Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. júl 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/196/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117205984
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Maruščáková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7117205984.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov

senátu JUDr. Vladimíra Hriba, PhD. a JUDr. Janky Kočišovej v spore žalobcu: FV power plant 3 s.r.o., so
sídlom Nádražná 2192/35, 909 01 Skalica, IČO: 45 612 030, zastúpený POLÁČEK & PARTNERS s.r.o.,
Advokátska kancelária so sídlom Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto,
IČO: 50 568 124, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042
91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpený KVASŇOVSKÝ & PARTNERS / ADVOKÁTI s.r.o. so sídlom
v Bratislave 811 08, Dunajská 32, IČO: 51 003 848, v konaní o zaplatenie 50.231,76 eur, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 30.5.2018, č.k. 30Cb/41/2017-603 takto

r o z h o d o l :

I. O d m i e t a odvolanie proti výroku, ktorým súd návrh na prerušenie konania
z a m i e t o l.

II. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch, t.j. vo výroku, ktorým
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 50.231,76 eur, spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9% ročne z dlžnej sumy 50.213,76 eur od 14.3.2017 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom
návrh na prerušenie konania zamietol; uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 50.231,76
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy 50.213,76 eur od 14.3.2017
do zaplatenia, to všetko do 3. dní od právoplatnosti rozsudku; konanie v časti uplatneného úroku z
omeškania za obdobie od 12.3.2014 do 13.3.2017 vo výške 9,25% ročne a v časti úrokov z omeškania
prevyšujúcej výške 9% ročne zastavil; žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 99%.

2. Rozhodol tak o nároku uplatnenom žalobou doručenou súdu dňa 10.3.2017, ktorou sa
žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 50.231,76 eur s príslušenstvom,
titulom vydania bezdôvodného obohatenia získaného prijatím platieb za prístup do distribučnej sústavy
žalovaného, ktoré znamenajú prijatie platieb bez právneho dôvodu.

3. Žalobu odôvodnil skutočnosťou, že je výrobcom elektriny, ktorý je pripojený do

distribučnej sústavy žalovaného a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny Mokrá Lúka s
celkovým inštalovaným výkonom 989,92 kW, umiestnenom v katastrálnom území Mokrá Lúka. Dôvodil,
že dňa 11.7.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len URSO) vydal Vyhlášku č. 221/2013
Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike. Táto vyhláška zaviedla pre výrobcovelektriny novú platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá sa uplatňuje od 1.1.2014. Podľa nej
mal každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného, povinnosť uhrádzať platbu
za prístup, a to aj vtedy, ak žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak

neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. V zmysle § 26 ods.
23 tejto vyhlášky, výška platby za prístup do distribučnej sústavy sa určovala prostredníctvom cenového
rozhodnutia ÚRSO, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity. Takéto cenové rozhodnutie
vydával Úrad pre každý kalendárny rok. Žalovaný vystavil žalobcovi za roky 2014 a 2015 na mesačnej
báze faktúry za platbu za prístup, ktoré boli ním vydané na základe cenového rozhodnutia URSO č.

0015/2014/E zo dňa 21.11.2013 a cenového rozhodnutia č. 0008/2015/E zo dňa 27.11.2014. Faktúry
vystavené žalovaným č. 8240627764, č. 8274695703, č. 8250714881, č. 8214914745, č. 8225027536,
č. 8211245233, č. 8245240621, č. 8261239556, č. 8231406387, č. 8275308600, č. 8225488667, č.
82715121478, č. 8275540294, č. 8295800179, č. 8295200176, č. 8295000173, č. 8295200464, č.
8294500191, č. 8295400172, č. 8295800475, č. 8295400462, č. 8295000464, č. 8295100175, č.
8294600178 žalobca uhradil.

4. Žalobca žalobu podal na základe skutočnosti, že Ústavný súd SR v konaní o súlade
predpisu dňa 22.06.2016 (v ktorom bola napadnutá ústavnosť a zákonnosť platby za prístup)
nálezomPL/ÚS17/2014vyslovilnesúladnapádanejprávnejúpravyplatbyzaprístupsčl.13ods.1písm.
a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl.

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Toto rozhodnutie
Ústavného súdu SR bolo dňa 21.7.2016 zverejnené v Zbierke zákonov a stalo sa teda všeobecným
záväzným. Na základe uvedeného stratilo účinnosť ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky v časti „a to
aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy
uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. Na základe rozhodnutia

Ústavného súdu stratilo účinnosť ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky v časti „a to aj v prípade, ak
takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“.

5. Žalobca dôvodil, že so žalovaným nemal platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do

distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, preto dochádzalo k vyúčtovaniu platby za prístup protiprávne.
Uzatvorená Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie
miesto č. zmluvy ZPV/2014/251 zo dňa 19.3.2014 je absolútne neplatná, pre rozpor so zákonom (resp.
jeho obchádzanie); nemožnosť plnenia; omyl pri uzatváraní zmluvy a rozpor s dobrými mravmi.

6. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Dôvodil, že v prejednávanej veci ide o faktúry za
prístup do distribučnej sústavy vystavené výhradne za obdobie pred vydaním nálezu Ústavného súdu.
§ 26 ods. 23 vyhlášky, ktorého nesúlad bol vyslovený, bol až do momentu uverejnenia nálezu v Zbierke
listínvplatnostiaúčinnostiatedaaždotohtomomentubolprevšetkysubjektyajstranysporuzáväzné.V

ďalšom dôvodil, že medzi stranami sporu bola uzavretá dňa 19.3.2014 Zmluva o prístupe do regionálnej
distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto (ďalej len Zmluva o prístupe), a to slobodne a vážne,
jej obsah je určitý a zrozumiteľný, čo zmluvné strany potvrdili svojimi podpismi. Zmluva o prístupe
korešponduje s jej účelom, a to zabezpečením prístupu do distribučnej sústavy pre výrobcu elektriny v
rozsahu dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta.

7. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že Úrad pre reguláciu sieťových
odvetví vydal cenové rozhodnutie č. 0015/2014/E zo dňa 21.11.2013, ktorým stanovil 12 mesačnú
rezervovanú kapacitu na celý rok 2014, Cenové rozhodnutie č. 0008/2015/E zo dňa 27.11.2014, ktorým
stanovil 12 mesačnú rezervovanú kapacitu na rok 2015, Cenové rozhodnutie č. 0010/2016/E zo dňa

27.11.2015, ktorým stanovil 12 mesačnú rezervovanú kapacitu na rok 2016. Rezervovaná kapacita bola
v tieto roky stanovená v rovnakej výške 5. 872,6 eur/MW/mesiac. Mal za preukázané
- že dňa 19.3.2014 uzavreli strany sporu Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej
sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/251. Mal za preukázané, že žalovaný vystavoval
žalobcovi za roky 2014 a 2015 na mesačnej báze faktúry za platbu za prístup vo výške 2.092,99 eur,

ktoré boli žalobcom uhradené.

- existenciu listu žalovaného zo dňa 19.12.2013, ktorým informovalžalobcu o tom, že žalovaný ako užívateľ distribučnej sústavy nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe
a poukázal na to, že táto sa uzatvára aj v prípade, ak užívateľ nedodáva elektrinu do regionálnej
distribučnej sústavy a aj v prípade, ak užívateľovi nevzniká povinnosť v zmysle cenovej vyhlášky ÚRSO

uhradiť tarifu za prístup do sústavy.

- že žalobca výzvou na vrátenie uhradených platieb a upustenie od
protiprávneho konania zo dňa 7.3.2017, doručenou žalovanému 8.3.2017 vyzval žalovaného na vrátenie
všetkých platieb v lehote 3 dní odo dňa doručenia výzvy.

8. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 451 ods. 1 OZ (právna úprava
bezdôvodného obohatenia), zak. č. 251/2012 Z.z., zak. č. 656/2004 Z.z., zak. č. 251/2012 Z.z., Vyhlášky
č. 221/2013 Z.z. a žalobe (nad zastavenú časť v dôsledku späťvzatia časti žaloby) vyhovel.

9. Ako predbežnú otázku súd prvej inštancie riešil, či Zmluva o prístupe užívateľa

sústavydoregionálnejdistribučnejsústavypreodovzdávaciemiestoč.ZPV/2014/251uzavretástranami
sporu je platná a účinná. Dospel k záveru, že je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom. V tejto
súvislosti argumentoval, že strany sporu môžu uzavrieť v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka
aj nepomenovanú zmluvu, ale v uzavretej zmluve nebola jasne, zrozumiteľne a určite dohodnutá
cena - „platba za prístup do regionálnej distribučnej sústavy“. Podľa jej Čl. II mal žalovaný vystaviť

faktúru za prístup vo výške podľa platných a účinných rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví
a všeobecne záväzných právnych predpisov. Cena za takýto prístup však nebola a nie je určená
žiadnym platným a účinným rozhodnutím ani Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ani žiadnym
všeobecne záväzným právnym predpisom. Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013
Z.z. stanovuje len cenu za prístup v zmysle zákona o energetike, nakoľko aj z ust. § 2 a 3 tejto

vyhlášky vyplýva, že sa jedná o určenie spôsobu výpočtu ceny a tarify za prístup do distribučnej
sústavy a distribúciu elektriny. Vzhľadom na uvedené žalovaný nemohol v zmysle predmetnej zmluvy o
prístupe účtovať cenu za prístup do distribučnej sústavy na základe vyhlášky. Súd prvej inštancie teda
vychádzajúc aj zo stanoviska Ústavného súdu SR prezentovaného v Náleze sp. zn. PL. ÚS/17/2014
uzavrel, že stranami sporu uzavretá zmluva o prístupe je neplatná pre rozpor resp. obchádzanie zákona.

10. S poukazom ma vyššie uvedené častí odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR totiž
vyplýva, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká v
zmysle Zákona č. 251/2012 Z. z. výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy a pokiaľ dotknutá časť ustanovenia § 26 ods. 23

Vyhlášky ukladala výrobcom elektriny povinnosť hradiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj
v prípade, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy
uzatvorenú nemali, išlo o povinnosť nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v Zákone
č. 251/2012 Z. z. čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec
zákonného splnomocnenia pre Úrad v zmysle Zákona č. 250/2012 Z. z. upraviť platby výrobcov elektriny

za prístup do distribučných sústav.

11. Za oprávnený považoval aj nárok na úroky z omeškania a priznal ich odo dňa
13.3.2017 vzhľadom na výzvu žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia doručenú žalovanému
dňa 8.3.2017, s prihliadnutím na trojdňovú lehotu určenú v tejto výzve na plnenie.

12. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal ich podľa pomeru
úspechu žalobcu vo veci vo výške 99%.

13. K procesnému postupu súdu prvej inštancie je potrebné uviesť, že na základe

späťvzatia časti uplatneného nároku - úroku z omeškania, konanie podľa § 144 C.s.p. v tejto časti
zastavil.

14. Návrhu žalovaného na prerušenie konania až do právoplatných rozhodnutí
Okresného súdu Košice I v konaniach vedených pod sp. zn. 26Cb/56/2017 a 31Cb/10/2016 nevyhovel

a konanie neprerušil, nakoľko to považoval za nehospodárne.

15. Proti rozsudku - výroku, ktorým súd návrh na prerušenie konania zamietol, výroku,ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 50.231,76 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9% ročne z dlžnej sumy 50.213,76 eur od 14.3.2017 a výroku o nároku na náhradu trov konania
podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. h/, f/, d/, e/ a b/ C.s.p..

