Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. január 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/26/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8704115344
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8704115344.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. predsedníčky senátu a

sudcov JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcov 1/ U. J., nar. XX.XX.XXXX,
bytom M. XX, K., Y. P., 2/ M. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, K., Y. P., 3/ T. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. XX, O., Y. P., 4/ B. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, O. E., Y. P., 5/ Q. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G. U. XX, E., Y. P., 6/ M. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. 7, O., Y. P., 7/ B. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. XXX/XX, O., Y. P., všetci právne zastúpení Advokátskou kanceláriou Hudzík & Partners
s.r.o., so sídlom Mnoheľova 830/15, 058 01 Poprad, IČO: 47 251 654, proti žalovaným: 1/ B. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. L. XX, Z. E., 2/ B.. N. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. L. XX, Z. E., 3/ Z.

E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. L. XX, Z. E., všetci právne zastúpení JUDr. Janou Zimmermannovou,
advokátkou so sídlom Trieda KVP 1, 040 01 Košice, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
s prísl., o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 19C/164/2004-615 zo
dňa 26.10.2017, o odvolaní žalobcov proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č.k. 19C/164/2004-610
zo dňa 23.10.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalobcom 1/ - 7/ každému samostatne voči žalovaným 1/, 2/ povinným spoločne a nerozdielne
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté
samostatným uznesením súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že spoluvlastnícky podiel o veľkosti 2/3 z celku na
parcele č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere 530 m2, parcele č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere 4.126
m2, parcele č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere 647 m2, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva (ďalej
len LV) č. XXX pre k. ú. E. L., patria do dedičstva po nebohej Z. M., rodenej I., nar. XX.X.XXXX, zomrelej
dňa XX.X.XXXX, naposledy bytom M. X, K., Y. P.. Určil, že spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/6 z celku

na parcele č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere 530 m2, parcele č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere
4.126 m2, parcele č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere 647 m2, ktoré sú zapísané na LV č. XXX pre k.
ú. E. L. patria do dedičstva po nebohom T. P., rodenom P., nar. XX.X.XXXX, zomrelý dňa XX.X.XXXX,
naposledy bytom Z. X/XXXX, O. X, Y. P.. Určil, že spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/6 z celku na parcele
č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere 530 m2, parcele č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere 4126 m2,
parcele č. XXX/X - ostatné plochy vo výmere 647 m2, ktoré sú zapísané na LV č. XXX pre k. ú. E. L.,
patria do dedičstva po nebohom Y. P., rodenom P., nar. X.X.XXXX, zomrelý dňa X.XX.XXXX, naposledy

bytom Y. XXX/X, O. X - V., Y. P.. Priznal žalobcom 1/ - 7/ voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov
konania vo výške 100 % účelne vynaložených trov konania.V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, výsledky vykonaného dokazovania, obsah pripojených
listinných dôkazov, ktoré špecifikoval, citoval ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a uviedol, že pôvodná žalobkyňa neb. Z. M. sa žalobou zo dňa 25.7.2007 domáhala voči Z. E.

určenia, že žalovaná nie je vlastníčkou nehnuteľností. Z dôvodu späťvzatia žaloby súd konanie vo veci
pod sp.zn. 7C/895/00 zastavil dňa 10.4.2004 s právoplatnosťou od 7.7.2004. Následne 20.5.2004 neb.
Z. M. opätovne podala žalobu voči žalovaným 1/-3/ o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V
priebehu konania žalobkyňa Z. M. zomrela 13.7.2006. V dedičskom konaní po nebohej sa stali právnymi
nástupcami U. J., M. M.. Na U. J. previedla darovacou zmluvou dňa 2.2.2000 2/3 pozemkov č. XXX/X,

XXX/X, XXX/X a XXX/X. Predmetná darovacia zmluva nebola zavkladovaná do katastra nehnuteľností.
Z. M. bola vlastníčkou 1/3 k celku po matke a 1/3 k celku po otcovi. Po T. P. zomrelom 11.9.1995 sa ako
vlastníci 1/6 k celku v dedičskom konaní stali jeho synovia T. P., B. P. a Q. P.. Po Y. P. zomrelom dňa
1.11.2008 sa právnymi nástupcami žalobkyne stali M. P. - manželka a B. B. - dcéra.

Dňa 1.2.1962 uzavrel B. P., Q. I. ako predávajúci a B. E. s Z. E. ako kupujúci kúpnu zmluvu, predmetom

ktorej bol dom č. X M. stojaci na parcele č. XXXX/X a záhradná parcela č. XXXX/X vtedy zapísané v
pozemnoknižnej vložke č. XXX k.ú. Z. L.. Zmluvné strany sa dohodli, že E. nehnuteľnosti kupujú so
všetkým právnym a faktickým príslušenstvom za kúpnu cenu 50.000,- Kčs, ktorá bola zaplatená pri
podpise kúpnej zmluvy. B. P. a Q. I. si vyhradili prevedenie polovice záhradnej parcely č. XXXX/X do
ich vlastníctva, akonáhle dôjde k fyzickému rozdeleniu tejto záhradnej parcely č. XXXX/X geometrickým

plánom úradne schváleným. Právni predchodcovia žalobcov a žalovaná 3/ s jej nebohým manželom
urobili právny úkon, ktorý v tom čase za platných právnych predpisov obsahoval podstatné náležitosti
kúpnej zmluvy, a to predmet kúpy a kúpnu cenu. V zmysle tohto právneho úkonu bol daný súhlas
prevodu nehnuteľnosti s tým, že je možné previesť parcelu č. XXXX/X, avšak iba do výmery 800 m2. K
vlastníckemu zápisu došlo iba do výmery 800 m2 v prospech kupujúcich, t.j. žalovanej 3/ a jej nebohého

manžela. Uvedené obmedzenie vyplývalo z vtedy platných právnych predpisov zákona č. 650/1951 Zb..
Súhlas k prevodu bol daný Okresným národným výborom v Poprade. V čl. IV. kúpnej zmluvy si platnosť
a účinnosť zmluvy dohodli až registráciou u príslušného štátneho notárstva. V zmluve je uvedené,
že odbor výstavby Okresného národného výboru v Poprade v zmysle zákona č. 65/1951 Zb. pod č.
Vist/4893/62/08 dal súhlas k prevodu v zmluve uvedenej nehnuteľnosti s tým, že parcelu č. XXXX/X je

možné previesť do výmery 800 m2 (č.l. 33 spisu). Žalovaná 3/ a jej nebohý manžel sa cítili vlastníkmi
prevedenej nehnuteľnosti bez ohľadu na to, v akej výmere došlo k zápisu vlastníckeho práva. Následne
dňa 2.6.1975 E. I. ako spoluvlastník 1/3 k celku nehnuteľností, splnomocnený jeho dcérou Z. M. ako
spoluvlastníčkou 1/3 k celku a s Y. P. a T. P. ako spoluvlastníkmi pozemku v 1/6 k celku predali pozemok
č.XXXvovýmere11323m2.UvedenébolozapísanévstrediskuGeodézieKežmaroknaLVč.XXXvk.ú.

