Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. september 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/69/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817208908
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3817208908.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.

Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu N. M., nar. XX.X.XXXX, bytom Z., L. X/
X, zastúpeného Mgr. Martinom Bubákom, advokátom, so sídlom Banská Bystrica, Komenského 14A
proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13 o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 15C/18/2017-194 zo dňa 14. februára
2019, takto

r o z h o d o l :

OdvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčastivovýrokochII.ozamietnutízvyškužaloby

žalobcu a vo výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o uloženie povinnosti zrušiť
obžalobu, nakoľko je nedôvodná, z dôvodu nezákonnosti súvisiaceho procesu a nesprávnej kvalifikácie
skutkovej podstaty činu /výrok I./, žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol /výrok II./ a rozhodol, že
žalovaná má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% /výrok III./. Na odôvodnenie
tohto rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného náhrady škody

vo výške 15.000,- eur s príslušenstvom a žiadal zrušiť obžalobu, nakoľko je nedôvodná z dôvodu
nezákonnosti súvisiaceho procesu a nesprávnej kvalifikácie skutkovej podstaty činu, z ktorého je
nedôvodne a nelegálne obvinený. Na odôvodnenie svojej žaloby uviedol, že dňa 3.5.2016 v rámci
legitímneho práva požiadal v trestnej veci, ktorá sa vedie voči nemu o právne zastúpenie. Vyšetrovateľ
predmetnú žiadosť oficiálnou cestou doručil súdu 4.5.2016. Ten neformálne rozhodol o nepridelení
právneho zastúpenia, čo je v rozpore nielen s formálnymi pravidlami od zákonodarcu, ale popiera aj
základné ľudské práva, ku ktorým je štát viazaný. O rozhodnutí nebol žalobca riadne vyrozumený,

nebolo vydané formálne žiadne uznesenie a tým nebol dodržaný oficiálny úradný postup pri výkone
súdnictva. Nepridelenie obhajcu spôsobilo nezákonnosť celého následného konania, išlo o nesprávny
úradný postup a došlo k závažnému porušeniu základných ľudských práv a slobôd. V priebehu konania
žalobca zobral späť žalobu v časti o uloženie povinnosti zrušiť obžalobu, nakoľko je nedôvodná.
Žalovaný s čiastočnou dispozíciou žalobcu s predmetom konania súhlasil. Súd preto v zmysle § 145
ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len CSP/ konanie v časti o uloženie
povinnosti zrušiť obžalobu zastavil, pretože žalobca zobral túto časť žaloby späť.

2. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že vo veci Okresného súdu Prievidza sp. zn. 0Tp/874/2016 dňa
4.5.2016 predložil vyšetrovateľ PZ Prievidza okresnému súdu žiadosť obvineného /žalobcu v tejto veci/ o
ustanovenieobhajcu,ktorúpodalobvinenýdňa3.5.2016,žiadosťniejebližšieodôvodnená.Poukázalnato, že konanie obvineného sa javí ako účelové, na deň 4.5.2016 od 8.30 hodine vyšetrovateľ naplánoval
úkon preštudovania vyšetrovacieho spisu s obvineným. Zo žiadosti obvineného zo dňa 3.5.2016
adresovanej OR PZ v Prievidzi, vyplýva nasledovné obsahové zdôvodnenie žiadosti: „Podávam žiadosť

na ustanovenie obhajcu v predmetnej veci, ktorý ma bude právne zastupovať pri úkonoch ako aj v
procesoch súvisiacich v predmetnom prípravnom konaní, vrátane dovolania v rozhodnutých veciach
súdu pre prípravné konanie na NS, ako aj ESĽP (disponujem rozhodnutím ústavného súdu tiež
súvisiace s prípravným konaním) s poukazom na čl.6 ods.3 písm. c) dohovoru, ako aj čl. 47 ods.2
a čl.47 charty základných práv EÚ s aspektom aj na prejudiciálne a tiež predbežné posudzovanie

otázok, čo je legitímne právo určené zákonodarcom podľa § 7 a siedmy diel siedmej hlavy Trestného
poriadku v spojení s čl.46 v spojení s čl.50 ods.3 Ústavy SR so zreteľom na súdnu ochranu práv a
právom chránených záujmov garantovaných (tiež záväzných) samotným štátom podľa čl.1, čl. 17 a
čl.18 dohovoru. Samotný sudca v prípravnom konaní ma odporučil na konanie ústavným súdom, čomu
však predchádza dovolanie Najvyššiemu súdu“. Sudca pre prípravné konanie oznámením z 4.5.2016
oznámil OR PZ v Prievidzi, odbor kriminálnej polície, vyš. kpt. Ing. Rastislav Tomanica, že zo žiadosti

nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali ustanovenie obhajcu podľa § 40 a § 37 Trestného
poriadku. Spis bol predložený OR PZ Prievidza 5.5.2016. Z úradných záznamov na v spise vyplýva,
že žalobca bol nahliadnuť do spisu 16.5.2016 a bez úhrady mu bola vyhotovená ftc. celého spisu, ďalej
nahliadol do spisu 3.6.2016 a 24.4.2017. Z výsluchu svedkyne Nikoly Belákovej, dcéry žalobcu, súd
zistil, že žije s otcom v spoločnej domácnosti, vie o všetkých kauzách otca, svedkyňa sa konkrétne

o kauzách a konkrétnom trestnom konaní však vyjadriť nevedela. Všeobecne konštatovala, že mali
rodinné vzťahy, ktoré stroskotali, „keď sa toto stalo“, neboli pozvaní na sesternicinu svadbu 15.9.2016,
rodinné známosti ochabli. Toto pričítavajú ako príčinnú súvislosť s trestným konaním, priateľ tety bol
policajt, poznal sa s p. Kodajom, ten priateľ mu povedal, že čo sa tu nakamuflovalo na jeho otca. Priateľ
tety to otcovi povedal, avšak mamina sestra držala s priateľom a vtedy to ochablo. Pre trestné stíhanie

ich vzťahy ochabli. Vedela, že otcovi nebol ustanovený obhajca, otec sa trápil, nespával. Pamätá si,
že na jej narodeniny 5.1.2016 otca zobrali do Kremnice, ona vtedy plakala, dotklo sa to jej, aj matky.
Teraz sa stretávajú len s otcovou matkou, s otcom brata sa nemajú o čom rozprávať. Otec nechodí do
spoločnosti, s kamarátmi, stretáva sa len s p. Mališom. Otec po večeroch študuje papiere, píše, chodí
spávať aj v ranných hodinách. Svedkyňa nevedela upresniť odkedy nastal stav, keď sa otec nestretáva

s rodinou, priateľmi, resp. stalo sa to odkedy sa stal incident s p. Kodajom. Nevie uviesť čas, kedy nemal
byť otcovi pridelený právnik. Svedok Tibor Belák, syn žalobcu, uviedol, že „ako sa to udialo“, s rodinou sa
prestali stretávať. Upresnil, že ako začali otca trestne stíhať, prestali sa s rodinou stretávať, nestretáva
sa ani s kamarátmi, je uzavrenejší, nikam nechodí. Otec reagoval zle na to, že mu nebol ustanovený
obhajca. Otec nikam nechodí, nechodia na žiadne dovolenky, otca všetko trápi, že mu nebol pridelený

obhajca. Nevie uviesť, v ktorom čase mu nebol pridelený obhajca. Podľa svedka sa začalo viesť trestné
konanie v roku 2014, predtým chodievali na návštevy. V súčasnosti otec nespí ani v noci, väčšinou
pozerá televízor, zdržiava sa doma, je s matkou. Majú záhradu a prístrešok a väčšinou v lete je tam.

3. Uvedené zistené skutočnosti súd posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1/, § 9 ods. 1 a 4, §

17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov. Uviedol, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie
pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, a to aj pri
takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Rozhodovanie o náhrade škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto

postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. V danej
veci dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu po jej čiastočnej dispozícii je nedôvodná, a preto ju v
celosti zamietol. Žalobca podľa súdu v konaní nepreukázal ani jeden zo zodpovednostných prvkov
zodpovednostného právneho vzťahu štátu za nesprávny úradný postup. Dôkaznou povinnosťou žalobcu
bolo nielen tvrdiť ale aj preukázať existenciu nesprávneho úradného postupu súdu v konaní. Pokiaľ

ide principiálne o otázku, či v otvorenom trestnom konaní je možné čiastkovo posudzovať postup
orgánu verejnej moci, a tým i súdu v rámci rozhodovania sudcu pre prípravné konanie, súd zastáva
právny názor, že pre účely konania o náhradu škody štátu takýto postup nie je možné zásadne
vylúčiť. Súd v tejto súvislosti poukazuje na jednej strane aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky, keď napríklad z uznesenie sp. zn. I.ÚS 71/2018 z 7.3.2018 vyplýva záver, že nie je v

právomoci civilného súdu, aby v rámci odškodňovacieho konania preskúmal právomoc orgánov
činných v trestnom konaní a v dôsledku toho aby civilný súd negoval a prehodnocal zákonnosť ich
rozhodnutí, tobôž ak sťažovateľ mal k dispozícii prostriedky, ktorými sa mohol v rámci trestného konania
domáhať prieskumu zákonnosti týchto rozhodnutí a následného zjednania nápravy. V zásade civilnýsúd by nemal pred skončením konania zasahovať do kompetencie orgánov činných v trestnom
konaní, a to aj v súvislosti s rozhodovaním o neodkladných úkonoch sudcom pre prípravné konanie.
Podľa názoru súdu však uvedený názor nemôže platiť absolútne, pretože aj ústavný súd judikuje, že

spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať príslušné
pochybenia orgánov verejnej moci. V zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nie je prípadná zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom viazaná výlučne na skončenie konania, v ktorom sa úradný postup
posudzuje. Súd preto zastáva názor, že keby teoreticky išlo o tak závažný zásah do práv dotknutej

osoby v dôsledku nesprávneho úradného postupu, ktorý by bol nenapraviteľný v ďalšom úradnom
postupe trestnéhokonania, vzásade jenutnépripustiť ajsúbežiaceodškodňovaciekonanievočištátu.
Súd preto nezastavil konanie o nároku žalobcu z dôvodu nedostatku právomoci ako navrhoval žalovaný,
pretože v zásade otázka odškodnenia oprávnenej osoby z nesprávneho úradného postupu súdu v
trestnom konaní, spadá do kompetencie civilného súdu. Žalobca v konaní označil nesprávny úradný
postup ako postup sudcu pre prípravné konanie vo veci 0Tp/874/2016, ktorý vybavil jeho žiadosť o

ustanovenie obhajcu len neformálne, oznámenie o nevyhovení žiadosti adresoval len OR PZ Prievidza,
nevydal žiadne rozhodnutie a žalobcu o vybavení žiadosti neinformoval. Z obsahu podanej žiadosti
žalobcu ako obvineného zo dňa 3.5.2016 nemožno nijako zistiť dôvod tzv. povinnej obhajoby a ani dôvod
preustanovenieobhajcu vzmysle §40 ods.2Trestnéhoporiadku. Žalobcavtomtokonanílen účelovo
tvrdí, že žiadal o ustanovenie obhajcu pre nedostatok finančných prostriedkov, avšak uvedený dôvod

zo žiadosti vôbec nevyplýva. Nemôže byť nesprávnym úradným postupom postup sudcu, ktorý z
takejto žiadosti nezistil dôvod na ustanovenie obhajcu, pretože žiadateľ uvedené ani netvrdil. V tomto
smere je argumentácia žalobcu absolútne neopodstatnená. Podľa súdu z obsahu žiadosti vyplýva skôr
to, že žalobca ako obvinený žiadal obhajcu, aby ho zastupoval v konaniach pred NS SR, resp. ESĽP.
Žalobca pritom v prípravnom konaní žiadal už skôr o ustanovenie obhajcu, čo vyplýva z predloženého

uznesenia II.ÚS 756/2015 zo dňa 11.11.2015 (vec týkajúca sa toho istého trestného konania voči
žalobcovi) a tento mu aj bol ustanovený vo veci 0Tp/848/2014 z 18.11.2014. ÚS SR podal žalobcovi
riadnevysvetlenie,ževprípravnomkonaní obhajcu prejehozastupovanie predústavnýmsúdom,resp.
ESĹP nie je žiaden priestor. Pokiaľ sudca pre prípravné konanie posúdil žiadosť tak, že neboli zistené
žiadne dôvody na ustanovenie obhajcu a ani následne v ďalšom procesnom postupe trestného konania,

ktoré sa v súčasnosti nachádza už v štádiu po podaní obžaloby pred súdom, nemožno v takomto
postupe vidieť žiaden zásah do práv žalobcu. Trestný poriadok pre vybavenie žiadosti nepredpisuje
žiadnu formu, v prípade ustanovenia obhajcu sa rozhoduje opatrením - viď § 10 ods. 19 Trestného
poriadku, v prípade nevyhovenia žiadosti súdna prax akceptuje vybavenie žiadosti prípisom, čo možno
považovať za pravidlo pri vybavovaní žiadostí. Ani v doručení oznámenia príslušnému vyšetrovateľovi

nemožno vidieť žiadny nesprávny úradný postup, pretože žiadosť bola odstupovaná práve týmto
orgánom a pokiaľ sa žalobca dozvedel o neustanovení obhajcu od vyšetrovateľa, nemožno v tomto
vidieť žiaden nesprávny úradný postup. Ak teda Trestný poriadok nepredpisuje žiadne záväzné pravidlo
pre negatívne vybavenie žiadosti o ustanovenie obhajcu a následné oznamovanie vybavenia žiadosti,
a vec bola vybavená písomným prípisom a oznámená prostredníctvom vyšetrovateľa, išlo o postup v

súlade s právom. Okrem toho nesprávnosť postupu s následkom porušenia procesných práv žalobcu
na obhajobu v trestnom konaní nebola zistená ani v ďalšom priebehu konania o to viac, že žalobcovi
bol ustanovený obhajca v konaní pred súdom v letných mesiacoch roku 2016, čo sám potvrdil. V
princípe ak aj za určité obdobie žalobca bol v trestnom konaní bez obhajcu, neznamená to, že mu bolo
znemožnené sa v konaní brániť, navrhovať a predkladať dôkazy, byť vypočutý, pretože prinajmenšom

v konaní pred súdom prebieha dokazovanie a žalobca v tomto štádiu konania už obhajcu prideleného
mal. Súd zamietol žalobu taktiež z dôvodu nepreukázania akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca
uplatnil vo výške 15.000,- eur, pričom konštatovať samotné porušenie práv výrokom súdu ani nežiadal.
V konaní nebolo preukázané ani svedeckými výpoveďami, že práve len v príčinnej súvislosti s
neustanovením obhajcu žalobcovi za určitý úsek trestného konania vznikla ujma na jeho psychickom

stave, že trpí poruchami spánku a nedokáže sa venovať inému ako štúdiu predpisov a vypracovaním
podaní. Zo svedeckých výpovedí vyplýva skôr záver, že tieto dôsledky sú u žalobcu dané v súvislosti s
trestným konaním ako takým, ktorého dĺžka je zjavne ovplyvnená aj procesným správaním samotného
žalobcu ako obvineného. Len pre procesnú úplnosť súd udáva, že vykonanie iných dôkazov vo veci
nebolo potrebné, pretože záver súdu o neopodstatnenosti žaloby už nemôže ovplyvniť žiadne skutkové

zistenie. Súdnevypočulmanželkužalobcuakosvedkyňuzdôvodu,žebolaprítomnánapojednávaniach
vpredmetnejveciakoverejnosť,očomposkytolsúdpoučenienapojednávaní.Taktiež nepripustildôkaz,
a to vypočutie svedka JUDr. Roberta Šorla PhD., pretože jeho výpoveď nemohla skutkovo objasniť
predmetnú vec vzhľadom na vykonanie dôkazu spisom 0Tp/874/2016. Bez významu k veci je i nahrávkaz vyjadrenia príslušného vyšetrovateľa pri oznámení žalobcovi, že mu nebol ustanovený obhajca,
pretože predmetom konania nebol nárok žalobcu v súvislosti s postupom vyšetrovateľa, pričom ani v
tomto nemožno vidieť náznak nesprávneho úradného postupu. Na záver súd už len logicky konštatuje,

že pri neexistencii nesprávneho úradného postupu a vzniku následku - nemajetkovej ujmy, neexistuje
ani vzťah príčiny a následku. Zo všetkých uvedených skutočností plynie pre súd záver, podľa ktorého
je žaloba žalobcu v celom rozsahu nedôvodná, a preto ju zamietol.

4. Rozhodnutie o nároku žalovanej na náhradu trov konania súd odôvodnil podľa § 262 ods. 1 CSP v

spojitosti s § 255 ods. 1 CSP, resp. § 256 ods. 1 CSP, keď v konaní bola žalovaná plne úspešná.

5. Proti tomuto rozsudku do výrokov II. a III. podal včas odvolanie žalobca. Uviedol, že sa domáhal
náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy, a to vo výške 15.000,- eur za nesprávny úradný postup
sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Prievidza v konaní 0Tp/874/2016, v rámci ktorého
súd rozhodoval o tom, či žalobca spĺňa podmienky na ustanovenie obhajcu trestnej veci, ktorá voči

nemu bola vedená Okresným riaditeľstvom PZ v Prievidzi pod ČVS: ORP 226/OEK-PD-2012, a to na
základe žiadosti žalobcu zo dňa 04.05.2016. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca
žiadny nesprávny úradný postup nepreukázal a z vykonaného dokazovania tento nevyvodil ani súd.
Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na text žiadosti žalobcu, z ktorej podľa názoru súdu
nemožno zistiť žiadny dôvod povinnej obhajoby a ani dôvod pre ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods.

2 Trestného poriadku. Tvrdenie žalobcu o tom, že o ustanovenie obhajcu žiadal z dôvodu nedostatku
finančných prostriedkov považoval za účelové. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že
čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zakotvuje právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými
štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených
zákonom. Ak teda žalobca poukázal na vyššie uvedené znenie ústavy, možno vyvodiť, že sa domáhal

posúdeniaprípustnostiustanoveniaobhajcuzovšetkýchdôvodov,ktorézákon,vdanomprípadeTrestný
poriadok, pripúšťa. Rovnako žalobca v podanej žiadosti poukázal na čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie, v ktorom sa explicitne uvádza, že právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú
dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu
k spravodlivosti. Pokiaľ teda žalobca vo svojej žiadosti poukázal na príslušné ustanovenia Ústavy

SlovenskejrepublikyaChartyzákladnýchprávEurópskejúnie,ktorégarantujújehoprávonaposkytnutie
právnej pomoci v prípade nedostatku finančných prostriedkov, je zrejmé, že sa týchto práv domáhal
aj prostredníctvom podanej žiadosti, na čom nič nemení tá skutočnosť, že svoju žiadosť neodôvodnil
aj odkazom na príslušné ustanovenie Trestného poriadku. V prípade pochybností o obsahu podanej
žiadosti navyše mohli konajúce orgány žiadateľa (žalobcu) vyzvať na upresnenie, resp. doplnenie jeho

žiadosti. Možno tiež predpokladať, že orgánom činným v trestnom konaní, ako aj konajúcemu súdu
musela byť skutočnosť, že žalobca nedisponuje dostatkom finančných prostriedkov známa, nakoľko
žalobcovi bol v čase pred podaním žiadosti obhajca v iných veciach opakovane ustanovený, a to práve
z tohto dôvodu. Žalobca tak má za to, že sudcovi pre prípravné konanie nič nebránilo v tom, aby
mu obhajcu ustanovil, pričom svoj nárok na ustanovenie obhajcu mohol žalobca v zmysle § 40 ods.

2 Trestného poriadku preukázať do 30 dní odo dňa doručenia opatrenia o ustanovení obhajcu, ako
to vyplýva z § 34 ods. 3 Trestného poriadku. Súd prvej inštancie preto pochybil, keď na žiadnu z
týchto skutočností vo svojom rozhodnutí neprihliadol, obsah žiadosti žalobcu posúdil len formalisticky
a nezaoberal sa jej skutočným obsahom. Nie je pritom pravdivé tvrdenie súdu prvej inštancie, že
žalobca žiadal obhajcu, ktorý by ho zastupoval len v konaniach pred Najvyšším súdom Slovenskej

republiky, resp. Európskym súdom pre ľudské práva. Žalobca v žiadosti jednoznačne uviedol, že žiadosť
o ustanovenie obhajcu podáva aj z dôvodu, že žiada o zastupovanie svojej osoby v prípravnom konaní.
Žalobca v priebehu súdneho konania opakovane uvádzal, že k podaniu žiadosti, okrem iného, pristúpil
aj z toho dôvodu, že v jeho trestnej veci malo byť vykonané záverečné preštudovanie vyšetrovacieho
spisu, ktoré považoval za dôležitý procesný úkon, pri ktorom chcel svoje práva hájiť aj prostredníctvom

ustanoveného obhajcu, čo mu však v dôsledku nesprávneho úradného postupu sudcu pre prípravné
konanie nebolo umožnené. Žalobca sa taktiež nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, podľa
ktorého ak Trestný poriadok nepredpisuje žiadne záväzné pravidlo pre negatívne vybavenie žiadosti
o ustanovenie obhajcu a následné oznamovanie vybavenia žiadosti, a vec bola vybavená písomným
prípisom a oznámená prostredníctvom vyšetrovateľa, išlo o postup v súlade s právom. Ustanovenie §

10 ods. 19 Trestného poriadku nemožno podľa názoru žalobcu vykladať tým spôsobom, že v prípadoch,
kedy príslušný orgán rozhoduje formou opatrenia, je na jeho vlastnom uvážení, aký procesný postup
zvolí, teda či vôbec a v akej forme vydá rozhodnutie a či a komu ho následne oznámi. Nakoľko v
danom prípade sa jednalo o rozhodovanie na základe žiadosti žalobcu, bolo v záujme zachovanieprávnej istoty nevyhnutné, aby bol žalobca ako žiadateľ upovedomený o výsledku jej vybavenia. Za
štandardný rozhodne nemožno považovať taký postup, keď kompetentný orgán v prípade nevyhovenia
žiadosti nevydá žiadne rozhodnutie a rozhodne len neformálnym prípisom, navyše bez toho, aby

žiadateľa o takomto spôsobe vybavenia jeho žiadosti upovedomil. Takýto postup nemožno obhájiť ani
tým, že sa žalobca o neustanovení obhajcu dozvedel od vyšetrovateľa, a to navyše až bezprostredne
pred vykonaním úkonu, pri ktorom chcel byť zastúpený prostredníctvom obhajcu. V tejto súvislosti
žalobca poukazuje na § 34 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý v prípade rozhodnutia o ustanovení
obhajcu predpokladá doručenie takéhoto opatrenia priamo obvinenému, pričom nie rozumný dôvod sa

domnievať,žebymalbyťpríslušnýorgántakejtopovinnostizbavenývprípade,akžiadostioustanovenie
obhajcu nevyhovie, pričom nie je postačujúce sa v tomto ohľade odvolávať na bližšie nešpecifikovanú
súdnu prax. Porušenie práv žalobcu nie je možné ospravedlniť ani poukazom na skutočnosť, že žalobca
v neskoršom štádiu trestného konania obhajcu mal. V súčasnosti už nie je možné zistiť, aký by bol
ďalší priebeh trestného konania v prípade, ak by v rozhodnom čase pred podaním obžaloby mohol
žalobca hájiť svoje práva prostredníctvom obhajcu v rozsahu vymedzenom v § 44 Trestného poriadku.

Následné ustanovenie obhajcu preto nemôže žiadnym spôsobom zhojiť, či ospravedlniť porušenie, ku
ktorému došlo v súvislosti so žalobcom namietaným nesprávnym úradným postupom. Za všeobecné
a nepreskúmateľné považuje žalobca tvrdenia súdu prvej inštancie o nepreukázaní príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prvom rade treba poukázať na skutočnosť,
že posúdeniu otázky, či v prípade žalobcu došlo ku vzniku škody a v akej výške sa súd prvej inštancie v

odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevenoval, len konštatoval, že vznik nemajetkovej ujmy u žalobcu
nebol preukázaný. Vôbec sa pritom nevysporiadal so svedeckými výpoveďami Nikoly Belákovej a Tibora
Beláka, ktorí jednoznačne uviedli, že došlo k podstatnému zhoršeniu rodinného a spoločenského života
žalobcu, čo sa prejavuje tým, že sa s ním rodinní príslušníci, či priatelia prestali stretávať a vyhýbajú
sa mu. Ďalej vo svojich výpovediach uviedli, že žalobca v súvislosti so zásahmi do jeho základných

práv začal trpieť psychickými problémami, nemôže spávať a jeho nútený sa venovať štúdiu predpisov a
príprave podaní súvisiacich s jeho trestnou vecou. Žiadnej z týchto skutočností však súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia nevenoval bližšiu pozornosť. Z vyššie uvedeného sa ďalej odvíja aj nedostatočné
posúdenie existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody na
strane žalobcu. K tejto otázke sa súd prvej inštancie vyjadril len tak, že nebolo preukázané, že by ujma

