Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. máj 2019

Súd: Okresný súd Nové Mesto nad Váhom
Spisová značka: 15T/20/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3519010091
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ján Odnoga

ECLI: ECLI:SK:OSNM:2019:3519010091.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdNovéMestonadVáhom,samosudcomMgr.JánomOdnogom,vtrestnejveciobžalovaného

Y. W., B.. X.X.XXXX P. L., pre prečin týrania zvierat podľa § 378 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, na
hlavnom pojednávaní dňa 21.5.2019 takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný: Y. W., B.. XX.XX.XXXX P. L., trvale T., O. I. Č.. XX

j e v i n n ý, ž e

dňa 03.06.2018 približne v čase o 09.40 h v Myjave časť Turá Lúka na dvore rodinného domu č. XX,
dráždil svojho psa takým spôsobom, že najmenej jeden krát pred neho položil klietku s mačiatkom, po
krátkom čase klietku s mačiatkom zdvihol a vzápätí najmenej 2 krát si čupol aj s klietkou dole k zemi
pred svojho psa a zasa vstal, čím svojho psa vydráždil, následne obžalovaný vyhodil mačiatko z klietky
na trávnik pred svojho brechajúceho psa, po čom pes chytil mačiatko do zubov a na zemi ho hrýzol,
pričom hryzením, škrtením a vláčením po zemi spôsoboval pištiacemu mačiatku intenzívnu bolesť po
dobu niekoľkých minút, keď sa prestalo hýbať, pes od neho ustúpil, avšak po tom, ako sa pohlo, pes ho

znova začal hrýzť, až mačiatko uhynulo, pričom obžalovaný bol po celý čas v blízkosti svojho psa a útok
sledoval bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom pokúsil v pokračovaní útoku svojmu psovi zabrániť,

t e d a

utýral zviera,
č í m s p á c h a l

prečin týrania zvierat podľa § 378 ods. 1 písm. c) Trestného zákona,

Z a t o s a o d s u d z u j e :

Podľa § 378 ods. 1 Trestného zákona, s prihliadnutím na § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia
slobody vo výmere 4 ( štyri ) mesiace.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, § 51 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému výkon
trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a zároveň ukladá probačný dohľad nad jeho správaním
v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona obžalovanému určuje skúšobnú dobu na 18 (osemnásť) mesiacov.Podľa § 51 ods. 2, § 51 ods. 4 písm. i) Trestného zákona obžalovanému ukladá povinnosť spočívajúcu v
príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom podal dňa 5.3.2019 na tunajšom súde
obžalobu sp. zn. Pv 602/18/3304-20 zo dňa 4.3.2019 na obžalovaného Y. W., B.. X.X.XXXX P. L.,
pre prečin týrania zvierat podľa § 378 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na
skutkovom základe, že „dňa 03.06.2018 približne v čase o 09.40 h v Myjave časť Turá Lúka na dvore
rodinného domu č. XX, dráždil svojho psa takým spôsobom, že pred neho položil klietku s mačiatkom,

po krátkom čase klietku s mačiatkom zdvihol a vzápätí ju znova položil na zem pred svojho psa, pričom
toto zopakoval viackrát, čím svojho psa vydráždil, následne obvinený vyhodil mačiatko z klietky na
trávnik pred svojho brechajúceho psa, po čom pes chytil mačiatko do zubov a na zemi ho hrýzol, pričom
hryzením, škrtením a vláčením po zemi spôsoboval pištiacemu mačiatku intenzívnu bolesť po dobu
niekoľkých minút, keď sa prestalo hýbať, pes od neho ustúpil, avšak po tom, ako sa pohlo, pes ho znova

začal hrýzť, až mačiatko uhynulo, pričom obvinený bol po celý čas v blízkosti svojho psa a útok sledoval
bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom pokúsil v pokračovaní útoku svojmu psovi zabrániť“.

Súd vo veci vydal dňa 12.3.2019 trestný rozkaz č.k. 15T/20/2019-119, proti ktorému podal v zákonnej
lehote obžalovaný odpor. Z toho dôvodu súd nariadil termín hlavného pojednávania, pričom vec

prejednal a rozhodol na hlavnom pojednávaní dňa 21.5.2019. Na hlavnom pojednávaní súd vykonal
dokazovanie výsluchom obžalovaného, svedkov Z. T., I. W., T. L., prečítal odborné vyjadrenie
Regionálnej a veterinárnej správy a oboznámil ďalšie listinné dôkazy tak ako to vyplýva zo zápisnice
o hlavnom pojednávaní.

