Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. marec 2017

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 19C/96/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216209035
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Fakanová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2017:1216209035.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave, pred sudkyňou JUDr. Katarínou Fakanovou, vo veci sporových

strán žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO 00 420 166, právne
zastúpeného advokátkou JUDr. Dagmar Kubovičovou, AK Nám. Biely kríž 3, P.O.BOX 39, Bratislava,
proti žalovanému: A Premium Services, s.r.o., so sídlom Miletičova 52, Bratislava, IČO 46 192 301,
zastúpenému PETKOV & Co s. r. o., Na vŕšku 12, Bratislava, o zaplatenie 2.478,- € s príslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu 2.478 € s úrokom z omeškania 5% ročne od 27.5.2016
do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Súd návrhy žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ Civilného sporového
poriadku z a m i e t a.

III. Súd priznáva žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100%, ktorá bude vyčíslená v samostatnom
uznesení po právoplatnosti uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na tunajší súd dňa 30.05.2016 sa domáhal žalobca vydania rozhodnutia, ktorým by
súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 2.478,- € s úrokom z omeškania 5% ročne od 27.05.2016

do zaplatenia. Úrok z omeškania si žalobca uplatnil od dňa spísania žaloby, t. j. od 27.05.2016.
Súčasne žiadal zaviazať žalovaného na náhradu trov konania. Žalobca ako prostriedok procesného
útokupoužilskutkovétvrdenia,ženadobudolpostavenieorganizáciekolektívnejsprávyvzmysleZákona
č. 618/2003Z. z.o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, nakoľko mu bolo udelené
Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 Ministerstvom kultúry SR zo dňa 11.05.2010
pod č. k. MK-XXX/XXXX-XX/XXXX a to na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných
nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym,

fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia.
Postavenie organizácie kolektívnej správy autorských práv má žalobca aj v zmysle novej právnej
úpravy platnej od 01.01.2016, t.j. v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z.. Žalobca vykonáva kolektívnu
správu na použitia diel ním zastúpených autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu
vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Pri takýchto spôsoboch použitia diel
ide predovšetkým o použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré
sú umiestnené v izbách alebo iných priestoroch ubytovacích zariadení, alebo v iných prevádzkach,

ako aj reštaurácie, kaviarne, bary a podobne. V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie
a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom týchto technických zariadení pre klientov takýchto
prevádzok a zariadení považuje za verejný prenos diel. Na použitie predmetov ochrany, ku ktorým
spravuje práva žalobca takýmto verejným prenosom uzatvára žalobca s prevádzkovateľmi danýchzariadení hromadné licenčné zmluvy, pričom základom na určenie licenčnej odmeny je sadzobník
žalobcu, a to konkrétne Časť II, sekcia B, odsek 2. Tiež uviedol, že žalovaný je prevádzkovateľom
ubytovacieho zariadenia Premium business hotel Bratislava, ktoré sa nachádza na adrese L. XX/A,

Bratislava, pričom ide o zariadenie v štandarde hotel 4*. Žalovaný v ním prevádzkovanom zariadení
používal v roku 2015 predmety ochrany spravované žalobcom, a to prostredníctvom tzv. ďalšieho
verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Žalobca má z
webovej stránky žalovaného a z ďalších zdrojov voľne prístupných na internete vedomosť o tom, že
v zariadení prevádzkovanom žalovaným dochádza k verejnému prenosu technickými zariadeniami v

rozsahu 42 zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia Premium business hotel
Bratislava. Žalobca navrhoval žalovanému uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné
použitie diel. Žalovaný ako člen Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky (ďalej ZHR SR)
osobitnou príkaznou zmluvou splnomocnil ZHR SR k jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a
povinnosti vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným
prenosom. Medzi žalobcom a ZHR SR prebiehali v roku 2015 rokovania o podmienkach hromadnej

