Rozhodnutie ,
Zastavujúce odvolacie konanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. august 2017

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10Csp/16/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717200779
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2017:5717200779.1

Rozhodnutie

Okresný súd Martin sudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobkyne M. U., P..
XX.XX.XXXX, Y. P. XXX, XXX XX, P. proti žalovanému Provident Finacial s. r. o., so sídlom v Bratislave,
Mlynské Nivy 49, IČO: 35 805 731, právne zastúpenému De minimis spol. s r. o., Advokátska kancelária
so sídlom v Bratislave, Lovinského 22, IČO: 36 868 949 v konaní o určenie neplatnosti úverových zmlúv,
určenie, že úvery poskytnuté na základe úverových zmlúv sú bezúročné a bez poplatkov, v konaní o

vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.519,26 € s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba žalobkyne sa v celom rozsahu zamieta.

II. Žalovaný má proti žalobkyni právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 23.1.2017 sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala určenia,

že úvery poskytnuté na základe zmluvy č. XXXXXXXXX uzavretej 21.7.2011 (správne 14.7.2011) , č.
XXXXXXXXX uzavretej 18.12.2008 (správne 11.12.2008) a XXXXXXXXX uzavretej 7.4.2011 (správne
31.3.2011),súbezúročnéabezpoplatkov,žetietozmluvyospotrebiteľskýchúveroch,ktoréboliuzavreté
so žalovaným súd neplatné. Žiadala, aby jej žalovaný bol zaviazaný vydať bezdôvodného obohatenie
v sume 1 125,83 € a žiadala priznať náhradu trov konania. Žalobkyňa v žalobe konštatovala, že má
naliehavý právny záujem na určení toho, čo sa proti žalobcovi domáha, aby sa dosiahlo odstránenie

spornosti jej práva alebo právnej neistoty a nedošlo k porušeniu jej práv. Uviedla, že dňa 14.7.2011
uzavrela úver, zmluvu so žalovaným, zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 400 €, ktorý sa zaviazala vrátiť s úrokom vo výške 46,56 %
ročne. Súčasne sa dohodla zaplatiť poplatok za garantovanú službu v bode 4 zmluvy vo výške 80,40
€ pevnou sumou, celkovo sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť sumu 743,99 € a to v 60-tich splátkach po
12,40 €, pričom suma týždennej splátky nebola rozdelená na istinu, úrok, v dôsledku čoho považuje

úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa tvrdila, že v prepočte na rok úrok za poskytnutie úveru
predstavoval až 73,44 % ročne. Žalobkyňa ku dňu spísania žaloby na zmluvu zaplatila titulom plnenia
zo zmluvy celkovo 688,99 € čo znamená, že po odpočítaní istiny, vzhľadom na bezúročnosť a bez
poplatkovosť úveru, žalovanému vzniklo bezdôvodné obohatenie v sume 288,99 €. Ďalej žalobkyňa
tvrdila, že 18.12.2008 uzavrela so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na
základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 663,88 €, ktorý sa zaviazala vrátiť s úrokom 46,56 %

ročne. V zmluve sa toho zaviazala zaplatiť aj poplatok za garantovanú službu špecifikovanú v bode
4 zmluvy vo výške 509,86 € pevnou sumou. Celkovo sa žalobkyňa zaviazala podľa zmluvy zaplatiť
sumu 1 173,74 € a to v 60-tich týždenných splátkach vo výške 22,57 €, pričom splátka opäť nebola
rozdelená na istinu, poplatky a úroky v dôsledku čoho sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Pri prepočítaní na obdobie jedného roka tvrdila žalobkyňa, že úrok za poskytnutie úveru bol až vo
výške 73,44 %. Žalobkyňa na tento úver celkovo zaplatila sumu 1 173,74 €, teda ho celý splatila a po

odpočítaní istiny úveru v sume 663,88 € žalovanému vzniklo bezdôvodné obohatenie v sume 509,86 €.
Žalobkyňa uviedla, že dňa 7.4.2011 bola uzavretá posledná napadnutá zmluva o spotrebiteľskom úvereč. XXXXXXXXX, na základe ktorej jej žalovaný poskytol úveru vo výške 800 €. Ona sa zaviazala túto
sumu vrátiť spolu s úrokom za poskytnutie úveru vo výške 44,86 % ročne. V zmluve sa dohodla na
zaplatení poplatku za garantovanú službu špecifikovanú v bode 4 zmluvy vo výške 160,80 € pevnou

sumou. Celkovo sa zaviazala zaplatiť sumu 1 487,98 € a to v 60-tich týždenných splátkach po 24,80 €,
pričom suma týždennej splátky nebola rozdelená na úhradu istiny a úroky, v dôsledku čoho považuje
úver za bezúročný. Pri prepočte úroku na obdobie jedného roka, podľa jej tvrdení, mala byť výška úroku
za poskytnutie úveru vo výške 73,44 % ročne. Súčasťou spornej zmluvy bola aj zmluva o zabezpečení
splátok úveru, v ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi službu, obsahom ktorej je preberanie

peňažnej hotovosti určenej na splátku na úhradu splátok úveru na základe úverovej zmluvy. Žalobkyňa
celkovo zaplatila sumu 1 126,98 € a úver jej bol poskytnutý vo výške 800 €. V dôsledku tejto skutočnosti
rozdiel, predstavujúci bezdôvodné obohatenie, činí sumu 326,98 €. Tvrdila, že žalovaný neposkytol
úver v sume dohodnutej v zmluve, pretože pri poskytnutí úveru hneď odrátal sumu na úhradu prvej a
druhej splátky. Cena poskytnutej finančnej služby vyjadrená úrokom za poskytnutie úveru je základnou
náležitosťou zmluvy o poskytnutí úveru. Tvrdila, že zmluvy ako celok je možné považovať za neplatné

podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi. Tento dôvod sa vzťahuje aj na zmluvy
o zabezpečení splátok úveru, ktoré sú s vlastnou zmluvou o spotrebiteľskom úvere prepojené a vytvárajú
jeden celok. Boli uzavreté zároveň, pričom zmluva o zabezpečení splátok úveru je vzájomne závislá
od zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 52 Občianskeho
zákonníka. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch

a na ustanovenie § 9 ods. 10 citovaného zákona konštatovala, že cena poskytnutej finančnej služby
a to úrok je vyjadrený len formálne, pretože z ďalších ustanovení vyplýva, že skutočnosťou cenou za
poskytnutú finančnú službu je nielen úrok, ale aj poplatok za službu preberania peňažnej hotovosti na
úhradu dlhu z úveru. Ustanovenia sporných zmlúv o cene úveru obchádzajú kogentné ustanovenie § 4
ods. 2 písm. h/ Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch o tom, že zmluva musí obsahovať

reálnu, nie predstieranú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru. Cena poskytnutej služby je vyjadrená
nejasne a nezrozumiteľne. Obsah zmluvy sa snaží klamlivo spotrebiteľa presvedčiť, že cena finančnej
služby je vyjadrená úrokom, je veľmi výhodná. Len zložitým matematickým výpočtom mohla žalobkyňa
ako spotrebiteľka zistiť skutočnú cenu poskytnutej služby. Žalobkyňa tvrdila, že predmetné zmluvy pre
rozporsdobrýmimravmisúneplatnévzmysle§39Občianskehozákonníkaapretosaúverypovažujúza

bezúročnéabezpoplatkov.Naviacvytklaúverovýmzmluvám,ženeobsahujútermínkonečnejsplatnosti
úveru,reálnuvýškuúrokovejsadzby.Prisvojejargumentáciižalobkyňapoukázalanaviacerorozsudkom
Súdneho dvora Európskej únie a judikatúru Ústavného súdu viažuc sa k právu občana na spravodlivé
súdne konanie.

2. Žalobkyňa k žalobe pripojila napadnuté zmluvy o spotrebiteľskom úvere a k nim viažuce sa zmluvy
o zabezpečení splátok úveru ako aj štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere a kartu
splátok. Šlo konkrétne o zmluvu zo dňa 14.7.2011, ďalej pripojila kartu splátok, ktorá sa viazala k
zmluve o poskytnutí úveru zo dňa 11.12.2008, tiež pripojila zmluvu o spotrebiteľskom úvere z 31.3.2011
a k nej viažucu sa zmluvu o zabezpečení splátok úveru ako aj štandardné európske informácie o

spotrebiteľskom úvere a kartu splátok ako aj doklad - potvrdenie o prevzatí hotovostí. Ďalej pripojila
výzvy žalovaného na zaplatenie dlhu, ktorý vznikol z dvoch v žalobe uvedených úverových zmlúv
uzavretých v roku 2011, ale aj oznámenie žalovaného o postúpení pohľadávky - list zo dňa 16.12.2016
a predžalobnú výzvu postupníka obchodnej spoločnosti KRUK Česká a Slovenská republika s. r. o.
so sídlom v Bratislave, ktorá prevzala na základe zmluvy o postúpení pohľadávok pohľadávku voči

žalovanej vyplývajúcu zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ktoré
boli uzavreté v roku 2011.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril prvýkrát podaním z 20.2.2017 (čl. 33). V tomto podaní žalovaný
predovšetkým argumentoval absenciou pasívnej vecnej legitimácie. Poukázal na skutočnosť, že

žalovaný postúpil všetky pohľadávky zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere ako aj zo zmlúv o zabezpečení
splátok úveru, ktoré strany sporu ako zmluvné strany uzavreli 31.3.2011 a 14.7.2011 na spoločnosť
KRUK Česká a Slovenská republika s. r. o., organizačná zložka so sídlom v Bratislave. Z uvedeného
dôvodu žalovaný nie je v spore vecne legitimovaný. Žalovaný ďalej argumentoval skutočnosťou, že
žaloba je neprípustná a to z toho dôvodu, že žalobkyňa sa určením neplatnosti a bezúročnosti a

bezpoplatkovosti úveru domáha určenia právnej skutočnosti, avšak možnosť podania takejto žaloby
nevyplýva priamo z právneho predpisu. Z uvedeného vyplýva, že v súčasnosti nemožno žalobu podanú
žalobkyňou podriadiť pod ustanovenie § 137 písm. c) C. s. p., keďže nejde o žalobu o určenie, či tu
právo je alebo nie je a takáto žaloba je potom podľa § 137 písm. d/ C. s. p. neprípustná, keďže žaloby ourčenie právnej skutočnosti podľa citovaného ustanovenia sú prípustné iba ak to vyplýva z osobitného
predpisu, čo nie je prípad žalobkyne. Nad rámec uvedeného žalovaný zdôrazňuje aj skutočnosť, že
na požadovanom určení žalobcu absentuje naliehavý právny záujem. Ten žalobkyňa nepreukázala.

Pokiaľ ide o napadnuté zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podľa žalovaného je žaloba plná balastu
a nepresností a to tak po skutkovej ako aj po právnej stránke. Pozornosti žalobkyne zrejme uniklo,
že neexistuje žiadne súdne rozhodnutie, ktoré by právoplatne určilo akúkoľvek zmluvnú podmienku
v adhéznych zmluvách žalovaného ako neprijateľnú. Naopak, sú to práve obdobné žaloby ako je
žalobcova, ktoré súdy zamietajú ako nedôvodné a to z dôvodov uvedených nižšie. Žalovaný od počiatku

svojej podnikateľskej činnosti vytvára jasné a prehľadné zmluvné formuláre svojich adhéznych zmlúv,
keď na jedinej listine formátu A4 uvádza všetky zákonné náležitosti s prehľadným a zrozumiteľným
členením, pričom každý zákazník, aj menej obozretný, si takto spracovaný zmluvný formulár dokáže
ľahko a rýchlo prečítať. V snahe zaistiť prehľadnosť zmluvných podmienok žalovaný nepoužíva žiadne
všeobecné obchodné podmienky. V danom prípade celkové náklady žalobcu, to znamená cenu úveru
podľa predmetných zmlúv o úvere, tvoril úrok a administratívny poplatok. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že údaj

o RPMN v zmluvách nie je správne uvedený, žalovaný očakáva, že žalobkyňa uvedenie, v čom má
byť tento údaj chybný, čo ale neurobila. Ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neumožňuje
skúmať prijateľnosť zmluvnej podmienky, pokiaľ ide o cenové dojednanie, pokiaľ je vyjadrené určito,
jasne a zrozumiteľne. Vo vzťahu k celkovej odplate za poskytnutie finančných prostriedkov sa však
použije špeciálna úprava podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, avšak pri RPMN vo výške 70,38

