Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. február 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/211/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110208565
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110208565.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa METRO Bratislava a.s., Primaciálne námestie
č. 1, Bratislava, IČO: 35 732 881, práv. zast. JUDr. Henrietou Danišovou, advokátkou, Muchovo
námestie 1, Bratislava proti odporcovi 1/ Doprastav a.s., Drieňová 27, Bratislava, IČO: 31 333 320
a 2/ obchodná spoločnosť Bilfinger MCE GmbH, Lunzerstrasse 64, A - 4031, Linz, Rakúsko, obaja
práv. zast. JUDr. Borisom Bohunským, Kozia 20, Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku a o

odvolaní účastníkov proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 32Cb/102/2010-411
z 21.5.2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 32Cb/102/2010-411 z
21.5.2015 v napadnutej zastavujúcej časti týkajúcej sa odporcu 1/ p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil konanie a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť
odporcovi 1/ a 2/ náhradu trov právneho zastúpenia v sume 197,21 EUR k rukám ich právneho
zástupcu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Zastavujúcu časť odôvodnil tým, že podľa § 40 ods.
1 zák. č. 244/2002 Z.z. sa účastník rozhodcovského konania môže žalobou podanou na príslušnom

súde domáhať zrušenia iba tuzemského rozhodcovského rozsudku a tým je podľa § 44 ods. 1 zák.
č. 244/2002 Z.z. rozhodcovský rozsudok vydaný na území Slovenskej republiky. V odôvodnení ďalej
vyslovil názor, že miesto rozhodcovského konania môže byť v Slovenskej republike, pričom však
výsledkom konania nemusí byť automaticky vydanie tuzemského rozhodcovského rozsudku ale môže to
byť i vydanie cudzozemského rozsudku. Poukázal na to, že celé rozhodcovské konanie sa viedlo podľa
rozhodcovských pravidiel Medzinárodného rozhodcovského súdu Medzinárodnej obchodnej komory

(ICC) v Paríži. Konštatoval, že aj zo samotného rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že bol vydaný v
Paríži a to Medzinárodným rozhodcovským súdom pri Medzinárodnej obchodnej komore (ICC) v jeho
sídle v Paríži, nachádza sa na ňom hlavička súdu s jeho identifikačnými údajmi a spisovou značkou
(15789/JNH/GZ), ktorá bola rozsudku pridelená Medzinárodným rozhodcovským súdom. So zreteľom
na uvedené uzavrel, že uvedený rozsudok nemá povahu tuzemského rozhodcovského rozsudku ale
cudzozemského rozsudku a preto nie je možné aplikovať § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. a nie je

daná právomoc súdu Slovenskej republiky. Výrok týkajúci sa náhrady trov konania odôvodnil úspechom
odporcov v konaní a odkazom na § 142 ods. 1 O.s.p. a §§ 11 ods. 1, 1 ods. 3 v spojení s ust. § 13a
ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z.z.

Proti tomuto uzneseniu podali včas odvolanie účastníci konania.

Navrhovateľ navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Vytýkal súdu, že ak v danej veci zistil, že nie je daná právomoc slovenského súdu, tak potom voveci nemal od počiatku vôbec konať ale postupovať podľa § 103 a § 104 O.s.p. a vec ihneď postúpiť
príslušnému orgánu so zachovaním účinkov spojených s podaním návrhu na začatie konania. Súd teda
mal zastaviť konanie bez toho, aby vykonal akýkoľvek úkon, takto však nekonal. Naopak konal zdĺhavo

a nehospodárne. Namietal, že ak teda súd tvrdí, s čím žalobca nesúhlasí, že napádaný rozhodcovský
rozsudok nebol vydaný na území Slovenskej republiky a preto nie je daná právomoc slovenského súdu,
mal povedať aj to, kto je príslušný na rozhodovanie a tomuto orgánu vec postúpiť. Konštatoval, že súd
prvého stupňa nepostupoval v súlade s § 104 os. 1 O.s.p.. Ďalej namietal, že sa súd prvého stupňa
vôbec nevysporiadal s tým kto je odporca 2/. Uviedol, že je nesporné, že odporca 2/ zanikol. Pôvodne

označený odporca 2/ bol z registra firiem Rakúskej republiky vymazaný 4.5.2004 s tým, že žiadosť o
výmaz bola doručená 21.4.2014. Uzavrel, že súd prvého stupňa nemohol uviesť spoločnosť Bilfinger
MCE Gmbh & Co za odporcu 2/ preto túto spoločnosť nemožno považovať za účastníka konania. Ďalej
vytýkal súdu prvého stupňa, že pri rozhodovaní o trovách nesprávne postupoval podľa § 142 ods. 1
O.s.p., keďže konanie zastavil a preto mal postupovať podľa § 146 O.s.p.. Napokon uviedol, že súd
prvého stupňa nerozhodol o jej žiadosti na vrátenie súdneho poplatku.