Obžalovaný Y. W. spáchanie trestného činu popieral tak v prípravnom konania ako aj na hlavnom
pojednávaní. Napriek tomu v prípravnom konaní navrhoval prokurátorovi konanie o dohode o vine a
treste. Na hlavnom pojednávaní uviedol, že v predmetný deň vyšiel na svoj dvor a zistil podľa piskotu,
že bolo chytené mačiatko do odchytného zariadenia. Bolo to jeho zariadenie, ktoré mal v minulosti
na ochranu kuriatok pred zverou. Zistil, že mačiatko bolo chytené za hlavu a predné nohy, zvyšok

mačiatka visel z klietky von. Zobral klietku, vyniesol ju na dvor, lebo ju chcel zaniesť do rodinného
domu, aby ju ochránil. On nemal úmysel zavraždiť tú mačku, keby ju chcel zavraždiť, urobí to tam,
kde ju našiel chytenú. Má doma psa, vo veku asi jedného roka. Je to ochranný, štekavý pes, ktorý
žije na dvore. Vysoký je asi 30cm, má odhadom 10kg. Ten pes behal okolo obžalovaného a skákal na
klietku. Obžalovaný sa snažil zabrániť psovi, aby skákal na klietku. Obžalovaný niesol klietku na úrovni

predpaženia, teda čo najvyššie, aby ju pes nechytil. Obžalovaný nekládol klietku dole a hore, toto on
popiera. Po celý čas ju mal v predpažení. Poukázal aj na to, že má zdravotné problémy s ramenami.
Keď jeho pes okolo neho behal, on sa točil a snažil sa klietku s mačiatkom ochrániť, ale stalo sa to,
že pes vyskočil asi do úrovne metra a strhol svojimi zubami mačku z klietky, ktorá vtedy visela von z
klietky, potom ju začal vláčiť po zemi a hrýzť. On sa snažil kričať na psa, ale pes neposlúchal. Nevie,

koľko to trvalo. Nesnažil sa psovi fyzicky zabrániť v trhaní mačky. Bol v šoku a to po celý čas ako sa to
dialo, asi 2 minúty. V šoku bol napriek tomu, že vedel ako jeho pes reaguje na mačky. Následne zobral
klietku aj s mačkou do záhrady. Myslel si, že mačka je mŕtva. Po odchode policajtov tam však už mačku
nevidel. Určití ľudia mu hovorili, že mačka je živá a že ju videli žiť v dedine. On mačku netýral, on sa jej
ani nechytil, to všetko urobil jeho pes. Klietka mohla mať tak 40x15x15 cm. Jeho pes je agresívny hlavne

na mačky, tie čo choval na dvore v minulosti, tie kvôli psovi odišli, lebo on ich vyháňal. Obžalovaný sa
psa nebojí, má ho stále. Ku svedkyni T. obžalovaný uviedol, že ich vzťah sa narušil týmto konfliktom. V
minulosti u svedkyne bola sociálka, pretože sa riadne nestarala o svojej dieťa a svedkyňa si myslela,
že iniciátorom toho, že prišla sociálka bol on, ale nie je to pravda. Sociálka bola u nej viac krát. Pred
skutkom, ktorý je predmetom obžaloby, obžalovaný nemal konflikt so svedkyňou, neudržiaval s ňou

nejaký vzťah, sem tam náhodne, keď ju stretol si niečo povedali. Sused L. počul brechot psa a prišiel
zisťovať čo sa stalo, obžalovaný mu povedal, že pes hrtánil mačku a zahrdúsil ju, svedok ju aj videl ležať
na zemi ale uviedol, že povedal, že ho to nezaujíma. Obžalovaný mačku odniesol preč. Niesol ju na
klietke, potom ju vyhodil, resp. položil. Zdalo sa mu, že sa možno pohla. Policajti prišli asi do pár minút.
On predtým mačku odniesol, schoval aby ju policajti nevideli, ani nevie presne uviesť, prečo tak konal.

Nechcel proste aby mačku videli policajti. Obžalovaný ďalej uviedol, že po odchode polície šiel mačkuzakopať, a to napriek tomu, že sa mu predtým ako ju niesol zdalo, že sa pohla. Obžalovaný dodal, že
skutočnosť, že sa mačka pohla uviedol už v prípravnom konaní, ale vyšetrovateľka to asi nezapísala.
Keď prišli za ním policajti a spýtali sa ho, či vie niečo o týranej mačke, odpovedal im, že nevie nič. Vtedy

prišla suseda a policajti išli za ňou. Až keď sa neskôr vrátili k dvoru policajtov, povedal im, že pes tam
týral mačku, že ju hryzol na zemi. Obžalovaný dodal, že mŕtvu mačku nikto nevidel, policajti ju nevideli.

