Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. jún 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoPr/8/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114203300
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:5114203300.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu JUDr. S. J., štátneho občana Slovenskej
republiky, bytom U. 3, H., zastúpeného JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou so sídlom Gaštanová
3077/17, Žilina proti žalovaným 1/ Y. súd v U., so sídlom T.. sv. Z. č. XX, U., 2/ G. M. - I. G., G. M., so
sídlom F. T. XX, H., o doplatenie funkčného platu s príslušenstvom, na odvolania žalobcu a žalovaného

1/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 01. marca 2016 č. k. 16Cpr/2/2014 - 69 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti proti žalovanému 2/ p o t v r d z u j e.

Žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti proti žalovanému 1/ z r u š u j ea spor

v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 01. marca 2016 č. k. 16Cpr/2/2014 - 69 súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/
zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.729,56 € od 19.04.2014 do 04.07.2014, a to
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu vo vzťahu k žalovanému 1/ zamietol.
Žalobu vo vzťahu k žalovanému 2/ zamietol. Žalobcovi náhradu trov konania vo k žalovanému 1/

nepriznal. Žalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že
žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 2.792,52 € s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 378,59 €
od 16.02.2011 do zaplatenia, zo sumy 378,59 € od 16.03.2011 do zaplatenia, s 9,25 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 322,80 € od 16.04.2011 do zaplatenia, zo sumy 345,96 € od 16.05.2011 do
zaplatenia, zo sumy 676,84 € od 16.06.2011 do zaplatenia, s 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 338,24 € od 16.07.2011 do zaplatenia, zo sumy 351,50 € od 16.08.2011 do zaplatenia a náhrady

trov konania titulom neuhradeného doplatenia funkčného platu sudcu.

2. Podľa záveru súdu prvej inštancie pasívne legitimovaným je v danej veci štát (§ 65 ods. 4 zákona
č. 385/2000 Z.z.), za ktorý koná žalovaný 1/ . Vzťah sudcu so štátom je sprostredkovaný osobným
úradom sudcu, ktorým je súd, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu. Žalobca je sudcom Krajského
súdu v Trenčíne, ktorý je jeho osobným úradom a ktorý je v rámci hospodárenia s verejnými financiami

samostatnou jednotkou, disponuje vlastným rozpočtom v rámci vlastnej rozpočtovej kapitoly a z nej
i zabezpečuje hmotné nároky svojich zamestnancov. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný 2/ nie je v
spore pasívne vecne legitimovaný, a preto žalobu voči žalovanému 2/ pre nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie zamietol. Žalovaný 1/ znížil žalobcovi v období od 01.01.2011 do 25.07.2011 plat, príplatok
za pohotovosť a paušálnu náhradu o sumu 2.729,56 €. Žalovaný 1/ konal v súlade so zákonom č.
385/2000 Z.z. a vtedy platným a účinným § 2 ods. 1 a § 29g ods. 1 zákona č. 500/2010 Z.z. zo

dňa 02.12.2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých
ústavných činiteľov Slovenskej republiky s účinnosťou od 01.01.2011. Vzhľadom na to, že ku dňu18.01.2011 nebola Štatistickým úradom Slovenskej republiky zverejnená výška priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky, neboli funkčný plat a paušálna
náhrada žalobcu s účinnosťou od 01.01.2011 v platovom dekréte zo dňa 18.01.2011 uvedené správne,

keď žalovaný 1/ vychádzal pri ich výpočte z iného údaju, ako mal v zmysle uvedených zákonných
ustanovení. Uvedený stav žalovaný 1/ napravil v platovom dekréte žalobcu zo dňa 05.04.2011, v ktorom
v súlade s vtedy platným a účinným právnym stavom (§ 2 ods. 1, ods. 2 a § 29g ods. 1, 4, 8 a 9
zákona č. 120/1993 Z.z.) priznal žalobcovi s účinnosťou od 01.01.2011 mesačne základný plat v sume
2.573,90 €, funkčný príplatok v sume 66,39 €, funkčný plat bol spolu 2.640,29 € a paušálnu náhradu

nákladov spojených s výkonom funkcie sudcu v sume 107,30 € (vypočítané z priemernej mesačnej
nominálnej mzdy zamestnanca hospodárstva SR v roku 2010 vo výške 769,- €). Účinnosť ustanovení
§ 2 ods. 1 v časti "znížený podľa ods. 2", § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods.
4, 8 a 9 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých
ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov bola dočasne pozastavená
uznesením Ústavného súdu zo dňa 22. júna č.k. PL. ÚS 99/2011-27 2011 uverejneným v Zbierke

zákonov dňa 26.07.2011 pod č. 236/2011 Z.z., na čo žalovaný 1/ reagoval tak, že platovým dekrétom
zo dňa 12.08.2011 priznal žalobcovi s účinnosťou od 26.07.2011 základný plat v sume 2.883,80 €,
funkčný príplatok v sume 66,39 € (funkčný plat bol spolu 2.950,19 €) a paušálnu náhradu nákladov
spojených s výkonom funkcie sudcu v sume 120,20 €. Vzhľadom na to, že Ústavný súd Slovenskej
republiky nálezom zo dňa 11.12.2013 sp. zn. PL. ÚS 99/2011 zverejneným pod č. 97/2014 Z.z. v Zbierke

zákonom dňa 18.04.2014 na neverejnom zasadnutí v pléne rozhodol, že ustanovenia § 2 ods. 1 v
časti "znížený podľa ods. 2", § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných
činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s
čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, stratili predmetné ustanovenia dňom zverejnenia nálezu v

zbierke zákonov účinnosť. Žalovaný 1/ na uvedený nález reagoval tak, že žalobcovi dňa 04.07.2014
doplatil funkčný plat, príplatok za pohotovosť a paušálnu náhradu spolu v sume 2.729,56 €, ktoré v
súlade s vtedy platným a účinným právnym stavom znížil za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011.
Žalobca po uvedenom konaní žalovaného 1/ vzal podanú žalobu v časti o zaplatenie 2.792,52 € späť a
žiadal, aby mu súd priznal príslušenstvo pohľadávky spočívajúce v úroku z omeškania v zákonnej výške

odo dňa splatnosti jednotlivých platov za ten ktorý mesiac do zaplatenia, t.j. do 04.07.2014.

3. Vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu dospel súd prvej inštancie k záveru, že omeškanie
žalovaného 1/ s vyplatením časti platu žalobcovi nastalo až odo dňa nasledujúceho po dni zverejnenia
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.12.2013 sp. zn. PL. ÚS 99/2011 zverejneným

pod č. 97/2014 v Zbierke zákonom dňa 18.04.2014. Žalobca do uvedeného dňa 18.04.2014 nemohol
legitímne očakávať oprávnenosť svojho nároku, nakoľko táto bola podmienená tým, že závisela od
rozhodnutia Ústavného súdu v predmetnom náleze a žalovaný 1/ do uvedeného dňa nemal žiadne
zákonné oprávnenie vyplatiť žalobcovi žalovanú časť platu a jeho postup zníženia platu žalobcu v období
od 01.01.2011 do 25.07.2011 bol v súlade s vtedy platnými a účinnými právnymi predpismi. Uvedený

postup bol posúdený ako protiústavný až uvedeným nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 11.12.2013.
Na základe uvedeného priznal žalobcovi v súlade s § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1
nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. úrok z omeškania v zákonnej výške 9 % ročne zo sumy 2.729,56 € odo
dňa nesledujúceho po zverejnení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 99/2011,
t.j. odo dňa 19.04.2014 do zaplatenia žalovanej sumy žalovaným 1/ žalobcovi, t.j. do dňa 04.07.2014,

a vo zvyšnej časti súd žalobu vo vzťahu k žalovanému 1/ zamietol. Prípadný nárok žalobcu na úrok z
omeškania za obdobie od splatnosti jednotlivých platov do 18.04.2014 by mohol byť predmetom konania
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo
však nebolo predmetom tohto konania. Súčasťou rozsudku je i výrok o trovách konania. Vec právne
posúdil podľa Občianskeho zákonníka

4. Proti tomuto rozsudku do výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanému 2/ a v časti zamietnutia voči
žalovanému 1/ podal žalobca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nestotožňuje sa s
určením začiatku omeškania žalovaných. Stranám konania nie je sporné, že suma vyplatená mu v júli

2014 v rámci vyplateného platu za mesiac jún 2014 je súčasťou jeho platu za mesiace 1 - 8 roku 2011.
Ak označená suma je platom žalovaného za mesiace 1 - 8 roku 2011, tak mu mala byť vyplatená v
súlade z § 87 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov. Ust. § 65 č. 385/2000 Z.z. nepozná
žiaden „doplatok“ platu sudcu ako samostatnú súčasť platu sudcu. Ak sudcovi z akejkoľvek príčiny bezzavinenia sudcu nie je vyplatený plat spôsobom upraveným zákonom (§ 87), tak štát ako i osobný úrad
sú v omeškaní. Pre neho je irelevantná príčina, pre ktoré sa dostali subjekty zodpovedné za jeho plat
do omeškania. Preto sa zodpovedné subjekty dostali do omeškania na druhý deň po splatnosti platu.

Z týchto dôvodov zodpovedné subjekty za plat sudcu a jeho vyplatenie nemohli byť v omeškaní od
19.04.2014,keď ústavný súd svojím nálezom len odstránil príčinu omeškania vyplatenia celého platu
sudcu za mesiace 1 - 8 roku 2011, ale neupravil a nepriznal žiadnu zložku platu sudcu nad rámec §
65 zákona č. 385/2000 Z.z. Výška úroku z omeškania do určitej miery kompenzuje stratu, ktorú utrpel
žalobca pri plnení daňových a odvodových povinností z doplatku platu, ktorý mu bol vyplatený až v

roku 2014, pretože oproti roku 2011 sa zmenili podmienky pre výpočet dane a odvodov v neprospech
žalobcu. Žalobca teda v roku 2014 zaplatil dane a odvody v podstatne vyššej sume v roku 2014 za plat,
ktorý mu patril v roku 2011, ako keby plnil tieto povinnosti pri riadnom chode udalosti v roku 2011. Podľa
jeho názoru na strane č. 7 posledný odsek odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie tvrdí, že pasívne
legitimovaný je štát, za ktorý koná žalovaný 1 - Krajský súd v Trenčíne. Ak ale je pasívne legitimovaný
štát, potom nemohol zamietnuť žalobu voči Slovenskej republike, za ktorú podľa označenia v žalobe

malo konať ministerstvo spravodlivosti. Nie je potom zrejmé pri takomto odôvodnení, z akého dôvodu
súd prvej inštancie akceptoval pasívnu legitimáciu v spore Krajského súdu v Trenčíne. V súvislosti
s rozhodnutím súdu prvej inštancie o trovách konania sa nestotožňuje s dôvodmi aplikácie dôvodu
hodného osobitného zreteľa na strane žalovaných.

5. Proti tomuto rozsudku do výroku o uložení povinnosti podal žalovaný 1/ včas odvolanie. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý výrok zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 1/ v tejto časti zamietne. Uviedol,
že v otázke pasívnej legitimácie zastáva jednoznačne právny názor, že vo veci je jediným pasívne
legitimovaným subjektom štát. V žiadnom prípade nemôže byť pasívne legitimovaným on-Krajský súd v
Trenčíne. Pasívna legitimácia štátu v platových veciach sudcov jednoznačne vyplýva nielen z ust. § 65

ods. 5 (pôvodne ods. 4) zákona č. 385/2000 Z.z., ale i z ust. § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. Sudca
má po svojom vymenovaní do funkcie osobitný vzťah, a to konkrétne k štátu. Ak aj za štát v týchto,
príp. ostatných veciach koná príslušný orgán štátnej správy, koná v mene štátu, a len štát môže byť v
prípadnom spore legitimovaným subjektom. Uviedol, že k obdobnému záveru smerovala i úvaha súdu
prvej inštancie. Na strane 7 v poslednom odseku je výslovne uvedené, že legitimovaným subjektom je

štát. V otázke úrokov z omeškania bol toho názoru, že tieto sú určené v nesprávnej výške a jednak z
nesprávnej istiny. Súd prvej inštancie vyslovil, že sa dostal do omeškania najskôr od 19.04.2014. Potom
mohol byť priznaný úrok z omeškania maximálne vo výške 5,25% ročne z príslušnej istiny. Výška úroku
z omeškania v tomto období bola totiž o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky, čo pri základnej úrokovej sadzbe ECB 0,25% predstavuje v konečnom

vyjadrení výšku úroku z omeškania 5,25% (5 + 0,25). Pokiaľ súd prvej inštancie zaviazal žalovaného 1/
k úhrade úroku z omeškania vo výške 9% ročne, učinil tak v rozpore so zákonom. Nielen výška úroku
z omeškania, ale aj istina 2.729,56 Eur je v rozpore so zákonom. Uvedená suma 2.729,56 Eur je totiž
čiastka predstavujúca brutto, teda suma, z ktorej bolo potrebné odviesť (a aj boli odvedené) zrážky do
sociálnej, zdravotnej poisťovne a taktiež preddavky na daň z príjmu. Žalobcovi teda nemôže byť priznaný

úrok z omeškania z celej sumy 2.729,56 Eur, v ktorej sú zahrnuté i zákonné odvody.

6. Žalovaný 2/ sa k odvolaniam nevyjadril.

7. Žalobca sa nevyjadril k odvolaniu žalovaného 1/.

8. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

9. Po podaní odvolaní dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok /ďalej len „C.s.p.“/, ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok /

O.s.p./, podľa ktorého súd prvej inštancie postupoval v predmetnom spore. Ustanovenie § 470 ods. 1
C.s.p. určuje, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací spor preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa
§§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z., (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancieje potrebné v časti proti žalovanému 2/ podľa § 387 C.s.p. potvrdiť ako vecne správny a v časti proti
žalovanému 1/ podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušiť z týchto dôvodov:

11. Odvolací súd posúdil napadnutý výrok rozsudku o zamietnutí žaloby proti žalovanému 2/ ako vecne
správny. Obaja odvolatelia boli toho názoru, že žalovaný 2/ je v danej veci pasívne legitimovaným
subjektom, pričom obaja poukazovali na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie na strane 7.

12. Podľa názoru odvolacieho súdu, v tomto spore vecná legitimácia žalovaného 1/, ktorý je v zmysle

§ 25 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z. osobným úradom sudcu -žalobcu, vyplýva z ustanovení siedmej
hlavy zákona č. 385/2000 Z.z., podľa ktorých o platových veciach sudcu rozhoduje predseda súdu, na
ktorom sudca vykonáva funkciu (§ 90 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z.) a plat sa vypláca na príslušnom
súde (§ 88 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z.). Platový dekrét, ktorým bol stanovený funkčný plat žalobcu
podľa sporného zákona (vrátane zníženého od 01.01.2011), vydal predseda krajského súdu. Funkčný
plat žalobcovi za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011 doplatil žalovaný 1/ (č.l.20).

13. Žalovaný 2/ priamo nevypláca funkčný plat žalobcovi, preto nie je vecne legitimovaný v tomto spore.
Nedostatok vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby.

14. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

15. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
potvrdil napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby proti žalovanému 2/ a
súvisiaci výrok o náhrade trov konania ako vecne správny.

16. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovaným 2/ odvolací súd rozhodol podľa § 396
C.s.p. v spojení s § 255 ods.1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný
2/ bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v zásade patrí právo na
náhradu trov tohto odvolacieho konania. Zo spisu však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané

trovy žalovaného 2/ v zmysle § 251 ods. 1 C.s.p., preto odvolací súd rozhodol, že mu náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva.

17. V časti sporu proti žalovanému 1/ sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi vecnej nesprávnosti rozsudku
vznesenými oboma odvolateľmi.

18. Odvolací súd sa stotožnil s námietkou žalobcu o nesprávnosti určenia začiatku omeškania
žalovaného 1/ s vyplatením funkčného platu žalobcu súdom prvej inštancie.

19. Podľa § 41a ods. 3 Zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe
nálezu Ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len
o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo
doplnením.

20. Dňa 18.10.2014 stratili platnosť ustanovenia zákona č. 500/2010 Z.z., ktorými bol zmenený zákon č.
120/1993 Z.z. vo vzťahu k platom sudcov, a na základe ktorých bol žalobcovi s účinnosťou od 1.1.2011
znížený plat.

21. Pre vyriešenie otázky začiatku omeškania žalovaného 1/ s vyplatením rozdielu funkčného platu

žalobcu (vzhľadom na právny názor súdu prvej inštancie a odvolaciu námietku žalobcu) je potrebné
zodpovedanie a právne posúdenie otázky, kedy nastávajú hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu
SR, ktorým bol zistený nesúlad právneho predpisu s ústavou (t.j. ex nunc napr. dňom jeho zverejnenia
v zbierke zákonov, ako sa domnieva súd prvej inštancie resp. po strate jeho platnosti alebo ex tunc
teda spätne od počiatku).

22.Otázkaokamihuhmotnoprávnychúčinkovnálezuužbolazodpovedaná vuzneseníplénaÚstavného
súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k
odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu vyslovených pri svojej rozhodovacej činnosti naaplikáciu nálezu Ústavného súdu zo 17. mája 2004 č. k. PL. ÚS 38/03-39 v konaní pred všeobecným
súdom.

23. Ústavný súd v predmetnom stanovisku konštatoval, že Ústava SR a zákon č. 38/1993 Z.z. rozdeľujú
problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu Ústavného súdu o súlade právnych predpisov na dve
skupiny. Ide predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu Ústavného súdu v
Zbierke zákonov už právoplatne ukončené (judikované), a o prípady, ktoré vo chvíli uverejnenia nálezu
Ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené neboli. Hoci Ústava SR a zákon o ústavnom

súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred
právoplatným skončením konania, dospel k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú
hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc.

24.Uvedenéstanoviskologickyzdôvodniltak,žeajvšeobecnýsúdmáprávopodaťnaústavnýsúdnávrh
na začatie konania o súlade právnych predpisov, ak dospeje k záveru, že právny predpis, ktorý by mal v

konkrétnej prerokovanej veci aplikovať, nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily, pričom
povyslovenínesúladuprávnehopredpisuústavnýmsúdom,všeobecnýsúddanýprávnypredpisnebude
prirozhodovaníveciaplikovať.Pokiaľbymalnálezúčinkyexnunc,oprávnenievšeobecnéhosúdupodať
návrh na vyslovenie nesúladu by nemalo žiaden konkrétny praktický význam, pretože aj pokiaľ by bol
nesúladvyslovený,ničbysavkonkrétnejvecinezmenilo,keďžeposudzovanénárokyvzniklieštevčase,

keď bol predpis platný a účinný, a vzťahovala sa naň prezumpcia ústavnosti. Taktiež svoj právny názor,
že účinky majú platnosť ex tunc, od počiatku, pričom na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade, sa
hľadí, ako by nebolo nikdy platné, nikdy súčasťou právneho poriadku SR, teda platí skorší predpis platný
pred zmenou, založili na logickom argumente, podľa ktorého by samotné obnovenie platnosti skoršieho
právneho predpisu nemalo žiadny právny význam pre ochranu ústavnosti v konaniach pred súdom

alebo iným orgánom verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré neboli ešte právoplatne skončené v
čase pred uverejnením príslušného nálezu ÚS v Zbierke zákonov, a na ktoré sa mal aplikovať právny
predpis, ktorý nie je podľa príslušného nálezu ÚS prijatého v konaní o súlade právnych predpisov v
súlade s ústavou. Ústavný súd zároveň konštatoval, že senáty sú v ďalších obdobných konaniach o
sťažnostiach viazané týmto uznesením, t.j. v konaniach, kde je sporné, či nález Ústavného súdu má

účinky ex tunc alebo ex nunc. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti, a
zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.

25. V zmysle vyššie uvedeného názoru Ústavného súdu SR dňom márneho uplynutia lehoty podľa §
125 ods. 3 tretej vety Ústavy SR stratilo napadnuté ustanovenie zákona platnosť ex tunc, to znamená

bolo anulované od počiatku, a inými slovami na toto ustanovenie zákona sa hľadí, akoby nikdy nebolo
platné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku SR.

26. Uvedené zodpovedanie otázky hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu má význam pre
posúdenie nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania, konkrétne posúdenie začiatku omeškania.

27. Žalovanému 1/ sa obnovili povinnosti, ktoré mal pred účinnosťou zákona č. 500/2010 Z.z., ktorého
ustanovenia stratili platnosť k 18.10.2014, od počiatku. Žalovaný 1/ bol preto povinný žalobcovi vyplatiť
plat zodpovedajúci § 66 a nasl. zákona č. 385/2000 Z.z. v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 zákona č.
120/1993Z.z.vzneníúčinnomdo31.12.2010t.j.vplnejvýške,vurčenomvýplatnomtermíneneústavne

zníženého funkčného platu. Ak tak žalovaný 1/ v stanovenom výplatnom termíne neurobil, dostal sa do
omeškania s vyplatením platu žalobcovi. Preto žalobcovi patrí úrok z omeškania dňom nasledujúcim
po výplatnom termíne, a nie až od dňa nasledujúceho po dni zverejnenia nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 11.12.2013 sp. zn. PL. ÚS 99/2011 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky,
ako sa domnieval súd prvej inštancie.

28. Preto podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v časti proti žalovanému
1/ a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. mu spor vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po vrátení veci
bude úlohou súdu prvej inštancie zistiť skutočnosti potrebné pre právne posúdenie skutkového stavu v
zmysle vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je viazaný podľa § 391 ods. 2 C.s.p.

(výplatnétermíny,...),pričomsavyporiadasostatnýminámietkamivznesenýmižalovaným1/ažalobcom
(výška istiny, trovy konania, ...)29. Len na okraj odvolací súd uvádza, že súhlasí s odvolacou námietkou žalovaného 1/ o nesprávnej
výške priznaných úrokov z omeškania (9%) v prípade začiatku omeškania, ako určil súd prvej inštancie
(19.04.2014) vzhľadom na znenie § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú

niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka účinné v čase (určeného) vzniku omeškania.

30. V zmysle § 396 ods. 3 C.s.p. súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov v novom rozhodnutí o veci.

31. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací žalobu) (§ 428 C.s.p.).