Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. október 2018

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 4C/6/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618200635
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Bajlová

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2018:5618200635.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudkyňou JUDr. Zuzanou Bajlovou v právnej veci žalobcu: 1./ E. N.E.,

nar. XX. XX. XXXX, bytom Ž. X, C., 2./ R. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom Ž., H. XXX/XX, 3./ Y.. Y. A., nar.
XX. XX. XXXX, bytom T. Ľ. XXX, 4./ Y.. Y. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. Ľ. XXX, 5./ R. A., nar. XX.
XX. XXXX, bytom T. Ľ. XXX, 6./ V. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., F. Z. XX/XXXX, žalobcovia 1./ - 7./
zastúpení Ing. JUDr. Jankou Kantíkovou, advokátkou, so sídlom Námestie A. Hlinku 54, Ružomberok,
IČO: 42 219 787 proti žalovanému: Slovenská republika, zast. Okresným úradom Žilina, Janka Kráľa
4, Žilina, o určenie dedičov, takto

r o z h o d o l :

Žaloba s a z a m i e t a .

Žalovanému s a p r i z n á v a náhrada trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 06. 03. 2018, doplnenou podaním doručeným súdu
dňa 14. 03 2018 sa žalobcovia domáhali, aby súd určil, že žalobkyňa 1./ a Q. A., nar. XX. XX. XXXX,
zomr. 23. 03. 1991 sú ako spolužijúce osoby dedičom po poručiteľovi R. N., nar. XX. XX. XXXX, zomr.
08. 07. 1988, naposledy bytom T. Ľ. XX. Žalobu odôvodnili tým, že poručiteľ R. N. v čase úmrtia žil v
spoločnej domácnosti s Q. N. - švagrinou poručiteľa, žalobkyňou 1./ a Q. A. - neterou poručiteľa. Q. N.
žila s poručiteľom viac ako 50 rokov. Od roku 1983 žalobkyňa 1./ začala žiť v spoločnej domácnosti z

dôvodu zlého zdravotného stavu poručiteľa - ležiaci pacient s potrebnou starostlivosťou 24 hodín denne
aj z dôvodu zlého zdravotného stavu spolužijúcej 1./, ktorá už nebola schopná starať sa o poručiteľa a
potrebovala opateru inej osoby. Žalobkyňa 1./ sa starala o spoločnú domácnosť, nakupovala spoločne
potraviny, varila, prala, upratovala a hlavne ošetrovala poručiteľa a Q. N.. Pretože denne bolo nutné
obracať, polohovať, umývať, obliekať poručiteľa čiastočne aj Q. N. a žalobkyňa 1./ na to fyzicky nestačila,
požiadala o pomoc Q. A., ktorá sa po niekoľkých týždňoch prisťahovala do domu, v ktorom býval
poručiteľ. Spolužijúce sa neprihlásili ako dedičky po poručiteľovi, pretože jednak nevedeli o tom, že sú

dedičmi zo zákona a prisťahovali sa k poručiteľovi z dôvodu, aby sa o neho ako o príbuzného starali
a viedli mu domácnosť, pretože bol slobodný, bezdetný, v zlom zdravotnom stave a neschopný sa o
seba postarať. Q. N. nevystupovala v dedičskom konaní ako dedička v dôsledku nedorozumenia. Na
otázku zamestnanca MNV Partizánska Ľupča, či má uviesť, či spolu žila s poručiteľom sa Q. N. ohradila,
že ona s ním spolu nikdy nežila, pričom mala na mysli manželské spolužitie. Ak byt to bolo uvedené,
považovala by to za veľkú hanbu. V dedičskom konaní D 1061/88 majetok poručiteľa pripadol ako
odúmrť Československému štátu. Toto dedičské rozhodnutie potencionálni dedičia nikdy nenapadli a

ani ho nemajú v úmysle napádať. Približne v roku 2012 zistila žalobkyňa 1./, že existuje novoobjavený
majetok po poručiteľovi, ktorý nebol prejednaný v dedičskom konaní. Z toho dôvodu podala dňa 27. 04.
2015 návrh na dodatočné prejednanie dedičstva po poručiteľovi R. N., zomr. 08. 07. 1988. V návrhu
uviedla žalobkyňa 1./ ako zákonného dediča poručiteľa Q. N., ako spolužijúcu osobu, ako spolužijúceosoby neuviedla seba a Q. A., nakoľko tieto osoby nemali v občianskych preukazoch vyznačený trvalý
pobyt u poručiteľa, aj keď s ním žili v spoločnej domácnosti a starali sa o neho po dobu minimálne
päť rokov. Trvalý pobyt u poručiteľa nemali vyznačený z dôvodu, že obe vlastnili v obci Partizánska

Ľupča rodinné domy a nemohli mať dva trvalé pobyty. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č. k. 5D 40/2015-49 zo dňa 05. 05. 2015 bol návrh žalobkyne 1./ zamietnutý a uznesením Krajského
súdu v Žiline č. k. 9Cod/12/2015 zo dňa 25. 06. 2015 bolo napadnuté uznesenie Okresného súdu
Liptovský Mikuláš zrušené v celom rozsahu, zároveň odvolací súd dal súdu prvej inštancie záväzný
právny názor, že účastníkom v dodatočnom dedičskom konaní o novoobjavenom majetku môže byť i

ten, kto nebol účastníkom pôvodného dedičského konania, ak jeho dedičské právo vyšlo najavo až pri
dodatočnom dedičskom konaní a preto vymedzenie okruhu účastníkov v tomto konaní môže byť iné
oproti pôvodnému konaniu. V konaní sa dedič pôvodného konania - žalovaný vyjadril, že neuznáva
dedičské právo spolužijúcich osôb, nakoľko spolužitie v spoločnej domácnosti žalobkyne 1./ potvrdil len
obecnýúrad,pohrebporučiteľavybavovaliprávnipredchodcoviažalobcovamatka/starámatkažalobcov
2./ až 7./ sa nedožadovala svojho dedičského práva. Oni tvrdia, že vybavovanie pohrebu nemá vplyv na

