Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. jún 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3To/11/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115010082
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Halkociová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8115010082.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov JUDr.

Mariána Sninského a JUDr. Petra Tobiaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.06.2019, v trestnej
veci proti obžalovanej Q. Q. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona a iné, o
odvolaní obžalovanej a poškodených proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/7/2015 zo dňa
17.03.2017, takto

r o z h o d o l :

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku
Obžalovanej Q. Q., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom
D., A. č. XX,

u k l a d á

podľa § 149 ods. 2 Tr. zákona, s použitím § 36 písm. d), j) Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere
2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov na
4 (štyri) roky.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku povinnosť nahradiť škodu vo výške 1.975,97 eur poškodenému G.. D.
R., nar. XX.XX.XXXX v L., trvale bytom D., G. č. XX.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku poškodených G.. D. R., nar. XX.XX.XXXX v L., trvale bytom D., G.
č. XX, K. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., L. XX a D.. G. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., L. XX, so
zvyškom nároku na náhradu škody o d k a z u j e na civilný proces alebo konanie pred iným
príslušným orgánom.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovanú Q. Q. za vinnú z prečinu usmrtenia podľa
§ 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zákona na tom skutkovom
základe, že- dňa 20.9.2014 v čase približne o 19.40 hod. v Prešove viedla po ul. Sabinovskej, v smere od centra
mesta, osobné motorové vozidlo značky W. R., EVČ: D.-XXXBL, v blízkosti križovatky s ul. Mičurinovou
sa plne nevenovala vedeniu vozidla a nesledovala situáciu v cestnej premávke a nedbala na zvýšenú

opatrnosť voči chodcom a starým osobám a nedala prednosť chodcovi G.. K. R., V.., nar. XX.XX.XXXX,
ktorý vstúpil na vozovku, prechádzal cez priechod pre chodcov z ľavej strany v smere jazdy vozidla, v
dôsledku čoho chodca zrazila predným pravým rohom vozidla, pričom chodec utrpel zranenia, šok po
úraze a krvácaní, pri tukovej embólii pľúc I. - II. stupňa, pri polytraume, na následky ktorých zomrel,
čím porušila dôležité povinnosti uložené jej podľa § 4 písm. c), písm. e), písm. f) zák. č. 8/2009 Zb. o

cestnej premávke.

Za to obžalovanej uložil podľa § 149 ods. 2 Tr. zákona, § 36 písm. d), j) Tr. zákona trest odňatia slobody
vo výmere 2 rokov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia na 4 roky. Zároveň
podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov

na 6 rokov. Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku uložil povinnosť nahradiť škodu vo výške 1.975,97 eur
poškodenému G.. D. R. a podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku poškodeného G.. D. R. so zvyškom nároku
na náhradu škody odkázal na civilný proces alebo konanie pred iným príslušným orgánom.

Proti tomuto rozsudku podala obžalovaná prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie, a to proti všetkým

výrokom, pričom následne tento predložil súdu stanovisko obžalovanej k písomnému vyhotoveniu
rozsudku okresného súdu zo dňa 10.03.2017, nakoľko považoval za potrebné, aby bolo vyhotovené
opravné uznesenie. V písomných dôvodoch uviedol, že ani po vykonaní dôkazov potrebných pre
náležité objasnenie veci nie je možné jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že
skutok, ktorý sa stal, spáchala obžalovaná. Okresný súd sa pri rozhodovaní vo veci nevysporiadal so

všetkými v dokazovaní zistenými skutočnosťami a následne ani nezhodnotil všetky poznatky dôležité
pre riadne zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a ktorý je postačujúci
pre rozhodnutie súdu o vine a treste. V prvom rade poukázala na ustanovenie § 163 ods. 1 písm. b) Tr.
poriadku,kderozsudokmusíobsahovaťdátumamiestovyneseniarozsudku.Rozsudokokresnéhosúdu
bol vyhlásený 17.03.2017, napriek tomu je tam uvedený dátum 10.03.2017. Ďalej uvádzala, že okresný

súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sám uviedol, že obžalovaná mala ako vodička motorového
vozidla neskoro reagovať na chodca, v dôsledku nedostatku skúseností s vedením motorového vozidla,
pričom túto poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. b) Tr. zákona obžalovanej opomenul uviesť vo
výroku o treste. Taktiež pri určovaní trestu a jeho výmery nie je uvedené ustanovenie § 38 ods.
2, 3 a 8 Tr. zákona. Tieto nedostatky robia rozsudok Okresného súdu Prešov nepreskúmateľným a

zmätočným a mali by viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku odvolacím súdom. Ďalej rekapitulovala
závery troch znaleckých posudkov z odboru cestnej dopravy, kde v prípravnom konaní vyšetrovateľom
pribratý znalec B.. H. ako príčinu dopravnej nehody ustálil nesprávnu techniku jazdy vodičky, ktorá
nereagovala na chodca, pričom v poradí druhý znalec ako príčinu dopravnej nehody ustálil nesprávnu
techniku jazdy chodca, ktorý vytvoril vodičke náhlu prekážku a následne bol pribratý ústav súdneho

inžinierstva, ktorý pri posúdení oboch variánt príčin dopravnej nehody ani jeden z technického hľadiska
nevylúčil a druhý, teda, že chodec vytvoril náhlu prekážku vodičke, považoval za pravdepodobnejší.
Okresný súd podľa odvolateľky v odôvodnení svojho rozsudku k druhému variantu uviedol, že aj keď
znalec D.. L. na hlavnom pojednávaní prezentoval, že tento variant nie je možné vylúčiť, podľa názoru
okresného súdu je len málo pravdepodobné, aby chodec po prejdení celého prechodu pre chodcov

začal spätným pohybom chrbtom cúvať do vozovky, pričom takto sa mal rovnomerným pohybom
pohybovať 1,7 sekundy, zrýchľovať a prejsť 1,1 metra. Okresný súd teda nahradil úlohu, podľa názoru
obhajoby, znalca, pričom variant zavinenia dopravnej nehody chodcom považoval aj ústav súdneho
inžinierstva za pravdepodobnejší. Ďalej obhajoba uviedla, že má za to, že súdu neprináleží posudzovať
pravdepodobnosť vzniku dopravnej nehody z technického hľadiska, nakoľko riadne technické posúdenie

