Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 16. august 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/294/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718200802
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6718200802.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobcu PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátska kancelária
JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Pribinova 25, 810 11 Bratislava, P.O.BOX 41, IČO: 47 233 516, proti
žalovanému N. X., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom T. XXXX/XX, XXX XX N., o
zaplatenie 1 504,69 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen
č.k. 19Csp/33/2018-63 zo dňa 29. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen v časti výroku, ktorým zamietol žalobu o zaplatenie sumy 713,12

Eur spolu s úrokom z omeškania s úrokom z omeškania 0,55 % ročne zo sumy 873,55 Eur za deň 24.
09. 2015, spolu s úrokom z omeškania 0,55 % ročne zo sumy 631,14 Eur od 25. 09. 2015 do zaplatenia
(časť II. výroku), p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok Okresného súdu Zvolen v časti výroku, ktorým zamietol žalobu o zaplatenie zmluvnej
pokuty vo výške 0,04 % denne zo sumy 1 504,69 Eur od 24. 09. 2015 do zaplatenia (časť II. výroku)
a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) zrušuje a vec mu v tomto rozsahu vracia na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 29. 07. 2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 873,55 Eur spolu s úrokom z omeškania 0,55 % ročne zo sumy 873,55 Eur od 25. 09. 2015 až do
zaplateniaatodo3dníodprávoplatnostirozsudku(I.výrok)avozvyšnejčastižalobuzamietol(II.výrok).
O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť
žalobcovi trovy konania v rozsahu 16,12 %, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie
o výške náhrady trov konania (III. výrok).

Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
sumy 1 504,69 Eur spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,04 % denne a úrokom z omeškania 0,55
% ročne zo sumy 1 504,69 Eur od 24. 09. 2015 do zaplatenia (tak aby zmluvná pokuta a úrok z
omeškania neprevýšili 1 500,- Eur), ako aj nákladov vo výške 81,98 Eur spojených s mimosúdnym
uplatnením pohľadávky a tiež náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia s odkazom na Zmluvu
o revolvingovom úvere č.8500112829 uzavretú dňa 29. 04. 2015 (ďalej aj „Zmluva o úvere“).
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 39 ods. 1, § 37 ods. 1 , § 52, § 52a, § 517 ods. 2

Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,OZ“), § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. k), t) ,
ods. 5, 6 OZ v znení účinnom do 22. 12. 2015, § 1 ods. 1, 2, 3, 4, § 1a ods. 1, § 3 Nariadenia Vlády SR
č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „NV č. 87/1995 Z.z.“), § 11 ods. 1 písm. b), d), § 9 ods. 2 písm. f), k), l) zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 22. 12. 2015 (ďalej len ako „Zákon o spotrebiteľských
úveroch,“ resp. ,,ZoSÚ“), § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení

zákona č. 87/2017 Z.z. (ďalej aj „CSP“).
Podľa názoru súdu prvej inštancie Zmluva o úvere z 29. 04. 2015 ako aj Dohoda o poskytovaní služieb
sú spotrebiteľskými zmluvami a Zmluvu o úvere je nutné považovať za bezúročnú a bez poplatkov a
Dohodu o poskytovaní služieb za neplatnú.
Súd prvej inštancie posudzoval Zmluvu o úvere a Dohodu o poskytovaní služieb aj v kontexte ust. § 52a

OZ,pretožeobetietozmluvyboliuzavretévtenistýdeňaprijednomrokovaní,pričomsúdprvejinštancie
zistil, že závislou je len Dohoda o poskytovaní služieb a to od Zmluvy o úvere (naopak to však neplatí).
Podľa čl. 2 Zmluvných dojednaní (v spore boli predložené len nepodpísané Zmluvné dojednania) sa
zmluva uzatvára na predtlačenom formulári žalobcu, kedy vyplnená žiadosť žalovaným o poskytnutie
úveru je návrhom žalovaného na uzavretie zmluvy zo dňa 27. 04. 2015 a zmluva je uzavretá podpisom
veriteľa (žalobcu) dňa 29. 04. 2015, dlžníka spoludlžníkov 1 a 2 /. V zmysle bodu 14 Zmluvy o úvere

podpisomžalobcudňa29.04.2015 uzavreližalobcaažalovanýZmluvuoúvere,ktorávčasejejpodpisu
zo strany žalovaného obsahovala (len) nasledovné údaje (bod 5): o mesačnej platbe („splátky spolu
s platbou podľa Dohody o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá“) vo výške 81,87 Eur; o mesačnej
splátke vrátane úrokov 47,17 Eur; o poskytnutej čiastke (úver) 1500,- Eur; o poplatku za poskytnutie
úveru 150,- Eur; údaj o splatnosti úveru (počet splátok) „42“; údaj o celkovej čiastke, ktorú mal žalovaný

zaplatiť : 2 131,14 Eur; údaj o predpokladanej RMPN za úver : 25,73 %; o ročnej úrokovej sadzbe :
17,68 % ; o priemernej RPMN za úver : 36,30 %; o poskytnutej čiastke revolvingu : 1 500,- Eur; o
celkovej čiastke pri revolvingu : 2 131,14 Eur
Podľa čl. 2 bod 2.1 Zmluvných dojednaní mal byť termín splatnosti v prípade akceptácie návrhu zo
stranyžalobcustanovený(jednostranne)žalobcomnakonkrétnydeňmedzivporadí1.-15.dňom,takisto

mala byť stanovená jednostranne žalobcom aj splatnosť prvej splátky (medzi 1.-15. dňom nasledujúceho
mesiaca po poskytnutí úveru, tak že minimálne to bude 32 dní od poskytnutia úveru a nie viac ako 48
dní). Celková výška RPMN mala byť (čl. 3, bod 3.1 Zmluvných dojednaní) žalovanému (jednostranne)
oznámená žalobcom podľa čl. 2, bod 2.2 Zmluvných dojednaní.
Podľa čl. 2, bod 2.2 Zmluvných dojednaní mali byť konkrétne (zákonné) náležitosti spotrebiteľskej