E. L. a pozemok č. XXX/X o výmere 4026 m2 v prospech žalovanej 3/ a jej nebohého manžela. Taktiež si
dohodlikúpnucenuvbode2napozemokparc.č.XXX/Xvovýmere3000m2vovýške30.000,-Kčsatáto
čiastka mala byť manželmi E. zaplatená v hotovosti do rúk spoločného splnomocnenca predávajúcich E.
I. najneskôr do 1 mesiaca po registrácii kúpnej zmluvy štátnym notárstvom (č.l. II zmluvy). K registrácii
zmluvy nedošlo, čo v konaní sporné nebolo. Následne dňa 19.1.2000 žalovaná 3/ osvedčila vlastnícke

právo vydržaním na základe notárskej zápisnice N13/2000 a pred notárom vyhlásila, že od roku 1961
nerušene v dobrej viere ako vlastné užíva nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. E. L. zapísané na
LV. Č. XXX pozemok parcely č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 530 m2, parcely č. XXX/X - iná
plocha o výmere 41.206 m2, parcely č. XXX/X - iná plocha o výmere 647 m2 v celosti ako priľahlé
domové pozemky k pozemku parcely č. XXX. Vyhlásila, že predmetné nehnuteľnosti začala užívať

spolu s nebohým manželom po dohode s pôvodnými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi B. P. a Q. I..
Nehnuteľnosti vlastnili podľa pôvodného zápisu vo vložke č. XXX v k.ú. Z. L. ako pozemok parcely
č. XXXX/X - záhrada o výmere 11.958 m2 a parcely č. XXXX/X - dom o výmere 165 m2. Užívanie
týchto nehnuteľností mali s predávajúcimi B. P. a Q. I. v úmysle vlastnícky usporiadať kúpnou zmluvou,
ktorú uzavreli 30.1.1962 a odkúpili za kúpnu cenu 50.000,- Kčs, pozemok parcely č. XXXX/X v celosti

(výmera 165 m2) a polovicu parcely č. XXXX/X (výmera 365 m2). Pri uzavretí druhej kúpnej zmluvy z
roku 1975, ktorej registrácia nebola realizovaná z dôvodu platnej právnej úpravy, bola zaplatená kúpna
cena vo výške 30.000,- Kčs. Žalovaná 3/ vyhlásila, že po celú dobu užívania nebola rušená vlastníkmi
a nikto sa nedomáhal vydania týchto nehnuteľností. Notárskou zápisnicou zo dňa 31.3.2000 pôvodne
žalovaná 3/ previedla na žalovaných 1/ a 2/ rodinný dom č. XX nachádzajúci sa na pozemku parcely

č. XXX a pozemky parcely č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 800 m2, parcely č. XXX/
X - ostatná plocha o výmere 530 m2, parcely č. XXX/X - ostatná plocha o výmere 4.126 m2, parcely
č. XXX/X - ostatná plocha o výmere 647 m2 podľa LV č. XXX k.ú. E. L. v celosti. Týmto právnym
úkonom došlo k prevodu predmetných nehnuteľností na žalovaných 1/ a 2/ a zároveň bola uzatvorenádohodaozriadenívecnéhobremenaspočívajúcehovprávebezplatnéhodoživotnéhobývaniaaužívania
domového majetku žalovanou 3/.

2. Súd prvej inštancie poukázal na právny záver vyplývajúci z uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo
zrušenérozhodnutievovecisamej,vktoromodvolacísúduložilsúduprvejinštancieskúmať,činastrane
právnych predchodcov žalovaných 1/ a 2/ nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva iným spôsobom
ako na základe uzavretých kúpnych zmlúv , či právni predchodcovia žalovaných 1/ a 2/ boli pri užívaní
oprávnenými držiteľmi, ako aj skúmať požadovanú dobu potrebnú pre nadobudnutie vlastníckeho práva

vydržaním v nadväznosti na príslušnú právnu úpravu, ktorá platila v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv
v roku 1962 a v roku 1975. Po právnom posúdení uplatneného nároku súd prvej inštancie poukázal
na vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorého následky nastávajú
bez zreteľa na inak v zásade platný tabulačný princíp. Toho dôsledkom je, že k nadobudnutiu práva
vyplývajúceho z vydržania dochádza bez zreteľa na vklad tohto práva v katastri nehnuteľností. Súd prvej
inštancie v konaní o určenie vlastníckeho práva neriešil otázku zákonnosti osvedčenia o vydržaní, ale

len otázku vlastníctva. Uviedol, že zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že dňa 19.1.2000 si právna
predchodkyňa žalovaných 1/ a 2/ osvedčila vlastnícke právo vydržaním na základe notárskej zápisnice
sp.zn. N13/2000. Zo znenia zápisnice vyplýva, že Z. E. v notárskej zápisnici vyhlásila, že od roku 1961
nerušene, v dobrej viere ako vlastné užívala nehnuteľnosti v k.ú. E. L. zapísané na LV č. XXX, parcely
č. XXX/X - ostatná plocha o výmere 530 m2, parcely č. XXX/X - iná plocha o výmere 4.126 m2, parcely

č. XXX/X - iná plocha o výmere 647 m2 v celosti ako priľahlé domové pozemky k parcele č. XXX.
Ďalej vyhlásila, že nehnuteľnosti začali užívať spolu s nebohým manželom po dohode s pôvodnými
pozemnoknižnými spoluvlastníkmi B. P. a Q. I., ktorí nehnuteľnosti vlastnili podľa pôvodného zápisu vo
vložke č. XXX k.ú. Z. L. ako parcely č. XXXX/X - záhrada o výmere 11.958 m2 a parcely č. XXXX/X
- dom o výmere 165 m2. Užívanie týchto nehnuteľností mali E. s predávajúcim B. P. a Q. I. v úmysle

vlastnícky usporiadať kúpnou zmluvou. Dňa 30.1.1962 uzavreli a odkúpili za kúpnu cenu 50.000,- Kčs
parcely č. XXXX/X v celosti a polovicu parcely č. XXXX/X. Táto zmluva bola na základe uznesenia
Krajského súdu v Košiciach č. 7Co/605/1965 bývalým Štátnym notárstvom v Poprade registrovaná
pod č. Pr303/62 dňa 20.5.1969 len do výmery 800 m2 v znení jej dodatku zo dňa 24.6.1965, ktorým
podľa geometrického plánu č. 10-25/205-920-62 z pôvodných parciel bola vytvorená parcela č. XXX

- dom, dvor o výmere 800 m2. Nehnuteľnosti po dohode s vlastníkmi užívali, ale v rozsahu pôvodnej
dohody tak, ako ich do zmluvy zo dňa 30.1.1962 pojali a v roku 1961 ich im vlastníci do užívania
vydali. Opätovne sa pokúsili o usporiadanie vlastníctva podľa skutočného užívania kúpnou zmluvou
zo dňa 26.5.1975, ktorej registrácia nebola zrealizovaná jednak pre úmrtie pôvodných vlastníkov a
neukončeného dedičského konania a aj z dôvodu úmrtia zástupcu dedičov L. I., ktorý mal plnú moc na

uzavretie tejto zmluvy a aj z dôvodu platnosti právnych predpisov, ktoré naďalej nepovoľovali prevod
takýchto nehnuteľností do vlastníctva občanov. Kúpna cena bola zaplatená vo výške 30.000,- Kčs. M.
E. vyhlásila, že po celú dobu užívania nebola rušená vlastníkmi a nikto sa nedomáhal vydania týchto
nehnuteľností. V bode 3 osvedčenia bolo vyhlásené, že sa vydáva osvedčenie - vyhlásenie o vydržaní
vlastníctva k nehnuteľnostiam z dôvodu, že predmetné nehnuteľnosti užíva v dobrej viere žalovaná