Odporcovia navrhli uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť, nakoľko slovenský
súd nemôže vec postúpiť zahraničnému súdu, či zahraničnému orgánu, takýto postup nevyplýva zo
žiadnej normy EÚ, medzinárodnej zmluvy, či princípov medzinárodného práva. Odporcovia však podali
odvolanie do časti uznesenia týkajúcej sa náhrady trov konania. Namietal, že uznesenie súdu prvého

stupňa je v časti týkajúcej sa náhrady trov konania nepreskúmateľné, nakoľko súd nezdôvodnil, prečo
základnú sadzbu tarifnej odmeny posudzoval podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky a nie podľa § 10 ods.
2 vyhlášky. Súd má v prvom rade skúmať, či v navrhovateľ veci je možné hodnotu práva vyjadriť v
peniazoch. Vyslovil názor, že v danom prípade je hodnota práva v peniazoch vyjadriteľná a zistiteľná bez
akýchkoľvek ťažkostí, nakoľko predmetom konania bolo zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorým bol

navrhovateľ zaviazaný zaplatiť odporcom 1/ a 2/ istinu 1.869.958,02 EUR spolu s úrokmi z omeškania a
trovami 50.000,- USD, priznaná suma celkove predstavuje 2.329.660,91 EUR, z ktorej mal súd prvého
stupňa správne pri výpočte odmeny za úkony poskytnutých právnych služieb vychádzať.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a

dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je správne iba sčasti.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi súdu prvého stupňa, pre ktoré konanie voči
odporcovi 1/ zastavil a vzhľadom na zásadu hospodárnosti nepovažuje za potrebné dôvody opakovať.
Slovenský súd nemôže postúpiť vec zahraničnému súdu, či zahraničnému orgánu, nakoľko takýto

postup nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a taktiež zo žiadneho predpisu nevyplýva pre konajúci
súd povinnosť v uznesení o zastavení konania určiť, ktorý cudzozemský orgán či súd má právomoc a je
príslušný vo veci rozhodnúť. So zreteľom na uvedené nepovažoval odvolací súd námietky navrhovateľa
za dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa zastavenia konania podľa § 219 ods. 1
O.s.p. ako vecne správne potvrdil, avšak iba vo vzťahu k odporcovi 1/, nakoľko za dôvodné považoval

námietky navrhovateľa týkajúce sa subjektu, ktorý súd prvého stupňa označil za odporcu 2/, a voči
ktorému aj vo veci rozhodol. Z obsahu spisu vyplýva, že odporca 2/ bol v návrhu označený ako MCE
VOEST Gmbh & Co (MCE Stahl und Maschinenban GmbH & Co), Lunzerstrasse 64, Linz, Rakúsko.
Zo záhlavia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa rozhodol ale voči odporcovi 2/, voči
spoločnosti Bilfinger MCE Gmbh, Lunzerstrasse 64, Linz, Rakúsko, avšak z odôvodnenia uznesenia

nevyplýva, prečo konal s takto označeným odporcom 2/. Súd prvého stupňa zrejme vychádzal z
oznámenia spoločnosti Bilfinger MCE Gmbh z 9.10.2014, v ktorom poukázal na nesprávne označenie
odporcu 2/ s tým, že majetok spoločnosti označenej v návrhu prešiel na túto spoločnosť. Súd prvého
stupňa pochybil, keď sa otázkou existencie právnej subjektivity spoločnosti označenej v návrhu ako
odporca 2/ bližšie nezaoberal, keď vzhľadom na námietky navrhovateľa je sporné, či už v čase podania

návrhu bol takto označený subjekt ešte spôsobilý byť účastníkom konania, ak áno, či túto spôsobilosť
vôbec stratil a či spoločnosť, voči ktorej ako voči odporcovi 2/ súd prvého stupňa rozhodol je skutočne
právnym nástupcom pôvodne označeného subjektu. So zreteľom na uvedené súd prvého stupňa
napadnuté uznesenie v zastavujúcej časti týkajúcej sa odporcu 2/ podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil na
ďalšie konanie.

Vychádzajúc z obsahu návrhu navrhovateľ sa ním nedomáha plnenia ale zrušenia rozhodcovského
rozsudku a až následne ak súd návrhu vyhovie, bude sa súd zaoberať samotným nárokom na plnenie.
Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzalz ust. § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z., ktorá upravuje základnú sadzbu pre prípad, že nie je
možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len pomernými ťažkosťami.
Nakoľko však odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil na ďalšie konanie a výrok o

trovách je výrok závislý, odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil aj výrok o náhrade trov
a vec aj v tejto časti vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 3 O.s.p.
rozhodne aj o trovách odvolacieho konania. Odvolací súd však prisvedčil názoru navrhovateľky, že v
danom prípade vzhľadom na výsledok sporu nebolo možné postupovať pri rozhodovaní o náhrade trov
konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.