dedičské právo a žalovaný si neuvedomuje, že v domácnosti poručiteľa žila aj Q. N., ktorá bola imobilná
a vyžadovala si 24-hodinovú opateru, pri ktorej niekto musel byť. Preto žalobkyňa 1./ ostala pri pacientke
Q. N. a požiadala svojho manžela N. N. - synovca poručiteľa, aby za ňu pomohol pri vybavovaní pohrebu
poručiteľa. V čase úmrtia poručiteľa už nežil žiadny z jeho súrodencov. V spoločnej domácnosti ku dňu
úmrtia s ním žili v spoločnej domácnosti žalobkyňa 1./ a Q. A., ktorá zomrela 12. 03. 1991. Dedičské

konanie sa viedlo na Štátnom notárstve v Liptovskom Mikuláši pod sp. zn. D 545/91. Podľa dedičského
rozhodnutia sú dedičmi zo zákona žalobca 2./, N. A., ktorý zomrel 05. 03. 2013 podľa osvedčenia o
dedičstve sp. zn. 6D 190/2013, D/not 65/2013 sú dedičmi po N. A. žalobca 3./ a 4./; žalobcovia 5./ až 7./.

2. Na výzvu súdu podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 30. 04. 2018 žalovaný vo svojom

vyjadrení k žalobe žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že podľa ich názoru nie je
dostatočne preukázané, že by E. N. a Q. A. splnili zákonné predpoklady, aby mohli byť zaradené do tretej
dedičskej skupiny v zmysle § 475 Občianskeho zákonníka platného v čase úmrtia poručiteľa. Aby mohli
byť žalobcovia zaradení do tretej dedičskej skupiny musia žiť s poručiteľom v spoločnej domácnosti
najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou a z takého dôvodu sa starať o spoločnú domácnosť

alebo byť odkázaný výživnou na poručiteľa. Nikto nemôže byť príslušníkom dvoch domácností súčasne,
keď spolupatričnosť k jednej domácnosti bráni fyzickej osobe, aby súčasne založila iné spotrebné
spoločenstvo. Ďalším znakom spoločnej domácnosti je trvalosť, pričom o trvalé spolužitie ide iba vtedy,
keď spolužitie nie je vopred časovo ohraničené. Ďalšou podmienkou je, aby osoba činnosťou, finančne,
či akýmkoľvek iným spôsobom prispievala na udržiavanie tejto domácnosti. Len na základe dočasnej

príbuzenskej alebo inej pomoci pri obstarávaní domácnosti za situácie, keď osoba, ktorá sa starala
o poručiteľa (i osamelého), nežila s ním v spoločnej domácnosti, dedičský nárok v zmysle § 475 OZ
nevzniká. Podľa ich názoru žalobcami predložené dôkazy nie sú postačujúce na preukázanie vzniku
dedičského práva po poručiteľovi. Existuje viacero skutočností, ktoré minimálne spochybňujú tvrdenia
žalobcov a naznačujú účelovosti podaného návrhu na dodatočné prejednanie dedičstva po poručiteľovi

R. N. a následne žaloby o určenie dedičov. Žalobkyňa 1./ sa vôbec nespomína v Zápisnici o predbežnom
vyšetrení zo dňa 28. 07. 1988. Otázka starostlivosti pritom v zápisnici bola riešená, neter poručiteľa
jasne uviedla, že sa spolu s bratom N. N. o poručiteľa starali, a to nosili mu jesť, poriadili mu a oprali
mu. Q. A. a N. N. sa taktiež postarali o pohreb. V žalobe sa uvádza, že Q. N. bola imobilná, vyžadovala
si 24-hodinovú starostlivosť, preto žalobkyňa 1./ sa nemohla postarať o pohreb. Nepravdivosti tohto

tvrdenia nasvedčuje potvrdenie Obecného úradu v Partizánskej Ľupči č. 160/2014 zo dňa 12. 03. 2014,
v ktorom sa uvádza, že E. N. sa o Q. N. starala z dôvodu, že bola pripútaná na lôžko, posledné dva
roky pred smrťou od roku 1995 do roku 1997. Skutočnosť, že žalobkyňa 1./ žila v spoločnej domácnosti
s Q. N. a starala sa o ňu až do roku 1995 vysvetľuje, že sa žalobkyňa 1./ nespomínala v zápisnici o
predbežnom šetrení po poručiteľovi R. N., keďže to bolo ešte v roku 1988. V tom čase si svoj právny

nárok na dedičstvo neuplatňovala ako spolužijúca osoba, nedomáhala sa svojho nároku cestou žaloby
na vydanie dedičstva a nemala ani trvalý pobyt u poručiteľa. Svoj právny nárok v návrhu na dodatočné
prejednanie dedičstva odvodzovala ako právna nástupkyňa Q. N.. V prípade Q. A. nebolo preukázané,
že by bola v čase smrti poručiteľa R. N. spolužijúcou osobou. Vyplýva to z tvrdenia samotnej p. A.,
ktorá jasne uviedla, že sa spolu s bratom N. N. o poručiteľa starali, a to nosili mu jesť, poriadili mu a

