Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. jún 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/232/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316214966
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2316214966.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s.,
IČO: 47 967 692, so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska
kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., IČO: 50 361 368, so sídlom Bratislava, Martinčekova
13, proti žalovanej: I. G., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. D. XXX, o zaplatenie 2.844,73 Eur s príslušenstvom,
naodvolaniežalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduGalantač.k.30Csp/70/2016-103zodňa5.októbra
2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (suma 2.844,73 Eur, úrok 831,89 Eur,
úroky z omeškania 599,13 Eur, úroky z omeškania 599,13 Eur, úrok 19% ročne zo sumy 2.844,73 Eur od
1.5.2016 do zaplatenia), úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 2.844,73 Eur od 1.5.2016 do zaplatenia)
a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil použitím ustanovenia § 39, § 524 ods. 1, § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, s poukazom aj na procesné ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 257 Civilného sporového
poriadku.

3. Okresný súd vychádzal zo skutkových zistení, že Poštová banka, a.s. (pôvodný žalobca) ako veriteľ a
žalovaná ako dlžník uzavreli dňa 26.1.2012 zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý
úver v sume 3.600,- Eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v pravidelných mesačných

splátkach po 89,95 Eur, počnúc dňom 15.2.2012, pričom uhradila celkovo sumu 2.299,53 Eur, ktorá bola
započítaná vo výške 241,51 Eur na poplatky, 1.302,75 Eur na zmluvné úroky a úroky z omeškania a vo
výške 755,27 Eur na istinu. Pôvodný žalobca úver zosplatnil ku dňu 11.8.2014. Dňa 13.6.2017 uzatvorili
Poštová banka, a.s. ako postupca a žalobca ako postupník Zmluvu o postúpení pohľadávok, na základe
ktorej bola na žalobcu postúpená pohľadávka voči žalovanej zo zmluvy o úvere zo dňa 26.1.2012.

4. Prvoinštančný súd právne uzavrel, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom

uplatňovanej pohľadávky, nepreukázal aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, preto žalobu v celom
rozsahu zamietol. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z
takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach
dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľujebanke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. Na rozpor postúpenia s
ust. § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada
súd aj bez námietky z úradnej povinnosti. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné

splniť určité podmienky (ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona o bankách), je postupca v súdnom
konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný tvrdiť a preukázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Žalobca
odvodzuje svoje právo od zmluvy, ktorú žalovaná uzatvorila s Poštovou bankou, a.s., teda bankou
poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, čo je skutočnosť všeobecne známa. Túto pohľadávku

voči žalovanej mal získať na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.6.2017. Postupca,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak povinný tvrdiť a preukázať, že pred postúpením
pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu
zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má
za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala
byť pohľadávka Všeobecnej úverovej banky, a.s. (správne Poštovej banky a.s. - poznámka odvolacieho

súdu) voči žalovanej postúpená naňho, boli podmienky postúpenia splnené, t. j. nepreukázal (ani
netvrdil) požiadavku 90-dňového omeškania, a že bola žalovaná písomne vyzvaná na splnenie svojho
záväzku zo zmluvy o úvere, že takúto výzvu žalovanej odoslal aj doručil. Je predovšetkým vecou
žalobcu, aby pre prípad sporu vedel preukázať realizáciu oboch podmienok platného postúpenia.
Žalobca nedokázal, že pohľadávka voči žalovanej bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá

na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať
za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná), a že žalobca
je oprávnený pohľadávku voči žalovanej uplatňovať pred súdom. Banka môže postúpiť pohľadávku
aj bez súhlasu klienta v prípade, ak je klient napriek písomnej výzve banky, v omeškaní dlhšie ako
90 kalendárnych dní. Ak však klient pred postúpením uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v

celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva, a jeho omeškanie nepresiahlo jeden rok, už nemôže banka
peňažný záväzok postúpiť. Ak klient pred postúpením síce uhradil banke omeškaný peňažný záväzok
v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva, avšak súčet jeho omeškaní presiahol jeden rok, môže
banka peňažný záväzok (ešte nesplatený) postúpiť (aj bez súhlasu klienta), ale zákonná podmienka
predchádzajúcej bezvýslednej písomnej výzvy klienta na plnenie, musí byť splnená i v takomto prípade.

V prípade, že tieto podmienky kumulatívne splnené neboli, postúpenie pohľadávky na žalobcu, ako
právny úkon, je pre rozpor so zákonom absolútne neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka). Následkom
toho je nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal
veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie.