% určite odplata poskytnutých úverov neprevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Podľa informácií o RPMN vydaných v zmysle Nariadenia
vlády č. 238/2008 Z. z. sa RPMN v roku 2008 až 2010 pohybovala medzi 76 % až 112,52 %. RPMN
uvedená v zmluvách o spotrebiteľskom úvere používaných žalovaným nemôže byť preto ani v rozpore
so všeobecne akceptovaným hodnotovým poriadkom, keď v rokoch 2008 až 2010 bola priamo právnymi

predpismi stanovená výška RPMN do 112,52 %. Rovnako nemohla byť neprípustnou a neprimeranou
dohodnutá úroková sadzba vo výške 23,57 %, keď banky v tom čase poskytovali úver aj za oveľa
vyššie úrokové sadzby, v tomto kontexte žalovaný poskytol údaje o úrokových sadzbách poštovej banky,
prípadne A. Y.. Pokiaľ šlo o oprávnenosť účtovať administratívny poplatok, slúžil výhradne a na správu
a riadenie konkrétneho spotrebiteľského úveru, nie ako odplata za užívanie požičanej istiny. Až od

10.6.2013 stanovil zákon v § 9 ods. 10 Zákona o spotrebiteľských úveroch zákaz pre veriteľov vyberať od
spotrebiteľov poplatok za správu spotrebiteľského úveru. Na viac administratívny poplatok je v zmluvách
o spotrebiteľskom úvere vyjadrený jasne, určito a zrozumiteľne. Žalovaný okrem uvedenia celkovej
čiastky administratívneho poplatku aj priamo pomenoval, vyčlenil a uviedol jej jednotlivé zložky z čoho
vyplýva, že žiadny zákon neobchádza, naopak, zvyšuje samotnú transparentnosť cenového dojednania.

Pokiaľ ide o vytýkanú absenciu termínu konečnej splatnosti úveru, v zmluvách sa jednoznačne uvádza,
že termín splatnosti poslednej splátky a teda termín konečnej splatnosti úverovej dlžnej sumy je siedmy
deň určeného týždňa po dni uzavretia zmluvy. Z toho vyplýva, že zmluva o úvere obsahuje presne a
nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde ku konečnej splatnosti predmetného spotrebiteľského úveru, ak si
žalobca bude plniť svoje povinnosti podľa jednotlivých zmlúv. Zmluvy o úvere teda obsahujú konkrétne

jeden deň konečnej splatnosti presne tak, ako to vyžaduje právna úprava. V slovenskom jazyku pojmy
termín a dátum nie sú synonymami, čo vyplýva priamo aj z oboch zákonov, keď zákonodarca používa
tieto pojmy odlišne, v rovnakom právnom predpise. Stanovenie termínu konečnej zročnosti úveru
v zmluvách žalovaného je rovnako určité ako stanovenie napr. výplatného termínu ako náležitosti
pracovnej zmluvy podľa Zákonníka práce. Každý predsa vie, že týždeň má 7 dní a rovnako každý

vie, koľko je 60 týždňov, preto argument o neuvedení termínu konečnej splatnosti neobstojí. Pokiaľ
žalobkyňa vytýkala absenciu náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských
úveroch, teda skutočnosť, že zmluva neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, žalovaný konštatoval, že žalobkyňa si uvedené ustanovenie očividne nesprávne vyložila a
to tak, že uvedené ustanovenie vyžaduje uvedenie konkrétneho rozpisu každej jednotlivej splátky na

úrok, istinu a ostatné náklady. Takýto rozpis sa totiž poskytuje iba v prípadoch definovaných v § 9 ods.
3 Zákona o spotrebiteľských úveroch t. j. ak sa zmluvné strany dohodnú na amortizácii istiny, pričom v
takomto prípade platí, že zákazník má právo požiadať o vydanie amortizačnej tabuľky podľa § 9 ods. 5
Zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť
a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov,

vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a prípadne ďalšie dodatočné náklady.
Rovnaké stanovisko v súvislosti s touto náležitosťou zmluvy o úvere jednoznačne zastal aj Súdny dvor
Európskej únie v rozsudku z 9.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia a. s. C-42/15. V tejto súvislosti
žalovaný citoval z predmetného rozsudku. Na viac dodal, že výklad žalobcu ohľadne tejto náležitostije ďaleko za hranicou formálnosti, čo je neprípustné, pretože prílišný formalizmus pri výklade právnych
noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv. Pokiaľ šlo o
zmluvy o zabezpečení splátok úveru žalovaný uviedol, že vzhľadom na znenie žaloby je zrejmé, že

takáto zmluva či zmluvy nemajú s predmetom konania tak, ako si ju stanovil samotný žalobca, žiaden
súvis. Na základe týchto zmlúv poskytoval žalovaný svojim zákazníkom, v danom prípade aj žalobkyni,
ktorí sa rozhodli túto ponuku využiť, dobrovoľnú doplnkovú službu výberu splátok úveru priamo v
domácnosti zákazníka a jej následnom bezodkladnom použití na účely úhrady splátky konkrétneho
spotrebiteľského úveru. Zmluva o zabezpečení splátok úveru je samostatnou aksesorickou zmluvou

k zmluve o spotrebiteľskom úvere, no nie je podmienkou získania úveru. Táto zmluva vždy obsahuje
ustanovenia o predmete plnenia a o jeho cene, pričom obe sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne.
Doplnková služba je nadštandardnou službou a je spoplatnená ako je zo zmlúv o spotrebiteľskom
úvere zrejmé, žalobca mohol bez tejto služby splácať splátky úveru bezhotovostne na platobnom mieste
uvedenom v polovici prvej strany naľavo. Pokiaľ ide o vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaný
konštatoval, že nikdy neprijal od žalobcu žiadne plnenie, ktoré by nezodpovedalo vzájomnej písomnej

dohode zmluvných strán a vyplatil žalobkyni celé sumy poskytnutých spotrebiteľských úverov. Z dôvodu
procesnej ekonómie si však žalovaný dovolil vzniesť aj námietku premlčania. Uvedené je však podstatné
aj v opačnom smere, keďže nároky žalovaného sú voči žalobkyni tiež premlčané, nehrozí mu žiadna
neistota, čo zákonodarca len podtrhol prijatím § 5b Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
Na základe tejto argumentácie žiadal žalovaný žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania v

plnom rozsahu. Na podporu svojich tvrdení pripojil na CD nosičy rozsudky rôznych súdov Slovenskej
republiky uvedené v samotnom vyjadrení v obdobných právnych veciach.