16. Odvolateľ dôvodí, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil žalobcom
uplatnenú pohľadávku, keď sa priklonil k právnemu názoru žalobcu, že žalovaná pohľadávka vznikla
titulom bezdôvodného obohatenia, ktorú skutočnosť odôvodnil odkazom na neplatnosť stranami sporu
uzatvorenej zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie

miesto č. ZPV/2014/251 zo dňa 19. 3.2014 (ďalej len Zmluva o prístupe).

17. Súd prvej inštancie odkazom na Nález Ústavného súdu SR dospel k záveru, že
jediným právnym základom, ktorý by mohol platne odôvodňovať akúkoľvek odplatu za užívanie
distribučnej sústavy, je výlučne zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v zmysle §
26ods.5zák.č.251/2012Z.z.oenergetike(ďalejlenzákonoenergetike).Vtejtosúvislostiargumentuje,

že účelom právneho názoru Ústavného súdu SR, obsiahnutého v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 pri
posudzovaní oprávnenosti platby za prístup do distribučnej sústavy bol záver, že titulom pre výber platby
za prístup do sústavy (ako aj akéhokoľvek iného plnenia) nesmie byť samotná vyhláška ako podzákonný
právny predpis, ale na prijatie plnenia musí existovať relevantný právny dôvod, za ktorý Ústavný súd SR
považuje zmluvu ako dvojstranný právny úkon zachytávajúci prejavy vôle oboch zmluvných strán. Podľa

názoru odvolateľa tento právny záver obsiahnutý v náleze musí platiť a byť aplikovateľný bez ohľadu
na skutočnosť, či sa jedná o zmluvu pomenovanú (v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike, alebo § 27
ods. 1 písm. b/ zákona o energetike) alebo zmluvu nepomenovanú, pretože v oboch prípadoch je titulom
a podkladom pre účtovanie a výber odplaty za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom práve
v dohodách zmluvných strán. Odvolateľ zdôraznil, že z nálezu Ústavného súdu explicitne nevyplýva

vylúčenie akýchkoľvek ďalších právnych dôvodov, s ktorými zákon spája vznik, zmenu alebo zánik
subjektívnych práv a povinností ako relevantného právneho titulu na realizáciu úhrad a prijímanie
finančnýchprostriedkovmedziužívateľomdistribučnejsústavyaprevádzkovateľomdistribučnejsústavy.
Uvádza, že výklad súdu prvej inštancie o nemožnosti vzniku práv a povinnosti z akýchkoľvek iných
právnych dôvodov a nemožnosti uzatvárania zmluvných vzťahov s obsahom zodpovedajúcim dohode

zmluvných strán, je v rozpore so zásadou autonómie vôle subjektov súkromného práva zakotveného v
článku 2 ods. 3 Ústavy SR.

18. V ďalšom odvolateľ dôvodí, že medzi stranami sporu bola uzatvorená Zmluva o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len Zmluva o prístupe), ktorou sa žalovaný zaviazal

umožniť žalobcovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej
kapacity, odovzdávacieho miesta č. 1312923 zariadenia výrobcu umiestneného v lokalite Mokrá Lúka,
a to za podmienok dohodnutých v zmluve o prístupe po splnení technických a obchodných podmienok
žalovaného a žalobca sa zaviazal zaplatiť žalovanému platbu za prístup do regionálnej distribučnej
sústavy podľa zmluvy o prístupe. V tejto súvislosti zdôraznil, že zákon o energetike nepozná len zmluvu

o prístupe a distribúcii (§ 26 ods. 5 zákona o energetike), ale aj samotnú zmluvu o prístupe (§ 27 ods.
1 písm. b/ zákona o energetike).

19. Tvrdí, že zákonodarca právnymi predpismi vrátane zákona o energetike upravil určité zmluvné typy,
avšak týmto krokom nemal v úmysle obmedziť zmluvnú voľnosť subjektom. Uvedené podľa názoru

odvolateľa vyplýva aj z dôvodovej správy k § 26 zákona o energetike, ktorá uvádza, že cieľom
dotknutého ustanovenia bolo vymedziť hlavné typy zmlúv na trhu s elektrinou. V prípade § 26
zákona o energetike nemožno vyvodiť záver, že výpočet zmluvných vzťahov je taxatívny, bez možnosti
uzatvorenia akéhokoľvek iného zmluvného vzťahu medzi účastníkmi trhu s elektrinou.

20. V ďalšom argumentuje, že nie je správny záver súdu prvej inštancie o neplatnosti posudzovanej
zmluvy o prístupe z dôvodu nedostatočného určenia ceny s odôvodnením, že „cena za takýto prístup
nebola a nie je určená žiadnym platným a účinným rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví,
ani žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom. Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví
stanovuje len cenu za prístup v zmysle zákona o energetike....“ Odvolateľ zdôraznil, že v otázkach,

ktoré samotná posudzovaná zmluva o prístupe alebo v nej pripojené obchodné podmienky žalovaného
neupravujú, sa bude zmluva riadiť súvisiacimi ustanoveniami zákona o energetike, vyhlášky o pravidlách
trhu a cenovej vyhlášky, ako aj ďalšími platnými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa k právam a
povinnostiam sporových strán v súvislosti s plnením predmetu zmluvy. Nie je teda možné prijať záverkonštatovaný v rozsudku súdu prvej inštancie, že z dôvodu, že sa v prípade zmluvy o prístupe nejedná
o zmluvu o prístupe a distribúcii v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike, ale zmluvu o prístupe
v zmysle § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o energetike, alebo o zmluvu nepomenovanú v zmysle § 269

ods. 2 Obchodného zákonníka, na túto ani na práva a povinnosti zmluvných strán v nej obsiahnuté sa
nevzťahujúplatnéprávnepredpisynaúsekureguláciesieťovýchodvetví,anicenovérozhodnutiaURSO.
Rovnako nie je možné prijať záver, že predmet jej plnenia nemôže byť určený spôsobom stanoveným
cenovým rozhodnutím URSO alebo normami platných právnych predpisov na úseku regulácie sieťových
odvetví.