Svedkyňa Z. T. na hlavnom pojednávaní uviedla, že dňa 3.6.2018 najskôr počula veľmi silný zvláštny
veľký štekot psa. Preto vstala a z okna videla obžalovaného, svojho suseda ako je na dvore s klietkou,

v ktorej bolo malé mačiatko. Videla ako obžalovaný dráždil psa a to tak, že si s klietkou čupol a vstal,
zasa si čupol a vstal, teda najmenej dva krát si čupol aj s klietkou dolu a vstal pes pritom reval, brechal
na klietku, obžalovaný mu ju dával pred nos. Taktiež videla ako obžalovaný minimálne jedenkrát položil
klietku na zem pred psa. Pes na klietku dorážal, ale netrhal klietku z rúk obžalovanému. Svedkyňa
najskôr nerozumela, čo sa tam deje, prečo to obžalovaný robí, čo to je za cvičenie. Potom jej to docvaklo,
že on chce vydráždiť toho psa. Svedkyňa najskôr nevedela čo robiť. Dúfala, že to obžalovaný nespraví.

Nemohla sa ísť biť s obžalovaným alebo s jeho psom. Vedela, že niečo ale musí urobiť, preto začala
natáčať obžalovaného na video na telefón. Po krátkej dobe, keď videla, čo sa deje ju napadlo, že musí
zavolať políciu, že to bude lepšie, čo aj urobila, preto prerušila nahrávanie a následne opäť začala
nahrávať obžalovaného na video po oznámení veci polícii. Bála by sa sama fyzicky zakročiť. Videla ako
obžalovaný vyhodil mačku z klietky, videla ako švihol rukami s klietkou, aby mačka vypadla z klietky a

mačka aj vypadla z klietky na zem. Svedkyňa poprela, že by pes strhol mačku z klietky, pes s ňou nemal
vtedy kontakt, až keď ju obžalovaný vyhodil na zem. Následne videla ako sa pes vrhol na mačku, bol
agresívny, trhal ju, počula jej krik po dlhší čas, mačka sa zvíjala, krútila, chcelo uniknúť, pes bol rýchlejší,
mačka sa snažila ujsť, ale nepodarilo sa jej to. Neskôr vzdala mačka ten boj. Bolo to niekoľko minút.
Videla ako obžalovaný celú situáciu len sledoval, bol kľudný, nehýbal sa, nesnažil sa zabrániť psovi

v útoku žiadnym spôsobom. Nevie, či obžalovaný niečo psovi hovoril, zdá sa jej, že nie. Svedkyňa to
nenahrala celé nakoniec, nemala to vypnúť. Nahrávku dobrovoľne vydala polícii. Išla si kúpiť cigarety,
kým prišla polícia, po ceste videla u obžalovaného mačku ležať na zemi. Keď sa svedkyňa potom pýtala
polície, či videli mŕtvu mačku, policajti povedali, že nič nevideli. Obžalovaný teda do 5 minúť stihol mačku
niekde schovať, aby ju policajti nevideli. Po došetrení na mieste hneď podávala trestné oznámenie, išla

s policajtmi.

Svedok I. W. pri výsluchu na hlavnom pojednávaní uviedol, že ako príslušník PZ prišiel preveriť
skutočnosti k obžalovanému. Keď parkovali, videl obžalovaného ešte s nejakým mužom sa rozprávať,

keďprišielkobžalovanému,tenmužtamužnebol.Obžalovanéhosasvedokopýtal,čivieniečoonejakej
zabitej mačke, lebo mali oznámenie, že došlo k zabitiu mačky, pričom obžalovaný svedkovi výslovne
uviedol, že o žiadnej mačke nič nevie. Šli za svedkyňou T., ktorá tam vtedy nebola, ale za chvíľu prišla.
Tá im povedala, že videla ako svedok zabil mačku, že z nej robil návnadu pre svojho psa a že to má
natočené na videu. Poučil svedkyňu, že môže podať oznámenie a tá sa rozhodla, že pôjde, tak šli

so svedkyňou na stanicu spísať oznámenie. Svedok uviedol, že svedkyňa mu nahrávku ukazovala a
túto chcela odovzdať sama pri trestnom oznámení. Svedok ďalej uviedol, že ďalšie šetrenie na mieste
nevykonával, mačku nevidel.

Svedok T. L. pri výsluchu na hlavnom pojednávaní uviedol, že dňa 3.6.2018 počul, že pes šteká u

obžalovaného, tak sa tam šiel pozrieť. Následne tam videl ležiacu mačku. Obžalovaný svedkovi povedal,
že už je po nej. Svedok sa nepýtal obžalovaného, čo sa stalo, nebolo to pre neho podstatné lebo vedel,
že ten pes nemá rád mačky vo dvore, stráži si svoje teritórium. Svedok ďalej uviedol, že obžalovaný
následne zdochnutú mačku odniesol a svedok odišiel preč.