oprali. Q. A. nemala na adrese poručiteľa trvalý pobyt a taktiež sa nedomáhala svojho nároku cestou
žaloby o vydanie dedičstva. Majú vedomosť o tom, že rodinný dom, v ktorom poručiteľ žil, mal dve
samostatné bytové jednotky s vlastným vchodom. Ak by aj niekto žil s ním v byte/dome, to automaticky
neznamená, že je členom domácnosti, pretože pod spoločnou domácnosťou treba rozumieť skutočnéspolužitie v spotrebnom spoločenstve všetkých týchto osôb, ktoré prispievajú na úhradu spoločných
potrieb podľa svojich možností a schopností a každá z nich si ďalej obstaráva v rámci tohto spoločenstva
to, čo potrebuje, pričom pomáha aj ostatným. Bývanie niekoľkých osôb v spoločnom byte ešte nie je

spoločnou domácnosťou, aj keď všetci spolubývajúci znášajú rovnakým dielom náklady na nájomné,
plyn, elektrinu a iné platby spojené s užívaním bytu, ak inak každá z nich žije na svoj účet. Podľa ich
názoru nebolo dostatočne preukázané, že by medzi R. N. a jeho švagrinou Q. N. išlo o tzv. spotrebné
spoločenstvo. Dôkazné bremeno preukázania spotrebného spoločenstva zaťažuje žalobcov.

3. Na výzvu súdu právna zástupkyňa žalobcov v replike podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa
28. 06. 2018 uviedla, že poukázanie na poznámku v Zápisnici o predbežnom prešetrení je síce vhodné,
ale nie jediné určujúce, pretože nie je známa otázka, na ktorú bola daná odpoveď. Otázka alebo kolónka,
či poručiteľ žil s niekým v spoločnej domácnosti vôbec nie je na tlačive zápisnice. Práve naopak, to,
že Q. A. trvala na uvedení poznámky zápisnice, že sa o poručiteľa starala, opatrovala ho, prala svedčí
úplne o niečom inom. Štátne notárstvo už ďalej nezisťovalo podrobnosti o zdravotnom stave poručiteľa,

o tom, kto sa o neho ako o imobilného pacienta staral a kto s ním býval a pomáhal pri ošetrení, s kým
spolufinancoval chod domácnosti, stravu, atď. Dedičia sa až neskôr dozvedeli, že majetok prešiel na
štát. Prededenia majetku sa osobitne nedomáhali, lebo s poručiteľom žili v spoločnej domácnosti, starali
sa a viedli domácnosť nie z dôvodu získania majetku, ale z dôvodu nevyhnutnej pomoci imobilnému
chorému príbuznému. Preto nemali uzavretú ani žiadnu zmluvu o opatrovaní. Názor žalovaného, že

pokiaľ si dedič neuplatní svoj dedičský nárok v pôvodnom dedičskom konaní, jeho postavenie zaniká aj
pre budúcnosť je právny nezmysel. Každý dedič má právo uplatniť si svoje dedičské právo v dedičskom
konaní. Ak tak neurobí a neurobí tak ani v lehote na podanie odvolania proti dedičskému rozhodnutiu
a ani počas premlčacej lehoty, stráca nárok na konkrétny prededený majetok. Nestráca však nárok a
ani postavenie dediča, pokiaľ sa týka novoobjaveného majetku. Musí sa však jednať o dediča, ktorému

to priznávalo hmotné právo v čase úmrtia poručiteľa. Otázka nutnosti zaevidovania trvalého pobytu pre
posúdenie, či sa jedná o osobu spolužijúcu alebo nie, bola mnohokrát prebratá v odborných časopisoch,
uplatňuje sa v súdnej praxi a to jednoznačne, že zaevidovanie trvalého pobytu alebo nie, nemá žiadny
vplyv na posúdenie, či je niektorá osoba spolu žijúcou alebo nie. Paradoxom je, že žalovaný neuznal
za spolužijúcu osobu Q. N., ktorá mala zaevidovaný trvalý pobyt s poručiteľom po dobu dlhšiu ako 50

rokov až do jeho smrti. Žalovaný nemá pravdu keď tvrdí, že rodinný dom, v ktorom poručiteľ žil, mal dve
samostatné bytové jednotky s vlastným vchodom. Dom č. XX bol starý dedinský dom pozostávajúci z
dvoch obytných miestností - predná a zadná izba, medzi ktorými bola kuchyňa s vchodom. Pri dome boli
zadné stavby - miestnosť na prípravu krmiva pre hospodárske zvieratá so sporákom, vlastným vchodom
a priľahlé chlievy s maštaľou. Pokiaľ miestnosť na prípravu krmiva na prípravu pre hospodárske zvieratá

považuje žalovaný za bytovú jednotku, v ktorej mohol byť umiestnený chorý a imobilný poručiteľ, je to
niečo nemysliteľné. Svedčí o morálnej úrovni zamestnancov žalobcu. Zároveň taká špekulácia uráža
účastníkov konania na strane žalobcov. Nikdy by nepripustili, aby chorý člen ich rodiny žil v miestnosti
pod ľudskú dôstojnosť. To, ako bolo postarané o poručiteľa, svedčia vyjadrenia lekárov. Žalovanému
sa nepodarilo získať žiadneho svedka alebo dôkaz, podľa ktorého by žalobkyňa 1./ a Q. A. netvorili

spoločnú domácnosť s poručiteľom, nebývali tam, nestarali sa o neho a jeho domácnosť, nevarili mu,
neprali, atď. Na podporu stanoviska žalobcov poukazujú na stanovisko starostu Obce Partizánska
Ľupča z roku 1999. Z morálneho hľadiska žalobcovia poukazujú na ich pohľad na vzťah štát/štátne
orgány k R. N.. Tento bol človek, roľník spätý s pôdou, v období druhej svetovej vojny sa zapojil do
SNP, za „odmenu“ mu bol pobyt v koncentračnom tábore v Osvienčime, za ktorý mu nebolo vyplatené

ani odškodné. V 50-tych rokoch ho ČSSR obrala o možnosť pracovať samostatne na vlastnej pôde a
následnou kolektivizáciou mu bola pôda odobratá do spoločných socialistických celkov. Žalovaný ako
nástupca nástupníckej modernej SR sa nesnaží, aby neboli spôsobované ďalšie krivdy, ale teraz, keď už
nie je možné obrať o majetok neb. R. N., snaží sa obrať o majetok jeho dedičov s tým, že im „legitímne“
odopiera právo na majetok po ich nebohom predkovi.