licenčnej zmluvy, avšak rokovania boli neúspešné. Žalobca v zmysle vyššie uvedeného emailom a aj
písomne prostredníctvom právneho zástupcu upozornil žalovaného koncom roka 2015 na skutočnosť,
že používa ním spravované predmety ochrany neoprávnene a zároveň ho vyzval k dobrovoľnému
vydaniu bezdôvodného obohatenia a uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy za zvyšok roka 2015.
Žalovaný dobrovoľne žalobcovi bezdôvodné obohatenie nevyplatil a ďalej neoprávnene používal

predmety ochrany spravované žalobcom, žalobca si uplatňuje voči žalovanému nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel, a to za obdobie od 01.01.2015 do 31.12.2015.
Sumu uplatňovaného bezdôvodného obohatenia žalobca vyčíslil na 2.478 € nasledovne:
Sadzobník licenčných odmien za 1 rok: zvukovoobrazové zariadenie v hoteli 4*, v izbe v sume 29,50 €.
V danom prípade názov prevádzky: Premium business hotel Bratislava, kategória 4*, počet izieb 42 x

29,50 € = 1.239,- € za rok, zvýšená na dvojnásobok podľa § 56 ods. 1, písm. g/, t. j. suma 2.4783,- €.

2. Súd doručoval žalovanému žalobu aj s prílohami a poučením o procesných právach a povinnostiach
a výzvou na písomné vyjadrenie sa k žalobe podľa § 167 ods. 2 Civilného sporového poriadku dňa
07.06.2016,žalovanýhoosobneprevzaldňa24.06.2016.Žalovanýnadoručenýnávrhžalobcureagoval,

k veci sa písomne vyjadril.

3. Žalovaný ako prostriedok procesnej obrany použil skutkové tvrdenia popierajúce tvrdenia žalobcu,
k veci uviedol, že žalobca v žalobe neoznačil žiadne dôkazné prostriedky, ktorými mieni preukazovať
pravdivosť svojich tvrdení, najmä tých, ktoré sú v prvom rade právne významné pre posúdenie aktívnej

vecnej legitimácie žalobcu, považuje žalobu za nedôvodnú a to v celom rozsahu, a navrhol konajúcemu
súdu, aby po vykonanom dokazovaní žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol a pre prípad
úspechu vo veci si žalovaný uplatnil právo na náhradu trov konania vrátane prípadných trov právneho
zastúpenia. K námietke aktívnej legitimácie uviedol, že ak žalobca ako organizácia kolektívnej správy v
zmysle autorského zákona zastupuje nositeľa práv podľa § 81 ods. 3 autorského zákona vo vlastnom

mene a na jeho účet a to v rozsahu s ním dohodnutom v súlade s § 81 ods. 1 písm. c) autorského
zákona, je oprávnený domáhať sa vydania údajného bezdôvodného obohatenia podľa § 81 ods. 1 písm.
i) autorského zákona vo vlastnom mene ale v prospech nositeľov práv. Súčasne potom v súlade s §
456, prvá veta Občianskeho zákonníka sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu na
úkor koho sa získal. Žalobca je oprávnený konať a teda aj uplatňovať právne nároky len a výlučne

v prospech (na účet) tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje. Z uvedenej dohody
musí byť zrejmé v akom rozsahu je žalobca oprávnený toho ktorého nositeľa práv zastupovať a síce
aj a najmä vo vzťahu ku ktorým jeho autorským dielam (predmetom ochrany). Ak potom žalobca ďalej
tvrdí, že žalovaný používa predmety ochrany, ku ktorým sú nositeľmi práv práve subjekty, ktoré žalobca
zastupuje pri výkone správy a súčasne, že túto správu vykonáva práve ku konkrétnym predmetom

ochrany, ktoré mu títo nositelia práv do „správy“ zverili, musí toto svoje oprávnenie v tomto konaní
preukázať a až následne môže preukazovať, či vôbec k použitiu tých ktorých predmetov ochrany v
rozhodujúcom období došlo. Žalovaný pre prípad, ak by sa rozhodol používať predmety ochrany vo
svojej prevádzke, rokoval v priebehu roku 2015 prostredníctvom Zväzu hotelov a reštaurácii Slovenskej
republiky(ZHRSR),ktoréhoječlenom,ouzavretítzv.kolektívnejlicenčnejzmluvynapoužitiepredmetov

