Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. február 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/199/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111213699
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5111213699.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej
a členov senátu - sudcov JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu D. Q.,
nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXX, proti žalovanému Slovenskej republike, zastúpenému Ministerstvom
spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.

8C/95/2011-168 zo dňa 12.11.2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť
žalobcovi 1.000 eur s úrokom z omeškania 8 % od 18.3.2011 do zaplatenia, všetko do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku, ako aj vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu tohto
zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie a na nové rozhodnutie.

Odvolanie žalobcu do výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti, o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie (ďalej len „okresný súd“) v časti vyhovel
žalobe a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.000 eur s úrokom z omeškania 8 % od
18.3.2011 do zaplatenia, to všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti (o zaplatenie
99.000 eur s príslušenstvom) žalobu zamietol.

2. Vychádzal z toho, že je daný nárok žalobcu z titulu náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 8 ods. 5 písm.
c/ zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia o väzbe. Okresný súd
v zásade akceptoval obranu žalovaného o zákonnom vykonávaní úkonov trestného konania, včítane
predmetného rozhodnutia o väzbe. Ťažiskovo však spôsob vybavenia danej trestnej veci - postúpenie
orgánu príslušnému na rozhodnutie o priestupku - vylučuje zbavenie sa zodpovednosti žalovaného za

väzbu žalobcu; osobitne, keď sa „trestný“ súd stotožnil so skutkovými dôvodmi obžaloby, ale právne
vyhodnotil, že konanie žalobcu - obžalovaného nenaplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu
ani v jednom z dvoch bodov obžaloby. Uvedená zmena právnej kvalifikácie zakladá nezákonnosť
predmetného rozhodnutia o väzbe. Tento právny stav založený na zmene právnej kvalifikácie - intenzity
skutku, príznačne pri stotožnení sa so skutkovými dôvodmi obžaloby, podľa okresného súdu vylučuje
právnuargumentáciužalovaného,ženároknanáhraduškodynevznikásamotnýmzastavenímtrestného

stíhania, ale je potrebné vždy skúmať, či si väzbu poškodený nezavinil sám. Teda okresný súd síce
uznal, že sa žalobca ako obžalovaný správal voči poškodenej agresívne tak, že kopal do dvier, kričal
na poškodenú a vyhrážal sa jej; že sa odmietol 12.3.2009 podrobiť vyšetreniu na prítomnosť alkoholu v
krvi a v miestnosti policajného orgánu vykonal veľkú potrebu, avšak ani uvedené (správanie žalobcu -
obžalovaného) nemôže viesť k záveru, že si väzbu zavinil sám, keďže pri danom skutkovom stave veci
boli dôvody na postúpenie veci orgánu príslušnému na rozhodnutie o priestupku, v nadväznosti na čo

neboli v žiadnom prípade dané ani dôvody väzobného stíhania žalobcu - obžalovaného.3. Pokiaľ ide o výšku náhrady, okresný súd aplikoval normu v ust. § 17 (ods. 4) zákona č. 514/2003 v
znení účinnom v čase väzby žalobcu (14.3.2009 až 3.8.2009). Nakoľko minimálna mzda v roku 2008
bola 8.100 Sk (268,87 eur) a väzba trvala cca 4 a pol mesiaca, okresný súd ustálil, že po cit. „primeranom

zaokrúhlení“ nadol pri zohľadnení kritérií v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. patrí žalobcovi
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1.000 eur. V zmysle kritérií vymedzených v naposledy označenom
zákonnom ustanovení okresný súd neprihliadal na predchádzajúcu trestnú minulosť žalobcu, ustálenie
jeho agresívneho správania podľa uznaných skutkových dôvodov rozhodnutia „trestného“ súdu, jeho
odmietnutie dychovej skúšky na zistenie prítomnosti alkoholu a vykonanie veľkej potreby v miestnosti

policajného orgánu ako dôvody formálnej zákonnosti väzby pri východiskovej právnej kvalifikácii skutku
v trestnom konaní. Prihliadal na osobu žalobcu ako poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v
ktorom žije a pracuje, najmä na výpoveď jeho samotného, že bol dlhodobo nezamestnaný a nemal ani
len podpriemerné spoločenské uplatnenie.

4. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu, vzhľadom na

čiastočný úspech žalobcu aj žalovaného (§ 142 ods. 2 O.s.p. - poznámka odvolacieho súdu : v znení
účinnom ku dňu 30.6.2016).

5. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obe sporové strany.

6. Žalobca vo svojom odvolaní (podanie zo dňa 14.4.2015) uviedol len, že sa odvoláva proti
predmetnému rozsudku s tým, že všetky dôvody odvolania uvedie na odvolacom súde. Vzhľadom na
nedostatky odvolania bol žalobca uznesením zo dňa 23.3.2018 vyzvaný na doplnenie svojho odvolania
pod následkom jeho odmietnutia; výzvu prevzal dňa 29.3.2018.

7. V podaní podanom na poštovú prepravu dňa 5.4.2018, došlom súdu dňa 10.4.2018, označenom ako
„Sťažnosť“, žalobca uviedol, že podáva sťažnosť na sudcu Dušana Chamulu, ktorý 3 roky držal jeho
odvolanie v šuflíku, úmyselne robil prieťahy v konaní a „nevenoval“ sa veciam, o ktoré ho žalobca žiadal.
Tiež uviedol, že bol 5 mesiacov vo väzbe za to, čo nespravil, nespáchal trestný čin ani priestupok.

Sudkyňa Liptáková vykonštruovala obvinenie, menovaná je krstňaťom jeho bývalej manželky Z. Q.. Na
sudcu Chamulu podal 6-krát sťažnosť za nečinnosť, a nič sa nedialo. Už to, že 3 roky ukrýval spis, je na
odvolanie. Títo skorumpovaní sudcovia od roku 2009 páchajú na ňom genocídu.

8. Inak (iným/ďalším podaním) na výzvu okresného súdu na doplnenie odvolania žalobca nereagoval.

9. Žalovaný sa svojím odvolaním domáhal zmeny rozsudku v napadnutom výroku tak, že krajský súd
zamietne žalobu v celom rozsahu, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie
konanie a na nové rozhodnutie. Namietal právne posúdenie veci, správnosť skutkových záverov a
odňatie možnosti konať pred súdom.

10. Podľa názoru žalovaného okresný súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie o uložení
povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1.000 eur s príslušenstvom, absentuje náležité odôvodnenie
zaujatého právneho názoru o splnení predpokladov pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z

titulu rozhodnutia o väzbe, ako aj o existencii samotnej nemajetkovej ujmy. Vyjadrené názory súdu sú len
strohým konštatovaním, sú nelogické, nekonzistentné a vzájomne rozporuplné. Skutočnosť, že sa súd
bez vysvetlenia opomenul vysporiadať s judikatúrou priaznivou pre druhú stranu (rozsudok NS ČR sp.
zn. 25 Cdo 3038/2006 zo dňa 29.1.2009 ) významne oslabuje presvedčivosť písomného vyhotovenia
rozsudku.

11. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, okresný súd pri odôvodnení výšky priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy aplikoval v čase vyhlásenia rozsudku už neplatné ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z (v znení účinnom do 31.12.2012). Žalovaná v tejto súvislosti uviedla, že sa nestotožňuje s právnym
názorom okresného súdu, že poškodenému vzniká právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

v konkrétnej výške už v čase vzatia do väzby. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v konkrétnej
výške vzniká až rozhodnutím súdu, čo odzrkadľuje jeho konštitutívny charakter. Nová právna úprava
zakotvená v § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. reflektovala vývoj judikatúry ako aj zámer zákonodarcu
explicitne zakotviť maximálnu prípustnú výšku nemajetkovej ujmy, ktorú môže súd priznať. Aj vzhľadomna absenciu intertemporálnych ustanovení zákona č. 412/2012 Z.z. (novela zákona č. 514/2003 Z.z.)
neexistuje žiadny legitímny dôvod vylučujúci aplikáciu zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení.

12. Okresný súd tiež nesprávne právne posúdil vec, keď konštatoval, že sú dané podmienky pre vznik
práva žalobcu na náhradu škody a nijakým spôsobom nebola preukázaná okolnosť zavinenia väzby
žalobcom podľa § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. Zavinenie obvineného znamená, že jeho
zavinené konanie (postačuje aj nevedomá nedbanlivosť) bolo dôvodom k podaniu a vyhoveniu návrhu

na jeho vzatie do väzby, toto je potrebné skúmať z hľadiska dôvodov, pre ktoré bol vzatý do väzby, a
to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, ktoré súd rozhodujúci o väzbe zvažoval a na ktorých založil
dôvody pre vzatie do väzby. Otázku zavinenia väzby je potrebné skúmať komplexne, a to nielen vo svetle
výsledku trestného konania, ako to urobil okresný súd, ale aj vo vzťahu ku konaniu žalobcu, ktoré bolo
dôvodom vzatia do väzby (toto nie je možné stotožňovať len s konaním žalobcu, ktoré bolo dôvodom
vznesenia obvinenia) a podrobne verifikovať naplnenie dôvodov, pre ktoré bol žalobca v rozhodnom

čase vzatý do väzby, ako aj miery zavinenia väzby zo strany samotného žalobcu. Žalovaný poukázal
napr. na rozsudok KS v Trenčíne sp. zn. 5Co/161/2013 zo dňa 14.5.2014, uznesenie NS SR sp. zn. 5
Tost 7/2012 zo dňa 8.3.2012).

13. Pokiaľ okresný súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000 eur, je

zjavné, že neakceptoval vôbec argumentáciu žalovaného jednak ohľadom nevyhnutnosti preukázania
následkov rozhodnutia o väzbe v priamej príčinnej súvislosti s vykonanou väzbou, jednak ohľadom
subsidiárnej povahy monetárnej kompenzácie nemajetkovej ujmy pri zachovaní primeranosti ako
základnej zásady pri určovaní vhodného prostriedku satisfakcie za nemajetkovú ujmu. Okresný súd
sa navyše nevysporiadal s okolnosťami ako je osoba poškodeného, jeho doterajší život, závažnosť

následkov v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení poškodeného a podobne ako determinujúcimi
faktormi pre určenie adekvátnej výšky náhrady (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.). V danej
súvislosti odvolateľ argumentoval ďalej tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom vzniku
nemajetkovejujmy,keďaninenavrholvykonaťakékoľvekdôkazy(svedeckávýpoveďatď.).Vzhľadomna
priebeh konania a dokazovanie, ktoré pre pasivitu žalobcu nebolo spôsobilé verifikovať bez dôvodných

pochybností výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy, došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred
súdom. V súlade s ustálenou judikatúrou zákon nezakladá prezumpciu vzniku nemajetkovej ujmy, teda,
že by v prípade vykonania väzby a následného postúpenia veci inému orgánu automaticky dochádzalo
ku vzniku práva osoby, na ktorej bola vykonaná väzba, na náhradu nemajetkovej ujmy. Nemajetkovú
ujmu je potrebné určite pomenovať a vysvetliť, a teda tvrdiť a preukázať, že k nej skutočne došlo;

uvedené zaťažuje žalobcu.

14. Okresný súd nesprávne priznal žalobcovi nárok aj na úrok z omeškania. Nakoľko rozsudok o priznaní
náhrady nemajetkovej ujmy má konštitutívny účinok, omeškanie žalovaného nemôže vzniknúť skôr, než
samotná povinnosť poskytnúť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1

Co 15/97 zo dňa 24.6.21998). Nejde o majetkovú pohľadávku zo záväzkového právneho vzťahu (§ 121
ods. 3 Obč. zák.).

15. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu toto žiadal odmietnuť, nakoľko predovšetkým
neobsahuje odvolacie dôvody (§ 218 ods. 1 písm. d/ O.s.p.).

16. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že mu súd zasiela listiny, pričom
on nemá o tom „ani šajnu“, ide len o ďalšie šikanovanie zo strany súdnej moci. On len chce, aby mu
bolo odškodnených 5 mesiacov väzby - spoločenské uplatnenie a tiež 7 rokov prieťahov, s úrokmi. K
odvolaniu sa vyjadríaž na pojednávaní, nakoľko všetko, čo napísal, sa obrátilo proti nemu. Po trápeniach

spôsobených sudcami Liptákovou a Chamulom stratil dôveru k justícii.

17. V ďalšom priebehu odvolacieho konania zostali sporové strany nečinné.

18. Krajský súd ako súd odvolací ( § 34 CSP ) vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania

žalovaného postupom podľa § 379 (písm. a/) a § 380 ods. 1 CSP a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného súdu vo výroku žalovaným
napadnutom ( uloženia povinnosti zaplatiť žalobcom žalovanému finančnú náhradu ) a v súvisiacom
výroku a náhrade trov prvoinštančného konania zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP a vec mu vrátilv rozsahu týchto zrušených výrokov na ďalšie konanie a na nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.
Zároveň odvolanie žalobcu ako také, ktoré mohlo smerovať jedine do zamietajúceho výroku - do tohto
výroku odmietol podľa § 386 ods.1 písm.d) CSP, pretože nemá náležitosti vyžadované podľa § 363 CSP

a pre vady odvolania nemožno o odvolaní žalobcu pokračovať a ho vecne prejednať.

19. Prvotne, pokiaľ ide o odvolanie žalobcu, toto ani po realizácii písomnej výzvy, resp. po jej prevzatí,
nebolo zo strany žalobcu doplnené.

20. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

21. Podľa § 205 ods.1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 v odvolaní sa má popri všeobecných

náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa vidí nesprávnosť tohto rozhodnutia alebo postupu súdu a čoho sa odvolateľ domáha.

22. Všetky uvedené náležitosti odvolania musia byť splnené súčasne; ak absentuje ktorákoľvek z nich,
nejedná sa o úplný procesný úkon. V zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.

ÚS 48/2000 nestačí len podať prípustný opravný prostriedok, ale treba ho podať „zákonom ustanoveným
postupom“, t.j. postupom, ktorý rešpektuje zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti.

23. Vychádzajúc z ústavných princípov nestrannosti súdu a rovného postavenia procesných strán pred

súdom je neprípustná dedukcia súdu, ktorý by bezprostredne vlastnou činnosťou nahrádzal plnenie
povinností procesnej strany, a tým ju bezdôvodne zvýhodňoval oproti protistrane.

24. Z rozoberaného odvolania žalobcu ( jeho odvolanie mohlo smerovať iba do zamietajúceho výroku
rozsudku ) nie je možné vôbec vymedziť čoho sa svojím odvolaním domáha, z akých dôvodov sa

žalobca odvoláva, resp. v čom vidí nesprávnosť napadnutého rozsudku alebo postupu súdu.

25. Vzhľadom na to, že odvolanie žalobcu neobsahovalo zákonom predpísané náležitosti, a to ani po
výzve na jeho doplnenie, pričom pre uvedené vady nemožno jeho odvolanie podrobiť odvolaciemu
prieskumu, krajský súd nemal inú možnosť, než odvolanie žalobcu odmietnuť podľa § 386 písm. d/ CSP.

26. Pre úplnosť možno uviesť, že nakoľko odvolací súd nemusí za určitých okolností vykonať
pojednávanie, resp. odvolací súd rozhoduje spravidla bez nariadenia pojednávania, nepostačuje, ako
to urobil žalobca (ohľadom odôvodnenia odvolania), odkázať na svoj budúci prednes na odvolacom
pojednávaní. Zákon (v čase podania odvolania žalobcom to bol Občiansky súdny poriadok, aktuálne

Civilný sporový poriadok) jednoznačne vymedzuje náležitosti odvolania, ktoré odvolateľ musí uviesť
zásadne v rámci lehoty na podanie odvolania. Žalobca tak neurobil, preto jeho odvolanie muselo byť
odmietnuté.

27. Pokiaľ v podaní označenom ako „Sťažnosť“ doručenom súdu v priebehu odvolacieho konania
žalobca poukazoval na konanie sudcu Dušana Chamulu (predovšetkým v podstate nečinnosť pri
úkonoch odvolacieho konania, prieťahy v konaní), predmetné konanie bez ďalšieho nespôsobuje (v
zmysle nie je spôsobilé spôsobiť/založiť) nesprávnosť samotného súdneho rozhodnutia. Preto pokiaľ by
aj krajský súd akceptoval uvedenú argumentáciu žalobcu ako argumentáciu odvolaciu, táto by nebola

spôsobilá privodiť zmenu (ev. zrušenie) napadnutého rozsudku v prospech žalobcu

28. Čo sa odvolania žalovaného týka ( smerovalo do vyhovujúceho výroku rozsudku ) toto je
opodstatnené.

29. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 8 ods. 5 (písm. c/) ako jednu z hypotéz právnej normy v ňom
zakotvenej, resp. ako jednu z podmienok vzniku práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o väzbe toho, kto bol vzatý do väzby, predpokladá aj postúpenie veci inému orgánu. Pritom nijako
nešpecifikuje túto podmienku napríklad čo do štádia trestného konania, v ktorom dôjde/musí dôjsť kpostúpeniu veci inému orgánu alebo čo do ustálenia skutkového stavu trestnej veci (či sa skutkový
stav v priebehu trestného konania v dôsledku vykonaného dokazovania zmenil alebo zostal pôvodný)
a podobne.

30. Nadväzne sa krajský súd nestotožnil s právnym názorom okresného súdu, že bez ďalšieho
relevantným v okolnostiach prejednávanej veci (neskoršia zmena právnej kvalifikácie konania žalobcu -
obvineného z trestného činu na priestupok za nezmeneného skutkového stavu) bol spôsob vybavenia/
skončenia trestnej veci žalobcu v postavení obvineného (postúpenie príslušnému orgánu na prejednanie

priestupku), a teda, že je irelevantné, či si žalobca väzbu zavinil, resp. toto nie je ani potrebné skúmať.

31. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol v súvislosti s jeho trestným stíhaním vo väzbe od
14.3.2009 do 3.8.2009. Tiež nebolo sporné, že trestné konanie/stíhanie žalobcu ako obvineného bolo
ukončené postúpením veci príslušnému orgánu na prejednanie priestupku. V nadväznosti na vyššie
uvedené úvahy sa mal okresný súd zaoberať a vysporiadať s obranou žalovaného, v rámci ktorej tento

namietal, že žalobca si väzbu zavinil sám (a teda mu právo na náhradu škody v zmysle § 8 ods. 6 písm.
a/ zákona č. 514/2003 Z.z. nevzniklo). Okresný súd tak nepostupoval, vzhľadom na jeho vyššie uvedený
nesprávny právny názor, že v okolnostiach prípadu je účinok predmetnej obrany žalovaného vylúčený.

32. Okresný súd, okrem vyššie uvedeného nesprávneho právneho posúdenia veci, tiež nedostatočne

(nesprávne) zistil skutkový stav, konkrétne minimálne ohľadom okolností, ktoré by mohli byť relevantné
pre posúdenie, či si žalobca väzbu zavinil. V zmysle odôvodnenia na str. 10 ods. 3 svojho rozsudku
vchádzal okresný súd zo skutkových dôvodov žaloby (správne obžaloby) cit. „uznaných dokonca aj
podľa uznesenia o postúpení veci“ (agresívne správanie voči poškodenej tak, že kopal do dvier, kričal
na poškodenú a vyhrážal sa jej, odmietol sa 12.3.2009 podrobiť vyšetreniu na prítomnosť alkoholu v

krvi a v miestnosti policajného orgánu vykonal veľkú potrebu). Okresný súd teda vychádzal z obžaloby
a uznesenia o postúpení veci na prejednanie priestupku. Avšak relevantným pre posúdenie dôvodov
väzby, a teda aj pre posúdenie súvisiacej otázky zavinenia väzby žalobcu - obvineného, je uznesenie o
vzatídoväzby,prípadneuznesenie,ktorýmbolorozhodnutéosťažnostiprotiuzneseniuovzatídoväzby,
resp. ich skutkové a právne závery. Z toho vyplýva, že súd musí vždy a zásadne skúmať otázku, či si

väzbužalobca(obvinený)nezavinilsám,nemožnototižvychádzaťibazvýsledku -zpostúpeniatrestnej
veci na prejednanie priestupkovému orgánu, keďže v takomto prípade by nikdy nenastala situácia, že
obvinený si väzbu zavinil sám.

33. V princípe sa možno stotožniť s tvrdením žalovaného o nevyhnutnosti preukázania následkov

vzniknutýchvpriamejpríčinnejsúvislostisrozhodnutímoväzbe,resp.sväzbou.Opodstatnenežalovaný
namietal priznanie nároku na úrok z omeškania zo žalobcovi priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.
Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená doba plnenia; až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do
omeškania (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Co 15/97 zo dňa 24.6.1998, uverejnený Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3, pod por. č. 45/2000).

34. Vzhľadom na uvedené krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v odvolaním napadnutom výroku o
uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1.000 eur s úrokom z omeškania 8 % od 18.3.2011 do
zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

35. Tiež zrušil rozsudok okresného súdu v od výroku vo veci samej závislom výroku o trovách konania
(§ 379 písm. a/ CSP).

36. Bude teda úlohou okresného súdu v intenciách tohto zrušujúceho uznesenia prioritne sa v ďalšom
konaní vysporiadať s obranou žalovaného, že si žalobca väzbu zavinil sám. Ak dospeje k záveru, že
si žalobca väzbu sám nezavinil, dôsledne vyhodnotí okolnosti relevantné pre určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

37. Zároveň rozhodne aj o trovách konania (nároku na náhradu trov), včítane trov aktuálneho
odvolacieho konania.38. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

: Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti
podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch uvedených v §
429 ods. 2 CSP.