Z Z Z dfsodborného vyjadrenia Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy, Nové Mesto nad Váhom
prečítaného na hlavnom pojednávaní v súlade s ustanovením § 268 ods. 2, 5 Trestného poriadku
vyplýva, že už samotné odchytenie do klietky spôsobilo mačiatku strach a stres. Tieto sa vystupňovali
dorážaním a štekaním psa. Následné vyhodenie z klietky pred psa tieto faktory ešte zosilnelo. Hryzenie,
škrtenie a vláčenie po zemi spôsobovali intenzívnu bolesť. Uvedeným konaním došlo k týraniu zvieraťa.

Zranenia, ktoré pes mačiatku spôsobil zjavne viedli k jeho usmrteniu. Keďže došlo k usmrteniu
zvieraťa, možno konštatovať, že zviera bolo utýrané. Zranenia boli bezpochyby značne devastujúce, ich
následkom bol úhyn mačiatka. Keďže nebola vykonaná pitva, dodatočne zranenia nemožno popísať a
určiť.Z prehratých obrazovo-zvukových video záznamov na CD-nosiči z č.l. 87 na hlavnom pojednávaní
postupom podľa § 270 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že obžalovaný vyhodil z klietky mačiatko pred

svojhobrechajúcehopsa, počompeschytilmačiatkodozubovanazemihohrýzol,škrtilavláčilpozemi,
pričom mačiatko pišťalo. Z video záznamov ďalej jednoznačne vidieť ako obžalovaný stojí v blízkosti
útoku a sleduje ho. Nesnaží sa žiadnym spôsobom fyzicky zabrániť psovi v agresii voči mačiatku. Toto
v pokoji bez akejkoľvek gestikulácie a fyzického zásahu sleduje až napokon začne s klietkou ľahostajne
kráčať preč situáciu stále sledujúc.

Podľa § 278 ods. 2 Trestného poriadku súd ďalej pri svojom rozhodovaní prihliadal len na skutočnosti,
ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opieral sa o dôkazy na hlavnom pojednávaní vykonané.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku hodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia,
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od

toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 378 ods. 1 Trestného zákona § 378 kto
a) týra zviera, hoci bol za obdobný čin v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch postihnutý alebo za
taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený,

b) týra zviera zvlášť krutým a surovým spôsobom, alebo
c) utýra zviera,
potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Podanou obžalobou sa obžalovanému kládlo za vinu spáchanie prečinu týrania zvieral podľa § 378 ods.

1písm.c)Trestnéhozákona,teda,žemalutýraťzvieraatonaskutkovomzákladeuvedenomvobžalobe.

Základnými predpokladmi pre uznanie obžalovaného vinným zo spáchania skutku uvedeného v
obžalobe je samotné preukázanie, že sa skutok, pre ktorý bola na obžalovaného podaná obžaloba
stal, že je trestným činom, a že bolo preukázané, že skutok spáchal obžalovaný. V tomto prípade súd

vykonaným dokazovaním pri hodnotení dôkazov jednotlivo ako aj súhrnne vo všetkých súvislostiach
nadobudol jednoznačné a nespochybniteľné presvedčenie, že skutok sa stal, že je trestným činom a že
ho spáchal práve obžalovaný. Tento skutok podľa názoru súdu zároveň naplnil všetky znaky skutkovej
podstaty prečinu týrania zvierat podľa § 378 ods. 1 písm. c) Trestného zákona.

Obžalovaný pritom spáchanie skutku na hlavnom pojednávaní (okrem toho aj v prípravnom konaní)
poprel. Jeho obrana spočívala vo viacerých skutočnostiach. Predovšetkým útočil na svedkyňu, že to ona
je vinná, pretože spáchala trestný čin neprekazenia jeho trestného činu, taktiež neoznámenia trestného
činu, keď to videla, mala zasiahnuť. Taktiež spochybnil vierohodnosť svedkyne, ktorá si myslela, že on
na ňu volal sociálku, ktorá bola u nej doma kvôli jej starostlivosti o dieťa. Svedkyňa preto podávala

trestné oznámenie, aby obžalovanému poškodila. Obžalovaný v rámci obrany namietal aj nezákonnosť
video nahrávky, na ktorú on nedal súhlas, taktiež namietol, že nebola preukázaná smrť mačky s tým,
že uvádzal, že mu určití bližšie nekontretizovaní ľudia hovorili, že mačka šťastne žije niekde v inej časti
dediny. Obžalovaný skutok popieral aj v tom rozsahu, že jednak svojho psa nedráždil takým spôsobom,
že by klietku skláňal dole a hore alebo že by klietku pred svojho psa položil, taktiež popieral, že by

