Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. november 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/159/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106202871
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2106202871.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.
Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: JUDr. Y. Y., nar. X.X.XXXX, adresa
T. B. P., W. XXX/XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Gabriel Laktiš, so sídlom Nitra, Mariánska 8, proti
žalovanému: Y. V., nar. XX.X.XXXX, adresa T. B. P., W. XXX/XXA, zastúpeného advokátkou: JUDr.
Andrea Hauptvogelová Hudcovičová, so sídlom Piešťany, A. Hlinku 58/81, o zaplatenie 5.298,75 Eur

s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k.
6C/346/2008-508 zo dňa 13.4.2017, žalobcu v zamietajúcej časti výroku II. výlučne v časti zamietnutia
sumy352,25EurspríslušenstvomavovýrokuIII.onáhradetrovkonania,ažalovanéhoprotivyhovujúcej
časti výroku I. a výroku III. o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti výroku II. v napadnutom rozsahu
sumy 352,25 Eur s príslušenstvom p o t v r d z u j e .

II. Vo zvyšku napadnutej časti - vo vyhovujúcom výroku I. a vo výroku III. o náhrade trov konania -
rozsudok r u š í a vec v zrušenom rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. vyslovil, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 4.031,80 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 6% ročne zo sumy 2.846,78
eura od 01.11.2005 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 6% ročne zo sumy 483,17 eura od

05.11.2005dozaplatenia,súrokomzomeškaniavovýške6%ročnezosumy701,85euraod01.12.2005
do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a
napokon výrokom III. vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu
52,18%.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 488, § 489, § 724, § 725, § 728,
§ 730 ods. 1 a 2, § 752 ako i § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka s použitím ust. § 10a a ods.

3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Aplikoval tiež ustanovenia zák. č. 132/1990 Zb. o advokácii § 1
ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 2, § 52. Pri rozhodovaní použil tiež ust. § 1 ods. 1, 2, § 2 ods. 1, 2, § 4 ods. 1,
§ 12, § 13 ods. 4 a 6, § 19 ods. 3 vyhl. MS SR č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnej pomoci v znení účinnom od 31.3.2002, § 1 ods. 1, 2, 3, § 24 ods. 1, 2, § 83
zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii v znení účinnom do 31.12.2005. Súd použil aj ustanovenia Vyhlášky o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb č. 163/2002 Z.z. v znení účinnom

do 31.12.2004 jej § 1 ods. 1, 2, 4, § 12, § 13 ods. 1, 4, 7, § 19 ods. 3, ako i vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom
do 31.12.2005, jej ust. § 1 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10 ods. 2, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, 2, 4, § 15, § 16, § 17.3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi žalobcom ako advokátom
a žalovaným ako klientom vznikol záväzkový právny vzťah, a to titulom príkaznej zmluvy v zmysle §§

724 a nasl. OZ, kde mal žalobca ako advokát postavenie príkazníka a žalovaný postavenie príkazcu.
Z uvedeného právneho vzťahu vyplývali jeho subjektom určité práva a povinnosti, pričom žalovaný
ako príkazca bol povinný poskytnúť žalobcovi ako príkazníkovi odmenu, a to bez ohľadu na výsledok
konaní, v ktorých žalobca poskytol žalovanému právne zastúpenie, s výnimkou, že by nezdar bol
spôsobený porušením povinnosti žalobcu (čo v konaní nebolo preukázané). V prípade porušenia

predpisov určených advokátsku komorou žalobcom v rámci poskytovania právnych služieb (pomoci)
žalovanému, tento sa mohol obrátiť podaním na túto komoru, ktorá jediná by mohla riešiť otázku
prípadnej disciplinárnej zodpovednosti žalobcu ako advokáta (čo aj žalovaný vykonal), a nie súd v
tomto konaní. Čo sa týka poskytnutia odmeny a jej výšky, riadi sa ustanoveniami vyhl. 240/90 Zb.
s účinnosťou do 31.3.2002, vyhl. 163/02 Zb. s účinnosťou od 1.4.2002 do 31.12.2004 a vyhl. 655/04
Z.z. s účinnosťou od 1.1.2005. Medzi stranami nebol sporný vznik (preukazujú to plnomocenstvá) a ani

následné ukončenia tohto ich právneho (záväzkového) vzťahu, sporná bola výška odmeny vyúčtovanej
žalobcom žalovanému predmetnými 3 faktúrami, resp. to, či došlo medzi nimi k dohode o zmluvnej
odmene (ak áno, v akej výške, aký bol dohodnutý spôsob určenia odmeny žalobcovi), alebo k dohode
nedošlo a bol daný dôvod na uplatnenie domnienky o tarifnej odmene tak, ako to tvrdil žalobca. Žalovaná
strana v rámci obrany voči žalobe tvrdila, že sa žalovaný so žalobcom dohodli na zmluvnej odmene, a to

ústnou formou, pričom na podporu tohto tvrdenia poukazovali na fa. č. 60/01, ako i na spôsob vyberania
záloh žalobcom a súčasne poukazovala v tejto súvislosti aj na rozhodnutie NS SR 3MCdo 8/2011 z
9.5.2012.

4.Primárnepovažovalzapotrebnéposúdiť,čidošlokdohodeozmluvnej(podielovejaleboinej)odmene,

a vtedy by neprichádzal do úvahy nárok advokáta (žalobcu) na tarifnú odmenu (ako následok naplnenia
nevyvrátiteľnej domnienky), alebo či k takejto dohode nedošlo a žalobca má teda nárok na tarifnú
odmenu stanovenú vyhláškami. Priznanie nároku na zaplatenie tarifnej odmeny pre advokáta prichádza
do úvahy len vtedy, ak neexistuje písomná či ústna dohoda o zmluvnej odmene. Ide o nevyvrátiteľnú
domnienku zakotvenú priamo v právnom predpise. Nevyvrátiteľná domnienka buď nastane, pretože

nedošlokuskutočnosti,ktorázabraňujejejvzniku,alebonenastane,pretožetuexistujeskutočnosť,ktorá
vzniku domnienky bráni. Právna domnienka koncipovaná ako nevyvrátiteľná, ak nastala, nepripúšťa
dôkaz opaku. V prípade nevyvrátiteľnej právnej domnienky teda možno len zistiť, či nastala skutočnosť,
ktorá vylučuje existenciu tejto právnej domnienky, alebo takáto skutočnosť nenastala. V tomto spore súd
prvej inštancie teda zisťoval v prvom rade, či medzi žalobcom a žalovaným došlo k dohode o zmluvnej

odmene alebo nie. Vo všeobecnosti ak je v konaní nepochybne zistené, že k dohode o zmluvnej odmene
nedošlo, bezvýhradne platí nevyvrátiteľná domnienka o uplatnení tarifnej odmeny. Pri hľadaní odpovede
na vyššie uvedenú otázku sa dokazovanie sústredí na to, či existuje skutočnosť brániaca vzniku
nevyvrátiteľnej domnienky, pričom dôkazné bremeno má ten subjekt, ktorý naplnením tejto domnienky
vyvodzuje pre seba pozitívne účinky v podobe úspechu v spore. V danej veci bol týmto subjektom

podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný, ktorý sa tvrdením o existencii ústnej dohody o zmluvnej
odmene bránil. Opačný výklad by bol v rozpore s ustálenými postupmi a zásadami v oblasti dôkazného
bremena. Súčasne opačný výklad by do budúcna viedol k absurdným situáciám v obdobných sporoch,
kde žalovaný by konštatoval, že došlo k dohode o zmluvnej odmene (bez preukázania dôkazmi) a ťarchu
unesenia dôkazného bremena by neprípustne preniesol na žalobcu (advokáta), a to napriek tomu, že

právežalovanýtýmtosvojimtvrdenímvyvodzujepresebapriaznivédôsledkyvspore.Podľanázorusúdu
prvej inštancie žalovaný v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno o tom, že sa so žalobcom dohodli
na zmluvnej odmene. Obrana žalovaného ostala len v rovine jeho tvrdenia, nepreukázaná žiadnym
dôkazom. Žalovaný sa aj v rámci výsluchu nepresvedčivo a nejasne vyjadroval k otázke uzatvorenej
dohody. Ani listiny predložené súdu za týmto účelom žalovaným existenciu dohody nepreukazujú.

Samotná žalovaná strana v písomnom vyjadrení z 26.10.2015 uviedla, že poukázal na skutočnosti
a dôkazy, ktoré nasvedčujú tomu, že k dohode mohlo dôjsť. Napokon i v písomnosti JUDr. U. zo
dňa 17.11.2005 (č.l. 46) je uvedené, že podľa názoru žalovaného si so žalobcom dohodli podielovú
odmenu. Nasvedčovanie o možnej dohode nemožno považovať za unesenie ani len bremena tvrdenia
žalovaného, tobôž dôkazného bremena. Neobstojí ani obrana žalovaného, že je obyčajným človekom

bez právneho vzdelania, nakoľko je všeobecne známou skutočnosťou, že tzv. „...čo nie je na papieri,
ako keby ani nebolo..."Z týchto dôvodov súd prvej inštancie vyvodil ten záver, že k dohode o zmluvnej
odmene medzi stranami sporu nedošlo (nebolo to ničím preukázané), a teda postup na vyúčtovanie
odmeny tarifným spôsobom, tak ako to aj žalobca v predmetných faktúrach učinil, daný bol. Ak by aj bolapreukázaná existencia podielovej odmeny, zákon o advokácii ani vyhláška 655/04 Z.z. nemá úpravu pre
prípad, ak je ukončené takéto zastupovanie, a teda i dohoda o podielovej odmene, preto by sa aplikovali
ustanovenia o tarifnej odmene (k tomu aj ÚS I. ÚS 407/08 z 30.6.2010).