4. Právna zástupkyňa žalobcov vo svojich ústnych prednesoch na pojednávaní trvala na podanej žalobe.
Q. N. mala problémy s mobilitou od roku 1986, ale úplne imobilná bola od roku 1995. Oni neodvodzujú
dedičské právo od neb. Q. N.Č., ale od R. N.. Čestným prehlásením p. Y., p. Y., ktoré sú osoby žijúce
v bezprostrednom susedstve, potvrdením lekárov a starostov preukázali, že žalobkyne v spoločnej

domácnosti s R. N. žili, spolu sa starali o spoločnú domácnosť a spoločne hospodárili. Zo strany
žalovaného nebolo ani jedným listinným dôkazom popreté tvrdenie žalobcov.5. Žalobkyňa 1./ uviedla, že ovdovela v roku 1994. Za života manžela chodila opatrovať a pomáhať p.
Q. N., bola to druhá mama jej nebohého manžela. starala sa o R. N., aj tam prespávali. Ona je vyučená
zdravotná sestra, bolo treba prebaľovať. O pána N. sa starali spolu so sestrou jej manžela, čiže s neb.

Q. A., pretože Q. N. v tom čase mala tiež zdravotné problémy a nevládala. Jednalo sa o dedinský dom,
kde boli dve izby, vzadu bola kuchyňa, kde sa varilo. V jednej izbe býval strýko, v druhej stará mama,
čiže Q. N.. V strýkovej izbe bola válenda, na ktorej spávala ona a na otománe spávala švagriná, čiže
Q. A.. Ona u strýka bývala od roku 1983, kým nezomrel. Keď jej zomrel muž, tak išla bývať k starej
mame. Q. N. bola imobilná ešte za života nebohého R. a po jeho smrti sa jej zdravotný stav zhoršil. Q.

N. opatrovala stále, v čase, keď žila u týchto dvoch starých ľudí najmladšia dcéra študovala veterinu v
Košiciach. Oni tam boli 24 hodín denne, švagriná varila a prala. Pohreb vybavoval jej manžel a švagriná,
nakoľko ona musela poriadiť dom a oriadiť aj nebohého. Muž sa staral sám o seba, deti boli preč. Ona
si z práce zobrala neplatené voľno, nakoľko bolo potrebné starať sa o strýka. Nákupy robila Q. A., tak
sa skladali. Hospodárili tak, že im poručiteľ povedal „v stole sú peniaze, z týchto hospodárte a ešte dačo
doložte“. Q. N. uviedla, že s ním nežije, lebo ona bola veľmi nábožensky založená, chodila do kostola,

aby si ostatní ľudia nemysli, že mali spolu pomer. Ona vtedy so svojím mužom nežila, on bol krajčír,
obriadil sa sám. Ona sa všetci traja skladali na uhlie a drevo, nákupy robila p. A.. Ona v čase výplaty
dávala pani, ktorá ju zastupovala v robote. Z výplaty dávala na stravu, palivo, zvyšok museli aj ušetriť.
Muž mal svoju výplatu, čo zarobil, to si odložil, aby mal na svoje výdavky. Ona išla do domácnosti R.
N. bývať na tak dlho, koľko bolo treba.

6. Žalobca 2./ vo svojom ústnom prednese na pojednávaní, ako aj písomnom vyjadrení doručenom
súdu uviedol, že R. N. nadobudol majetok poctivou prácou. V 50-tych rokoch ho komunistická svojvôľa
donútila odovzdať majetok štátu a donútila ho pracovať v JRD na vlastnom poli, za žobrácku mzdu. Dnes
mu štát znova chce odovzdať majetok, resp. jeho dedičom, t. j. najbližšej rodine, ktorá sa preukázateľne

o neho starala vtedy, keď už nevládal a keď štát vnímal ako nepriateľskú osobu z radov kulakov a z
mizernej mzdy mu vyrátal ešte mizernejší dôchodok. O R. N. sa skutočne starali vyššie spomínané
ženy, a to nielen posledný rok, ale aj dlhšie obdobie pred jeho skonom. V dome, kde R. N. býval, nemal
vodovod ani kúpeľňu. Voda sa nosila zo studne v maštali, nebolo tam ústredné kúrenie, kúrilo sa v
kuchyni, nebolo WC, dom mal len jednu kuchyňu a nebol rozdelený na dve bytové jednotky. Bola to jedna

jediná miestnosť. A všetky tieto veci ako udržať dom i p. R. N. v dôstojných podmienkach sa starala jeho
mama a jej švagriná žalobkyňa 1./. Q. N. bola psychiatrická pacientka, ktorá bola opakovane liečená na
psychiatrii. Pred 30-timi rokmi nebolo hospodárenie také, aké je teraz, žilo sa veľmi skromne, dôchodky
boli nízke. V starostlivosti sa striedali žalobkyňa 1./ a jeho mama Q. A.. Striedali sa tak, ako sa dohodli.