3/ viac ako 10 rokov a nadobudla tieto pozemky do vlastníctva v pomere k celku z titulu vydržania
vlastníctva. Vo vyhlásení osvedčenia možno zdôrazniť tú časť, kde Z. E. uviedla, že sa opätovne pokúsili
o usporiadanie vlastníctva podľa skutočného užívania, a to kúpnou zmluvou zo dňa 26.5.1975, ktorej
registrácia nebola zrealizovaná z dôvodu platnosti právnych predpisov, ktoré v tej dobe nepovoľovali
prevod týchto nehnuteľností do vlastníctva občanov. Z uvedenej formulácie vyhlásenia súd dospel k

záveru, že Z. E. ako právna predchodkyňa žalovaných 1/ a 2/ nemohla byť so zreteľom k žalovaným
nehnuteľnostiam v právnom omyle a už vôbec nie v ospravedlniteľnom, že jej žalované nehnuteľnosti
patria. Z uvedeného vyhlásenia vyplýva, že si bola vedomá, čo nadobudli spolu s nebohým manželom a
v akom rozsahu. Je pravdou, že právni predchodcovia žalovaných mali žalované nehnuteľnosti v držbe,
ale v držbe neoprávnenej, ktorá nemôže viesť k vydržaniu, resp. k nadobudnutiu vlastníckeho práva

vydržaním. Následne ani Z. E. nemohla platne previesť žalované nehnuteľnosti na žalovaných 1/ a 2/.

Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že v čase podpisu zmluvy z roku 1962 platil zákon č. 65/1951
Sb.oprevodochnehnuteľnostíaprenájmepoľnohospodárskejalesnejpôdy,kdev§1ods.1jeuvedené,
že na prevod nehnuteľností a na prenájom poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy je potrebné privolenie

Okresného národného výboru. Ako prevod nehnuteľnosti sa posudzuje jej rozdelenie. Okresný národný
výbor v Poprade - odbor výstavby uvedené povolenie vydal, ale len do výmery 800 m2, čo malo za
následok, že kúpna zmluva vyvolala právne účinky len v tejto časti. Táto bola na základe uznesenia
Krajského súdu v Košiciach, bývalým Štátnym notárstvom v Poprade registrovaná pod č. Pr303/1962dňa 20.5.1969 len do výmery v znení jej dodatku zo dňa 24.6.1965, ktorým geometrickým plánom
č. 10/25/205-920-62 z pôvodných parciel bola vytvorená parcela č. XXX - dom, dvor o výmere 800
m2. Právna predchodkyňa žalovaných spolu s manželom vedeli, že sa nestali vlastníkmi žalovaných

nehnuteľností a v roku 1975 uzavreli ďalšiu kúpnu zmluvu, ktorá však nebola vôbec registrovaná i
napriek tomu, že podľa jej čl. IV. prvá veta bolo potrebné schválenie miestnym národným výborom v
zmysle ust. § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zároveň podľa vtedy platného § 47 Občianskeho
zákonníka sa účastníci v predpísanej forme zhodli na obsahu zmluvy a na jej vzniku, bolo potrebné
ešte rozhodnutie príslušného orgánu, svojimi podpismi boli viazaní až do tohto rozhodnutia a ak

rozhodnutie je záporné, k zmluve nedôjde. Z tohto pohľadu základným problémom bola dobromyseľnosť
právnych predchodcov žalovaných 1/ a 2/. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaných dôkazov,
predovšetkýmpovyhodnoteníznenianotárskejzápisniceN13/2000zodňa19.1.2000ustálil,žeinapriek
vyhláseniu právnej predchodkyne žalovaných 1/ a 2/ pôvodne žalovanej 3/, že od roku 1961 nerušene
a v dobrej viere ako vlastné užívala žalované nehnuteľnosti, následne znenie tak, ako uviedol právny
zástupca žalobcov presviedča o opaku dobrej viery právnej predchodkyne žalovaných 1/ a 2/ p. Z.

E.. K oprávnenosti držby spravidla dochádza vtedy, keď si oprávnená osoba myslí, že je skutočným
nositeľom určitého práva, pokiaľ je táto osoba v ospravedlniteľnom skutkovom alebo právnom omyle
predpokladom, ale i právnym následkom vzniku zmeny, resp. zániku práva. Hovoriť o dobromyseľnosti
právnej predchodkyne žalovaných pôvodne žalovanej 3/ na základe ospravedlniteľného právneho omylu
nemožno, nakoľko z vykonaných dôkazov súd ustálil, že pôvodná žalovaná 3/ vedela, aké právne

účinky majú obidve zmluvy. Vedela v akom rozsahu kúpne zmluvy môžu vyvolať právne účinky, resp.
nemôžu vyvolať žiadne právne následky, a ak áno, len v rozsahu ich povolenia. Žalovaná 3/ už v
roku 1962, ani v roku 1975 nemohla byť dobromyseľná. K odkúpeniu celej parcely nedošlo. Je zrejmé,
že predmetom kúpy bola len polovica k celku, keďže z obsahu prvej kúpnej zmluvy je zrejmé, že
právni predchodcovia žalobcov si vymienili ponechanie v užívaní polovice pozemkov. Napriek týmto

okolnostiam žalovaná 3/ v roku 2000 si nechala osvedčiť v celosti parcely č. XXX/X, . XXX/X a XXX/
X. Z dedičského konania po nebohom B. E., ktoré prebehlo v roku 1995 mal súd preukázané, že
predmetom dedičského konania nebolo viac ako 800 m2. Hodnotenie dobrej viery je vždy vecou
individuálneho posúdenia a je potrebné zohľadniť všetky okolnosti vecí, za ktorých bola držba uchopená
a vykonávaná. Právna úprava platná v období rokov 1964 až 1974 jednoznačne určovala v prípade

zmlúv, na ktoré sa povinnosť registrácie vzťahovala, čo vyplývalo priamo z vtedy platnej právnej úpravy.
Medziinýmiišloajozmluvyoprevodenehnuteľnostídoosobnéhoadosúkromnéhovlastníctvaobčanov
a iných ako socialistických organizácií. Oprávnená držba popri všeobecných znakoch držby musí spĺňať
požiadavku dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí a ako taká je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Oprávnená držba

sa musí opierať o právny titul (formálne správny, neplatný, či domnelý) a súčasne musí byť poctivá v
zmysleexistenciedobrejvierydržiteľa.Lenvýnimočnesamôžezakladaťnaospravedlniteľnomprávnom
omyle. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej neznalosti celkom jednoznačného
a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný - pri zachovaní obvyklej
opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má

v úmysle urobiť. Súd prvej inštancie poukázal na obdobný záver, ku ktorému dospel Najvyšší súd SR
v rozhodnutiach sp.zn. 7MCdo/4/2013, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/8/2010, 6MCdo/5/2010. Ďalej poukázal
aj na publikované rozhodnutie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu č. 6/2015, a to jeho právnu vetu
„oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že
je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do

31.12.1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom
v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom.“ (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/283/2009 z 27.10.2009). Zároveň súd prvej inštancie poukázal aj na
rozhodnutie iného všeobecného súdu, ale iného členského štátu Európskej únie vo vzťahu k posúdeniu
dobrej viery, ktorá zaniká v okamihu, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli

vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec po práve patrí. Dobrá viera sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za
ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda ich právnemu dôvodu, ktorý by mohol mať za následok
prevod vlastníctva.