príčin dopravnej nehody patrí znalcom z príslušného odboru. Svojvoľné hodnotenie súdu o menšej
pravdepodobnosti druhého variantu dopravnej nehody by v tak zložitom súdnom procese nemalo
mať svoje miesto. Ďalej poukázala na to, že okresný súd svoje závery oprel o závery znaleckého
posudku znalcov G.. L. a G.. G., podľa ktorého, v čase zrážky mal chodec ľavú nohu vykročenú a
zaťaženú, pravá dolná končatina bola odľahčená, ľavá dolná končatina bola zaťažená a vykročená

mimo obrysového prekrytia. Zdôraznil, že ústav súdneho inžinierstva vo svojom znaleckom posudku
vychádzal pri simuláciách obidvoch variánt dopravnej nehody z polohy nôh chodca tak, ako ju títo
znalci určili. To znamená, že aj v prípade spätného pohybu chodca po vozovke uvažoval tak, že pravá
dolná končatina musela byť odľahčená a ľavá dolná končatina bola zaťažená, vykročená a mimoobrysového prekrytia. Ďalej namietala, že G.. L. a G.. G., ako znalci z odboru súdneho lekárstva,
nie sú oprávnení vyjadrovať sa k pohybu chodca po vozovke, nakoľko nesimulovali pohyb chodca po
vozovke, ale iba na základe zranení chodca stanovili polohy jeho nôh v momente zrážky. Ústav súdneho

inžinierstva však pri simulácii jedného aj druhého variantu dospel k záveru o technickej prijateľnosti
obidvoch variánt za predpokladu zaťaženosti nôh tak, ako to uviedli znalci z odboru zdravotníctvo.
Ďalej vyjadrili názor, že pokiaľ by obžalovaná nehovorila pravdu o tom, ako k dopravnej nehode
došlo, potom by nedošlo k plnej zhode jej výpovede so simuláciou ústavu súdneho inžinierstva v
uvedenom posudku pri druhom variante dopravnej nehody. Súd vylúčil verziu variantu dva o tom,

že chodec cúval do vozovky, čím jednoznačne vylúčil, aby sa dopravná nehoda stala tak, ako ju
opísala obžalovaná. Okresný súd tak urobil bez toho, aby sa dostatočným spôsobom vysporiadal so
všetkými v konaní predloženými dôkazmi, nakoľko opierať závery o menšie pravdepodobnosti spätného
pohybu chodca po vozovke, predovšetkým o závery znalca, ktorý určil polohu nôh chodca v momente
zrážky, je neakceptovateľné, nakoľko z rovnakej polohy nôh v momente zrážky pri obidvoch variantoch
dopravnej nehody vychádzal aj ústav súdneho inžinierstva. Súd toto pri rozhodovaní o vine nezohľadnil,

ani sa v odôvodnení svojho rozsudku s týmto nevysporiadal. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
považuje za neúplné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné, pričom má za to, že súd predčasne rozhodol
o vine obžalovanej, nakoľko sa opomenul vysporiadať so skutočnosťou, že ústav súdneho inžinierstva
vychádzal pri obidvoch variantoch dopravnej nehody z polohy nôh chodca tak, ako ju určili znalci G.. L.
a G.. G.. Okresný súd zároveň uviedol, že okrem výpovede obžalovanej a znaleckého posudku B.. G. o

spätnom chode nehovoril žiaden iný dôkaz a namietal, že práve zo záverov ústavu súdneho inžinierstva
a z výpovede znalca prof. B.. L. na hlavnom pojednávaní na okresnom súde títo pohyb chodca spätným
chodom po vozovke považovali za pravdepodobnejší. Z tohto dôvodu tiež považuje odôvodnenie
rozsudku za nepreskúmateľné. Namietala, že žiaden zo svedkov, ktorí boli vypočutí, nevideli samotný
priebeh dopravnej nehody, jedine svedok I. vypovedal tak, že si chodca všimol naposledy, keď bol

bezprostredne pred pravou bielou čiarou pred krajnicou, čo však nemôže byť na ujmu obžalovanej,
ktorej výpoveď (aj napriek tomu, že obžalovaná, ako uviedol súd v odôvodnení svojho rozhodnutia,
môže pri výpovedi aj klamať) plne korešpondovala so závermi znaleckého posudku ústavu súdneho
inžinierstva o druhom variante dopravnej nehody. Aj skutočnosť, že svedok I. si prestal všímať chodca,
keď sa tento nachádzal bezprostredne pred pravou bielou čiarou pred krajnicou, svedčí skôr o tom, že

tento ho prestal sledovať, pretože mal za to, že dôjde k bezpečnému pozdĺžnemu aj priečnemu míňaniu
vozidla a chodca. Ak svedok I. videl chodca v čase pred dopravnou nehodou bezprostredne pred pravou
bielou čiarou, pred krajnicou, musel by tento chodec v prípade pohybu zľava doprava bez zastavenia
a cúvnutia bezpečne prejsť vozovku a teda by k dopravnej nehode nedošlo. K vzniku kolíznej situácie
začalo dochádzať až v okamihu, kedy chodec zastavil a následne sa začal pohybovať spätne do koridoru

pohybu vozidla. Po rozpoznaní tohto pohybu však vodička dopravnej nehode už zabrániť nemohla.
Napriek tomu, že ústav súdneho inžinierstva určil druhý variant dopravnej nehody spätným pohybom
chodca po vozovke za rovnako technicky prijateľný ako prvý variant dopravnej nehody, dokonca ho určil
za prijateľnejší, okresný súd okrem svojich domnienok o tom, že rovnomerný spätný pohyb chodca po
vozovke je menej pravdepodobný a okrem znaleckého posudku B.. H. a jeho výpovede na hlavnom

pojednávaní neuviedol v odôvodnení rozhodnutia jediný relevantný dôkaz svedčiaci o tom, že dopravnú
nehodu skutočne zavinila obžalovaná. Opis dopravnej nehody vodičkou je v plnej zhode s druhým
variantom dopravnej nehody simulovaným ústavom súdneho inžinierstva a svedok I. jednoznačne pri
výsluchu dňa 30.09.2014 vypovedal, že chodca prestal sledovať, keď už vyšiel z ich jazdnej dráhy.
Naposledy ho registroval bezprostredne pred pravou bielou čiarou pred krajnicou a bolo zrejmé, že ide

doprava a že už nič sa nemôže stať. Z výpovede svedka I., teda podľa názoru obhajoby, jednoznačne
vyplýva, že chodec G.. R. už vyšiel z ich jazdnej dráhy, pričom ak videl chodca bezprostredne pred
pravou bielou čiarou pred krajnicou ešte pred dopravnou nehodou, potom by bez toho, aby chodec
následne zastavil a urobil spätný pohyb do vozovky, k nehode nedošlo, nakoľko by tento bezpečne
prešiel doprava. Ústav súdneho inžinierstva druhý variant dopravnej nehody považoval za prijateľnejší aj

kvôli tomu, že pri variante spätného pohybu chodca sa simuláciou dosiahlo lepšieho výsledku, čo sa týka
konečnejpolohychodca.Stýmtosavšaksúdprvéhostupňavodôvodnenínapadnutéhorozsudkuvôbec
nevysporiadal,čoodvolateľkapovažujezaneúplné,nejasnéanepreskúmateľné.Nazákladeuvedeného
pochybnosti, ktoré vznikli v tomto konaní o dokazovanej skutočnosti, teda kto z technického hľadiska
spôsobil dopravnú nehodu, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých znaleckých posudkov, ktoré

mali reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne
objasnenie stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie, pričom súd mal za takéhoto
stavu veci aplikovať zásadu in dubio pro reo, čo je normatívne uvedené v Ústave Slovenskej republiky.
Napriek kontrolnému znaleckému posudku Ústavu súdneho inžinierstva, ktorý ustálil, že oba variantydopravnej nehody sú technicky prijateľné, okresný súd druhý variant dopravnej nehody vyhodnotil ako
menej pravdepodobný. Ďalej poukázal na skutočnosť, že obžalovaná aj svedok I. zhodne vypovedali,
že chodec R. sa pohyboval rýchlejším krokom, čo absolútne nezodpovedá znaleckému posudku B..

H., ktorý vychádzal z najnižšej možnej rýchlosti chodca a uvažoval s dĺžkou kroku 36 cm. Ani s týmto
závažným rozporom sa okresný súd v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal, čo
taktiež robí, podľa názoru obhajoby, rozsudok okresného súdu nepreskúmateľným. V prípravnom konaní
tiež neboli vykonané všetky dôkazy, ktoré by náležite objasnili, či k dopravnej nehode došlo tak, ako to
tvrdila obžaloba. Nekvalitne bolo zdokumentované aj vozidlo, ktoré viedla obžalovaná, čo vyplýva aj zo

znaleckéhoposudkuústavusúdnehoinžinierstva,nebolojednoznačneustálenépoškodenierohukapoty
vozidla, ktoré mohlo, aj nemuselo vzniknúť pri nehode. Napriek tomu, že v celom rozsahu zotrvávajú na
nevine obžalovanej, namietajú aj to, že trest uložený v rozsudku prvostupňového súdu je neprimeraný,
nakoľko okresný súd uložil obžalovanej trest odňatia slobody na 2 roky s podmienečným odkladom
na skúšobnú dobu 4 rokov a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na 6 rokov.
Skúšobná doba v trvaní 4 rokov a trest zákazu činnosti v rozsahu 6 rokov je neprimeraný vzhľadom k

tomu, že trestné konanie sa vedie už od roku 2014, počas celej tejto doby obžalovanej nebol odobratý
vodičský preukaz, nedopustila sa žiadneho dopravného priestupku v tomto období, uloženie skúšobnej
doby vo výmere 4 roky a trest zákazu činnosti na 6 rokov nie je potrebné pre naplnenie účelu trestu.
Navrhli preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovanú spod obžaloby oslobodil alebo
aby vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Písomne odôvodnil svoje odvolanie aj splnomocnenec poškodených, ktorý uviedol, že poškodený G..
D. R. si uplatňuje nárok na náhradu škody z titulu nákladov na pohreb nebohého vo výške 1.975,97 eur.
Dňa 16.01.2015 si ako poškodení, teda ja K. R. a D.. G. R. uplatnili prostredníctvom splnomocnenca
pred orgánom činným v trestnom konaní nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to vo

výške po 150.000,- eur na každého poškodeného. Okrem toho bol uplatnený aj nárok na náhradu
vecnej škody vo výške 250,- eur za zničené oblečenie. Nebohý zomrel v priamej súvislosti s dopravnou
nehodou. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal obžalovanú nahradiť len škodu vo
výške 1.975,97 eur z titulu nákladov súvisiacich s pohrebom a vo zvyšku nároku G.. D. R. odkázal na
civilné konanie. S prihliadnutím na všetky dôkazy zabezpečené v prípravnom konaní, ako aj v konaní

pred súdom, bol súd prvého stupňa oprávnený rozhodnúť aj o zvyšných poškodených uplatnených
nárokov bez toho, aby bolo v tejto trestnej veci potrebné vykonať dokazovanie, ktoré by toto trestné
stíhanie neprimerane predlžovalo. Obzvlášť v tomto smere poukázal na v prípravnom konaní uplatnený
nárok na náhradu škody vo výške 250- eur z titulu vecnej škody vzniknutej na oblečení.

Na základe podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by

odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k týmto skutkovým a právnym
záverom.

V tejto trestnej veci nebolo sporným, že motorové vozidlo viedla obžalovaná, nebol sporný smer
pohybu vozidla a nesporné bolo aj to, že obžalovaná jazdila nižšou ako zákonom dovolenou rýchlosťou,

nesporné bolo aj to, že chodec poškodený G.. R. prechádzal cez cestu cez priechod pre chodcov zľava
doprava z pohľadu obžalovanej. Sporným bolo, či k zrazeniu došlo pri prechádzaní poškodeného cez
priechod, alebo až tak ako uviedla obžalovaná pri spätnom pohybe poškodeného.

Samotná obžalovaná Q. Q. uviedla, že v deň nehody bolo po daždi, mala zapnuté stretávacie svetlá,

vedľa nej na mieste spolujazdca sedel svedok E. I.. Keď prichádzala k priechodu pre chodcov, videla
ako po priechode cez cestu prechádza chodec v tmavom oblečení, išiel normálnou možno rýchlejšou
chôdzou, na chodca reagovala tak, že ubrala plyn. Keď bola s vozidlom na priechode videla spätný
pohyb tej osoby, nevedela uviesť, či sa chodec vracal chrbtom, bokom alebo čelom, nasledoval náraz
do pravého spätného zrkadla, na čo zabrzdila, následne jej priateľ zatelefonoval na linku 112 a zakričal

na ňu, aby auto preparkovala ku zastávke autobusu, aby uvoľnila cestu. Chodec ležal po nehode na
pravej krajnici, hlavu mal na bielej čiare, komunikoval, krvácal z hlavy, sťažoval sa len na bolesť hlavy.
Po nehode bolo na aute poškodené pravé spätné zrkadlo a vznikla preliačina na pravom blatníku,
poškodenia pri pravom prednom svetle vznikli podľa priateľa obžalovanej ešte pred nehodou.Na mieste nehody boli aj svedkovia E. I., priateľ obžalovanej, B.. N. M., N. D. a G.. A. H., ani jeden z
nich však vo svojej výpovedi neuviedol, aby videl ako presne došlo k nárazu do chodca, vnímali len iné

časti nehodového deja. E. I. uviedol, že bol spolujazdcom obžalovanej, videl ako chodec prechádzal cez
vozovku, išiel zrýchlenou chôdzou, nič zvláštne si nevšimol, naposledy chodca videl, keď už bol chodec
pri bielej čiare a potom zacítil náraz do pravého blatníka a spätného zrkadla, potvrdil, že viditeľnosť
bola slabá. Taktiež svedok uviedol, že poškodenie vozidla, ktoré patrilo svedkovej mame, pod spätným
zrkadlom ako aj odpadnutá farba na prednom nárazníku vznikla už skôr pred nehodou.

E. B.. N. M. viedol vozidlo bezprostredne za vozidlom obžalovanej, na jej jazde si nevšimol nič zvláštne,
chodca zbadal až keď zo vzpriamenej polohy padol na cestu, vozidlo (obžalovanej) jednoznačne
spomaľovaloabrzdiloažpozrážke.Nahlavnompojednávaníbolaprečítanávýpoveďtohtosvedka,ktorý
v prípravnom pojednávaní uviedol, že na miesto prišla jedna slečna, ktorú videl aj zvracať a hovorila,
že prečo nemal aspoň nejaký reflexný pásik, musela to byť vodička, oni pomáhali chodcovi, vodička so
spolujazdcom potom stáli bokom a o tom, ako došlo k nehode, nehovorili.

Svedok N. D. riadil služobné motorové vozidlo, v aute bol so spolujazdcom svedkom A. H., išli z vedľajšej
cesty (z Mičurinovej ulice), odkiaľ odbočovali na hlavnú cestu, na ulicu Sabinovskú. Samotnú zrážku ani
to, čo jej predchádzalo nevideli, videli len ako sa chodec točil v smere hodinových ručičiek na prednom
pravom blatníku auta. Komunikovali s chodcom, ktorý však o tom, ako došlo k nehode nehovoril, bol

v šoku.

Vo veci boli vypočutí ako svedkovia aj poškodení, ktorí však neboli priamymi účastníkmi dopravnej
nehody. Svedok G.. D. R., syn nebohého chodca uviedol, že otec bol na svoj vek v dobrej kondícii, nemal
problémy so zrakom ani sluchom, pri chôdzi nepoužíval palicu, v inkriminovaný deň išiel z dostihov a

miestom, kde došlo k dopravnej nehody musel prechádzať po ceste z dostihov do miesta bydliska.

Svedkyňa G. I., majiteľka vozidla, ktoré viedla ako vodička obžalovaná, uviedla, že pri nehode došlo k
odlomeniu pravého spätného zrkadla a miernej priehlbenine na pravom prednom blatníku. Poškodenie
pravých predných dverí a pod pravým predným nárazníkom pod pravým svetlom bolo už pred nehodou.

Sporné v tomto prípade boli dva základné okruhy problémov, ktoré boli v priebehu konania a to tak v
prípravnom konaní ako aj v konaní pred okresným súdom riešené spolu šiestimi znaleckými posudkami
a to bola otázka, čo bolo bezprostrednou príčinou smrti chodca G.. R. a druhým podstatným problémom
bolo ako došlo k dopravnej nehode a kto je za ňu zodpovedný, keďže boli vypracované protichodné

znalecké posudky, ktoré riešili tieto pre posúdenie prípadu rozhodujúce odborné otázky.

Zo znaleckého posudku znalca z odboru a zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo v poradí prvého
obstaraného vyšetrovateľom, plynie, že bezprostrednou príčinou smrti chodca G.. K. R. bol šok po úraze
a krvácaní, pri tukovej embólii pľúc I.-II. stupňa, pri polytraume, k smrti došlo v priamej príčinnej súvislosti

s dopravnou nehodou, keď tento prechádzal cez vozovku zľava doprava v smere jazdy vozidla jeho
pravým predným rohom s následným dopadom na bok predného pravého blatníka a pravého spätného
zrkadla s následnou rotáciou tela a dopadom na vozovku. Chodec bol zrazený pri stojacej polohe z
pravej strany tela poškodeného. Na ďalšie otázky znalec na hlavnom pojednávaní ako najzávažnejšiu
poúrazovú zmenu uvádzal tukovú embóliu pľúc. Pri pitve bola zistená na predobočnej ploche pravého

predkolenia vo výške 42 cm od päty kožná odrenina s krvnou podliatinou, ktorá korešpondovala s
poškodením vozidla vo výške 42 cm od vozovky. U chodca bola zistená koncentrácia 0,82 ‰ alkoholu,
ktorú znalec hodnotil ako podnapitosť, osoby v takom stave sú len mierne ovplyvnené, pri prijatí do
nemocnice bol hodnotený stav vedomia poškodeného s najvyšším možným počtom bodov.

V poradí druhý znalecký posudok znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo,
ktorý vypracoval znalecký posudok na žiadosť obhajoby, za bezprostrednú príčinu smrti stanovil šok
po úraze a krvácaní pri polytraume a pri poúrazovej tukovej embólii pľúc I.-II.stupňa so súčasným
zlyhaním chronicky chorobne poškodeného srdca po dopravnom úraze v stave podnapitosti. Rozvoj
poúrazových komplikácií bol výrazne ovplyvnený viacerými pridruženými ochoreniami, ktorými trpel

chodec pred nehodou. Podľa záverov tohto znaleckého posudku došlo v priebehu úrazového deja
najpravdepodobnejšie aj k porušeniu kontaktu úponu káblika kardiostimulátora zavedeného do pravej
komory srdca. Zdravotné problémy, ktorými chodec trpel pred skutkom sa výrazne podieľali na smrti a
poranenia, ktoré utrpel chodec pri dopravnejnehode by bez neprítomnosti týchto zdravotných problémovneboli dôvodom smrti poškodeného. Stav podnapitosti aj podľa tohto znalca mohol mierne ovplyvniť
v pohybových, reakčných schopnostiach a skresľovať prejavy chorobných zmien tak, že poškodený
subjektívne nemusel pociťovať zhoršenie zdravotného stavu. Chodec v čase nárazu bol otočený k

vozidlu pravou stranou v zaklonení, ľavá noha bola v polohe pred došliapnutím na pätu, pravá noha
bola úplne došliapnutá vzadu a pravé rameno bolo zdvihnuté na úroveň hrudníka. Tuková embólia I.-II.
stupňa nie je ako to uviedol znalec v prvom znaleckom posudku smrteľná sama o sebe.

Do konania bola následne okresným súdom pribratá znalecká organizácia z odboru zdravotníctvo a

farmácia, odvetvie súdne lekárstvo (toxikológia, alkohológia a sérohematológia) za účelom odstránenia
rozporov v predchádzajúcich dvoch posudkoch. Okresnému súdu je potrebné vytknúť, že výsluch tohto
znalca na hlavnom pojednávaní na okresnom súde bol viac ako strohý, keď v písomne podanom
znaleckom posudku boli konkrétne rozoberané príčiny nehody, podrobný priebeh nehodového deja
ako aj popis zdravotného stavu poškodeného pred nehodou, bezprostredne po nehode pri prijatí do
nemocnice. Výsluch tohto znalca v konaní pred odvolacím súdom nebol možný pre jeho zhoršený

zdravotný stav, krajský súd však konštatuje, že tak prokurátor ako aj obhajoba a splnomocnenec
poškodeného mali možnosť znalca na pojednávaní pred okresným súdom vypočuť a bola plne
zachovaná kontradiktórnosť konania. Napriek uvedenému možno konštatovať, že znalecký ústav sa
stotožnil s v poradí prvým (písomne vypracovaným) posudkom, keď konštatoval, že bezprostrednou
príčinou smrti poškodeného G.. K. R. V.. bol šok po úraze a krvácaní pri polytraume, ktorý považujú

za závažnejší, spolu s tukovou pľúcnou embóliou I.-II. stupňa, ktorá sama o sebe nie je smrteľná, kde
pri pitve len v brušnej dutine bolo zistené množstvo voľnej krvi 1500 ml, taká strata krvi môže sama
o sebe spôsobiť smrť. Mechanizmus vzniku poranení bol ten, že poškodený kráčal zľava doprava z
pohľadu vodičky prechádzajúceho vozidla, pravá dolná končatina bola zasunutá dozadu a odľahčená,
ľavá dolná končatina bola vykročená a zaťažená, znalci nemali žiadnu pochybnosť o tom, že príčina

smrti je v súvislosti s poraneniami, ktoré poškodený pri nehode utrpel, zdravotný stav poškodeného na
priebeh nehodového deja nemal vplyv. Chôdza dopredu a dozadu neprebieha totožne, je nelogické a
nepravdepodobné,abysachodecpohybovaldozadu.Napravejdolnejkončatine,doktorejmalsmerovať
prvý náraz boli zistené poranenia a to podliatina a odreniny s podliatinou na predobočnej ploche kolena
vo výške 42 cm a na bočnej ploche kolena podliatina 16 cm od päty. Smrť chodca bola v bezprostrednej

súvislosti s dopravnou nehodou.

V poradí prvý znalecký posudok z odboru cestná doprava konštatoval, že k zrážke chodca došlo na
priechode pre chodcov asi 3,3 metra za stredom vozovky tak, že došlo k nárazu pravým predným rohom
vozidla, vodička reagovala asi 0,6 až 0,8 sekundy pred zrážkou keď bol chodec asi 0,55 až 0,74 metra

pred miestom zrážky, v čase zrážky sa vozidlo pohybovalo rýchlosťou asi 38,1 km/ hod. +- 5%. Ako
príčinu nehody znalec uviedol neskorú reakciu vodičky na pohybujúceho sa chodca, ktorý sa pohyboval
vpred.Nehodebyvodičkazabránila,akbynachodcareagovala15,4až16,8metrapredmiestomzrážky,
kedy sa chodec nachádzal v jej jazdnom pruhu. Znalec vylúčil pohyb chodca dozadu, pretože miesto
zrážky aj konečná poloha by sa nedosiahla. Priebeh zrážky a kontaktné body chodca s vozidlom popísal

znalec zhodne ako konštatoval v poradí prvý znalecký posudok z odboru zdravotníctva, teda že prvý
kontakt bol s nárazníkom a to výstupkom na ňom.

V poradí druhý znalec z odboru dopravy priebeh nehody popísal tak, že chodec prešiel cez priechod pre
chodcov a následne sa začal pohybovať smerom nazad do vozovky na priechod pre chodcov spätnými

úkrokmi, teda cúval, pričom zrýchľoval svoj pohyb, prvým ukročením nazad prešiel dráhu 0,5 metra, pri
druhom úkroku došlo k zrážke, v čase zrážky sa chodec pohyboval rýchlosťou 1,1 až 1,2 m/s (4,0 až
4,4 km/hod.) a došlo ku kontaktu jeho pravej paže so spätným zrkadlom a jeho hlavy s pravým stĺpikom
vozidla. Obžalovaná nemala možnosť zrážke zabrániť iba ak by sa pohybovala rýchlosťou do 18 km/hod.

Aj z odboru cestná doprava vzhľadom na úplnú protichodnosť predchádzajúcich znaleckých posudkov
bol okresným súdom pribratý znalecký ústav na a to konkrétne Ústav súdneho inžinierstva v Žiline na
posúdenie odborných znalostí potrebných pre zistenie priebehu a príčin dopravnej nehody. Znalecký
ústav vytkol predchádzajúcim posudkom to, že oba sa zaoberali len jedným spôsobom priebehu
nehodového deja, prvý znalecký posudok len priebehom nehody podľa obžaloby a druhý len podľa

výpovede obžalovanej. Ústav súdneho inžinierstva preveroval technickú prijateľnosť obidvoch možností
a dospel k záveru, že z technického hľadiska nie je možné vylúčiť ani jeden variant, povedané inak oba
varianty sú technicky prijateľné. Prvý variant priebehu nehody je ten, že chodec prechádzal plynule cez
priechod pre chodcov, v tom prípade podľa znaleckého ústavu boli dve príčiny nehody a to nesprávnatechnika jazdy vodičky a to preto, že nezastavila pred koridorom pohybu chodca, povedané inak,
nezastavila pred priechodom pre chodcov, po ktorom prechádzal poškodený ako chodec a pri tomto
variante znalecký ústav konštatoval aj spoluzavinenie zo strany chodca, ktoré ústav videl v tom, že

chodec vstúpil do jazdného pruhu vozidla, keď mu muselo byť zrejmé, že vozidlo nemôže zastaviť do
miesta zrážky. Vodička by nehode v tomto prípade mohla zabrániť, ak by vo vzdialenosti 30 metrov od
chodca, kedy ho mohla zbadať na chodca reagovala plným brzdením. Pri druhom variante, ktorý bol
podľa ústavu spracovaný v súlade s opisom nehodového deja zo strany vodičky a spolujazdca (svedok
I.) krajský súd poznamenáva, že svedok I. nikdy vo svojej výpovedi neuviedol, že by snáď videl spätný

pohyb chodca, vždy uvádzal, že si chodca prestal všímať, keď bol tento tesne pred bielou okrajovou
čiarou v domnení, že prešiel. Druhý variant podľa ústavu prebiehal tak, že chodec po prejdení priechodu
musel zastať a následne spraviť dva a pol kroka dozadu, čo je vzdialenosť 1,1 metra za 1,7 sekundy,
pričom zrýchľoval a dostal sa na rýchlosť 2 km/hod. Ak by sa poškodený po prejdení pohyboval späť,
teda ak by cúval, obžalovaná by nemala žiadnu možnosť nehode zabrániť. Tento spätný pohyb chodca
je nelogický, ale väčšina nehôd vzniká za nelogických okolností. Znalci ako mierne pravdepodobnejší

považujú druhý variant, teda cúvanie chodca dôvodiac, že ak by pripustili prvý variant znamenalo by
to, že príčinou nehody bolo to, že vodička by chodca vôbec nevidela a naň nereagovala. Pri oboch
variantoch bola pravá noha nezaťažená. Tu krajský súd konštatuje, že pokiaľ súd prvého stupňa odvodil
za pravdepodobnejší prvý variant priebehu nehodového deja, teda variant obžaloby len od toho, ktorá
noha bola zaťažená, práve zo znaleckého posudku ústavu plynie, že tento údaj je nepodstatný a nie je

možné ním argumentovať, keďže pri oboch variantoch priebehu dopravnej nehody je možné pripustiť, že
v čase nárazu do chodca bola zaťažená ľavá noha. Krajský súd považoval za potrebné doplniť znalecké
dokazovanie výsluchom znalca, ktorý spracoval znalecký posudok (tzv. kontrolný), a preto na verejnom
zasadnutí doplnil dokazovanie, kde znalec uviedol, že k prvotnému nárazu vozidla do chodca došlo
pravým rohovým nárazníkom, následne bol kontakt na bočnom pravom blatníku a bolo odtrhnuté pravé

spätné zrkadlo, k nárazu nad pravým predným svetlom vozidla nedošlo, lebo v tom prípade by vznikli
vážnejšie poranenia a telo chodca by sa pohybovalo na kapotu, k čomu nedošlo. Znalec uviedol, že
ak by vodička (obžalovaná) rozpoznala spätný pohyb chodca, bola by brzdila, avšak ona nebrzdila,
je vylúčené , aby vodička videla chodca cúvať. Z vykonanej štúdie plynie, že len polovica chodcov
prechádza plynule cez cestu, ostatní vykonávali nečakaný pohyb. Vyriešenie tejto dopravnej nehody je

otázkou právnou.

K námietkam obhajoby týkajúcim sa podľa jej názoru toho, že sudca nie je oprávnený rozhodovať o
odborných problémoch je treba uviesť, že tento názor obhajoby je v priamom rozpore s ust. § 145
ods.1 veta druhá podľa ktorého znalec nie je oprávnený riešiť právne otázky ani hodnotiť vykonané

dôkazy, ani robiť právne závery. Znalecký posudok je len jedným z dôkazov v trestnom konaní a zákon
mu nepripisuje žiadnu privilegovanú hodnotu oproti iným dôkazom. Interpretácia zákonných ustanovení
je plne v kompetencii súdu, nie znalca. Tu krajský súd poukazuje na obrovský počet judikátov, ktoré
sú presne opačné než tvrdí obhajoba (V 21/1971, V14/1978, R33/1980 a mnohé iné). Okresný súd
postupoval plne v súlade so zákonom pokiaľ vyhodnotil, že skutok sa stal podľa variantu obžaloby.

V danom prípade krajský súd prihliadal okrem vykonaných dôkazov na zákonnú úpravu, ktorá stanovuje
povinnosti vodičov a chodcov pri prechádzaní cez priechod pre chodcov.

Podľa § 4 ods.1 z. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov vodič

je povinný
c) venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke,
e) dbať na zvýšenú opatrnosť voči cyklistom a chodcom, najmä deťom, osobám so zdravotným
postihnutím, osobitne voči osobám, ktoré používajú bielu palicu a starým osobám,
f) dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, pritom ho

nesmie ohroziť; to neplatí pre vodiča električky.

Podľa § 16 ods.1 citovaného zákona vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim
schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a
iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný

zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.

Podľa § 16 ods.4 citovaného zákona vodič smie v obci jazdiť rýchlosťou najviac 50 km/hod.Podľa § 53 ods.1 citovaného zákona pri prechádzaní cez cestu je chodec povinný prednostne použiť
priechod pre chodcov, nadchod alebo podchod. Na priechode pre chodcov sa chodí vpravo. Chodec
nesmie vstupovať na vozovku, ak prichádza vozidlo s právom prednostnej jazdy; ak sa chodec nachádza

navozovke,musítakémutovozidlubezmeškaniauvoľniťpriestornaprejazd.Chodecjepovinnýumožniť
električke plynulý prejazd.

Podľa § 53 ods. 2 citovaného zákona chodci, ktorí prechádzajú cez priechod pre chodcov, musia brať
ohľad na vodičov prichádzajúcich vozidiel najmä tým, že neprechádzajú jednotlivo, ale v skupinách. To

platí aj voči vodičom odbočujúcim na cestu, cez ktorú chodci prechádzajú. Chodec nesmie vstupovať
na vozovku, a to ani pri použití priechodu pre chodcov, ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť
prichádzajúcich vozidiel nemôže cez vozovku bezpečne prejsť. Iným účastníkom cestnej premávky ako
chodcom je používanie priechodu pre chodcov zakázané.

Krajský súd na základe mimoriadne rozsiahleho dokazovania, ktoré bolo ťažiskovo vykonané a

zabezpečené okresným súdom ako aj na základe dokazovania vykonaného pred krajským súdom
dospel k záveru, že z výsledkov dokazovania jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností plynie
záver, že smrť poškodeného nastala výlučne z dôvodu zrazenia vozidlom, ktoré viedla obžalovaná,
pretože to jednoznačne vyplýva z kontrolného znaleckého posudku, ktorý sa zaoberal všetkými rozpormi
namietanými obhajobou. Pokiaľ ide o vyhodnotenie, ktorá z dvoch technicky prijateľných možností

priebehu dopravnej nehody zodpovedá tomuto prípadu taktiež dospel krajský súd k jednoznačnému
záveru v tom, že priebeh nehody tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa a ako bola podaná obžaloba
je ten, ktorý zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania. Vychádzal pritom nielen z nelogickosti,
aby chodec z ničoho nič po prejdení priechodu začal bez akéhokoľvek dôvodu chrbtom cúvať do
vozovky a navyše pritom zrýchľovať svoj pohyb, ale aj z výsledkov znaleckého dokazovania znaleckou

organizáciou,ktorávylúčilavznikniektorýchporanenítak,akotokonštatovalznaleczdopravypreprípad
cúvania chodca, ale najmä z dôvodu, že podľa výsledkov znaleckého dokazovania bol zdravotný stav
poškodeného pred nehodou stabilizovaný, alkohol v množstve, ktoré bolo u neho zistené nemal vplyv
na jeho pohyb a najmä aj po prijatí do nemocnice z objektívneho nálezu v čase prijatia do nemocnice
bezprostredneponehodemalpoškodenýnameranéhodnotytlaku(120/70mmHg),pulzu(80/min),stavu

vedomia (GCS 15 bodov), dýchanie bolo normálne obojstranne počuteľné, čo svedčí o normálnej funkcii
srdcovo-pľúcneho systému, a nesvedčí na poruchu vedomia. Navyše tak obžalovaná ako aj svedok
I. vypovedali, že poškodený prechádzal cez cestu normálne. Navyše zo znaleckého posudku Ústavu
súdneho inžinierstva a výpovede znalca plynie, že je technicky nemožné, aby obžalovaná videla spätný
pohyb chodca za krajnicou, v opačnom prípade by brzdila, teda výpoveď obžalovanej v tomto smere je

absolútne nedôveryhodná. Brzdenie obžalovanej pred zrážkou vylúčil aj svedok jazdiaci za obžalovanou
(B.. M.), ktorý navyše v prípravnom konaní uviedol, že žena ktorá prišla k ležiacemu chodcovi po nehode
zvracala a hovorila, že prečo nemal aspoň nejaký reflexný pásik a že to musela byť vodička, čo svedčí
pre tú skutočnosť, že obžalovaná poškodeného nevidela.

Vodič je povinný umožniť chodcovi prejsť cez vozovku po priechode pre chodcov v situácii, keď už
chodec vstúpil na tento priechod. Každý vyznačený priechod pre chodcov od vodičov predpokladá
maximálnu pozornosť a to vrátane toho, že pokiaľ to situácia vyžaduje, spomalí rýchlosť jazdy a zastaví.
Ak tak obžalovaná neurobila, porušila dôležitú povinnosť uloženú jej zákonom. Obžalovaná tým, že
sa plne nevenovala riadeniu a nedala prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a túto prechádzal

v súlade so zákonom po priechode pre chodcov, s poukazom na to, že išlo o osobu vyššieho veku,
porušila dôležité povinnosti plynúce jej zo zákona o cestnej premávke. Pri porušení dôležitej povinnosti
v doprave (v tomto prípade cestnej) sa vyžaduje, aby účastník cestnej premávky zavinene porušil
zákonom uloženú povinnosť do tej miery významnú a takým spôsobom, že toto porušenie spravidla
vedie k závažným dopravným nehodám, pri ktorých dochádza k ťažkým zraneniam či k usmrteniu

osôb. K nárazu do chodca došlo na mieste, kde chodec prešiel už takmer celú dĺžku priechodu pre
chodcov. Odvolateľka nedbala potrebnej opatrnosti, neprispôsobila rýchlosť jazdy okolnostiam, ktoré
mohla predvídať (možnému výskytu chodcov na vyznačenom priechode pre chodcov) a v dôsledku toho
neumožnila chodcovi nerušený a bezpečný prechod vozovky. Tým porušila povinnosti vyplývajúce jej
zo zákona, pričom ide o porušenie dôležitej povinnosti, lebo má spravidla za následok nebezpečné

dopravné nehody, ktoré majú spravidla veľmi závažné následky, ako tomu bolo aj v posudzovanom
prípade.Z hľadiska zavinenia sa obžalovaná konania dopustila vedomou nedbanlivosťou. Z vykonaných dôkazov
plynie, že poškodený sa po priechode pre chodcov pohyboval zľava doprava plynulou chôdzou a ku
stretu s vozidlom došlo až po tom, čo poškodený už prešiel takmer celú dĺžku uvedeného priechodu.

Zároveň nebolo zistené, aby ovplyvnenie alkoholom malo akýkoľvek vplyv na spôsob jeho chôdze v tom
smere, žeby jeho správanie bolo obtiažne predvídateľné, zmätené a podobne.

Poškodený predovšetkým neporušil povinnosť chodca vyplývajúcu mu z ust. § 53 ods.2 z. č. 8/2009 Z.
z., podľa ktorého chodec nesmie vstupovať na priechod iba bezprostredne pred blížiacim sa vozidlom.

To sa v posudzovanom prípade nestalo. Obžalovaná sa k priechodu približovala takým spôsobom,
že mohla pred priechodom zastaviť, je nepochybné, že primárnou a rozhodujúcou príčinou dopravnej
nehody bolo konanie obžalovanej.

Ak bolo znalcom namietané, že 86-ročný poškodený mal v danom prípade vyhodnotiť nebezpečnosť
vzniknutej situácie tým spôsobom, že by nepokračoval v chôdzi a zastal by v strede cesty, toto nie je

možné akceptovať. Znalec tým naznačuje, že chodec na priechode (poškodený) si mal počínať tak,
aby zastavením dal prednosť vozidlu, čím by obžalovanej umožnil bezpečne s vozidlom prejsť. Bolo
po ňom žiadané, aby aktívne ovplyvnil začínajúci nehodový dej (vyvolaný obžalovanou) a pokúsil sa
odvrátiť hroziacu nehodu, pri ktorej prišiel o život. V skutočnosti však poškodený, ktorý vzhľadom ku
vzdialenosti, ktorú pred zrážkou prešiel včas a nie bezprostredne pred prichádzajúcim vozidlom a

plynule po priechode prechádzal na druhú stranu, ku vzniku dopravnej nehody ničím neprispel.

Právne posúdenie skutku je preto podľa názoru krajského súdu správne. Vo všeobecnej rovine je treba
uviesť, že trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods.1, ods.2 písm. a) Trestného zákona sa dopustí ten,
kto inému z nedbanlivosti spôsobí smrť a ak taký čin spácha porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej

z páchateľovho zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej mu podľa zákona.

Pokiaľ ide o výrok o treste, zákon v tomto prípade umožňuje páchateľovi uložiť trest odňatia slobody
od 2 do 5 rokov. Pokiaľ ide o výmeru skúšobnej doby tá je možná od 1 roka do 5 rokov a trest zákazu
činnosti od 1 do 10 rokov. Pokiaľ okresný súd obžalovanej ukladal trest vo výmere na samej dolnej

hranici postupoval správne. Pochybil však okresný súd, pokiaľ obžalovanej určil skúšobnú dobu takmer
na hornej hranici a trest zákazu činnosti v hornej polovici sadzby, keďže ide o doposiaľ netrestanú
páchateľku, ktorá sa pred týmto skutkom do rozporu so zákonom nedostala, keďže v odpise registra
trestov ani v evidencii priestupkov Ministerstva vnútra nemala doposiaľ žiaden záznam. Z tohto dôvodu,
keďže išlo o nedbanlivostný trestný čin, obžalovaná sa pred nehodou pohybovala nižšou ako dovolenou

rýchlosťou potom krajský súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a obžalovanej uložil trest
vo výmere dvoch rokov, ktorého výkon odložil na skúšobnú dobu troch rokov. Správne ako poľahčujúce
okolnosti vyhodnotil okresný súd skutočnosť, že obžalovaná doposiaľ viedla riadny život a spáchala
skutok vo veku blízkom veku mladistvých. Nepochybil okresný súd pokiaľ u obžalovanej nevzhliadol
aj obhajobou namietanú poľahčujúcu okolnosť, keďže zo záverov Ústavu súdneho inžinierstva plynie,

že v prípade prvého variantu obžalovaná chodca nevidela, čo je nie neskúsenosť, ale nevenovania sa
riadeniu.

Okresný súd správne priznal poškodenému G.. D. R. škodu vo výške, ktorú tento riadne zdokladoval a
vynaložil na pohreb. Pokiaľ ide o škodu z titulu nemajetkovej ujmy a náhrady za zničené šatstvo, toto

jednak nebolo nezávisle ohodnotené a pre posúdenie nemajetkovej ujmy by bolo potrebné vypočuť aj
ďalších poškodených a vykonať dokazovanie presahujúce rámec tohto trestného konania. Pochybil však
okresnýsúdpokiaľsnárokomnanáhraduškodyneodkázalnaobčianskesúdnekonanieajpoškodených
K. R. a D.. G. R., ktorí si v prípravnom konaní uplatnili riadne škodu z titulu nemajetkovej ujmy. Toto
pochybenie okresného súdu napravil krajský súd.

K námietkam obhajoby týkajúcim sa podľa jej názoru toho, že sudca nie je oprávnený rozhodovať o
odborných problémoch je treba uviesť, že tento názor obhajoby je v priamom rozpore s ust. § 145 ods.1
veta druhá podľa ktorého znalec nie je oprávnený riešiť právne otázky ani hodnotiť vykonané dôkazy,
ani robiť právne závery. Znalecký posudok je len jedným z dôkazov v trestnom konaní a zákon mu

nepripisuje žiadnu privilegovanú hodnotu oproti iným dôkazom. Interpretácia zákonných ustanovení je
plne v kompetencii súdu, nie znalca. Tu krajský súd poukazuje na obrovský počet judikátov, ktoré sú
presne opačné než tvrdí obhajoba.
jednohlasnePoučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.