5. Žalovaná má voči žalobcovi podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku nárok na náhradu trov konania v plnej výške, keďže bola v konaní v celom rozsahu
úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej
náhradu trov konania nepriznať. S poukazom na to, že žalovanej žiadne preukázateľné trovy v konaní
nevznikli, okresný súd jej náhradu trov konania nepriznal, s tým, že o výške trov už nie je potrebné

samostatne rozhodovať.

6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný v celom rozsahu prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, ktorým navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, alternatívne žalobe vyhovieť v celom rozsahu a priznať žalobcovi náhradu trov

konania vrátane trov právneho zastúpenia. Poukázal na § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h)
Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že napadnuté rozhodnutie je svojom odôvodnení
nepreskúmateľné, čím okresný súd porušil práva žalobcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR s poukazom
na nález ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 1551/08, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/25/2007, nález ÚS SR sp.
zn. IV. ÚS 252/04, sp. zn. II. ÚS 85/06, sp. zn. II. ÚS 380/2013. Žalobcovi nie je zrejmé na základe

akých skutočností okresný súd poukázal na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Ďalej
nie je jasné prečo sa okresný súd nezaoberal pochybnosťami týkajúcimi sa postúpenia pohľadávky
z právneho predchodcu žalobcu na aktuálneho žalobcu v rozhodnutí o pripustení strany sporu a to
uznesením č. k. 30Csp/70/2016-79 zo dňa 17.8.2017. Pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku je
nesprávne uvedené, že k postúpeniu pohľadávky došlo z bankového subjektu nie Všeobecná úverová

banka, a.s. ale Poštová banka, a.s. Takýto postup nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti
konania, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie. Nie je pravdivé
tvrdenie okresného súdu, že k postúpeniu pohľadávky došlo dňa 13.6.2014 ale až dňa 13.6.2017.
Poukázal na § 17 ods. 1 a § 20 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch s tým, že žalobcazískal povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery, ktorého licencia je zverejnená na stránkach Národnej
banky Slovenska, preto nie je zrejmé, na základe akých skutočností okresný súd uvádza, že predmetnú
pohľadávku po splatnosti nebolo možné postúpiť na žalobcu, ktorý disponuje povolením Národnej banky

Slovenska. Poukázal na to, že súčet omeškaní žalovanej bol dlhší ako jeden rok, z čoho vyplýva, že
k platnému postúpeniu pohľadávky sa nevyžadovala písomná výzva banky učinená pred samotným
postúpením pohľadávky. Žalobca, resp. právny predchodca žalobcu si splnil povinnosť v zmysle ust.
§ 92 ods. 8 zákona o bankách a došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Vyhlásením predčasnej
splatnosti úveru sa premlčuje celý úverový vzťah naraz, tzn. v jednotnej premlčacej dobe, a to odo

dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Pokiaľ ide o aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka
na plynutie premlčacej doby resp. aplikáciu ustanovení zákona ochrane spotrebiteľa poukázal na
článok II. bod 1. zákona č. 102/2014 Z. z. ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní
služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov
predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo k novelizácii ustanovenia § 52
ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to tak, že došlo k doplneniu vety: Na všetky právne vzťahy, ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva. Zároveň článkom II. bod 7 zákona č. 102/2014 Z. z.
došlo k prijatiu § 879p Občianskeho zákonníka, ktorý zakotvil nepriamu retroaktivitu pre ustanovenia
§ 53 ods, 4 písm. a) a t), § 53 ods. 7 a § 614p. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.
z, tento zákon nadobudol účinnosť 1. mája 2014, okrem čl. I., čl. II bodov 2 až 8, čl. III., čl. V bod

2, čl. VI., čl. VIII bodov 2, 4 až 6, 8 až 10, 19 až 24, 28, 31, a 36, čl. XII bodov 1 až 5, 12, 15, a
166, nadobudol účinnosť 13. júna 2014 a čl. II bodu 1, ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2015. Z
uvedeného jednoznačne vyplýva, že na ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa
vzťahuje zákaz retroaktivity, a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli
pred 1.4.2015, v opačnom prípade by došlo k porušeniu základných princípov nášho právneho

poriadku. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle aplikovať toto ustanovenie na právne vzťahy, ktoré
boli založené pred 1.4.2015, nič mu nebránilo výslovne to uviesť v intertemporálnej norme § 879p, v
ktorej sú explicitne uvedené ustanovenia, na ktoré sa nepravá retroaktivita vzťahuje. Argumentum a
contrario je možné dospieť k záveru, že úmysel zákonodarcu je ten, že § 52 ods. 2 v novelizovanom
znení sa vzťahuje výlučne na právne vzťahy založené po 1.4.2015. Vzhľadom na to, že upravil tieto

vzťahy teraz novelou, v kombináciu s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2012 je
nepochybné, že všetky úverové právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015 sa spravujú ustanoveniami
Obchodnéhozákonníka.KodvolaniupripojilrozhodnutieNárodnejbankySlovenskoODB-3475/2016-10
zo dňa 5.8.2016 (právoplatné dňa 8.8.2016), ktorým bolo žalobcovi udelené povolenie na poskytovanie
spotrebiteľských úverov bez obmedzenia rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné

náležitosti (akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady
týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383

CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke
súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie
je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny,
v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

8.Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvejinštanciezistenýskutkovýstav,nazáklade
ktoréhodospelksprávnymskutkovýmzáverom,pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdenie
žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej
inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou

vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na
ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne
a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie
sa potom žiada dodať už len nasledovné:9. Predmetom konania pred súdom prevej inštancie je žaloba žalobcu, ktorou sa domáha od žalovanej
sumu 2.844,73 Eur, úrok 831,89 Eur, úrok z omeškania 599,13 Eur, úrok 19 % ročne zo sumy 2.844,73

Eur od 1.5.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 2.844,73 Eur od 1.5.2016 do
zaplatenia.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo tu
posúdiť,čisúdprvejinštancierozhodolvovecisprávne,akžalobuzamietolzdôvodunedostatkuaktívnej

vecnej legitimácie žalobcu, a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovanou dňa 26.1.2012 zmluvu
o úvere (dostupná pôžička), na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver v sume 3.600,- Eur, s
úrokovou sadzbou 19 % ročne, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v pravidelných
mesačných splátkach po 89,95 Eur vždy k 15. dňu v mesiaci. Splatnosť prvej splátky bola dňa 15.2.2012

a konečná splatnosť úveru dňa 15.11.2017. Výzvou zo dňa 11.8.2014 Poštová banka, a.s. oznámila
žalovanej, že ku dňu 11.8.2014 sa úverová pohľadávka v zmysle zmluvy o úvere č. 5706445512 zo
dňa 26.1.2012 stáva predčasne splatnou a zároveň vyzvala žalovanú k úhrade dlžnej sumy 3.148,83
Eur v lehote 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy (doručená žalovanej dňa 18.8.2014). Poštová
banka a.s. a žalobca uzatvorili dňa 13.6.2017 Zmluvu o postúpení pohľadávok číslo III/2017. Uznesením

č. k. 30Csp/70/2016-79 zo dňa 17.8.2017 pripustil, aby do konania namiesto pôvodného žalobcu
Poštová banka, a.s. so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, vstúpila spoločnosť:
BENCONT COLLECTION, a.s. so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692.

12. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávnej

aplikácie § 92 ods. 8 zákona o bankách, keď získal povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery s
poukazom na § 20 ods. 1 písm. a) a § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd sa s týmto
názorom žalobcu nestotožnil.

13. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného

veriteľa (Poštová banka, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovanou, bolo preto potrebné, aby
v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených
práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej
inštancie predložil kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.6.2017 uzavretú medzi Poštovou
bankou, a. s. a spoločnosťou BENCONT COLLECTION, a.s. teda žalobcom. Stranou v

spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide;
stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba
(v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je
účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie
stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej

procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom
práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na
základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-
právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca),

nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti
(žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

14. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách citované dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní
aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie

je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom
rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi
stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Banka je v prípade porušenia zmluvnej
povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, podoručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere
vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto
možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver

nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením).
Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol
výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku
dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením
ktorých bola žalovaná v omeškaní.

15. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu
iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu
(pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia
svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda
banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore

s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky
nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená
postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení
pohľadávokz13.6.2017jepretoneplatnýmprávnymúkonomvzmysle§39Občianskehozákonníka(pre
rozpor so zákonom). Obdobne rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/26/2017: „Podmienky podľa

§ 92 ods. 8 prvej vety zákona o bankách za splnenia, ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku
inému subjektu sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je
zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení
pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ)“.

16. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky
postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v
omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce
k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého
trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné

sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou
starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po
uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala
pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto
konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa

je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.

17. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne

spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona
o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. zákona o bankách). Tieto požiadavky a
povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-

postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1
Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ
povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom

postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní
aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané),potomjej„postúpenie“jesvojímobsahomaúčelom vpriamomrozporesozákonomaako

také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení,
ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr.
kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a
postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné,ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka ani prípadné
oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník
teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o

postúpení.

18. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má
za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak
je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v

cit. § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku
uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 CSP tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej
legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. I keď pre platnosť postúpenia
pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa odvolacieho súdu nevyplýva podmienka
jej splatnosti, predmetné zákonné ustanovenie ale vyžaduje predchádzajúcu písomnú výzvu banky na
splnenie si povinnosti dlžníkom. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle

uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že banka klienta (dlžníka) pred postúpením písomne vyzvala na
splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň
90 dní. Nepreukázanie už len týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie
postupníka.

19. V danom prípade zo spisu nevyplýva, že by žalobca preukázal, že v čase, kedy mala byť pohľadávka
Poštovej banky, a.s. voči žalovanej naňho dňa 13.6.2017 postúpená, boli podmienky postúpenia podľa
§ 92 ods. 8 zákona o bankách splnené. Teda žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca pred
postúpením pohľadávky vyzval žalovaného na splnenie jeho záväzku (§ 92 ods. 8 zákona o bankách
vyžaduje, aby bol žalovaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere vyzvaný), čo žalobca v

konaní nepreukázal. Keď predložil iba výzvu zo dňa 11.8.2014, ktorou Poštová banka, a.s. zosplatnila
predmetný úver žalovanej (doručená dňa 18.8.2014), ktorá ale uvedené nepreukazuje. Žalobca teda
nepreukázal ani to, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, nepreukázal svoju
aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie.

20. Ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách sa sledovalo sprísnenie postúpenia cesie bankovej
pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné
podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal
finančnú službu (,,Toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred
postúpením pohľadávky...). Zákonné podmienky akými sú napr. postúpenie iba splatnej pohľadávky,

písomná výzva, 90 dňová lehota nepodporuje záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej
pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva.

21. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že s účinnosťou od 1.1.2017 zákonom č. 299/2016 Z.
z., zákonodarca pristúpil k ďalšiemu sprísneniu postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských

veciach, a to k zúženiu okruhu subjektov, na ktoré je možné postúpiť bankovú pohľadávku (napr.
splatenie vkladu do základného imania u postupníka najmenej 500.000 eur, vylúčenie obchodníkov
s oprávnením poskytovať spotrebiteľské úvery do 10.000 eur a pod.). Striktné podmienky postúpenia
pohľadávky vo svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky so
súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a nepodporujú záver o možnosti odklonu od pravidla

cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa (viď. tiež odkaz 72c v § 89 ods. zákona o
bankách). Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky sa takéto postúpenie
dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Prezumpcia
znalosti predpisov zverejnených v zbierke zákonov pritom vylučuje dobromyseľnosť postupníka.

22. Záver uvedený v odseku 14 nevylučuje ani znenie § 17 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch, na ktorý odkazuje aj § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení ku dňu uzavretia zmluvy o
postúpení pohľadávok, keďže aj podľa tohto § 17 ods. 1, 2 je nutné dodržať (teda aj preukázať)
podmienky špeciálneho ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j. upozorniť dlžníka, ktorý
je spotrebiteľom na to, že po 15 dňoch si uplatní veriteľ právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, a to

v súlade s dohodou oboch zmluvných strán a v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho
zákonníka. Až potom je možné celú tzv. zosplatnenú pohľadávku postúpiť inému subjektu. S poukazom
na výzvu zo dňa 11.8.2014 označenú v odseku 11 Poštová banka, a.s. (iba) oznámila žalovanej, že
ku dňu 11.8.2014 sa úverová pohľadávka v zmysle zmluvy o úvere č. 5706445512 zo dňa 26.1.2012stáva predčasne splatnou a zároveň vyzvala žalovanú k úhrade dlžnej sumy 3.148,83 Eur v lehote
10 kalendárnych dní od doručenia výzvy. V konaní pôvodný žalobca ani súčasný žalobca netvrdili,
že banka dostatočne určitým právnym úkonom (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka) využila svoje

právo a oznámila žalovanej, že pre nesplnenie konkrétnej splátky splatnej určitého dňa požaduje od nej
predčasné splatenie celej istiny úveru vrátane príslušenstva.

23. Je nesporné, že žalobca v konaní neuniesol svoju dôkaznú povinnosť a relevantným
spôsobom nepreukázal existenciu a ani doručenie výzvy (keďže § 92 ods. 8 zákona o bankách vyžaduje,

aby bola žalovaná na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere vyzvaná) pred uzavretím zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 13.6.2017. Žalobca teda nedokázal, že pohľadávka voči žalovanej
bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona o
bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby
zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanej doručené oznámenie postupcu o postúpení
pohľadávky a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanej uplatňovať pred súdom). Keďže

podľa preukázaného, v danom prípade táto zákonná podmienka splnená nebola, žalobca v tomto smere
neuniesol svoje dôkazné bremeno, k postúpeniu pohľadávky z Poštovej banky a.s. na žalobcu došlo
v rozpore so zákonom a preto je takýto právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka skutočne
neplatný.