ochrany, ku ktorým vykonáva správu v prospech nositeľov práv žalobca. Uvedenú skutočnosť uvádza v
žalobe aj sám žalobca pričom konštatuje, že k dohode so ZHR SR nedošlo. Neuvádza však dôvod, pre
ktorý ku dohode nedošlo. ZHR SR, konajúc aj v mene žalovaného, totiž žiadalo, od žalobcu predloženie
zoznamu ním zastúpených nositeľov práv a súčasne aj zoznamu predmetov ochrany, ku ktorým vrozhodnom období vykonáva správu práv patriacich týmto zastúpeným nositeľom, aby bolo možné
posúdiť, či na strane toho ktorého člena ZHR SR a teda aj žalovaného, vôbec môže eventuálne dôjsť k
použitiu toho ktorého diela za predpokladu, že by sa rozhodol vykonávať ďalší verejný prenos vysielania

dodávaného tým-ktorým vysielateľom alebo retransmiterom. Uvedené bolo základným predpokladom
pokračovania v rokovaniach o licenčných podmienkach, keďže uvedeným spôsobom sa malo len ustáliť,
či a v akom rozsahu je potrebné so žalobcom vôbec o uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy rokovať.
Žalobca odmietol tieto informácie ZHR SR poskytnúť a spôsobil tak stav, kedy žiadny z členov ZHR
SR a teda ani žalovaný sám nemal možnosť posúdiť a rozhodnúť sa, či je vôbec potrebné uzatvárať

licenčnú zmluvu práve so žalobcom a na základe nej potom platiť licenčnú odmenu práve žalobcovi. Pre
preukázanie vykonávania verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia totiž nepostačuje
len preukázanie existencie a prítomnosti televízneho prijímača v ubytovacom zariadení žalovaného, čo
mimochodom žalobca žiadnym spôsobom nepreukazuje, žalobca musí inter alia preukázať, že uvedené
televízne prijímače boli spôsobilé sprostredkovať signál, prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie, tiež
že žalovaný tento signál aj v skutočnosti reálne prijímal a sprostredkovával prostredníctvom týchto

televíznych prijímačov svojim zákazníkom (tzv. novej ďalšej verejnosti) a súčasne, že do programovej
štruktúry šíreného vysielania boli zaradené aj diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca. Súčasne musí
žalobcapreukázať,ževšetkyuvedenéskutkovépredpokladybolisplnenéprávevrozhodujúcomobdobí,
za ktoré si uplatňuje nárok touto žalobou.

4. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a to oprávnením na výkon kolektívnej správy práv č.
2/2004, sadzobníkom autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických
a choreografických a audiovizuálnych diel účinným od 01.01.2015, emailovou komunikáciou medzi
žalobcom a ZHR SR (email z 21.04.2015 - ponuka 1.000,- Eur), stanoviskom MK SR z 20.05.2015,
listom ZHR SR z 10.07.2015, výzvou právneho zástupcu žalobcu zo dňa 07.10.2015, návrhom Dohody

z 15.10.2015, CD nosičmi založenými žalobcom, dôkazy preukazujúce judikatúru súdov v obdobných
veciachatiežrozsudokOSBAč.k.10C/47/2016,uznesenie2ÚS/101/2011,rozsudoksúdnehodvoraEÚ
C-367/15 ktorý rozhodoval o výške dvojnásobku úhrady, ktorá je sporná aj v tomto spore,, OS Žilina č. k.
7C/161/2016,OSKomárnoč.k.4Cb/54/2016,OSBAIIč.k.51C/126/2016aOSBAIč.k.21Cb/40/2016,
ostatným obsahom spisu, pričom zistil tento stav vo veci:

5. Z oprávnenia udeleného žalobcovi Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky dňa 11.05.2011 súd
zistil, že žalobca má postavenie organizácie kolektívnej správy, vykonáva kolektívnu správu na použitie
diel ním zastúpených autorov.