5. Nakoľko teda bol daný postup pri určovaní odmeny žalobcu ako advokáta tarifnou odmenou, súd prvej
inštancie priznal/čiastočne priznal/nepriznal žalobcovi nasledovnú odmenu:

6. Faktúra č. 73/2005 za úkony:

a) 19.9.2001 (prevzatie a príprava zastúpenia č.l. 471) - § 13 ods. 2 vyhl. 240/90, nakoľko ust. tejto
vyhlášky neobsahovalo také ust. ako § 13 ods. 7 vyhl. 163/02, a teda pri predmete sporu určenia
neplatnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy), hodnotu právneho úkonu nemožno oceniť, ani sa pritom
nejdená o vec (vyhl. nehovorila o hodnote práva), teda 200,- Sk + 100 Sk (§ 19 ods. 3 vyhl. 240/90),
b) 6.10.2001 (písomné podanie vo veci samej na okresnú prokuratúru -č.l. 392) - § 13 ods. 2 vyhl.
240/90 v sume 200,-Sk + 100 Sk (§ 19 ods. 3),

c) 29.10.2001 (podanie žaloby na súd - č.l .235) - § 13 ods. 2 vyhl. 240/90 v sume 200,-Sk + 100 Sk
(§ 19 ods. 3),
d) 19.4.2002 (podanie odvolania proti rozhodnutiu KÚ - č.l. 396) - § 13 ods. 7 vyhl. 163/02 (podporené aj
uznesením ÚS SR III. ÚS 114/09-9 z 21.4.2009, v rozpore s tým neboli ani 3 MCdo 9/09 a 5MCdo 9/2010,
nakoľko tieto išli už v režime vyhl. 655/04, ktorá dané ust. §13 ods. 7 vyhl. 163/02 už neobsahovala) +

§ 16 ods. 1 písm. c/, a teda vychádzajúc z hodnoty podielu 3/6 v sume 79.584,-Sk je to suma 3.038,-
Sk (nie 3.040,-Sk) + 100,-Sk (§ 19 ods. 3),
e) 15.10.2002 (písomné vyjadrenie k návrhu - č.l. 44 spisu 6C/46/2005, predtým 5C 168/00) - § 13 ods.
7 vyhl. 163/02 + § 16 ods. 1 písm. c/, a teda vychádzajúc z hodnoty podielu 3/6 v sume 79.584,-Sk je
to suma 3.038,-Sk (nie 3.040,-Sk) + 100,-Sk (§ 19 ods. 3),

f) 30.4.2003 (písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky - č.l. 399) §§ 13 ods. 7, 16 ods. 1 písm.
c/ vyhl. 163/02 (vyjadrenie k odvolaniu vo veci samej) v sume 3.038,-Sk + 128 Sk (§ 19 ods. 3), spolu
odmena za úkony vo veci 11C 270/01 do spojenia veci: 7.224,-Sk;
g) 8.8.2003 (písomné stanovisko vo veci samej - č.l. 402) - §§ 13 ods. 7, 16/1c vyhl. 163/02 v sume
3.038,-Sk + 128 Sk (§ 19 ods. 3),

h) 7.10.2003 (účasť na pojednávaní OS Piešťany - č.l. 404) - §§ 13 ods. 7, 16/1d vyhl. 163/02 v sume
3.038,-Sk + 128 Sk (§ 19 ods. 3),
i) 4.12.2003 (účasť na pojednávaní OS Piešťany - 238) - §§ 13 ods. 7, 16/1d vyhl. 163/02 v sume 3.038,-
Sk + 128 Sk (§ 19 ods. 3),
j) 22.6.2005 (rokovanie s protistranou v kancelárii žalobcu) - nepreukázané vykonanie tohto úkonu,

k) 30.6.2005 (písomné stanovisko - č.l. 405) - §§ 11 ods. 1 (neoceniteľné, k otmu pozri písm. c/, d/ tohto
bodu) + § 14/1c vyhl. 655/04 v sume 1.154,-Sk + 150 Sk (§ 16 ods. 3). Spolu trovy (písm. a/-k/): 21.144,-
Sk.

7. Faktúra č. 66/2005 za úkony:

a) 15.4.2003 (spísanie listiny o právnom úkone - o budúcej dedičskej dohode s Y. a L. V.- č.l.381) - §§ 13
ods. 1 (vychádzajúc z hodnoty 20.000,-Sk) + 16/1h vyhl. 163/02 v sume 1.250,-Sk + 128 Sk (§ 19 ods. 3),
b) 26.05.2003 (spísanie listiny o právnom úkone - o budúcej dedičskej dohode s L. V. - č.l. 383) - §§ 13
ods. 1 (vychádzajúc z hodnoty 10.000,-Sk) + 16/1h vyhl. 163/02 v sume 750,-Sk + 128 Sk (§ 19 ods. 3),
c) 25.01.2005 (prevzatie a príprava zastúpenia- č.l. 12 = správne malo byť 11.1.2005) - §§ 10 ods. 1

(vychádzajúc z hodnoty 108.322,-Sk - viď. bod 32 odôvodnenia) + 14/1a vyhl. 655/04 v sume 3.950,-
Sk + 150 Sk (§ 16 ods. 3),
d) 14.3.2005 (písomné podanie na súd vrátane zabezpečenia znal. posudku - č.l. 1 spisu 20D 784/05)
- §§ 10 ods. 1 (vychádzajúc z hodnoty 108.322,-Sk - viď. bod 32 odôvodnenia) + 14/1c vyhl. 655/04 v
sume 3.950,-Sk + 150 Sk (§ 16 ods. 3),

e) 6.10.2005 (konanie pred súdom - pojednávanie u súdneho komisára - č.l. 14 spisu 20D/784/05) - §§
10 ods. 1 (vychádzajúc z hodnoty 108.322,-Sk - viď. bod 32 odôvodnenia) + 14/1d vyhl. 655/04 v sume
3.950,-Sk + 150 Sk (§ 16 ods. 3),
f) súdny poplatok vo výške 1.083,-Sk - nepriznaný, je platba žalobcom bola sporná a ním nepreukázaná.
Súd neakceptoval výhrady žalovaného o možnosti spísať listina a/ + b/ jedným dokumentom, žalovaný

mohol trvať na to a nepodpisovať (konkludentne súhlasiť) 2 samostatné listiny. Súd nepovažoval tieto
listiny ani ako neúčelné, tieto boli žalobcom vyhotovené (so súhlasom žalovaného). Spolu trovy (písm.
a/-f/): 14.556,-Sk.8. Faktúra č. 65/2005:
Súd pri určení hodnoty vychádzal z tarifnej hodnoty veci 850.000,Sk, v takomto rozsahu aj bolo udelené
plnomocenstvo žalovaným bez jeho zmeny, úkony žalobcu smerovali k vymoženiu celej sumy 850.000,-

Sk s príl., len žaloba musela byť z dôvodu výšky nadobudnutého dedičstva L. P. podaná na nižšiu sumu,
s tým, že žalobca sa vyjadril k tomu (poukaz aj na samotnú žalobu), akým spôsobom by následne bola
žaloba zmenená na vyššiu sumu, 850.000,-Sk. Hodnota úkonu pri sume 850.000,-Sk predstavuje suma
13.150,-Sk tak, ako ju aj žalobca vo fa. č. 65/2005 účtoval žalovanému pri niektorých úkonoch. Ak
žalobca pri niektorých účtoval nižšiu sumu, takýto postup nie je v rozpore s vyhl. 163/02 ani vyhl. 655/04.

Súd z úkonov uvedených v bode 26. odôvodnenia nepriznal odmenu za úkony pod písm. e), j), p), q),
r), nakoľko nemal preukázané ich vykonanie, úkony pod p) - r) neboli preukázané jednoznačne a bez
akýchkoľvek pochybností ani svedeckou výpoveďou JUDr. T., ktorý sa vyjadroval (z dôvodu mlčanlivosti)
všeobecne, a teda nepreukázané zostali práve tieto úkony. Žalobca mohol zvoliť inú formu evidencie
vykonania takýchto úkonov, napr. zaznačením do diára (ako pri evidencii stretnutí so žalovaným), a pod.
Súd preto zo sumy 113.199,-Sk odrátal sumy z úkonov podľa písm. e), j), p), q), r) a súčasne nepriznal

hotové (sporné) výdavky pod písm. w) a z), žalobca vo vzťahu k nim neuniesol dôkazné bremeno. Suma
posúdená súdom ako dôvodná pri fa. č. 65/2005 teda predstavuje výšku (po odrátaní vyššie uvedených
odmien): 85.762,-Sk. Konečná suma zo všetkých troch faktúr, ktorá bola súdom posúdená ako dôvodná,
a to po zohľadnení a správnom započítaní žalovaným preukázateľne zaplatených záloh (k tomu pozri
aj bod 24.a) + 41. odôvodnenia), je vo výške 121.462,-Sk (85.762 + 14.556 +21.144), čo po prepočte

predstavuje 4.031,80 €. K zaplateniu tejto sumy súd zaviazal žalovaného tak ako je uvedené vo výroku
I preskúmavaného rozsudku.

9. Vo vzťahu k požiadavke žalovanej strany na aplikáciu ust. § 3 OZ súd prvej inštancie konštatoval, že
z dokazovania nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by odôvodňovala na právny vzťah medzi žalobcom

a žalovaným, no predovšetkým na výkon práva zo strany žalobcu požadované ustanovenia o dobrých
mravoch aplikovať, nebolo preukázané, že by postup žalobcu v danej veci bol v rozpore s dobrými
mravmi. Súd uvedenú argumentáciu žalovanej strany vyhodnotil ako účelovú v snahe vyhnúť sa
povinnosti zaplatiť žalobcovi ním požadované peňažné plnenie. S prihliadnutím na skutočnosť, akým
podrobným spôsobom a v akom časovom horizonte po ukončení zastupovania žalobca vyúčtoval

odmenu za poskytnuté služby žalovanému, možno konštatovať, že žalobca si viedol riadnu, včasnú a
podrobnú evidenciu všetkých úkonov. Čo sa týka zákonnej povinnosti advokáta informovať klienta o
výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu (§ 18 ods. 4 ZOA), táto vznikla
až od 1.9.2009 zákonom č. 304/2009 Z.z., t.j. v čase, kedy už žalobca právne služby žalovanému
neposkytoval. Z dôvodov vyššie uvedených potom súd vo zvyšnej časti žalobu v sume istiny 1.266,95

eura ako nedôvodnú zamietol (výrok II.).

10. Pretože je žalovaný preukázateľne v omeškaní so splnením peňažného dlhu, má žalobca právo
požadovať od neho podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka úrok z omeškania. Žalobca uplatnil
úrok z omeškania vo výške 6 % ročne v súlade s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného do

31.12.2008, pričom úrok z omeškania žiadal vždy odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti tej- ktorej
faktúry, kedy sa žalovaný dostal do omeškania (§ 517 ods.1 Občianskeho zákonníka). Z uvedených
dôvodov považoval súd prvej inštancie uplatnený úrok z omeškania (jeho výšku) za dôvodný a priznal
ho žalobcovi, avšak len zo súdom priznanej výšky peňažného plnenia a vo zvyšnej časti (požadovaného
úroku z omeškania) žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd k argumentácii žalovaného o tom, že sa

do omeškania ešte nedostal z dôvodu, že žalobca riadne nevyúčtoval odmenu uvádza, že uvedená
argumentácia neobstojí vo vzťahu k zákonným ust. § 517 OZ. Pokiaľ žalovaný nesúhlasil s vyúčtovanou
sumou v celom rozsahu, a teda z toho dôvodu neuhradil ani časť z tejto sumy, šiel tak (dobrovoľne) do
rizika vzniku omeškania v prípade posúdenia tejto sumy ako dôvodnej. Ak žalovaný aspoň čiastočne
súhlasil s vyúčtovanou sumou, mohol v časti zodpovedajúcemu jeho súhlasu žalobcovi plniť a vyhnúť

sa tak omeškaniu.

11. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol aj bez návrhu (§ 262 ods. 1
CSP) tak, že žalobcovi priznal čiastočný nárok na náhradu trov konania voči žalovanému, pričom pri
rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ustanovenia § 255 ods. 2 CSP, teda z pomeru úspechu

a neúspechu strán sporu vo veci. Žalobca je tou stranou sporu, ktorá má čiastočný úspech vo veci,
pričom k tomu záveru súd dospel na základe toho, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 5.298,75
€ s príslušenstvom, no súdom mu bola priznaná suma 4.031,80 € s príslušenstvom, čomu zodpovedá
úspech žalobcu 76,09 % a úspech žalovaného (neúspech žalobcu) 23,91 %. Čistý úspech žalobcupotom predstavuje 52,18 % (76,09 % - 23,91 %), keď od úspechu žalobcu bolo potrebné odrátať úspech
žalovaného. Súd v zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodol len o nároku na náhradu trov konania, pričom
o výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP). Súd

má za to, že nie sú splnené podmienky na aplikáciu § 257 CSP, nakoľko tu nie sú žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa. Skutočnosť, že žalobca je sám advokátom a dal sa právne zastúpiť takouto
skutočnosťou určite nie je, možnosť zastúpenia (aj advokáta) v konaní pred súdom je právom každého,
ktoré je garantované Ústavou Slovenskej republiky ako súčasť práva na súdnu a inú ochranu (čl. 47 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky). Žalobcovi neukladá žiaden právny predpis povinnosť zdôvodniť, prečo

sa ako advokát dal zastúpiť iným advokátom, ako sa toho požadovala zástupkyňa žalovaného.

12. Žalobca vo svojom odvolaní prostredníctvom svojho advokáta napadol preskúmavaný rozsudok v
jeho zamietajúcej časti výroku II. výslovne iba v sume 352,25 Eur s príslušenstvom a nadväzne i v
závislom výroku o náhrade trov konania. Žiadal, aby odvolací súd zamietajúci výrok II. rozsudku zmenil
tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi ďalšiu istinu vo výške 106,22 Eur a 246,03 Eur,

spolu 352,25 Eur s úrokom z omeškania 6% ročne zo sumy 106,22 Eur od 1.2.2005 a zo sumy 246,03
Eur od 1.11.2005 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Tiež žiadal, aby odvolací súd
zmenil celý enunciát napadnutého rozsudku tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
4.384,05 Eur spolu s úrokom z omeškania 6% ročne zo sumy 3.092,81 Eur od 1.11.2005 do zaplatenia,
zo sumy 483,17 Eur od 8.11.2005 do zaplatenia, zo sumy 808,07 Eur od 1.12.2005 do zaplatenia, do

troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že vo zvyšku sa žaloba zamieta a žalobca má nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 65,48%. Ako odvolací dôvod označil dôvod v zmysle §
365 ods. 1 písm. f) CSP. V úvode uviedol, že prvoinštančný súd vykonal rozsiahle dokazovanie, riadne a
úplne sa vysporiadal aj s dodatočne vznesenou námietkou právnej zástupkyne žalovaného o zmluvnej
odmene, ktorú prvýkrát vzniesla až v písomnom podaní zo dňa 12.2.2014, hoci právne zastúpenie

prevzala 26.1.2007, t.j. až po uplynutí cca 7 rokov. Vo vyhovujúcej časti považuje preto rozsudok za
správny a úplný. Nestotožnil sa ale so zamietajúcou časťou rozsudku, keď podľa neho súd nesprávne
neuznal úhradu tarifnej odmeny žalobcovi ohľadne položiek a to: a) fa č. 73/2005 zo dňa 15.11.2005
- položka j) 22.6.2005 (rokovanie s protistranou v kancelárii žalobcu v sume 3.050,- Sk plus 150,- Sk,
spolu 3.200,- Sk bod 24. písm. g) napadnutého rozsudku v nadväznosti na bod 95 písm. j) napadnutého

rozsudku nepriznané. Žalobca s uvedeným nepriznaním predmetnej položky v celkovej výške 3.200,-
Sk (3.050,- plus 150,- Sk) nesúhlasí a týmto odvolaním ju žiada v odvolacom konaní priznať ako
oprávnenú, pretože uskutočnenie rokovania s protistranou (M.V.) preukázal listinným dôkazom (listom)
adresovaným jej právnej zástupkyni JUDr. Daniele Suchánkovej, advokátka, Piešťany zo dňa 30.6.2005
(viď položka písm. k) predmetného bodu napadnutého rozsudku). To znamená, že žalobca žiada priznať

v tomto odvolacom konaní uhradenie predmetnej položky v celkovej sume 3.200,- Sk (106,22 Eur) k fa
č. 73/2005, zmeniť napadnutý rozsudok v zamietajúcej časti, týkajúcej sa uvedenej položky a vyhovieť
žalobe aj v tejto časti. b) fa č. 65/2005 zo dňa 21.10.2005: - položka j) 23.6.2005 plus položka z)
(konanie pred iným orgánom - potvrdenie vykonateľnosti plus písomné podanie a vybavenie kataster
- zníženie o 50% - 6.575,- Sk plus 150,- Sk. Žalobca s uvedeným nepriznaním predmetnej položky

v celkovej výške 6.725,- Sk (6.575,- plus 150,- Sk) nesúhlasí a týmto odvolaním žiada túto priznať v
odvolacom konaní ako oprávnenú, ktorú doložil listinnými dôkazmi, uvedenými v predmetnej faktúre
(osobné vyznačenie právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Trnava o predbežnom opatrení ... atď.
vrátane výdavku - notársky poplatok za osvedčenie vykonateľnosti predbežného opatrenia v sume 187,-
Sk. - položka p), q), r) - rokovanie s protistranou - JUDr. T. v kancelárii žalobcu osobne dňa 31.8.2005

v sume 6.575,- plus 150,- Sk a telefonicky 2x dňa 9.9.2005 a 20.9.2005 po 150,- Sk - 300,- Sk, spolu
6.725,- Sk (položka p), 300,- Sk (položky q, r), 187,- Sk, celkom 7.212,- Sk. Žalobca s nepriznaním
uvedených položiek nesúhlasí a týmto odvolaním žiada tieto priznať v odvolacom konaní ako oprávnené,
pretože svedok JUDr. T. potvrdil oprávnenosť právnych úkonov - viď bod 39. napadnutého rozsudku,
resp. svojou svedeckou výpoveďou na pojednávaní dňa 17.3.2016. Preto v tejto súvislosti považuje za

nepochopiteľné tvrdenie súdu uvedené v bode 97, 13. riadok, že JUDr. T. sa mal vyjadrovať (z dôvodov
mlčanlivosti?) len všeobecne, hoci v bode 39 napadnutého rozsudku súd citoval jeho výpoveď, ktorou
svedok potvrdil vykonanie právnych úkonov žalobcom. - položka w - hotové výdavky - správny poplatok
- 2x výpis LV - 200,- Sk, ktoré prvostupňový súd nepriznal. Žalobca s nepriznaním uvedenej položky
v sume 200,- Sk nesúhlasí a týmto odvolaním ju žiada priznať, pretože žalobcom zabezpečený 2x LV

dňa 8.6.2005, za ktoré uhradil správny poplatok 200,- Sk, pripojil ako prílohy k Návrhu na predbežné
opatrenie zo dňa 8.6.2005 - viď predmetný listinný dôkaz. Navyše súd na pojednávaní dňa 12.2.2015
pri čítaní bol oboznámený s obsahom súdneho spisu OS Piešťany č.k. 4C 37/2003 a bode IV. 3. strana
zápisnice z pojednávania bol tento návrh na predbežné opatrenie uvedený ako súčasť predmetnéhosúdneho spisu. Preto s poukazom na vyššie uvedené odrážky j), p), q), r), w), z) žalobca žiada priznať
v tomto odvolacom konaní uhradenie predmetných položiek v celkovej sume 7.412,Sk (246,03 Eur), k
fa č. 65/2005, t.j. zmeniť napadnutý rozsudok v zamietajúcej časti týkajúcej sa uvedených položiek a

vyhovieť žalobe aj v tejto časti.

13. K doručenému odvolaniu žalobcu predložil žalovaný prostredníctvom svojej advokátky písomné
vyjadrenie so záverom, že výrok II. predmetného rozsudku považuje za správny. Prioritne upozornil
na lehotu 15 dní na podanie odvolania a z opatrnosti namietol jej nedodržanie t.j. oneskorene podané

odvolanie. K jednotlivým námietkam žalobcu - k faktúre č. 73/2005 - úkon zo dňa 22.6.2005 - rokovanie
s protistranou vyslovil názor, že súd postupoval správne, keď tento úkon nepovažoval za preukázaný,
pretože sa jedná o list písaný žalobcom, ktorý nie je dôkazom o tom, že rokovanie sa aj uskutočnilo,
čoho sa týkalo, ako dlho trvalo. Žalobca nepredložil ani dôkaz, že žalovaného o tomto dôležitom úkone
informoval. Súd s účinnosťou od 1.7.2016 pritom nebol povinný vyzývať žalobcu na preukazovanie
nároku a dôkazné bremeno znášal žalobca. Okrem toho úkon v konaní o zrušenie a vyporiadanie

podielového vlastníctva sa týka právnej veci, ktorú nie je možné oceniť, preto vyúčtovanie tohto úkonu
žalobcom vo faktúre sumou 3.050,- Eur nie je správne. - K faktúre 65/2005 - úkon 23.6.2005 - doplnenie
podania o prílohu, nie je úkonom právnej služby. Okrem toho úkon s dátumom 23.6.2006 sa v spise
ani nenachádza. Takýto úkon súdu ničím nepreukázal, preto súd postupoval správne, keď tento úkon
žalobcovi nepriznal. Rovnako žalobca nepreukázal, že platil druhýkrát notársky poplatok vo výške 187,-

Sk a že ho platil z vlastných financií. Preto rovnako aj v prípade notárskeho poplatku súd postupoval
správne, keď žalobcovi náhradu za jeho úhradu nepriznal, pretože nebol preukázaný.
- K faktúre 65/2005 - úkony rokovanie s protistranou JUDr. T. podľa žalovaného súd postupoval správne,
keď odmenu za tieto úkony žalobcovi nepriznal z dôvodu ich riadneho nepreukázania. K tejto otázke
vypočutí svedkovia JUDr. T. a JUDr. Y. sa pritom vyjadrovali veľmi všeobecne, nebola nimi preukázaná

realizácia týchto úkonov. Čo sa týka úkonov 9.9.2005 a 20.9.2005 jednalo sa o telefonáty, ktoré neboli
ničím preukázané, nejednalo sa o úkony právnych služieb.
- K faktúre 65/2005 - hotové výdavky v sume 200,- Sk za získanie LV žalovaný uviedol, že ani v tomto
prípade žalobca nepredložil dôkaz o tom, že tento správny poplatok zaplatil z vlastných financií, mohol
byť tiež platený zo záloh, ktoré mu poskytol žalovaný. Zdôraznil, že žalobca si neviedol presnú evidenciu

uskutočnených úkonov a zaplatených záloh, ako chce potom dokazovať, že tento poplatok platil z
vlastného mimo prevzatej zálohy.
Zo skutočnosti, že žalobca si uplatňoval od žalovaného aj náhradu za zaplatený súdny poplatok 1.083,-
Sk, ktoré ale platil žalovaný, je podľa žalovaného zrejmé, že si dokázal v niektorých prípadoch vyúčtovať
náhradu za hotové výdavky, ktoré neplatil a odmenu za úkony, ktoré neposkytol. Dôrazne poukázal na

to, že tým, že si žalobca nedokáže obhájiť celé svoje vyúčtovanie uskutočnené tromi faktúrami v rozsahu
cca 20% zo žalovanej sumy sám vlastne týmto preukazuje, že jeho vyúčtovanie nebolo uskutočnené v
súlade so zákonom a správne. Keďže nedokáže obhájiť niektoré úkony, náhradu hotových výdavkov v
časti ich nepriznania sa ani neodvolal, ako sa potom mohol dostať žalovaný do omeškania s úhradou
vyúčtovacích faktúr. Napriek tomu sa domáha úrokov z omeškania tak, ako keby bolo vyúčtovanie

uskutočnené riadne. Aj táto skutočnosť podľa žalovaného potvrdzuje existenciu ním vznesenej námietky
rozporu s dobrými mravmi, etikou advokáta a konanie v rozpore so záujmami žalovaného ako klienta,
ako aj v rozpore so zákonom a to § 520 OZ. Výrok II. predmetného rozhodnutia žalovaný považuje za
správny. Čo sa týka výroku III. nepovažuje ho za správny a zákonný s odkazom na dôvody uvedené
v ním podanom odvolaní.