7. Žalobca 5./ uviedol, že neb. Q. A. je jeho mama. Oni boli štyria bratia. Otec zomrel keď mal 56 rokov,
dňa XX. XX. XXXX. Potom mama bývala u nich a následne u strýka R. N., čo bolo za vodou v dedine
Partizánska Ľupča. To bol gazdovský dom, kde nebola voda ani WC, on tam chodil drevo rúbať. Mama
sa vrátila do rodinného domu súpisné číslo XXX po umretí strýka. Nie je možné, aby žalobkyňa 1./ to
zvládla sama, preto tam chodila jeho mama spávať. Jeho mama sa starala o R. N. od roku 1983 do roku

1988. Po jeho smrti sa vrátila naspäť do domu, lebo mali len kury. Potom pomáhala aj v starostlivosti o
Q.. On sa nevie vyjadriť prečo kolónka spolužijúce osoby je vyčiarknutá. Starosta preto napísal, že R.
N. žil sám, aby si celá dedina nemyslela, že s nimi spal. Mama chodila aj domov hygienu si urobiť.

8. Poverená pracovníčka žalovaného na pojednávaní žiadala žalobu zamietnuť. Oni nepopierajú, že p.

Q. A. a žalobkyňa 1./ sa starali o neb. R. N., ale nebolo preukázané, že s ním žili v spoločnej domácnosti,
čojepodmienkoudedeniapodľavtedyúčinného§475Občianskehozákonníka.Poukázalinapotvrdenie
p. H.Š. L. z roku 1999, kde sa uvádza, že R. N. žil sám. V ďalšom vyjadrení sa uvádza, že neb. Q. A. a
žalobkyňa 1./ sa mali o neho starať od roku 1986 do roku 1988, hoci oni tvrdia, že tak bolo od roku 1983.
Ona sa miestnych pýtala a jeden pán jej povedal, že žalobkyňa 1./ sa o p. R. N.Č. starala asi týždeň pred

jeho smrťou. Zároveň sa o žalobkyni 1./ vyjadrili, že je dobrá osoba, preto, aby na pojednávanie neprišli
svedčiť. Oni popierajú, že by žalobkyne tvorili s neb. R. N. spotrebné spoločenstvo a tým boli zaradení
do tretej dedičskej skupiny. Ďalej poukázala na protichodné skutkové tvrdenia žalobcov, keď pôvodne si
odvodzovali žalobcovia ako dedičia spolu žijúce osoby od Q. N.. Následne došlo k zmene skutkových
tvrdení a objavili sa tu aj A.. Podľa ich názoru žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno. Štát nemá záujem

pripraviť osoby blízke poručiteľovi o ich majetky. V tomto prípade sa však vyskytli viaceré skutočnosti,
ktoré svedčia o účelovosti a špekulatívnom konaní žalobcov, zrejme v snahe získať lukratívne pozemky.
V zápisnici z pôvodného dedičského konania nie sú uvedené žiadne spolužijúce osoby, hoci táto otázka
bola zo strany štátneho notárstva riešená. Ďalej poukázala na podozrivo sa zhodujúce potvrdeniastarostov a lekárov, nezhody v rokoch spolužitia, absenciu zdravotnej dokumentácie R. N.. Spoločná
domácnosť predstavuje spotrebné spoločenstvo aspoň dvoch fyzických osôb, ktoré má trvalý charakter.
Žalobca 2./ sa vyjadril, že sa striedali pri starostlivosti.

9. Svedok Y.. Y. Q. uviedol, že bol ošetrujúcim lekárom p. R. N.. Demencia bola výsledok jeho
zdravotného stavu a z medicínskeho hľadiska sa tu nedali robiť žiadne zázraky. Bol tu veľký dôkaz
na opatrovanie a starostlivosť. O poručiteľa sa starali žalobkyňa 1./ a p. A.. Jeho zavolali, napr.
keď bolo treba dať mu infúziu, keď bol dehydrovaný, alebo dať mu antibiotiká. Celá ťarcha bola na

opatrovateľkách. On si vyžadoval 24-hodinovú starostlivosť. Staršia p. N. bývala v prednej časti, ostatní
skôr v zadnej. Pani N. nebola ležiaca. On ku nej ako lekár nechodil, táto sa vedela zaopatrovať sama.
Títo ľudia si navzájom pomáhali. Myslí, že tam p. N. a p. A. prespávali.

10. Okrem výsluchu strán sporu a svedka súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom
listín založených v spise, a to so Zápisnicou o predbežnom vyšetrení zo dňa 28. 07. 1988 po neb. R. N.,

pod sp. zn. D 1061/88 (č. l. 49 spisu), s potvrdeniami Obecného úradu Partizánska Ľupča zo dňa 07. 09.
1999 (č. l. 203 pripojeného dedičského spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 5D/40/2015),
a zo dňa 12. 03. 2014 (č. l. 48 spisu), s dedičským rozhodnutím po neb. Q. A., zomr. 23. 03. 1991, pod
sp. zn. D 545/91-22 zo dňa 05. 09. 1991 (č. l. 7 spisu), s Osvedčením o dedičstve po neb. N. A. (synovi
Q. A.), sp. zn. 6D 190/2013, D/not 65/2013 (č. l. 6 spisu).

11. Z obsahom pripojeného dedičského spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 5D/40/2015,
D/not 174/2015 mal súd preukázané, že dňa 28. 04. 2015 žalobkyňa 1./ doručila súdu návrh na
dodatočné prejednanie dedičstva po poručiteľovi R. N., zomr. 08. 07. 1988, pričom svoje dedičské právo
odvodzovala ako právna nástupkyňa dedičky zo zákona Q. N. ako spolužijúcej osoby po neb. R. N..