21. V ďalšom odvolateľ poukázal na skutočnosť, že z konania žalobcu je zrejmé, že považoval zmluvu
o prístupe do sústavy za platnú, pretože užíval práva z nej vyplývajúce a plnil aj povinnosti z nej
vyplývajúce. Bol si teda vedomý skutočnosti o existencii zmluvného vzťahu so žalovaným, ako aj
skutočnosti o užívaní distribučnej sústavy žalovaného. Práve z tohto dôvodu realizoval dobrovoľne
úhrady odplaty za užívanie distribučnej sústavy v prospech žalovaného. Poukázal na skutočnosť, že

v prípade dobrovoľného plnenia dlžníka vychádza právo z toho, že dlžník plnil podľa práva len to, čo
plniť mal. Na základe tejto skutočnosti sa takýto dlžník nemôže domáhať vrátenia už poskytnutého
plnenia z dôvodu bezdôvodného obohatenia, pretože nárok na vrátenie poskytnutého plnenia bez
právneho dôvodu je daný iba vtedy, ak ten, kto plnil, nemal vedomosť a vzhľadom na okolnosti prípadu
nemohol mať vedomosť o tom, že nie je povinný plniť, alebo, že ten, komu plní, nie je oprávnený

plnenie prijať. V súvislosti s konkludentným prejavom vôle žalobcu vo forme dobrovoľných úhrad
faktúr za užívanie distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu v zmysle dohody strán sporu
obsiahnutejvposudzovanejzmluveoprístupe,jetakplnenieuznanímzáväzkužalobcuvočižalovanému
z predmetných žalobcom dobrovoľne uhrádzaných faktúr.

22. Za nesprávny považuje odvolateľ aj záver súdu prvej inštancie, že žalobca ako výrobca elektriny
z obnoviteľných zdrojov energie, nemôže elektrinu distribuovať a dodávať inému subjektu ako
prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, lebo v opačnom prípade by prišiel o zákonnú podporu podľa
zák. č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby.
Dôvodí, že žalobca ako vlastník zariadenia na výrobu elektriny má a aj v minulosti mal v zmysle § 13

zákona o energetike možnosť prepojiť svoje zariadenie na výrobu elektriny s odberným zariadením, do
ktorého je vyrobená elektrina dodávaná priamym vedením t.j. bez využitia distribučnej sústavy.

23. V ďalšom odvolateľ namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie pokiaľ ide o
posúdenie pojmu „prístup do distribučnej sústavy“. Dôvodí, že žalobca účelovo spája využívanie

distribučnej sústavy s distribúciou elektriny. Podľa názoru odvolateľa uvedené výrazy nie sú totožné,
ktorá skutočnosť je nepochybná zo samotného znenia ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike,
definujúceho zmluvu o prístupe do sústavy, podľa ktorého sa zmluvou o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy: (i) rezervovať dohodnutú
distribučnú kapacitu, (ii) umožniť prístup do sústavy a (iii) prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou

množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s
používanímprenosovejsústavy,a(iv)účastníktrhuselektrinousazaväzuje zaplatiťcenuzaposkytnutie
distribučných a súvisiacich služieb. Podľa názoru odvolateľa z uvedenej dikcie zákona a zákonodarcom
použitej spojky a je zrejmé, že tento nepovažuje obsah prístupu do sústavy za totožný s obsahom
distribúcie elektriny, t.j. prepravou elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel

jej prepravy odberateľom elektriny.

24. Podľa názoru odvolateľa je pojem prístup do sústavy obsahovo širším ako pojem distribúcia, pričom
z povahy oboch pojmov je zrejmé, že samotná existencia prístupu je nevyhnutným predpokladom tak
distribúcie ako aj akéhokoľvek iného spôsobu využívania distribučnej sústavy, či už v podobe dodávky

elektriny do sústavy alebo odberu elektriny zo sústavy. Nie je preto možné prijať opačný žalobcom
uplatňovaný výklad a to, že samotná distribúcia je predpokladom existencie prístupu do sústavy. Takýto
výklad totiž nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia.

25. V ďalšom odvolateľ zdôraznil, že žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy je z titulu

svojho vlastníckeho práva k regionálnej distribučnej sústave v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka
oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať a používať jeho plody a úžitky a nakladať s
ním. Právo tretej osoby užívať distribučnú sústavu žalovaného je ustanovením § 2 písm. a/ ods.
12, 2 zákona o energetike obsahovo prejavené predovšetkým prostredníctvom prístupu tretej osobydo distribučnej sústavy žalovaného. Jednou zo zmlúv, prostredníctvom ktorých by žalobca mohol od
žalovaného nadobudnúť oprávnenie užívať distribučnú sústavu žalovaného v rozsahu obmedzenom
výškou dohodnutej rezervovanej distribučnej kapacity za určitú dohodnutú odplatu, je zmluva o

prístupe do sústavy, ktorej platnosť žalobca a súd prvej inštancie spochybňuje, čím popiera existenciu
akéhokoľvek titulu, ktorý by ho oprávňoval na užívanie distribučnej sústavy žalovaného.

26. Argumentuje, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že uzatvorená zmluva o prístupe je neplatná,
potom žalobca nedisponuje relevantným právnym titulom na užívanie distribučnej sústavy a teda

užívanie distribučnej sústavy žalovaného neosvedčil. V takom prípade však dochádza k bezdôvodnému
obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle § 451 a nasl. OZ. Zdôraznil, že je vlastníkom
elektrickej prípojky, ktorá spája zariadenie žalobcu na výrobu elektriny s distribučnou sústavou
žalovaného a ktorá je spolu s určeným meradlom súčasťou distribučnej sústavy, ktoré zariadenia sú
zariadeniami nevyhnutnými k prevádzkovaniu sústavy, dodávke žalobcom vyrobenej elektriny (meranej
meracím zariadením, ktorých využitie je nevyhnutné k tomu, aby žalobca realizoval svoje právo na

dodávku elektriny). Pre naplnenie záväzku žalobcu na dodávku elektriny žalovanému je užívanie
distribučnej sústavy nevyhnutné. Žalobca ako vlastník zariadenia na výrobu elektriny má v zmysle §
13 zákona o energetike možnosť prepojiť svoje zariadenie na výrobu elektriny s odberným zariadením,
do ktorého je vyrobená elektrina dodávaná priamym vedením, t.j. bez využitia distribučnej sústavy
žalovaného, a teda aj bez akéhokoľvek využívania jeho distribučnej sústavy. Voľba pripojiť svoje

zariadenie do distribučnej sústavy žalovaného, ako aj voľba užívať distribučnú sústavu žalovaného a
dodávať vyrobenú elektrinu žalovanému prostredníctvom jeho distribučnej sústavy bola dobrovoľným
rozhodnutím žalobcu, ktorý si sám na základe svojho vlastného uváženia zvolil tú zo zákonom
ponúkaných možností, ktorú považoval v čase svojho rozhodovania za ekonomický výhodnejšiu.
Distribučná sústava žalovaného teda bola v žalovanom období zo strany žalobcu využívaná a v prípade,

ak na jej užívanie žalobca neosvedčí žiaden iný právny dôvod, je užívaná bez právneho dôvodu, čím
dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného.

27. Vzhľadom na uvedené, má teda žalovaný na fakturované sumy oprávnený nárok a to bez ohľadu
na to, či súd predmetné platby žalobcu v prospech žalovaného posúdi ako úhradu dohodnutej odplaty

za užívanie distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného žalobcom na podklade dohody strán
sporu, alebo ako úhradu nárokov žalovaného z titulu bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním
distribučnej sústavy žalovaného žalobcom bez právneho dôvodu.

28. V ďalšom odvolateľ namieta, že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia nezobral do

úvahy argumentáciu ani dôkazy predložené žalovaným v jeho vyjadrení zo dňa 25.4.2018 a týmito sa
pri posudzovaní veci samej a rozhodovaní vo veci samej vôbec nezaoberal a so žiadnym z nich sa v
odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal. Nepovažoval za potrebné ani ozrejmiť dôvody, pre
ktoré predmetné argumenty žalovaného a žalovaným predkladané dôkazy nepovažoval pre rozhodnutie
vo veci samej za potrebné. Bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia nevykonal dokazovanie, ktoré bolo

nevyhnutné pre spravodlivé posúdenie veci. Dôkazy, na ktoré žalovaný poukazoval súd prvej inštancie
nevyhodnotil.

29. V ďalšom sa odvolateľ venuje problematike účinkov nálezu Ústavného súdu SR ex nunc a
nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia. Na základe uvedeného sa domáha, aby odvolací

súd rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil a žalobu zamietol, resp. ho zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

30. Žalobca v svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhoval rozsudok ako vecne správny potvrdiť
s tým, že jeho vyjadrenie je v podstate zopakovaním argumentácie už prednesenej v konaní pred súdom

prvej inštancie.

31. Žalovaný reagujúc na vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu argumentuje skutočnosťami už
uvádzanými v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a následne v odvolaní.

32. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a dospel
k záveru, že nie je dôvodné.33. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal skutočnosťou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú
prípustnými dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ ako odvolací dôvod

uvádza dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b), t.j. že mu súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňoval mu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces; písm. f), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam; písm. h), t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci; písm. d), t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci; písm. e), t.j. zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené a písm. a), t.j. že neboli splnené procesné podmienky.

34. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym

posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho

vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie
správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

35. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa
strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že

dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť
súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí
umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré
z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú. (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS
132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6/ CSP ods. 1 strany sporu majú v konaní rovné postavenie

spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom
vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane
poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane
bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne

nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán
predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a
právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného
práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom sporu.

36. Ďalší odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom

na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kdelogický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim

z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.

37. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť

(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý -
hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,
súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy
musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

38. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p., odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ C.s.p., ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania

formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

39. Je nepochybné, že Ústavný súd SR nálezom sp. zn. PL. ÚS 17/2014 rozhodol, že:
1. Ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy

a distribúcii elektriny“ vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa
ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 13
ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 1 a čl. 123 Ústavy SR a v spojení s čl.
1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vo zvyšnej časti
návrhu skupiny poslancov Národnej rady SR nevyhovel.

40. Ústavný súd tak svojím rozhodnutím ustálil, že: „Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby
(„ceny“) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle zákona o energetike na základe uzatvorenej
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Pokiaľ zákonný
právny predpis ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej

sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu
o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených
pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných
sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle
zákona o regulácií upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.“

41. Z nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup
do distribučnej sústavy vzniká v zmysle Zákona č. 251/2012 Z.z. výlučne na základe uzatvorenej
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Je nepochybné, že
žalovaný a žalobca nemali uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny,

ktorej podstatné náležitosti sú vymedzené v § 26 ods. 5 Zákona o energetike (uvedené žalovaný
nerozporoval). Žalovaný tvrdí, že aj zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej
sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/251 môže byť právnym základom pre účtovanie platieb.
Predmetnou zmluvou uzatvorenou stranami sporu dňa 19.3.2014 sa žalovaný ako prevádzkovateľ
regionálnej distribučnej sústavy zaviazal pre žalovaného ako užívateľa umožniť mu prístup do

regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho
miesta podľa čl. 3 tejto zmluvy a za podmienok dohodnutých v zmluve po splnení technických a
obchodných podmienok prevádzkovateľa RDS a žalobca sa zaviazal zaplatiť prevádzkovateľovi platbu
za prístup do regionálnej distribučnej sústavy (čl. 1).

42. Základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou sú vymedzené v § 26 Zákona č. 251/2012 Z.z.
Národnej rady SR o energetike a o zmene a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o
energetike). Podľa § 26 os. 3 zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy sa zaväzuje prevádzkovateľ
distribučnej sústavy zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne dohodnutej výške a posplnení obchodných podmienok a technických podmienok pripojiť k distribučnej sústave zariadenie
žiadateľa na výrobu, distribúciu alebo odber elektriny a zabezpečiť dohodnutú kapacitu vo výške podľa
zmluvy a žiadateľ sa zaväzuje uhradiť cenu za pripojenie. Zmluva o prístupe je definovaná v § 26 ods. 5

a to, že sa ňou zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť
prístup do sústavy a v prípade účastníka trhu s elektrinou iného ako výrobcu elektriny aj prepraviť
pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzený výškou rezervovanej kapacity,
vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje
zaplatiť cenu za prístup a cenu za poskytnutie distribučných služieb a súvisiacich služieb.

43. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny vymedzuje povinnosti
prevádzkovateľa distribučnej sústavy to 1. rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, 2. umožniť
prístup do sústavy a 3. prepraviť účastníkovi trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzený
výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy. Citované
ustanovenie teda pojmovo vymedzuje podstatné náležitosti Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy

a distribúcii elektriny a zároveň vymedzuje obsah pojmu prístup do sústavy v zmysle § 2 písm. a) bod
12.2 Zákona č. 251/2012. Distribúciou elektriny je v zmysle § 2b bod 4 preprava elektriny distribučnou
sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny. Nie sú preto
namieste rozsiahle - polemiky odvolateľa ohľadom toho, či musí alebo nemusí zmluva o prístupe
obsahovať všetky povinnosti strán sporu tak, ako sú vymedzené v zákonnej definícii.

44. Distribučnými a súvisiacimi službami, za poskytnutie ktorých sa účastník trhu s elektrinou zaväzuje
zaplatiť cenu na základe zmluvy do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny je potrebné rozumieť
všetky tri povinnosti, ktoré z takejto zmluvy prevádzkovateľovi distribučnej sústavy vyplývajú a to vrátane
prepravy elektriny. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky hovorí o

platbe za prístup do distribučnej sústavy výrobcami elektriny, avšak tento pojem je potrebné vykladať v
súlade s ustanovením § 26 v súlade s § 2 písm. a) bod 12.2 Zákona č. 251/2012 Z.z., ktorý je realizovaný
na základe Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny definovanej v ustanovení §
26 ods. 5 Zákona č. 251/2012.

45.ÚstavnýsúdSRvsvojomnálezejasneuviedol,že,akžalobcanemásožalovanýmplatneuzatvorenú
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, tak nemožno od neho požadovať platbu za prístup do tejto
sústavy. Ak žalovaný uzavretie tejto zmluvy nepreukázal (dôkazné bremeno ohľadne tejto skutočnosti
zaťažuje jeho), tak na tento stav dopadajú vyššie uvedené závery rozhodnutia Ústavného súdu SR.

46. K polemike odvolateľa o účinkoch nálezu Ústavného súdu SR, odvolací súd udáva, že pre vyslovenie
účinkov predmetného nálezu je podstatné uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/06-4 zo
dňa 11.10.2006, ktorým Ústavný súd SR zjednotil odchýlne právne názory svojich senátov v otázke
účinkov nálezu a uprednostnil princíp ústavnosti, teda priklonil sa k názoru, že rozhodnutie Ústavného
súdu SR má účinky ex tunc. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovania ústavnosti a

zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. K názoru, že nález Ústavného súdu SR
o nesúlade právnych predpisov s Ústavou SR má hmotnoprávne účinky ex tunc, sa priklonil Ústavný
súd SR aj v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 51/06 zo dňa 8.6.2006 a v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 72/06 zo dňa
14.6.2006.

47. Odvolací súd nerozporuje tvrdenie žalovaného, že účastníci na trhu s elektrinou
môžu medzi sebou uzatvoriť aj iné zmluvy ako tie, ktoré sú uvedené v § 26 zákona o energetike a to s
poukazom na § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Avšak pokiaľ ide o účtovanú platbu za prístup do
distribučnej sústavy podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR a vyššie citovaných ustanovení zákona o
energetike, účinného do 31.12.2018, je viazaná na uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy

a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, teda zmluvy, ktorá obsahuje podstatné
náležitostí tak, ako je to uvedené v tomto ustanovení.

48. Je potrebné zdôrazniť, že „prístup“ do sústavy bol v zmysle právnej úpravy § 2 ods. 2 bod 12
zákona o energetike účinnej do 31.12.2018 jasne definovaný ako prístup na základe zmluvy o prístupe

do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do sústavy sa rozumie právo využívať
distribučnú kapacitu v rozsahu zmluvne dohodnutej prepravnej kapacity.49. Zákon teda jednoznačne stanovoval, že prístup do sústavy podľa zákona o energetike je prístupom
na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny. Preto aj platbu za prístup do
distribučnej sústavy možno účtovať len na základe zmluvy o prístupe s právami a povinnosťami strán

už uvedenými vyššie.

50. K tvrdeniu žalovaného, že z rozhodnutia Ústavného súdu nemožno vyvodiť, že by právny základ
pre fakturovanie a vybranie platby za prístup do distribučnej sústavy bol definovaný výlučne zmluvou
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, a to s

poukazom na skutočnosť, že Ústavný súd na viacerých miestach odkazuje len na zmluvu o prístupe
bez úpravy distribúcie elektriny, v podstate uvádzajúc, že zmluva o prístupe uzavretá stranami sporu
predstavuje perfektný právny základ pre účtovanie platby za prístup do distribučnej sústavy, je potrebné
uviesť, že Ústavný súd dôvodil, že pre výrobcov elektriny, ktorí majú s prevádzkovateľom regionálnej
distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, je právnym základom ich
povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy samotná uzatvorená zmluva o prístupe do

distribučnej sústavy s poukazom na § 26 ods. 5 zákona o energetike.

51. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak takáto zmluva nebola medzi stranami uzatvorená, resp. jej
existencia nebola v konaní preukázaná, nie je daná existencia právneho titulu žalovaného na účtovanie
a vyberanie platby za prístup do distribučnej sústavy. Nemôže byť teda právnym základom pre účtovanie

a vyberanie platby za prístup do distribučnej sústavy zmluva, ktorá podstatné náležitosti ustanovené
v § 26 ods. 5 zákona o energetike neobsahuje. Služba prístupu do distribučnej siete žalovaného je
spoplatnenou službou, avšak platbu za ňu možno vyberať len v zákonom a rozhodnutím Ústavného
súdu SR v určených medziach.

52. Nespornou bola v konaní aj skutočnosť, že žalobca platby za prístup za obdobie rokov 2014 až 2015
zaplatil. Výška zaplatených platieb za prístup žalobcom žalovanému v konaní nebola sporná; nebola
preukázaná existencia právneho titulu, teda uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a
distribúcií elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, ktorý by žalovaného oprávňoval na účtovanie
a vyberanie platby za prístup do distribučnej sústavy od žalobcu, aj odvolací súd, tak ako súd prvej

inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

53. Len pre úplnosť odvolací súd k stranami sporu uzatvorenej zmluve o prístupe uvádza:

Podľa § 39 OZ je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho

obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 OZ je neplatnosťou
absolútnou, ktorá pôsobí priamo zo zákona (ex lege) a od začiatku (ex nunc) takže práva a povinností
z takého úkonu vôbec nevzniknú. Povedané inak, ak je zmluva absolútne neplatná, hľadí sa na ňu ako
keby vôbec nebola uzavretá. Súd na ňu prihliada ex offo, t.j. z úradnej povinnosti, teda bez ohľadu na
to, či sa jej strany sporu dovolávajú alebo nie.

54.Právnyúkonobchádzazákon(svojimobsahomaleboúčelom)vtedy,akniejesícevpriamomrozpore
sozákonom,alesvojimiúčinkami,najmäsvojimúčelomjehocieleobchádza,tedaprávnyúkonsmerujek
dôsledkom, ktoré síce výslovne zakázané nie sú, ale odporujú zmyslu a účelu zákonnej úpravy. Konajúci
ním vlastne sleduje, aby zákon dodržaný nebol.

55. Odvolací súd dospel k záveru (rovnako ako aj súd prvej inštancie), že zmluva o prístupe uzavretá
stranami sporu je absolútne neplatnou pre obchádzanie zákona aj tým, že jej cieľom je obísť zákonnú
úpravu platby za prístup s tým, že žalovaný prístup ako bol definovaný v § 2 ods. 2 bod 12 zákona o
energetike žalobcovi na základe tejto zmluvy ani neposkytuje.

56. K žalovaným navrhovaným novým dôkazom odvolací súd udáva:

Ustanovenie § 150 C.s.p. zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu - povinnosť
tvrdiť a na dané tvrdenie predložiť dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť (dôkazné bremeno). Povinnosť

strany sporu uviesť skutkové tvrdenia a označiť dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť sa vzťahuje na
všetky skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Ide teda
o tie právne skutočnosti, ktoré spôsobia vznik jej nároku alebo zánik jej povinnosti (skutkové tvrdenia
žalobcu sú prostriedkami procesného útoku, žalovaného prostriedkami procesnej obrany). Dôsledkomtoho,žetvrdenieniejepreukázané(resp.súdhonepovažujezapravdivé)jeprestranusporunepriaznivé
rozhodnutie.

57. Na uvedené odvolací súd poukazuje, pretože chce zdôrazniť, že rozhodnutie vo veci samej
je ovplyvnené aktivitou strán sporu, t.j. ich tvrdeniami a označovaním dôkazov na preukázanie ich
pravdivosti, ktoré sú následne sudcom v zmysle princípu voľného hodnotenia dôkazov vyhodnocované
ako preukázané alebo nie. Zákonná koncentrácia konania sa uplatňuje v konaní pred súdom prvej
inštancie aj v opravných konaniach a znamená, že strany sporu nemôžu vykonávať niektoré procesné

úkony kedykoľvek počas konania, ale len v jeho určitom štádiu.

58. Procesné úkony strán sporu, ktoré podliehajú koncentrácií konania, sú prostriedky procesného útoku
a procesnej obrany. Platí o nich, že ich možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa
dokazovanie končí. Po tomto úkone súdu sa na ďalšie prostriedky procesného úkonu, resp. procesnej
obrany strán sporu neprihliada.

59. Je pravdou, že prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany možno za istých okolností,
ak neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie (tzv. novoty) uplatniť aj v odvolacom konaní a to za
podmienok uvedených v § 366 C.s.p. a to vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu,
alebo nesprávneho obsadenia súdu; ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré

mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol
uplatniť pred súdom prvej inštancie. Aj tu však platí, že musia byť uplatnené do konca lehoty na podanie
odvolania.

60. Na uvedené odvolací súd upozorňuje vzhľadom na skutočnosť, že odvolateľ v odvolaní predkladá

nové dôkazy, ktoré v konaní pred súdom prvej inštancie uvádzané neboli (Ministerstva hospodárstva SR
zo dňa 20.4.2018). Je nepochybné, že v prejednávanej veci ide o nové dôkazy predložené v odvolacom
konaní, pričom nie sú splnené podmienky na to, aby sa nimi odvolací súd zaoberal (viď vyššie).

61. K námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy navrhované žalovaným,

odvolací súd udáva, že v civilnom sporovom konaní súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie
dokazovanie a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185
ods. 1 C.s.p.). Ak teda súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nemožno uvedené
považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv.

62. Odvolací súd prisvedčuje odvolateľovi, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzí základné zásady spravodlivého súdneho konania. Nie je ale potrebné, aby dal súd odpoveď na
každú otázku nastolenú účastníkom konania, ale len na takú, ktorá je pre rozhodnutie súdu právne
významná. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia súdu

prvej inštancie, atribúty odôvodnenia súdneho rozhodnutia uvedené v § 220 ods. 2 C.s.p. spĺňa.

63. K argumentácii žalovaného uvedenej o odvolaní, že ak teda by bola stranami sporu uzavretá
zmluva o prístupe neplatná, potom žalobca nedisponuje relevantným právnym titulom na užívanie
distribučnej sústavy žalovaného a dochádza tak k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor

žalovaného v zmysle § 451a nasl. Obchodného zákonníka, teda žalovaný mal počas žalovaného
obdobia na fakturované sumy, ktorých vrátenia sa žalobca domáha, oprávnený nárok a to bez ohľadu
na to, či súd predmetné platby žalobcu v prospech žalovaného posúdi ako úhradu dohodnutej platby
za užívanie distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného na podklade dohody strán sporu, alebo
ako úhradu nárokov žalovaného titulom bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním distribučnej

sústavy žalovaného žalobcom bez právneho dôvodu odvolací súd udáva:

Civilný proces (konanie pred súdom) má svoje pravidlá. Predstavuje zákonom upravený postup jeho
subjektovpriprejednávaníarozhodovaníprávnychvecípatriacichdocivilnejsúdnejprávomoci.Sporové
konanie (konanie o súkromnoprávnych otázkach subjektov práva) môže začať len na návrh, t.j. žalobou

ako procesným úkonom smerujúcim k ochrane tvrdeného subjektívneho práva. Civilné sporové konanie
je teda ovládané dispozičnou zásadou a začína výlučne na základe žaloby, ktorá je predpokladom
vecného prejednávania veci a ktorou sa žalobca môže dožadovať, aby sa rozhodlo aj o splnení
povinnosti (mimo iného).64. Predmetom tohto konania (o ktorom súd rozhodoval) bol nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia. O tomto nároku súd rozhodoval a jeho existencia bola predmetom dokazovania pred súdom

prvej inštancie. Povedané inak, súd zisťoval, či boli v konaní preukázané skutočnosti umožňujúce prijať
záver, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil (niektorým zo spôsobov uvedených v § 451
ods. 2 OZ), v dôsledku čoho mu vznikla zákonom stanovená povinnosť toto obohatenie vydať (§ 451
ods. 1 OZ). Žalovaný tvrdí, že na platby hradené žalobcom by mal právo (viď vyššie ) titulom užívania
distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného bez právneho dôvodu.

65. Odvolací súd konštatuje, že tento nárok žalovaného v konaní uplatnený nebol a to ani ako
hmotnoprávna námietka (§ 152 C.s.p.), na ktorú sa vzťahujú obdobné obsahové náležitosti ako na
žalobu, ani v žiadnej inej forme pripúšťajúcej jeho preskúmanie súdom. Len pre úplnosť odvolací súd
udáva, že aj na toto tvrdenie žalovaného (ako prostriedku procesnej obrany) sa vzťahuje sudcovská
koncentrácia konania (§ 153 C.s.p.). Ak by aj tvrdenie žalovaného jeho o nároku spĺňalo formálne

náležitosti umožňujúce súdu začať o ňom konanie (čo nespĺňa) jeho uplatnenie v odvolaní rozhodne
nemožno považovať za uplatnenie včas.

66. K tvrdeniu žalovaného, že dobrovoľná úhrada faktúr je v svojej podstate uznaním záväzku, čim je
založená právna domnienka existencie záväzku v čase uznania, pričom žalobca v súlade s § 192 C.s.p.,

dôkaz opaku v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil, odvolací súd udáva:

Uznanie záväzku je zabezpečovacím inštitútom, a to v tom zmysle, že zlepšuje procesné postavenie
veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť splnenie pohľadávky, (existencia záväzku sa v čase splnenia
predpokladá, pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje dlžníka).

Je nepochybné, že v súlade s § 323 ods. 2 OBZ sa za uznanie nepremlčaného záväzku považujú aj
právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3., t.j. plnenie úrokov a čiastočné plnenie záväzku, ak možno
usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

67. Odvolací súd konštatuje, že odvolateľ sa mýli, ak má za to, že dobrovoľnú úhradu jednotlivých faktúr

možnopovažovaťzauznaniezáväzkužalobcom.Jednak,vprípadecharakteruzáväzkunejdeozáväzok
s deliteľným predmetom plnenia, a ani o čiastočné plnenie žalobcom, (kedy by poskytoval žalovanému
len časť plnenia, hoci podľa zmluvy mal poskytnúť celé) a nie je splnená ani ďalšia zákonná podmienka,
pretože nemožno usudzovať v prejednávanej veci, že by žalobca plnením uznal účtovaný záväzok. Ako
totiž prezentoval počas konania, (a čo bolo aj preukázané), platby uhrádzal preto, že mu túto povinnosť

ukladalo neústavné znenie vyhlášky.

68. Na základe uvedeného bolo preto rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdené ako vecne správne
(§ 387 ods. 1 C.s.p.).

69. Odvolanie proti výroku, ktorým súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania zamietol, bolo podľa
§ 386 ods. 1 písm. c/ C.s.p. odmietnuté, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie
je prípustné (§ 357 písm. n/ C.s.p.).

70. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 C.s.p.
tak, že úspešnému žalobcovi bol priznaný v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté
súdom prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom.

71. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov
3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).