6. Podľa § 190 ods. 1 Zákona č. 185/2015 Z.z. (nový autorský zákon) sa ustanoveniami tohto zákona
spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane
nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich
sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31.12.2015. Predpisom účinným do 31.12.2015 bol zákona
č. 618/2003 Z.z. (autorský zákon), podľa ktorého sa tak posudzujú nároky žalobcu uplatňované touto

žalobou.

7. V zmysle zákona č. 618/2003 Z.z., je možné použiť dielo autora výlučne na základe jeho súhlasu
udeleného prostredníctvom licenčnej zmluvy, okrem prípadov zákonných licencií. V danom prípade,
nakoľko pri danom spôsobe použitia diel ide o kolektívne spravované práva, ktoré spravuje žalobca,

na takéto použitie diel autorov zastupovaných žalobcom sa vyžaduje súhlas vo forme hromadnej
licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy a žalovaným, ako
používateľom diel.

8. Podľa § 56 ods. 1 písm. g) Zákona č. 618/2013 Z. z. sa autor, do ktorého práva sa neoprávnene

zasiahlo, môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je
obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do
tohto práva.

9. Podľa § 57 ods. 1 Zákona č. 618/2013 Z.z nárokov podľa § 56 sa okrem autora môže domáhať aj

nadobúdateľ výhradnej licencie alebo osoba, ktorá má majetkové právo k dielu alebo jej bol zverený
výkon majetkových práv autora.10. Podľa § 11 ods. 1 písm. i) Zákona č. 618/2013 Z. z. je organizácia kolektívnej správy povinná
domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva.

11. Podľa § 81 ods. 1 písm. i), j) a k) Zákona č. 618/2013 Z. z. organizácia kolektívnej správy je povinná
riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia:
i) domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva, to neplatí, ak sa nositeľ práva,

ktorý je na to oprávnený, takého nároku sám domáha alebo ak je to nehospodárne,
j) vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa písmena h) pre nositeľa práv odmeny, primerane
odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a
vyplácať v súlade so svojim rozúčtovacím poriadkom,
k) viesť evidenciu vybraných odmien, primeraných odmien, náhrad odmien a príjmov z vydaného
bezdôvodného obohatenia a umožniť nositeľovi práv na požiadanie kontrolu správnosti jemu uhradenej

odmeny, primeranej odmeny, náhrady odmeny čí prípadného príjmu z bezdôvodného obohatenia.

12. Podľa § 84 ods. 1 Zákona č. 618/2013 Z. z ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil
kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie
podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany

prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej
správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.

13. Hromadná licenčná zmluva predstavuje zvláštny typ zmluvy, ktorý vo svojom záväzkovo právnom
vyjadrení v podstate nadobúdateľovi poskytuje len súhlas na použitie diela to v dohodnutom rozsahu,

na dohodnutý čas, pričom samotná organizácia kolektívnej správy už po uzavretí hromadnej licenčnej
zmluvy nekontroluje počet uskutočnených verejných prenosov v rozhodnej dobe. Znamená to, že
predmetom tohto typu zmluvy je len udelenie súhlasu na používanie diela, čo nadobúdateľovi vytvára
skutkový a právny rámec, v rámci ktorého takto pridelené právo môže využívať. To ako často k tomuto
použitiu skutočne dôjde je irelevantné. Ak žalovaný zjavne disponoval viacerými TV nosičmi, ktoré vo

svoje praktickej a funkčnej podstate umožňujú a primárne slúžia na zabezpečovanie verejného prenosu
určitých diel, aj diel práva ku ktorým spravuje žalobca a v rozhodnej dobe nemal uzavretú so žalovaným
hromadnú licenčnú zmluvu, dochádza k jeho strany k realizácii majetkovej podstaty autorských práv
spravovaných subjektov bez toho, aby im bola poskytnutá odmena. V tomto prípade však samotná
odmena nie je ekvivalentom zmerateľným, resp. odzrkadľujúcim skutočný rozsah používania diel,