na strane žalobcu vznikla práve len v príčinnej súvislosti s neustanovením obhajcu žalobcovi na určitý
úsek trestného konania. Ďalej uviedol, že zo svedeckých výpovedí vyplýva skôr záver, že tieto dôsledky
sú u žalobcu dané v súvislosti s trestným konaním ako takým, ktorého dĺžka je zjavne ovplyvnená aj
procesným správaním samotného žalobcu ako obvineného. Záver o danosti príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom škody

nemožno vyvodzovať len z vyhodnotenia časových údajov. Žalobca má za to, že v danom prípade
nemožno od seba úplne oddeliť samotný namietaný nesprávny úradný postup a ďalší priebeh trestného
konania, ktorý je voči nemu vedené. Je však nepochybné, že práve neustanovenie obhajcu v prípravnom
konaní bolo skutočnosťou, ktorú žalobca vnímal obzvlášť citlivo, nakoľko z jeho pohľadu sa jednalo
o zásadný zásah do jeho ústavou garantovaných práv, ktorý následne determinoval aj ďalší priebeh

trestného konania a jeho vplyv na osobu žalobcu. Žalobca tak má za to, že práve namietaný nesprávny
úradný postup bol tou rozhodujúcou časťou reťazca príčin a následkov, ktorý v jeho prípade viedol
ku vzniku škody. Z vykonaných dôkazov však podľa názoru žalobcu bolo preukázané, že zlomovým
okamihom, t.j. rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá viedla k vzniku bolo práve neustanovenie obhajcu.
S poukazom na vyššie uvedené má žalobca za to, že preukázal existenciu všetkých predpokladov

(nesprávny úradný postup, škoda vo forme nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť) pre vznik nároku
na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu od žalovaného, pričom súd prvej inštancie
postupoval nesprávne, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobca
žiada rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku II. a III. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. K odvolaniu, ktoré žalobca podal prostredníctvom svojho zástupcu, žalobca predložil aj vlastné
doplnenia. V nich spochybnil obranu žalovanej v spore, konkrétne jej tvrdenia o opatreniach v trestnom
konaní, ktoré ale súvisia s § 10 ods. 21 a 22 Trestného poriadku, ku ktorým sa už ale žalovaná
nevyjadrila. Podľa žalobcu je nepochopiteľné ako sudca pre prípravné konanie vybavil jeho žiadosť o

ustanovenie obhajcu. Poukaz sudcu na § 37 trestného poriadku bol nenáležitý, pretože nutná obhajoba
podľa tohto ustanovenia nevyžaduje ani žiadosť obvineného a poukaz sudcu na § 40 Trestného poriadku
je úplne všeobecný, bez špecifikácie konkrétneho odseku, pričom v zmysle § 40 ods. 2 Trestného
poriadku mal sudca ustanoviť žalobcovi obhajcu z dôvodu, že tento nemá dostatočné prostriedky naúhradu trov obhajoby a žalobca mal podľa Trestného poriadku 30 dní na to, aby po ustanovení obhajcu
uvedenúskutočnosťpreukázal.Žalobcaďalejnamietolformurozhodnutiasudcupreprípravnékonanieo
jeho žiadosti o ustanovenie obhajcu ako aj skutočnosť, že toto opatrenie sudcu mu nebolo ani doručené.

Žalobca ďalej namietol odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré je podľa neho
nedostatočné a on z neho nevie vyčítať v čom spočíva podstata záverov súdu o nedôvodnosti jeho
žaloby. Nakoniec žalobca namietol aj skutočnosť, že Mgr. Rastislav Pavlík, ktorý zastupoval žalovanú nie
je nikde v rozsudku menovaný, je spomenutý len v úvode zápisnice o pojednávaní ale jeho postavenie
je pre žalobcu neznáme, nie je zrejmé, či je to zákonný zástupca niekým za žalovanú poverený konať, a

kým a za akým účelom, či ide o advokáta a podobne. Súd mal potom túto osobu ako priameho účastníka
pojednávania označiť v rozsudku. Žalobca namietal aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov
konania /výrok III. napadnutého rozsudku/, keď by mal zaplatiť trov konania štátu, ktorý nedodržal svoj
záväzok dodržiavať jeho právo na obhajobu a nesie za to zodpovednosť. Nebolo tiež prihliadnuté na
jeho pomery, pričom žalobca je v spore zastupovaný pro bono.

7. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu
a z dôvodov odvolaní oboch strán sporu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch II. a III.

podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

9. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný
skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi
závermisúduprvejinštancieaztohtodôvodusiodvolacísúdajosvojildôvodynapadnutéhorozhodnutia,
v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

10. K odvolacím námietkam žalobcu, ktoré tento použil už v konaní pred súdom prvej inštancie a na
ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne a vecne správne odpovedal,
dodáva odvolací súd nasledovné:

11. Žalobca vo svojom odvolaní opakuje svoje tvrdenia, ktorými odôvodňoval už v konaní pred
súdom prvej inštancie svoj uplatnený nárok. Podľa neho došlo v rámci trestného konania proti nemu
k nesprávnemu úradnému postupu, keď sudca pre prípravné konanie nevyhovel jeho žiadosti o
ustanovenie obhajcu, ktorú žiadosť odôvodnil tým, že nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov
obhajoby a o nevyhovení žiadosti rozhodol len neformálnym opatrením, ktoré mu nebolo ani doručené.

12.Uvedené,žalobcomtvrdenéskutočnosti,posúdilvnapadnutomrozhodnutíužsúdprvejinštancieato
vecne správne. Žiadosť žalobcu o ustanovenie obhajcu zo dňa 3.5.2016 bola odôvodnená len poukazom
na ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Charty základný práv EÚ
a Ústavy Slovenskej republiky, bez uvedenia jedinej konkrétnej skutočnosti, ktorá by odôvodňovala

ustanovenie obhajcu z dôvodu, že žiadateľ nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby.
Napriek tomu sudca pre prípravné konania žiadosť žalobcu o ustanovenie obhajcu posúdil a to aj z
hľadiska uvedeného dôvodu, keď toto vyplýva z jeho písomného oznámenia zo dňa 4.5.2016, kde
oznamuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali ustanovenie obhajcu podľa § 40 a §
37 Trestného poriadku. Z toho je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že sudca pre prípravné konania sa

žiadosťou žalobcu o ustanovenie obhajcu zaoberal jednak s ohľadom na prípadnú existenciu dôvodov
nutnej obhajoby podľa § 37 Trestného poriadku ale tiež s ohľadom na prípadnú existenciu skutočnosti,
že žalobca-žiadateľ nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby. V ustanoveniach § 40
Trestnéhoporiadku,naktorésudcapreprípravnékonaniapoukázaljestanovenýpostuppreustanovenie
obhajcu v prípadoch nutnej obhajoby /ods. 1/ ako aj postup pre prípad ustanovenia obhajcu osobe, ktorá

nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby /ods. 2/. Ak teda sudca pre prípravné konania
poukázal na ustanovenia § 40 Trestného poriadku ako na celok, bez špecifikácie jednotlivých odsekov,
musel sa zaoberať všetkými dôvodmi pre ustanovenie obhajcu obvinenému, ktoré z § 40 Trestného
poriadku vyplývajú.13. Ak žalobca namieta, že sudca pre prípravné konania mal jeho žiadosti vyhovieť a obhajcu mu
ustanoviť,pretožejehopomerytoskutočneodôvodňovali,čopreukazujeajpostupsúduvinýchtrestných

konaniach, odvolací súd uvádza, že súd v civilnom sporovom konaní o náhradu škody z nesprávneho
úradného postupu nie je oprávnený hodnotiť správnosť rozhodnutia sudcu pre prípravné konania o
žiadosti obvineného o ustanovenie obhajcu. Z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ku ktorému
malo dôjsť pri rozhodovaní sudcu pre prípravné konanie o žiadosti obvineného o ustanovenie obhajcu,
môže súd v civilnom sporovom konaní hodnotiť len to, či sudca pre prípravné konanie mal o žiadosti

vydať rozhodnutie, akou formou, v akom čase a podobne, nie však či vydané rozhodnutie bolo z hľadiska
vecnéhoobsahusprávnealebonie.Takétohodnotenieprináležísúduvtrestnomkonaní,kedyposudzuje
naplnenie, resp. porušenie práva obvineného na obhajobu.

14. V spore bolo preukázané, že sudca pre prípravné konanie o žiadosti žalobcu o ustanovenie obhajcu
zodňa3.5.2016rozhodol.Pokiaľideoformutohtorozhodnutia,jednalosaostručnépísomnéoznámenie

založenévovyšetrovacomspise,ktoréobsahovalookreminéhooznačeniesudcupreprípravnékonania,
jeho podpis a odtlačok pečiatky súdu. Takýto písomný úkon sudcu pre prípravné konania možno z
hľadiska formálneho hodnotiť ako opatrenie, teda neformálne rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie,
v zmysle § 10 ods. 19 Trestného poriadku je neformálnym ústnym alebo písomným rozhodnutím
technicko-organizačnej alebo operatívnej povahy. Na uvedenom nič nemení ani poukaz žalobcu na

ustanovenia § 10 ods. 21 a 22 Trestného poriadku, keď tieto ustanovenia definujú informačno-technické
prostriedky a prostriedky operatívno-pátracej činnosti, čo sú zjavne pojmy odlišné od pojmov, ktoré
zákonodarca užil v § 10 ods. 19 Trestného poriadku. Okrem toho je potrebné poukázať na skutočnosť,
že v zmysle Trestného poriadku sa aj ustanovenie obhajcu, ktoré prichádza do úvahy nielen ako ex offo
činnosť súdu v prípadoch nutnej obhajoby ale aj ako výsledok rozhodovania o žiadosti obvineného o

ustanovenie obhajcu, sa deje opatrením /§ 34 ods. 3, § 36 ods. 5 Trestného poriadku/. Keďže Trestný
poriadok v žiadnom svojom ustanovení nestanovuje akou formou má súd o žiadosti obvineného o
ustanovenie obhajcu negatívne rozhodnúť a zároveň z ustanovení Trestného poriadku je zrejmé, že
k ustanovovaniu obhajcu, či už na žiadosť obvineného alebo ex offo, dochádza opatrením súdu, je
podľa odvolacieho súdu správna úvaha súdu prvej inštancie, že o žiadosti žalobcu ako obvineného o

ustanovenie obhajcu bolo postačujúce aj v prípade jej nevyhovenia rozhodnúť neformálne, opatrením.

15. Ak žalobca ďalej namieta doručenie tohto opatrenia sudcu pre prípravné konania, tak odvolací
súd musí poukázať na skutočnosť, že žalobca sám vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie
dňa 08.11.2018 uviedol, že o tomto rozhodnutí sudcu pre prípravné konanie ho oboznámil vyšetrovateľ

dňa 12.05.2016. Okrem toho sám žalobca nahliadal do trestného spisu dňa 16.5.2016, 3.6.2016 a
24.4.2017 a bola mu aj vyhotovená fotokópia celého spisu. Odvolací súd je toho názoru, že s ohľadom
na neformálnosť rozhodovania opatrením bolo postačujúce, keď výsledok rozhodovania sudcu pre
prípravné konanie bol uvedeným spôsobom žalobcovi oznámený.

16. Za nedôvodnú musí odvolací súd považovať aj námietku žalobcu, že súd prvej inštancie sa
nevyporiadal dostatočným spôsobom s tým, či namietaným nesprávnym úradným postupom vznikla
žalobcovi škoda a hneď hodnotil príčinnú súvislosť. Podľa odvolacieho súdu už záver o neexistencii
žalobcom namietaného nesprávneho úradného postupu bol postačujúci pre zamietnutie jeho žaloby
a nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie hodnotiť naplnenie ďalších predpokladov zodpovednosti

štátu za škodu, teda existenciu samotnej škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou. Ak súd prvej inštancie v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku /potom, čo
prijal a odôvodnil záver o neexistencii nesprávneho úradného postupu namietaného žalobcom/ pristúpil
k hodnoteniu príčinnej súvislosti, išlo o závery tzv. obiter dictum, ktoré nemajú na vecnú správnosť jeho
rozhodnutiažiadenvplyv,keďtotojezaloženénazáveresúduprvejinštancieoneexistenciinesprávneho

úradného postupu namietaného žalobcom.

17. Pokiaľideonámietkužalobcu,žežalovanúnapojednávanízastupovalMgr.RastislavPavlík,ktorého
súd prvej inštancie ale nemenoval v rozsudku a podstavenie tejto osoby mu nie je známe, odvolací súd
uvádza, že menovaný je zamestnancom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré v spore

konalo za žalovanú a na konanie v mene ministerstva bol poverený samostatným písomným poverením
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 13.11.2017, ktoré je založené v spise na č.l. 90.
Mgr. Rastislav Pavlík teda nie je zástupcom žalovanej ani stranou sporu a preto nebol žiadny dôvod,aby ho súd prvej inštancie označoval v záhlaví napadnutého rozsudku, kde sa uvádza v zmysle § 220
ods. 1 CSP len presné označenie strán a ich zástupcov.

18. Čo sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania /výrok III. napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie/ tak toto rozhodnutie v plnej miere zodpovedá výsledku konania. V zmysle § 255
ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V zmysle §
256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania
protistrane. V danej veci bola časť konania zastavená v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby

žalobcom a v zostávajúcej časti bola žaloba žalobcu zamietnutá. Z uvedeného plynie, že žalovanej v
časti zastavaného konania patrí nárok na náhradu trov konania pretože žalobca spätvzatím žaloby v
tejto časti zavinil zastavenie konania a v zostávajúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol a v tejto časti
bola žalovaná v plnej miere v spore procesne úspešná. Je zrejmé, že žalovaná tak má nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi v plnej miere.

19. Ak žalobca namieta, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania nebolo prihliadané na jeho pomery,
odvolací súd uvádza, že v zmysle § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa. Pomery strany sporu, ktorá by mala nahradiť protistrane trovy konania
môžu byť uznané ako dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, avšak na nepriznanie
náhrady trov konania protistrane v zmysle tohto zákonného ustanovenia sa ďalej vyžaduje, aby sa

jednalo o výnimočný prípad. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci,
ale i v okolnostiach na strane strán konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú
tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia individuálnych okolností konkrétnej
veci. Ustanovenie § 257 CSP však neslúži na zmierňovanie, alebo odstraňovanie majetkových rozdielov
medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje len sama skutočnosť, že strana nie je solventná, alebo že

zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.

20. V danej veci žalobca okrem svojich pomerov, ktoré by mohli byť potencionálne hodnotené ako
dôvodyhodnéosobitnéhozreteľapodľa§257CSP,netvrdížiadneďalšieskutočnosti,ktorébyznamenali
výnimočnosť prípadu a spolu s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa tak napĺňali dikciu ustanovenia §

257 CSP. Nebol tak žiadny dôvod podľa uvedeného ustanovenia postupovať a žalovanej celkom alebo
aspoň sčasti nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznať.

21. Na základe uvedených záverov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti vo výrokoch II. o zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu a vo výroku III. o náhrade trov konania ako

vecne správny potvrdil.

22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná, ktorá by tak mala nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže jej však preukázane v odvolacom konania žiadne trovy

nevznikli, odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).