vyhodil mačku z klietky. K tomu tvrdil, že klietku držal po celý čas v predpažení a jeho pes vyskočil,
pričom svojimi zubami strhol mačku z klietky von. Obžalovaný nemal žiadny úmysel týrať mačku, to iba
pes roztrhal nejakú mačku.
Súd po hodnotení všetkých dôkazov jednotlivo ako aj v ich súhrnne dospel k záveru, že obrana
obžalovaného bola vyvrátená vykonanými dôkazmi. Predovšetkým mal súd za preukázané a to z

výsluchu svedkyne T. ako aj z prehratého videozáznamu, že nie je pravdou, že by obžalovaný držal
klietku v predpažení a že by pes po výskoku strhol mačku svojimi zubami z klietky na zem. Z
videozáznamu ako aj z výpovede svedkyne jednoznačne vyplýva, že obžalovaný sám vyhodil mačku z
klietky, urobil úmyselne taký pohyb s klietkou v dôsledku ktorého mačka vypadla. Jednalo sa o úmyselný
pohyb a nie následok konania jeho psa. Videozáznam ako aj vyjadrenie svedkyne jednoznačne

vyvracajú obranu, verziu obžalovaného, že by pes strhol mačku z klietky. Na videozázname presne
vidieť, že medzi psom a mačkou je medzera v rozhodnom čase pri vyhadzovaní, pes teda mačku určite
nestrhol zubami z klietky, na druhej strane vidieť pohyb obžalovaného ako vyhadzuje mačku z klietky.
Pokiaľ týmto dôkazom bola vyvrátená verzia obžalovaného, súd mu potom neuveril ani to, že svojho psapredtým nedráždil klietkou s mačkou, hoci to nebolo na nahrávke. Toto konanie obžalovaného popísala
svedkyňa T., ktorá najskôr nevedela, čo obžalovaný robí, a keď jej to došlo, rozhodla sa skutok nahrať
svojím telefónom a po krátkej chvíli volať políciu a opätovne nahrávať. Vzhľadom na to, že svedkyňa

popísala aj následné vyhodenie mačky z klietky v súlade s videonahrávkou a obžalovaný vypovedal
v rozpore s tým, čo bolo na nahrávke vidieť, súd uveril výpovedi svedkyne aj ohľadom konania, ktoré
predchádzalo vyhodeniu mačky, teda dráždenie psa, kedy svedkyňa uviedla, že videla ako obžalovaný
najmenej jeden krát pred psa položil klietku s mačiatkom, po krátkom čase klietku s mačiatkom zdvihol a
najmenej 2 krát si čupol aj s klietkou dole k zemi pred svojho psa a zasa vstal, čím svojho psa vydráždil,

pretože pes brechal a dorážal na klietku. Toto konanie bolo zo strany obžalovaného úmyselné, chcel
vydráždiť svojho psa a vedel, že mu následne mačku predhodí. Po vyhodení mačky z klietky sa v
podstate vyjadrenia obžalovaného a svedkyne zhodujú v tom, akým spôsobom pes útočil na mačku,
ktorý spôsob je popísaný v skutkovej vete rozsudku. Z videozáznamu je počuť aj pišťanie mačky. Súd
neuveril výpovedi obžalovaného ani v tom smere, že nemohol zasiahnuť, resp. zabrániť útoku psa. Súd
má za to, že obžalovaný tomuto zabrániť ani nechcel. Z videozáznamu je zreteľne vidieť a vyplýva to

aj z výpovede svedkyne T., že obžalovaný sa žiadnym spôsobom nesnažil agresii svojho psa zabrániť
fyzickým spôsobom. Obžalovaný stál a sledoval bez pohnutia ako jeho pes „trhá mačku na kusy“.
Obžalovaný neurobil ani žiadny pohyb, ani gesto, len asi minútu stál a sledoval nerovný boj mačky o
svoj život so psom. Súd neuveril ani tomu, že obžalovaný nezasiahol lebo bol prekvapený, čo sa deje.
Obžalovaný podľa názoru súdu vedel, čo bude nasledovať, keď vyhadzoval mačku z klietky. Už predtým

dráždil svojho psa, taktiež ho poznal a vedel, že neznáša mačky a počul ako brechá a behá okolo
neho. Pokiaľ by obžalovaný bol prekvapený, toto prekvapenie by trvalo len krátko, nie minútu, po ktorej
obžalovaný v pokoji kráčal s klietkou od daného miesta preč sledujúc pritom psa a mačku, čo vyplýva
z videonahrávky. Súd mal vykonaným dokazovaním ďalej za to, že mačka skutočne zraneniam od psa
podľahla. Svedok T. L. na hlavnom pojednávaní uviedol, že videl ležiacu mačku, pričom obžalovaný mu