14. Proti predmetnému rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie aj
žalovaný, výslovne voči výroku I., ktorým bolo žalobe vyhovené a III., ktorým bolo rozhodnuté o náhrade
trov, s použitím odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, písm. e) že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností,f)žesúddospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamah)že
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom navrhol, aby odvolací súd
rozsudok v napadnutých častiach zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu späť na ďalšie prejednanie.

15. Predovšetkým namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval v konaní v súlade s princípmi právnej

istoty, nijako neodôvodnil prečo sa odklonil od ustáleného rozhodovania (rozsudok NS SR sp. zn. 3MCdo
8/2011 v spojení s rozsudkom Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 347/2012). Nesúhlasí pritom s názorom
súdu prvej inštancie, že dôkazné bremeno preukázať existenciu ústnej dohody zmluvnej odmene mal
žalovaný, ktorý uzavretie dohody nepreukázal, keďže nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľauvedeného rozsudku NS SR advokát ako iniciátor súdneho konania o zaplatenie tarifnej odmeny, ak
chcel byť úspešný, musel nielen tvrdiť, že k dohode o zmluvnej odmene nedošlo, ale mal označiť
aj dôkazy na preukázanie skutkových okolností, z ktorých by bolo možné usúdiť, že jeho tvrdenia

zodpovedajú skutočnosti. Z dokazovania pritom nevyplýva, že by si žalobca túto dôkaznú povinnosť
splnil. Obmedzil sa iba na konštatovanie, že k dohode o zmluvnej odmene nedošlo, inak by bola
písomná, že nemôže dokazovať čo sa nestalo. Následne súd prvej inštancie presunul dokazovaciu
povinnosť na žalovaného, čím zásadne narušil princíp spravodlivého súdneho konania a konal v rozpore
s uvedenými rozhodnutiami vyšších súdnych autorít. Podľa žalovaného súd sa dôsledne nevysporiadal

s tvrdeniami žalovaného o okolnostiach vzniku vzťahu medzi stranami, s reálnym postupom žalobcu
pri zastupovaní žalovaného s dôkazmi, na ktoré žalovaný upozorňoval, zrejme vychádzal z absolútne
nesprávneho právneho názoru, že advokát má povinnosť informovať klienta o výške tarifnej odmeny
až od 1.9.2009, z čoho vyvodil nesprávny právny záver, že postup žalobcu bol v poriadku a že konal
tak ako má advokát konať. Súd sa nevysporiadal s postupom žalobcu, ktorý bol preukázateľne iný
ako keď účtuje odmenu podľa tarifných odmien, nevysporiadal sa s vyjadreniami samotného žalobcu o

tom, prečo žalovaného účtoval inak. Nevysporiadal sa s dôkazom predloženým žalovaným, napríklad
faktúrou 60/2001, kde žalobca účtoval žalovaného podľa ustanovení o zmluvnej odmene s tým, že
žalobca pri vystavovaní záloh tieto vybral vždy len do výšky, ktorá zodpovedala sumám, ktoré žalovaný
uvádzalakozmluvnedojednanéodmeny,žalovanéhoneinformovalovykonanýchúkonochaichhodnote
ani v prípade vysokého nedoplatku. Žalovaný prvýkrát v liste zo 17.11.2005 namietal úhradu faktúr, ktoré

od žalobcu obdržal a uvádzal, že sa so žalobcom dohodol na zmluvnej odmene, ktorú mu riadne uhradil
a preto odmieta zaplatiť ďalšie platby. Túto skutočnosť uvádzal aj vo svojom odpore, ale výslovne aj
vo svojom podaní zo dňa 13.2.2004. Nešlo teda o žiadne nové skutočnosti, ako sa snažil prezentovať
žalobca. Žalovaný opakovane uvádza, čo potvrdil aj na pojednávaniach pred žalobcom, že došlo k
dohode o zmluvnej odmene. Žalovaný uhradil žalobcovi v celom rozsahu, ba aj viac zmluvne dojednanú

odmenu a je názoru, že žalobcovi nedlží nič. Súd prvej inštancie zaujal nesprávny právny názor, že z
dokazovania vyplynulo a to hodnoverne a preukázateľne, že domnienka tarifnej odmeny je namieste,
nakoľko žiadna dohoda o zmluvnej odmene nebola uzavretá. Žalovaný je názoru, že žalobca, ktorý
znáša dôkazné bremeno nepreukázal skutkové okolnosti, ktoré by mali vyústiť do nedohody o odmene
v týchto právnych veciach. Žalobca vo viacerých vyjadreniach pripúšťal skutočnosť, že sa so žalovaným

dohodli na zmluvnej odmene, sám tvrdil, že čakal na skončenie súdnych konaní, kde predpokladal
úspech a následne by si bol ponechal zaplatené trovy, pretože tak sa so žalovaným dohodli, nebol
by si teda účtoval tarifnú odmenu od žalovaného za úkony, ktoré by mal zaplatené protistranou. Súd
tieto skutočnosti neriešil, zrejme ich nepovažoval za relevantné. Podľa žalovaného žalobca nijakými
relevantným tvrdením a dôkazmi nevysvetlil prečo v prípade, ak tvrdí, že sa má uplatňovať domnienka

o tarifnej odmene postupoval v prípade žalovaného celé roky inak ako má advokát postupovať podľa
Zákona o advokácii pri uplatňovaní tarifnej odmeny, inak ako pri iných klientoch, kde zálohy vyúčtováva
v závislosti od počtu vykonaných úkonov právnych služieb a ich hodnote. V tomto smere je dokazovanie
nedostatočné pre vyslovenie právneho názoru o neexistencii dohody o zmluvnej odmene zo strany
súdu. Ak žalovaný vyžiadané zálohy hradí len do výšky dojednaných zmluvných odmien, ak by boli vo

vyššej sume, bol by okamžite reagoval a zastupovanie ukončil. Žalovaný nebol nikdy ani informovaný
o tom, čo je tarifná odmena o hodnote jedného úkonu v jednotlivých právnych veciach, o počte úkonov
právnych služieb, až pri ukončení zastupovania, kde mu bol vyrubený vysoký nedoplatok. Ak sa žalobca
v tejto súvislosti odvoláva na listinu na č.l. 47, ktorá má potvrdzovať, že žalovaný bol poučený žalobcom,
poukazuje na to, že predmetná listina je len výtlač z evidencie žalobcu, ktorú viedol v elektronickej

forme, z listiny nevyplýva skutočnosť, že by žalobca informoval žalovaného alebo ho poučoval. Listina
neobsahuje žiadne prehlásenie žalovaného, prípadne jeho podpis, ktoré by potvrdzovali, že vedel o
vyššie uvedených skutočnostiach, že bol poučený a súhlasil s nimi. Žalobca ako advokát, ktorý je
povinný viesť spis klienta v rámci dôkaznej povinnosti je povinný mať zaznamenané v spise relevantné
skutočnosti ako je napríklad informovanie klienta o poskytnutých úkonoch, súhlasy klienta, preberanie

záloh a podobne ako aj skutočnosť, že žalovaného informoval pred prevzatím zastupovania, čo je
tarifná odmena, ako vychádza jeden úkon právnej služby, prevzatie zálohy. Žalobca sa ale vyjadril,
že nemá záznam v klientskom spise o týchto skutočnostiach. Súd sa nedôsledne vysporiadal s
dokazovaním o neexistencii domnienky o zmluvnej odmene, takmer všetku dokazovaniu povinnosť
presunulnažalovaného,čojevrozporescitovanýmirozhodnutiami,pričomnevysvetlil,prečosaodklonil

od judikatúry, čím výrazne zasiahol do princípu právnej istoty. Jeho názor, že dokazovať má hlavne
žalovaný, ktorý neuniesol dôkazné bremeno je nesprávny. Žalovaný je naopak toho názoru, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno a preto mal súd jeho návrh v celom rozsahu zamietnuť.16. Okrem uvedeného žalovaný namietal aj nesprávnosť názoru súdu pri posudzovaní jednotlivých
úkonov právnych služieb v jednotlivých faktúrach, nesprávnosť zisťovania tarifnej hodnoty veci, z čoho
vyplynulo aj nesprávne určenie odmeny za jednotlivé úkony právnych služieb. Právny názor súdu o

výške konečnej sumy všetkých troch faktúr a o omeškaní žalovaného nie je v súlade s vykonaným
dokazovaním, odôvodnenie je v mnohých častiach zmätočné, nezrozumiteľné, nepreskúmateľné,
arbitrárne.

17. K faktúre č. 73/2005 :

-namietal nesprávnosť výpočtu úkonu zo dňa 19.4.2002 - d/ odolanie proti rozhodnutiu Katastrálneho
úradu v Trnave. Žalobca aj súd vychádzali pri výpočte tejto odmeny podľa § 13 ods. 7 vyhl. č. 163/2002
Z.z., ktorý sa týka určovacích žalôb a preskúmavacích konaní, pričom ich predmetom je vec alebo
plnenie oceniteľné v peniazoch. Predmetom tohto úkonu je ale odvolanie proti rozhodnutiu KÚ v Trnave,
ktorým sa nevyhovelo protestu prokurátora, v konaní sa teda preskúmava rozhodnutie, ktorým nebolo
vyhovené protestu prokurátora. Predmetom konania nie je preskúmanie rozhodnutia, ktorým by sa

priamo určovalo alebo priznávalo právo alebo plnenie oceniteľné v peniazmi. Jedná sa o vec, ktorú nie
je možné oceniť peniazmi. Žalovaný je preto názoru, že v prípade tohto úkonu bolo potrebné tarifnú
odmenu vypočítať podľa § 13 ods. 6 vyhlášky a odmena tak predstavuje 1.270,- Sk, pričom rozdiel oproti
priznaným 3.138,- Sk je 1.868,- Sk. Tiež vzhľadom na to, že znalecký posudok č. 12/2000 Ing. Hloušeka,
z ktorého súd vychádzal, bol znaleckou komisiou vyhlásený za nesprávny, nebolo možné ho považovať

za dôkaz, ktorý by hodnotu podielu 3/6 zákonom stanoveným spôsobom hodnoverne preukazoval.

-K úkonu zo dňa 15.10.2002 (položka e) - vyjadrenie k návrhu navrhovateľky v konaní o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, sa malo vychádzať z § 13 ods. 4 vyhl. č. 163/2002 z
hodnoty spoluvlastníckeho podielu. Jednalo sa pritom o vec, ktorej hodnotu nebolo možné zistiť, resp.

s nepomernými ťažkosťami, keď hodnota podielu závisela od znaleckého posudku, ale znalecké
dokazovanie sa neuskutočnilo. Poukázal pritom na to, že podľa rozhodnutí NS SR v režime vyhl. č.
163/2002 Z.z. treba pri určovacích žalobách posudzovať, či sa jedná o konania, ktorých predmetom je
právo objektívne oceniteľné peniazmi, čo nebol tento prípad a súd na to neprihliadol. Súd vychádzal z
hodnoty veci 79.584,- Sk, pričom sa odvolával na znalecký posudok Ing. Hloušeka, ktorý bol označený

za nesprávny. Súd túto významnú námietku a informáciu žalovaného nezohľadnil, nezaoberal sa ňou,
neuviedol prečo posudok vzal do úvahy pri určovaní hodnoty veci pri úkone. Žalovaný je toho názoru,
že aj v tomto prípade sa malo postupovať podľa § 13 ods. 6 cit. vyhlášky a úkon sa mal vyčísliť 1/10
výpočtového základu, čo je správne 1.270,- Sk, nesprávne bola priznaná suma 1.138,- Sk a rozdiel je
1.868,- Sk.

-To isté sa podľa odvolateľa týka úkonov zo dňa 8.8.2003, 7.10.2003 a 4.12.2003, položky f), g), i), kde
tarifná odmena mala byť správne určená podľa § 13 ods. 6 citovanej vyhlášky za 1 úkon 1.409,- Sk.
-Čo sa týka úkonu zo dňa 30.4.2003 - písomné vyjadrenie k odvolaniu voči rozhodnutiu KÚ v Trnave,
týmto úkonom sa žalobca vyjadroval k odvolaniu navrhovateľky voči rozhodnutiu, ktorým správny orgán
zrušil svoje pôvodné rozhodnutie a rozhodol o zrušení rozhodnutia o povolení vkladu, predmetom

tohto konania preto nie je rozhodnutie, ktorým by sa priamo určovalo právo, alebo priznávalo, alebo
odnímalo plnenie oceniteľné peniazmi, preto nesprávne pri tomto úkone vychádzal z hodnoty veci
79.584,- Sk, ktoré sa naviac opiera o znalecký posudok, ktorý bol označený za nesprávny. Súd pritom
takýto postup neodôvodnil. I pri tomto úkone tarifná odmena mala byť vypočítaná podľa § 13 ods. 6
citovanej vyhlášky ako 1/10 výpočtového základu, spolu vo výške 1.409,- Sk oproti priznanej sume

3.138,- Sk, čo predstavuje rozdiel 1.729,- Sk.
Zhrnul, že v prípade, ak by súd druhej inštancie uznal oprávnenosť existencie domnienky o tarifnej
odmene, žalobca má nárok z faktúry č. 73/2005 len na sumu celkom 10.380,- Sk, čo je 344,55 Eur,
pričom rozdiel je 10.764,- Eur.

18. K faktúre č. 66/2005:
- k úkonom 15.4.2003 a 26.5.2003 - položky a) a b) uviedol, že tieto úkony boli predčasné, z praktického
významu neúčelné, okrem toho oba mohli byť vyhotovené v jednej listine. Preto v prípade týchto úkonov
nebolo konané v súlade so záujmami klienta a hospodárne, preto by žalobca nemal mať nárok na ich
úhradu. Za nesprávny označil právny názor súdu, že tieto úkony považoval za účelné, pretože s nimi

žalovaný súhlasil. Súd pritom nebral do úvahy predpisy advokátskeho práva, zrejme bral do úvahy len
Zákon o advokácii a platné vyhlášky, nijako konkrétne neposudzoval účelnosť a hospodárnosť týchto
úkonov. Za tieto úkony teda žalobca nemal mať nárok na odmenu.- K úkonu pod položkou c) príprava a prevzatie zastúpenia v dedičskom konaní zo dňa 11.1.2005
poukázal na to, že v čase prevzatia zastúpenia neexistoval znalecký posudok č. 19/2005 Ing.
Hornákovej, teda hodnota úkonu nebola zistiteľná, ako ani čistá hodnota dodatočne navrhovaného

dedičstva. Suma 108.322,- Sk, z ktorej súd vychádzal, nie je ani všeobecnou cenou 3/6 dedičstva, ani
čistou hodnotou aktív a ani 1/5 zákonného dedičského podielu žalovaného. Nie je preto zistiteľné, z
čoho súd pri stanovení tejto sumy vychádzal a rozhodnutie v tomto smere nepreskúmateľné. Išlo úkon,
ktorý nie je možné oceniť a malo sa preto vychádzať z § 11 ods. 1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 účinnej
od 1.1.2005, nakoľko išlo o nehnuteľnosti, v ktorých mal žalovaný bydlisko a slúžili na bývanie. Správne

hodnota tohto úkonu mala byť spolu 1.304,- Sk.
- úkon zo dňa 14.3.2005 - vyhotovenie návrhu na dodatočné dedičské prejednanie - položka b) uviedol,
žepriprevzatíplnejmocinebolomožnésistotoutvrdiť,žežalovanýnadobudnepolovicu1/2zdodatočne
prejednaného majetku, ktorý v konečnom dôsledku získal, ale až na základe dedičskej dohody. Hodnota
veci v čase prípravy návrhu na dodatočné prejednanie dedičstva bola maximálne 50.617,- Sk a keďže
išlo o nehnuteľnosť, v ktorej žalovaný býval, malo sa postupovať podľa § 11 ods. 1 písm. c) vyhl. č.

655/2004, teda z tarifnej odmeny 1/13 výpočtového základu, hodnota úkonu tak mala byť vyčíslená na
1.308,- Sk. Za nesprávny považuje názor súdu, že hodnota veci je 3.950,- Sk, nakoľko suma, z ktorej
súd vychádzal a to 108.322,- Sk nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nie je to hodnota dedičstva
ani získaná 1/3 dedičstva a ani zákonný dedičský podiel.
- úkon zo dňa 6.10.2005 - pojednávanie súdneho komisára - položka e), aj v tomto prípade podľa

žalovaného je potrebné postupovať podľa § 11 ods. 1 písm. c) ostatne citovanej vyhlášky, nakoľko
predmetom dodatočného dedičského konania bola výlučne nehnuteľnosť, ktorá bola určená na bývanie
a v ktorej žalobca aj býval.
Žalovaný zhrnul, že v prípade, ak by súd uznal oprávnenosť existencie domnienky o tarifnej odmene,
žalobca má nárok z faktúry č. 66/2005 len na sumu spolu 3.912,- Sk, čo predstavuje 129,85 Eur, pričom

rozdiel 10.644,- (Sk) nie je správny.

19. Kfaktúreč.65/2005právneslužbyvoveciachPN4C37/2003ozaplatenie705.436,-Sk,PN2630/05
- trestné konanie uviedol, že
-za nesprávny považuje názor súdu, že hodnota veci vo všetkých úkonoch mala byť 850.000,- Sk,

správne suma 705.436,- Sk je tarifnou hodnotou, ako si žalobca aj pôvodne uplatňoval. Nebolo by v
súlade s dobrými mravmi, aby si advokát po znížení uplatňovanej pohľadávky počítal odmenu naďalej
z pôvodnej pohľadávky, ktorej hodnotu znížil sám. Podľa vyhl. č. 163/2002 Z.z. účinnej od 1.4.2002 do
31.12.2004 pri hodnote 705.436,- Sk predstavuje tarifná hodnota za jeden úkon právnej služby podľa
§ 13 ods. 1 sumu 11.704,- Sk, polovica úkonu je 5.852,- Sk. Podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. účinnej od

1.1.2005, § 10 ods. 1 tarifná odmena z uvedenej hodnoty veci predstavuje 12.150,- Sk, polovica úkonu
6.075,- Sk. Žalovaný predložil súdu aj uznesenie NS SR sp. zn. 3MCdo 17/2010 podľa ktorého na
účely výšky odmeny advokáta je rozhodujúci moment vykonania každého jednotlivého úkonu právnej
služby. Nie teda moment, kedy advokát začal poskytovať právne služby. Na túto judikatúru súd absolútne
neprihliadol a opačný názor riadne neodôvodnil. Žalovaný je toho názoru, že právny názor súdu, že

hodnota veci v prípade tejto faktúry bola 850.000,- Sk nie je správny, je v rozpore so súdnou judikatúrou,
nebol riadne odôvodnený a je v rozpore so zákonom o advokácii vyhl. č. 163/2002 Z.z. ako aj s dobrými
mravmi. Na základe toho potom úkon zo dňa 14.1.2003 príprava a prevzatie veci a 18.2.2003 podanie
žaloby mal byť účtovaný súhrnnou sumou 11.832,- Sk, a úkon zo dňa 6.5.2005 - účasť na pojednávaní
mal byť účtovaný sumou 12.300,- Sk. Tento úkon ale nie úkon právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. d),

pretože nejde o vypracovanie právneho rozboru veci, ale len o úkon podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky.
Žalovaný namietal, že aj v tomto prípade súd neprihliadol na účelnosť a hospodárnosť úkonov, neposúdil
obsah podaní, ktoré robil žalobca zrejme preto, že sa nedostatočne venoval predpisom advokátskeho
práva. Pri analýze konkrétnych odpovedí súdu, ktoré v odôvodnení rozsudku poskytol, nie je možné
niektoré jeho právne názory a odpovede na parciálnu spornú otázku nájsť, hoci sa javí pre rozhodovanie

veľmi relevantná. V mnohých smeroch je podľa žalovaného predmetné rozhodnutie nezrozumiteľné,
nepreskúmateľné a javí sa ako arbitrárne. Žalovaný opakovane uvádza, že úkony, ktoré uplatňuje
žalobca, vo faktúre 65/2005 a to
- list zo dňa 8.6.2005 nejde o úkon právnej služby podľa § 14 vyhl. č. 655/2004 Z.z. a súd prvej inštancie
nesprávne posúdil toto podanie ako úkon právnej služby ako aj jeho účelnosť. Za tento úkon nemala

byť priznaná odmena,
-listzodňa10.6.2005-žiadosťozápisobmedzujúcejpoznámkynaLV(ktoráaninemohlabyťzapísaná),
úkon bol nehospodárny, neúčelný v rozpore so záujmami žalovaného aj dobrými mravmi. Za tento úkon
nemala byť priznaná odmena,- list zo dňa 14.6.2005 - opakovaná žiadosť o zápis poznámky na LV takisto považuje za neúčelný
podávaný opakovane a preto je v rozpore s dobrými mravmi, opakovane si už dávať za tento úkon ďalšiu
sumu 6.725,- Sk. Za tento úkon nemala byť priznaná odmena,

- list zo dňa 24.6.2016, nejde o podanie vo veci samej, nejedná sa o úkon právnej služby, požaduje sa
ním poskytnutie informácie o stave konania.
Žalobca mohol jediným kvalifikovaným podaním na základe právoplatného predbežného opatrenia
požiadať o zastavenie konania o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra s tým, že SK by tento
vkladzamietlapodľa§31Katastrálnehozákonaakonaniebypodľa §37bods.1písm.c)Katastrálneho

zákona zastavila. Namiesto toho žalobaca urobil 5 zbytočných a neefektívnych úkonov, za
ktoré si neváhal vyúčtovať nemalé sumy, celkom 40.200,- Sk, čo sa prieči dobrým mravom a záujmom
žalovaného klienta. Na námietky v tomto smere súd nereagoval, zrejme pridržiavajúc sa striktne zásady,
ktorú vyslovil v úvode svojho rozhodnutia, že advokát nezodpovedá za výsledok svojho konania. Za
úkon zo dňa 8.6.2005 teda nemala byť priznaná odmena, rovnako ako za úkon zo dňa 10.6.2005. Za
nesprávny považuje aj názor, že

-podanie trestného oznámenia zo dňa 9.6.2005 je úkonom s hodnotou 6.575,- Sk. Právna vec, ktorou
bolo trestné oznámenie, sa nedala oceniť, resp. sa dala oceniť s nepomernými ťažkosťami. V danom
prípade nebola preukázaná existencia škody, ani jej výška, dlžník ani nebol právoplatne zaviazaný k
plneniu. Podanie trestného oznámenia malo byť preto účtované podľa § 11 vyhl. č. 655/2004 ods. 1
písm. a) vo výške 1/13 výpočtového základu, teda s režijným paušálom spolu vo výške 1.304,- Sk,

-úkon zo dňa 1.7.2005 - rozšírenie trestného oznámenia a úkon zo dňa 1.7.2005 návrh na zaistenie
účtu mal byť ako jeden úkon právnej služby účtovaný podľa § 11 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo výške 1/13
výpočtového základu, teda spolu v sume 1.304,- Sk. Okrem toho bol tento úkon neúčelný vzhľadom na
skutkový stav veci,
-úkon zo dňa 18.8.2005 - sťažnosť proti uzneseniu OZ PZ, tarifná hodnota veci sa nedala určiť, úkon mal

byť účtovaný podľa § 11 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo výške 1/13 výpočtového základu, teda v sume 1.154,-
Sk plus 150,- Sk. Okrem toho tento úkon považuje za absolútne neúčelný a zbytočný, nakoľko žalobca
vedel, že pán P. sa nemohol dopustiť trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia, ak vklad
záložného práva, ako i samotný predaj bytu, boli uskutočnené pred vydaním predbežného opatrenia.
V prípade, ak by súd druhej inštancie uznal oprávnenosť existencie domnienky o tarifnej odmene,

žalobca má nárok z faktúry č. 65/2005 len na sumu: Položky a) - b) nie sú správne určené, je potrebné
vychádzať z hodnoty 705.436,- Sk podľa § 13 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z.z., t.j. 11.704,- Sk plus
128,- Sk = 11.832,- Sk, za jeden úkon x 2, spolu 23.664,- Sk. Položka c) nie je správne určená, je
potrebné vychádzať z hodnoty veci 705.436,- Sk podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., t.j. 12.150,-
Sk plus 150,- Sk = 12.300,- Sk. Položka d) 0,- Sk. Položka f) - návrh na predbežné opatrenie, pokiaľ

žalobca poskytol žalovanému 50% zľavu z toho úkonu, pri hodnote veci 705.436,- Sk, je to 6.075,-
Sk plus 150,- Sk = 6.225,- Sk. Položka g) - trestné oznámenie - neoceniteľná hodnota veci, správne
účtovanie 1.154,- Sk plus 150,- Sk = 1.304,- Sk. Položka h) - 0,- Sk. Položka i) - k) 0,- Sk. Položka l) -
neoceniteľná vec, správne účtovanie 1.154,- Sk plus 150,- Sk = 1.304,- Sk. Položka m) - neoceniteľná
vec, správne účtovanie 1.154,- Sk plus 150,- Sk = 1.304,- Sk. Položka n) - správne určená hodnota veci

705.436,- Sk, z toho žalobcom určená 50% zľava, čo je 6.075,- Sk plus 150,- Sk = 6.225,- Sk. Položka o)
- neoceniteľná vec, správne účtovanie 1.154,- Sk plus 150,- Sk = 1.304,- Sk plus položky s) až v), x), až
y) v sume 1.781,- Sk. Celkom v sume 55.411,- Sk (správna suma). Rozdiel v priznanej sume t.j. 85.762,-
mínus 55.411,- rovná sa 30.351,- Sk, nie je správny, v súlade so zákonom a vykonaným dokazovaním.
Vzhľadom na vyššie uvedené, priznaná suma, v prípade, ak by súd druhej inštancie uznal oprávnenosť

domnienky o tarifnej odmene, by mala predstavovať sumu vo výške 10.380,- Sk plus 3.912,- Sk plus
55.411,-Sk=69.703,-Sk,čoje2.313,70Eur.Jevšakpotrebnéodpočítaťposkytnutézálohy,čosúdprvej
inštancie neurobil, na čo žalovaný dôrazne upozornil, hoci súd konštatoval, že konečná suma, ktorú určil
zohľadňuje zaplatené zálohy. Uvedené má byť zrejmé zo súčtu súm uvedených v položkách 95, 96 a 97.

20. K zálohám žalovaný v odvolaní uviedol, že v právnej veci P. zaplatil celkom 30.000,- Sk, ktoré sú
aj zohľadnené vo faktúre č. 65/2005. Túto zálohu ale súd neodpočítal. Výrok súdu o povinnosti zaplatiť
žalovanému 6% úrok z omeškania z dlžnej sumy 2.846,78 Eur od 1.11.2005 nie je správny, nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní, žalovaný sa nedostal do omeškania, pretože žalobca nevykonal vyúčtovanie
správne.

21. Vo veci č.k. 5C 168/00 a s ňou súvisiacimi vecami (t.j. aj o zrušenie podielového spoluvlastníctva a
iné) zaplatil žalovaný zálohu vo výške 20.000,- Sk (663,88 Eur) dňa 21.10.2004. Vo faktúre č. 73/2005
nie je táto záloha zohľadnená, ani súd prvej inštancie túto zálohu neodpočítal. Nie je preto možné, abyžalobcabolvomeškanísúhradousumy701,85Eurod1.12.2005,keďževtomčasenedlžilžalobcovinič.
Naopak žalobca bol povinný vrátiť žalovanému preplatok. Výrok súdu o povinnosti zaplatiť žalovanému
úrok z omeškania z tejto sumy preto nie je správny, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a to ani z

dôvodov, že žalovaný nevykonal vyúčtovanie správne.

22. Vo faktúre č. 66/2005 nie je zohľadnený preplatok, ktorý bol žalobca povinný žalovanému vrátiť
v prípade, ak by vykonal vyúčtovanie riadne, žalobca bol oprávnený účtovať len sumu 3.912,- Sk, t.j.
129,85 Eur. Pokiaľ by žalobca preplatok vzniknutý z faktúry č. 73/2005 v sume 319,33 Eur započítal do

faktúry č. 66/2005, bola by uhradená v celom rozsahu v dávnom čase a rozdiel v sume 189,48 Eur by
bol povinný žalovanému vrátiť. Ani v prípade faktúry č. 66/2005 sa žalovaný nedostal do omeškania,
nakoľko žalobca nevykonal vyúčtovanie riadne, hoci bol povinný mu vrátiť vzniknutý preplatok v sume
189,48 Eur, ktorý si ponechal. Žalovaný z opatrnosti vzniesol kompenzačnú námietku a to ešte v roku
2013. Pri správnom postupe súdu prvej inštancie by bolo zistené, že žalovaný žalobcovi nič nedlžil.

23. Žalovaný za nesprávny považuje názor súdu prvej inštancie o omeškaní aj z dôvodu, na ktorý
upozorňoval, že do dnešného dňa mu nebolo žalobcom doručené riadne vyúčtovanie právnych služieb
v zmysle noriem, neboli mu riadne zúčtované zálohy, neboli mu preukázané všetky fakturované úkony
právnych služieb, neboli mu predložené ani niektoré výdavky, ktorých náhradu si žalobca uplatňuje.
Napriek tomu súd zaujal nesprávny názor o omeškaní žalovaného podľa § 517 Občianskeho zákonníka.

V tejto súvislosti odkázal na § 520 Občianskeho zákonníka podľa ktorého dlžník nie je v omeškaní,
ak mu veriteľ neposkytne dostatočnú súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. Zdôraznil, že pred riadnym
vyúčtovaním právnych služieb ich úhrada nie je splatná. Žalovaný sa dostane do omeškania až vtedy,
ak mu bolo vyúčtovanie vykonané riadnym spôsobom. Keďže nebolo preukázané, že žalobca vykonal
riadne vyúčtovanie, súd mu nepriznal vyúčtovaný nárok v celom rozsahu, nemohli nastať podmienky

pre vznik nároku na úroky z omeškania z tohto vyúčtovania.

24. Žalovaný považoval rozhodnutie za nesprávne aj v časti o trovách konania s tým, že súd mal
prihliadnuť na dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, na ktoré žalovaný poukazoval. Princíp
rovnosti strán sporu si v danom prípade nevyžaduje bezpodmienečné zastúpenie strany sporu, t.j.

žalobcu, ktorý sám vykonáva profesionálne prax advokáta ďalším advokátom. Za daných skutkových
okolností by podľa žalovaného bolo v rozpore s dobrými mravmi priznať žalobcovi aj náhradu trov
právneho zastúpenia. Žalovaný bol pritom v konaní značne pasívny, konal pritom bez zastúpenia sám
takmer 9 rokov a to aj za stavu, že žalovaný bol zastúpený advokátkou. Podľa žalovaného nebol dôvod,
aby si ustanovil žalobca v roku 2015 advokáta a to aj z iného mesta, ktorému by zbytočne hradil trovy

právneho zastúpenia a zvyšoval tak trovy konania, teda platil mu za činnosť, ktorú ovláda a vykonáva
profesionálne sám. V tejto súvislosti apeloval na zásadu hospodárnosti konania v súlade s ktorou súd
nepostupoval. Zdôraznil, že pokiaľ by bol súd prvej inštancie názoru, že domnienka o tarifnej odmene
je namieste a následne by bol aj riadne postupoval pri zisťovaní skutkového stavu v súlade s normami
týkajúcimi sa výkonu advokácie, bol by v konečnom dôsledku zistil, že žalovaný nie je povinný žalobcovi

nič uhradiť, práve naopak, žalobca by bol povinný vrátiť žalovanému preplatok. Na základe toho mal súd
žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému 100% náhradu trov konania.

25. Na záver žalovaný uviedol, že považuje za absolútne nesprávny právny názor súdu prvej inštancie
v tom, že v konaní nebolo preukázané, že by postup žalobcu, ktorým sa domáha plnenia od žalovaného

bol v rozpore s dobrými mravmi a etikou advokáta. Vyporiadanie sa s námietkou rozporu s dobrými
mravmi v zmysle § 3 Občianskeho zákonníka súdom prvej inštancie na str. 29 odôvodnenia považuje za
nedostatočné, nepresvedčivé, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní, ani v Zákone o advokácii a
interných predpisoch advokácie. Žalovaný je názoru, že konanie žalobcu nebolo v súlade so záujmami
žalovaného klienta. Bolo povinnosťou žalobcu ako advokáta, ak tvrdí, že dohoda o zmluvnej odmene

nebola uzavretá riadne, žalovaného informovať o tarifnej odmene, hodnote jedného úkonu, hlavne
pri určovaní a preberaní ďalšej zálohy. Žalovaný by sa tak mohol rozhodnúť, či chce pokračovať v
zastupovaní. Za absolútne nesprávny pritom považuje právny názor súdu prvej inštancie, že povinnosť
klienta informovať o výške odmeny za úkon právnej služby vznikla až od 1.9.2009, čo je v rozpore
so všetkými princípmi, na ktorých stojí advokácia v rozpore so zásadami výkonu advokácie, ako aj v

rozpore so zákonmi o advokácii. V tejto súvislosti poukázal na § 18 Zákona o advokácii č. 586/2003
v spojení s § 13 zák. č. 132/1990 Zb. platného od 1.1.2004, § 8, § 9 zásad výkonu advokácie.
Konanie žalobcu, ktorým sa domáha zaplatenia odmeny za poskytnuté úkony právnych služieb za
daných okolností vrátane úrokov z omeškania je podľa žalovaného v príkrom rozpore s dobrými mravmis odkazom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd ktorý vychádzal zo stavu v čase rozhodovania
v prípade správneho právneho posúdenia zisteného skutkového stavu nemal priznať žalobcovi aj z
tohto dôvodu ním uplatnený nárok. V závere odvolania žalovaný zdôraznil, že vzhľadom na všetky

uvedené skutočnosti je toho názoru, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, nevykonal
potrebné navrhnuté dôkazy, konal v rozpore s princípmi rovnosti strán, spravodlivého súdneho konania,
právnej istoty, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nemajúceho oporu vo
vykonanom dokazovaní, na mnohých miestach je nedostatočne odôvodnené, nejasné, nezrozumiteľné,
nepreskúmateľné, javí sa ako arbitrárne.

26. K doručenému odvolaniu žalovaného predložil žalobca prostredníctvom svojho advokáta písomné
vyjadrenie, ktorým navrhol, aby odvolací súd zamietol podané odvolanie v celom rozsahu a v časti
napadnutej odvolaním žalovaného rozsudok potvrdil a žalovaného zaviazal na náhradu trov odvolacieho
konania žalobcovi vo výške 100% s tým, že zároveň vyhovie odvolaniu žalobcu proti predmetnému
rozsudku. V úvode zdôraznil, že z obsahu odvolania žalovaného jednoznačne vyplýva, že žalovaný sa

snaží svojím rozsiahlym odvolaním spochybniť napadnutý rozsudok tvrdeniami v rozpore so skutočným
a právnym stavom veci riadne zisteným prvoinštančným súdom s výnimkami uvedenými v odvolaní
žalobcu.

27. Pod bodom A) sa zaoberá žalovaným uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods.

1 b), e), f) a h) CSP. Vyslovil názor, že súd prvej inštancie sa nedopustil svojím procesným
postupom znemožnenia žalovanému uskutočňovať jeho procesné práva, opak je pravdou, súd
umožnil žalovanému, aby prednášal svoje písomné podania a dokonca „tvrdo vymieňované práva"
zo strany právneho zástupcu žalovaného vo veci siahodlhého a vymieneného osobného vypočúvania
žalobcu na ústnych pojednávaniach o skutočnostiach, ktoré boli zrejmé z predchádzajúcich písomných

podaní žalobcu. Týmto postupom právneho zástupcu žalovaného bolo bránené naplneniu zásady
hospodárnosti procesného konania. Prvoinštančný súd ako aj žalobca museli strpieť konanie právneho
zástupcu žalovaného, ktoré si tvrdo presadzoval, pričom svojimi vymienenými právami bránil v
dokazovaníuplatnenéhonárokužalobcuajďalšímpostupom.Uvedenýodvolacídôvodpretoniejedaný,
pretože žalovanému boli umožnené všetky procesné úkony zo strany súdu a preto nemohlo dôjsť k

porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

28. Ohľadne tvrdenia žalovaného o tom, že prvoinštančný súd nevykonal navrhované dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností dal žalobca do pozornosti zápisnicu z ústneho pojednávania zo
dňa 16.3.2017, v ktorom právny zástupca žalovaného prehlásil, že nemá ďalšie návrhy na dokazovanie,

teda ani tento odvolací dôvod nebol daný.

29. K odvolaciemu dôvodu, že súd mal dospieť na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, žalobca uviedol, že prvoinštančný súd vykonal rozsiahle dokazovanie a dospel k
riadnemu zisteniu skutkového stavu veci, teda ani tento odvolací dôvod nebol daný.

30. K odvolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že ani tento odvolací dôvod
nebol daný.

31. Pod bodom B) k tvrdeniu žalovaného, že žalobca až na nátlak žalovaného konečne v januári 2016

predložil niektoré listiny, považoval za nutné upriamiť pozornosť odvolacieho súdu na správanie sa
právneho zástupcu žalovaného v prvostupňovom konaní a to:
1. Na prvom ústnom pojednávaní 19.11.2013 bolo oboznámené vyjadrenie žalovaného
zo dňa 15.11.2013, ktoré bolo žalobcovi doručené krátkou cestou na pojednávaní. Vzhľadom na
rozsiahlosť tohto písomného vyjadrenia žalobca žiadal o odročenie pojednávania, s čím právny zástupca

žalovaného súhlasil. Ospravedlnil sa za doručenie vyjadrenia až 15.11.2013, čo odôvodnil tým, že sa
„jednalo o skutkovo rozsiahlu a náročnú vec...". Právny zástupca žalovaného teda predkladal písomné
podanie žalobcovi bez ohľadu na zachovanie lehoty 5 dní na prípravu na pojednávanie až v deň
pojednávania.
2. Dňa 16.1.2014 sa uskutočnilo pojednávanie na prvoinštančnom súde, na ktorom vypovedal žalobca,

avšak len v časti s tým, že vo zvyšnej časti poukázal na svoje stanovisko predložené na pojednávaní
16.1.2014 k vyjadreniu žalovaného z 15.11.2013. Dôvodom bolo, že právny zástupca žalovaného
namietal asi po 15 minútach, že nebude mať priestor na vyjadrenie. Dňa 4.3.2014 sa uskutočnilo ďalšie
pojednávanie, na ktorom bolo žalobcovi krátkou cestou doručené písomné podanie právneho zástupcužalovaného zo dňa 12.2.2014, pričom pojednávanie bolo odročené na 13.5.2014, ktoré sa neuskutočnilo
z dôvodu nezabezpečenia príslušných spisov.
3. Písomným podaním zo dňa 2.1.2015 zaujal žalobca stanovisko k vyjadreniu právneho zástupcu

žalovaného zo dňa 12.2.2014.
4. Dňa 12.2.2015 sa uskutočnilo ústne pojednávanie na prvoinštančnom súde bez účasti
žalovaného, v ktorom boli oboznamované pripojené súdne spisy, pričom niektoré chýbali.
5. Dňa 14.4.2015 na pojednávaní sa uskutočnil výsluch žalobcu, ktorý bol prerušený z dôvodu,
že žalobca sa musí zúčastniť pojednávania na inom súde. Následne právny zástupca žalovaného si

vymienil, aby budúce pojednávanie bolo stanovené v rozsahu dvoch hodín s tým, že bude vykonaný
výsluch žalobcu a žalovaného.
6. Na pojednávaní dňa 16.7.2015 prehlásili zúčastnené strany a ich právni zástupcovia, že sa
pokúsia spor vyriešiť mimosúdne, preto súd pojednávanie odročil.
7. Dňa 3.9.2015 sa uskutočnilo pojednávanie bez účasti žalovaného, ktorého neúčasť jeho právny
zástupca ospravedlnil bez doloženia dokladov o ním tvrdenom zdravotnom stave.

8. Na pojednávaní 6.10.2015 boli vypočutí žalobca a žalovaní. Zástupcovia strán uviedli, že v lehote
20 dní doručia súdu návrhy na doplnenie dokazovania. Žalobca návrhom na doplnenie dokazovania
zo dňa 2.10.2015 navrhol vykonať dokazovanie špecifikovanými listinnými dôkazmi. Na základe výzvy
súdu zaslal písomným podaním zo dňa 5.1.2016 listinné dôkazy k jednotlivým faktúram.
9. Dňa 14.10.2016 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo riešené

a) otázka ne/existencie zmluvnej odmeny medzi sporovými stranami vypočutím právneho zástupcu
žalobcu a žalovaného,
b) otázka aplikácie § 3 Občianskeho zákonníka,
c) písomnosť JUDr. P. zo dňa 17.11.2005, ktorá žalobcovi nebola nikdy doručená, ani jej doručenie
nebolo preukázané. Podľa žalobcu ide o ničotný doklad, ktorý bol pravdepodobne dodatočne účelovo

vyhotovený na žiadosť žalovaného. Žalovaný ani nenavrhol vypočutie ako svedka JUDr. P.,
d) právny zástupca žalovaného na otázku súdu uviedol, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania,
že sa pridržiava doterajších vyjadrení. Napriek tomu súdu odročil pojednávanie 17.3.2016 s tým, že
zástupcovia strán sa v lehote 7 dní zaväzujú oznámiť ich návrhy na doplnenie dokazovania.

32. Právny zástupca žalobcu navrhol vypočuť svedkov. Na pojednávaní dňa 17.3.2016 boli vypočutí
zástupcom žalobcu navrhnutí svedkovia JUDr. T. a JUDr. Y. ku skutočnostiam týkajúcim sa faktúry
č. 65/2005. Súd následne odročil pojednávanie na 21.6.2016, ktoré sa neuskutočnilo z dôvodu
neprítomnosti sudcu.

33. Dňa 22.9.2016 sa uskutočnilo pojednávanie, ktorého sa žalovaný nezúčastnil, jeho neúčasť právny
zástupcaospravedlnilzozdravotnýchdôvodov,ktoréopätovnenedoložil.Zodpovedíprávnehozástupcu
žalovaného na otázky súdu v tomto prípade žalobca vyvodil, že právny zástupca žalovaného bol
nepripravený na pojednávanie, teda sám neposkytoval svojmu klientovi riadne právne služby v danej
veci.

34. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 16.3.2017, kedy súd povolil právnemu zástupcovi
žalovaného, aby nad rámec prednesenej záverečnej reči sa ústne vyjadril k záverečnej reči právneho
zástupcu žalobcu. Na otázku právneho zástupcu žalobcu, či môže reagovať aj on na záverečnú reč, ako
aj na ústny prednes, mu bolo súdom uvedené, že v zmysle CSP taký priestor pre právneho zástupcu

žalobcu nie je daný.