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením č. k. 5D/40/2015-49 zo dňa 05. 05. 2015 návrh na konanie o
novoobjavenom majetku v celom rozsahu zamietol, ktoré uznesenie bolo rozhodnutím Krajského súdu
v Žiline č. k. 9Cod/12/2015-59 zo dňa 25. 06. 2015 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Ako
vyplýva z odôvodnenia odvolacieho súdu, tento je toho názoru, že v dodatočnom dedičskom konaní
o novoobjavenom majetku môže byť účastníkom i ten, kto nebol účastníkom pôvodného (základného)

dedičského konania, ak jeho dedičské právo vyšlo najavo až pri dodatočnom obnovenom prejednaní
dedičstva a preto vymedzenie okruhu účastníkov v tomto konaní môže byť iné oproti pôvodnému
konaniu. V prípade dodatočného prejednania dedičstva o novoobjavenom majetku nejde o nejakú
revíziu právneho stavu vyplývajúceho z rozhodnutia, ktorým bolo pôvodné konanie skončené, ale o jeho
doplnenie o nové skutkové zistenia týkajúce sa aktív a pasív dedičstva bez toho, že by sa tým čokoľvek

menilo na pôvodnom usporiadaní vzájomných právnych vzťahov medzi dedičmi, opierajúcich sa o
vyporiadanie dedičstva. Preto úlohou súdu prvého stupňa bude pokračovať v konaní o novoobjavenom
majetku a pokiaľ dospeje k názoru, že navrhovateľke - E. N. svedčí dedičské právo na základe hmotného
práva - Občianskeho zákonníka bude nutné postupovať tak, aby jej nebola odňatá možnosť konať pred
súdom, t. j. konať s ňou ako dedičkou po poručiteľovi. Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením č. k.

5D/40/2015-247 zo dňa 11. 01. 2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť 08. 02. 2018 odkázal žalobcov 1./
až 7./ na podanie návrhu na začatie konania (žaloby) na Okresný súd Liptovský Mikuláš o určenie, že
E. N. a Q. A. sú ako spolužijúce osoby dedičmi po poručiteľovi R. N., nakoľko rozhodnutie o dedičskom
práve závisí od zistenia sporných skutočností.

12. Z obsahu pripojeného dedičského spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. D 1061/88 mal
súd preukázané, že sa viedlo dedičské konanie po neb. R. N., nar. XX. XX. XXXX, zomr. 08. 07. 1988.
Rozhodnutím Štátneho notárstva v Liptovskom Mikuláši č. k. D 1061/88-30 zo dňa 29. 11. 1988, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 29. 11. 1988, majetok poručiteľa uvedený vo výrokovej časti tohto uznesenia,
ktorý nenadobudol žiaden dedič zo závetu a ani zo zákona, pripadol Československému štátu v

zastúpení ONV - finančného odboru v Liptovskom Mikuláši. Ako vyplýva zo Zápisnice o predbežnom
vyšetrení zo dňa 28. 07. 1988 vyslúchaná osoba Q. A. (právna predchodkyňa žalobcov 2./ až 7./) - neter
poručiteľa uviedla, že poručiteľ nezanechal spolužijúce osoby a v poznámke sa uvádza „prítomná neter
uvádza, že spolu s bratom N. N. sa o poručiteľa starali, a to nosili mu jesť, poriadili mu a oprali“.

13. Na Okresnom súde Liptovský Mikuláš sa pod sp. zn. 7D/2355/2004 viedlo konanie o návrhu na
dodatočné prejednanie dedičstva po neb. R. N.E. na návrh Y.. R. Q. a Y. T., keď Okresný súd Liptovský
Mikuláš uznesením č. k. 7D/2355/2004-64 zo dňa 18. 04. 2005 v spojení s uznesením Krajského súduv Žiline č. k. 9Cod/52/2005-71 zo dňa 29. 07. 2005 návrh navrhovateliek zamietol, nakoľko neboli
účastníčkami pôvodného dedičského konania.

14. Z rozhodnutia o dedičstve Štátneho notárstva Liptovský Mikuláš č. k. D 545/91-22 zo dňa 05. 09.
1991 mal súd preukázané, že Q. A., nar. XX. XX. XXXX, zomr. 23. 03. 1991, dedičstvo po neb. nadobudli
deti poručiteľky žalobca 2./, 5./, 6./, 7./ a právny predchodca žalobkýň 3./, 4./ N. A., zomr. 05. 03. 2013
(Osvedčenie o dedičstve Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 6D/190/2013 na č. l. 6 spisu), čím
mal súd preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcov 2./ až 7./ na podanie takejto žaloby.

15. Z potvrdenia Obecného úradu Partizánska Ľupča zo dňa 07 09. 1999 (založené na č. l. 203
pripojenéhodedičskéhospisusp.zn.5D/40/2015)malsúdpreukázané,žežalobkyňa1./ajejmanželova
sestra, teraz už nebohá Q. A., ktorá zomrela 23. 03. 1991 v Partizánskej Ľupči sa spoločne starali a
opatrovali svojho strýka R. N., ktorý zomr. 08. 07. 1988. Ako vyplýva z uvedeného potvrdenia, tieto sa
o neho starali v čase od roku 1983 do roku 1988 teda do jeho smrti, keďže žil sám. Zdravotný stav si

vyžadoval sústavnú starostlivosť a opateru. Vo vysvetlení zo dňa 25. 04. 2017 bývalý starosta Obce
Partizánska Ľupča H. L. uviedol, že R. N. trvalo býval v rodičovskom rodinnom dome T. Ľ.G. Č.. XX
spolu v spoločnej domácnosti s F. I. N. a jeho manželkou Q. N., rod. R.. Po smrti I. N. zostal bývať
spolu so svojou švagrinou Q. N., zomr. 08. 08. 1997. Sústavnú a trvalú opateru mu od roku 1986 a do
jeho smrti 1988 poskytovali E. N. a jeho neter, teraz už neb. Q. A.. Menované bývali spolu v spoločnej

domácnosti, spolu si hospodárili a uhrádzali náklady na potreby domácnosti na bývanie, stravovanie.
Z potvrdenia Obecného úradu Partizánska Ľupča zo dňa 12. 03. 2014 (č. l. 48 spisu) E. V.Á. a X. Y.
potvrdili, že žalobkyňa 1./ sa starala a opatrovala o Q. N., zomr. 08. 08. 1997 celodenne z dôvodu, že
táto bola pripútaná na lôžku posledné dva roky pred smrťou, od roku 1995 do roku 1997. Žalobkyňa
1./ žila a opatrovala Q. N. od roku 1995 pred jej smrťou v spoločnej domácnosti v rodinnom dome T.

