Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. október 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/833/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608899647
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3608899647.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľky V. proti odporcom 1)
R., 2) Y., zastúpenému X., 3) V., zastúpenému V., 4) G., zastúpená X., o ochranu osobnosti a
náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľky a odporcu 3) proti rozsudku Okresného súdu
Partizánske zo dňa 30. mája 2014, č.k. 3C/40/2008-659, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo vzťahu k odporcovi 3) z r u š u j e a v tomto rozsahu vracia okresnému
súdu na ďalšie konanie a vo zvyšujúcej napadnutej časti rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi 1) povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 2.000 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi 3) uložil
povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.000 Eur, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh voči odporcom 1) a 3) zamietol. Zamietol návrh v
celom rozsahu proti odporcovi 2) a odporcovi 4). Vyslovil, že o trovách

konania rozhodne samostatným uznesením, do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Odporcovi 1) uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania v sume 166,38
Eur a za odvolanie v sume 166,38 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet súdu, ktorý
výrok rozsudku následne zrušil uznesením zo dňa 09.09.2014, č.k. 3C/40/2008-744. Odporcovi 3) uložil
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania v sume 166,38 Eur a za odvolanie v
sume 166,38 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet tamojšieho súdu. V

poradí druhým rozsudkom takto rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého
mal za preukázané, že odporca 1) prostredníctvom svojho zamestnanca p. Z. a p. O. poskytol pre tlač
vyjadrenia, z ktorých považuje súd prvého stupňa za spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti
vyjadrenia vtedajšieho prednostu Okresného úradu v Partizánskom p. Z. uverejnené v článku denníka
„Novýčas“zodňa02.05.2002 vznení“KontrolnýorgánzKrajskéhoúraduvI.ajOkresnéhoúradu
v V. zistili hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktoré si dovolím nazvať rozkrádaním“. Tiež je takým
výrok “My spájame výpoveď a rozkrádanie dohromady, pretože výpoveď sme jej dali za rozkrádanie“.

Ostatné vyjadrenia, uverejnené v predmetnom článku a vzťahujúce sa k zamestnancom
odporcu 1), súd prvého stupňa nepovažoval za spôsobilé privodiť ujmu navrhovateľke. Uviedol, že v
zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o periodickej tlači je zrejmé, že nie každý nepravdivý, či pravdu
skresľujúciúdajjepovinnývydavateľopraviť,opravasatýkalentakéhoúdaju,ktorýsadotýkactiobčana.
Takýmto údajom zákonodarca zrejme nemal na mysli opravu nepresností vo výške vyčíslenej škody
(pokiaľ by nešlo o podstatnú nepresnosť), či presné citovanie výpovedných dôvodov,

či použitých slov, pokiaľ nedošlo k zmene zmyslu použitej vety. Mal za to, že na základe tohto pravidla
je potrebné posudzovať aj nepravdivý, či pravdu skresľujúci údaj z hľadiska jeho spôsobilosti zasiahnuť
do osobnostných práv človeka. Z hľadiska samotného nároku, vyplývajúceho z práva naochranu osobnosti, je potrebné každé takéto tvrdenie bez ohľadu na jeho pravdivosť, či nepravdivosť
posudzovať z hľadiska spôsobilosti privodiť osobe ujmu. Hoci do článkov publikovaných v denníku Nový
čas zo dňa 02.05.2002 a SME zo dňa 30.04.2002 je citované vyjadrenie p. O., že vedúca nakupovala

potraviny, ktoré sú v školských zaradeniach „zakázané“ (lízanky, cukrovinky, trvanlivé mlieko a pod.),
pričom správne ide o neodporúčané potraviny, takéto vyjadrenie súd prvého stupňa
nepovažoval za pravdu skresľujúce do tej miery, že by táto nepresnosť bola spôsobilá privodiť ujmu
na osobnostných právach navrhovateľky. Mal za to, že odporca 1) ako štátny orgán mal nielen právo,
ale aj povinnosť vyjadriť sa v prípade, ak mal za to, že bola spôsobená ujma a ohrozený, či porušený

záujem, ktorý má povinnosť chrániť. Nekonal na základe ľubovôle, ale informoval o výsledkoch kontroly.
Z Protokolu o kontrole zo dňa 19.03.2001 vyplýva, že vznikla škoda, pričom osobou zodpovednou
bola osoba navrhovateľky. Pokiaľ ide o spochybňovanie samotného protokolu o kontrole, uviedol, že
vypracovaný znalecký posudok č. XX/XXXX zo dňa 05.06.2006 a doplnok č. 1 č. XX/XXXX,
č. XX/XXXX zo dňa 14.01.2007 znalcom v trestnom konaní dospel k rovnakým záverom s
výnimkou rozdielu výšky vzniknutej škody. Odporca si informačnú povinnosť splnil aj podaním trestného

oznámenia, či tým, že informoval verejnosť. V tomto zmysle má právo sa vyjadrovať aj k prebiehajúcim
súdnym konaniam ako v tomto prípade. Mal by však brať na zreteľ rovnováhu medzi touto svojou
povinnosťou, či právom a prezumpciou neviny a právom na ochranu osobnosti osoby, voči ktorej vyvodil
podozrenie z činnosti v rozpore so zákonom, v tomto zmysle sa vyhnúť vyjadreniam, ktoré stotožňujú
zodpovednosť za škodu, ktorá v súvislosti s porušením povinností navrhovateľky vznikla, a ktorá v čase

vyhlásení bola vyčíslená protokolom o kontrole, so zodpovednosťou trestnoprávnou.
Konštatoval, že z vykonanej kontroly, či znaleckého dokazovania nevyplýva, že by si navrhovateľka
prisvojila potraviny vo vyčíslenej sume, čo ani nebolo predmetom skúmania. Obvinenie z rozkrádania
je jednoznačným prezumovaním viny navrhovateľky, a to štátnym orgánom, v tomto zmysle takéto
vyhlásenie súd prvého stupňa považoval za porušujúce právo navrhovateľky na ochranu osobnosti.