Vo vzťahu k zákonom požadovanej dobe vydržania súd prvej inštancie uviedol, že stredný Občiansky

zákonník (zákon č. 141/1950 Zb. platný od 1.1.1951 do 31.3.1964) v obmedzenej miere zachoval
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním (§ 115 a nasl.), avšak len vtedy, ak nešlo o nescudziteľné
veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve. V takom prípade mohol vydržať len oprávnený držiteľ, pričom
sa predpokladala oprávnenosť držby. Právna úprava však vyžadovala dobromyseľnosť nielen pri vstupedo držby, ale počas celej vydržacej doby. Zákon vyžadoval pre vydržanie nehnuteľnosti vydržiacu dobu
10 rokov a pri nehnuteľnej veci 3 roky (§ 116 stredného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.). Podľa
prechodného ustanovenia zákona (§ 566) vydržacia doba, ktorá začala bežať pred 1.1.1951 sa skončí,

ak zákon určoval kratšiu lehotu najneskoršie uplynutím tejto dlhšej lehoty počítanej odo dňa, keď lehota
začala bežať, teda pri nehnuteľnosti uplynutím doby 10 rokov najneskôr 1.1.1961. Občiansky zákonník
- zákon č. 40/1964 Zb. platný od 1.4.1964 do 31.3.1983 v pôvodnom znení, inštitút vydržania vypustil
a vydržanie vôbec neupravoval. Táto skutočnosť mala svoj dosah aj na neskoršiu právnu úpravu vo
väzbe na započítanie vydržacej doby z obdobia počas doby, po ktorú zákon vydržanie vôbec nepoznal. Z

prechodných ustanovení vo vzťahu k vydržaniu je významné ustanovenie § 489 Občianskeho zákonníka
- zákona č. 40/1964 Zb., podľa ktorého, pokiaľ nie je ďalej uvedené inak, sa spravujú ustanovenia
tohto zákona i právne vzťahy vzniknuté pred 1.4.1964, vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky
z nich vzniknuté pred 1.4.1964 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. To znamenalo, že
pokiaľ nedošlo k vydržaniu do 31.3.1964, k vydržaniu za účinnosti pôvodného znenia zákona už
nemohlo dôjsť. Následne súd prvej inštancie poukázal na zákon č. 131/1992 Zb. účinný od 1.4.1983 do

31.12.1991, ktorý opätovne zaviedol do právneho poriadku inštitút vydržania a vo vzťahu k vydržaniu
súd poukázal na ust. § 507a tohto zákona, podľa ktorého pre účely vydržania podľa § 135a sa započíta
aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe alebo nepretržite
vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu pred 1.4.1993, avšak tento čas sa neskončí skôr
než uplynutím 1 roka od tohto dňa, čo znamenalo, že sa do vydržacej doby počítal aj čas, v ktorom

zákon vydržanie vôbec neumožňoval. Táto úprava však neriešila subjektívnu stránku držiteľa - a to, že
mu vec patrí ako jednu zo základných predpokladov vydržania v období, keď zákon vydržanie vôbec
neumožňoval. Ust. § 134 Občianskeho zákonníka predpokladá, že po stanovenú dobu je dobromyseľná
držba neprerušená. Za neprerušenú držbu je možno považovať iba takú, pri ktorej ide o neprerušovaný
stav držby po celú dobu vydržacej doby. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, právnom

posúdení uplatneného nároku vrátane zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním na strane žalovaných súd prvej inštancie uzavrel, že u právnych predchodcov žalovaného
1/ a 2/ sa nejednalo o držbu dobromyseľnú, kedy dobromyseľnosť sa vyžaduje nielen pri vstupe do
držby tak, ako to uviedla právna zástupkyňa žalovaných, že právni predchodcovia žalovaných z titulu
uzavretia kúpnej zmluvy z 1.2.1962 vstúpili do držby oprávnenej, ale sa vyžaduje počas celej vydržacej

doby. Skonštatoval, že ich dobrá viera bola narušená, keďže existujú okolnosti, ktoré museli objektívne
vyvolaťpochybnosťuprávnychpredchodcovžalovaných1/a2/,žeimvecpatrí.Tietookolnostivyplývajú
z vykonaného dokazovania, kedy bola uzatvorená aj ďalšia kúpna zmluva z roku 1975, čo nakoniec
bolo opísané v notárskej zápisnici o vydržaní z roku 2000, z ktorej vyplýva celá genéza vzťahu medzi
právnymi predchodcami žalovaných a právnymi predchodcami žalobcov. Súd prvej inštancie poukázal

na bod 11 v súvislosti s vydržacou dobou u právnych predchodcov žalovaných, ktorými nemohli byť
žalované nehnuteľnosti vydržané ani podľa stredného Občianskeho zákonníka - zákona č. 141/1950
Zb., ani podľa neskôr platného Občianskeho zákonníka - zákona č. 40/1964 Zb.. Z týchto dôvodov súd
preto žalobe žalobcov vyhovel.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku tak, že úspešným žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku odvolanie právna zástupkyňa žalovaných 1/, 2/
a to proti výrokom označeným I., II., III. a IV. Ďalej namietala nesprávne uvedenú žalovanú 3/ v záhlaví

napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že konanie voči žalovanej 3/ bolo právoplatne ukončené. Uplatnila
odvolacie dôvody, a to nesprávne skutkové zistenia, vrátane nesprávneho právneho posúdenia.
Poukázala na to, že súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. K skutkovým
okolnostiam k veci uviedla, že právni predchodcovia žalovaných 1/ a 2/ užívali nehnuteľnosti, ako aj
ich obhospodarovali nepretržite a neprerušene po dobu 40 rokov a právni predchodcovia žalobcov 1/ -