Ľ. Č.. XX a ktorá sa z tohto dôvodu starala o spoločnú domácnosť. Ako vyplýva z prehlásenia E. Y.,
v roku 1993 až 1988 spolu so žalobkyňou pracovala v MŠ Bešeňová, žalobkyňa 1./ bola kuchárka, v
prípade neprítomnosti jednej z nich, tá druhá ju dokázala plne nahradiť, čiže zastúpiť. V roku 1986 až
1988 jej zastupovanie v kuchyni bolo podstatne častejšie, nakoľko žalobkyňa 1./ sa starala o strýka R.
N., ktorý bol pripútaný na lôžko, potreboval celodennú starostlivosť. Žalobkyňa 1./ tam aj bývala a žila.

Ako vyplýva z potvrdenia Obce Partizánska Ľupča zo dňa 08. 08. 2018 E. Y. a X. Y.Č. potvrdila, že
žalobkyňa 1./, a teraz neb. Q. A. žili a bývali a opatrovali svojho strýka R. N., spolu s ním bývala aj Q.
N., mala vtedy 77 rokov, pomoc potrebovala aj ona, a to od roku 1986 až do roku 1988. S menovaným
žili v spoločnej domácnosti až do jeho smrti, aby sa starali o spoločnú domácnosť.

16. Podľa § 475 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 1991, ak nededí manžel ani žiadny
z rodičov, dedia v tretej skupine rovnakým dielom poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom
najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali
o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.

17. Podľa § 115 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 1991, domácnosť tvoria občania,
ktorí spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby.

18. V prípade, ak po poručiteľovi nededia potomkovia, manžel, ani rodičia poručiteľa, zákon v ust. § 475
Občianskeho zákonníka povoláva dediť dedičov v tretej skupine, a to spolužijúce osoby, t. j. osoby, ktoré

žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa
z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že R. N. zomrel dňa 08. 07. 1988 a v pôvodnom dedičskom konaní po
nebohom, nakoľko dedičstvo nenadobudol žiaden dedič ani zo zákona, ani zo závetu, dedičstvo pripadlo
štátu ako odúmrť. Náhradné dedičské konanie po nebohom bolo prerušené s tým, že žalobcovia, a to

žalobkyňa 1./ a právni nástupcovia neb. Q. A. (žalobcovia 2./ až 7./) boli odkázaní na podanie žaloby o
určenie, že sú ako spolužijúce osoby dedičom po neb. R. N.. V konaní ostala sporná otázka, či žalobkyňa
1./ a právna predchodkyňa žalobcov 2./ až 7./ s poručiteľom R. N. žili po dobu najmenej jedného roka
pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starali o spoločnú domácnosť, pričom v
konaní ostalo nesporné, že vzhľadom na zdravotný stav nebohého sa E. N. a Q. A. o poručiteľa starali,

t. j. zabezpečovali mu potrebnú starostlivosť v rozsahu výživy, hygieny a celkovej opatery.

19. U spolužijúcich osôb rozhoduje faktický pomer, nie príbuzenský, t. j. spolužijúcou osobou môže
byť aj osoba bez príbuzenského pomeru k poručiteľovi, avšak pre vznik nároku na dedenie takýtospolužijúcich osôb vždy musí byť splnená prvá podmienka, t. j. spolužijúca osoba musí žiť v spoločnej
domácnosti s poručiteľom najmenej rok pred jeho smrťou a aspoň jedna z dvoch ďalších podmienok, t.
j. starostlivosť o spoločnú domácnosť alebo odkázanosť výživou na poručiteľa. Domácnosť je upravená

vo vyššie citovanom ust. § 115 Občianskeho zákonníka. Domácnosť tak tvoria občania (teraz fyzické
osoby), ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Tieto pojmové znaky
možno stručnejšie vymedziť ako trvale spotrebné spoločenstvo, ktoré spravidla predpokladá spoločné
bývanie. Fyzická osoba nemôže byť príslušníkom dvoch domácností súčasne, vzhľadom na takto
vymedzený pojem domácnosť. Spolupatričnosť jednej domácnosti bráni fyzickej osobe, aby súčasne

založila iné spotrebné spoločenstvo. Ako už bolo uvedené vyššie, znakom spoločnej domácnosti je jej
trvalosť. O trvalé spolužitie ide vtedy, ak nie je vopred časovo ohraničené, t. j. ak fyzické osoby žijú v
spotrebnom spoločenstve za okolností, z ktorých možno usudzovať, že toto spoločenstvo nezamýšľajú
iba na prechodný čas. Na to, aby spolužijúca osoba prichádzala do úvahy ako dedič, Občiansky
zákonník vyžaduje, aby takáto spoločná domácnosť trvala najmenej po dobu jedného roka, ktorý čas
sa počíta spätne odo dňa poručiteľovej smrti. Pod pojmom starostlivosť o domácnosť možno rozumieť

spoločné uhrádzanie nákladov pre potreby spolužijúcich osôb podľa svojich schopností a možností a
zároveňobstarávaniesivlastnýchpotriebvrámcitohtospotrebnéhospoločenstva.Spoločnéuhrádzanie
nákladov znamená, že v zásade nie sú presne oddeľované finančné prostriedky na vedenie domácnosti.
Podmienka starostlivosti o spoločnú domácnosť je splnená aj vtedy, ak spolužijúca osoba osobne
prispieva k udržiavaniu jej chodu, prípadne finančne alebo iným spôsobom, napr. zaobstarávaním

domácich prác. Je potrebné uviesť, že pre spoločnú domácnosť nie je rozhodujúce, či spolužijúce
osoby boli alebo neboli prihlásené na trvalý prípadne prechodný pobyt s poručiteľom, dôležité je faktické
spolužitie s poručiteľom po dobu stanovenú v zákone a úmysel trvale spolu žiť a viesť spoločnú
domácnosť.

20. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd žalobu žalobcov ako nedôvodnú zamietol.
Žalobkyňa 1./ a právni nástupcovia neb. Q. A. (žalobcovia 2./ až 7./) si odvodzovali dedičské právo po
neb. R. N., zomr. 08. 07. 1988 ako spolužijúce osoby v tretej dedičskej skupine podľa vtedy platného
ust. § 475 Občianskeho zákonníka. V konaní nebola sporná starostlivosť žalobkyne 1./ a Q. A. o
poručiteľa z dôvodu jeho zlého zdravotného stavu, sporné ostalo vedenie spoločnej domácnosti ako

spotrebného spoločenstva. Ako bolo uvedené vyššie, medzi pojmové znaky domácnosti patrí úmysel
fyzickej osoby trvale žiť v spotrebnom spoločenstve s inými osobami. Súd nemal v spore preukázanú
práve trvalosť takéhoto spoločenstva, práve naopak, zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že E. N. a Q.
A. sa v domácnosti poručiteľa zdržiavali prechodnú dobu, t. j. dobu, po ktorú bolo potrebné poručiteľovi
poskytnúť potrebnú osobnú starostlivosť, ktorú skutočnosť potvrdila aj žalobkyňa 1./, keď na otázku

súdu, na ako dlho išla bývať do domácnosti poručiteľa uviedla, že na potrebné obdobie. O trvalosť ide
vtedy, ak za daných okolností možno usudzovať, že osoby, ktoré spoločne hospodária, nezamýšľajú toto
spoločenstvo udržať len na prechodný čas. Uvedené súd nemal preukázané, keďže samotná žalobkyňa
1./ uviedla, že v domácnosti u svojho strýka sa zdržiavala pokiaľ nezomrel a následne sa vrátila do
domácnosti, ktorú viedla so svojím t. č. nebohým manželom N.. Aj syn neb. Q. A. - žalobca 5./ uviedol,

že mama sa po smrti strýka vrátila do rodičovského domu. Súd tak dospel k záveru, že žalobkyňa 1./
a neb. Q. A. viedli svoje domácnosti a na prechodný čas (do času smrti nebohého) sa prechodne sa
starali o poručiteľa a o jeho domácnosť. Korešponduje to aj s tvrdením žalobcu 5./, že jeho matka Q. A.
počas tohto obdobia chodila domov robiť si hygienu, keďže v rodinnom dome poručiteľa nebola voda
ani WC, aj s tvrdením samotnej Q. A. v Zápisnici o predbežnom vyšetrení po smrti poručiteľa zo dňa 28.

07. 1988, v ktorej neuviedla žiadne spolužijúce osoby, naopak uviedla, že spolu s bratom N. (manžel
žalobkyne 1./) sa o poručiteľa starali, a to tak, že mu nosili jesť, poriadili a oprali mu. Z toho tvrdenia
je tak preukázaná len starostlivosť o poručiteľa, nie existencia spoločného spotrebného spoločenstva.
Popis udalostí Q. A., ktorý bol bližšie ku dňu smrti poručiteľa je hodnovernejší ako popis udalostí v tomto
súdnom spore, keď od smrti poručiteľa uplynulo 30 rokov. Rovnako hodnovernejšie tvrdenia k úmyslu

viesť trvale spotrebné spoločenstvo s poručiteľom súd považoval tvrdenia samotnej žalobkyne 1./. a
tvrdenia Q. A. za jej života, ako potvrdenia susedov, resp. starostu obce.

21. Osoby, ktoré sa síce starajú o poručiteľa, ale nežijú s ním v spoločnej domácnosti, zákon z dedenia
vylučuje. Súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že žalobkyňa 1./ si podala návrh na náhradné

dedičské konanie po poručiteľovi R. N., pričom svoje dedičské právo odvodzovala ako spolužijúca osoba
po Q. N., nar. XX. XX. XXXX, zomr. 08. 08. 1997 a následne, keď v dedičskom konaní bol zistený okruh
zákonných dedičov po neb. Q. N., rod. R., žalobkyňa 1./ zmenila svoje skutkové tvrdenia a odvodzovalasi, spolu s právnymi nástupcami neb. Q. A., dedičské právo ako spolužijúca osoba priamo po poručiteľovi
R. N..

22. Súd sa stotožnil len so skutkovým tvrdením žalobcov, že spoločnú domácnosť s poručiteľom R. N.
viedla Q. N., zomr. 08. 08. 1997 - švagriná poručiteľa, t. j. manželka jeho neb. brata I. N., zomr. 18.
06. 1965, ktorá žila v spoločnej domácnosti s poručiteľom po dobu viac ako 50 rokov, s ktorým viedla
spoločnú domácnosť a spoločne obstarávali potreby rodiny, ako je varenie, kúrenie, pranie, na ktorej
skutočnosti nič nemení, že posledných pár rokov pred smrťou R. N. aj z dôvodu jej zlého zdravotného

stavu, jej v starostlivosti o spoločnú domácnosť prechodne vypomáhali žalobkyňa 1./ a Q. A..

23. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému, ktorý mal
úspech vo veci, plnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník po
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní od jeho doručenia odvolanie na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. O
odvolaní rozhodne Krajský súd v Žiline.

Podľa § 363 CSP, sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo

veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov