Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. máj 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/415/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7617210936
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7617210936.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v spore žalobcu: A. M., H.. XX.X.XXXX, L. H. D. XX, zast.
JUDr. Jánom Burocim, advokátom, Za šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, proti žalovanému: Všeobecná
úverová banka, a.s., Mlynské Nivy 1, Bratislava, IČO: 31320155, zast. Beňo & partners advokátska
kancelária, s.r.o., Námestie sv. Egídia 93, Poprad, o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves, č. k. 9Csp(192/2017-158 zo dňa 12.6.2018

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že určil, že Zmluva

o poskytnutí pôžičky č. 331175053 zo dňa 17.6.2014 uzatvorená medzi predchodcom žalobcu a
žalovaným je neplatná a že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.

2. Žalobca sa žalobou podanou proti spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s., Kežmarok na
tunajšom súde dňa 22.5.2017 domáhal, aby súd rozhodol o neplatnosti Zmluvy o poskytnutí pôžičky
č. 331175053 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným mal

uzatvorených niekoľko zmlúv, bolo mu poskytnutých viac ako 5 úverov. Nakoľko mal problémy s ich
splácaním, žalovaný ho oslovil s ponukou refinancovania všetkých záväzkov s tým, že podľa žalovaného
výška dlžnej sumy z úverov činila 7 562,77 €. Opodstatnenosť tejto sumy nevie posúdiť, je málo
gramotný, v písomnej podobe nemal uchovanú žiadnu zo zmlúv. Žalovaný vyčíslil celkovú sumu pôžičky
22 668,48 €. Z predmetnej zmluvy uhradil splátky vo výške 6 182,12 €, ktoré vie preukázať, reálne však
uhradil spolu sumu 6 622,80 €. Vo februári 2017 požiadal žalovaného o splácanie dlhu, ktorý vznikol,
v nižších splátkach. Na základe tejto žiadosti mu bola ponúknutá ďalšia pôžička vo výške 10 000,- €.

Napriek nízkej gramotnosti mu bolo zrejme, že riešenie tejto situácie ďalšou pôžičkou je pre neho a jeho
rodinu neúnosné.

3. Súd citoval § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. a dôvodil, že žalobca namietal neprimerane vysokú
odplatu za poskytnutý úver. Podľa zmluvy výška úrokovej sadzby a rovná hodnote ročnej percentuálnej
miere nákladov. Je tak zrejme, že odplatu za poskytnutie úveru resp. celkové náklady spotrebiteľa sú
tvorené len úrokom z úveru. Preto súd posudzoval úrokovú sadzbu uvedenú v predmetnej zmluve.

Predchodca žalovaného vo formulárovej zmluve uviedol ročnú úrokovú sadzbu vo výške 28,10 %. Podľa
štatistických údajov Národnej banky Slovenska zistených na internetovej stránke NBS, v mesiaci jún
2014 bola priemerná úroková sadzba u spotrebiteľských úverov splatných nad 5 rokov poskytovaných
bankami 12,41 %. Je evidentné, že v prípade predmetnej úverovej zmluvy zo dňa 17.6.2014, sa jedná oviac ako dvojnásobné prekročenie tejto priemernej úrokovej sadzby, keďže dvojnásobok tejto priemernej
sadzby predstavuje 24,82 %. Je všeobecne známe, že subjekty poskytujúce úvery z vlastných zdrojov,
vyžadujú úroky vyššie než úroky požadované bankami v danom čase. Miera tohto prekročenia, v ktorej

súešteúrokypožadovanénebankovýmisubjektmiakceptovateľnévšaknesmieprekročiťrámecdobrých
mravov. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/26/2011,
v zmysle ktorého „Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len
ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke
v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa

pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou
výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni
„ zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu
o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej
finančnejsituácie.Nezodpovedápretovšeobecneuznávanýmvzťahommedziľuďmi,abydlžníkvtakejto
situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou

dobrým mravom, je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania
obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri
poskytovaní úverov alebo pôžičiek“. Je možné poukázať aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 3Co/114/2014 zo dňa 05.11.2014, ktorý uviedol: „Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky
prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje

dobrým mravom. Prevýšenie úrokov o 100 % oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami je
netolerovateľné za žiadnych okolností. Súd tiež zdôraznil, že pokiaľ sú úroky neplatné v celom rozsahu,
nemožno ich ďalej ani moderovať. Aj podľa rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
6Co/102/2016 zo dňa 25.7.2017, pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu
sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však

viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer
úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. V
danej veci úrok dojednaný v zmluve zo dňa 17.6.2014 prekročil 100 % priemernej úrokovej sadzby za
úvery poskytované bankami v danom čase. Podľa ustálenej judikatúry súdov sú úroky akceptovateľné,
pokiaľ neprekročia práve dvojnásobok priemernej úrokovej sadzby za úvery poskytované bankami.

Vyššie úroky sú úroky v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ žalovaný poukázal na to, že výšku odplaty
je potrebné posudzovať podľa finančnej situácie spotrebiteľa, spôsobu a miery zabezpečenia jeho
záväzku, objemu poskytnutých finančných prostriedkov a lehoty splatnosti, aj pri posúdení uvedených
skutočností je potrebné konštatovať, že výška úrokovej sadzby je neprimeraná. Hoci vzhľadom na
finančné pomery žalobcu a objem finančných prostriedkov je pochopiteľné, že predchodca žalobcu

stanovil vyššiu než priemernú sadzbu úrokov, ani tieto skutočnosti však neodôvodňujú určenie výšky
úrokovej sadzby nad dvojnásobok priemernej hodnoty úrokov pri úveroch poskytovaných bankami.

4. V zmluve o úvere zo dňa 17.6.2014 je uvedená ročná percentuálna miera nákladov 28,10 %.
Táto taktiež viac ako dvojnásobne prevyšuje priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov.

Aj keď predmetná zmluva bola uzatvorená v mesiaci júl 2014, súd poukazuje na ustanovenie § 1a
ods. 1 vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka účinného od 1.9.2014, v zmysle ktorého odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov
spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1
ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Priemerná ročná percentuálna miera nákladov v čase

uzatvorenia zmluvy predstavovala 11,89 %. V konečnom dôsledku súd konštatuje, že celkové náklady
žalobcu ako spotrebiteľa by podľa zmluvy boli vo výške 12 905,71 €. Je skutočne v rozpore s dobrými
mravmi, aby spotrebiteľ za poskytnutie úveru uhradil ako odplatu sumu oveľa vyššiu, ako výšku skutočne
poskytnutého úveru v danom prípade 9 762,77 €. Odplata za poskytnutie úveru prevyšuje skutočne
poskytnutý úver až o sumu 3 142,94 €.

5. Súd v tomto smere poukazuje súd aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo
dňa 22.2.2018, v zmysle ktorého eurokonformným výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.
129/2010 Z.z., dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010
Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu,

teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie
§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto
ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Uvedené ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva oúvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká
časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.

6. Použitie tak malého písma, či už v zmluve, alebo Všeobecných obchodných podmienkach považuje
súd za klamlivú praktiku, v dôsledku ktorej spotrebiteľ je viazaný aj podmienkami, s ktorými pre
veľkosť písma ani nemal možnosť sa oboznámiť. Pre nečitateľnosť je možné tieto zmluvné podmienky
považovaťzaneprijateľné,keďževzhľadomnaužuvedenévyvolávajúhrubúnerovnováhuvneprospech
spotrebiteľa ako slabšej strany. Aj z tohto dôvodu, okrem neprimerane vysokej odplaty za úver,

súd považuje zmluvu č. 331175053 za neplatnú. Žalobca namietal, že predchodca žalovaného pri
poskytnutí úveru nekonal s odbornou starostlivosťou. V zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.
veriteľ je pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru, pričom za hrubé porušenie povinnosti sa považuje posudzovanie schopnosti

splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa
alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich
schopnosti splácania úverov. Predchodca žalovaného už len z vlastnej databázy úverov musel poznať
finančnú situáciu žalobcu t.j. hlavne výšku jeho príjmu a schopnosť splácať úver. Podľa vyjadrenia
žalovaného práve z tohto dôvodu bol žalobcovi poskytnutý úver na refinancovanie predchádzajúcich

úveroch, kde došlo k zníženiu mesačnej splátky o 89,- € oproti splácaniu jednotlivých predchádzajúcich
úverov t.j. znížilo sa úverové zaťaženie žalobcu. Je pravdou, že oproti predchádzajúcim mesačným
splátkach, ktoré mal žalobca uhrádzať v sume spolu v sume 325,52 € došlo refinancovaním úverov
žalobcu k zníženiu mesačnej splátky na sumu 236,13 €. Súd však nemôže súhlasiť s tým, že došlo k
zníženiu úverového zaťaženia na strane žalobcu a že finančnú situáciu žalobcu predchodca žalovaného

posudzoval s odbornou starostlivosťou. V prvom rade je potrebné uviesť, že predmetným úverom
poskytnutým žalobcovi dňa 17.6.2014 okrem refinancovania predchádzajúcich úverov žalobcu spolu vo
výške 7 562,77 €, predchodca žalovaného poskytol žalobcovi úver vo výške 9 762,77 € t.j. o 2 200,-
€ viac ako bolo potrebné na splatenie predchádzajúcich úverov. Tým v podstate zaťažil žalobcu ako
spotrebiteľa viac, keďže aj vzhľadom na navýšenie úveru, nový úver bol poskytnutý v neprimerane

vysokej sume, ktorú by žalobca splácal oveľa dlhšie než predchádzajúce úvery. Uvedená skutočnosť
nemá však vplyv na posúdenie platnosti úverovej zmluvy poukazujúc na ustanovenie § 7 a § 11 zákona
č. 129/2010 Z.z.

7. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj

bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobca bol v konaní úspešný a preto mu
bola priznaná náhrada trov konania v plnom rozsahu. O výške trov súd rozhodne po nadobudnutí
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

8. V podanom odvolaní žiadala žalovaná zmeniť rozsudok a žalobu zamietnuť (pre dôvod podľa § 365

ods. 1 písm. f), h) CSP).

9. V odvolaní o. i. uviedol, že súd prvej inštancie sa zaoberal aj posúdením otázky či v danom prípade
je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu, pričom dospel k záveru, že
tento daný je, keďže v zmysle § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a

iných úveroch účinného od 01.01.2018 sa spotrebiteľ môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti
spotrebiteľskej zmluvy. Žalovaný má za to, že rozhodnutie súdu, ktoré žalobcovi neprináša žiadnu
pozitívnu zmenu s ohľadom na výšku jeho záväzku, je rozhodnutím vydaným v rozpore s ust. § 137
CSP. Žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení, že Zmluva o pôžičke je neplatná. Prednosť
má žaloba na plnenie a prípadné posudzovanie platnosti zmluvy je len predbežnou otázkou. Žalovaný

na potvrdenie svojich tvrdení žalovaný poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.:
6Co/41/2017, v zmysle ktorého: "Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je základným
procesným predpokladom každej tzv. určovacej žaloby, bez jeho existencie je vylúčené zaoberať sa
takouto žalobou vecne. Súd v každom štádiu konania musí mať existenciu naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení preukázanú. Určovacie žaloby majú tak podľa právnej teórie ako aj

záverov rozhodovacej praxe súdov aj judikatúry opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia
práva a nie už jeho porušenia. Určovací návrh má charakter preventívnej ochrany práv, keď musí
existovať stav právnej neistoty žalobcu, ktorý má práve určovací návrh (žaloba) odstrániť. Naliehavosť
právneho záujmu na požadovanom určení, v danom prípade určení neplatnosti predmetnej zmluvy,musí spočívať v tom, že by sa ním vyriešili všetky sporné právne otázky medzi stranami a vytvoril by
sa pevný právny základ pre budúce právne vzťahy. Naopak, nápravy stavu vzniknutého porušením
práva sa možno domáhať pomocou žaloby na plnenie. Za nedovolenú - pri možnosti žaloby na plnenie

- možno považovať určovaciu žalobu tam, kde by neslúžila potrebám praktického života, ale len
zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Vychádzajúc z uvedeného krajský súd sa stotožňuje so záverom
okresného súdu, že určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke by neodstránilo stav právnej neistoty, teda
nezabránilo by veriteľovi (žalovanému) z tejto zmluvy domáhať sa vrátenia poskytnutého plnenia titulom
bezdôvodného obohatenia. Vyriešiť otázku, či bolo plnené na existujúci alebo neexistujúci záväzok

možno tiež len v konaní o návrhu na plnenie. Takýto záver je namieste i vo vzťahu k otázke či a
komu žalobkyňa vlastne dlhuje, ktorú možno riešiť práve konaním na plnenie. Rozhodnutie o platnosti
či neplatnosti zmluvy o pôžičke v tomto konaní by nevytvorilo pevný právny základ pre vzťah strán
a bolo by iba predpokladom ďalšej žaloby na prípadné vydanie bezdôvodného obohatenia jednou zo
strán. Krajský súd záverom udáva, že neexistencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení vylučuje možnosť aplikácie ustanovení §53a Občianskeho zákonníka a § 298 CSP, teda možnosť

skúmania rozhodovania o neprijateľnosti zmluvných podmienok." Žalovaný na potvrdenie svojich tvrdení
poukazuje tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 8 Cdo/251/2015 zo dňa 16.03.2016 v zmysle
ktorého: „Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že
určenie (vyslovenie) neplatnosti úverovej zmluvy (či už celkom alebo čiastočne) by neodstránilo stav
právnej neistoty, t.j. nemohlo by zabrániť veriteľovi z tejto zmluvy domáhať sa vrátenia poskytnutého

plnenia titulom bezdôvodného obohatenia, t.j. vrátenia toho, čo navrhovateľ podľa zmluvy dostal, resp.
čo zaňho plnil niekomu inému (druhej veriteľke). Vyriešiť otázku, t.j. spor, či bolo plnené na existujúci
alebo neexistujúci záväzok, možno len v (už prebiehajúcom) konaní o návrhu na plnenie. Takýto záver je
namieste bez ohľadu na tvrdenia navrhovateľa o jeho neistote vo vzťahu k otázke či a komu dlhuje, ktorú
možno riešiť práve v konaní o plnenie." Súd prvej inštancie má za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere

je neplatná z dôvodu, že úroková sadzba vo výške 28,10 % je v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle
ust. § 53 ods. 6 Obč. Z. „Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov,
nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské
úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú
situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných

prostriedkov a lehotu splatnosti." Celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom
sa podľa § 2 pís. g) ZosÚ rozumejú: „všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov
akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a
ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na
doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ

musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver
alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok". V Zmluve o pôžičke bola dojednaná odplata za
poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme spotrebiteľského úveru vo výške 28,10 % p.a. (úroková
sadzba poskytnutého spotrebiteľského úveru sa rovnala RPMN), teda je zrejmé, že žalovaný ako veriteľ
nepožadoval od spotrebiteľa „nad rozsah" úrokovej sadzby žiadne ďalšie poplatky a ani iné plnenia

súvisiace s poskytnutím spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe Zmluvy o pôžičke. Podľa
právneho názoru žalovaného je možné dohodu o odplate posúdiť ako dojednanie, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi iba v prípade ak vzhľadom na všetky okolnosti prípadu najmä však na finančnú situáciu
spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov
a lehotu splatnosti je zrejmé, že predmetné zmluvné dojednanie je v rozpore s takými etickými pravidlami

správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho
hodnotového poriadku, ktoré sú všeobecne uznávané a zachovávané. Bolo by v rozpore s podstatou
inštitútu dobrých mravov vyhodnotiť zmluvné dojednanie v Zmluve o pôžičke o výške odplaty vo výške
28,10 %, za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi nakoľko, by sa negoval zámer zákonodarcu a celkový
význam inštitútu dobrých mravov ako celospoločensky uznávaných pravidiel etiky a morálky. Žalovaný

týmto chce poukázať aj na ustálenú rozhodovaciu prax súdov v tejto otázke, pričom ani v jednom prípade
nie úroková sadzba rovnajúca sa RPMN (odplata za poskytnutý úver) vo výške 28,10 % považovaná
za takú, ktorá by mala byť v rozpore s dobrými mravmi: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za
užívanie požičanej Finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym
predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda

o výške úrokov totiž musí byt v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa
priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav
pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v
čase uzavretia zmluvy. Preto sa touto skutočnosťou mal súd v rámci dokazovania zaoberať a ustáliť,či obsah právneho úkonu, v ktorom je výška úrokov 60 % ročne, neodporuje dobrým mravom, aj keď
sa účastníci právneho úkonu na výške úrokov dohodli. Za účelom určenia prípustnej miery úroku preto
treba doplniť dokazovanie vyjadrením minimálne jedného peňažného ústavu k výške úrokovej miery

poskytovanej v peňažných ústavoch, až potom možno o žalobe rozhodnúť." rozhodnutiu NS SR sp.zn.:
1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07. 2009. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje tiež na právny záver vyslovený
v rozsudku Najvyššieho súdu SR 5Cdo 26/11 zo dňa 26.04.2012, ktorý uviedol: „Neprimeranou, a
preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými

bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek." V spomínanom prípade, kde Najvyšší súd dospel k
záveru o výške úrokov dohodnutej v rozpore s dobrými mravmi išlo o dve zmluvy o pôžičkách, pri
ktorých úroky presahovali takmer 4 až 5,5 násobne obvyklú úrokovú mieru v bankách. Poukazujeme
na to, že aj v tomto rozhodnutí je možné za určitých okolností posudzovať dojednanie o odplate v
rozpore s dobrými mravmi, ak odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov (úrok/RPMN) prevyšuje
60% ročne a nie ako je dojednané v Zmluve o pôžičke 28,10 % - čo je odplata o viac než polovicu nižšia.

Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že žalobca bol
oboznámený so Všeobecnými obchodnými podmienkami. Žalovaný poukazuje na inkorporačnú doložku
v zmluve článok VI. Vyhlásenie zmluvných strán: „Riadnym vyplnením a podpísaním tejto Zmluvy
všetkýmizastúpenýmistranamiuzavrelaspoločnosťConsumerFinanceHolding,a.s.sklientomZmluvu,
ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky... Zmluvné strany vyhlasujú, že si

Zmluvu vrátane jej súčasti prečítali, že bola uzatvorená slobodne, vážne a po vzájomnom prerokovaní
ich vôle, jej obsahu riadne porozumeli a na dôkaz týchto skutočností pripájajú svoje podpisy." Všeobecné
obchodné podmienky boli žalobcovi odovzdané pred tým než došlo k podpísaniu Zmluvy o pôžičke,
ktoré si mal žalobca, v súlade s legitímnym očakávaním žalovaného v seriózny prístup klienta, pozorne
preštudovať a zvážiť, či hodlá vstúpiť so žalovaným do záväzkového vzťahu. Teda niet pochýb o

tom, že žalobca v čase uzatvorenia Zmluvy o pôžičke musel vedieť - byť informovaný o konkrétnych
podmienkach poskytnutia úveru, teda aj o termíne splátok. Pokiaľ sa týka argumentu súdu prvej
inštancie, že zo zmluvy nemožno zistiť ďalšie podmienky poskytnutia splácania úveru, pretože tieto
sú zakomponované do všeobecných obchodných podmienok žalovaný poukazuje na to, že súkromné
právo ako aj právny poriadok SR umožňuje aby bola uzatvorená zmluva obsahom viacerých na seba

nadväzujúcich listín. Je bežnou súkromnoprávnou praxou, že neoddeliteľnou časťou samotnej zmluvy
sú jej prílohy prípadne všeobecné obchodné podmienky. Písomná zmluva môže mať neobmedzený
počet častí, s ktorými zmluvné strany môžu prejaviť súhlas jedným podpisom. Jedným podpisom je
vždy možné prejaviť súhlas napr. s obsahom úverovej zmluvy a fyzickým prevzatím úveru, súhlas s
obsahom kúpnej zmluvy a prevzatím tovaru, súhlas s úverovou zmluvou a zabezpečením úveru a

pod. Zároveň žiaden právny predpis platný na území SR takéto konanie subjektov súkromného práva
nezakazuje. Je potrebné ďalej poukázať na skutočnosť, že Zmluvné podmienky respektíve VOP sú
výsledkom štandardizácie uzatvárania zmlúv medzi odporcom ako dodávateľom služieb a viacerými
(kontrahentmi) ako spotrebiteľmi, jedná sa teda o katalóg ustanovení, ktoré síce vytvorila iba jedna
strana, avšak vytvorila ich s odbornou starostlivosťou a to tak, aby zjednodušila negociáciu pri tak

zložitých záväzkoch ako sú spotrebiteľské úvery. Po odsúhlasení en block sa stávajú neoddeliteľnou
súčasťou adhéznej (formulárovej zmluvy). V Podmienkach k Zmluve, resp. vo VOP, sú upravené také
práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré sú nemenné s ohľadom na akéhokoľvek účastníka zmluvného
vzťahu - jedná sa o také dojednania v spotrebiteľskej zmluvy, ktoré nemusia byť z povahy veci dojednané
individuálne. Žalovaný taktiež zdôrazňuje, že v čase uzatvorenia Zmluvy podľa vtedy platných právnych

predpisov neexistoval predpis, ktorý by upravoval fond a veľkosť písma spotrebiteľských zmlúv, na
rozdielodprávnehostavuplatnéhovsúčasnosti.Podľa§53cOZakjespotrebiteľskázmluvavyhotovená
písomne, predmet a cena nesmú byť uvedené menším písmom ako iná časť takejto zmluvy s výnimkou
názvu zmluvy a označení jej častí. Zmluva uzatvorená v rozpore s týmto ustanovením je neplatná.
V zmysle vyššie uvedeného citovaného zákonného ustanovenia žalovaný nekonal v rozpore s týmto

ustanovením. Podľa názoru žalovaného veľkosť písma a formát predmetných zmluvných podmienok nie
je pre priemerného spotrebiteľa nečitateľný. Text zmluvných podmienok je navyše prehľadne rozčlenený
odsekmi a zvýraznenými nadpismi jednotlivých častí. Veľkosť písma samotného textu nie je neprimeraná
bežným zvyklostiam v tejto oblasti služieb. V zmysle uvedeného má žalovaný za to, že výklad aplikovaný
súdom prvej inštancie nebol správny ani v tejto časti a teda súd rozhodol na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci. Žalovaný s poukazom na vyššie uvedené skutkové a právne okolnosti zastáva
názor, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f)/ a h/ C.s.p.). Na základe uvedeného
v zmysle § 355 a nasl. C.s.p. žalovaný navrhuje, aby odvolací súd s poukazom na § 388 C.s.p. zdôvodovpodľa§365ods.1písm.h/C.s.p.zmenilrozsudoksúduprvejinštancietak,žežalobuzamietne.
Žalovaný si uplatňuje nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

10 Vo vyjadrení k odvolaniu uviedol žalobca nasledovné, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného ohľadom
absencie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy. Vyslovenie neplatnosti zmluvy
priamo rieši spor medzi stranami sporu tým, že dáva žalovanému jasné rozhodnutie o tom, že nemá
právo k uplatňovaniu dlhu zo zmluvy o úvere spolu so všetkými akcesorickými dojednaniami, ktoré mu
mali uľahčiť uplatňovanie jeho práv. Táto možnosť pre spotrebiteľa je osobitne upravená v ust. § 11 ods.

4 zákona 129/2010 Z.z., a teda že, Spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru žalobou (zmena účinná od 1. januára 2018). Zákon následne priamo odkazuje spotrebiteľa na
ustanovenia § 137 ods. c) a d) Civilného sporového poriadku. Vzhľadom na to, že možnosť dovolávať
sa neplatnosti zmluvy obsahuje priamo osobitný predpis znamená, že žalobca ani nebol povinný
preukazovať naliehavý právny záujem. Podľa § 137 písm. c/ CSP, Žalobou možno požadovať, aby sa

rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý
právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, zmysle uvedeného
teda poukaz na rozsudok KS Trenčín z roku 2017 neobstojí, nakoľko tento ani nemohol zohľadniť
novelizáciu zákona č. 129/2010 Z.z.. Uvedené platí pre poukaz na rozsudok NS SR z roku 2015.
Súd ďalej správne aplikoval skoršie rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, pokiaľ ide o neprimerané

vysokú úrokovú sadzbu vo výške 28,10%, ktorá odporuje dobrým mravom. Pri dojednávaní úrokov pri
peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez
ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými
mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí" bez ohľadu na to, v akej
situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý

svoje voľné peňažné prostriedky mieni „ zhodnotiť" obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na
skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často
práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným
vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky.
Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods.

1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú
najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov
alebo pôžičiek. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011). Nadiktovaná
výška úrokov tak dosiahla v tomto prípade vyše dvojnásobok priemeru v rozhodnom období a teda
žalovaný vybočil z pravidiel morálky a nekonal v súlade s dobrými mravmi. To čo žalobca považuje

za dôležité je, aby pre vyslovenie rozporu s dobrými mravmi muselo dôjsť k podstatnému prekročeniu
sadzieb v porovnaní s priemerom, ktorý poskytujú banky. Vyše dvojnásobná sadzba je podstatným
prekročením a nie len zanedbateľnou odchýlkou. Poslednou námietkou žalovaného bolo, že žalobca bol
oboznámený s VOP na základe toho, že podpísal inkorporačnú doložku v zmluve v čl. VI. S uvedeným
nemožno súhlasiť. To, že žalobca podpísal vopred pripravenú zmluvu, ktorú jednostranne nadiktoval

žalovaný ešte nezakladá skutočnosť, že naozaj k oboznámeniu s VOP došlo. Bolo úlohou žalovaného
preukázať výsluchom osoby na strane žalovaného, ktorá zmluvu uzatvárala, rozsah v akom sa viedlo
oboznámenie s obsahom zmluvného vzťahu. Žalovaný však ostal celkom pasívny. Nie je žiaden dôvod
na to, aby podstatné náležitosti zmluvy o úvere sa presúvali do VOP. Tieto majú byť jednoducho a
stručne uvádzané v zmluvy o úvere bez toho, aby ich musel spotrebiteľ hľadať v spleti komplikovaných

VOP, ktorých účelom je odradiť spotrebiteľa od ich štúdia. Je pravdou, že požiadavka na veľkosť písma
vznikla v zákonodarnej rovine neskôr ako zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, a to pol roka
po uzatvorení zmluvy o úvere, avšak táto požiadavka je len pretavením dobrým mravov a požiadavky
zrozumiteľnosti na právne úkony. Pokiaľ je obsah zmluvy čitateľný len pomocou pomôcok, tak je zjavné,
že pripravený dodávateľ (žalovaný) chce odradiť spotrebiteľa od porozumenia obsahu zmluvy a jeho

štúdia vôbec. Súd pozitívne zohľadnil aj iné rozhodnutia odvolacích súdov a rozhodol sa nevytvárať
právnu neistotu protichodným rozhodnutím, riadil sa teda základnými zásadami CSP. Žalobca navrhuje
uložiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

11. Odvolací súd dňa 27.3.2019 vyzval právneho zástupcu žalobcu, aby oznámil do 10 dní, či došlo k

iniciovaniu mimosúdnej dohody s následným späťvzatím žaloby, keďže žiadali poskytnúť lehoty jedného
mesiaca na uzavretie dohody, predtým došlo podanie od žalovaného, že oznámi v lehote jedného
mesiaca, či došlo k späťvzatiu žaloby alebo nie, vzhľadom na mimosúdne rokovania.12. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13. Podľa § 474 CSP tento zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2016.

14. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a rozsudok potvrdil

podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, na čom nič nemení ani odvolanie.

15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny

predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp.
ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu
vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho
ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu
alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák.

alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho
príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust.
vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.

16. Zo skutočností uvedených v odvolaní jednoznačne vyplýva, že do úvahy prichádzajúci odvolací

dôvod nie je daný, lebo súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav
ho správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery
o právach a povinnostiach strán sporu.

17. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2 CSP) možno doplniť:

18. Odvolací súd súhlasí s dôvodmi, ktorým odôvodnil argumentačne svoje rozhodnutie súd prvej
inštancie a určil neplatnosť úveru. Napokon použitie tak malého písma vo Všeobecných obchodných
podmienkach sa už považovalo v súdnej praxi za klamlivú praktiku, keď spotrebiteľ bol viazaný aj
podmienkami, s ktorými pre veľkosť písma ani nemal možnosť sa oboznámiť, v predmetnej zmluve

podľa V. časť zmluvy je písaná síce drobným písmom, ale jednotlivé zmluvné podmienky neboli
vôbec vysvetlené spotrebiteľovi, t. j. žalobcovi a nemal on možnosť obsah týchto podmienok ovplyvniť.
Predmetnýmúveromžalobcovi17.6.2014žalovanýposkytolnarefinancovaniepredchádzajúcichúverov
7.562,77 €, predchodca žalovaného tiež predtým mu dal úver vo výške 9.762,77 €, t. j. o 2.200 €
viac ako bolo potrebné na splatenie predchádzajúcich úverov, týmto bol zaťažený žalobca, čo je v

rozpore s § 7 a § 11 zák. č. 129/2010 Z.z. Okrem iného ustálená súdna prax (rozsudok NS SR
8Cdo/114/2017 zo 6.3.2019), vysvetlil vyčerpávajúcim spôsobom kvalifikáciu neprijateľných podmienok
úverových zmlúv, ktoré ak sú v neprospech spotrebiteľa, tým, že spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán, nemôžu byť len zo zákona dané podľa § 53 ods. 5 a § 54
ods. 1, 2 Obč. zák.

19. Naviac vôbec nebola skúmaná bonita žalobcu, pretože aj Ústavný súd SR už judikoval, že žalovaný
mal jednoznačne skúmať, či dlžník nebude mať zjavný problém svoj úver splatiť a pritom nejde o
zvlášť prísne a neprimerané požiadavky pre banky a nebankové spoločnosti. Reálne splácanie dlhu je
predovšetkým v záujme celej spoločnosti, úveruschopnosť žalobcu, ktorá nebola skúmaná zo strany

žalovaného, považuje odvolací súd za ďalší dôvod vyhovenia žaloby, zákonom daná povinnosť v § 7
ods. 1 je alfou a omegou dodržiavania zásad pri poskytovaní úverov (veriteľ je pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver...).

20.Odvolacísúddopĺňa,ženielenustanoveniaformulárovýchzmlúvsmilimetrovýmpísmom,doktorých
znenia nemá možnosť hovoriť spotrebiteľ a tieto zasahujú obsah týchto zmlúv, ale aj nesplnenie si
povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa znamenala, že súd prvej inštancie zákonne rozhodol, keď vyhovel
žalobe.21. Zákonné je aj jeho rozhodnutie vo výroku o náhrade trov konania.

22. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

23. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

24. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

25. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu bola priznaná náhrada jeho trov v plnom
rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie.

27. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.