úverovej zmluvy (jednostranne) oznámené žalovanému zo strany žalobcu - v danom prípade tieto
zákonné náležitosti (najmä dátum splatnosti prvej splátky a dátum splatnosti poslednej splátky), ktoré
mali byť (avšak neboli) obsiahnuté v samotnej Zmluve o úvere, boli uvedené až v jednostrannom úkone
žalobcu - v Oznámení žalobcu o schválení úveru z 29. 04. 2015.
Podľa čl. 2, bod 2.5 Zmluvných dojednaní poplatok za poskytovanie úveru je splatný v deň uzavretia

zmluvy. Samotná Zmluva o úvere obsahuje predtlačenú formuláciu, ktorou žalovaný žiada o započítanie
pohľadávky žalobcu s pohľadávkou žalovaného ku dňu poskytnutia úveru.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že Zmluva o úvere neobsahuje zákonnom predpísané náležitosti
v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a l) Zákona o spotrebiteľských úveroch a to dobu trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a ani termín jednotlivých

splátok, pretože v Zmluve o úvere je pri údaji „splatnosť úveru“ uvedený len počet splátok 42, bez
určenia konkrétneho dátumu konečnej splatnosti dňom, mesiacom a rokom a pokiaľ ide o údaj o termíne
splátok, tento v predmetnej zmluve nie je uvedený vôbec. Tieto zákonom požadované údaje obsahuje
len jednostranné oznámenie žalobcu žalovanému zo dňa 29. 04. 2015, čo nemožno považovať za
dojednanie zmluvných strán (dvojstranný právny úkon), nakoľko ich jednostranne určil resp. doplnil

žalobca.
Zmluvu o úvere súd prvej inštancie považoval za bezúročnú a bez poplatkov aj z dôvodu, že je v nej
uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. V zmluve uvedená
RPMN 25,73 % nekorešponduje so skutočnou RPMN, je v rozpore s ust. § 1 NV č. 87/1995 Z.z., v
časti RMPN nezohľadňuje aj poplatky resp. splátky na základe Dohody o poskytovaní služieb, pričom

mesačná splátka 34,70 Eur za „služby“, mala byť zahrnutá do RPMN. Celková čiastka, ktorú mal
žalovaný zaplatiť, nie je 2 131,14 Eur, ako bolo uvedené v Zmluve o úvere, ale až 3 438,54 Eur a teda
ustanovenia Zmluvy o úvere v časti RPMN, ako aj v časti celkovej čiastky, ktorú mal žalovaný zaplatiť,
považoval súd prvej inštancie za zavádzajúce (klamlivé) vo vzťahu k žalovanému (spotrebiteľovi) a v
jeho neprospech. Súd prvej inštancie poukázal na to, že priemerná výška RPMN za druhý kvartál r.

2015 predstavovala v prípade úverov poskytovaných bankami 13,50 % (dvojnásobok 27,00 %) a pri
iných (nebankových) veriteľoch predstavoval vážený priemer RPMN 14,03 % (dvojnásobok 28,06 %).
Postupujúc podľa § 1 Nariadenia Vlády SR dospel súd prvej inštancie k výpočtu skutočnej RPMN, kedy
po sčítaní miery úroku (17,68 %), poplatku za poskytnutie úveru (10 %) a poplatkov za „služby“ (27,76%) dospel k výpočtu RPMN až 55,44 %, čo je takmer 4- násobkom priemernej RPMN pri obdobných
úveroch poskytovaných bankami a nebankovými subjektmi, a teda RPMN je v rozpore s § 1a NV č.
87/1995 Z.z. a § 53 ods. 6 OZ.

Pokiaľ ide o Dohodu o poskytovaní služieb považoval súd prvej inštancie podľa § 37 ods. 1,
53 OZ za neplatnú, pretože žalovanému boli zo strany žalobcu „doplnkové služby“ nanútené a
nedošlo k slobodnému prejavu vôle zo strany žalovanému, tieto služby neboli individuálne so žalovaným
dojednané a ide o neprijateľné zmluvné podmienky podľa § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom do 22.
12. 2015. Podľa názoru súdu prvej inštancie ide o účelovo vymyslené „služby“, ktoré navýšili splátky

úveru skoro o 100 %, pričom je zrejmé, že tieto splátky mal žalovaný platiť aj v prípade, že by reálne
k poskytnutiu žiadnych „služieb“ zo strany žalobcu počas trvania zmluvného vzťahu nedošlo a teda
žalovaný by reálne protiplnenie za svoje platby ani nemusel dostať. Žalobca žalovanému „vnútil“ aj iný
úkon ako ten, ktorý bol pri podpise úverovej zmluvy vo sfére záujmu žalovaného, ktorý len podpisoval
žalobcom vopred pripravené formulárové zmluvy, bez možnosti zasiahnuť do jeho obsahu v tejto časti,
pričom žalobca v spore nepreukázal individuálne dojednanie týchto ustanovení.

Pokiaľ ide dojednanie zmluvných strán ohľadom poplatku za poskytnutie úveru (150 ,-Eur) a možnosť
jeho započítania ku dňu poskytnutia úveru, podľa názoru súdu prvej inštancie ide opäť o neprijateľnú
zmluvnú podmienku, nakoľko takéto dojednanie bolo predpripravené na zmluvnou formulári a je
obsiahnuté tiež v Zmluvných dojednaniach a teda žalovaný nemal reálnu možnosť ovplyvniť obsah
takéhoto dojednania. Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo 21/2013 z 27.

11. 2013.
V danom prípade žalobca reálne neposkytol žalovanému úver 1 500,- Eur, ale len 1 350,- Eur, po
započítaní poplatku 150,- Eur, avšak ako celková výška istiny úveru bola uvedená suma 1 500,- Eur.
Súd prvej inštancie ďalej uviedol: ,,Za neplatné súd považoval aj dojednanie bodu 8.1 čl. 8 Úverovej
zmluvy o zmluvnej pokute vo výške 0,04 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania a to jednak z dôvodu

(i) neprijateľnosti zmluvnej podmienky, kedy zmluvná pokuta sleduje len záujmy žalobcu na včasné
plnenie dlžnej sumy zo strany žalovaného a zmluvná pokuta nebola individuálne dojednaná a tiež (ii)
z dôvodu obchádzania zákona (§517 ods. 2 Obč. Z. v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR) o najvyššej
prípustnej miere úrokov z omeškania, kedy v danom prípade max. 5 % výšku úrokov z omeškania malo
predmetné ustanovenie bodu 8.1 Úverovej zmluvy navýšiť v rozpore so zákonom o ďalších 14,6 % ročne

(0,04 x 365), čím podľa názoru súdu došlo k obchádzaniu zákona a preto je takéto dojednanie neplatné.
Sumaistinyúverubolavzmluvedojednanávovýške1500,-Eur,avšaksúdvzhľadomnavyššieuvedené
skutočnosti(bezúročnosťabezpoplatkovosťúveru)nebralvzreteľpoplatokzaposkytnutýúver150,-Eur
- skutočná výška istiny poskytnutého úveru predstavovala len sumu 1 350,- Eur. Na základe skutočností
vyššie uvedených, keďže (i) súd vyhodnotil Úverovú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov, (ii) Dohodu

o poskytovaní služieb za neplatnú a keďže (iii) dojednania ohľadom zmluvnej pokuty a poplatku súd
považuje za neplatné a (iv) keďže žalobca nepreukázal vznik nároku na náklady vo výške 81,98 Eur
spojené s mimosúdnym vymáhaním pohľadávky a (v) žalovaný uhradil žalobcovi sumu 476,45 Eur, súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 873,55 Eur, čo predstavuje rozdiel medzi skutočnou výškou
istiny poskytnutého úveru (1 350,- Eur) a zaplatenou sumou 476,45 Eur zo strany žalovaného. Pokiaľ

ide o doklady predložené žalovaným - Oznámenie o ukončení zrážania zo mzdy (č.l. 57) a Potvrdenie o
vykonaných zrážkach zo mzdy (č.l. 58), podľa názoru súdu tieto žalovaným predložené listinné dôkazy
nepreukazujú zánik vymáhanej pohľadávky, ale len skutočnosť, že 29.09. 2016 došlo k zastaveniu
vymáhania zrážok, pričom priamo z týchto dôkazov vyplýva, že žalovanému nebola zo mzdy stiahnutá
žiadna suma finančných prostriedkov (ako suma zrazených prostriedkov je uvedené 0 Eur).

Vo zvyšnej časti požadovanej istiny a úrokov súd žalobu zamietol. Súd zaviazal žalovaného aj na
zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 0,55 % ročne, tak ako žiadal samotný žalobca, nie však od
24. 09. 2015, ale až od prvého dňa omeškania, t.j. od 25. 09. 2015. Súd vo zvyšku (zmluvnú pokutu a
náklady s uplatnením) žalobu zamietol, nakoľko žalobca pre neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute
nemá nárok na zmluvnú pokutu a žalobca tiež nemá nárok ani na náklady s mimosúdnym vymáhaním

pohľadávky vo výške 81,98 Eur, ktorých výšku v spore ani nepreukázal.“
O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP a to podľa
pomeru úspechu strán v spore. Žalobca mal úspech v spore 58,06 % a žalovaný 41,94 %, na základe
čoho súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v miere 16,12 %, zodpovedajúcej rozdielu
medzi úspechom žalobcu a úspechom žalovaného v spore. O konkrétnej výške náhrady trov konania

rozhodne vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne do výroku, ktorým vo zvyšnej časti súd prvej inštancie
žalobu zamietol (II. výrok) a do závislého výroku o trovách konania (III. výrok), žalobca podal včas
odvolanie.

Navrhol, aby odvolací súd v odvolaním napadnutých výrokoch rozsudok prvoinštančného súdu zmenil
a žalobe vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu náhradu trov konania v celom rozsahu .
Poukázal na to, že otázka obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola až donedávna
posudzovaná rôzne, pričom k zjednoteniu rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky podstatne
prispelo konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie vo veci C-42/15. Súdny dvor Európskej únie vo

výroku 4 predmetného konania vyslovil pre toto konanie podstatnú vec: Článok 23 smernice 2008/48
sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10
ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov,
pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho
záväzku. Ide o pravidlo výkladu, ktoré treba rešpektovať a skúmať, či tá ktorá náležitosť (aj keby v

zmluve nebola uvedená, čo pre prípad posudzovaných zmluvných vzťahov sporových strán popierame
nižšie) ešte neznamená, že úver je bezúročný. Bezúročný môže byť len vtedy, ak ide o náležitosť,
ktorej neuvedenie je spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa. Rozsah záväzku
spotrebiteľa definujú iné ukazovatele: celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, RPMN a výška
úveru. Zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v zmluvnom vzťahu

splnená viacerými spôsobmi, a to - určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch
a počtu mesačných splátok, - spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v
zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň
termínom konečnej splatnosti, - spôsobom vyplývajúcim zo Splátkového kalendára, ktorý predstavuje
neoddeliteľnú súčasť zmluvy o revolvingovom úvere a ktorý bol žalovanému zaslaný s Oznámením o

schválení úveru. Oznámenie veriteľa o schválení úveru predstavuje dokument, ktorý ma informatívnu
povahu a ktorý je iba potvrdením už dojednaných náležitostí medzi zmluvnými stranami, ktoré sú
obsahom samotnej zmluvy. Cieľom predmetnej listiny je predovšetkým informovanosť spotrebiteľa
titulom zhrnutia už dohodnutých zmluvných údajov. Podporne je možné poukázať aj na rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, kedy samotný súdny dvor uvádza, že ohľadne splatnosti splátok nie

je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ
podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto
splátok.Logickýmdôsledkomaprepojenímtohtozáverusnáležitosťou„termínkonečnejsplatnosti“jeto,
že postačuje také uvedenie údajov, ktoré termín konečnej splatnosti umožňuje identifikovať na základe
v zmluve uvedených údajov, čo bolo zo strany žalobcu splnené - žalovaný mal objektívnu vedomosť

o tom, kedy nastáva termín splatnosti prvej i poslednej splátky úveru (vychádzajúc z počtu splátok a
obsahu Oznámenia veriteľa o schválení úveru a Splátkového kalendára). Nestotožnil sa so závermi
súdu prvej inštancie o tom, že predmetná náležitosť nebola v zmluve obsiahnutá. Odhliadnuc od toho,
že táto požiadavka je objektívne určiteľná už na základe údajov obsiahnutých v texte listiny označenej
ako „Žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/Zmluva o spotrebiteľskom úvere

revolvingového typu“, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú zároveň i zmluvné dojednania (článok 14
Zmluvy) vrátane Oznámenia o schválení. Pojem „listina“ je v právnom zmysle chápaný ako nosič
určitého obsahu (v tomto prípade právneho úkonu, teda prejavu vôle smerujúce k vzniku, zmene alebo
zániku práv a povinností, ktoré s týmto prejavom vôle právne predpisy spájajú). Listina o právnom úkone
môže pozostávať aj z niekoľkých strán, pričom postačuje, aby listina ako celok bola podpísaná.

Súd prvej inštancie svoje závery odôvodnil i tým, že do RPMN úveru bolo nutné započítať aj mesačné
platbypodľaDohodyoposkytovaníslužieb,nakoľkoopačnýmkonanímdochádzakuplatňovaniunekalej
obchodnej praxe, ktorá má za účel umelé zníženie výšky RPMN. Dohoda o poskytovaní služieb bola so
žalovaným uzatvorená ako samostatný právny úkon, ktorého predmetom je poskytovanie dohodnutého
balíka služieb, v rámci ktorého sú služby poskytované buď z iniciatívy dlžníka alebo automaticky.

Dohoda o poskytovaní služieb bola zároveň predložená vo forme samostatného dokumentu s osobitným
označením, ktorý bol navyše žalovaným aj osobitne podpisovaný. Pri zachovaní priemernej obozretnosti
a vnímavosti spotrebiteľa je vylúčené, aby si žalovaný neuvedomil, že ide o samostatný zmluvný
dokument, ktorý navyše, ako to vyplýva zo samotného obsahu listiny, nepredstavoval podmienku k
poskytnutiu úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úveru a spotrebiteľ mohol po zrelej úvahe

podpis takéhoto dokumentu odmietnuť, čo vylučuje závery súdu prvej inštancie. Zo samotného obsahu
čl. I bod 2 Dohody o poskytovaní služieb vyplýva: „Dohodnuté služby sú doplnkové a dobrovoľné,
nemajú charakter podmienky alebo predpokladu pre uzatvorenie akéhokoľvek zmluvného vzťahu medzi
Poskytovateľom a Zákazníkom, napríklad pre získanie spotrebiteľského úveru alebo získanie úveruza ponúkaných podmienok.“ Dohoda o poskytovaní služieb bola teda voliteľným právnym úkonom a
nepredstavovala podmienku pre získanie úveru, preto sa ani odplata za poskytnutie balíka služieb
nemohla zahrnúť do výpočtu RPMN pre úver. Uvedené závery jasne vyplývajú z § 2 písmeno g), i)

ZoSÚ v účinnom znení. Z ustanovenia písmena § 2 písmeno g) ZoSÚ vyplýva, že do výpočtu
celkových nákladov sa nezapočítajú náklady, ktoré vyplývajú z dojednaní nepredstavujúcich podmienku
pre získanie úveru. Uzatvorenie Dohody o poskytovaní služieb je voliteľné. Pokiaľ by odplata za
poskytované služby bola zahrnutá do celkových nákladov, taký postup by bol v rozpore so zákonom.
Súd prvej inštancie zároveň žiadnym právne relevantným a preskúmateľným spôsobom neuvádza,

na základe čoho dospel k svojmu záveru o „nanútení“ Dohody o poskytovaní služieb žalovanému. Z
uvedených okolností nie je zrejmé a ani zistiteľné, o aké nútenie by malo ísť a či je vôbec takéto konanie
jemu pripočítateľné. Takáto argumentácia celkom zjavne smeruje k použitiu určitej formy nátlaku z jeho
strany,čiužverbálnehoalebofyzickéhocharakteru,čovýslovnepopiera.Vzhľadomktomu,žeDohodao
poskytovaní služieb predstavovala fakultatívne dojednanie, je vylúčené, aby nezapočítanie poplatku do
RPMN malo spôsobiť nesprávnosť tohto údaja, nakoľko ani nemohol byť zahrnutý do vzorca výpočtu. Na

základe uvedeného je potom je logické, že celkovú čiastku predstavuje iba vzorec - úver + úroky za celú
dobu čerpania úveru. V uvedenej súvislosti je zrejmé, že z jeho strany nedošlo k žiadnemu zavádzaniu
spotrebiteľa, nakoľko tento bol preukázateľne v obsahu zmluvy informovaný o výške celkovej čiastky,
ako aj o výške platby spolu so zahrnutím odplaty podľa Dohody o poskytovaní služieb (za predpokladu,
že bude uzatvorená).

Ohľadne „poplatku za poskytnutie úveru“ uviedol, že otázka poplatku, jeho prípustnosti a prijateľnosti
bola v minulosti osobitne posúdená Národnou bankou Slovenska vo veci vedenej pod číslom OFS
- 12322/2015. Zo záverov prijatých v danom konaní o. i. vyplýva, že „V danom prípade predstavuje
poplatok za poskytnutie spotrebiteľského úveru (spolu s úrokom) plnenia za poskytnutie služby. (...)
V nich je transparentným spôsobom uvedené, že „poplatok za poskytnutie úveru“ je súvisiacim

nákladom pri poskytnutí spotrebiteľského úveru. Poplatok je takisto zreteľne uvedený v oboch
žiadostiach o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového druhu/Zmluva o spotrebiteľskom úvere
revolvingového druhu.“ Národná banka Slovenska prijala uvedený záver na základe kompetencie
vyplývajúcej jej z ustanovenia § 1 ods. 3 písm. a), písm c) zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad
finančným trhom ako vrcholný orgán vykonávajúci dohľad nad činnosťou subjektov vykonávajúcich

činnosť na základe zákona č. 129/2010 Z.z. Poprel závery súdu prvej inštancie o tom, že žalovanému
nebola reálne poskytnutá dohodnutá výška úveru. Poukázal na to, že pojmy „poskytnutá čiastka úveru“,
resp. „vyplatená čiastka úveru“ nepredstavujú synonymá. Podľa § 2 písm. l) Zákona o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmlúv sa rozumie celkovou výškou spotrebiteľského úveru
maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere. Podľa § 1 ods. 2 spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,
odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský
úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti. Z uvedenej regulácie
vyplýva, že spotrebiteľský úver môže byť poskytnutý vo forme úveru každým spôsobom, ktorý pripúšťa

platné právo - s výnimkou poskytnutia v hotovosti. Čiže, arg. a contrario bezhotovostne, formou
započítania a pod. Spotrebiteľské úvery sú často čerpané na účely refinancovania iných úverov, kedy
sú prostriedky z úveru poskytované v prospech spotrebiteľa, ale reálne na účty iných veriteľov či úhradu
iných záväzkov medzi tými istými subjektmi. Zákon ako sumu úveru preto vymedzuje súčet všetkých
finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zákon teda formu

poskytnutia úveru tak, že sa poskytuje v rámci kompenzácie pohľadávok. Poskytnutie úveru predstavuje
teda z právneho hľadiska splnenie záväzku veriteľa poskytnúť úver. Žiadna právna úprava neurčuje,
že pojem „poskytnutie úveru“ je rovnocenný či dokonca synonymom „vyplatenia úverových peňažných
prostriedkov“. Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. Obdo V 47/2001 (ZSP 8/2004) Zmluvu
o úvere charakterizuje záväzok veriteľa poskytnúť v prospech dlžníka peňažné prostriedky v určitej

výške a záväzok dlžníka poskytnú prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Naplnenie úverového vzťahu nie
je podmienené priamym plnením dlžníkovi v hotovosti alebo bezhotovostným plnením na jeho účet v
peňažnom ústave, ale poskytnutie peňažných prostriedkov môže mať aj formu plnenia záväzkov dlžníka
priamo jeho veriteľovi v hotovosti alebo na jeho účet v peňažnom ústave.
Ďalej poukázal na § 53b ods. 1 OZ účinného v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere. Uviedol, že pre

spotrebiteľské zmluvy, predmetom ktorých je požičanie peňažných prostriedkov, zaviedol osobitný
režim maximálnej výšky sankcií. Túto maximálnu výšku stanovilo označené ustanovenie odkazom na
vykonávací predpis. Ďalej poukázal na ust. § 3a ods. 1, ods. 3 NV č. 87/1995 Z.z.. Uplatnený
nárok na zmluvnú pokutu a úrok z omeškania môžu podľa výslovnej úpravy dosiahnuť trojnásobokúrokovej sadzby úroku z omeškania. Ak sa tak stane, tak od daného dňa je možné uplatňovať len
zákonný úrok z omeškania. Zákonodarca právnou úpravou pripustil a predpokladal situáciu, že sankcie
za omeškanie (t. j. úrok z omeškania, pokuty, penále a pod.) môžu byť dohodnuté jednak popri sebe

za rovnaké porušenie povinnosti riadne splácať úver, a jednak dosiahnuť trojnásobok úrokovej sadzby
úroku z omeškania. Uplatnené nároky na zmluvnú pokutu a úrok z omeškania môžu podľa výslovnej
úpravy dosiahnuť trojnásobok úrokovej sadzby úroku z omeškania. Zákonodarca právne aproboval a
predpokladal situáciu, že sankcie za omeškanie (t. j. úrok z omeškania, pokuty, penále a podobne) môžu
dosiahnuť trojnásobok úrokovej sadzby úroku z omeškania pri zmluvnej pokute vo výške 0,04 % denne

(ktorá predstavuje 14,6 % ročne) a na základe tejto skutočnosti mal za to, že maximálna povolená výška
zmluvných sankcií pri ročnej úrokovej sadzbe úroku z omeškania vo výške 5,05 %, ktorá by za takýchto
okolností vyplývala zo zmluvy, je v súlade s právnou úpravou, nakoľko mohla predstavovať a reálne aj
predstavovala 15,15 % (14,6 % + 0,55 % = 15,15 %).

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP) vec preskúmal v rozsahu
určenom ustanoveniami § 379, § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
a contrario a v časti odvolaním napadnutom výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol
žalobu o zaplatenie sumy 713,12 Eur spolu s úrokom z omeškania s úrokom z omeškania 0,55 % ročne

zo sumy 873,55 Eur za deň 24. 09. 2015, spolu s úrokom z omeškania 0,55 % ročne zo sumy 631,14
Eur od 25. 09. 2015 do zaplatenia (časť II. výroku) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a časť výroku
rozsudku okresného súdu ohľadne zmluvnej pokuty (časť II. výroku) a v závislom výroku o trovách
prvoinštančného konania (III. výrok) zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec mu v tomto rozsahu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

5. Odvolací súd poukazuje na to, že prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu,
tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k
hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní
odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom

odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím
dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

6. Pokiaľ okresný súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že Zmluvu o úvere uzavretú medzi žalobcom
a žalovaným treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne skúmal, či zmluva obsahuje

obligatórne náležitosti, považuje odvolací súd za vecne správne.

7. Odvolací súd konštatuje, že v posudzovanej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu. Východiskom
spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom nerovnom
postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku

kontraktácií, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu
dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu prichádza
spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednanie pripravený, pri kontraktácii
využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy

spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej
osoby, ktorá uzatvárala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav.

8. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 definuje, ktoré náležitosti musí zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahovať. Ak zmluva nemá písomnú formu alebo neobsahuje náležitosti
uvedené v zákone ich absenciou zákon spája dôsledky, ktoré sú definované ustanovení § 11 a nasl.
ZoSÚ.

9. Z obsahu spisu odvolací súd mal preukázané, že medzi stranami bola dňa 29. 04. 2015 uzavretá
Zmluva o revolvingovom úvere (č.l. 10-11 spisu), na základe ktorej medzi stranami bolo dohodnuté,
že žalobca poskytne žalovanému úver vo výške 1500,- Eur. Žalovaný sa zaviazal vrátiť úver 42mesačných splátkach po 47,17 Eur, t. j. celkovo mal zaplatiť sumu 2.131,14 Eur. Žalobca reálne poskytol
žalovanému úver vo výške 1350,- Eur (č.l. 13 spisu).

10. Zmluva je dvojstranný úkon, ktorý vzniká na základe dvoch vzájomných a obsahovo zhodných
prejavov vôle dvoch strán. Pri uzatváraní zmlúv platí zmluvná voľnosť. Zmluvná voľnosť sa týka jednak
možnosti výberu určitého typu zmluvy a jednak tvorby obsahu. To znamená, že účastníci si tvoria obsah
zmluvy sami. Obsah zmluvy však nesmie byť v rozpore s kogentnými ustanoveniami Občianskeho
zákonníka,pretožebytakétodojednaniabolineplatné.Spravidlastačíkuzavretiuzmluvykonsenzoboch

účastníkov zmluvy. Tak je to u tzv. konsenzuálnych zmlúv (u vôľových úkonov). Niektoré zmluvy sú však
v Občianskom zákonníku konštruované tak, že k platnosti zmluvy sa vyžaduje okrem konsenzu aj určitý
reálny úkon. Ide o tzv. reálne zmluvy.

11. Návrhom na uzavretie zmluvy (oferta) v zmysle § 43a OZ rozumieme prejav vôle smerujúci k
uzavretiu zmluvy, ktorý je adresovaný jednej alebo viacerým určitým (individuálne určeným) osobám a

prejav ktorého je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho
prijatia. Pre posúdenia okamihu vzniku zmluvy, resp. vôbec jej uzavretie, je veľmi dôležitý právny úkon
prijatia návrhu zmluvy. Prijatím návrhu je včas urobený prejav vôle osoby, ktorej bol návrh určený, že
súhlasí s návrhom zmluvy bez výhrad dodatkov obmedzení alebo iných zmien. Takýto úkon je účinný
a vyvoláva právne následky okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s návrhom (a s jeho obsahom) dôjde

navrhovateľovi. To je zároveň okamih, kedy možno hovoriť o tom, že zmluva bola uzavretá. Z uvedeného
vyplývaabyprávnyúkonprijatianávrhusastalperfektným:a/musíbyťurobenýosobou,ktorejbolurčený
(oprávnenou konať za druhého účastníka zmluvy), b/ musí byť urobený včas, c/ nesmie obsahovať
žiadne doplnky, obmedzenia, resp. výhrady či iné zmeny, d/ musí byť účinný a musí dôjsť navrhovateľovi.
Zákon požaduje aktívne konanie subjektu. Mlčanie alebo nečinnosť sami osebe neznamenajú prijatie

návrhu. Pokiaľ by jedna z uvedených podmienok ( a/ - d/) nebola splnená, nemohlo by dôjsť k uzavretiu
zmluvy. Je veľmi dôležité, aby akceptant, ktorý prijíma návrh neurobil vo svojom prejave zmeny, doplnky,
dodatky, obmedzenia alebo výhrady. Takýto prejav by sa považoval za odmietnutie návrhu a zároveň by
to bol nový návrh, resp. protinávrh. K uzavretiu zmluvy by v danom prípade mohlo dôjsť iba vtedy, ak by
pôvodný navrhovateľ (teraz ako akceptant) prijal nový návrh, ktorý mu zaslal pôvodný akceptant (teraz

navrhovateľ) podľa presne určených pravidiel na prijatie návrhu. Aby bola zmluva uzavretá, musí byť
úplná zhoda oboch strán v otázke obsahu zmluvy.

12. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu odvolací súd dodáva, že neprijateľné z hľadiska
spotrebiteľskej ochrany je neuvedenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, termínu konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru, termínov jednotlivých splátok v Zmluve o úvere. Podľa názoru
odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne ustálil, že Zmluva o úvere neobsahuje jej zákonnom
predpísané náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a l) Zákona o spotrebiteľských úveroch, a to dobu
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a ani termín
jednotlivých splátok, keďže v Zmluve o úvere je pri údaji „splatnosť úveru“ uvedený len počet splátok 42.

Odvolací súd uvádza, že z obsahu Zmluvy o úvere absentuje konkrétny údaj o termíne splátok istiny
(resp. úrokov a iných poplatkov), konkrétny údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
a tento nie je možný vyvodiť ani z obsahu zmluvných dojednaní, keďže súd prvej inštancie správne
poukázal na čl. 2 bod 2.1 Zmluvných dojednaní, podľa ktorého mal byť termín splatnosti v prípade
akceptácie návrhu zo strany žalobcu stanovený (jednostranne) žalobcom na konkrétny deň medzi v

poradí 1.-15. dňom, takisto mala byť stanovená jednostranne žalobcom aj splatnosť prvej splátky (medzi
1.-15. dňom nasledujúceho mesiaca po poskytnutí úveru, tak že minimálne to bude 32 dní od poskytnutia
úveru a nie viac ako 48 dní).

13. Takáto situácia na strane spotrebiteľa vyvoláva neistotu, keď nevie určiť splatnosť jednotlivých

splátok, termín konečnej splatnosti, čo prehlbuje jeho nerovné postavenie v právnom vzťahu s
dodávateľom a môže byť zdrojom svojvôle dodávateľa s poukazom na to, že všetky podmienky uvedené
vustanovení§9ods.2Zákonaospotrebiteľskýchúverochmajúvýznampreochranuspotrebiteľaamajú
zabezpečiť jeho informovanosť a istotu v súvislosti s poskytnutým úverom, a preto absencia ktorejkoľvek
z týchto podmienok by bola na ujmu spotrebiteľa a negovala by jeho ochranu sledovanú práve touto

právnou úpravou.

14. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný
súd v danom prípade správne aplikoval judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, keďže jehopovinnosťou bolo riadiť sa záväzným výkladom Súdneho dvora Európskej únie, pričom právne závery
prvoinštančného súdu nie sú v rozpore ani s Rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj ,,SD
EÚ“) vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, Rozsudkom Súdneho dvora

Európskej únie (ďalej aj ,,SD EÚ“) vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej,
Súdny dvor Európskej únie odpovedal na prejudiciálne otázky, položené Okresným súdom Dunajská
Streda v spore medzi žalobcom Home Credit Slovakia, a.s. a žalovanou O. W., predmetom ktorého bolo
zaplatenie peňažnej pohľadávky ako nedoplatku z úverovej zmluvy pozostávajúcej z hlavného textu a
úverových podmienok, keďže mal pochybnosti o tom, či sú niektoré náležitosti vyžadované v § 9 zákona

č. 129/2010Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v súlade
so Smernicou Európskeho parlamentu Rady 2008/48/ES z 23. 04. 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Z odpovede SD EÚ vyplýva, že článok 10 ods. 2 písm.
h) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby Zmluva o úvere uvádzala
splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy
umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok, a že článok 10

ods. 2 písm. h), i) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú
stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky
spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení
s čl. 22 ods. 1 Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave. Z odpovede SD EÚ na tretiu a štvrtú otázku položenú národným súdom vyplýva, že

nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok a v odpovedi na piatu a šiestu otázku je uvedené, že zmluva o
úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny a teda

obsahovať rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky a podobne. Vyplýva z nich tiež to, že ustanovenia
Smernice 2008/48/ES bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave. Podľa odpovede na siedmu otázku môže vnútroštátna právna úprava stanoviť sankciu
za neuvedenie niektorých podstatných náležitostí Zmluvy o úvere tak, že táto sa bude považovať za
dohodnutú bez úrokov a bez poplatkov.

15. Odvolací súd poukazuje na to, že časť podstatných náležitostí Zmluvy o úvere sa môže uviesť aj
osobitne v prílohe, teda nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jeden ucelený dokument, avšak príloha
musí byť neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a taktiež musí byť spotrebiteľovi odovzdaná, aby sa s ňou
mohol oboznámiť a prijať ju, eventuálne neprijať.

16. Podľa názoru odvolacieho súdu neuvedenie údaja o termíne splátok istiny, o dobe trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v Zmluve o úvere spôsobuje
absenciu náležitostí v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Uvedenie
obligatórnych náležitostí Zmluvy o úvere jedine v „Oznámení o schválení úveru“ vyhotoveného

žalobcom po podpísaní Zmluvy o úvere žalovaným, je nepostačujúce. Je totiž nepochybné, že v prípade
doplňovania - zmenených údajov do znenia zmluvy sa jedná o zmenu návrhu (§ 44 ods. 2 OZ), ktorú mal
žalovaný následne prijať a keďže zákon vyžaduje v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere písomnú
formu zmluvy, žalovaný mal formulár opäť opatriť svojím podpisom a následne rovnopis doručiť do
dispozičnej sféry žalobcu. V danom prípade však tento postup pri uzavretí zmluvy nebol preukázaný,

a teda možno konštatovať, že nebol dodržaný zákonom predpísaný postup (návrh zmluvy - akceptácia
návrhu zmluvy bez výhrad, zmien či doplnkov). Pokiaľ žalobca odkazuje na Oznámenie veriteľa o
schválení úveru, odvolací súd zastáva názor, že zo zmluvy ani zo všeobecných podmienok poskytnutia
úveru nevyplýva, že ide o súčasť zmluvy, že s takýmto postupom žalobcu bol žalovaný oboznámený a
žalobca ani nepreukázal, že toto oznámenie bolo skutočne žalovanému doručené.

17. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu odvolací súd poukazuje na to, že Zmluva o úvere
musí obsahovať celkovú výšku úveru ako ju definuje rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 21.
apríla 2016 vo veci C-377/14 (Ernest Georg Radlinger, Helena Radlingerová, proti FINWAY a.s.), z
ktorého vyplýva: ,,Treba pripomenúť, že celková výška úveru v zmysle smernice 2008/48 je v jej článku

3 písm. l) vymedzená ako maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých
na základe zmluvy o úvere. Podľa článku 3 písm. g) tejto smernice celkové náklady spotrebiteľa spojené
s úverom sú všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú
veriteľovi známe. Podľa článku 3 písm. i) uvedenej smernice RPMN sú celkové náklady spotrebiteľaspojené s úverom vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky úveru, prípadne vrátane nákladov v
súlade s článkom 19 ods. 2 tejto smernice. Keďže je pojem „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť“ vymedzený v článku 3 písm. h) smernice 2008/48 ako „súčet celkovej výšky úveru a celkových

nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“ a „celkové
náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto nemôže
zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej výšky
úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm
určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne

poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. Treba zdôrazniť, že
neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej výšky
úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru. Článok
19 ods. 1 smernice 2008/48 spresňuje, že RPMN, ktorá sa na ročnom základe rovná aktuálnej hodnote
všetkých záväzkov, na ktorých sa dohodli veriteľ a spotrebiteľ, sa vypočíta na základe matematického
vzorca uvedeného v prílohe I časti I tejto smernice. Táto smernica pritom stanovuje, že základná

rovnica, ktorá stanovuje RPMN, kladie do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu
čerpaných prostriedkov na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátok a platieb poplatkov na
strane druhej. Výška čerpania úveru v zmysle časti I prílohy I smernice 2008/48 tak zodpovedá celkovej
výške úveru v zmysle článku 3 písm. l) tejto smernice. Vnútroštátny súd musí v danej veci overiť, či
jedna alebo viac súm uvedených v bodoch 27 a 28 tohto rozsudku neboli neoprávnene zahrnuté do

celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) smernice 2008/48, keďže táto okolnosť môže mať vplyv
na výpočet RPMN a ovplyvniť tak správnosť informácií, ktoré mal veriteľ uviesť podľa článku 10 ods.
2 tejto smernice v predmetnej zmluve o úvere vo veci samej. Ako sa uvádza v odôvodneniach 31 a
43 smernice 2008/48, informácia spotrebiteľa o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej
podľa jednotného matematického vzorca má preto podstatný význam. Na jednej strane táto informácia

prispieva k transparentnosti trhu v rozsahu, v akom spotrebiteľovi umožňuje porovnať ponuky úverov.
Na druhej strane mu umožňuje posúdiť rozsah jeho záväzku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. marca
2004, Cofinoga, C-264/02, EU:C:2004:127, bod 26, a uznesenie zo 16. novembra 2010, Pohotovosť,
C-76/10, EU:C:2010:685, bod 70). Vzhľadom na vyššie uvedené treba na štvrtú otázku odpovedať tak,
že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú

vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá
bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu
nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.“

18. Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 21. apríla 2016 vo veci C-377/14 teda vyplýva, že pod

celkovou výškou úveru a pod celkovou výškou čerpania úveru nie je možné rozumieť sumu dohodnutú
ako suma úveru, resp. úverový limit v Zmluve o úvere, ale sumu, ktorá bola reálne daná spotrebiteľovi
k dispozícii na ten účel, na ktorý sa zmluva uzatvára. Tým nie je vylúčené, že sa strany dohodnú na
započítaní poplatkov zo strany veriteľa, avšak zmluva potom musí zároveň obsahovať aj celkovú výšku
úveru v zmysle citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie a z takej výšky sa potom musí

vychádzať aj pri výpočte RPMN, k čomu v posudzovanej veci nepochybne nedošlo, keďže žalobca pri
výpočte RPMN vychádzal zo sumy 1500,- Eur, hoci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že úver bol
čerpaný len vo výške 1350,- Eur, teda nižší o 150,- Eur, ktoré žalobca započítal na úhradu poplatku a
teda hodnota RPMN je v Zmluve o úvere nižšia než skutočná hodnota počítaná v súlade s prílohou 2 k
ZoSÚ. Takéto podhodnotenie je uvedením RPMN nesprávne v neprospech spotrebiteľa, čo podľa § 11

ods. 1 písm. d/ ZoSÚ spôsobuje, že úver je bezúročný a bez poplatkov.

19. Odvolací súd sa zhoduje s konštatovaním prvoinštančného súdu, že Dohoda o poskytovaní
služieb je formulárovou dohodou, vopred pripravenou žalobcom (dodávateľom), ktorej obsah žalovaný
(spotrebiteľ) nemohol ovplyvniť, pričom sa žalobca snažil obísť ustanovenia ZoSÚ tak, aby s poukazom

na údajne osobitné dojednanie dohody, ktorá nebola podmienkou poskytnutia úveru, nemusela odplatu
za ňu zahnúť do celkových nákladov úveru, čo má v konečnom dôsledku za následok neprávny údaj
o RPMN. I podľa názoru odvolacieho súdu Dohoda o poskytovaní služieb nie je formulovaná tak,
že ak spotrebiteľ skutočne chce konkrétnu službu využiť (odklad splátok, vyhotovenie a zaslanie kópie
dokumentácie, zmena zmluvy na podnet klienta, prepárovanie platieb na príslušnú zmluvu, druhá

upomienka zdarma, podpora call centra a osobné stretnutie s viazaným finančným agentom), môže
si ju aktivovať (prípadne vykonať úkon, ktorý by bolo možné považovať za súhlas s jej využívaním za
poplatok), ale je formulovaná tak, že službu napriek tomu, že ju spotrebiteľ ešte nepotrebuje a zjavne
ani nechce, zaplatí už vopred odmenu. Dohoda o poskytovaní služieb bola uzavretá v ten istý deň apod tým istým číslom ako Zmluva o úvere a hoci bola uzavretá na samostatnej listine, ako samostatný
právny úkon, to ešte neodôvodňuje záver, že táto dohoda bola individuálne dohodnutá v tom slova
zmysle, že svedčí o slobodnej vôli žalovaného pristúpiť na takéto osobitné zmluvné podmienky, ako tvrdí

žalobca. Dohoda o poskytovaní služieb má povahu formulára obdobného tomu, ktorého prostredníctvom
zmluvné strany uzavreli samotnú Zmluvu o úvere, pričom žalovanému bola predložená na podpis spolu
so Zmluvou o úvere. Okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvného vzťahu nemožno zneužívať k záverom
o individuálnom vyjednaní - že žalovaný mal možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na uzavretie aj
tejto Dohody o poskytovaní služieb.

20. Pretože v Zmluve o spotrebiteľskom úvere absentujú obligatórne náležitosti (§ 9 ods. 2 písm. f/, k/,
l/ ZoSÚ), okresný súd správne aplikoval zákonnú fikciu o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/, d/ ZoSÚ).

21. Odvolací súd vzhľadom na námietku žalobcu týkajúcu sa uplatnenej zmluvnej pokuty skúmal, či

v rámci prvoinštančného konania nedošlo zo strany okresného súdu k takému procesnému postupu,
ktorý by bolo možno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces.

22. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatneníprávaaleboichdiskriminovaťprijehouplatňovaní,obsahomtohtoprávajeirelevantnékonanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04).

23. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c.

Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

24. Ústavný súd Slovenskej republiky sa opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

25. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetné rozhodnutie okresného súdu v časti týkajúcej sa
zamietnutia nároku žalobcu na zmluvnú pokutu atribút riadne odôvodniť rozhodnutie nespĺňa, keďže

súd prvej inštancie bez ďalšieho prijal záver, že sa jedná o neprijateľnosť zmluvnej podmienky a došlo
zo strany žalobcu k obchádzaniu zákona, preto sa jedná o neplatné dojednanie.
Odvolací súd poukazuje na to, že dojednania o zmluvnej pokute sú súčasťou Zmluvy o úvere (čl. 8), ktoré
žalovaný akceptoval (viď Zmluva o úvere verifikovaná vlastnoručným podpisom žalovaného), pričom
žalovaný nevyjadril nesúhlas s dojednaniami o zmluvnej pokute.

Podľa názoru odvolacieho súdu pre správne rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potrebné aplikovať i
ustanovenia § 53b ods. 1 OZ, § 3a ods. 1, ods. 3 NV č. 87/1995 Z.z., z ktorého vyplývajú zákonné limity
sankcií za omeškania spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov a ktoré súd prvej inštancie
opomenul aplikovať, hoci majú kardinálny význam pre posúdenie, či v súlade, resp. v rozpore so
zákonom žalobca uplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty.

26. Odvolací súd zdôrazňuje, že jedine primerané odôvodnené súdne rozhodnutie umožní stranám
oboznámiť sa so samotným výsledkom rozhodnutia, ale tiež pochopiť dôvody, na ktorých bolo založené,
a zároveň len rozhodnutie spĺňajúce uvedené podmienky je preskúmateľné v inštančnom postupe, preto
rozsudok, ktorý neobsahuje základné atribúty, je možné považovať za závažný zásah konajúceho súdu

do práva strany na súdnu ochranu, pričom daný zásah v tejto fáze konania (odvolacieho konania)
je možné odstrániť len zrušením časti napadnutého rozsudku ohľadne zmluvnej pokuty pre jeho
nepreskúmateľnosť.27. Na základe uvedeného odvolaciemu súdu neostala iná možnosť, ako časť výroku rozsudku
okresného súdu ohľadne zmluvnej pokuty (časť II. výroku) a v závislom výroku o trovách
prvoinštančného konania (III. výrok) zrušiť a vec mu v tomto rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

28. V ďalšom konaní bude úlohou okresného súdu opätovne rozhodnúť o žalobcom uplatnenom nároku
na zmluvnú pokutu v hore uvedených intenciách odvolacieho súdu, pričom v odôvodnení rozsudku súd
prvej inštancie uvedie, či žalobcovi (ne)vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, z akého dôvodu mu

(ne)vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty a či výška žalobcom požadovanej zmluvnej pokuty je
v súlade s príslušnými právnymi predpismi.

29. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

30. V novom rozhodnutí rozhodne okresný súd i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

31. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu (I. výrok) zostal nedotknutý (§ 367
ods. 2 CSP).

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).