Konštatoval, že z hľadiska nárokov navrhovateľky voči odporcovi 1) súd zamietol návrh v časti, v ktorej
navrhovateľka požaduje ospravedlnenie odporcu a jeho zverejnenie v znení podľa návrhu. Uviedol, že
žalobný petit musí byť presný, určitý a zrozumiteľný. Pokiaľ je tento nesprávny, t. j. vymedzenie práv
a im zodpovedajúcich povinností v ňom obsiahnutých je nepresné, prevzatie takéhoto petitu do výroku
rozhodnutia by malo za následok nevykonateľnosť rozhodnutia. Uvedené požiadavky nie sú formálne,

alenevyhnutné prevýsledokkonania,tedapreto,abyrozhodnutiebolovykonateľné,aabymohli
nastaťúčinkyzamýšľanénavrhovateľom(I.ÚS233/97).Považovalzapotrebnéuviesť,žehoci v
zmysle aktuálnej judikatúry má možnosť súd upraviť formuláciu petitu, tak aby zodpovedal objektívnemu
právu, v tomto prípade by sa stal súd tvorcom petitu, pretože navrhovateľkou uvádzané nepravdivé
skutočnosti nepovažuje za nepravdivé (v zmysle dôvodnosti opravy), pričom zo znenia ospravedlnenia

jezrejmé,žejehoobsahomjepotvrdenieúmysluuškodiťnavrhovateľkekonanímpracovníkaodporcu1).
Uverejnením takéhoto ospravedlnenia by súd uložil odporcovi povinnosť vysloviť, že za týmito výrokmi
je úmysel spôsobiť ujmu navrhovateľke konkrétnou osobou, a tak odporcu vystavil možnému súdnemu
sporu so zamestnancom p. Z.. Účelom tohto konania je ochrana osobnostných práv
a k tomuto musí smerovať aj petit návrhu. Porušenie prezumpcie neviny je závažným zásahom do

osobnostných práv občana. Navrhovateľka, hoci bolo jej meno označené len krstným menom a iniciálou
jej priezviska, bola identifikovateľná, ostatné identifikačné znaky a to spojitosť so zamestnávateľom, že
ide o vedúcu školskej jedálne, v malom meste V. ju dostatočne a nezameniteľne identifikovali, preto súd
prvého stupňa považoval zásah ho jej práv za preukázaný a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za
dôvodnú.Pretoževšaknavrhovateľkanepreukázalažiadnymimoriadnyahlavneopodstatnenýnásledok

na život a svoju povesť, okrem lokálneho, v mieste jej bydliska a zásahu do povesti v rodine a
osôb z okruhu známych, súd prvého stupňa nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy v
žalovanej výške, ale priznal nemajetkovú ujmu vo výške 2.000 Eur, ktorú považuje za
primeranú poukazujúc prioritne na satisfakčný význam, nie význam ocenenia povesti osoby a váženia
povesti hodnotou náhrady ujmy v peniazoch. Vo vzťahu k odporcovi 2) súd návrh zamietol, poukazujúc

na právo na slobodu prejavu garantované čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o
ochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd.Súdprvéhostupňasanestotožnilstvrdenímodporcu,žena
znemožnenie identifikácie postačí uvedenie iniciálok priezviska, pokiaľ sú ponechané iné identifikačné
znaky, a to miesto zamestnania, miesta skutku, či nepriama identifikácia prostredníctvom iných, v článku
označených osôb, vychádzajúc z predpokladanej schopnosti bežného čitateľa identifikovať osobu mu

známu,zdržiavajúcusavjehookolíajpodľainiciálmenačipriezviska.Odporca2)všakvosvojomčlánku
v denníku „Nový čas“ uverejnil len informácie oficiálne poskytnuté orgánmi štátu, ktoré vychádzali zo
zistení kontroly, tie významovo neupravil, ani svojvoľne nerozšíril. Vyjadrenia boli uverejnené ako priama
reč. Vydavateľ poskytoval informácie o otázkach verejného záujmu v súlade s novinárskouetikou, umožnil navrhovateľke, aby sa vyjadrila a jej vyjadrenie aj bolo uverejnené. Odporca 2) sa vyhol
kategorickým tvrdeniam o vine navrhovateľky, sústredil sa na podanie informácie, neprezumoval
jej vinu. Podľa názoru súdu prvého stupňa záujem na uplatnení slobody prejavu, prihliadnuc na snahu

o prezentovanie témy týkajúcej sa verejného záujmu, prevýšil záujem na ochrane osobnostných práv
občana. Bolo by v rozpore so samotnými princípmi slobody prejavu, pokiaľ by museli byť informácie
o závažných podozreniach zadržiavané do doby, kým sa nepreukážu v súdnom alebo inom konaní. Z
tohto dôvodu súd prvého stupňa návrh proti odporcovi 2) zamietol. Pokiaľ ide o publikovaný článok dňa
30.04.2002 v denníku „SME“ s titulkom „Vedúca školskej jedálne okrádala deti“, odporca 3) z hľadiska

jeho obsahu tento prevzal z tlačovej agentúry TASR. Z hľadiska obsahu článku, odhliadajúc od jeho
titulku, súd prvého stupňa nepovažoval tvrdenia za nepravdivé, ani difamujúce. Predmetnom článku bolo
informovanie o výsledku kontroly vykonanej orgánom štátnej správy a o jeho záveroch, tiež o
výsledku súdneho konania v pracovnoprávnej veci. Pokiaľ článok obsahoval nepresnosti v
určení zistenej výšky škody, vychádzajúc z existujúceho protokolu o kontrole, v označení orgánu, či
osoby vykonávajúcej predmetnú kontrolu, označení charakteru potravín, či presnej špecifikácie dôvodov

rozhodnutia v pracovnoprávnej veci, zastával názor, že tieto nie sú spôsobilé zásahu do osobnostných
práv navrhovateľky a v tom zmysle nespadajú pod § 19 ods. 1 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači.
Mal za to, že odporca 3) však zasiahol do osobnostných práv navrhovateľky tým, že v titulku
článku jeho obsah zhrnul do tvrdenia, ktorým jednoznačne označil navrhovateľku za osobu, ktorá okráda
deti. Publikoval tak difamujúci výrok, ktorým zasiahol do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky,

poškodzujúci jej česť a dobrú povesť. Spojil zodpovednosť za škodu s prisvojovaním si prospechu, a to
na úkor detí. Konštatoval, že takýto výrok má difamujúci charakter, bez ohľadu na výsledok
trestného konania, o to viac, že navrhovateľka bola spod obžaloby oslobodená - a to preto, že sa skutok
nestal. Mal za to, že v tomto prípade právo na slobodu prejavu v porovnaní s právom na ochranu
osobnosti občana neobstojí, a to preto, že takýto výrok bez rozhodnutia o vine v trestnom konaní nie

je informáciou, ale hodnotením osoby. Vychádzajúc zo žalobného návrhu, poukazujúc na odôvodnenie
v súvislosti so zamietnutím návrhu v časti publikovania ospravedlnenia odporcu 1), súd prvého stupňa
zamietol návrh aj na publikovanie ospravedlnenia odporcom 3) v znení podľa návrhu. Navrhovateľka
špecifikovala, ktoré informácie považuje za nepravdivé, pričom tieto súd prvého stupňa nepovažoval za
nepravdivé a zároveň dotýkajúce sa cti navrhovateľky. Takouto informáciou podľa názoru súdu je výrok

o tom, že navrhovateľka okrádala deti. Navrhovateľka však žalobný návrh v tomto zmysle neoznačila a
v priebehu konania neupravila. Pokiaľ by súd vyhovel návrhu v navrhovanom znení, bol by v rozpore
s vykonaným dokazovaním. Pokiaľ by ho upravil sám, prekročil by svoju právomoc, pretože by nešlo o
zosúladenie znenia s objektívnym právom, ale o tvorbu žalobného návrhu súdom. Súd prvého
stupňa priznal navrhovateľke nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil na sumu

2.000 Eur, vzhľadom k tomu, že nebolo preukázané, že ide o osobu, ktorej týmto zásahom nad mieru
bežnú u iných ľudí došlo k poškodeniu cti, či dobrej povesti. Uviedol, že miera zásahu do osobnostných
práv navrhovateľky je daná objektívne takým spôsobom ako u inej osoby, ktorá je obvinená z trestnej
činnosti, no spod obžaloby je neskôr oslobodená. Také poškodenie cti a dobrej povesti občana je
nesporne mimoriadnym dôvodom odôvodňujúcim okrem iných nárokov aj náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch. Vzhľadom k tomu, že mieru tejto ujmy je potrebné v občianskom súdnom konaní preukázať,
pričom dôkazné bremeno nesie navrhovateľka a táto nepreukázala žiadne mimoriadne skutočnosti a
reálne a preskúmateľné dôsledky difamujúcich výrokov na povesť navrhovateľky, okrem
dôsledkov v jej bezprostrednom okolí, súd prvého stupňa rozhodol o náhrade nemajetkovej
ujmy vo výške 2.000 Eur, poukazujúc na zmysel konania o ochranu osobnosti, a to morálnu

satisfakciu osoby, ktorej bola spôsobená ujma. Vo vzťahu k odporcovi 4) súd prvého stupňa mal za
preukázané, že zamestnankyňa odporcu, bývalá riaditeľka školy Q. G., bola v predmetných článkoch
citovanálenvdvochvyhláseniach,ato:„Stálenámvariatieistékuchárky,alestravumámeo100percent
lepšiu“ a „Keď som sa dozvedela o rozhodnutí súdu, chcela som vziať všetkých 635 detí a učiteľov a ísť
pred okresný súd, nech nám pani sudkyňa vysvetlí, prečo sa takýto človek bude môcť vrátiť na tú istú

stoličku! Učím deti, že za každý priestupok je trest, prečo to neplatí aj medzi dospelými?“. Súd prvého
stupňa vykonal dokazovanie výsluchom svedkov U. B., B. G., Dr. U. P., Q.. I. H., P.. Y. H., H.
F., Q. J., Q.. B. W., Q. D., P. Q., U. X., Q. F., X. X., P. B., H.. Y. Q., F. S., B. O., H.. A. U., Q. W., I. Q.,
H.. X. S.. Prvé citované tvrdenie mal v zmysle výpovedí vo svojej podstate za preukázané.
Pokiaľ ide o druhé citované tvrdenie, uviedol, že ide o hodnotiaci úsudok, smerujúci ku komentovaniu

súdneho rozhodnutia, týkajúceho sa pracovnoprávneho sporu. Je vo svojej podstate kritikou
a ako taká je subjektívneho charakteru, pritom zamestnankyňa odporcu 4) komentovala existujúce
rozhodnutie a jeho výrok, teda žiadnym spôsobom nemenila jeho obsah. Z tohto dôvodu súd návrh
voči odporcovi 4) ako nedôvodný zamietol. Súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie na podkladenávrhov na vykonanie dokazovania navrhovateľky pod č.l. 463-464 zo dňa 02.04.2012, rovnako pod č.l.
491-492 zo dňa 06.11.2012, č.l. 570-571 a 572-600 zo dňa 15.05.2014 a č.l. 616-623 zo dňa 29.05.2014.
Preskúmaním navrhovaných dôkazov súd zistil, že tieto nesmerujú k objasneniu žiadnej zo

skutočností majúcej význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Takéto skutočnosti na základe
vykonaného dokazovania mal za preukázané a zistil ich v dostatočnom rozsahu. Nemal za sporný ani
obsahvyhlásení,ichpôvod,anito,čiaakouformoubolizverejnené.Pokiaľsanavrhovateľkavyjadrovala
k dôsledkom zverejnenia predmetných článkov na svoj osobný život, rozsah dôsledkov zverejnenia
predmetných článkov na jej osobný život, mal za dostatočne preukázaný ostatnými v konaní

vykonanými dôkazmi. Pokiaľ navrhla zaobstaranie listinných dôkazov, či výsluch svedkov, ktorými by sa
preverovali výsledky kontroly vykonanej odporcom 1), preverovanie plnenia si pracovných povinností
iných zamestnancov, najmä osôb, ktoré sa vyjadrovali v jej neprospech, či hodnotili jej prácu, a
toaždopodrobností,akýmisazaoberalProtokolokontrolezodňa19.03.2001,čiskúmalúmyselrôznych
osôb vedome uškodiť navrhovateľke, či šikanózny postup zamestnávateľa voči nej, podrobne skúmať
medziľudské vzťahy na bývalom pracovisku, či vzťahy nadriadených k podriadeným, toto súd prvého

stupňa nepovažoval za účelné z hľadiska konania o predmetnom návrhu. Rovnako dôkazy, ktorými
navrhovateľka odôvodňovala rôzne tvrdené skutočnosti, ktoré spája s dopadmi predmetných článkov na
svoj život a život jej detí, ako rozhodovanie iných orgánov týkajúcich sa dávok v hmotnej núdzi (ÚPSVaR
V.), previazanosti rôznych osôb, ktoré považuje za zaujaté voči jej osobe na rôzne orgány vrátane súdu,
či vzťahujúce sa k spôsobenej ujme (bod 178 návrhu zo dňa 15.05.2014 na č.l. 587 spisu), nepovažoval

súd prvého stupňa za rozhodné pre rozhodnutie o nároku, preto ich nevykonal. Súd prvého stupňa
právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, § 19 ods. 1, § 20 ods. 1
zákona č. 81/1966 Zb. O trovách konania nerozhodol s poukazom na ust. § 151 ods. 3 prvá veta O.s.p.
O poplatkovej povinnosti z návrhu na začatie konania a za odvolanie rozhodol podľa § 2 ods. 2, § 4 ods.
4 zákona č. 71/1992 Zb. s prihliadnutím na ust. § 138 ods. 1, 2 O.s.p., keď navrhovateľka

bola oslobodená od súdnych poplatkov.

Proti rozsudku, vo výrokoch, ktorými nebolo návrhu vyhovené, podala v zákonom stanovenej lehote
odvolanie navrhovateľka, ktorá sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Za nesprávne považuje rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu proti odporcom 2) a 4). Mala

za to, že za značné poškodenie jej mena mali byť všetci odporcovi (1/ až 4/) zaviazaní k zaplateniu
nemajetkovej ujmy, ako aj k písomnému ospravedlneniu. Priznanie nemajetkovej umy vo výške 2.000
Eur od odporcov 1) a 3) považuje za nepostačujúce. Uviedla, že rozhodnutím súdu boli porušené jej
zákonné práva konať pred súdom, klásť otázky zástupcom odporcov, navrhnutým svedkom, ktorých
súd prvého stupňa odmietol vypočuť. Vytýkala súdu prvého stupňa, že na jedinom pojednávaní dňa

30.05.2014 rozhodol vo veci takmer po 9 rokoch od prerušenia konania. Súdu prvého stupňa vytýkal, že
nevykonal všetky dostupné a potrebné dôkazy pre zistenie stavu veci, vykonal len dôkazy, a to výpovede
svedkov navrhnutých odporcom 4), jeho podriadených a známych, rodičov detí, pričom výpoveď svedka
X. S. pokladal za nepotrebnú. Namietala, že z protokolu o kontrole zo dňa 19.03.2001 vyplýva, že vznikla
škoda. Zdôrazňovala, že protokol o kontrole nemá závery o tom, že škoda spôsobená bola. Odmietala

tvrdenia uvedené v protokole, že porušila záväzné normované dávky mäsa podľa vekových kategórií a
takisto odmietala tvrdenia, že došlo k porušeniu platných zásad pre zostavy jedálnych lístkov. Namietala
akékoľvek špekulácie, že mala spôsobiť porušením svojich povinností škodu. Nikdy sa nedopustila
priestupku, ani trestného činu a ani neporušila svoje povinnosti, v dôsledku ktorých by mala spôsobiť
niekomu škodu. Žiadala o doplnenie dokazovania vypočutím Q. G.. Zamietnutie návrhu voči odporcovi

4), ako aj odporcovi 2) považuje za nesprávne. Namietala použitie neoverených informácií ako dôkaz.
Poukazovala na to, že v mesiaci máj 2014 zaslala súdu 179 a 39 príloh - listinných dôkazov, s ktorými
sa súd pri rozhodnutí nezaoberal. Považuje za cynické tvrdenie zástupcu odporcu 2),
že jeho klient zverejnil informácie v dobrej viere, informoval verejnosť, čo nie je pravdou. V denníku
Nový Čas vydavateľ zverejnil dehonestujúci článok voči jej osobe dňa 02.05.2002. Zamestnávateľ s ňou

okamžite skončil pracovný pomer dňa 20.03.2001 a v čase zverejnenia článkov už Okresný úrad v V.
nebol jej zamestnávateľom, z ktorého dôvodu obrana odporcu 2) o dobrej viere informovať verejnosť,
neobstojí. Za neplatné považuje okamžité zrušenie pracovného pomeru nielen po formálnej stránke,
ale i po materiálnej stránke. Dôvodom neplatnosti nebol len jeden dôvod, ako ho
zverejnili odporcovia. V písomnom rozviazaní pracovného pomeru Okresný súd V. uviedol, že spôsobila

škodu zamestnávateľovi, že prepisovala stravné lístky, atď., čo nie je pravdou a text tohto rozviazania
pracovného pomeru je zverejnený aj v žalovaných denníkoch. V TK bolo uvedené, že spôsobila škodu
stravníkom,čoniejepravdou.Bolajejspôsobenáznačnáujmaposkytnutíminformáciíodporcu4),akoaj
zverejnením informácií odporcu 2). Priznaná nemajetková ujma odporcom 1) a 3) vo výške 2.000 Eur jeneadekvátna spôsobenej ujme a priznávanej súdmi Slovenskej republiky iným medializovaným osobám.
Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy požadovanej v návrhu, žiaden konkrétny prepočet tejto sumy
neexistuje, ide o jej odhad. Svoju nemajetkovú ujmu ocenila, porovnávajúc sa s podobnými prípadmi,

ktoré boli verejne publikované. Poukazovala na to, že sumu, vyplatenú vo výške 165.000 Eur p. W.,
súd nemôže nebrať do úvahy, nakoľko by tým boli porušené jej ústavné práva. Dôsledky a spôsob
poškodenia jej osoby považuje v porovnaní s uvedeným prípadom za omnoho závažnejšie.
Dôvodila, že pokiaľ ide o presnú konkretizáciu výrokov a rozsah poškodenia, tieto vyplývajú z textov
článkov uvedených v jednotlivých periodikách a celý obsah týchto článkov predstavujú konkrétne výroky

a rozsah jej poškodenia. V týchto informáciách sa hovorí o tom, že ako vedúca školskej jedálne si
neplnila svoje pracovné povinnosti, že v podstate okrádala deti (stravníkov), ktorí sa v tomto zariadení
stravovali. Z obsahov článkov vyplýva, že konala protiprávne, že jej konanie trvá už niekoľko rokov, že
rozhodnutie súdu o neplatnosti výpovedí odporca 1) nemieni akceptovať, pričom odporca 1) nebol v
čase publikovania článkov jej zamestnávateľom. V regióne, v ktorom žije, ju pozná veľké množstvo ľudí,
pretože na tejto funkcii pracovala od 16.10.1986 do 31.12.2003 a za tieto roky prešli cez

školskú jedáleň tisíce detí. Dôsledky článkov boli také, že si na ňu v V. ukazovali prstom, čo trvá dodnes.
Školu navštevuje okolo 600 detí, čo je okrem detí ďalších 1.200 rodičov a za obdobie od roku 1986 až do
31.12.2003, keď pracovala ako vedúca školskej jedálne, sú to nespočítateľné tisíce ľudí a dokonca dve
generácie detí. Široká medializácia jej prípadu zapríčinila, že sa mnoho ľudí prestalo s ňou rozprávať.
Ľudia, ktorí ju bežne zdravili, sa od nej odvracajú, jej priatelia a priatelia jej detí sa od nej dištancujú. V

dôsledkučlánkovvuvedenýchdenníkochsaodnejodsťahovalajjejpartner,ktorýsňoubýval,asktorým
plánovali uzavrieť manželstvo. Po opätovnom nástupe do zamestnania dňa 25.08.2003 pracovala v
miestnosti úplne izolovanej od ostatných zamestnancov školy. Z dôvodu zverejnených nepravdivých
a pravdu skresľujúcich informácií jej zamestnávateľ dal opäť výpoveď. Rozsudkom Okresného súdu
Partizánske zo dňa 15.04.2004, sp. zn. 3C/157/2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín zo

dňa 29.10.2004, sp. zn. 4Co/143/2004 súdy zamietli jej návrh o neplatnosť výpovede. Dôvod skončenia
pracovného pomeru bol vymyslený. Namietala, že súd prvého stupňa po prerušení konania rozhodol
na jedinom pojednávaní bez umožnenia vyjadriť sa k záverečným rečiam odporcov, nerozhodol do
jedného roka od podania návrhu, namietala platnosť skončenia jej pracovného pomeru, existenciu
výpovedného dôvodu, vecnú správnosť protokolu o kontrole, namietala zaujatosť osoby, ktorá protokol

vypracovala, napádala obsah znaleckého posudku vypracovaného v trestnom konaní a pod.

Proti rozsudku vo výroku, ktorým bola odporcovi 3) uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu
nemajetkovej ujmy, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca 3), ktorý sa domáhal
zmeny napadnutého rozsudku a zamietnutia návrhu v celom rozsahu. Dôvodil, že článok, uverejnený

v denníku SME dňa 30.04.2002 pod názvom „Vedúca školskej jedálne okrádala deti“, predstavuje
oprávnený výkon slobody prejavu odporcu 3) a objektívne prípustnú kritiku, ktorá vychádzala z informácií
poskytnutých z oficiálnych zdrojov. Takéto informácie si odporca 3) nebol v zmysle konštantnej judikatúry
súdov Slovenskej republiky i Európskeho súdu pre ľudské práva povinný preverovať. Súdu prvého
stupňa vytýkal, že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky

riadneho odôvodnenia rozhodnutia, a preto je z tohto dôvodu nepreskúmateľný. Na strane 12 rozsudku
konštatuje, že navrhovateľka nepreukázala žiadne mimoriadne skutočnosti a reálne a preskúmateľné
dôsledky difamujúcich výrokov na svoju povesť, okrem dôsledkov v bezprostrednom okolí. Napriek
tomu súd priznal navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy 2.000 Eur. Dostatočne sa nevysporiadal
s tým, prečo postupoval podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, prečo považoval údajnú ujmu

za natoľko závažnú, že priznal aj nárok na relutárnu satisfakciu. Neodôvodnil a ani nezistil existenciu
reakcie, svedčiacej o znížení dôstojnosti alebo vážnosti navrhovateľky v spoločnosti v značnej miere.
Uviedol, že v zmysle judikatúry je práve existencia zásahu, resp. následnej reakcie nevyhnutnou
podmienkou na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je len subsidiárnym nárokom.
Vyslovil názor, že navrhovateľka si svoju dôkaznú povinnosť nesplnila a neuniesla dôkazné bremeno,

keď nepreukázala reálny zásah do svojich osobnostných práv. Ak súd prvého stupňa nepriznal k
nadpisu článku morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia, nebol oprávnený navrhovateľke
priznať v súvislosti s nadpisom ani finančné zadosťučinenie. Ak totiž navrhovateľka nežiadala náhradu
nemajetkovej ujmy práve z dôvodu nadpisu článku, t. j. nadpis nebol označený ako difamačný výrok
- potom samotný nadpis nepatril do predmetu žaloby a súd nebol oprávnený o ňom rozhodovať a

priznávať z neho nároky. Mal za to, že súd prvého stupňa tiež dospel k nesprávnemu záveru, že
nadpis článku je difamujúci výrok, ktorým odporca 3) zasiahol do osobnostných práv navrhovateľky,
poškodil jej česť a dobrú povesť s tým, že nadpis predstavuje hyperbolu, zveličenie a nie je možné ho
vnímať izolovane. Strohé a jednoduché posudzovanie nadpisu článku súdom tak viedlo k nesprávnymskutkovým zisteniam. V čase uverejnenia článku bola navrhovateľka trestne stíhaná, bola podaná
obžaloba a čakalo sa na vytýčenie pojednávania. Bola zverejnená pravdivá informácia o stave
prebiehajúcich konaní. Prezumpcia neviny navrhovateľky tak bola rešpektovaná. Podľa judikatúry ESĽP,

ale aj slovenských súdov, je prípustné a žiaduce, aby médiá informovali aj o prebiehajúcich súdnych
konaniach. Súdu prvého stupňa vytýkal, že nesprávne právne kvalifikoval napádaný článok (resp. jeho
nadpis) ako neprimeranú kritiku navrhovateľky, neoprávnene zasahujúcu do jej osobnostných práv.
Uverejnený článok je jednoznačne realizáciou slobody tlače a naplnenie ústavného práva verejnosti
na informácie. Napadnuté rozhodnutie prostredníctvom uloženia povinnosti vydavateľovi denníka SME

zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy predstavuje značný zásah do tohto práva. V článku dal odporca 3)
priestor na vyjadrenie samotnej navrhovateľke, riaditeľke školy Q. G., prednostovi okresného úradu V.
Z., ako aj sudkyni O., ktorá rozhodovala o pracovno-právnom spore navrhovateľky a Okresného úradu
V.. Informácie tak pochádzali z oficiálnych zdrojov, a ak aj bola úvodná informácia z nadpisu článku
nie úplne presná, čitateľ po prečítaní článku dospel k pravdivej, úplnej a korektnej informácii o tom, že
navrhovateľka vyhrala pracovno-právny spor a verí, že úspešná bude aj v odvolacom konaní a tiež,

že je na ňu podaná obžaloba (t. j. nie je odsúdená). V článku tak bola dodržaná prezumpcia neviny a
tiež objektívnosť a vyváženosť, keď priestor dostali všetky strany a čitateľom bola poskytnutá presná
informácia o stave súdnych konaní. Z prieskumov čítanosti a čitateľského spektra denníka SME vyplýva,
že medzi jeho čitateľov patria osoby so stredným a vyšším vzdelaním, ktorí sú schopní vyhodnotiť
informácie o priebehu súdneho konania a vedia, že obvinená, či obžalovaná osoba ešte nie je odsúdená,

a teda vinná.

K podanému odvolaniu odporcu 3) sa písomne vyjadrila navrhovateľka, ktorá uviedla, že informácie,
ktoré odporca 3) zverejnil, si nijakým spôsobom neoveroval, tieto získal z TASR, čo sám i počas konania
potvrdil. Z denníka SME a ani z TASR za ňou nebol nikto. Odporca 3) nekonal v dobrej viere, ani

s dobrým úmyslom. Išlo o neoprávnený zásah do jej osobnostných práv. K zníženiu jej dôstojnosti
a vážnosti v spoločnosti došlo v značnej miere a intenzita tohto zásahu nie je napraviteľná inými
právnymi prostriedkami, preto žiada náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 66.387,84 Eur a uverejnenie
ospravedlnenia. Z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti človeka sú vzhľadom k
svojej publicite nebezpečné zásahy, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače. Takýmto neoprávneným

zásahom bol aj zverejnený článok odporcom 3), ktorý prevzal z TASR, čo bola účelová, zničujúca a
diskriminačná kampaň proti jej osobe. Nikdy nespôsobila žiadnu škodu zamestnávateľovi, stravníkom,
ani nikomu inému. Nikdy nekonala protiprávne. Nedopustila sa trestného činu, ani priestupku. Mala za
to, že odporca 3) porušil novinársku etiku, keď sa dal zatiahnuť do likvidačnej a diskriminačnej kampane.
Trvala na tom, že difamujúci je nielen nadpis, ale aj samotný text článku.

K odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca 1), ktorý uviedol, že navrhovateľka ako vedúca
školskej jedálne mala uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti, na základe ktorej zodpovedala za
stav na sklade potravín a ako jediná mala mať od tohto skladu kľúče. Z protokolu o kontrole vyplýva,
že škoda vznikla a bola vyčíslená na základe stavu, ktorý mal byť v sklade potravín, a tým, čo v ňom

bolo a vykonávaním nesprávnych pracovných postupov. Poukázal na to, že príslušný súd v trestnej
veci rozhodol o tom, že poškodený sa má obrátiť so svojím nárokom na náhradu škody na občiansko-
súdne konanie, z čoho má za to, že škoda objektívne vznikla. Vyjadrenia v predmetných denníkoch
zamestnancami právneho predchodcu odporcu 1) vychádzali zo zistení v protokole o kontrole, z ktorého
vyplýva škoda a nesprávne pracovné postupy navrhovateľky. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy v

peniazoch, túto považuje za neprimeranú a ničím neodôvodnenú s tým, že navrhovateľka nepreukázala,
že by jej v príčinnej súvislosti s uverejnenými článkami bola spôsobená ujma alebo negatívne následky.

K odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca 2), ktorý navrhol potvrdenie napadnutého
rozsudku. Zastával názor, že odporca 2) ako vydavateľ, chránený článkom 26 Ústavy Slovenskej

republiky a článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, naplnil všetky
podmienky ochrany vyplývajúce z európskeho štandardu ochrany slobody prejavu a práva na informácie
garantované článkom 10 Dohovoru a formulovaného v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské
práva v celom rade jeho rozsudkov, na ktoré v rozsiahlom vyjadrení poukazoval. Vyhovenie návrhu
by znamenalo porušenie článku 26 Ústavy Slovenskej republiky a článku 10 Dohovoru. Považoval

za potrebné zdôrazniť, že ak majú opatrenia štátnych orgánov takú povahu, že môžu odradiť tlač od
šírenia informácií o otázkach legitímneho verejného záujmu, ako je tomu v tomto prípade, je potrebné sa
pozorne zaoberať ich primeranosťou. Je relevantné skúmať, či vyhovenie návrhu nestanoví pre tlač takú
prekážku, ktorá jej bude brániť v plnení úlohy verejného strážcu v rozsahu neprimeranom sledovanémuúčelu. Mal za to, že vyhovením návrhu by k takémuto neželanému efektu došlo. Vyhovenie návrhu
by znamenalo, že tlač nemôže informovať o podobných záležitostiach verejného záujmu so závažným
celospoločenským dosahom, a to ani vtedy, ak sa prísne pridŕža faktov, ktoré prezentuje v

neskreslenej podobe a v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s
novinárskou etikou. Ak mala verejnosť o danom prípade dostať relevantné a presné informácie,
nedalo sa v podstate informovať inak.

Odporca 3) v podanom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky vyslovil názor, že rozsudok s výnimkou

posúdenia nadpisu článku (a k tomu viažucej sa peňažnej povinnosti udelenej odporcovi 3/) je vecne
správny a riadne odôvodnený. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jeho podaného odvolania
tak, že zmení napadnutý rozsudok, návrh voči odporcovi 3) v celom rozsahu zamietne a navrhovateľke
uloží povinnosť nahradiť trovy konania. Zdôrazňoval, že navrhovateľka nepreukázala dôsledky zásahov
do jej osobnostných práv, a tak navrhovateľke neprináleží žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v
podobe peňažnej satisfakcie. Vyslovil názor, že navrhovateľka odvolaním prekračuje rámec odvolacieho

konania, napáda skutočnosti, ktoré nemôžu byť predmetom odvolacieho konania voči rozsudku.
Rozsiahle odvolanie navrhovateľky považuje za nadbytočné a zbytočne zahlcujúce odvolací súd,
nakoľko zväčša obsahuje absolútne irelevantné skutočnosti a požiadavky nesúvisiace s predmetom
sporu.

K odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril aj odporca 4), ktorý navrhol vo vzťahu
k nemu potvrdenie napadnutého rozsudku. Uviedol, že v plnom rozsahu sa stotožňuje s napadnutým
rozsudkom, ako aj s jeho odôvodnením. Vyslovil názor, že uvedením hodnotiacich úsudkov bývalou
riaditeľkou školy - zamestnankyňou odporcu 4) pred novinármi nemohlo dôjsť a ani nedošlo k zásahu
do osobnostných práv navrhovateľky.

Navrhovateľka sa písomne vyjadrila k vyjadreniu odporcu 2) a k vyjadreniu odporcu 3) k jej
odvolaniu. V podaných vyjadreniach neuviedla žiadne nové skutkové a právne skutočnosti. Zotrvávala
na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

Krajský súd preskúmal vec v rozsahu odvolania podaného navrhovateľkou a odporcom 3) a ich dôvodov
v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné vo
vzťahu k odporcovi 3) podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť, podľa odseku 2 citovaného zákonného
ustanovenia vec vrátiť okresnému súdu v tomto rozsahu na ďalšie konanie a vo zvyšujúcej napadnutej
časti je potrebné rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia

pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie
odvolacieho súdu.

Predmetom preskúmania odvolacím súdom nebol výrok rozsudku, ktorým súd prvého stupňa uložil
odporcovi 1) povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.000 Eur a odporcovi

3) uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania a za odvolanie, nakoľko tieto
výrokyrozsudkusúduprvéhostupňaodvolaniaminebolinapadnuté,apretosúrozhodnutímodvolacieho
súdu nedotknuté.

Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolaní je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvého

stupňa skutkovo a právne správne posúdil uplatnený nárok navrhovateľky na ochranu osobnosti.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov,
a aby jej bolo dané primerané finančné zadosťučinenie.

Ochranu osobnosti upravujú viaceré odvetvia práva. Základ súkromnoprávnej ochrany osobnostných

práv obsahuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 11 až § 16. Predmetom ochrany sú imateriálne
hodnoty a stránky osobnosti človeka, akými sú napr. meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita
a pod. Predmetom práva na ochranu cti a dôstojnosti je česť občana v jeho rozmanitých spoločenských
vzťahoch jednak vo vzťahu k spoločnosti a jednak vo vzťahu k ostatným spoluobčanom, ako aj jehočesť v odborných kruhoch, v ktorých je známy svojou odbornou prácou a činnosťou. Ak došlo k
neoprávnenému zásahu do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť tejto
osobe ujmu, dotknutá osoba môže uplatniť právne prostriedky na ochranu. K zásahu do cti a dôstojnosti

môže dôjsť rôznym konaním, či prejavmi.

Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je
neoprávnený, a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe z hľadiska jej postavenia v spoločnosti.
K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej

osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka tak musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená
podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v
porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí
byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom
a neoprávnenosť (nezákonnosťou) zásahu. Nenaplnenia ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje
možnosť nástupu sankcií podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Neoprávneným zásahom je

zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom.

Zákon nedefinuje pojem zásah, ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť
dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie
(zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je

predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané
okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná
obrana, či krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej
osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická
osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, a aby jej bolo poskytnuté

primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11
Občianskehozákonníkaanadruhejstranepovinnosťznášaťsankcieuloženésúdom,musiabyťsplnené
obe vyššie uvedené náležitosti (zásah musí byť neoprávnený a tiež objektívne spôsobilý privodiť ujmu

na chránených osobnostných právach).

Vo vzťahu k odporcovi 3) súd prvého stupňa návrhu navrhovateľky čiastočne vyhovel a čiastočne
návrh zamietol. Dôvodil tým, že obsah publikovaného článku v denníku SME dňa 30.04.2002 s titulkom
„Vedúca školskej jedálne okrádala deti“, odhliadnuc od jeho titulku, nepovažoval za nepravdivý a

difamujúci, keď obsah článku informoval o výsledku kontroly vykonanej orgánom štátnej správy a o jeho
záveroch, ako aj o výsledku súdneho konania v pracovno-právnej veci. Súd prvého stupňa však mal za
to, že odporca 3) zasiahol do osobnostných práv navrhovateľky tým, že v titulku článku jeho
obsah zhrnul do tvrdenia, ktorým jednoznačne označil navrhovateľku za osobu, ktorá okráda deti, čím
publikoval difamujúci výrok, ktorým zasiahol do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky, poškodzujúci

jej česť a dobrú povesť. Navrhovateľke priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2.000
Eur, vzhľadom k tomu, že nemal za preukázané, že ide o osobu, ktorej týmto zásahom nad mieru bežnú
u iných ľudí došlo k poškodeniu cti, či dobrej povesti, v prevyšujúcej časti o náhrade nemajetkovej
ujmy návrh zamietol. Zamietol aj návrh v časti, v ktorej navrhovateľka požadovala od odporcu 3)
ospravedlnenie. Odporca 3) v podanom odvolaní súdu prvého stupňa vytýkal, že nesprávne právne

kvalifikoval napádaný článok (resp. jeho nadpis) ako neprimeranú kritiku navrhovateľky neoprávnene
zasahujúcudojejosobnostnýchprávstým,žeuverejnenýčlánokjerealizáciouslobodytlačeanaplnenie
ústavnéhoprávaverejnostinainformácie.Navrhovateľkavodvolanínaďalejtrvalanatom,žeodporcasa
dopustil zásahu do jej osobnostných práv a trvala na podanom návrhu v celom rozsahu. Podstatou sporu
je hľadanie vyváženého vzťahu medzi Ústavou a garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti, či

súkromianajednejstraneaslobodouprejavuaprávomnainformácie,nastranedruhej.Každýkonfliktvo
vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásad ich spravodlivej rovnováhy.
Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva
alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody.

Podľa judikatúry ESĽP sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej
spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen
vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa považujú za neurážlivé
a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú, alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva.Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej
spoločnosti“. Sloboda politickej diskusie je jadrom koncepcie demokratickej spoločnosti, ktorá preniká
celým Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Keďže právo na slobodu prejavu a

právo na ochranu osobnosti sú rovnako garantované Ústavou aj Dohovorom, riešenie konfliktu medzi
týmito právami vyžaduje, aby súd s prihliadnutím na okolnosti prípadu zvážil význam proti sebe stojacich
záujmov, a to, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. Rozhodnutie súdu v
takomto prípade musí vychádzať zo zásady proporcionality, byť vyvážené a do práva na slobodu prejavu
zasahovať, len ak je to nevyhnutné. Vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana

slobody prejavu, a to v rozsahu jej ústavných záruk, ako i záruk v zmysle Dohovoru. Obmedzenie
práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má vo všeobecnosti v
slovenskejprávnejúpravezákonnýpodkladnajmävust.§11anasl.Občianskehozákonníkaasledujeaj
legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti (občianskej cti, resp. dobrej povesti). Rozhodujúcou otázkou
pre posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade je preto otázka jeho primeranosti, teda,
či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade proporcionality. Na tento účel judikatúra

ESĽP i Ústavného súdu Slovenskej republiky využíva test proporcionality založený na hľadaní odpovedí
na otázky KTO?, O KOM?, ČO?, KDE?, KEDY? a AKO? v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil
informáciu (napr. II. ÚS 340/09).

Uvedený test, kto, o kom, čo, kde, kedy a ako je kľúčový pre posúdenie proporcionality medzi

slobodou prejavu a ochranou osobnosti. Primeranosť zásahu skúma súd na základe trojstupňového
testu proporcionality. Test proporcionality je klasicky založený na nasledujúcich troch krokoch:
prvým krokom (A) je test dostatočne dôležitého cieľa, teda test vhodnosti, či zásah smeruje k cieľu, ktorý
je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu; a test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom
zásahu - či daným prostriedkom (obmedzením slobody prejavu) je možné dosiahnuť akceptovateľný cieľ

(ochranu cti). Druhým krokom (B) je test nevyhnutnosti použitia daného prostriedku - zásahu, teda, či
nebolo možné použiť šetrnejší zásah. Napokon tretím krokom (C) je test proporcionality v užšom slova
zmysle, ktorý zahŕňa jednak (C1) praktickú korkondanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania
maxima z obidvoch základných práv a jednak (C2) tzv. Alexyho vážiaci vzorec (porov. Alexy,
R.: Balancing, constitutional review, and representation. I. CON, Volume 3, Number 4,

2005, s 572 a nasl., zvlášť s. 575; Kosař, D.: Kolize základních práv v judikatuře Ústavního
soudu ČR. Jurisprudence 1/2008, s. 3 a nasl.).

Povinnosťou súdu prvého stupňa v danom prípade bolo dôsledne rešpektovať relevantnú judikatúru
ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

IV. ÚS 492/2012 zo dňa 18.04.2013, sp. zn. IV. ÚS 107/2010 zo dňa 27.10.2010), a to pri
hľadaní odpovedí na otázky testu proporcionality v prepojení judikatúry s konkrétnymi okolnosťami danej
veci. Z judikatúry ESĽP možno vyvodiť základné princípy a kritériá, z ktorých treba vychádzať pri riešení
kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti. V danom prípade z odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvého stupňa jednoznačné odpovede na otázky testu proporcionality, na základe

ktorých sa dá ustáliť, ktorá sloboda má byť uprednostnená, nevyplývajú.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k odporcovi 3) zrušil a v
tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd následne preskúmal výrok napadnutého rozsudku, ktorým vo zvyšnej časti návrh proti
odporcovi 1) a 3) zamietol, výrok, ktorým návrh zamietol proti odporcom 1) a 4) a výrok,
ktorým vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

Prvostupňový súd návrh navrhovateľky proti odporcom 2), 4) zamietol v celom rozsahu. Proti odporcovi

2) zamietol návrh, poukazujúc na právo na slobodu prejavu, garantované článkom 26 Ústavy Slovenskej
republiky a článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukazoval na to, že
odporca 2) vo svojom článku uverejnil len informácie oficiálne poskytnuté orgánmi štátu, ktoré vychádzali
zo zistení kontroly, tie významovo neupravil, ani svojvoľne nerozšíril. Vyjadrenia boli uverejnené ako
priama reč a informácie o otázkach verejného záujmu poskytol v súlade s novinárskou etikou. Vyhol

sa kategorickým tvrdeniam o vine navrhovateľky. Sústredil sa na podanie informácie, neprezumoval
jej vinu. Proti odporcovi 4) návrh zamietol z dôvodu, že zamestnankyňa odporcu bola v predmetných
článkoch citovaná len v dvoch vyhláseniach, z ktorých prvé mal za preukázané a v prípade druhého ide
o hodnotiaci úsudok, ktorý smeroval ku komentovaniu súdneho rozhodnutia, týkajúceho sa pracovno-právneho sporu, bolo vo svojej podstate kritikou, pričom zamestnankyňa odporcu 4) žiadnym spôsobom
nemenila obsah rozhodnutia, toto len komentovala. Vo vzťahu k odporcovi 1) návrhu vyhovel čiastočne
z dôvodu, že za spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky považoval

vyjadrenia vtedajšieho prednostu Okresného úradu v V. pána Z., uverejneného v článku denníka Nový
Čas zo dňa 02.05.2002 v znení „Kontrolný orgán z Krajského úradu v I., aj Okresného úradu v V.
zistili hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktoré si dovolím nazvať rozkrádaním“, ako aj výrokom „My
spájame výpoveď a rozkrádanie dohromady, pretože výpoveď sme jej dali za rozkrádanie“. Mal za to,
že obvinenie z rozkrádania je jednoznačným prezumovaním viny navrhovateľky štátnym orgánom, a

preto takéto vyhlásenie považoval za porušujúce právo navrhovateľky na ochranu osobnosti, v dôsledku
čoho považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 Eur. Ostatné vyjadrenia v
predmetnom článku nepovažoval za spôsobilé privodiť ujmu navrhovateľke, z ktorého dôvodu návrh v
zostávajúcej časti zamietol, a to včítane návrhu, ktorým sa navrhovateľka domáhala ospravedlnenia od
odporcu.

Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľkou proti
uvedeným výrokom rozsudku vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi
závermi súdu prvého stupňa. Keďže prvostupňový súd vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový
stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé a podľa názoru

odvolacieho súdu plne vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu v zostávajúcej
napadnutej časti, na ktoré podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu odkazuje.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia v zmysle ust. § 57 ods. 2 O.s.p. musí spĺňa parametre

zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že
rozhodnutie okresného súdu v zostávajúcej napadnutej časti zodpovedá požiadavkám, kladeným na
odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný

prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. V plnej miere a vyčerpávajúco vysvetlil, z akých úvah
vychádzal pri svojom závere o zamietnutí zvyšnej časti návrhu voči odporcom 1) a 3) a o zamietnutí
návrhu proti odporcom 2) a 4) v celom rozsahu. V tomto smere odvolací súd konštatuje správnosť
skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a v podrobnostiach na dôvody jeho rozsudku
odkazuje. Skutočnosť, že navrhovateľka sa s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje, nemôže samo

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

K námietke navrhovateľky, že súd prvého stupňa nevykonal ním navrhované dôkazy, odvolací súd
uvádza, že princíp voľného hodnotenia dôkazov, zakotvený v zákonnej právnej úprave konania pred

súdmi, ktorá ustanovuje podmienky uplatňovania základného práva na súdnu ochranu
v spojení so zásadami spravodlivého procesu a zásadou spravodlivého rozhodnutia veci, umožňuje
sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Inak povedané,
súd nemá povinnosť vykonať všetky navrhované dôkazy, pokiaľ tým neporuší zásady spravodlivého
procesu (článok 6 ods. 1 Dohovoru), t. j. ak po starostlivom zvážení „všetkého, čo vyšlo za konania

najavo“, vrátane skutočností, uvádzaných účastníkmi konania, dospeje k záveru, že ďalšie dokazovanie
už pre náležité zistenie skutkového stavu a zákonné spravodlivé rozhodnutie vo
veci nie je potrebné. Povinnosťou súdu je korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania,
sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového
stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania, a aby sa neuberalo smerom, ktorý z

pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý
účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo
nevykonal ďalšie navrhované dôkazy (§ 157 ods. 2 O.s.p.). V tomto smere sa súd prvého stupňa
dostatočne vyrovnal s otázkou ďalšieho doplnenia dokazovania, dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie
nevykonať navrhnuté dôkazy, pričom navrhovateľka v podanom odvolaní neuviedla také skutočnosti,

ktoré by odôvodňovali záver, že jeho postup by bol neakceptovateľný. Odvolací súd konštatuje, že
súd prvého stupňa nepochybil, keď ďalšie dôkazy nevykonal, nakoľko ďalšie dokazovanie, vytýkané v
podanom odvolaní, nemohlo preukázať skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť iný právny záver.
V prejednávanej veci ďalej odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vykonané dokazovanie vyhodnotilv zmysle zásad upravených v ust. § 132 O.s.p., pri ktorom nezistil odvolací súd logické,
ani faktické rozpory.

Navrhovateľka ďalej v rozsiahlom odvolaní, tak ako aj v ostatných vyjadreniach, opakovane uvádzala
skutočnosti, ktoré nesúvisia s daným konaním, namietala vecnú správnosť protokolu o kontrole,
zaujatosť osoby, ktorá tento vypracovávala, závery znaleckého posudku a jeho vypracovanie v konaní
vedenom pod sp. zn. 1T/153/2001, rozoberá priebeh trestného konania, skutočnosti, týkajúce sa
rozviazaniapracovnéhopomeru,odbornejkvalifikáciehlavnejkuchárkyapodobne.,pričomtietonemôžu

byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

Pokiaľ odvolanie navrhovateľky smerovalo aj proti výroku o trovách konania, ktorým súd prvého
stupňa vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej, nesúhlas navrhovateľky s takýmto výrokom nie je dôvodný, nakoľko súd
prvého stupňa postupoval v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého v zložitých prípadoch, najmä

z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd
môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V danom prípade súd prvého stupňa postupoval v zmysle citovanej zákonnej úpravy.

Odvolací súd ďalej konštatuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami navrhovateľky, obsiahnutými v

jej rozsiahlom odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí
odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver
vyplýva z jednoznačne ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

Nakoľko v preskúmavanej veci odvolací súd rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej,
ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., o trovách
odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .