Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. december 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/701/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109231950
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7109231950.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej

a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcov: 1.) T.. C. P., nar.
X.XX.XXXX,J.10,C.,X.)B.V.,nar.XX.X.XXXX,J.9,C.,X.)E.O.,nar.XX.X.XXXX,bytomJ.2,C.,X.)Q.
C.,nar.X.X.XXXX,J.11,Košice,zastúpenáspln.zástupcomO.C.,X.)L.Z.,nar.XX.X.XXXX,J.7,C.,X.)
B. W., bytom J. 4, C., žalobcovia v 2. až 6. rade zastúpení B.. V. A., advokátkou so sídlom Škultétyho 3,
Košice, proti žalovanej: E., spol. s r.o., T.: 17329299, Lachová 37, Bratislava, zastúpenej JUDr. Danicou
Holováčovou, advokátkou so sídlom Poštová 14, Košice, v konaní o nahradenie vyhlásenia vôle, o
odvolaní žalobcov v 1. až 6. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 13. februára 2014, č. k.

17C/329/2009-383

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

J. priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol a rozhodol, že žalobcovia nemajú právo na náhradu trov konania a trov predbežného opatrenia,
a sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanej na účet jej právnej zástupkyne trovy konania vo
výške 1.456,81 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o návrhu žalobcov, ktorí sa proti žalovanému domáhali, aby súd rozsudkom nahradil
vyhlásenie vôle žalovanej uzatvoriť s každým z nich zmluvu o prevode vlastníctva bytu na Zvolenskej
ulici v Košiciach, ktorej znenie žalobcovia presne špecifikovali. Uviedli, že žalovaný je vlastníkom domov,
ktorých nájomcami sú žalobkyňa v 1. rade ako právna nástupníčka T.. Q. E. a B. E. a žalobca v 2. rade
ako právny nástupca Z. V.. C. magnezit, š.p. C. postavil v roku XXXX v lokalite vedľa svojho lomu v
katastrálnom území C. - A. XX domov, ktoré boli určené pre zamestnancov tohto podniku a od tohto

času boli právni predchodcovia žalobcov v 1. a 2. rade nájomcami vyššie uvedených domov až do smrti
T.. Q. E. dňa XX.X.XXXX, resp. do smrti Z. V. dňa XX.X.XXXX. M. T.. Q. E. (matka žalobkyne v 1. rade)
B. E. zomrela dňa XX.XX.XXXX a tak do právneho postavenia nájomcu ako jediná vstúpila žalobkyňa
v 1. rade, resp. žalobca v 2. rade v zmysle § 706 ods. X OZ. C. magnezit, š.p. C. vstúpil do likvidácie a
jeho majetok, vrátane rodinných domov, prevzala C., a.s., C.. S prevodom majetku vyslovilo súhlas M.
pre správu a privatizáciu národného majetku SR listom z 29. októbra 1996, v ktorom minister vyslovil
súhlas s prevodom drobného hmotného investičného majetku, hmotného investičného majetku, ako aj

nehnuteľností za symbolickú 1,- Sk. Minister však zároveň zaviazal likvidátora Košického magnezitu,
š.p. v likvidácii, aby odpredal byty v obytných domoch nájomníkom za podmienok uvedených v zákone
č. 182/1993 Z.z. Krajský súd v Košiciach vyhlásil 29. júna 1999 konkurz na majetok dlžníka C., a.s.
a správcom konkurznej podstaty ustanovil JUDr. Jozefa Vaška, advokáta, ktorý v rámci speňažovaniapredal 11. mája 2001 vyššie uvedených 11 domov žalovanému. Právni predchodcovia žalobcov v 1. a
2. rade splnili podmienku uvedenú v § 32a zákona č. 182/1993 Z.z. a požiadali vtedajší štátny podnik o
odkúpenie domu s pozemkom v termíne do 1.8.1995. Nakoľko žalovaná, ani jej právni predchodcovia,

nesplnili svoju zákonnú povinnosť, žalobcovia žiadajú, aby súd nahradil prejav vôle žalovanej uzatvoriť
zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Žalovaná dala obom žalobcom svoje posledné stanovisko listom
z 21. októbra 2009, v ktorom sa vyhovára na potrebu spresnenia nájomných vzťahov, avšak z celého
konania žalovanej vyplýva, že nemá skutočný záujem riešiť túto záležitosť v súlade so zákonom.

3. Podaním doručeným súdu 2. júna 2010 žalobcovia prostredníctvom ich právneho zástupcu navrhli,
aby súd pripustil vstup do konania ďalších účastníkov na strane žalobcov - Ján P., Q. C., L. Z., Y. C. a
B. M., ktorí zároveň vyslovili súhlas so vstupom do konania. F. z 9. júna 2010 súd pripustil ich vstup do
konania a uznesením z 9.8.2010 súd pripustil zmenu návrhu na začatie konania, ktorou bol rozšírený
petit o výroky týkajúce sa nahradenia vyhlásenie vôle žalovanej uzatvoriť s každým z nových žalobcov
zmluvu o prevode vlastníctva bytu v špecifikovanom znení. Žalobcovia v 3. až 6. rade ako nájomcovia

domov podali tiež žiadosti o odkúpenie.

4. Uznesením z 1. septembra 2011, v spojení s opravným uznesením zo 4. októbra 2011, súd konanie
o návrhu Y. C. zastavil z dôvodu, že uvedený žalobca stratil spôsobilosť byť účastníkom konania a o
trovách žalovanej rozhodol tak, že nemá právo na ich náhradu. Uznesením zo 16. decembra 2013 súd

pripustil, aby z konania vystúpil žalobca Ján P. a aby na jeho miesto vstúpila E. O. a tiež aby z konania
vystúpila žalobkyňa B. M. a aby na jej miesto vstúpil B. W. z dôvodu prechodu nájmu bytu.

5. Súd vec prejednal v neprítomnosti žalobcov podľa § 101 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), platného a účinného do 30. júna 2016, nakoľko dôvod uvedený

v žiadosti žalobcov v 2. až 6. rade o odročenie pojednávania nepovažoval za dôležitý pre odročenie
pojednávania, pretože mali dostatok času na to, aby si do pojednávania zvolili nového právneho
zástupcu a aby sa tento oboznámil s vecou. Súdu neoznámili ani nepreukázali žiaden dôvod, pre ktorý
tak nemohli včas učiniť.

6. Súd z vykonaného dokazovania zistil, žalovaný je vlastníkom nehnuteľností - rodinného domu súp.
č. 2126 na parcele XXXX a pozemku parc. č. C. XXXX - zastavané plochy a nádvoria s výmerou XXX
m2; ďalej rodinného domu súp. č. XXXX na parcele XXXX a pozemku parc. č. C. XXXX - zastavané
plochy a nádvoria s výmerou X.XXX m2; rodinného domu súp. č. XXXX na parcele č. XXXX a parcely
registra "C" č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria s výmerou X.XXX m2; rodinného domu súp. č. XXXX

na parcele č. XXXX a parcely registra "C" č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria s výmerou XXX m2;
rodinného domu súp. č. XXXX na parcele č. XXXX a parcely registra "C" č. XXXX - zastavané plochy
a nádvoria s výmerou XXX m2, ako aj rodinného domu súp. č. XXXX na parcele č. XXXX a parcely
registra "C" č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria s výmerou XXX m2, všetky zapísané C. úradom v
C., A. katastra C., na LV č. XXXXX, okres C. 1, obec C. - A., katastrálne územie A. mesto. O. domy

postavil v roku XXXX C. magnezit, š.p. C. pre svojich zamestnancov. Na základe žiadosti likvidátora
š.p. C. magnezit C. v likvidácii zo dňa X.XX.XXXX § 47b ods. X zák. č. XX/XXXX Zb. o podmienkach
prevodu majetku štátu na iné osoby v z.n.p. a uznesenia vlády SR č. XXX zo XX. septembra XXXX M.
pre správu a privatizáciu národného majetku SR udelilo listom z XX. októbra XXXX č. KM-XXXX/XX
súhlas s prevodom nehnuteľností vedených na LV č. 3, XXX, XXXXX a XXXXX k. ú. C. - A. a č. XXX k.

ú. S., č. X k. ú. J. i drobného hmot. inv. majetku, hmot. inv. majetku a zásob potrebných pre obnovenie
ťažby a spracovanie magnezitu za X,- Sk pre C. a.s. C. s tým, že likvidátor je povinný nadobúdateľa
zmluvne zaviazať odpredať byty v obytných domoch nájomníkom za podmienok v zák. č. XXX/XXXX
Zb. C. súd v C. vyhlásil XX. júna XXXX konkurz na majetok dlžníka C., a. s. a správcom konkurznej
podstaty ustanovil B.. B. Z., advokáta, ktorý v rámci speňažovania konkurznej podstaty predal uvedené

domy žalovanému, pričom C. súd v Košiciach uznesením zo 7. marca 2001, sp. zn. 3K 105/99 tento
predaj odsúhlasil.

X. Mgr. C. P. sa domáha odkúpenia bytu v dome s.č. XXXX ako právna nástupníčka T.. Q. E. a B. E.,
ktorí boli nájomcami bytu č. XX na J. XX v C. s výmerou XX m2, obytná plocha XX m2, na základe

zmluvy o nájme z 5. decembra XXXX. Q. E. listom adresovaným C. magnezitu, š.p. z XX. júna XXXX
a po jeho smrti aj jeho manželka B. E. listom z XX. augusta XXXX, žiadali odpredaj bytovej jednotky v
obytnom dome na J. ulici č. XX a prídomovej záhrady, parc. č. XXXX, za podmienok uvedených v zákone
č. XXX/XXXX Z.z. a podľa nariadenia Y. SR o povinnosti nových vlastníkov tzv. služobných podnikovýcha pohotovostných bytov po bývalých štátnych podnikoch, odpredať ich doterajším nájomcom. Uvedený
list adresovala pani Tözserová spoločnosti M., s.r.o., keďže táto jej listom z 1. júla 2003 oznámila, že je
novým správcom. Ing. Q. E. zomrel XX.X.XXXX a B. E. dňa XX.XX.XXXX. C. magnezit š.p. v likvidácii

C. listom z XX. novembra 1996 oznámil T.. A. E. zmenu vlastníka a ukončenie nájomnej zmluvy. J.
listom z 15. marca 2010 dala M.. C. P. výpoveď z nájmu bytu z dôvodu, že byt užíva na iné účely
ako bývanie, zásielka bola riadne doručená. Menovaná napadla platnosť výpovede žalobou doručenou
súdu 6. júla 2010, konanie je vedené na tamojšom súde pod sp. zn. 35C/142/2010. B. V. sa domáha
odkúpenia bytu v dome s.č. 2117 ako právny nástupca Z. V., ktorý 5. decembra XXXX uzavrel s C., a.s.

C., zmluvu o nájme bytu č. X na J. X v C. s výmerou XX m2, obytná plocha XX m2, v ktorom býval s
manželkou a synom B.. Z. V. požiadal o odpredaj domu a pozemku listom z 9. mája XXXX, adresovaným
C. magnezitu, š.p. Na žiadosť o odpredaj rodinnému domu z XX. decembra XXXX, ktorú adresoval Z.
V. A. magnezitovým závodom, n.p., tieto v odpovedi uviedli, že odpredaj všetkých domov pripravujú,
ale pôjde o záležitosť zdĺhavejšiu, keďže bude treba vypracovať geometrické plány. Z. V. zomrel dňa
XX.X.XXXX. B. P. bol nájomcom bytu č. X na J. 2 v C. s výmerou 86 m2, obytná plocha 63 m2, na

základe zmluvy o nájme z 5. decembra 1996, aj s manželkou I.. Byt sa nachádza v dome s. č. XXXX.
B. P. písomne vyzval C. m.o.z. C. s.r.o. listom z XX. apríla 2003 o odkúpenie bytu. Podľa osvedčenia o
dedičstve sp. zn. 23D/374/2012, Dnot. 129/2012, vydaného notárkou Mgr. C. O. ako súdnym komisárom
na základe poverenia Okresného súdu Košice I, je E. O. dcérou slobodného B. P., zomr. XX.X.XXXX
a spolu so sestrou jeho zákonnou dedičkou. E. O. uviedla, že po smrti matky v roku 2003 sa spolu s

rodinou prisťahovala k otcovi B. P., o ktorého sa z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu až do
jeho smrti starala. Q. C. bola spoločným nájomcom bytu č. 11 na Zvolenskej 11 v Košiciach s výmerou
86 m2, obytná plocha 63 m2, spolu s manželom O. C., nar. 26.10.1928, na základe zmluvy o nájme z 5.
decembra 1996, podľa ktorej byt obývali so synom O. C., nar. XX.X.XXXX, ktorý sa nachádza v dome s.
č. XXXX. O. C. vyzval C. M..p. o odpredaj domu a pozemku listom zo 7. februára 1994. L. Z. sa domáha

odkúpenia bytu v dome s. č. XXXX ako právny nástupca I. Z., ktorá 1. júla XXXX uzavrela s K. správou
A. n.p. C., zmluvu o nájme X-izbového bytu na J. X v C., ktorý sa nachádza v dome s. č. XXXX. B. W.
sa domáha odkúpenia bytu ako právny nástupca B. M., ktorá bola nájomcom bytu č. X na J. X v C., s
výmerou XX m2, obytná plocha XX m2, na základe zmluvy o nájme z 5. decembra XXXX, podľa ktorej
byt obývala s dcérou B. W., zaťom B. W., nar. XX.X.XXXX a vnučkou B. W.. K. sa nachádza v dome s. č.

XXXX. Zo spisu tamojšieho súdu sp. zn. XXD/XXX/XXXX súd zistil, že dedičské konanie po ovdovelej
poručiteľke B. Molnárovej, zomr. dňa X.XX.XXXX, bolo konanie zastavené z dôvodu jej nemajetnosti
uznesením z XX. februára XXXX, sp.zn. XXD/XXX/XXXX - XX.

X. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 161 ods. 3 O.s.p., ďalej na ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, § 29 ods.

2, ods. 3 písm. c), 7, 8, § 17 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v
platnom znení, na ust. § 2 ods. 2 a § 29 ods. 2 cit. zákona v znení do platnom a účinnom do 31. júla 1995,
ako aj na ust. § 43b ods. 1, 2 a § 76 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku v platnom znení (stavebný zákon) pričom uviedol, že v konaní sa žalobcovia domáhali, aby
vyhlásenie vôle žalovanej k uzavretiu zmlúv o prevode bytov, ktoré majú žalobcovia v nájme a ktoré sú

v domoch patriacich žalovanej, bolo nahradené súdnym rozhodnutím.

9. Súd zdôraznil, že z ust. § 1 a 2 zák. č. 182/1993 Z.z. vyplýva, že zákon sa nevzťahuje na všetky
byty, bez ohľadu na to v akej stavbe sa nachádzajú a aké je ich určenie. Uvedené ustanovenie na
prvom mieste pozitívne vymedzuje spôsob a podmienky, nadobudnutia ktorých bytov a nebytových

priestorov upravuje. Výslovne uvádza, že musí ísť o byty a nebytové priestory v bytovom dome. Tým, že
ďalej vo výpočte právnych vzťahov, na ktoré dopadá, zároveň do svojej pôsobnosti zaraďuje aj úpravu
práv a povinnosti vlastníkov domov, v podstate bližšie špecifikuje byty, v akom obytnom dome má na
mysli. Bezpochyby sú nimi len byty v obytnom dome, ktorý buď už vykazuje znaky bytového domu,
alebo je spôsobilý na to, aby bol v súlade so zákonom pretransformovaný na bytový dom a mohol

vykazovať zákonom pre tento dom stanovené znaky. Obytný dom, ktorý nevykazuje uvedené znaky,
nie je bytovým domom; na prevod vlastníctva bytu nachádzajúceho sa v takomto (ne)bytovom dome sa
zákon nevzťahuje. Pri posúdení otázky, či miestnosť alebo súbor miestností, je bytom podľa zákona č.
182/1993 Z.z., je potrebné vychádzať zo stavebno-právnych predpisov. Vymedzenie pojmu bytu podľa
uvedeného zákona teda predpokladá právoplatné rozhodnutie stavebného úradu o tom, že miestnosť

alebo súbor miestností sú trvale určené na bývanie ako samostatné bytové jednotky. Rozhodujúcim
pre otázku, či v konkrétnom prípade ide o byt, ktorý podlieha režimu uvedeného zákona, je kolaudačný
stav, a nie stav faktický, t.j. spôsob užívania miestností alebo súboru miestností. Ak sa v kolaudačnom
rozhodnutí povoľuje užívanie stavby k určenému účelu, potom aj zmeny v spôsobe užívania stavbysú prípustné len na základe rozhodnutia stavebného úradu o zmene užívania stavby. Ako vyplýva zo
zákona č. 50/1976 Zb., dokončené stavby sa môžu užívať len na základe kolaudačného rozhodnutia
a na určený účel. Zmeniť účel užívania stavby, ktorý bol určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne

v stavebnom povolení, môže vykonať len stavebný úrad po prerokovaní v stavebnom konaní a po
jeho dokončení vykonaním kolaudácie zmeny stavby. Doposiaľ príslušný úrad nerozhodol o tom, že
miestnosti dotknutých rodinných domov tvoria viac ako 1 samostatnú bytovú jednotky, a preto nie je
možné budovu ako celok charakterizovať ako bytový dom. Pre posúdenie dovoleného účelu užívania
stavby je rozhodujúci obsah stavebného povolenia, kolaudačného rozhodnutia. Ustanovenia zákona

č. 182/1993 Z.z. sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu. Byty v
uvedených budovách však možno odpredať len za podmienky, že sa vlastník budovy sám rozhodne
takýto byt predať (teda nemožno si to nárokovať) a potom sa postupuje podľa zák. č. 182/1993 Z.z.
Súd poukázal na znenie samotného žalobného návrhu, z ktorého vyplýva, že ide o byty v rodinných
domoch, domoch s jedným bytom. Takýto dom teda nevykazuje znaky bytového domu v zmysle § 2
ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. a zákon č. 182/1993 Z.z. sa preto na ne nevzťahoval ani v znení pred

novelou vykonanou zákonom č. 151/1995 Z.z. V prejednávanej veci medzi účastníkmi bolo nesporné,
že žalobou uplatnený nárok sa vzťahuje na taký byt v rodinnom dome, v ktorom sa okrem predmetného
bytu nenachádzajú žiadne ďalšie byty alebo samostatné nebytové priestory. Ide teda o jediný byt s
príslušenstvom. Bytový dom v zmysle uvedeného ustanovenia medziiným charakterizuje existencia
bytov (do novely zákonom č. 151/1995 Z.z. aspoň dvoch, po novele aspoň troch) a nebytových

priestorov, ktoré sú (môžu byť) za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo
spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov (t.j. aspoň dvoch) a jeho spoločné časti a spoločné zariadenia
sú (môžu byť) súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov (t.j. aspoň dvoch) bytov a nebytových
priestorov. Aj z hľadiska definície pojmu „spoločné časti domu“ je zrejmé, že ich „spoločné užívanie“,
ktoré je pojmovou súčasťou definície bytového domu, je vylúčené vtedy, ak je v rodinnom dome len

jediný byt (pričom v ust. 29 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. v platnom znení sa už výslovne uvádza,
že ust. § 29 ods. 2 sa nevzťahuje na byty v rodinných domoch). Žalobcovia sa v konaní domáhali
nahradenia vôle žalovanej v zmluve o prevode vlastníctva bytu v rodinnom dome, ktorý nevykazoval a
nevykazujeznakybytovéhodomuvzmysle§2ods.2vyššieuvedenéhozákona.Napredajtakéhotobytu
sa zákon č. 182/1993 Z.z. nikdy nevzťahoval. Či už teda žalobcovia vyjadrili súhlas s jeho nadobudnutím

pred 1. augustom 1995, alebo po tomto dni, v prípade tohto bytu nemohla žiadnemu prenajímateľovi
vzniknúť povinnosť previesť ho do ich vlastníctva a neexistujúca povinnosť nemohla prejsť na žalovanú
(viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 39/98). Vzhľadom na uvedené, mal súd za to,
že žalobcovia nepreukázali, že budovy, v ktorých sa nachádzajú byty, ohľadne ktorých žiadajú uložiť
vyhlásenie vôle žalovanej s uzavretím zmlúv o prevode bytu, sú bytovými domami podľa § 2 ods. 2

zákona č. 182/1993 Z.z., a nepreukázali ani žiadny iný právny titul, na základe ktorého by bola žalovaná
povinná uzavrieť so žalobcami zmluvy o prevode vlastníctva k predmetným bytom, preto žalobu ako
nedôvodnú zamietol a k ďalším skutočnostiam už nepokladal za potrebné sa bližšie vyjadriť.

10. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že priznal žalovanej, ktorá mala vo

veci plný úspech, náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia podľa § 10 ods.
1, 2, § 13 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS č. 655/2004 Z.z., pričom základnú sadzbu tarifnej odmeny
právna zástupkyňa vyčíslila z hodnoty predmetných nehnuteľností, práva ktorých sa právna služba týka,
a to v cene 16,25 Eur za m2 (podľa kúpnej zmluvy ohľadne susediacich pozemkov) x 5.326 m2 (parcela
1085 s výmerou 941 m2; 1089 s výmerou XXXX m2; XXXX s výmerou XXXX m2; XXXX s výmerou XXX

m2; XXXX s výmerou XXX m2; XXXX s výmerou XXX mX), t.j. XXX,XX N. x X úkony právnej služby
(prevzatie a príprava zastúpenia a účasť na pojednávaní XX.X.XXXX) + režijný paušál X,XX N. a X,XX
N. + XX% V., spolu X.XXX,XX N..

11. Rozsudok napadla odvolaním žalobkyňa v 1. rade a samostatným odvolaním aj žalobcovia v 2. až

6. rade.

12. Žalobkyňa v 1. rade namieta, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a zároveň, že súd sa pri písomnom vyhotovení rozsudku neriadil zásadami, ktoré
vyžaduje ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom tak nezdôvodnil, čím

porušil jej práva ako účastníka a odňal jej možnosť náležite argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia opravných prostriedkov. Súd zamietol žalobu z dôvodu, že budova, v ktorej sa nachádza byt,
nie je bytovým domom podľa § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. a žalobcovia nepreukázali žiadny iný
titul, ktorým by bola daná povinnosť vlastníka bytu tento im previesť do vlastníctva. Žalobkyňa poukázalav odvolaní na ust. § 70b ods. 5 zákona č. 328/1991 Z.z. o konkurze a vyrovnaní a § 16 ods. 1, §
24 ods. 1, § 29 ods. 2, § 32a zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v
znení účinnom do 15.07.1999 a má za to, že rozhodnutie súdu je v rozpore so zákonnou úpravou. Súd

žalobu podľa odôvodnenia zamietol len jednou vetou z toho dôvodu, že žalobcovia nemali preukázať,
že budovy nie sú bytovými domami v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. V tomto smere je
rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný. Žalobkyňa v 1. rade má za to, že celým priebehom
konania a vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že byt, ku ktorému sa určenia vlastníctva domáha,
je v jej vlastníctve, nakoľko mal byť prevedený do vlastníctva právneho predchodcu žalobkyne v 1.

rade, keďže boli splnené všetky zákonné predpoklady na nadobudnutie vlastníckeho práva. Súd sa
vôbec nezaoberal nasledovnou skutkovou situáciou: Košický magnezit š.p. Košice vstúpil do likvidácie
a jeho majetok, vrátane rodinného domu, prevzala C. a.s., Košice, s prevodom majetku vyslovilo súhlas
Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR listom z 29. októbra 1996, v ktorom
minister vyslovil súhlas s prevodom drobného hmotného investičného majetku, hmotného investičného
majetku, ako aj nehnuteľností za symbolickú 1,- Sk. Minister však zároveň zaviazal likvidátora Košického

magnezitu š.p. v likvidácií, aby odpredal byty v obytných domoch nájomníkom za podmienok uvedených
v zákone č. 182/1993 Z.z. Krajský súd v Košiciach vyhlásil 29. júna 1999 konkurz na majetok dlžníka
C. a.s. a správcom konkurznej podstaty ustanovil B.. B. Z., advokáta. Správca konkurznej podstaty v
rámci jej speňažovania predal vyššie uvedených 11 domov 11. mája 2001 žalovanému. Skutočnosť, že
správca konkurznej podstaty nájomcov domov uisťoval o odpredaji domov do ich vlastníctva, svedčí

jeho odpoveď z 15. mája 2001, ktorú adresoval Y. C. a v ktorej vysvetlil, že tento predaj realizovať
chcel, avšak z dôvodu nutnosti veľkých investícií čo do vybudovania vodovodu, bolo potrebné rodinné
domy s pozemkami odpredať žalovanému. Povinnosť odpredať domy doterajším nájomcom neporušil
len správca konkurznej podstaty, ale aj C., a.s. Na základe J. o predaji časti podniku z 31. októbra 1996
v znení Dodatku č. 1 bol kupujúci C., a.s. povinný odpredať byty v obytných domoch (pohotovostné

sídlisko v dobývacom priestore) za podmienok uvedených v zákone č. 182/1993 Z.z. V Zmluve o predaji
časti podniku nie sú uvedené rodinné domy, ale len pozemky parc. č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX. Tento nedostatok sa snažil správca konkurznej podstaty
JUDr. Vaško odstrániť Notárskou zápisnicou NZ 38/2000, notára JUDr. Pavla A., zo XX. marca 2000
(Košický magnezit, š.p. v likvidácii zastupoval správca konkurznej podstaty JUDr. B. C. a C., a.s. C.

správca konkurznej podstaty B.. B. Z.). Táto notárska zápisnica tvrdí, že zmluvou o predaji časti podniku
z 31. októbra 1996 boli prevedené aj rodinné domy s. č. 2122 na parcele č. XXXX, s. č. XXXX na parcele
č. XXXX, s. č. XXXX na parcele č. XXXX a s. č. XXXX na parcele č. XXXX, s popisným číslom XXXX
na parcele č. XXXX v k. ú C. A., A. M.. E. notárska zápisnica má povahu osvedčenia podľa ustanovenia
§ 56 ods. 1 písm. h) a § 64 zákona č. 323/1992 Zb. notársky poriadok. Z vyššie uvedených skutočností

je zrejmé, že povinnosť odpredať byty žalobcom podľa zákona č. 182/1993 Z.z. porušili tak Košický
magnezitový podnik, š.p., C. a.s., ako aj správca konkurznej podstaty C. a.s., B.. Vaško, hoci tento
žalobcov uisťoval, že k odpredaju pristúpi a v žiadosti na Krajský súd v Košiciach o schválenie predaja
11 domov s pozemkami uviedol nepravdivé informácie o potrebe vybudovania vodovodu.

13. Žalobkyňa v 1. rade ďalej poukázala na to, že zápisy v katastrálnom operáte, týkajúci sa jej
bytu, neboli vykonané v súlade s katastrálnym zákonom, pretože predchádzajúci vlastníci porušili §
19 Katastrálneho zákona, podľa ktorého vlastníci majú povinnosť, aby všetky údaje katastrálneho
operátu boli aktualizované a ukladá im povinnosť do 30-tich dní oznamovať katastrálnemu úradu každú
zmenu údajov zapísaných v katastri. Pri šetrení na katastrálnom úrade odvolateľka zistila, že podľa

listu vlastníctva z mája 1994 nebol rodinný dom zapísaný na parcele č. XXXX, takže vtedajší vlastník
Košický magnezit š.p. porušil svoju povinnosť. Takisto neplatný bol podľa jej názoru prevod bytov
na základe zmluvy o predaji podniku, keďže táto zmluva neobsahovala potrebnú špecifikáciu bytov v
súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z.. Žalobkyňa v 1. rade zastáva názor, že na základe tejto zmluvy
nemohlo platne dôjsť k prevodu vlastníckeho práva. Pochybnosti ohľadom zákonného nakladania s

majetkom Košického magnezitu š.p. vzbudzuje aj tá skutočnosť, že pri zápise záložného práva v
prospech Daňového úradu Košice I dňa 23.09.1996 bolo toto záložné právo podľa zmluvy opísané
ako záložné právo na celý urbanistický celok. Opätovne došlo k porušeniu katastrálneho zákona, keď
predmet záložného práva nebol špecifikovaný podľa čísla listu vlastníctva katastrálneho územia, čísla
parciel, charakteristiky parciel, výmery parciel, súpisného čísla stavieb, charakteru stavieb (rodinný

dom, garáž, byt), ani informácie, na akom pozemku tá-ktorá stavba stojí. Je zrejmé, že nakladanie s
jedenástimi obytnými domami a pozemkami pod týmito obytnými domami bolo v rozpore so zákonom,
a to tak, čo sa týka zápisov v katastrálnom operáte, ako aj čo sa týka povinnosti aktuálneho vlastníka
previesť byt do osobného vlastníctva žalobkyne v 1. rade. Taktiež poukazuje na skutočnosť, že žalovanýnadobudol všetky byty a pozemky za polovicu znaleckej ceny, čo len preukazuje protizákonnosť celého
prevodu.

14. Odvolateľka má ďalej za to, že súd sa nedostatočným spôsobom zaoberal všetkými argumentmi
žalobcov, a to čo sa týka povinnosti previesť vlastníctvo k bytu a pozemku podľa zákon č. 182/1993
Z.z., podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii a podľa písomného súhlasu ministerstva pre správu
a privatizáciu národného majetku. Pokiaľ súd zamietol žalobu z toho dôvodu, že byt žalobkyne v
1. rade sa nenachádza v bytovom dome v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z, došlo tým k porušeniu

ústavne zakotveného princípu na rovnosť vlastníckeho práva. Nie je zavinením žalobkyne v 1. rade, ani
zavinením jej právnych predchodcov, že byt, ktorý im bol pridelený, a ktorý od roku 1959 užívajú, nie je
v bytovom dome. Jedenásť rodinných domčekov bolo vystavaných ako pohotovostné sídlisko, čo už zo
samotného názvu značí, že išlo o sídlisko nachádzajúce sa v bezprostrednej blízkosti magnezitových
baní, tak aby zamestnanci mohli bývať v bezprostrednej blízkosti bane a byť tak vždy k dispozícii. Má za
to, že byty Košického magnezitu š.p., ktoré boli postavené v bytových domoch, plnili ten istý účel ako ich

jedenásť bytov na pohotovostnom sídlisku. Vo všetkých bývali zamestnanci bane, pričom k odkúpeniu
bytov v bytových domoch došlo na základe zákona č. 182/1993 Z.z. za zostatkovú cenu. Nevidí dôvod,
prečo by žalobcovia mali byť diskriminovaní oproti bývalým nájomcom bytov Košického magnezitu
š.p. Súd sa vôbec nezaoberal ústavným princípom rovnosti vlastníctva, ani rovnosti pred zákonom. A
takisto sa vôbec nezaoberal zmyslom zákonnej úpravy o povinnosti odpredať byty doterajším nájomcom

za zostatkovú cenu, ktorá je hlboko pod trhovou cenou. Aj ústavný súd Slovenskej republiky ustálil
myšlienku, že dôvodom takéhoto postupu je tá skutočnosť, že výstavba bytov pre bývalé socialistické
organizácie (štátne podniky, družstvá), bola realizovaná v rokoch 1945 až 1989 v netrhovom prostredí,
ktoré nemožno porovnať so situáciou na trhu s bytmi po roku 1989. Tento postup akcentuje sociálny
rozmer nášho zákonodarstva, keď umožnil odkúpenie bytov nájomcom za netrhovú cenu, aby tak

vyrovnal nevýhodné postavenie nájomcom na trhu s bytmi. Súd sa týmito skutočnosťami a úvahami
vôbec nezoberal, v čom vidí jeho najväčšie pochybenie. Čo sa týka výroku o náhrade trov konania,
namieta výšku hodnoty veci, z ktorej vychádzala právna zástupkyňa žalovaného. Táto hodnota nie je
právne ničím podložená a preto je priznaná výška trov právneho zastúpenia nezákonná. Na základe
vyššie uvedených skutočností žalobkyňa v 1. rade navrhuje, aby krajský súd zmenil rozsudok súdu prvej

inštancie tak, že žalobe vyhovie a žalovanú zaviaže na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho
konania, alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil na súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

15. Žalobcovia v 2. až 6. rade odvolanie opierajú o dôvody uvedené v ustanovení § 205 ods. 2 písm. a) až
h) O.s.p. So zamietavým rozhodnutím súdu žalobcovia v 2. až 6. rade nesúhlasia, pretože sú bývalými

zamestnancami a právnymi nástupcami bývalých zamestnancov a nájomníkmi bytov na Zvolenskej ulici
v Košiciach, ktorých vlastníkom boli A. M. J., národný O. a následne jeho právny nástupca, C., a.s.,
Košice a žalobcovia v 2. až 6. rade uzavreli nájomné zmluvy pohotovostných bytov na Zvolenskej ulici
v Košiciach. V tejto lokalite prežili žalobcovia celý svoj život, tu pracovali aj ich rodičia a žalobkyňa, pani
Anna C. tu ovdovela. Obaja s manželom boli zamestnancami bane. Rozloha obytnej plochy bytov (v

pohotovostných domoch) v nájme žalobcov činí 63 m2, celková výmera je 86 m2, ktoré ich vlastník A.
magnezitové závody, n.p., C. vystaval z vlastných zdrojov, nie na obchodovanie, nie na speňaženie, ale
pre svojich zamestnancov a ich rodiny. Žalobcovia v 1. až 6. rade si kúpu svojich bytov do osobného
vlastníctva opakovane uplatňovali, a vlastník proti tomu žiadne námietky nevznášal, práve naopak.
Bytový zákon nezohľadňuje všetky okolnosti prípadu, ani riadne prejavenú vôľu vlastníka aj zriaďovateľa

vlastníka domov, v ktorých sa byty nachádzajú. Faktom zostáva, že nešlo o obecné, ani o štátne byty.
Žalobcovia sú toho názoru, že im bola odňatá možnosť riadne konať pred súdom, pretože im súd
neumožnil riadne si uplatniť svoje právo na právnu pomoc v konaní pred súdom, a odňal im právo, aby
vec bola rozhodnutá v ich prítomnosti (13.02.2014).

16. Súd sa právne nevysporiadal s vôľou vlastníka previesť prenajaté byty v jeho domoch do vlastníctva
nájomcov, žalobcov v 1. až 6. rade, ako ani s pokynmi Ministerstva pre správu a privatizáciu národného
majetku pre likvidátora, podľa listu z 29. októbra 1966 o povinnosti previesť prenajaté byty v domoch
na Zvolenskej ulici v Košiciach nájomcom bytov. Súd sa vôbec nevysporiadal ani s postupom správcu
konkurznej podstaty C., a.s. C., nesúladného so zákonom, ktorým v rozpore s pokynmi ústredného

orgánu štátnej správy v oblasti privatizácie, fakticky svojvoľne previedol byty žalobcov do súkromného
vlastníctva žalovaného (lebo ako sa vyjadril, u žalobcov išlo o sociálne slabšie vrstvy a peniaze by
dochádzali v splátkach, a aj preto, že do opravy vodovodu mal kupujúci investovať 1.000.000,- Sk).
Do dnešných dní žalovaný ako vlastník žiadne investície na opravu vodovodu nevynaložil, byty sú vpôvodnom stave a značne dezolátne. Voda je pre žalobcov v 2. rade dodávaná od. 6.00 do 10.00 hod.
rannej a večer od 17.00 do 21.00 hod. Súd sa právne nevysporiadal s tým, že konkurzný správca,
faktickymimozákon,predalbytynájomcov,žalobcovv2.až6.rade,súkromnej,jednoosobnejobchodnej

spoločnosti a za polovicu ich hodnoty určenej znaleckým posudkom. Nie je k dispozícii odpoveď
krajského súdu na žiadosť konkurzného správcu z 27. februára 2001 o súhlas s týmto postupom.
C., a.s., C., dostala od štátu - Ministerstva pre správu a privatizáciu - majetok v hodnote niekoľkých
miliárd korún a presné pokyny ako má postupovať pri bytoch prenajatých žalobcom v 1. až 6. rade.
Súd obsah kúpnej zmluvy o predaji časti podniku podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka medzi

predávajúcim C. magnezit, š.p. v likvidácii, C. a kupujúcim C., a.s. C., neskúmal, ani dodatok k nej, ktorý
tvoril jej neoddeliteľnú súčasť. Vklad vlastníckych práv kupujúceho bol povolený 31. októbra 1996. Súd
neskúmal, ani sa právne nevyporiadal, s notárskou zápisnicou vyhotovenou 7. marca 2000 v notárskom
úrade JUDr. Pavla Semjana v Košiciach za prítomnosti konkurzných správcov JUDr. Jaroslava Kucíka
za Košický magnezit, štátny podnik „v likvidácii“ a JUDr. Pavla Vaška za C., a.s. o faktickom doplnení
kúpnej zmluvy z roku 1996 o obytné domy, v ktorých majú žalobcovia prenajaté byty a ktoré mali byť

prevedené do ich vlastníctva.

17. Záverom žalobcovia v 2. až 6. rade v odvolaní zdôraznili, že Ministerstvo pre správu a privatizáciu
národného majetku SR 29. októbra 1996 udelilo súhlas s prevodom majetku C. š.p. Košice „v likvidácii“
na nadobúdateľa C., a.s. C. za symbolickú 1.- Sk. V dodatku č. 1 z 31. októbra 1996 (v neoddeliteľnej

časti zmluvy 2 je uvedené, že „Kupujúci sa zaväzuje v zmysle súhlasu Ministra pre správu a privatizáciu
národného majetku SR z 29. 10. 1996 č. KM-1000-/96 odpredať byty v obytných domoch (pohotovostné
sídlisko v dobývacom priestore) nájomníkom a za podmienok uvedených v zákone č. 182/1993 Z.z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.“ Preto sa žalobcovia v 2. až 6.
rade domnievajú, že konkurzný správca porušil svoje povinnosti a poškodil ich tým, že im fakticky odňal

právo nadobudnúť prenajatý byt do ich výlučného vlastníctva. Stalo sa tak v rozpore s uzavretou kúpnou
zmluvou a v rozpore s vôľou vlastníka. Ak súd v rozsudku dôsledne vysvetlil dôvody, pre ktoré žalobcovia
v 1. až 6. rade nemajú právo na kúpu tých bytov, ktoré majú v prenájme a pripustil ich svojvoľný predaj
súkromnej obchodnej spoločnosti, v rozpore s vôľou ich vlastníka a v rozpore s uzavretou kúpnou
zmluvou, za polovičnú hodnotu ich ceny podľa znaleckého posudku, potom toto rozhodnutie nie je voči

žalobcom spravodlivé.

18. Žalobcovia v 1. až 6. rade navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si žalobcovia uplatňujú trovy odvolacieho
konania za 2 úkony a 2x režijný paušál.

19. K odvolaniu žalobkyne v 1. rade a odvolaniu žalobcov v 2. až 6. rade podal písomné vyjadrenie
žalovaný, ktorý uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich predchádzajúcich písomných aj
ústnych vyjadrení. Nesúhlasí s dôvodmi, pre ktoré boli podané predmetné odvolania a považuje ich
za podané unáhlene, nesprávne a teda aj nedôvodne. Konajúci súd sa v plnom rozsahu vysporiadal

so všetkými pre danú vec relevantnými dôkazmi a tieto vyhodnotil zákonne a správne, či už z
hľadiska vecného alebo právneho. Ak by aj niektoré skutočnosti konajúci súd opomenul hlbšie skúmať,
bolo tomu tak z dôvodu ich nadbytočnosti, či skôr ich irelevantnosti pre dané konanie. Žalovaný sa
nestotožňuje s správnou argumentáciou žalobcu v 1. rade, nakoľko nedošlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom tak, ako to v odvolaní uvádza. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vyznieva nielen na

prvý pohľad, ale aj po dôkladnejšom prieskume, kompaktne, právna argumentácia konajúcej sudkyne
je presvedčivá a poskytuje ucelený, nestranný a zákonný podklad pre vydanie rozhodnutia, resp.
sú naplnené všetky formálne a obsahové náležitosti kladené zákonom na odôvodnenie rozsudku. Z
hľadiska právneho posúdenia veci nie je podľa názoru žalovaného dôvod pre výčitky voči postupu a
rozhodovaniu prvostupňového súdu. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že zákon o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov č. 182/1993 Z.z. sa na predmetné nehnuteľnosti - rodinné domy - nikdy
nevzťahoval,čosprávnekonštatovalajkonajúcisúdnastrane10svojhorozhodnutia.Navyšežalobcovia
nepreukázali, že predmetné budovy spĺňajú charakteristiky obytných domov v zmysle uvedeného
zákona a ani nedoložili v konaní žiaden právny titul odôvodňujúci to, aby bol žalovaný povinný uzatvoriť
so žalobcami zmluvy o prevode vlastníctva predmetných nehnuteľností.

20. Ak aj žalobcovia vo svojich odvolaniach poukazujú na písomný súhlas Ministerstva pre správu a
privatizáciu národného majetku SR, žalovaný konštatuje, že takýto úkon ústredného orgánu štátnej
správy je ničotným (nulitným) aktom, ktorý nemohol žalovaného, resp. jeho právnych predchodcov,nijakým spôsobom zaväzovať. Dôvodom je to, že zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
sa nevzťahuje na uvedené nehnuteľnosti a teda ani nebolo potrebné na tento dôkaz v konaní hlbšie
prihliadať a zaoberať sa ním, čo konajúci súd adekvátne zhodnotil. Analogický postup bol na mieste aj

v súvislosti s konaním správcu konkurznej podstaty JUDr. Jozefom Vaškom.

21. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne v 1. rade o zásahu do ústavne zakotveného princípu na
rovnosť vlastníckeho práva, toto podľa názoru žalovaného nekorešponduje s obsahom napadnutého
rozhodnutia, pretože je úlohou práve právnych predpisov s právnou silou zákona, aby ústavné práva

konkretizovali. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov jednoznačne zakotvuje, že v jeho
pôsobnosti sa nenachádzajú nehnuteľnosti (byty) nachádzajúce sa v rodinných domoch a teda ani
napádaný postup okresného súdu nemohol zasiahnuť do ústavných práv žalovaných.

22. Ďalej žalovaný vo vyjadrení uviedol, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nemohlo dôjsť ani z
toho dôvodu, že súd uskutočnil pojednávanie a rozhodol bez prítomnosti žalobcov podľa § 101 ods. 2

O.s.p. Súd správne ustálil, že pre odročenie pojednávania nebol zákonný dôvod, pretože žalovaní v 2. až
6.rademalidostatokčasovéhopriestoruprezvoleniesinovéhoprávnehozástupcu,ktorýbysanásledne
malmožnosťoboznámiťspredmetomsporuaobsahomspisovéhomateriálu.Akbysúdrozhodolopačne
a pojednávanie by odročil, spôsobil by tak zbytočné prieťahy a nepostupoval by v zhode so zásadou
hospodárnosti a rýchlosti konania. Žalovaný má za to, že boli splnené všetky procesné podmienky

na vykonanie pojednávania a vynesenie rozhodnutia a že zámerom zákonodarcu bolo predísť práve
takýmto prípadom, kedy sa účastníci konania zo súdnych pojednávaní účelovo ospravedlňujú, pričom
však na to nie je daný žiaden podstatný dôvod.

23. Aj vo výroku o trovách konania rozhodol podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie správne

a zákonne, keď sa pridržiaval zásady úspechu, ktorá je pre sporové konanie prvoradá. Pre výpočet
výšky trov právneho zastúpenia sa aplikoval štandardný postup v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z.,
pričom sa vychádzalo z hodnoty predmetných nehnuteľností. Ak je aj hodnota trov právneho zastúpenia
žalobcami spochybňovaná, jedná sa o účelové tvrdenie, ktoré pri bližšom pohľade na spisový materiál
a platnú právnu úpravu nemá žiaden logický podklad a preto sa k výčitkám žalobcov viac nevyjadruje.

Preto žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v plnom rozsahu
potvrdil. Súčasne žalovaný uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške 728,65 Eur (za
jeden úkon právnej služby - vyhotovenie vyjadrenia voči odvolaniam, á 599,17 Eur + režijný paušál za
jeden úkon právnej služby 8,04 Eur + 20 % DPH) a to na účet právneho zástupcu žalovaného.

24. K vyjadreniu žalovaného podali písomné vyjadrenie žalobcovia v 2. až 6. rade, ktorí uviedli, že obsah
podaniažalovanéhovčasti1.až3.odsekutvoriasubjektívnevyjadrenia,bezodkazunapríslušnúprávnu
normu. Nesúhlasia ani s názorom žalovaného, podľa ktorého by podrobnejšie skúmanie veci súdom
prvého stupňa viedlo k nadbytočnosti.

25. Žalobcovia sú toho názoru, že súd pri rozhodovaní veci mal, mimo zákona č. 182/1993 Z.z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov, venovať pozornosť aj tým všeobecne záväzným právnym
normám, ktoré mali pre rozhodovanie podstatný význam. Ide napr. o zákon č. 92/91 Zb. o podmienkach
prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení zákona č. 64/1992 Zb., Vyhlášku Ministerstva pre správu a
privatizáciu národného majetku č. 141/1996 Zb. o postupe pri prevode majetku štátu na iné osoby, ktorý

je v správe Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky.

26. Pokiaľ žalovaný v podaní tvrdí, že „Ak aj žalobcovia vo svojich odvolaniach poukazujú na písomný
súhlas Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR, je nutné konštatovať, že takýto
úkon ústredného orgánu štátnej správy je ničotným (nulitným) aktom.“, tak žalobcovia tento názor

nepovažujú za správny. Kompetencie a právomoci tohto ústredného orgánu štátnej správy vyplývajú
zo zákonov a vykonávacích predpisov a tento orgán a minister mal pri privatizácii národného majetku
štátu dôležité kompetencie a právomoci. Jeho úkony preto v žiadnom prípade nemožno považovať za
úkony nulitné, ničotné. Z právnych noriem upravujúcich pôsobnosť a právomoc Ministerstva pre správu a
privatizáciu národného majetku žalobcovia poukazujú na Vyhlášku Ministerstva pre správu a privatizáciu

národného majetku Slovenskej republiky č. 141/1996 Z.z. o postupe pri prevode majetku štátu na iné
osoby a Vyhlášku Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky č.
249/1999 Z.z. o postupe likvidátora štátneho podniku pri predkladaní žiadosti na prevod majetku štátu
iným spôsobom ako verejnou dražbou.27. Žalobcovia opätovne zdôraznili, že Minister pre správu a privatizáciu národného majetku v súhlase
udelenom 29. októbra 1996 likvidátorovi Košického magnezitu, š.p. „v likvidácii“ zaviazal likvidátora tak,

že „Likvidátor je povinný nadobúdateľa zmluvne zaviazať odpredať byty v obytných domoch nájomníkom
za podmienok uvedených v zákone NR SR č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov.“

28. V Dodatku č. 1 k Zmluve o predaji časti majetku štátu uzavretej 31. októbra 1996 medzi predávajúcim
Košickým magnezitom, š.p. „v likvidácii“, v zastúpení Ing. Petrom Timkom a kupujúcou spoločnosťou

C., a.s., C. zastúpenou Ing. Jozefom Kernáčom, predsedom predstavenstva, sa kupujúci v súlade
so zákonom a súhlasom Ministerstva pre správu a privatizáciu zaviazal odpredať byty (pohotovostné
sídlisko v dobývacom priestore) nájomníkom, za podmienok uvedených v zákone NR SR č. 182/1993
Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Dodatok č. 1 obsahujúci podmienku privatizácie
národného majetku do dnešného dňa zrušený nebol. Jeho právnu platnosť nemohla ovplyvniť ani
notárska zápisnica, o ktorej vyhotovenie 07. marca 2000 požiadali notára správcovia konkurznej

podstaty predávajúceho Košického magnezitu, štátny podnik „v likvidácii“ a kupujúceho C., a.s. C..
Notárska zápisnica nemohla legitímne zmeniť obsah zmluvy o prevode majetku štátu zo štátneho
podniku na akciovú spoločnosť.

29. Žalobcovia v 2. až 6. rade v plnom rozsahu spochybňujú legitimitu predaja ich bytov žalovanému

ako odporujúce zákonu. Tieto nehnuteľnosti bol právny predchodca žalovaného (k čomu sa zmluvne
aj zaviazal) povinný previesť do výlučného vlastníctva nájomcov, žalobcov v 2. až 6. rade a ďalších
nájomcov. Minister pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky v súhlase
udelenom v súlade so zákonom Košickému magnezitu š.p. „v likvidácii“ o prevode popísaných
nehnuteľností a hnuteľných vecí potrebných na obnovenie ťažby a spracovanie magnezitu pre C., a.s

C., C. - K., za jednu symbolickú korunu s tým, že likvidátor je povinný nadobúdateľa zmluvne zaviazať
a odpredať byty v obytných domoch nájomníkom za podmienok uvedených v zákone č. 182/1993.
Likvidátor si svoju právnu povinnosť splnil čo osvedčuje dodatok č. 1 ku zmluve o prevode majetku štátu.

30. V konečnej správe zo 6. augusta 2001 (3 Ka/105/99) správca konkurznej podstaty právneho

predchodcu žalovaného uvádza, že žalovanému odpredal 11 ks rodinných domov, vrátane pozemkov
za kúpnu cenu 1.626.250,- Sk. Cena nie je v súlade so znaleckým posudkom vyhotoveným za týmto
účelom. K tomuto právnemu úkonu ďalej uviedol, že nájomcovia bytu nie sú finančne dostatočne
zabezpečení a peniaze by nevedeli vyplatiť naraz. Nie je známe, odkiaľ takéto informácie čerpal.
(Navyše, každý občan Slovenskej republiky, ktorý kupoval do osobného vlastníctva štátne byty podľa

zákona č. 182/1993 Z.z. o bytoch a nebytových priestoroch, dostal možnosť zaplatiť kúpnu cenu v
splátkach.

31. Podľa názoru žalobcov bolo Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR v
plnom rozsahu, podľa zákona (v zastúpení Slovenskej republiky) oprávnené rozhodnúť o prevode

pohotovostných bytov do vlastníctva žalobcov v 2. až 6. rade a to bez ohľadu na to, či ich dom, v ktorom
sa byty nachádzajú, mal alebo nemal charakter obytného domu. Podľa občianskeho práva hmotného
je vlastnícke právo základným vecným právom a je právom absolútnym. Pôsobí voči všetkým (erga
omnes) a zodpovedá mu povinnosť všetkých ostatných subjektov nerušiť ho v týchto jeho právach.

32. Žalobcovia poukazujú aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej privatizáciou
majetku štátu prechádzajú na nadobúdateľa privatizovaného majetku práva a povinnosti súvisiace
s privatizovaným majetkom, vrátane povinnosti uzavrieť s nájomcom zmluvu. Žiadne z ustanovení
zákona č. 182/1993 Z.z., ale ani iného právneho predpisu, nespája s nesplnením povinnosti uzavrieť
zmluvu o prevode vlastníctva na zabezpečenie tejto povinnosti zmluvu o budúcej zmluve, zánik

uvedenej povinnosti. Len samotným nesplnením povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva
bytu právnymi predchodcami žalovaného, táto povinnosť nezanikla. Privatizáciou majetku právneho
predchodcužalovanéhoasňouspojenýmprávnymnástupníctvomvyplývajúcimzustanovenia§15ods.
1zákonač.92/1991Zb.,podľaktoréhosvlastníckymprávomkprivatizovanémumajetkuprechádzajúna
jeho nadobúdateľa práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom, vrátane neznámych, prešla

táto povinnosť na žalovaného.

33. Žalobcovia v 2. až 6. rade poukazujú na časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde na str. 10.
rozsudku je uvedené, že „Ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. o bytoch a nebytových priestorov saprimerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu. Byty v uvedených budovách
však možno odpredať len za podmienky, že sa vlastník budovy sám rozhodne takýto byt predať ...a
potom sa postupuje podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o bytoch a nebytových priestoroch.“ A to je práve

prípad žalobcov. Žalobcovia v 2. až 6. rade sú presvedčení o tom, že napadnutým súdnym rozhodnutím
boli porušené aj ich práva, ktoré im zaručuje čl. 20 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

34. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý platí aj

na konania začaté predo dňom jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP).

35. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia tohto zákona, zostávajú zachované.

36. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolania žalobcov ako podané

včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v
zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. a) až f) O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvej
vety CSP, v CSP odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) až h)] a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcov nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 28.

decembra 2016 o 12.50 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215, 2. poschodie, pričom miesto a čas
verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského
súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

37. Z obsahu odvolania žalobckyne vyplývajú odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), d) a

písm. f) O.s.p. V zmysle CSP ide o odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h). Žalobcovia
v 2. až 6. rade odvolanie opierajú o dôvody uvedené v ustanovení § 205 ods. 2 písm. a) až h) O.s.p.,
avšak nie všetky tieto odvolacie dôvody konkretizovali.

38. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú preukázané.

39. Žalobkyňa v 1. rade namieta predovšetkým, že súd sa pri písomnom vyhotovení rozsudku neriadil
zásadami, ktoré vyžaduje ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom
nezdôvodnil, čím porušil jej práva ako účastníka a odňal jej možnosť náležite argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov.

40. Odvolací súd vznesenú odvolaciu námietku nepovažuje za dôvodnú, pretože súd prvej inštancie
napadnutý rozsudok odôvodnil dostatočne tak v časti popisu skutkových okolností, ich vyhodnotenia,
ako aj po stránke právnej. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, z ktorých vykonaných dôkazov súd
vychádzal, ako ich vyhodnotil a akými úvahami sa riadil pri ich právnom posúdení. Súd prvej inštancie

v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobcovia nepreukázali, že budovy, v ktorých sa
nachádzajú byty, ohľadne ktorých žiadajú uložiť vyhlásenie vôle žalovanej s uzavretím zmlúv o prevode
bytu, sú bytovými domami podľa § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z., a nepreukázali ani žiadny iný právny
titul, na základe ktorého by bola žalovaná povinná uzavrieť so žalobcami zmluvy o prevode vlastníctva
k predmetným bytom, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol a k ďalším skutočnostiam už nepokladal

za potrebné sa bližšie vyjadriť.

41. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd zdôrazňuje, že konštantná judikatúra nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifickáodpoveďprávenatentoargument(napríklad,rozhodnutieESĽPvoveciHigginsv.Francúzsko
z 19. februára 1998).

42. Žalobcovia v 2. až 6. rade sú toho názoru, že im bola odňatá možnosť riadne konať pred súdom,
pretože im súd neumožnil riadne si uplatniť svoje právo na právnu pomoc v konaní pred súdom, a odňal

im právo, aby vec bola rozhodnutá v ich prítomnosti (13.02.2014).43. Z obsahu spisu vyplýva, že súdnu zásielku s upovedomením o odročení pojednávania na deň 13.
februára 2014 prevzali žalovaní v 2. až 6. rade v časovom rozpätí od 7. januára 2014 do 13. januára
2014 (č. l. 361 spisu, 362 spisu).

44. Z oznámení žalovaných v 1. až 6. rade z 10. februára 2014 a z 21. januára 2014, ktoré boli súdu
prvej inštancie doručené 11. februára 2014 (č. l. 363 a 364 spisu), vyplýva, že JUDr. Viktor Novýsedlák,
advokát, ich už nezastupuje z dôvodu odvolania plnomocenstva.

45. Žalovaní v 2. až 6. rade podaním z 10. februára 2014, doručeným súdu 11. februára 2014, požiadali
súd o odročenie pojednávania nariadeného na deň 13. februára 2014 s tým, že o udelení plnej moci
novému právnemu zástupcovi budú súd bezodkladne informovať.

46. Aj žalovaná v 1. rade podaním z 28. januára 2014, doručeným súdu 11. februára 2014, požiadala
súd o odročenie pojednávania nariadeného na deň 13. februára 2014. Žalovaná v 1. rade o odročenie

pojednávania požiadala z dôvodu pracovných povinností, avšak bez akéhokoľvek konkretizácie
uvedeného dôvodu.

47. Ako vyplýva z ust. § 101 ods. 2 O.s.p. platného a účinného do 30. júna 2016, v neprítomnosti
účastníka konania môže súd vec prejednať a rozhodnúť iba vtedy, ak bol účastník konania, ktorý sa

nedostavil, riadne predvolaný a ak nepožiadal včas z dôležitého dôvodu (spočívajúceho v jeho osobe)
o odročenie pojednávania. Po účastníkovi, ktorý sa mieni k pojednávaniu včas dostaviť, nemožno
totiž spravodlivo požadovať, aby musel strpieť prejednanie a rozhodnutie veci v jeho neprítomnosti, ak
nastane prekážka alebo iná okolnosť, ktorá mu bráni sa pojednávania zúčastniť. Táto prekážka alebo
iná okolnosť súčasne musí predstavovať „dôležitý dôvod“. Preto príčina, prečo sa účastník pojednávania

zúčastniť nemôže a z ktorej dôvodu žiada o odročenie pojednávania, sa musí s ohľadom na jej
povahu vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom
ospravedlniteľnosti. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júla 2010, sp. zn. 3 Obdo 11/2009)

48. Dôvod pre odročenie pojednávania pred súdom prvej inštancie konaného 13. februára 2014,

uvádzaný žalobcami v 2. až 6. rade ako nedostatok času na oboznámenie sa so spisom novozvoleným
právnym zástupcom, ktorého meno ani neuviedli, nemožno kvalifikovať ako dôležitý.

49. Žalobcovia od vypovedania plnomocenstva svojmu skoršiemu zástupcovi ešte 21. septembra 2010
mal dostatočný priestor na prípadnú zmenu právneho zástupcu. Ţalobca ničím nepreukázal svoje

tvrdenie v ospravedlnení a ţiadosti o odročenie odvolacieho pojednávania, ţe napriek jeho opakovaným
pokusom aţ 21. novembra 2011 sa mu podarilo uzavrieť dohodu o zastúpení novým zástupcom.
Skutočnosť, ţe tak urobil aţ dva dni pred pojednávaním a túto skutočnosť oznámil súdu deň pred
pojednávaním, nemôţe byť na ujmu rýchlosti a hospodárnosti konania.

50. Odvolací súd zastáva názor, že zmena právneho zastúpenia (vykonaná po veľmi dlhom čase)
a nedostatok času na oboznámenie sa so spisom novým zástupcom, nebol dôležitým dôvodom na
vyhovenie žiadosti o odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. Zmena právneho zastúpenia
účastníka konania, vyvolaná zánikom zastúpenia, môže byť dôvodom pre odročenie pojednávania len
výnimočne. O takúto výnimočnosť situácie v danej veci ale nešlo. Zo spisu nevyplýva, že by žalobcovia

nemali dostatok času zmeniť si právneho zástupcu, ktorý by bol schopný v čase zostávajúcom od
doručenia upovedomenia o odročení pojednávania do dňa pojednávania oboznámiť sa s obsahom
spisu a zúčastniť sa na pojednávaní. Prípadná neschopnosť zorganizovať zastupovanie účastníka
na požadovanej úrovni ide na ujmu účastníka alebo advokáta, nie súdu (porovnaj napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 78/2010 z 20. apríla 2010, ako aj uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 8. augusta 2012, sp. zn. 6 Cdo 75/2012).

51. Ak za daného stavu súd prvej inštancie prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalobcov v 2. až
6. rade (§ 101 ods. 2 O.s.p.), neodňal im možnosť konať pred súdom.

52. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd námietky žalobkyne v 1. rade a žalobcov v 2. až 6.
rade, spočívajúce v tom, že súd im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby ako strany sporu
uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivýproces, nepovažuje za opodstatnené. Preto nie je daný odvolací dôvod žalobcov podľa ust. § 205 ods.
2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ktorý zodpovedá ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

53. Pokiaľ žalobcovia súdu prvej inštancie vytýkajú, že súdu dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, odvolací súd dospel k záveru, že ani tieto odvolacie námietky nie sú
opodstatnené.

54. Odvolatelia majú za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočným spôsobom zaoberal všetkými
argumentmi žalobcov, a to čo sa týka povinnosti previesť vlastníctvo k bytu a pozemku podľa zákon č.
182/1993 Z.z. a podľa písomného súhlasu ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku,
ako aj z dôvodu porušenia povinností správcu konkurznej podstaty KOMAG, a.s. Košice.

55. Po preskúmaní týchto odvolacích dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie

vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy
vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých
ajzaložilsvojerozhodnutie,nazistenýskutkovýstavaplikovalsprávneprávnepredpisyatietoajsprávne
vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

56. V predmetnom spore sa žalobcovia domáhali, aby vyhlásenie vôle žalovanej k uzavretiu zmlúv o
prevode bytov, ktoré majú žalobcovia v nájme a ktoré sú v domoch patriacich žalovanej, bolo nahradené
súdnym rozhodnutím. Žiadali tak z dôvodu, že ich právni predchodcovia splnili podmienku uvedenú v
§ 32a zákona č. 182/1993 Z.z. a požiadali vtedajší štátny podnik o odkúpenie domu s pozemkom v

termíne do 1.8.1995. Nakoľko žalovaná, ani jej právni predchodcovia, nesplnili svoju zákonnú povinnosť,
žalobcovia žiadajú, aby súd nahradil prejav vôle žalovanej uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu.

57. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na znenie samotného žalobného
návrhu, z ktorého vyplýva, že ide o byty v rodinných domoch, domoch s jedným bytom. Takýto dom teda

nevykazuje znaky bytového domu v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. a zákon č. 182/1993
Z.z. sa preto na ne nevzťahoval ani v znení pred novelou vykonanou zákonom č. 151/1995 Z.z. V
prejednávanej veci medzi účastníkmi bolo nesporné, že žalobou uplatnený nárok sa vzťahuje na taký
byt v rodinnom dome, v ktorom sa okrem predmetného bytu nenachádzajú žiadne ďalšie byty alebo
samostatné nebytové priestory. Ide teda o jediný byt s príslušenstvom. Bytový dom v zmysle uvedeného

ustanovenia medziiným charakterizuje existencia bytov (do novely zákonom č. 151/1995 Z.z. aspoň
dvoch, po novele aspoň troch) a nebytových priestorov, ktoré sú (môžu byť) za podmienok ustanovených
v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov (t.j. aspoň dvoch) a jeho
spoločné časti a spoločné zariadenia sú (môžu byť) súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov
(t.j. aspoň dvoch) bytov a nebytových priestorov. Aj z hľadiska definície pojmu „spoločné časti domu“ je

zrejmé, že ich „spoločné užívanie“, ktoré je pojmovou súčasťou definície bytového domu, je vylúčené
vtedy, ak je v rodinnom dome len jediný byt (pričom v ust. 29 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. v platnom
znení sa už výslovne uvádza, že ust. § 29 ods. 2 sa nevzťahuje na byty v rodinných domoch).

58. Nakoľko sa žalobcovia domáhali nahradenia vôle žalovanej v zmluve o prevode vlastníctva bytu v

rodinnom dome, ktorý nevykazoval a nevykazuje znaky bytového domu v zmysle § 2 ods. 2 zákona
č. 182/1993 Z.z., súd prvej inštancie dospel k záveru, že na predaj takéhoto bytu sa zákon nikdy
nevzťahoval. Či už teda žalobcovia vyjadrili súhlas s jeho nadobudnutím pred 1. augustom 1995, alebo
po tomto dni, v prípade tohto bytu nemohla žiadnemu prenajímateľovi vzniknúť povinnosť previesť ho
do ich vlastníctva a neexistujúca povinnosť nemohla prejsť na žalovanú; súd prvej inštancie zároveň

poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 39/98. Vzhľadom na uvedené žalobu ako
nedôvodnú zamietol a k ďalším skutočnostiam už nepokladal za potrebné sa bližšie vyjadriť.

59. S vyššie uvedeným názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. K odvolacím
námietkam žalobcov odvolací súd uvádza nasledovné:

60. Žalobcovia v 1. až 6. rade v odvolaní zdôraznili, že si kúpu svojich bytov do osobného vlastníctva
opakovane uplatňovali, a vlastník proti tomu žiadne námietky nevznášal, práve naopak. Bytový zákon
nezohľadňuje všetky okolnosti prípadu, ani riadne prejavenú vôľu vlastníka aj zriaďovateľa vlastníkadomov, v ktorých sa byty nachádzajú. Žalobcovia v 2. až 6. rade osobitne poukázali na časť odôvodnenia
napadnutého rozsudku, kde na str. 10. rozsudku je uvedené, že „Ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z.
o bytoch a nebytových priestorov sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového

domu. Byty v uvedených budovách však možno odpredať len za podmienky, že sa vlastník budovy sám
rozhodne takýto byt predať ...a potom sa postupuje podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o bytoch a nebytových
priestoroch.“, pričom zdôraznili, že to je práve prípad žalobcov.

61. Odvolací súd uvedenú odvolaciu námietku nepovažuje za opodstatnenú.

62. Žalobcovia, resp. právni predchodcovia žalobcov požiadali prvýkrát o prevod vlastníctva k
predmetnému bytu pred rokom 1995. Vzhľadom na uvedené je správny záver súdu prvej inštancie, že
právnyvzťahstránsporuvzniknutýpredúčinnosťounovelyzákonač.182/1993Z.z.,vykonanejzákonom
č. 151/1995 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. augusta 1995 a nároky z týchto vzťahov vyplývajúce,
treba posúdiť podľa pôvodného znenia zákona (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.

októbra 2001, sp. zn. 2 Cdo 48/01), v ktorom znení sa jeho ustanovenia ďalej citujú.

63. V ustanovení § 1 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. je pozitívne vymedzený spôsob a podmienky
nadobudnutia bytov a nebytových priestorov, ako aj okruh bytov a nebytových priestorov, nadobudnutia
ktorých upravuje. Výslovne uvádza, že musí ísť o byty a nebytové priestory v bytovom dome. Tým,

že ďalej do svojej pôsobnosti zaraďuje aj úpravu práv a povinností vlastníkov bytových domov, v
podstate bližšie špecifikuje, byty v akom dome má na mysli. Bezpochyby sú nimi len byty v dome,
ktorý buď už vykazuje znaky bytového domu, alebo je spôsobilý na to, aby bol v súlade so zákonom
pretransformovaný na bytový dom a mohol vykazovať znaky pre tento dom stanovené zákonom. Z
citovaného ustanovenia vyplýva, že sa zákon v pôvodnom znení nevzťahoval (a nevzťahuje sa ani teraz)

na všetky byty, bez ohľadu na to, v akej stavbe sa nachádzajú a aké je ich určenie.

64. Pokiaľ ide o definíciu pojmu „bytový dom“, týmto sa rozumie dom, v ktorom byty a nebytové
priestory sú za podmienok ustanovených v § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z., vo vlastníctve alebo
spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú

súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.

65. Bytový dom v zmysle uvedeného ustanovenia medziiným charakterizuje existencia bytov (t.j. aspoň
dvoch) a nebytových priestorov, ktoré sú (môžu byť) za podmienok ustanovených v zákone č. 182/1993
Z.z. vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov (t.j. aspoň dvoch) a jeho spoločné

časti domu a spoločné zariadenia sú (môžu byť) súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov (t.j.
aspoň dvoch) bytov a nebytových priestorov. Pravda podľa takéhoto zákonného vymedzenia pojmu
bytového domu v zákone č. 182/1993 Z.z. nebolo možné v každom prípade jednoznačne určiť povahu
toho-ktorého konkrétneho domu, v ktorom boli byty a nebytové priestory, najmä v prípadoch, ak vznikli
pochybnosti o povahe domu vzhľadom na pomer podlahových plôch určených na bývanie a podlahových

plôch určených na iný účel. Za správny treba považovať postup súdov, ak pochybnosti o povahe
konkrétneho domu sa snažili odstrániť pomocou výkladu noriem z oblasti stavebného práva, prípadne
iných noriem vymedzujúcich pojem bytového (obytného) domu, platných v čase vzniku právneho vzťahu
účastníkov. (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2008, sp. zn. 5 Cdo
132/2007)

66. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že práve takýmto postupom sa súd prvej inštancie
pri svojich úvahách a rozhodovaní riadil, keď pochybnosti o povahe konkrétnych domov sa snažil
odstrániť pomocou výkladu noriem z oblasti stavebného práva. Súd prvej inštancie poukázal na ust. §
43b ods. 1 a 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v platnom znení

(stavebný zákon), v zmysle ktorého bytové budovy sú stavby, ktorých najmenej polovica podlahovej
plochy je určená na bývanie. Medzi bytové budovy patria a) bytové domy, b) rodinné domy, c) ostatné
budovy na bývanie, napríklad detské domovy, študentské domovy, domovy dôchodcov a útulky pre
bezdomovcov. Bytový dom je budova určená na bývanie pozostávajúca zo štyroch a z viacerých bytov
so spoločným hlavným vstupom z verejnej komunikácie. Podľa § 76 ods. 1 cit. zák. dokončenú stavbu,

prípadne jej časť spôsobilú na samostatné užívanie alebo tú časť stavby, na ktorej sa vykonala zmena
alebo udržiavacie práce, pokiaľ tieto stavby vyžadovali stavebné povolenie, možno užívať len na základe
kolaudačného rozhodnutia.67. Odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. marca 2008,
sp. zn. 5 Cdo 32/2007, v ktorom na základe dovolania riešil otázku zásadného právneho významu
- posúdenie právneho nároku na prevod vlastníctva bytu v dome so „zmiešaným charakterom“ (hoci

zákon č. 182/1993 Z.z. takýto pojem neuvádza), vzhľadom na vymedzenie bytového domu v § 2 ods.
2 zákona o vlastníctve bytov v platnom znení, ustanovenia § 24 citovaného zákona a vymedzenie
pojmu bytového domu v § 43b ods. 2 stavebného zákona v platnom znení. Najvyšší súd Slovenskej
republiky poukázal na to, že z ustanovenia § 24 ods. 1 citovanej právnej normy vyplýva, že ustanovenia
zákona č. 182/1993 Z.z. sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu.

Už zo samotného pojmu „budova, ktorá nemá charakter bytového domu“ je zrejmé, že ide o stavby,
ktoré vzhľadom na svoje stavebno - technické usporiadanie a účel užívania uvedený v kolaudačnom
rozhodnutí sú určené na iné účely ako na bývanie. Za takéto budovy možno považovať tie stavby, ktoré
nespĺňajú kritériá určené pre obytné domy, teda najmä tie budovy, v ktorých zo súčtu podlahovej plochy
všetkých miestností, pripadajú aspoň dve tretiny na nebytové priestory, obdobne možno za budovu,
ktorá nemá charakter bytového domu považovať stavbu, pri ktorej prevažuje iná funkcia ako funkcia

bývania (napr. administratívne budovy, budovy reštaurácií, školské budovy a pod.). Z uvedeného je
zrejmé, že podľa ust. § 24 sa postupuje pri nadobúdaní vlastníctva nebytových priestorov v budovách,
ktoré nemajú charakter bytového domu, a výklad tohto ustanovenia nemá žiadny súvis s uplatneným
nárokom žalobcov.

68. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považuje za neopodstatnenú odvolaciu námietku žalobcov v
2. až 6. rade, ktorí súdu vytýkali, že na danú vec mal aplikovať ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z.
o bytoch a nebytových priestorov, ktoré sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter
bytového domu.

69. Odvolací súd sa v poukazom na uvedené právne dôvody stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie,
že žalobcovia sa domáhali v konaní nahradenia vôle žalovaného v zmluve o prevode vlastníctva
bytu v dome, ktorý nevykazoval znaky bytového domu (§ 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z.) alebo
obytného domu spôsobilého pretransformovať sa na bytový dom. Na predaj takéhoto bytu sa zákon
nikdy nevzťahoval a ani sa nevzťahuje. Preto nebolo možné žalovanému uložiť povinnosť uzavrieť so

žalobcami zmluvu o prevode vlastníctva k bytu.

70.Odvolacísúdpoukazujeajnaďalšíprávnyzáver,vyslovenývrozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskej
republikyz30.apríla2008,sp.zn.5Cdo132/200,vzmyslektoréhopodľačl.20ods.4ÚstavySlovenskej
republiky nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom

záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Aj preto nebolo možné žalovanému uložiť
povinnosť uzavrieť so žalobcami zmluvu o prevode vlastníctva k bytu.

71. Z vyššie uvedeného dôvodu odvolací súd považuje za bezpredmetnú aj odvolaciu námietku
žalobcov, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu ich práva, ktoré im zaručuje čl. 20 Ústavy a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd. Z rovnakého dôvodu
je bez právneho významu aj tvrdenie žalobkyne v 1. rade o zásahu do ústavne zakotveného princípu na
rovnosť vlastníckeho práva, pretože žalobcovia neboli a nie sú vlastníkmi sporných rodinných domov,
preto konaním žalovaného nemohlo dôjsť k zásahu do ich vlastníckeho práva.

72. Žalobcovia ďalej namietali, že sa súd právne nevysporiadal so skutočnosťou, že vlastník mal
povinnosť i ochotu previesť prenajaté byty v jeho domoch do vlastníctva nájomcov podľa pokynu
Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku z 29. októbra 1966 pre likvidátora, o povinnosti
previesť prenajaté byty v domoch na Zvolenskej ulici v Košiciach nájomcom bytov podľa zákona č.
182/1993 Z.z..

73. Odvolací súd považuje záver súdu, ako aj názor žalovaného, vyslovený vo vyjadrení k odvolaniu
žalobcov, za správny, nakoľko písomný súhlas, či pokyn Ministerstva pre správu a privatizáciu
národného majetku SR, ako ústredného orgánu štátnej správy, ktorý je v rozpore so zákonom, nemohol
žalovaného,resp.jehoprávnychpredchodcov,nijakýmspôsobomzaväzovať.Akojezvyššieuvedeného

zrejmé, zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa nevzťahoval a nevzťahuje na uvedené
nehnuteľnostiapretonebolopotrebnénatentodôkazaargumentyžalobcovvkonaníosobitneprihliadať.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočné.74. Bez právnej relevancie je aj dovolacia námietka žalobcov, že súd v rozsudku pripustil svojvoľný
predaj bytov, ktoré majú žalobcovia v 1. až 6. rade v prenájme, súkromnej obchodnej spoločnosti,
v rozpore s vôľou ich vlastníka a v rozpore s uzavretou kúpnou zmluvou, za polovičnú hodnotu ich

ceny podľa znaleckého posudku, preto toto rozhodnutie nie je voči žalobcom spravodlivé. Súd sa,
podľa názoru žalobcov, vôbec nevysporiadal ani s postupom správcu konkurznej podstaty KOMAG,
a.s. Košice, nesúladného so zákonom, ktorým v rozpore s pokynmi ústredného orgánu štátnej správy v
oblasti privatizácie, fakticky svojvoľne previedol byty žalobcov do súkromného vlastníctva žalovaného.

75. Odvolací súd chápe situáciu žalobcov, ich zložité postavenie a obavu o zabezpečenie ich bytovej
potreby. Majú pravdu, že predovšetkým konanie právnych predchodcov žalovaného, vykazuje známky
nespravodlivosti (nie nezákonnosti), ale v tomto spore nebolo povinnosťou súdu skúmať zákonnosť
postupov správcu konkurznej podstaty, ale zákonnosť právneho nároku žalobcov na prevod vlastníctva
bytu v dome, ktorý nie je daný.

76. Pre úplnosť odvolací súd zdôrazňuje, že nájom bytu je chránený. Ak nedôjde k dohode, možno ho
vypovedať len z dôvodov uvedených v zákone. Ak Občiansky zákonník neustanovuje inak, nájomca nie
je povinný vysťahovať sa z bytu a byt vypratať, kým nie je pre neho zabezpečená zodpovedajúca bytová
náhrada; spoloční nájomcovia majú právo len na jednu bytovú náhradu.

77. Poslednou odvolacou námietkou žalobcovia súdu vytýkali, že neskúmal, ani sa právne nevyporiadal,
snotárskouzápisnicouvyhotovenou7.marca2000vnotárskomúradeJUDr.PavlaSemjanavKošiciach
za prítomnosti konkurzných správcov JUDr. Jaroslava Kucíka za Košický magnezit, štátny podnik „v
likvidácii“ a JUDr. Pavla Vaška za C., a.s. o faktickom doplnení kúpnej zmluvy z roku 1996 o obytné
domy, v ktorých majú žalobcovia prenajaté byty a ktoré mali byť prevedené do ich vlastníctva. Svojou

argumentáciou preukazovali, že žalovaný sa nestal vlastníkom sporných rodinných domov, nakoľko
v pôvodnej Zmluve o predaji časti podniku nie sú uvedené rodinné domy, ale len pozemky. Podľa
ich názoru Notárska zápisnica č. N 36/2000 a č. Nz 38/2000 zo 7. marca 2000 vyhotovená podľa §
56 Notárskeho poriadku v Notárskom úrade JUDr. Pavla Semjana nie je právnym titulom pre zápis
vlastníckych práv žiadateľov, ani ich právnych predchodcov.

78. Uvedená argumentácia žalobcov je bez právneho významu, lebo ak by sa aj v konaní preukázalo,
že žalovaný nie je vlastníkom sporných domčekov, potom celá žaloba o nahradenie vôle žalovaného
uzavrieť so žalobcami požadované zmluvy, by bola bezpredmetná a musela by byť zamietnutá z dôvodu,
že splnenie žalobcami požadovanej povinnosti možno dosiahnuť iba voči vlastníkovi nehnuteľnosti. V

takom prípade by voči žalovanému - ako nevlastníkovi - nemohli uplatňovať nárok na nahradenie vôle
uzavrieť kúpnu zmluvu súdom, pretože nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám.

79. Odvolací súd nepovažuje za opodstatnenú ani odvolaciu námietku, ktorou žalobcovia v 2. až 6. rade
vytýkali súdu nesprávnosť výroku o náhrade trov konania z dôvodu, že výšku hodnoty veci, z ktorej

vychádzala právna zástupkyňa žalovaného, nepovažujú za správnu. Táto hodnota nie je podľa nich
právne ničím podložená a preto je priznaná výška trov právneho zastúpenia nezákonná.

80. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o trovách konania náležite odôvodnil, a pokiaľ ide o výšku
trov, uviedol, že základnú sadzbu tarifnej odmeny právna zástupkyňa žalovaného vyčíslila z hodnoty

predmetných nehnuteľností, práva ktorých sa právna služba týka, a to v cene 16,25 Eur za m2 podľa
kúpnej zmluvy ohľadne susediacich pozemkov. Odvolací súd považuje aj rozhodnutie vo výroku o
trovách konania za správne.

81. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcov nedôvodné a nespôsobilé

privodiť zmenu rozsudku, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

82. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná mala v odvolacom konaní plný úspech, preto jej odvolací súd

priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí (§ 262 ods. 2 CSP).83. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 1,2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).