozhodnutie aj náležite v súlade
s § 220 ods. 2 CSP jasne, vecne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco odôvodnil, pričom sa podrobne a právne

precízne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi právne relevantnými skutočnosťami podstatnými pre
právne posúdenie veci, ako aj so všetkými právne dôležitými argumentami sporových strán. Odvolací
súdkonštatoval,žesúdprvejinštancievdostatočnomrozsahupoukázalnavšetkypodstatnéskutočnosti
a aj preto jeho rozhodnutie považoval za presvedčivé. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a
právnymi závermi, a preto na ne odkázal.

3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorého prípustnosť vyvodzovala
z § 420 písm. f/ CSP, keď súdy nesprávnym procesným postupom jej znemožnili, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žiadala
napadnutérozhodnutiaobochsúdovzrušiťavecvrátiťsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.Poukázala

na to, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia absolútnej neplatnosti závetu spísaného
formou Notárskej zápisnice N 610/02, NZ 610/02 zo dňa 26. novembra 2002 a absolútnej neplatnosti
listiny o vydedení spísanej formou Notárskej zápisnice N 622/02, NZ 622/02 zo dňa 4. decembra
2002 z dôvodu nezhody vôle poručiteľa s prejavom jeho vôle vyjadrenej v záveti a listine o vydedení,
čoho dôsledkom, po preukázaní tohto tvrdenia, by bola absolútna neplatnosť oboch právnych úkonov.

Žalobkyňa teda uplatnila všeobecný dôvod neplatnosti právnych úkonov, pričom relatívna neplatnosť
právnych úkonov prichádza do úvahy len v prípade rozporu s § 479 OZ, čo nebolo predmetom žaloby,
v dôsledku čoho je rozhodnutie zmätočné. Podľa dovolateľky sa súd prvej inštancie dopustil omylu
pri aplikácii práva. Odvolací súd neuviedol žiaden dôvod pre odmietnutie argumentácie žalobkyne,
čoho sa podanou žalobou v skutočnosti domáha, čím odvolací súd nekonal v súlade s princípom

právnej istoty. Odvolací súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku žiadnym spôsobom nereagoval
na uvedený argument žalobkyne, ktorý z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia možno považovať
za rozhodujúci. Žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení o absolútnej neplatnosti právnych úkonov
poručiteľa podľa § 37 ods. l OZ navrhla vykonať dokazovanie pripojením spisu Okresného súdu Poprad
č. k. 10 C 145/2003, čo riadne odôvodnila a na pojednávaní dňa 13. júna 2017 predložila súdu ďalšie

listinné dôkazy preukazujúce jej tvrdenia o absolútnej neplatnosti právnych úkonov poručiteľa z dôvodu
nezhody skutočnej vôle poručiteľa s prejavom vôle v napadnutých listinách. V napadnutom rozsudku
odvolacieho súdu opätovne absentuje odôvodnenie, prečo sa doslova vyhol posúdeniu aj ďalšieho
odvolacieho dôvodu. Odvolací súd neodôvodnil, prečo sa nezaoberal argumentom uplynutia 3 - ročnej
premlčacej lehoty, keď v skutočnosti sa žalobkyňa o existencii listiny o vydedení dozvedela až počas

konania v danej veci, keď žalovaný listinu o vydedení predložil žalobkyni a súdu po prvýkrát dňa 20.
septembra 2014, teda v 3 - ročnej premlčacej lehote. V danej veci je napadnutý rozsudok v extrémnom
nesúlade medzi skutkovým zistením a jeho právnym záverom. Namietala tiež, že odvolací súd žiadnym
spôsobom neodôvodnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v napadnutom výroku o
náhrade trov konania. Napadnutý rozsudok je pre nedostatok odôvodnenia neurčitý, nezrozumiteľný,

arbitrárny, porušujúci právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces.

4. Žalovaný navrhol dovolanie ako nedôvodné odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§

35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či tento mimoriadny opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.6. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v

konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

7. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (napr. IV. ÚS

35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

8. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov civilného procesu osobitné postavenie. Na rozdiel
od odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorým možno napadnúť ešte neprávoplatné
rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Právna úprava vychádza z tejto

mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie
prípustné. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť a mimoriadnosť dovolania často
vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou,
v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 1 Cdo 109/2018, 1 Cdo 111/2018, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013,

6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

9. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie,

sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za
splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

10. V danom prípade žalobkyňa uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP, podľa ktorého je

dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolateľka dôvodila najmä tým,
že súdy a odvolací súd sa nevysporiadali s tvrdeniami a dôkazmi, na ktoré žalobkyňa poukazovala v
odvolaní voči prvoinštančnému rozsudku. Nedostala v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivé

odpovede na svoje relevantné argumenty, súdy nevykonali všetky navrhované dôkazy, a preto jej
bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva. Rozhodnutia oboch súdov považuje za
zmätočné. V danej veci je podľa jej názoru napadnutý rozsudok v extrémnom nesúlade medzi skutkovým
zistením a jeho právnym záverom. Namietala tiež, že odvolací súd žiadnym spôsobom neodôvodnil,
prečo potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v napadnutom výroku o náhrade trov konania.

Napadnutý rozsudok je pre nedostatok odôvodnenia neurčitý, nezrozumiteľný, arbitrárny, porušujúci
právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces.

11. Pokiaľ podľa obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z
toho, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny a odôvodnenia

rozhodnutí oboch inštancií sú nepreskúmateľné, zmätočné a nesprávne, dovolací súd uvádza
nasledovné.

12. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola ale už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu považovaná
za inú procesnú vadu než je zmätočnosť, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj R 111/1998).

K uvedenej námietke nepreskúmateľnosti a nedostatku v odôvodnení rozhodnutí súdov nižšej inštancie,
dovolací súd odkazuje na stanovisko, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu ešte za
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku dňa 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho

súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Od tohto stanoviska dovolací súd aj za
účinnosti CSP (§ 420 písm. f/) nevidí dôvod sa odkloniť.13. Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci išlo o takýto extrémny prípad
vybočenia z medzí ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie ako výnimky

druhej vety stanoviska R 2/2016. Je potrebné prisvedčiť základnej argumentácii dovolateľky, že právo
na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. O porušenie tohto práva
žalobkyne ale v preskúmavanej veci nejde.

14. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať
vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP, a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným
prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom
a právnymi následkami blíži k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád

alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99, rozsudok z 24. júla 2003) a
napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri
Sutyazhnik proti Rusku, sťažnosť č. 8262/02, rozsudok z 23. júla 2009).

15. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp.

zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací
súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra
1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý
proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola
daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu.

16. Z hľadiska práv strán na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj
právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať
aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“). Z ustálenej

judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, (napríklad rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21.
januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I), podľa ktorej rozhodnutie
súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci

(napr. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higgins a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č.
20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I), tiež Van de Hurk v. Holandsko, sťažnosť č. 16034/90,
rozsudok z 19. apríla 1994, Ruiz Torija c. Španielsko, sťažnosť č. 18390/91, rozsudok z 9. decembra
1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko, sťažnosť č. 18064/91, rozsudok z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-B.

17. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Súčasťou práva na spravodlivý súdny procesnie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom
a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II.

ÚS 251/03).

18. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúcačinnosťalebonečinnosťsúdu,tedasamaprocedúraprejednaniaveci(to,akosúdviedol
spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej

účastinakonaní(porovnajR129/1999a1Cdo6/2014,1Cdo109/2018,3Cdo38/2015,5Cdo201/2011,
6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu.

19. Dovolaním napadnutý rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval súd prvej inštancie
ako aj odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory
vysvetlené v odôvodnení takým spôsobom, že s nimi v celosti súhlasil a úplne sa s nimi stotožnil.
Vo veci boli nariadené viaceré znalecké dokazovania zamerané na právnu spôsobilosť poručiteľa,
písmoznalecké dokazovanie na pravosť podpisu namietaných listín poručiteľom, súdy sa vysporiadali
ako so skutkovou situáciou, tak aj právnym posúdením veci, keď platnosť právnych úkonov posudzovali

ako podľa § 37 OZ, tak aj podľa § 479 OZ a ďalších zákonných ustanovení, čo dostatočne zdôvodnili.
Taktiež treba mať na pamäti tiež to, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom
tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára
ich organickú kompletizujúcu jednotu. Rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej
stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Súdy oboch inštancií sa dostatočne vysporiadali

aj s námietkou premlčania. Nedôvodná je preto argumentácia žalobkyne, podľa ktorej je rozsudok
odvolacieho súdu nepreskúmateľný a zmätočný. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v
žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
dovolateľky.

20. Pokiaľ dovolateľka namietala správnosť a nedostatok skutkových zistení súdov ako výsledok
hodnotenia dôkazov a z nich vyplývajúci skutkový záver, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov
alebo nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, dovolací súd uvádza, že nesprávne zistenie
skutkového stavu nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP a nie je ani relevantným
dovolacím dôvodom, nakoľko nepredstavuje dôvod znemožňujúci realizáciu procesných práv strany

konania (porovnaj judikáty R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2
Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Dovolací súd nie je oprávnený
prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd (§ 442 CSP).

21. Obdobne ani za účinnosti CSP nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP to, že
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä
judikáty R 54/2012 a R 24/2017).

22.Zvyššieuvedenýchdôvodovdovolacísúddospelkzáveru,ženapadnutérozhodnutiaobochsúdova
ich odôvodnenia ako celok nie sú zjavne arbitrárne, nepreskúmateľné v takom rozsahu a do takej miery,
že by súdy nesprávnym procesným postupom znemožnili dovolateľke, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že by rozhodnutia boli zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné či už s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd alebo s

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, alebo v rozpore s ustanovením o odôvodňovaní rozhodnutí §
220 CSP tak, ako to má na mysli § 420 písm. f/ CSP.

23. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalobkyne ako procesne neprípustné
podľa § 447 písm. c/ CSP bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu.

24. V dovolacom konaní súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje
(§ 451 ods. 3 CSP).25. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.