7/ užívanie nijako nerušili a o predmetné nehnuteľnosti sa nezaujímali vediac, že dohodou o predmete
kúpy, prevzatím kúpnej ceny a riadnym odovzdaním predmetu kúpy predali nehnuteľnosti právnym
predchodcom žalovaných 1/ a 2/. Nerušenosť užívania a užívanie predmetných pozemkov právnymi
predchodcami žalovaných potvrdili aj Štátne lesy TANAP a svedkovia T. K. a B. W., ktorá skutočnosť
vyplýva z obsahu notárskej zápisnice o osvedčení vydržania sp.zn. N13/2000 zo dňa 19.1.2000 (č.l. 194

spisu). Uviedla, že konanie právnych predchodcov žalobcov ako predávajúcich, ako aj ich postoj k veci,
je potrebné vyhodnotiť ako stav, ktorým vytvorili u právnych predchodcov žalovaných subjektívny stav
dobromyseľnosti a to bez ohľadu na v tom čase právny stav a možnosť prevodu vlastníckeho práva len
v obmedzenej miere. Poukázala na starú rímsku zásadu, že právo je umenie dobra a spravodlivosti auviedla, že iným výkladom zákonnej podmienky vydržania - dobromyseľnosti by za takýchto skutkových
okolností došlo k neprávosti a výraznej nespravodlivosti. Zdôraznila, že žalovaní 1/ a 2/ vstup do držby
odvodzujú od kúpnej zmluvy z roku 1962, t.j. za účinnosti stredného Občianskeho zákonníka. Ďalej

nesúhlasila s právnym záverom súdu prvej inštancie, že u právnych predchodcov žalovaných nemohlo
dôjsť k vydržaniu ani podľa stredného Občianskeho zákonníka, ani neskôr platného. Poukázala na to, že
právni predchodcovia žalovaných 1/ a 2/ splnili podmienky pre začatie plynutia vydržacej doby danej v
tom čase platným a účinným stredným Občianskym zákonníkom, ich predmet bol spôsobilý na vydržanie
a v súlade s argumentáciou boli tiež oprávnení držiteľmi. Doba vydržania nehnuteľnosti bola podľa

stredného Občianskeho zákonníka stanovená na 10 rokov a začala plynúť uzavretím kúpnej zmluvy
1.2.1962. Uviedla, že je pravdou, že v období od 01.04.1964 do 31.03.1983 Občiansky zákonník v tom
čase platný inštitút vydržania nepoznal, avšak novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č.
131/1982 Zb. účinná od 01.04.1983, opätovne zaviedla do právneho poriadku inštitút vydržania, pričom
podľa § 507a sa pre účely uplynutia 10 ročnej doby vydržania započítaval aj čas, po ktorý občan alebo
jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe aj pred 01.04.1983, táto doba vydržania sa však

nemohla skončiť skôr, než uplynutím jedného roka od tohto dňa, teda nemohla sa skončiť skôr než
01.04.1984. Citovala ust. § 135a ods. 1, 2 zákona č. 131/1982 Zb. Ďalej poukázala na to, že ďalšia
novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 509/1991 Zb. účinná od 01.01.1992, zaviedla do
právneho poriadku inštitút vydržania tak ako ho poznal stredný Občiansky zákonník, pričom podľa § 876
ods. 6 sa mal pri vydržaní vlastníckeho práva k pozemku, kde na základe doterajších predpisov bolo

možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemkov, si mohla oprávnená
osoba započítať aj čas, po ktorý jej právny predchodca mal nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto
zákona. Bola toho názoru, že vzhľadom na uvedené intertemporálne ustanovenia noviel Občianskeho
zákonníka je zrejmé, že do vydržacej doby sa započítaval aj čas, v ktorom zákon vydržanie vôbec
neumožňoval, teda aj obdobie od 01.04.1964 do 31.03.1983, resp. do 01.01.1992. Podľa jej názoru,

na strane právnych predchodcov žalovaných 1/ a 2/ došlo k splneniu ďalšej podmienky vydržania,
a to uplynutie výrazne viac ako 10-ročnej doby stanovenej na vydržanie. Navrhla zmeniť napadnutý
rozsudok a žalobu zamietnuť. Uplatnila si náhradu trov konania v plnej výške. V prípade potvrdenia
napadnutého rozhodnutia namietala výrok o priznanej náhrade trov konania žalobcom. Poukázala
na ust. § 257 Civilného sporového poriadku s tým, že za dôvody hodné osobitného zreteľa žiadala

zohľadniť priebeh konania, okolnosti kúpy spornej nehnuteľnosti v minulosti právnymi predchodcami
žalovaných, ako aj opakované zmeny žalobného petitu, ktorý bol podľa jej názoru celý nesprávny až do
roku 2012, čím spôsobili prieťahy a neúčelnosť súdnych úkonov a pojednávaní. Priznanie náhrady trov
konania žalobcom vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ považovala za nespravodlivé. Vo vzťahu k posúdeniu
dobromyseľnosti poukázala na to, že žalovaní opierajú dobromyseľnosť iba o zmluvu z roku 1962.

4. Právny zástupca žalobcov v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ poukázal na
nedôvodnosť odvolania žalovaných s tým, že napadnutý rozsudok považoval za vecne správny
zodpovedajúci právu na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie, navyše žalovaní nenamietajú jeho
nepreskúmateľnosť. K veci samej uviedol, že kúpne zmluvy z roku 1962 a 1975 nemohli viesť k

nadobudnutiu vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaných, ale ani k vydržaniu žalovaných
nehnuteľností, nakoľko právni predchodcovia žalovaných boli jednoznačne nedobromyseľní, boli si
vedomí so zreteľom na vtedajšiu právnu úpravu a charakter nehnuteľností, že ich vlastníctvo nemôžu
riadne nadobudnúť, resp. nemožno objektívne nijakým spôsobom nájsť ospravedlniteľný právny
omyl, pre ktorý by sa síce nestali vlastníkmi žalovaných nehnuteľností, ale bola by založená ich

dobromyseľnosť. Právni predchodcovia žalovaných si boli právnej situácie týkajúcej sa žalovaných
nehnuteľností v plnej miere vedomí, čo vyplýva jednak z okolností, ktoré ich viedli k uzatvoreniu druhej
kúpnejzmluvyvroku1975avýslovnetobolopotvrdenéajžalovanou3/vnotárskejzápisnicioosvedčení
vydržania sp.zn. N13/2000, Nz13/2000 zo dňa 19.01.2000. Poukázal na to, že súd prvej inštancie sa pri
rozhodovaní vo veci samej náležite otázky posúdenia dobrej viery posúdil s tým, že poukázal na to, že

dobromyseľnosť je potrebné vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska, t.j. osobného
presvedčenia, pričom treba zohľadniť všetky okolnosti a povahu prípadu a od každého požadovať, či
nemal,resp.nemoholmaťpocelúvydržaciudobudôvodnépochybnostiotom,žemuvecpatrí.Poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/30/2010 zo dňa 1.3.2011. Ďalej právny zástupca
poukázalnato,ževčasesocializmupolhektárapôdyvE.L.,t.j.žalovanejnehnuteľnostinemoholbyťani

po novele Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 131/1982 Zb. v osobnom vlastníctve občana.
Tu chýba základný prvý predpoklad vydržania podľa § 135a ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb., čo mohlo
byť predmetom osobného vlastníctva, upravovalo ust. § 127 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného
ustanovenia vyplýva, že ním nemohla byť poľnohospodárska pôda, aj keď v intraviláne. Táto mohla byťpredmetom len súkromného vlastníctva, ktorého právnu ochranu upravoval Občiansky zákonník platný
do 1.1.1992 (§ 489 a nasl.). Poľnohospodárska, resp. lesná pôda bola v užívaní príslušnej socialistickej
organizácie. Súkromné vlastníctvo sa podľa vtedajšej právnej úpravy nedalo nadobudnúť vydržaním.

Z tohto dôvodu akékoľvek závery ohľadne začiatku plynutia vydržacej lehoty považoval za nesprávne.
Zdôraznil,ževydržacialehotaužalovanýchmohlazačaťplynúťažvtedy,kedysauvedenénehnuteľnosti
stali spôsobilými byť predmetom vydržania, t.j. od účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. odo dňa 1.1.1992,
a teda aplikácia ust. § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy. Právni predchodcovia
žalovaných preto nemohli byť dobromyseľní, nemohla im ani uplynúť vydržacia doba 10-ročná, nakoľko

spor o žalované nehnuteľnosti začal v roku 2000. K odvolacej námietke týkajúcej sa výroku o trovách
konania právny zástupca žalobcov uviedol, že aplikácia ust. § 257 Civilného sporového poriadku je
neprijateľná a neodôvodniteľná. Žalobcovia si uplatňujú plnú náhradu trov konania, lebo mali v konaní
úspech, ako aj plnú náhradu trov prebiehajúceho odvolacieho konania. Poukázali na to, že v konaní
nebolo preukázané zaplatenie kúpnej ceny ani v odvolaní, nenavrhli dôkaz k uvedenému tvrdeniu a tieto
tvrdenia považoval za sugestívne a irelevantné. Zdôraznil, že pokiaľ by odvolací súd chcel v plnej miere,

resp. čiastočne aplikovať ust. § 257 Civilného sporového poriadku, žiadal aby im bolo umožnené sa pred
aplikáciou tohto ustanovenia vyjadriť v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu, aby sa
zabránilo prekvapivosti rozhodnutia v časti trov konania. Navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok a priznať
žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Právna zástupkyňa žalovaných 1/ a 2/ v rámci odvolacej repliky k vyjadreniu žalobcov k odvolaniu
uviedla, že jediným argumentom na preukázanie nedobromyseľnosti právnych predchodcov žalovaných
je poukázanie na vtedajšiu právnu úpravu, ktorá neumožňovala nadobudnúť vlastnícke právo k
predmetnýmnehnuteľnostiam.Akbyzadanéhoskutkovéhostavunebolanaichstranedobromyseľnosť,
tak nie je možné si predstaviť inú situáciu, za ktorej by dobromyseľnosť bola daná, a preto

inštitút vydržania by bol obsolentný. Zdôraznila, že prečo právni predchodcovia žalobcov nevrátili
zodpovedajúcu časť kúpnej ceny vo výške 50.000,- Kčs, keď si boli vedomí, že v súlade s vtedajšou
právnou úpravou došlo len k nadobudnutiu vlastníckeho práva k 800 m2 namiesto v kúpnej cene
dohodnutých ďalších 5.797 m2. Takýto postoj nepovažovala za korektný. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcov,
že strana žalovaných v súdnom spore opomína celý kontext právnych konaní tykajúcich sa predmetných

nehnuteľností,t.j.ajuzavretieďalšejkúpnejzmluvyvroku1975aspísanienotárskejzápisniceovydržaní
v roku 2000 uviedla, že to nie je pravda. Je pravdou, že právni predchodcovia žalovaných sa uzavretím
kúpnej zmluvy z roku 1975 len snažili uviesť do súladu ich dlhodobý psychický stav ako vlastníkov,
ktorí napriek všetkým konaniam a zaplateniu kúpnej ceny a nikým nerušené užívanie nehnuteľností,
neboli zapísaní ako vlastníci v príslušnej evidencii. Podľa názoru právnej zástupkyne žalovaných, je

nepochybné, že vydržacia lehota u žalovaných začala plynúť ešte za účinnosti zákona č. 141/1950 Zb.
- stredného Občianskeho zákonníka, a to odo dňa 1.2.1962, žalované nehnuteľnosti boli spôsobilým
predmetom vydržania a v dĺžke dvoch rokoch a dva mesiace uplynula do účinnosti nového Občianskeho
zákonníkazákonač.40/1964Zb..Následnebolaprerušenávydržaciadoba,ktoráopätovneďalejplynula
od účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., t.j. od 1.1.1992 a k jej uplynutiu došlo následne po siedmich

rokoch a desiatich mesiacov. K uplynutiu desaťročnej vydržacej lehoty teda došlo dňa 31.10.1999, t.j.
pred podaním žaloby a tiež pred spísaním notárskej zápisnice o vydržaní. Trvala na aplikácii ust. §
257 Civilného sporového poriadku na rozhodnutie o trovách konania, pričom poukázala aj na základné
princípy Civilného sporového poriadku vyplývajúce z čl. 8, čl. 9, čl. 15, čl. 16 a čl. 17.

Právnyzástupcažalobcovvrámciodvolacejduplikyuviedol,žezotrvávanasvojomdoterajšomvyjadrení
zo dňa 29.12.2017.

6. Uznesením č.k. 19C/164/2004-610 zo dňa 23.10.2017, súd prvej inštancie priznal žalovanej 3/ voči
žalobcom 1/-7/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených. V odôvodnení

uviedol, že rozsudkom č.k. 19C/164/2004-521 zo dňa 19.3.2015 žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách
konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozsudkom Krajského súdu
v Prešove zo dňa 6.12.2016 bol rozsudok súdu prvej inštancie voči žalovanej 3/ potvrdený a zároveň
bol žalovanej 3/ priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči všetkým žalobcom a voči
žalovaným 1/ a 2/ bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd citoval ust. § 261 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku a uviedol, že žalovaná 3/ mala voči žalobcom v konaní plný úspech, ako aj v konaní
na odvolacom súde, a preto súd prvej inštancie priznal žalovanej 3/ nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 % účelne vynaložených trov voči žalobcom 1/-7/. V súlade s ust. § 262 ods. 2 Civilnéhosporového poriadku o výške náhrady bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.

7.Vzákonomstanovenejlehotepodalprotiuzneseniuodvolanieprávnyzástupcažalobcov.Namietal,že
súdprvejinštancieprirozhodovaníotrováchkonanianepostupovalsprávne,pokiaľnezohľadnilsamotný
priebehkonania.Zásadaúspechuniejeabsolútnaazákonodarcaposkytolmožnosťsúdujejmodifikácie,
a to v ust. § 257 Civilného sporového poriadku. Zdôraznil, že uvedené konanie trvá už 13 rokov bez
právoplatného skončenia a vzniklo z toho podnetu, že sama žalovaná protiprávnym konaním si cez

inštitút vydržania nechala privlastniť cudzí majetok a teraz by jej mala byť priznaná náhrada trov konania,
ktorú jej právna zástupkyňa vyčíslila vo výške 19.167,50 eura, čo považoval za nespravodlivé. Poukázal
na zásadu, že nikto nemôže mať zo svojho protiprávneho konania prospech s tým, že zdôraznil, že
samotná žalovaná 3/ svojím konaním u notára spôsobila vznik uvedeného sporu, a preto nesúhlasil
s priznaním náhrady trov konania. Navrhol zmeniť napadnuté uznesenie a žalovanej 3/ náhradu trov
konania nepriznať.