povedal, že už je po nej. Ďalej obžalovaný svedkovi uviedol, že ide zdochnutú mačku zakopať. Sám
obžalovaný pri svojej výpovedi uviedol, že svedkovi L. povedal, že pes mu zahrdúsil mačku. V tejto
súvislosti je treba uviesť, že obžalovaný sa so svedkom L. rozprával ešte pred príchodom polície. Ako
obžalovaný videl prichádzať políciu, mačku pred nimi schoval a na otázku príslušníka polície, svedka
W., obžalovaný odpovedal, že nevie vôbec nič o zabitej mačke. Je teda zrejmé, že obžalovaný opätovne

nehovoril pravdu, keď policajtovi na mieste klamal. Sám pritom uviedol, že nechcel, aby policajti mačku
videli, nevie, prečo tak vlastne urobil. Toto nevysvetlil bližšie. Súd má za to, že obžalovaný sa mŕtvu
mačku snažil čo najrýchlejšie ukryť pred políciou. V tejto súvislosti stojí za zmienku aj to, že obžalovaný
prvýkrát na hlavnom pojednávaní uviedol, že keď mačku odniesol, aby ju schoval pred policajtmi, sa
mu zdalo, že sa pohla. Napriek tomu následne vypovedal, že po odchode policajtov šiel mačku zakopať

ale ju tam už nenašiel. Výpoveď obžalovaného je opäť rozporná, nakoľko pokiaľ by si všimol, že sa
mačka hýbe, nešiel by ju predsa živú zakopať. Nedôveryhodne vyplýva aj to, že v prípravnom konaní
túto skutočnosť tvrdil a že nie je zapísaná v jeho výpovedi, pretože pod túto výpoveď sa podpísal a
vyhlásil, že obsah zápisnice je v súlade s jeho výpoveďou a nežiada ani jej opravu ani doplnenie. V
kontexte takejto výpovede obžalovaného súd napokon neuveril ani jeho obrane spočívajúcej v tom, že

niekto videl túto mačku ako šťastne žije na inom mieste. V prvom rade je potrebné uviesť, že okrem
obžalovanéhoadvochsvedkov(T.,L.)vtomtokonaní,niktoinýmačkunevidel.Napriektomuobžalovaný
tvrdí, že túto mačku videli iní ľudia, ktorých mená obžalovaný neuviedol, žiť na inom mieste. Podľa
názoru súdu ani táto obrana obžalovaného neobstojí, nakoľko pokiaľ nejakí ľudia nevideli o akú mačku
sa jedná (nevideli incident týrania tejto konkrétnej mačky), nemohli ani túto mačku identifikovať ako

mačku, ktorá si niekde spokojne žije. Na základe uvedených skutočností súd nadobudol jednoznačné
presvedčenie o priebehu skutkového deja tak ako je uvedené v skutkovej vete rozsudku a to aj o tom, že
obžalovaný mačku prostredníctvom svojho psa utýral a že podľahla jeho zraneniam. V inom prípade by
obžalovaný neschovával mŕtvolu mačky pred policajtmi, nebál by sa im ju ukázať a taktiež by nehovoril
svedkovi, že ju zahrdúsil pes, že je už po nej a nevypovedal by, že ju išiel zakopať. Skutočnosť, prečo

nebola mŕtva mačka obhliadnutá je tá, že ju obžalovaný úmyselne pred políciou skryl a príslušníkovi
polície, svedkovi W. o zabitej mačke úmyselne klamal. Podľa názoru súdu obžalovaný ako plne trestne
zodpovedný páchateľ konal v priamom úmysle, pričom neobstojí ani jeho obrana ohľadom zdravotného
stavu, pretože obžalovaný tvrdil, že po celý čas niesol klietku v predpažení a že mačku vo výskoku strhol
zubami pes. Toto je jednoznačne vyvrátené výpoveďou svedkyne ako aj videonahrávkou, pričom súd

dodáva, že obžalovaný netvrdil, že by práve z dôvodu jeho zdravotného stavu nevládal klietku udržať v
predpažení pred sebou. Súd má pritom vedomosť, že držanie klietky neustále v predpažení pred sebou
bez položenia na zem je fyzicky nepochybne náročnejšie ako jej občasné pokladanie na zem (alebo
aspoň pripaženie rúk) za účelom oddychu deltových svalov, teda slová obžalovaného nekorešpondujús jeho námietkou ohľadom zdravotného stavu. Súd mal aj preto za to, že obžalovaný aj po vyhodení
mačiatka z klietky, mohol fyzicky zabrániť svojmu malému psovi, aby zviera neroztrhal. Mohol pristúpiť
a fyzicky ho od mačky odstrčiť, alebo sa o to aspoň pokúsiť, obžalovaný však celú situáciu v pokoji

sledoval a žiadnym fyzickým spôsobom sa nesnažil zakročiť.