4. Žalovaný potom opätovne oznámil skutočnosti ohľadne postúpenia pohľadávok z úverových zmlúv
uzavretých v roku 2011 označených v žalobe na obchodnú spoločnosť KLUK Česká a Slovenská

republika s. r. o. so sídlom v Hradci Králové, podnikajúcou v Slovenskej republike prostredníctvom jej
organizačnej zložky a to listom z 9.3.2017, ku ktorému pripojil aj oznámenie o postúpení pohľadávok,
ktoré zaslal žalovanej listom zo dňa 16.12.2016.

5. Žalovaná na oznámenie týchto skutočností, či už vo vyjadrení k žalobe alebo neskôr, nereagovala.

Na vyjadrenie žalovaného reagovala podaním z 20.4.2017, ktoré na súd došlo toho istého dňa, kde
zotrvala na svojej predchádzajúcej argumentácii s tým však, že sa vyjadrila aj k rozsudku Súdneho
dvora Európskej únie z 9.11.2016 a uviedla, že slovenské súdy musia rozhodovať podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. a zákona č. 258/2011 Z. z. a to prednostne a poukázala
skutočnosť, že v zmluvách chýba rozlíšenie splátok na istinu, úroky a poplatky a pokiaľ sa spomenuté

údaje nachádzajú v splátkovom kalendári, tento musí byť obojstranne podpísaný. Týmto podaním ale
rozšírila petit žaloby a žiadala o vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500
€, pretože mala za to, že jej skutkové tvrdenia preukazujú právny nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia ochranu práv spotrebiteľa a jej naliehavý právny záujem zo strany žalobcu na určení, či
tu právo je alebo nie je. Poukázala na dlhodobú prax súdov Slovenskej republiky, ktoré nepochybne

judikujú, že rozhodcovská doložka, teda založenie právomoci a príslušnosti Rozhodcovského súdu,
ktorá je bližšie špecifikovaná v spotrebiteľskej zmluve, v danom prípade vo VOP, ktorá je súčasťou
rozhodcovskej zmluvy, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Týmto podaním žalobkyňa zmenila
žalobu, žiadala, aby bol žalovaný zaviazaný vydať žalobkyni zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXX zo dňa 14.7.2011 bezdôvodné obohatenie vo výške 288,9 €, zo zmluvy XXXXXXXX zo

dňa 18.12.2008 bezdôvodné obohatenie v sume 509,86 € a zo zmluvy XXXXXXXXX zo dňa 7.4.2011
bezdôvodné obohatenie vo výške 326 €. Žiadala určiť, že tieto zmluvy sú neplatné a úver na základe
nich poskytnutý je bezúročný a bez poplatkov a žiadala vydať primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 500 €.

6. Žalovaný na to opäť reagoval podaním zo dňa 17.5.2017. Poukázal na početné skutkové nepresnosti
vo vyjadreniach žalobkyne, na absenciu naliehavého právneho záujmu na určenie toho, čoho sa
žalobkyňa domáha. Konštatoval, že neexistuje súdne rozhodnutie, ktoré by niektorú zo zmluvných
podmienok používaných vo formulároch žalovaného určil za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V ďalšom
zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii a na viac uviedol, že je nevyhnuté vykladať vnútroštátnu

právnu úpravu vždy v súlade s európskym právom, teda uskutočniť tzv. eurokomformný výklad, čo
platí o to viac, keď vnútroštátna úniová norma nie sú v súlade. Treba uviesť, že vo veci Home Credit
Slovakia a. s. sp. zn. C-42/15 je celkom jasné na prospech spotrebiteľom, pretože chráni jednotné
pravidlá pre vytváranie spoločného trhu a tým tvorbu silnejšieho konkurenčného prostredia, ktorétlačí, v danom prípade ceny spotrebiteľských úverov, nadol. Žalovaný pripojil ďalšie rozsudky, ktoré
vydávali krajské súdy SR v jeho prospech. Uviedol tiež, že orgány dozoru a to Slovenská obchodná
inšpekcia a tiež aj Národná banka Slovenska ako aj súdy vykonali opakované kontroly adhéznych zmlúv

žalovanéhoaneexistuježiadneprávoplatnérozhodnutie,ktorébyžalovanéhoupozorniloresp.stanovilo,
akúkoľvek neprijateľnú zmluvnú podmienku, nekalú praktiku, či obmedzenie v rámci jeho adhéznych
zmlúv naopak. Z uvedeného nie je preto zrejmé, akého úmyslu by sa žalovaný mal dopustiť a teda
poprel tvrdenie žalobkyne o úmyselnom bezdôvodnom obohatení. Na viac uviedol, že to sa týka len
objektívnej premlčacej doby, pričom v danom prípade uplynula aj subjektívna premlčacia doba, keďže

skutkový stav veci bol žalobkyni známy v čase uzavretia káuz každej z predmetných zmlúv a pri každom
svojom plnení na úhradu záväzkov z tej ktorej zmluvy vedela, v prospech koho plní. Jej právna vedomosť
pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je irelevantná. Žalobkyňou podaný návrh v časti
primeraného finančného zadosťučinenia považoval žalovaný za predčasný vzhľadom na ustanovenie
§ 3 ods. 5 tretia veta Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré podľa jeho názoru vzniká len osobe, ktorá
už bola na súde úspešná, úspešne uplatnila porušenie práv alebo povinností stanovené zákonom.

Žalobkyňa reagovala podaním zo 4.8.2017, ktoré na súd došlo 3.8.2017 a ktorým opätovne zmenila
žalobu tak, že žiadala priznať titulom bezdôvodného obohatenia sumu 1.519,26 € s odôvodnením, že
v čase, keď s ňou uzavrel žalovaný zmluvu č. XXXXXXXXX zo dňa 21.7.2011, miesto sumy 400 €
dostala sumu len 320 € a keďže splatila 688,9 € vzniklo žalovanému bezdôvodné obohatenie v sume
368,9 €, pri uzavretí zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 7.4.2011 reálne dostala miesto sumy 800 €, len

sumu 640 € a keďže splatila 1.126,98 € vzniklo bezdôvodné obohatenie v sume 486,98 € a zo zmluvy
č. XXXXXXXX zo dňa 18.12.2008 miesto sumy 663,88 € dostala len sumu 510,45 €, keďže splatila
1.173,74 € vzniklo bezdôvodné obohatenie v sume 663,29 €, čiže celkovo sa žalovaný bezdôvodne
obohatil o sumu 1.519,26 €. Týmto podaním teda žalovaná uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo vyššej výške než pôvodne podanej v žalobe.

7. Na pojednávaní dňa 3.8.2017 žalobkyňa zobrala žalobu späť v tej časti, kde žiadala priznanie
finančného zadosťučinenia vo výške 500 €, keďže sa však tento nárok nestal predmetom konania,
nakoľko súd 3.8.2017 zmenu žaloby v tomto smere nepripustil, súd na pojednávaní v prítomnosti oboch
procesných strán vyhlásil uznesenie, podľa ktorého sa zmena žaloby, ktorou žalobkyňa žiadala vyplatiť

finančné zadosťučinenie vo výške 500 €, nepripúšťa, čím reagoval na skutočnosť, že žalobkyňa ustúpila
oduplatňovaniatohtonároku.Pokiaľžalobkyňazvýšilasvojnároknavydaniebezdôvodnéhoobohatenia
na sumu 1.519,26 €, tak túto zmenu žaloby v tejto časti súd rovnako uznesením na vyhlásení na
pojednávaní dňa 3.8.2017 v prítomnosti oboch procesných strán pripustil.

8. Inak žalobkyňa zotrvala na všetkých svojich uplatnených nárokoch a žalovaná strana konštatovala
tie isté skutočnosti ako v predchádzajúcich písomných podaniach. Právny zástupca žalovaného poprel
tvrdenia žalobkyne, že titulom súm vyplatených na základe troch úverových zmlúv získala nižšie sumy
než jej mali byť požičané tak, ako to naposledy tvrdila vo vyššie uvedenom podaní, ktorým žalobu
ohľadne bezdôvodného obohatenia zmenila.

9.Súdvovecivykonaldokazovaniečítanímlistín,ktoréstranypripojilidosúdnehospisuapovykonanom
dokazovaní súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná a to v celom rozsahu.

10. Mimo žalobného petitu, kde sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, žalobkyňa

vo zvyšných častiach žalobných petitov žiadala určiť neplatnosť troch v žalobe uvedených úverových
zmlúv a určiť, že tieto zmluvy sú bezúročné a bez poplatkov, teda žalobkyňa podala jednak žalobu
na plnenie, kde žiadala vydať bezdôvodné obohatenie, jednak podala určovaciu žalobu vo vzťahu k
žalovanému, ktorý bol jej zmluvnou stranou u všetkých troch úverových zmlúv.

11.Podľa§137písm.c/C.s.p.zaúčinnostiktoréhožalobkyňažalobupodala,žaloboumožnopožadovať,
aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem;
naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať a vyplýva z osobitného predpisu.

12. Aj keď žalobkyňa formulovala žalobný petit tak, že nežiadala určiť, či tu právo je alebo nie je, je

zrejmé, že pokiaľ žiadala určiť, že tri úverové zmluvy sú bezúročné a bez poplatkov, de facto žiadala
určiť, že žalovaný ako veriteľ z týchto zmlúv nemá právo na úroky a poplatky z týchto zmlúv a tým, že
žiadala určiť, že tieto zmluvy sú neplatné, de facto žiadala určiť, že pre zmluvné strany z týchto zmlúv
nevznikli žiadne zmluvou určené práva a povinnosti.13. Žalobkyňa mohla byť pri uplatňovaní týchto nárokov úspešná len v prípade, ak by preukázala, že
má na takomto určení naliehavý právny záujem.

14. Naliehavý právny záujem je daný na určení, či tu právo je alebo nie je v zmysle ustanovenia § 137
písm. c/ C.s.p. vždy, ak bez takéhoto určenia je právne postavenie strán sporu neisté.

15. Súd však musel zohľadniť právne veľmi významnú obranu žalovaného a totiž vznesenú námietku

premlčania voči finančným nárokom žalobkyne a skutočnosť, že z dvoch úverových zmlúv, ktoré boli
uzavreté v roku 2011 pohľadávku postúpil pred začiatkom konania na súde na iný subjekt a to obchodnú
spoločnosť KRUK a tiež musel súd zohľadniť tú skutočnosť, že žalobkyňa súčasne žiada vydať
bezdôvodné obohatenie, ktoré malo vzniknúť žalobkyňou špecifikovaných sumách z vyššie uvádzaných
troch úverových zmlúv. Súd dospel k presvedčeniu, že žalobkyňa nemôže byť úspešná v časti, kde
žiadala u všetkých troch úverových zmlúv určiť bezúročnosť a bezpoplatkovosť a aj ich neplatnosť

a to vzhľadom na skutočnosť, že s týmito otázkami by sa súd musel vždy prejudiciálne zaoberať
pri rozhodovaní o nárokoch žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda pri rozhodovaní
o nároku na finančné plnenie. Na viac však súd poukazuje na skutočnosť, že podľa vykonaného
dokazovania, pokiaľ šlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, ktorá bola uzavretá dňa
11.12.2008 a ktorú žalovaná strana na výzvu žalobkyne pripojila do súdneho spisu, na poslednom

pojednávaní medzi stranami bolo nesporné, že žalobkyňa plnenie na túto úverovú zmluvu poskytovala
podľa duplikátu karty splátok do 27.3.2011 (čl. 16) a podľa záznamov na listine „uznanie dlhu“ poslednú
sumu vo výške 153,43 € žalobkyňa zaplatila 31.3.2011. Z toho vyplýva, že žalobkyňa celý záväzok,
ktorý jej vznikol z tejto úverovej zmluvy zaplatila 31.3.2011. Žalovaná strana však voči nároku žalobkyne
na vydanie bezdôvodného obohatenia z tejto úverovej zmluvy vzniesla námietku premlčania. Pokiaľ

žalobkyňa žiadala vydať z tejto úverovej zmluvy bezdôvodné obohatenie spolu vo výške 663,29 €
na základe úhrad, ktoré vykonala do 31.3.2011, súd sa musel stotožniť s námietkou žalovaného, že
tento nárok je premlčaný. Práva a povinnosti strán sa spravujú Občianskym zákonníkom, konkrétne
ustanoveniami Občianskeho zákonníka o premlčaní nárokov.

16. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úrok obohatil.

17. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia premlčí za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

18. Súd sa stotožňuje s názorom žalovanej strany, že aj pre prípad, že by šlo o zmluvu neplatnú
alebo zmluvu, v ktorej absentujú niektoré náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a teda úver by bol

bezúročný a bez poplatkov, žalobkyňa tým, že plnila 31.3.2011 už pri úhrade každej jednej splátky a
najpozdejšie 31.3.2011 mala vedomosť, akú sumu žalovanému zaplatila. Bez ohľadu na skutočnosť,
že k tomuto dňu ešte nevedela vzťah právne kvalifikovať, mala subjektívnu vedomosť o tom, kto,
čiže žalovaný, sa na jej úkor obohatil a v akej výške. Od dňa 31.3.2011 jej preto plynula subjektívna
premlčacia doba, ktorá uplynula 31.3.2013. Keďže žalobkyňa žalobu podala 23.1.2017, urobila tak

v prípade tejto úverovej zmluvy dávno po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby. Táto
subjektívna premlčacia doba začala, podľa presvedčenia súdu, plynúť spolu s trojročnou objektívnou
premlčacou dobou u jednotlivých splátok úveru a na premlčaní nároku nemení nič skutočnosť, že
objektívna trojročná premlčacia doba plynula dlhšie ako subjektívna premlčacia doba. Oprávnený
je povinný uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vždy počas plynutia subjektívnej

premlčacej doby, najpozdejšie však do uplynutia objektívnej premlčacej doby za predpokladu, že by
subjektívna premlčacia doba začala plynúť neskôr ako objektívna premlčacia doba. Pokiaľ uplynula
subjektívna premlčacia doba, nie je možné nárok uplatniť v objektívnej premlčacej dobe, aj keď táto
ešte neuplynula. Z toho vyplýva, že nároky žalobkyne z tejto úverovej zmluvy sú premlčané. Žalobkyňa
nielen že nemá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale na viac nemá ani naliehavý právny

záujem domáhať sa v roku 2017 určenia, že táto úverová zmluva je neplatná a že úver na základe nej
poskytnutý je bezúročný a bez poplatkov, pretože takéto určenie nemá právny význam pre žalobkyňu
vzhľadom na premlčacie všetkých nárokov, ktoré by jej prípadne z toho vyplývali. Preto tam, kde
žalobkyňa žiadala určiť bezúročnosť, bezpoplatkovosť úverovej zmluvy z 11.12.2008 č. XXXXXXXXXsúd žalobu žalobkyne zamietol ako bezdôvodnú, na viac ju zamietol aj v tej časti, kde žiadala žalobkyňa
o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré pri plnení tejto úverovej zmluvy malo žalovanému vzniknúť.
Súd podotýka, že žalobkyňa v žalobe uvádza síce správne čísla úverových zmlúv, ale nesprávne dátumy

ich uzavretia.

19. Pokiaľ ide o určenie neplatnosti ďalších dvoch v žalobe uvedených úverových zmlúv a určenie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti týchto zmlúv, šlo o zmluvy č. XXXXXXXXX z 14.7.2011 a o zmluvu č.
XXXXXXXXX uzavretú dňa 31.3.2011, v tomto prípade súd určovacím petitom žaloby nemohol vyhovieť

a to hneď z dvoch dôvodov. Predovšetkým žalobkyňa sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia
z týchto zmlúv proti žalovanému a teda otázkou platnosti a bezúročnosti a bezpoplatkovosti by sa súd
musel zaoberať pri rozhodovaní o nároku na plnenie, teda na vydanie bezdôvodného obohatenia, na
viac však ako samostatný žalobný nárok by tieto určovacie petity žaloby obstáli len vo vzťahu k tej osobe,
v tomto prípade právnickej osobe, ktorá vstúpila do práv žalovaného na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok. Žalovaný sa od počiatku bránil tou skutočnosťou, že pokiaľ ide pohľadávky, ktoré by ešte

voči žalobkyni mal z dvoch úverových zmlúv uzavretých v roku 2011, tak tieto pohľadávky zmluvou o
postúpení pohľadávok zo dňa 16.12.2016, čiže ešte pred podaním žaloby na súd, postúpil na obchodnú
spoločnosť KRUK Česká a Slovenská republika s. r. o. so sídlom v Hradci Králové, o čom žalovanú
informoval listom zo 16.12.2016 (čl. 24). O tejto skutočnosti bola žalobkyňa neprestajne v priebehu
celého konania informovaná, napriek tomu na určení neplatnosti úverových zmlúv, ich bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úverov vo vzťahu k žalovanému, zotrvala. Žalobkyňa teda ignorovala skutočnosť,
že podľa oznámenia o postúpení pohľadávok by mala mať ešte dlh z týchto dvoch úverových zmlúv,
avšak už voči inému veriteľovi, ktorý na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej pred začatím
konania na súde vstúpil do práv veriteľa vo vzťahu k nej. Žalobkyňa ignorovala skutočnosť, že pokiaľ
tvrdí, že jej právne postavenie je neisté, tak by takýmto neistým mala byť práve vo vzťahu k obchodnej

spoločnosti KRUK, ktorá môže pristúpiť k vymáhaniu nesplnených záväzkov žalobkyne voči nej. Určenie
neplatnosti úverových zmlúv a bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov poskytnutých žalovaným v roku
2011 pre žalobkyňu nemá právny význam za situácie, keď časť dlhu z týchto úverových zmlúv je
údajne nezaplatená a žalobkyňa má nového veriteľa a nemá právny význam vo vzťahu k žalovanému
ani vzhľadom na tú skutočnosť, že voči žalovanému sa žalobkyňa domáha vydania bezdôvodného

obohatenia ohľadne súm, ktoré nad rámec poskytnutej istiny žalovanému platila. Preto aj v tejto časti,
pokiaľ žalobkyňa žiadala určiť neplatnosť úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 31.3.2011 a úverovej
zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 14.7.2011 žalobu žalobkyne zamietol pre nedostatok naliehavého
právneho záujmu, rovnako ako zamietol žalobu v časti, kde žiadala určiť bezúročnosť a bezpoplatkovosť
týchto úverov.

20. Pokiaľ šlo o úverovú zmluvu, ktorá vznikla medzi stranami sporu 31.3.2011, na základe ktorej bol
žalobkyni poskytnutý úver vo výške 800 € (č.l. 18 - 21), súd z karty splátok zistil, že žalobkyňa v období
posledných dvoch rokov pred podaním žaloby, teda počas plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby, zaplatila v čase od 26.1.2015 do 15.2.2016 žalovanému celkovo sumu 143 € (viď č.l. 21). Za

predpokladu, že by úver bol bezúročný a bez poplatkov napriek vznesenej námietke premlčania by
potom žalobkyňa mohla mať nárok na vrátenie tejto sumy, ktorú plnila titulom splátok úveru, na ktoré
podľa presvedčenia súdu by nárok nebol premlčaný. Súd sa preto preindiciálne zaoberal otázkou, či je
úverová zmluva platná a či má všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré boli vyžadované
vtedy platným zákonom č. 129/2010 Z.z..

21. Súd zistil, že úverová zmluva č. XXXXXXXXX bola podpísaná stranami 31.3.2011, žalobkyni bol
na základe nej poskytnutý úver vo výške 800 € pri úrokovej sadzbe 23,57 €, ktorý úrok spadal do
celkových nákladov spotrebiteľa tvorených súčtom jednak úroku a jednak administratívneho poplatku.
Administratívny poplatok bol dohodnutý pevnou sumou vo výške 160,80 €, takže celkové náklady

spotrebiteľaacelkovásumakzaplateniupotompredstavovalasumu1.075,98€.RPMNúverubola70,24
% a priemerná hodnota RPMN 44,86 %. Žalobkyňa sa zaviazala splácať dlžnú sumu v 60 týždenných
splátkach, pričom výška každej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú bola 17,94 € a výška
poslednej splátky bola dohodnutá na 17,52 €. Úver bol poskytnutý na dobu 60 týždňov a posledný termín
poslednej splátky, teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy, bol siedmy deň 60-teho týždňa po dni

uzavretia zmluvy. Žalobkyňa si zvolia hotovostný režim poskytnutia úveru. Na druhej strane v čl. 6 bolo
dojednané, že úver a administratívny poplatok sa splácajú spolu s úverom a v splátkach v rovnakých
lehotách a rovnakým spôsobom, aké sú dohodnuté zmluvou na splácanie dlžnej sumy, pričom z každej
splátky dlžnej sumy predstavuje splátka administratívneho poplatku a úveru pri úvere poskytnutomso splatnosťou 60 týždňov, tvorí z každej splátky úrok 23,57 % a administratívny poplatok 14,94 %.
Žalobkyňa mala možnosť zvoliť si aj tzv. bezhotovostný režim poskytnutia úveru, ktorého podmienky
boli uvedené na lícnej strane zmluvy. Spolu s úverovou zmluvou rovnakého dňa uzavrela žalobkyňa

so žalovaným aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru, ktorou si so žalovaným dohodla poskytovanie
služby spočívajúcej v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru za
celkovú odmenu vo výške 412 €, ktorá mala byť splácaná v 60 pravidelných splátkach a to v týždenných
splátkach po 6,86 €, pričom posledná splátka bola 7,26 €, odmena bola splatná v hotovosti pri prevzatí
splátky úveru poskytovateľom a splatnosť prvej splátky nastala siedmy kalendárny deň po uzavretí tejto

zmluvy.

22. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že úverová zmluva nemala stanovený termín konečnej splatnosti úveru,
súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovanej strany v tomto smere, ktorú podala vo svojom prvom
písomnom vyjadrení k žalobe a totiž, že podľa presvedčenia súdu termín konečnej splatnosti úveru
a zaplatenia poslednej splátky s uvedením skutočnosti, že sa jedná siedmy deň 60-teho týždňa po

uzavretí zmluvy, je podľa presvedčenia súdu dostatočne zrozumiteľným vymedzením termínu konečnej
splatnosti úveru, ktorý nemožno zamieňať s pojmom „dátum“. Súd sa tiež stotožňuje s tým, že takýto
spôsobom je často termín uskutočnenia istého úkonu vymedzovaný aj v právnych predpisoch, napr.
v ustanovení Zákonníka práce o termíne splatnosti mzdy a pod.. Pokiaľ žalobkyňa namietala tú
skutočnosť, že v zmluve nie je uvedený termín zročnosti splátok, ktoré nie sú rozpísané na istinu,

úrok a poplatky, súd poukazuje na skutočnosť, že táto náležitosť vyžadovaná ust. § 9 ods. 2 písm. k/
Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z., tak táto skutočnosť sa nepotvrdila a to vzhľadom na
znenie čl. 6 úverovej zmluvy, ktorý je nutné vykladať v spojení s ustanoveniami základnej časti zmluvy,
ktoré pojednávajú o zročnosti jednotlivých splátok a o výške jednotlivých splátok. Článok 6 úverovej
zmluvy vymedzoval, koľko % z každej splátky pripadá na úrok a koľko na administratívny poplatok

(zvyšok pripadá na istinu). Každý priemerný spotrebiteľ potom si môže bez problémov vypočítať a
zistiť, aká časť tej - ktorej splátky pripadá na istinu, úrok a poplatok, naviac však súd poukazuje na
skutočnosť, že žalobkyni sa zachovalo právo žiadať aj amortizačnú tabuľku, nakoľko bola na túto
možnosť upozornená v čl. 4 úverovej zmluvy. Pokiaľ žalobkyňa napadla neprimeranosť odmeny tvorenej
administratívnym poplatkom a úrokom, kde odmena v podstate je vyjadrená ročnou percentuálnou

mierou nákladov vo výške 70,24 %, súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovanej strany, ktorá spočívala
v tom smere, že RPMN vo výške 70,24 % nepredstavovala dvojnásobok priemernej RPMN, ktorá v
tomto období skutočne predstavovala 44,86 %. Až neskôr zákonodarca v ust. § 1 ods. 1 Nariadenie
vládyč.87/1995Z.z.stanovilnajvyššiuprípustnúvýškuodplatypriposkytovaníspotrebiteľskýchúveroch
na vykonanie ust. § 53 ods. 6 Obč. zák. a to tak, že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov

spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročne percentuálnej miery nákladov podľa §
1 ods. 4 pri obdobnom úvere, alebo pôžičke ročne. Teda aj zákonodarca za neprípustnú výšku
odplatystanovil(síceneskôr)odplatu,ktoráprevyšujedvojnásobokpriemernejRPMN.Dotknutáúverová
zmluva odplatou veriteľa vyjadrenou RPMN vo výške 70,24 %, tento limit neprekračovala. Pokiaľ
žalobkyňaargumentovalaskutočnosťou,žežalovanýsňouuzavrelzmluvuozabezpečenísplátokúveru,

súd poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa si vybrala tzv. hotovostný režim poskytnutia úveru, kde
jej boli finančné prostriedky poskytnuté ihneď, hoci mohla zvoliť aj bezhotovostný režim splácania
úveru. Neprodukovala dôkaz preukazujúci, že by bola donútená uzavrieť zmluvu o zabezpečení splátok
úveru a podľa presvedčenia súdu ani odmena za službu, ktorá bola žalobkyni poskytovaná a totiž
vyberanie týždenných splátok úveru v domácom prostredí žalobkyne, nebola podľa presvedčenia súdu

neprimeranou. Táto odmena predstavovala pri vybratí jednej splátky 6,86 €, posledná splátky odmeny
vyberaná pri poslednej splátke úveru bola vo výške 7,26 €. Je nutné si uvedomiť, že žalobkyňa, pokiaľ
by si zvolila napr. bezhotovostný režim splácania úveru, bola by platila poplatky banke, alebo poplatky
pošte pri zasielaní splátok úveru poštovou poukážkou, resp. pri zasielaní splátky úveru zo svojho
účtu banke. Žalobkyňa si zvolila pre ňu komfortnejšiu službu, ktorá je pochopiteľne spojená s vyššími

nákladmi, nakoľko je len zrejmé, že reprezentantom žalovaného, ktorí vyberajú splátky v domácom
prostredí dlžníka, je nutné poskytnúť odmenu za túto činnosť, čím vznikajú samozrejme žalovanému
ako veriteľovi vyššie náklady pri takomto splácaní úveru. Súd preto nezistil vadu, ktorá by spôsobovala
či už neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej dňa 31.3.2011, resp. vadu, ktorá by spôsobila
to, že síce zmluva platnou je, avšak je bezúročná a bez poplatkov a preto nezistil ani dôvod, pre ktorý by

žalovanému malo vzniknúť bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne a to plneniami, ktoré premlčané
nie sú a totiž plneniami, ktoré žalobkyňa poskytla od 26.1.2015 v celkovej výške 143 €. Preto súd žalobu
žalobkyne, kde sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia z tejto úverovej zmluvy, zamietol.23. Rovnaký právny názor si súd po oboznámení sa s obsahom úverovej zmluvy uzavretej 14.7.2011 č.
475020172 osvojil a tiež oboznámením sa so zmluvou o zabezpečení splátok úveru, ktorá bola uzavretá
spolu s ňou dňa 14.7.2011, so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere a s

kartou splátok, ktorá sa viazala tejto úverovej zmluve. Aj tu sa súd musel zaoberať skutočnosťou, či na
základe tejto úverovej zmluvy žalovanému nevzniklo bezdôvodné obohatenie a preto sa zaoberal najmú
skutočnosťou, či žalobkyňa poskytla žalovanému na základe tejto úverovej zmluvy plnenia, ktoré by
mohli byť nepremlčané. Súd takto zistil, že v období od 26.1.2015 do 15.1.2016 žalobkyňa žalovanému
z tejto úverovej zmluvy plnila len sumu 111 €. Všetky predchádzajúce splátky urobila pred 23.1.2015

a preto podľa presvedčenia súdu sú premlčané v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, vysvetlenej
súdom vyššie. Teda u tejto zmluvy sa súd nutne musel zaoberať skutočnosťou, či bola platne uzavretá
a má náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda či sa v tejto úverovej zmluve naopak nepotvrdia
úvahy žalobkyne o neplatnosti zmluvy, resp. bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Súd zistil, že táto
úverová zmluva bola podpísaná 14.7.2011 a žalobkyni bol na základe nej poskytnutý úver vo výške
400 € pri úrokovej sadzbe 23,57 % spolu vo výške 57,54 € a administratívnom poplatku vo výške

80,40 €, takže celkové náklady vyjadrené RPMN predstavovali 70,38 %. Priemerná hodnota RPMN
v čase uzavretia zmluvy bola stanovená vo výške 46,56 %. Celková čiastka, ktorú mala žalobkyňa
ako spotrebiteľka zaplatiť, potom predstavovala sumu 537,99 € a žalobkyňa sa zaviazala splatiť dlžnú
sumu v 60 týždenných splátkach po 8,97 €, pričom výška poslednej splátky bola určená na 8,76
€. Úver bol poskytnutý na dobu 60 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej

splatnosti úveru a dlžnej sumy, bol siedmy deň 60-teho týždňa po uzavretí zmluvy. V tomto prípade si
žalobkyňa vybrala hotovostný režim splácania a poskytnutia úveru a preto rovnako uzavrela aj zmluvu
k zabezpečení splátok úveru, kde si dohodla odmenu za hotovostné vyberanie splátok v celkovej výške
206 €, ktoré mala splácať 60-timi splátkami po 3,43 €| a poslednú splátku mala zaplatiť vo výške 3,63
€ spolu s jednotlivými splátkami úveru. Aj táto úverová zmluva bola uvedená na formulári, ktorý mal

rovnaké ustanovenia čl. 4 a 6 ako predchádzajúca zmluva, ktorou sa súd zaoberal vyššie, uzavretá
v roku 2011 a s poukazom na rovnakú argumentáciu, akú súd vyslovil pri úverovej zmluve uzavretej
31.3.2011, súd konštatuje, že ani u úverovej zmluvy zo dňa 14.7.2011 nezistil vadu, ktorá by ju robila
neplatnou, resp. vadu, ktorá by úver poskytnutý na základe platnej úverovej zmluvy, robila bezúročným
a bezpoplatkovým. Argumentácia súdu ohľadne zmluvy o zabezpečení splátok úveru je rovnaká aj u

tejto úverovej zmluvy a súd sa vo všetkých smeroch priklonil k argumentácii žalovanej strany, ktorá bola
vyčerpávajúcim spôsobom poskytnutá vo vyjadrení k žalobe a súd na ňu v podrobnostiach odkazuje.
Z týchto dôvodov súd nezistil, že by sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne prijatím
nepremlčanej sumy 111 € od 26.1.2015 a preto súd nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného
obohatenia u tejto zmluvy zamietol. Súd takto zamietol žalobu žalobkyne v celom rozsahu.

24. Súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalobkyňou, nakoľko podľa presvedčenia súdu neboli relevantné
pre právne posúdenie nárokov žalobkyne (predloženie amortizačnej tabuľky a výsluch reprezentanta
žalovaného, ktorý so žalobkyňou uzatváral zmluvy).

25. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanej strane, ktorá bola v konaní
plne úspešná, priznal právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.

Podľa § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C. s. p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C. s. p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 C. s. p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.