24. Podľa § 132 ods. 1 CSP <. Okresný súd sa v rozsahu
postačujúcom pre správne rozhodnutie vo veci samej vysporiadal s námietkami žalobcu a jeho právnou

argumentáciou. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade neobstojí ani námietka žalobcu, že napadnutý
rozsudok je nepreskúmateľný s ohľadom na už vyššie uvedené. Zo strany súdu prvej inštancie podľa
odvolacieho súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu a to k absencii riadneho odôvodnenia
rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami (§ 220 ods. 2 CSP) vo vzťahu k odôvodneniu
vyhovenia žalobe. Zároveň podľa odvolacieho súdu teda nedošlo ani k znemožneniu stranám

realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že by došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, keď rozhodnutie okresný súd fakticky v relevantných záveroch
riadne právne aj vecne odôvodnil v odsekoch 17 až 23. Pričom na podporu svojho právneho záveru
súd prvej inštancie správne uviedol rozhodnutie NS SR sp. zn. 7MCdo/8/2013.

48. Odvolací súd poukazuje na to, že je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. V tejto súvislosti
poukazuje na nesúlad odvolacej námietky obsiahnutej v odvolaní žalobcu a odvolaním napadnutého
rozsahu rozsudku, jeho odôvodnenia, konkrétne poukaz na čl. II. bod 1, bod 7, čl. XIV. Zákona č.
102/2014 Z. z. v spojení s premlčaním celého úverového vzťahu v súvislosti s vyhlásením mimoriadnej
splatnosti, pričom okresný súd sa otázkou (prípadného) premlčania vôbec nezaoberal, žalobu zamietol

z iného dôvodu.

49. Ďalej žalobca namietol, že úmyslom zákonodarcu je, že § 52 ods. 2 v novelizovanom znení sa
vzťahuje výlučne na právne vzťahy založené po 1.4.2015. K uvedenému má odvolací má za potrebné
uviesť, že vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej

jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací
súdpoukazujenaust.§52ods.2Občianskehozákonníka,podľaktoréhoustanoveniaospotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie
preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú

pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má
aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení
ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovanou je tzv.
absolútnymobchodno-záväzkovýmvzťahom,ktorýsariadirežimomObchodnéhozákonníkabezohľadu
na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o

osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

50. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou

zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktorá sú na prospech spotrebiteľa
na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné
postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

51. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať

tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne
vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky
by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je
dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickejúpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje
ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti
tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj

právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je
citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi,
garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno
prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané
spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“

je objektívne značne relativizovaný.

52. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na
posúdenie zmluvného úverového vzťahu je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo
je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011

sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011,
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval,
že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny

obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

53. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne
vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď

by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že
Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia,
zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava
Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné
ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné

pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Odvolací súd
upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014, podľa
ktorého ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred

jeho účinnosťou.

54. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

55. Predloženie Rozhodnutia Národnej banky Slovensko ODB-3475/2016-10 zo dňa 5.8.2016
(právoplatné dňa 8.8.2016) až v odvolaní nemá vplyv na správny záver okresného súdu o nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, s ktorých sa odvolací súd stotožnil, keď žalobca tento prostriedok
procesného útoku mohol uplatniť v súlade s § 154 CSP, preto postup podľa § 384 ods. 3 CSP nie
je dôvodný, keďže neboli splnené predpoklady § 366 CSP. Odvolací súd poukazuje aj na to, že

ani skutočnosť, že žalobcovi bolo udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov bez
obmedzenia rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov neznamená oprávnenosť nároku žalobcu,
keďže odvolací súd v odseku 22 uzavrel, že nebol dodržaný na strane žalobcu (resp. jeho právneho
predchodcu) ani postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

56.Spoukazomnauvedené,pokiaľsúdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomzamietolžalobužalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnou
odvolacou argumentáciou odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súduprvej inštancie, vrátane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími
dôvodmi osobitne nenapadnutého) potvrdil.

57.Vodvolacomkonanífaktickyplneúspešnejžalovanejvznikolzásadnenároknanáhradutrovkonania
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,
keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v
zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

58. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

59.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

60. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona

(analogialegisaleboiuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal
pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu

rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

61. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcovi nepriznal.

62. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).