8. Právna zástupkyňa žalovanej 3/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedla, že ho
nepovažuje za opodstatnené. Poukázala na to, že odvolací súd rozsudkom zo dňa 6.12.2016 potvrdil
rozsudok vo veci samej voči žalovanej 3/ a tak, že konania bolo voči nej právoplatne zastavené. Zároveň
jej priznal plnú náhradu trov konania voči žalobcom 1/-7/ v plnej výške. Žaloba voči žalovanej 3/ bola

zamietnutá z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie v spore. Poukázala na skutkové okolnosti veci
s tým, že uviedla, že zavinenie vo vzťahu k dôvodom žaloby na strane žalovanej 3/ nebolo dané, ani
preukázané, a preto navrhla potvrdiť napadnuté uznesenia ako správne. Zároveň si uplatnila náhradu
trov odvolacieho konania.

9. Podľa § 470 ods. 1, 2 veta prvá zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od
1.7.2016 v znení neskorších predpisov (ďalej len CSP), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Citované ustanovenie je vyjadrením princípu okamžitej aplikability ustanovení Civilného sporového
poriadku na všetky začaté i prebiehajúce konania v súlade s princípom justifikácie účinkov procesných
úkonov, ktorý znamená zachovanie právnych účinkov vykonaných úkonov za účinnosti a platnosti
Občianskeho súdneho poriadku v znení do 30.6.2016, ktorého následky úkonu sa uznávajú i vtedy, ak
novšia procesná úprava už s týmto následkom nepočíta.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
vzhľadom na včas podané odvolania osobami oprávnenými (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP)
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu verejného

vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke dňa
14.12.2018 (§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných
1/ a 2/ proti rozhodnutiu vo veci samej vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania nie je dôvodné.
Odvolanie žalobcov 1/-7/ proti uzneseniu o priznaní náhrady trov prvoinštančného konania vo vzťahu k
žalovanej 3/ odvolací súd nepovažoval za dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácií práva. O omyl v aplikácií práva ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Oboznámením sa s obsahom spisu, jeho odôvodnením, zistenými skutkovými okolnosťami danej veci,
ako aj právnym posúdením súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.

11. K odvolaniu žalovaných 1/, 2/ proti rozhodnutiu vo veci samej odvolací súd uvádza, že uplatnené
námietky týkajúce sa nesprávnych skutkových zistení vrátane nesprávneho právneho posúdenianepovažoval za opodstatnené. Súd prvej inštancie v zhode s vysloveným právnym názorom, ktorým
bol viazaný v uznesení č.k. 4Co/283/2015-573 zo dňa 06.12.2016, správne po zrušení a vrátení veci
vo vzťahu medzi žalobcami 1/-7/ a žalovanými 1/ a 2/ skúmal zákonné podmienky pre nadobudnutie

vlastníckeho práva vydržaním na strane právnych predchodcov žalovaných 1/ a 2/. Správne sa
vysporiadal s otázkou posúdenia, či právni predchodcovia boli so zreteľom na všetky okolnosti danej
veci, t.j. uzavretie kúpnej zmluvy dňa 01.02.1962, na základe ktorej právni predchodcovia žalovaných
nadobudli časť nehnuteľností v rozsahu 800 m2, ako aj v nadväznosti na ďalšie okolnosti týkajúce
sa návrhu na uzavretie zmluvy v roku 1975 a následne osvedčením vlastníckeho práva vydržaním

právnou predchodkyňou žalovaných 1/ a 2/ pôvodne žalovanou 3/, naplnili zákonnú podmienku
nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, a to dobromyseľnosť. Súd prvej inštancie zákonnú
podmienku dobromyseľnosti a okolnosti spojené s jej usúdením náležite posúdil v súlade s ust. § 130
ods. 1 v spojení s § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka s poukazom aj na právny názor vyplývajúci
z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/283/2009. V danom prípade pri vedomosti právnych
predchodcov žalovaných 1/ a 2/ o kúpe nehnuteľnosti len v rozsahu 800 m2 na základe kúpnej zmluvy

z roku 1962, následne o nezaregistrovaní kúpnej zmluvy z roku 1975, nebolo možné vyhodnotiť inak,
ako túto otázku posúdil súd prvej inštancie tak, že dospel k záveru, že z okolností danej veci právni
predchodcovia žalovaných 1/ a 2/ nemohli byť dobromyseľní pri užívaní sporných nehnuteľností, že
nehnuteľnosti užívali v dobrej viere ako vlastné. Posúdenie dobromyseľnosti súdom prvej inštancie v
zmysle ust. § 129 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo v súlade s rozhodovacou

praxou najvyšších súdnych autorít (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
3Cdo/30/2010 zo dňa 01.03.2011). Správne súd poukázal na publikované rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 4Cdo/283/2009 z 27.10.2010 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu č. R/2015, z
ktorého vyplýva právna veta „oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do držby vstúpil za účinnosti

Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá
nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o
konaní pred štátnym notárstvom (Notársky poriadok).“ Uplatnená námietka týkajúca sa nesprávneho
posúdenia dobromyseľnosti právnych predchodcov žalovaných v súvislosti s posúdením splnenia
zákonnej podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním bola nedôvodná. Len samotné

nerušené užívanie sporného pozemku, a to parc. č. XXX zapísaný na LV č. XXX pre k.ú. E. L. nie
je dôvodom pre záver súdu o splnení podmienky dobromyseľnosti na strane právnych predchodcov
žalovaných 1/, 2/.

12. Vo vzťahu k uplatnenej námietke žalovaných týkajúcej sa posúdenia vstupu do dražby, ktorý žalovaní

odvodzujú od kúpnej zmluvy z roku 1962, t.j. za účinnosti stredného Občianskeho zákonníka, k tomu
odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa s touto skutočnosťou náležite vysporiadal. Poukázal
na to, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy z roku 1962 platil stredný Občiansky zákonník (zákon č.
141/1950 Zb.) ktorý v obmedzenej miere zachoval nadobudnutie vlastníctva vydržaním, avšak len ak
nešlo o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve, pričom právna úprava týkajúca sa

vydržania a posúdenia oprávnenosti držby v zmysle ust. § 145 stredného Občianskeho zákonníka
vyžadovala dobromyseľnosť nielen pri vstupe do držby, ale počas celej vydržacej doby. Zo skutkových
okolností danej veci nepochybne vyplýva z predložených listinných dôkazov, a to kúpnej zmluvy z roku
1962, z roku 1975, ako aj následného osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva notárskou zápisnicou
sp.zn. N13/2000, Nz13/2000 žalovanou 3/, že táto zákonná podmienka nebola splnená. Odvolací súd

nesúhlasí s názorom právnej zástupkyne žalovaných 1/, 2/, že týmto posúdením zákonných podmienok
dobromyseľnosti dochádza k neprávosti a k výraznej nespravodlivosti na strane žalovaných. Ochrana
vlastníckeho práva je zaručená čl. 20 ústavy, žalobcovia preukázali právne nástupníctvo po neb. B. P.
a neb. Q. I. týkajúce sa vlastníckeho práva spornej nehnuteľnosti, a preto odvolací súd vzhľadom na
skutkové okolnosti danej veci v súlade s ústavou garantovaným právom vlastniť majetok vyplývajúcim

z čl. 20 ods. 1 ústavy, túto námietku nepovažoval za dôvodnú.

13. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa rozsahu výmery, ktorú právni
predchodcovia žalovaných nadobudli na základe kúpnej zmluvy z roku 1962. Je nesporné, že nadobudli
len výmeru 800 m2, a to z pôvodného pozemku parc. č. XXXX/X záhrada a parc. č. XXXX/X dom

zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXX k.ú. Z. L. vedené na LV č. XX podľa identifikácie pozemkov
v spise na č.l. 34. Ak nedošlo k povoleniu prevodu nehnuteľností špecifikovaných v zmluve z roku
1962 príslušným odborom výstavby Okresného národného výboru v Poprade vo vyššej výmere, nemohli
nadobudnúť spornú nehnuteľnosť vo výmere viac ako 800 m2. Uvedená skutočnosť vyplýva aj zudelenéhosúhlasuprevoduvzmluveuvedenýchnehnuteľnostívydanéhoodboromvýstavbyOkresného
národného výboru v Poprade v zmysle zákona č. 65/51 Zb. pod č. VIST/4893/62-08, ktorá skutočnosť
bola následne aj predmetom zápisu do katastra nehnuteľností (predtým evidencie nehnuteľnosti -

poznámka odvolacieho súdu).

14. Vo vzťahu k namietanému výroku o trovách konania právnou zástupkyňou žalovaných, a to možnej
aplikácii ust. § 257 CSP odvolací súd uvádza, že uplatnenú námietku nepovažoval za dôvodnú. Na
rozhodovanie o trovách konania sa uplatňuje zásada úspechu v spore vyplývajúca z ust. § 255 CSP.

Úspech vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada
úspechu vo veci sa v sporovom konaní uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť
v spore úspešnej strane, ktoré úspešnej strane vznikli. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov
konania rozhodol správne, ak s poukazom na ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP o nároku na
náhradu trov konania rozhodol podľa úspechu strán v spore - žalobcov, ktorým priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania s tým, že o výške náhrady rozhodne súd

prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci v zmysle ustanovenia
§ 262 ods. 2 CSP. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP v danom prípade neprichádzala do úvahy, lebo
uvedené ustanovenie predstavuje výnimku pre rozhodovanie o trovách konania v sporovom konaní
a zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne
splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti danej veci.

Pokiaľ žalovaní 1/ a 2/ neboli v konaní úspešní, súd prvej inštancie správne na rozhodnutie o trovách
konania aplikoval zásadu úspechu vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP a nárok na náhradu trov konania
priznal úspešným žalobcom 1/-7/ vo veci. Právo na náhradu trov konania je súčasťou práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 a nasl. ústavy vrátane práva na spravodlivý proces zaručeného článkom
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd s prihliadnutím na

konkrétne okolnosti danej veci, ako aj výsledok sporového konania nepovažoval uplatnenú námietku
týkajúcu sa rozhodnutia o trovách konania v zmysle ust. § 257 CSP za dôvodnú.

Navyše odvolací súd dodáva, že za nedôvodnú považoval aj namietanú skutočnosť týkajúcu sa
označenia strán v spore v záhlaví napadnutého rozhodnutia. Je nesporné, že žalovaná 3/ bola stranou

v spore od samotného začiatku, doposiaľ aj odvolací súd rozhodoval o trovách konania vo vzťahu medzi
žalobcami 1/-7/ a žalovanou 3/, a preto aj žalovaní 1/ a 2/ sú v uznesení č.k. 19C164/2004-610 zo dňa
23.10.2017 uvedení na strane žalovaných ako strany sporu. Uvedená skutočnosť v záhlaví napadnutého
rozhodnutia vo veci samej nemala za následok jeho nesprávnosť, ani zrejmú chybu v písaní alebo inú
zrejmú nesprávnosť, ktorú by bolo potrebné opraviť.

15.Ztýchtodôvodovodvolacísúdpotvrdilnapadnutýrozsudokvovecisamejvrátanesúvisiacehovýroku
o trovách konania ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

16. Za nedôvodné považoval odvolací súd odvolanie žalobcov 1/-7/ proti rozhodnutiu súdu o priznaní

nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov žalovanej 3/. Jedná sa o
trovy prvoinštančného konania, ktoré v súvislosti s konaním na strane žalovanej 3/ vznikli z dôvodu, že
vo vzťahu k žalovanej 3/ bola žaloba zamietnutá rozsudkom č.k. 19C164/2044-521 zo dňa 1.903.2015,
ktorý rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 4Co/283/2015-573 zo dňa
06.12.2016. Odvolacím súdom bola priznaná žalovanej 3/ náhrada trov odvolacieho konania voči

žalobcom 1/-7/ v plnej výške z dôvodu úspechu žalovanej 3/ v spore. Odvolací súd nepovažoval za
opodstatnené, aby na rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania súd prvej inštancie neaplikoval
zásadu zodpovednosti za úspech v spore vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. Je nesporné, že
obaja právni zástupcovia pokiaľ im nebol priznaný nárok na náhradu trov konania, poukázali na možnú
aplikáciu ust. § 257 CSP. Uplatnenú námietku však odvolací súd neuznal právnej zástupkyni žalovaných

vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej, a preto túto námietku nepovažoval za opodstatnenú ani zo
strany žalobcov 1/-7/ vo vzťahu k priznanej náhrade trov konania žalovanej 3/. Pri rozhodovaní o
nároku na náhradu trov konania sa vychádza z výsledku strany v spore, a preto nebolo možné na
rozhodnutie o trovách konania aplikovať iné okolnosti danej veci, resp. priebeh konania, zmenu žalobcov
z dôvodu právneho nástupníctva. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy len výnimočne

za predpokladu kumulatívneho splnenia dvoch podmienok, a to dôvodov hodných osobitného zreteľa
a výnimočných okolností. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na
osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli
účastníkov k uplatňovaniu práva na súde a ich postoj v konaní (napr. rozhodnutie Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp.zn. MCdo/14/99 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2000). Použitie uvedeného ustanovenia musí
vždy zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočnú povahu.

17. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie právneho zástupcu žalobcu 1/-7/ proti
napadnutému uzneseniu o nároku na náhradu trov konania žalovanej 3/ v plnom rozsahu za dôvodné, a
preto ho ako vecne správne potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Na rozhodnutie o trovách konania
súd prvej inštancie správne aplikoval zásadu úspechu v spore vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania týkajúceho sa rozhodovania o napadnutom uznesení
odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu
žalovanej 3/ v odvolacom konaní pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, a preto jej priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/-7/ v plnom rozsahu v súlade s ust. § 255
ods. 1 CSP. O výške priznanej náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom

prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci (§ 262 ods. 2 CSP).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.