ale predstavuje plnenie za to, že takáto možnosť sa nadobúdateľovi poskytne. Samotný autorský
zákon, podľa názoru súdu primerane reflektuje možnosť nastania takejto situácie aj v znení zákonných
ustanovení a to najmä v § 56 ods. 1, ktorý stanovuje zákonný rámec ochrany autorov, do ktorých práv
sa neoprávnene zasiahlo. Toto ustanovenie predstavuje preventívno-represívne opatrenie, stanovujúce
zákonné prostriedky, ktorými sa autor môže domáhať odstránenia nezákonného stavu, najmä vzhľadom

na skutočnosť, že v reálnom živote, kedy technické a informačné prostriedky umožňujú používanie diel
temer bez možnosti riadnej kontroly, autori diel, práva ku ktorým spravuje žalobca, nemajú adekvátnu
možnosťochranypredichneoprávnenýmpoužitím,jezákonvustanovení§56ods.1autorskéhozákona
prísnejší a reštriktívnejší.

14. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že pokiaľ žalovaný spochybnil vecnú aktívnu
legitimáciu žalobcu, táto nebola dôvodná, od 01.01.2016 vstúpil do účinnosti autorský zákon č. 85/2015
Z. z., v ktorom podľa § 190 ods. 1 sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016,
pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti
za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31.12.2015.

Predpisom účinným do 31.12.2015 bol autorský zákon č. 618/2003 Z. z., podľa ktorého sa posudzujú
nároky žalobcu uplatňované touto žalobou. Žalobca preukázal Oprávnením Ministerstva kultúry SR č.
2/2004 že má postavenie organizácie kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívnu správu majetkových
práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam

úžitkového umenia, podľa ods. II písm. b) uvedeného Oprávnenia vykonáva dobrovoľnú kolektívnu
správu v odbore verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. Podľa aplikovateľnej
právnej úpravy ak chce používateľ používať predmety ochrany a ak je pre daný spôsob používania
predmetov ochrany udelené oprávnenie na kolektívny výkon správy, tak používateľ je povinný plniť svojepovinnosti priamo oprávnenej organizácii kolektívnej správy, pokiaľ používateľ nepreukáže, že konkrétny
nositeľ práv kolektívnu správu vylúčil. Plnením povinností zo strany používateľa je nepochybne získať
súhlas na použitie diela a zaplatiť licenčnú odmenu. Ak sa žalovaný chce zbaviť povinnosti plniť

žalobcovi, tak sa žalovaný dostáva do pozície nositeľa dôkazného bremena a je na žalovanom
preukázať, či a v akej časti došlo zo strany jednotlivých nositeľov práv k vylúčeniu kolektívnej správy
práv. Žalovaný spochybňoval aktívnu legitimitu žalobcu aj z toho dôvodu, že podľa jeho názoru nie
je žalobca osobou, ktorá sa môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia a tento právny názor
opieral o ustanovenie § 456, prvá veta. Občianskeho zákonníka. Súd s poukazom na ustanovenia §

56, ods. 1, písm. g/, § 57 ods. 1, § 81 ods. 1, písm. i/, j/, k/, § 84 ods. 1 Zákona č. 618/2013 Z.z. má
za to, že autorský zákon má vo vzťahu k občianskemu zákonníku postavenie lex specialis a tak jeho
jednotlivé ustanovenia derogujú ustanovenia občianskeho zákonníka, a to aj ustanovenie pojednávajúce
o bezdôvodnom obohatení, preto má súd za to, že žalobca je v tomto konaní vecne aktívne legitimovaný.
V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný v roku 2015 používal vo svojom zariadení predmet
ochrany, ku ktorému vykonáva kolektívnu správu žalobca. Žalovaný nerozporoval, že prevádzkuje

hotelové zariadenie 4* kategórie, pričom ponúka ubytovanie v 42 izbách s TV satelitným príjmom.
Rovnako bolo v konaní preukázané, že žalovaný tieto údaje o svojom zariadení prezentuje na svojej
webovej stránke, ako aj skutočnosť, že medzi sporovými stranami, resp. ich zástupcami prebiehali
rokovania o možnosti uzavretia hromadnej licenčnej zmluvy, avšak k jej uzavretiu nedošlo. Rovnako
mal súd za nesporné, že sadzobník žalobcu bol zverejnený v to aj v rozhodnej dobe na jeho oficiálnej

webovej stránke.

15. Súd pri ustálení výšky bezdôvodného obohatenia za neoprávnené používanie predmetov ochrany
vychádzal zo sadzobníka žalobcu a počtu zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení
žalovaného. Pri určení počtu týchto zariadení súd vychádzal z verejne prístupných údajov žalovaného

o jeho ubytovacom zariadení, kde deklaruje 42 ubytovacích jednotiek, komfortne vybavených izbách,
kategórie štyroch hviezdičiek, kedy k štandardnému vybaveniu ubytovacej jednotky patrí aj televízor,
čo žalovaný verejne deklaruje na svojej webovej stránke, že k vybaveniu izieb patrí satelitný TV.
Deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacích jednotkách zariadenia žalovaného znamená
to, čo sa pod tým obvykle vykladá, teda, že na izbách sú umiestnené funkčné zariadenia vybavené

signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, a teda že žalovaný
ponúka vo svojom zariadení ubytovaným hosťom funkčné zariadenia. Na základe uvedených verejných
vyhlásení žalovaného má súd za preukázaný počet zvukovoobrazových a zvukových zariadení. Súd
pri ustálení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal zo Sadzobníka licenčných odmien za 1 rok,
pre zvukovoobrazové zariadenie v hoteli 4*, na jednu izbu v sume 29,50 €. V danom prípade žalovaný

prevádzkuje Premium business hotel Bratislava, kategória 4*, počet izieb 42 x 29,50 € = 1.239,- € za
rok, zvýšená na dvojnásobok podľa § 56 ods. 1, písm. g/, t. j. suma 2.4783,- €, preto súd žalovaného
zaviazal na úhradu tejto sumy.

16. Súd sa tiež zaoberal jednotlivými argumentmi žalovaného, ktorý považoval uplatnený nárok za

nezákonný, neprimeraný a dokonca v rozpore s ústavou Slovenskej republiky. Argument žalovaného, že
žalobca v žalobe neuviedol, aké konkrétne diela mal šíriť technickými prostriedkami a či sú tieto skutočne
dielami autorov, ktorí boli združení v autorskej spoločnosti žalobcu, považuje súd za nedôvodný.
Súd súhlasí v tomto prípade s názorom žalobcu, že realizácia autorských práv v tomto prípade by
bola prakticky vylúčená, keby si ju mali uplatňovať resp. kontrolovať samotní autori. Je nutná ich

kolektívna ochrana, ktorá ich požiadavky a práva zastrešuje v rámci jednej inštitúcie, čo umožňuje
následnú možnosť komunikácie s potencionálnymi nadobúdateľmi. Vzhľadom na množstvo chránených
diel a autorov je vznesenie požiadavky na konkrétnu špecifikáciu spravovaných diel účelové a z
praktického hľadiska úplne nezmyselné. Okrem toho zoznam nositeľov chránených práv je uverejnený
na webovej stránke žalobcu, teda sa sním mal žalovaný možnosť kedykoľvek oboznámiť. Taktiež táto

požiadavka nekorešponduje už z vyššie vymedzeným princípom hromadnej licenčnej zmluvy, ktorá
dáva zmluvnej strane len príležitosť, resp. možnosť právo zívať, skutočný počet použití diel je následne
irelevantný. Žalovaný rovnako nesúhlasil s tým, že v rámci tohto užívania sa jedná o verejný prenos
diel. Súd odkazuje na závery rozhodnutí Súdneho dvora ÉU, ktoré jednoznačne uvádzajú, že ak
prevádzkovateľ hotela poskytuje svojim hosťom na izbách aj televízne prijímače, do ktorých prenáša

signál, je používateľom uskutočňujúcim verejný prenos. Obdobný záver prijala aj Komisia ES vo výzve
zo dňa 18.10.2005. Okrem toho samotný autorský zákon v ustanovení § 5 ods. 14 definuje pojem verejný
prenos tak, že verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami
na šírenie zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielomôžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa
aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti. Ako je zrejmé zo samotnej definície,
zákon nestanovuje ako podmienku určitý počet osôb, ktorých prítomnosť je nevyhnutná na to, aby sa

mohlo jednať o verejný prenos.

17. Písomnými podaniami doručenými súdu dňa 14.02.2017 navrhol žalovaný prerušenie konania podľa
§ 162 ods. 1, písm. a/ CSP, podľa § 162 ods. 1, písm. b/ CSP a podľa § 162 ods. 1, písm. c/ CSP z
dôvodu, že ustanovenie § 56 ods. 1, písm. g/ autorského zákona je v rozpore s Ústavou Slovenskej

republiky, z dôvodu potreby posúdenia konania žalobcu Protimonopolným úradom SR, a napokon z
dôvodu údajnej potreby riešiť súladnosť § 84 ods. 1 AZ s právom EÚ formou konania o prejudiciálnej
otázke, ktorú naformuloval otázku, s ktorou sa má tunajší súd obrátiť na SD EÚ, ako s prejudiciálnou
otázkou,keďžejepotrebnéanevyhnutnéinterpretovať§84ods.1Autorskéhozákonaeurokonformne.K
návrhom žalovaného na prerušenie konania sa vyjadril žalobca, ktorý s návrhmi nesúhlasil, mal za to, že
ustanovenie § 56 ods. 1, písm. g) autorského zákona nie je v rozpore s ústavou SR. K dôvodu prerušenia

konania podľa písm. a) uviedol, že rozhodnutie súdu o výške bezdôvodného obohatenia nie je v žiadnom
prípade závislé od odpovede na otázku, či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia
dominantného postavenia na trhu. Pre rozhodnutie súdu vo veci samej bude relevantné dokazovanie
zamerané zistenie obvyklej odmeny, a pokiaľ ide o podnet na Protimonopolnú úrad uviedol, že na
podnet žalovaného už sa s vecou dvakrát zaoberal. Pokiaľ žalovaný navrhol prerušenie konania podľa

§ 162, ods. 1, písm. a/ CSP z dôvodu potreby vyriešenia otázky, či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu
zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu; ktoré posúdenie patrí výlučne do právomoci iného
orgánuverejnejmoci,atoProtimonopolnéhoúraduSlovenskejrepubliky.Predmetnýnávrhsúdzamietol,
nakoľko konanie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky týkajúce sa posúdenia, či zo strany
žalobcu došlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu nemá vplyv na predmet

sporu, keď predmetom sporu je výška bezdôvodného obohatenia a nie výška zmluvnej odmeny, na ktorú
žalovaný poukazuje. Žalovaný už uzatvoril zmluvy so subjektmi prevádzkujúcimi ubytovacie zariadenia
prevažne hotelového typu došlo k akceptovaniu ceny navrhnutej žalobcom. Uvedeným akceptovaním
žalobcom navrhnutej došlo ku vzniku obvyklej ceny a je výsledkom trhového pôsobenia ponuky a
dopytu. Žalobca totiž nie je jedinou organizáciou kolektívnej správy (teda nemá monopolné postavenie)

a uvedené subjekty nemuseli cenu navrhnutú žalobcom akceptovať a zmluvu uzatvoriť, čo preukazuje aj
konanie žalovaného, ktorý zmluvu so žalobcom neuzatvoril. Preto uvedená otázka nemala žiadny vplyv
na konanie a rozhodovanie súdu vo veci samej.

18. Pokiaľ sa jedná o návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1, písm. b/ CSP dôvodu

nutnosti posúdenia súladu znenia ust. § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 autorskom práve a
právachsúvisiacichsautorskýmprávomúčinnému^^^,31.12.2015sÚstavouSlovenskejrepubliky,súd
nedospel k záveru o neústavnosti dotknutých ustanovení, čím neboli splnené podmienky na konanie o
súlade právnych predpisov, a preto návrh na prerušenie konania zamietol. Je výlučne na posúdení súdu,
či pri prejednaní sporu dospeje k záveru o nesúladnosti právneho predpisu s Ústavou. Súd k uvedenému

záveru nedospel, keď právnu úpravu autorského zákona považuje za plne súladnú s predpismi vyššej
právnej sily.

19. Pokiaľ žalovaný navrhol aj prerušenie konania podľa § 162 ods. 1, písm. c) CSP, pričom naformuloval
otázku, s ktorou sa súd mal obrátiť na Súdny dvor EÚ ako s prejudiciálnou otázkou, vzhľadom k tomu, že

podľa neho bolo potrebné a nevyhnutné interpretovať § 84 ods. 1 autorského zákona eurokonformne.
Súd k uvedenému uvádza, že Súdny dvor európskej únie vykladá výlučne právo európskej únie a ako
taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor európskej únie poskytuje
výlučne výklad európskeho práva a nevyjadruje sa k výkladu vnútroštátneho práva (iba posudzuje jeho
súlad či nesúlad). Nie je však v žiadnom prípade oprávnený podávať výklad vnútroštátneho práva, ktorý

prislúcha výlučne do právomoci vnútroštátnych súdov. Nakoľko súd v tomto spore aplikoval výlučne
ustanovenia vnútroštátneho zákona a nie ustanovenia smernice, výklad ustanovení smernice by v
danom prípade nemal vplyv na rozhodovaciu činnosť v predmetnom spore. Súd výlučne iba odkázal na
závery a výklad Súdneho dvora EU pri výklade pojmu verejný prenos, pričom s výkladom uvedeného
pojmu sa stotožňuje aj v rozsahu vnútroštátneho práva. Súd preto návrh na prerušenie konania podľa

§ 162 ods. 1, písm. c) CSP zamietol.

20. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh nesplní riadne a včas
je v omeškaní.21. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť

poplatky z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatkov z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

22. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v platnom znení, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov

vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu.

23. Súd s poukazom na vyššie uvedené a citované zákonné ustanovenia priznal žalobcovi aj úrok
z omeškania od dňa 27.05.2016, kedy vypracoval žalobu vo veci samej, žalobca si uplatnil úrok z
omeškania v zákonnej výške, nakoľko k úhrade žalovanej sumy zo strany žalovaného nedošlo po

doručení výzvy žalovanému, súd priznal úrok z omeškania tak, ako žiadal žalobca.

24. Podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, o nároku na náhradu trov
konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

25.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

27. V súlade s § 255 ods. 1 CSP súd priznal žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech náhradu trov
konania a trov právneho zastúpenia proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania súd
rozhodne samostatným uznesením, po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti ktorého

rozhodnutiu smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie môže podať intervenient, ak tvorí so stranou podľa § 359 Civilného sporového poriadku
nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 CSP. V ostatných prípadoch môže intervenient podať odvolanie
so súhlasom strany podľa § 359 CSP. Lehota na podanie odvolania plynie od doručenia rozhodnutia
intervenientovi. Prokurátor môže podať odvolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do

konania vstúpil. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy,
písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127
ods. 1 Civilného sporového poriadku uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka,
čo sa ním sleduje a podpis, ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania

je aj uvedenie spisovej značky tohto konania, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh). Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva a spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového

poriadku aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo vecisamej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie
dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového
poriadku len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní
pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a)sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Podľa § 373 ods. 4 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia
podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu.
Podľa § 263 ods. 1 ,2 Civilného sporového poriadku, ak bola v konaní úspešná strana zastúpená

advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania
advokáta. Ak bola v konaní úspešná strana zastúpená viacerými advokátmi, súd určí za prijímateľa
náhrady trov konania jedného z nich.
Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového o výške náhrady trov konania súd prvej inštancie rozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podľa §
376 ods. 1 Civilného sporového poriadku podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia (personálna

exekúcia). Exekúciu možno vykonať len na návrh oprávneného alebo na návrh toho, kto preukáže, že
naňho prešlo právo z rozhodnutia (§ 37 ods. 3) (ďalej len „oprávnený“). Oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie (§ 38 ods. 1, 2 Exekučného poriadku). Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého jej vykonaním
poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).