Pokiaľ ide o namietanú nezákonnosť videonahrávky, súd má za to, že táto je zákonným dôkazom.
Nejedná sa o nahrávku, teda o dôkaz orgánov verejnej moci, ktorý by bol získaný v rozpore s
ustanoveniami trestného poriadku. Dôkaz nebol získaný v rozpore so zákonom ani s ustanoveniami §

114 Trestného poriadku, pretože tento upravuje zásah do práva na ochranu súkromia zo strany orgánom
činných v trestnom konaní, teda orgánov verejnej moci. Uvedenú nahrávku vyhotovila súkromná osoba,
ktorá ju dobrovoľne vydala orgánom činným v trestnom konaní pri podávaní trestného oznámenia. Na
nahrávku sa nijakým špeciálnym spôsobom nechystala, nepripravovala, začala nahrávať náhle, keď
došla k podozreniu, že dochádza k páchaniu trestného činu zo strany obžalovaného, ktoré páchanie
aj oznámila polícii, ktorá krátko na to prišla na miesto. Nijakým spôsobom ani nevyprovokovala

obžalovaného k takému konaniu s tým, že by bola pripravená si ho nahrať. Išlo o náhodnú situáciu. Takto
vyhotovenú nahrávku súkromnou osobou a dobrovoľne predloženú orgánom činným v trestnom konaní
potom nemožno považovať za nezákonný dôkaz.

Pokiaľ ide o námietku obžalovaného k nedôveryhodnosti svedkyne T., obžalovaný uviedol pri svojej

výpovedi, že pred skutkom, ktorý je predmetom konania s ňou nemal konflikt. Napriek tomu uvádzal, že
to je jej pomsta, chce mu poškodiť, lebo si myslela, že on na ňu zavolal sociálku s tým, že sa riadne
nestará o svojho syna. Jej starostlivosť o dieťa bola podľa obžalovaného pritom viackrát kontrolovaná
zo strany príslušných orgánov. Pokiaľ chcel obžalovaný rozvádzať bližšie vzťah svedkyne a jej syna,
toto nebolo predmetom trestného konania. Súd pritom uvádza, že uveril svedkyni pri jej výpovedi,

pretože jej výpoveď bola v súlade aj s predloženou videonahrávkou oproti výpovedi obžalovaného, ktorá
bola v zjavnom rozpore s týmto dôkazom. Svedkyňa má pritom povinnosť pod prísahou a hrozbou
spáchania trestného činu o čom bola poučená pred výpoveďou, povinnosť vypovedať pravdu, naproti
tomu obžalovaný v podstate pri svojej výpovedi môže hovoriť hocičo, zákon ho nenúti pod hrozbou
páchania trestného činu vypovedať pravdu. Zároveň svedkyňa bola tou osobou, ktorá ihneď volala

políciu a priamo v daný deň išla aj podať trestné oznámenie a sama predložila videonahrávku polícii.

Je treba uviesť, že spoločnosť dospela k presvedčeniu, že nie len človek má právo na ochranu svojho
života a zdravia ale aj zviera. Zviera je pritom chránené najmä pred krutým, surovým zaobchádzaním,
pričom sa vychádza z toho poznania, že zviera ako živý tvor je schopné pociťovať bolesť a utrpenie.

V tomto prípade išlo o mladé zviera, mačiatko, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporná a ktoré
nemalo šancu voči agresívnemu, silnejšiemu a väčšiemu psovi (väčšiemu oproti mačke) sa brániť.
Obžalovaný aj túto skutočnosť vedel, keď konal spôsobom uvedeným v skutkovej vete rozsudku.

Vzhľadom na uvedené súd uznal obžalovaného zo spáchania prečinu týrania zvierat podľa § 378 ods. 1

písm. c) Trestného zákona, pretože obžalovaný svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty
tohto trestného činu.

Podľa § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom
tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby

viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce

okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na
pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia
slobody neprevyšujúceho dva roky, aka) vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a
nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.

Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona súd môže za podmienok uvedených v § 49 ods. 1 podmienečne
odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho tri roky, ak páchateľovi zároveň uloží probačný
dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obžalovaný nebol doposiaľ odsúdený za spáchanie trestného

činu. Z výpisu z ústrednej evidencie priestupkov vyplýva, že bol postihnutý za 1 dopravný priestupok. Zo
správy Mesta Myjava vyplýva, že neeviduje u obžalovaného spáchanie priestupku. Zo správy sociálnej
poisťovne vyplýva, že obžalovaný je poberateľom starobného dôchodku.

V súvislosti s rozhodovaním o treste je vždy potrebné zohľadniť základné pravidlá pre ukladanie trestu
uvádzané v § 34 Trestného zákona. Toto ustanovenie v odseku 1 zakotvuje účel trestu, podľa ktorého

trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od
páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Trest je pritom jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho
funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom

trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok
individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom
spoločnosti - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné
pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).
Ochrana spoločnosti sa tak uskutočňuje dvoma základnými prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a

prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli
dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov

spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na

páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.
Ďalšou nevyhnutnou zásadou pri ukladaní trestu je aj zásada proporcionálnosti (úmernosti) trestu, z
ktorej vyplýva, že trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu. Úmernosť trestu okrem iného
určuje aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd
vytvárazveľkejčastiužnazákladehodnoteniapovahyazávažnostispáchanéhotrestnéhočinu(t.j.čiide

o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy
páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie
prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností
a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska
posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie

pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu
o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
Pri ukladaní trestu pritom treba vždy vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a

to z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu.
V intenciách vyššie uvádzaných základných zásad pre ukladanie trestu súd pri prihliadnutí na spôsob
spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy a jeho postoj k spáchanému trestnému činu, uložil
obžalovaného ako druh trestu trest odňatia slobody a to vo výmere 4 mesiace s podmienečným

odkladom s probačným dohľadom s povinnosťou zúčastniť sa psychoterapie.
Pri obligatórnom skúmaní pomeru a miery závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností súd u
obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť, preto trest ukladal v rámci základnej
trestnej sadzby 0 až 2 roky. Súd mal za to, že najmä vzhľadom na doterajší život obžalovaného, je možnému ukladať trest aj v podstate pri spodnej hranici trestnej sadzby, preto trest 4 mesiace s podmienečným
odkladom so skúšobnou dobou 18 mesiacov považoval súd za primeraný a spravodlivý u obžalovaného
za spáchanú trestnú činnosť. Takýto trest zabezpečí ochranu spoločnosti a nápravu obžalovaného

dostatočným spôsobom. Súd pritom uvažoval aj nad uložením alternatívneho trestu, dospel však k
záveru, že najmä postoj obžalovaného k spáchanej trestnej činnosti, ktorý súd vždy zohľadňuje pri
ukladaní trestu, neumožňuje uloženie takéhoto trestu (veď iba pes roztrhal nejakú mačku), taktiež
obžalovaný nesúhlasil ani s trestom povinnej práce. Súd mal preto za to, že je potrebné obžalovanému
ukladať hoci blízko dolnej hranice trestnej sadzby, ale trest odňatia slobody. Za dôležité súd považoval

uložiť obžalovaného aj povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii
alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve, pretože z povahy spáchaného trestného činu a
spôsobu jeho spáchania sa táto javí ako nevyhnutná. Pokiaľ obžalovaný chcel usmrtiť mačiatko takýmto
surovým spôsobom a ľahostajne sa prizeral tomu ako jeho pes spôsobuje mačiatku bolesť a utrpenie,
je potrebné aby na neho bolo do budúcnosti pôsobené prostredníctvom odbornej pomoci v snahe
pôsobiť na jeho názor a postoj k živým tvorom, zvieratám cítiacim bolesť, preto mu súd za použitia §

51 ods. 2, § 51 ods. 4 písm. i) Trestného zákona uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa
v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve, ktorá zabezpečí
aj jeho nápravu a predíde opakovanému spáchaniu obdobnej trestnej činnosti a výkon ktorej bude
kontrolovaný probačným a mediačným úradníkom.
Takto uložený trest zároveň podľa názoru súdu plní funkciu tak individuálnej ako aj generálnej prevencie.

S predmetným trestným konaním nebolo spojené konanie o náhrade škody, tzv. adhézne konanie,
keďže taký nárok si voči obžalovanému v prípravnom konaní nikto neuplatnil, a preto ani výroková časť
rozsudku neobsahuje výrok týkajúci sa náhrady škody.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia prostredníctvom

Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom na Krajský súd v Trenčíne. Právo podať odvolanie neprináleží
tomu, kto sa tohto práva už výslovne vzdal. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho,
komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až
doručenie rozsudku.

Odvolanie môže podať prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku a to v neprospech i v prospech
obžalovaného.

Odvolanie môže podať obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Odvolanie môžu podať v prospech obžalovaného okrem obžalovaného a prokurátora i príbuzní
obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre nesprávnosť
výroku, ktorý sa týka obžalovaného). Prokurátor môže tak urobiť i proti vôli obžalovaného.

Odvolanie môžu podať zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca

obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to v jeho prospech. Ak
je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony
obmedzená, môže i proti vôli obžalovaného za neho v jeho prospech odvolanie podať aj jeho zákonný
zástupca alebo jeho obhajca.

Odvolanie môže podať štátny orgán starostlivosti o deti a mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa týka
mladistvého obžalovaného, a t len v jeho prospech, a to aj proti jeho vôli.

Odvolanie môže podať poškodený, ktorý si uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o
náhrade škody, a to v neprospech obžalovaného. Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže

podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu.

Odvolanie môže podať zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že
taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.