35. Následne žalobca zhrnul, že z popisu priebehu konania uvedeného pod písm. b) bodmi 1 až
13 (zrejme 12) jednoznačne vyplýva, že právny zástupca žalovaného svojimi písomnými podaniami,
ktoré boli opakujúce sa a v drvivej časti zavádzajúce a nepravdivé bez odbornej znalosti sa snažil

spochybniť oprávnený nárok žalobcu. Právny zástupca žalovaného podľa neho konal výslovne s
úmyslom akýmkoľvek právne relevantným spôsobom spochybňovať oprávnený nárok žalobcu v danej
veci, pretože
- v čase konania nepredložil právny zástupca žalovaného žiadny právne relevantný doklad o akejkoľvek
existencii tzv. zmluvnej odmeny za právne služby,

- žalobca preukázal, že medzi ním ako advokátom a žalovaným ako klientom nebola v danej veci
uzatvorená žiadna ústna a už vôbec nie písomná dohoda o zmluvnej odmene,
- právny zástupca žalovaného sa odvolával na rozhodnutia súdnych orgánov, ktoré nemôžu byť použité
pre rozhodovanie danej veci,- právny zástupca žalovaného sa odvoláva zmätočne na ustanovenia právnych predpisov, ktoré v čase
vyhotovovania faktúr neboli platné a účinné,
- odvoláva sa tiež na ust. § 3 Občianskeho zákonníka a Zákona o advokácii „o dobrých mravoch",

na základe ktorého sa snaží preukázať, že žalobca pri poskytovaní právnych služieb žalovanému
nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Tu dal do pozornosti odvolacieho súdu skutočnosť, že právny
zástupca žalovaného absolútne nekvalifikovane postupoval ako advokát v období od jeho podania
odvolania zo dňa 26.1.2007 až do doby jeho písomného podania zo dňa 12.2.2014, kedy začal namietať
nárok žalobcu z dôvodu existencie zmluvnej odmeny,

- právny zástupca žalovaného si protiprávne osoboval postavenie súdneho orgánu, keď tvrdil, že by v
daných veciach mali byť vykonané len určité úkony právnej služby s tým, že zvyšné boli nadbytočné
alebo že niektoré úkony nie sú úkonmi právnych služieb. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že všetky
ním vykonané právne úkony boli a museli byť vykonané v prospech žalovaného pre riadne postupné
a účinné hájenie jeho práv v daných veciach voči tretím osobám, čo dokazuje aj skutočnosť, že vo
všetkých veciach až do skončenia právneho zastupovania žalobcom bol žalovaný úspešný, alebo jeho

práva a nároky boli riadne zabezpečené.

36. V bode C) k časti odvolania žalovaného týkajúcej sa ne/existencie dohody o zmluvnej odmene
uviedol, že súd sa v napadnutom rozsudku riadne a úplne vysporiadal aj s dodatočne vznesenou
námietkou právnej zástupkyne žalovaného o zmluvnej odmene za vykonané právne služby, ktorá bola

prvýkrát vznesená až v písomnom podaní zo dňa 12.2.2014, hoci právne zastúpenie bolo prevzaté už
26.1.2007, t.j. až po uplynutí cca 7 rokov, v komplexnom odôvodnení v bodoch 93 a 94 predmetného
rozsudku, ktorý považuje v tejto časti za správny a úplný. Žalobca uniesol bezpochyby dôkazné bremeno
o neexistencii dohody o zmluvnej odmene. Žalovaný neuniesol vôbec dôkazné bremeno o opaku,
teda o existencii dohody o zmluvnej odmene v ústnej forme a za absolútne zavádzajúce a nepravdivé

označil tvrdenie právnej zástupkyne žalovaného na strane 3 odvolania, podľa ktorého žalobca mal
vo svojich vyjadreniach pripúšťať ústnu dohodu na zmluvnej odmene. Na druhej strane označil za
neprekvapujúce, že právny zástupca žalovaného sa dopustil takéhoto flagrantného konania, ktoré nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní tak skutkového, ako aj právneho stavu veci, pretože:
- právny zástupca žalovaného v priebehu celého konania namiesto riadneho právneho zastupovania

žalovaného zahlcoval súd svojimi rozsiahlymi elaborátmi (traktátmi) a to vo väčšej časti nepravdivými
zavádzajúcimi, predkladanými až na pojednávaniach. Právna zástupkyňa žalovaného v tomto konaní
porušuje tak advokátsku etiku na rozdiel od žalobcu pri zastupovaní žalovaného a to aj v kontexte
s „Etickým kódexom CCBE", konkrétne bodom 4.4 v časti IV., z ktorého odcitoval, že advokát/ka
nesmie súdu nikdy vedome predkladať nepravdivé alebo zavádzajúce informácie. Tvrdenia právnej

zástupkyne žalovaného, že žalovaný nebol informovaný o tom, čo je tarifná odmena, o hodnote jedného
úkonu v jednotlivých právnych veciach, o počte úkonov právnych služieb, je v danej právnej veci len
fabuláciou, ktorá nemala oporu vo vtedy účinných platných právnych predpisoch. Žalobca vždy a včas
podrobne informoval žalovaného o nevyhnutných dôležitých právnych úkonoch v jednotlivých právnych
veciach, s ktorými na základe osobných konzultácií žalovaný súhlasil a priebežne udeľoval písomné

plné moci žalobcovi na svoje zastupovanie. Výpoveď žalovaného na pojednávaní dňa 6.10.2015
zachytenú na strane 5 a 6 zápisnice, v ktorej tvrdil, že so žalobcom sa v priebehu trvania právnych
zastupovaní v daných veciach stretol v advokátskej kancelárii dva alebo trikrát a mali sa rozprávať
o iných veciach, a nie o zastupovaní, bolo vyvrátené. Žalovaný veľmi dobre vedel, že na základe
jeho písomných splnomocnení udelených žalobcovi v právnych veciach ho žalobca riadne a podrobne

informoval ohľadne právneho zastupovania vo veci L. P., ktoré boli predmetom faktúry č. 65/2005,
žalovaný pravdepodobne v eufórii a súc si vedomý víťazstva vo veci bez dôvodu a nekvalifikovane zaslal
prostredníctvom JUDr. P. podaním zo dňa 26.9.2005 žalobcovi oznámenie o prevzatí zastupovania
menovaným advokátom. Žalovaný pritom nie je jednoduchý človek neznalý práva, ale ide o osobu, ktorá
sa nechala dlhodobo právne zastupovať žalobcom ako advokátom a po úspešnom dosiahnutí svojich

všetkých práv zabezpečených právnymi úkonmi žalobcu sa špekulatívne rozhodol ukončiť právne
zastúpenie v nádeji, že žalobcovi nemusí byť dlžný v danej veci, preto žalovaný účelovo, nepravdivo a
neurčito vypovedal vo veci v snahe vyhnúť sa povinnosti uhradiť žalobcovi za poskytnuté právne služby.

37. V bode D) - k namietaniu žalovaného údajne nesprávnemu právnemu názoru súdu prvej inštancie

pri posudzovaní jednotlivých úkonov právnych služieb v jednotlivých faktúrach obsiahnutých na str. 5 až
16 odvolania uviedol nasledovné:
a) žalovaný úmyselne opomína skutočnosť, že žalobca vykonával všetky nevyhnutné časovo
nadväzujúce a kontinuálne právne úkony, ktoré v konečnom dôsledku mali za následok to, že úkonyboli vykonané žalobcom v záujme zabezpečenia všetkých práv žalovaného, ktorého v daných veciach
zastupoval,
b) za absolútne zarážajúce označil, že právna zástupkyňa žalovaného si osobuje bez podrobnej

znalosti veci hodnotenie postupu a vykonávania právnych úkonov vykonaných žalobcom v daných
veciach. Žalobca konštatuje, že bolo šťastím žalovaného, že v daných veciach v danom čase ho
nezastupoval terajší právny zástupca, pretože pokiaľ rozporuje účelnosť, nevyhnutnosť a časovú
následnosť ňou napadnutých úkonov vykonaných žalobcom ako advokátom v prospech žalovaného,
žalovaným uplatňované práva by boli neuzatvorené a v konečnom dôsledku nestanovené so všetkými

právnymi dôsledkami. Do pozornosti dal, že žalovaný žiadnu z doručených troch faktúr nevrátil žalobcovi
ako neoprávnene vystavenú.

38. Pod bodom E) - k námietke žalovaného k výroku o trovách konania na str. 16 a nasl. odvolania
žalovaného uviedol, že v bodoch 99 až 102 napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie riadne a
vyčerpávajúco zaoberal otázkou trov konania a ich priznania a rozhodol o nej v súlade s príslušnými ust.

§ 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 a 2 CSP, samozrejme s výnimkou priznaného rozsahu 52,18% s poukazom
na odvolanie žalobcu.

39. V závere vyjadrenia žalobca navrhol, aby odvolací súd zamietol odvolanie žalovaného v celom
rozsahu a v časti napadnutej odvolaním žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal ho

na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že zároveň vyhovie odvolaniu
žalobcu.

40. K doručenému vyjadreniu žalovaného zo 6.5.2017 k odvolaniu žalobcu predložil žalobca
prostredníctvom svojho advokáta písomné stanovisko (č.l. 580 a nasl.), v ktorom uviedol,

A) k tvrdeniam a špekulatívnym záverom právneho zástupcu žalovaného, či bola dodržaná 15-dňová
lehota na podanie odvolania:
a) rozsudok bol právnemu zástupcovi žalobcu doručený dňa 19.4.2017, koniec zákonnej lehoty na
podanie odvolania pripadol na deň 4.5.2017,
b) právny zástupca žalobcu odvolanie zo dňa 3.5.2017 podal ako doporučenú poštovú zásielku dňa

4.5.2017, t.j. v posledný deň zákonnej lehoty na odvolanie, ako dôkaz v prílohe doložil podací hárok,
c) právnemu zástupcovi žalovaného stačilo, aby si zistil k podaciemu číslu u odosielajúcej pošty,
kedy bola predmetná doporučená listová zásielka podaná, aby nezaťažoval súdne orgány svojimi
nepreukázanými tvrdeniami, čo ale neprekvapuje, vzhľadom na to, že právny zástupca žalovaného sa
v priebehu konania dopúšťal nepravdivých zavádzajúcich tvrdení, ktoré nemali oporu v skutkových a

právnych skutočnostiach na vec sa vzťahujúcich. Naviac označil za zarážajúce, že právny zástupca
žalovaného datoval svoje vyjadrenie dňom 6.5.2017.
B) Faktúra č. 73/2005 úkon zo dňa 22.6.2005 - rokovanie s protistranou - žalobca preukázal, že išlo o
jednanie medzi žalobcom a pani V. a s akým výsledkom, teda išlo o dva nadväzujúce právne úkony v
prospech žalovaného, z ktorého prvoinštančný súd priznal odmenu za právny úkon len v položke k).

Žalobca bol presvedčený, že mu bude priznaná odmena aj za právny úkon uvedený v položke j) list
žalobcu z 30.6.2005 adresovaný JUDr. U., ktorý riadne uskutočnil, bol nespochybniteľný a preukázaný.
Preto žalobca trvá na svojom odvolaní týkajúcom sa priznania odmeny za položku j) v sume 3.200,- Sk.
C) Faktúra č. 65/2005 - úkon zo dňa 23.6.2005 uviedol:
- právny zástupca žalovaného opätovne neuviedol o ktorú konkrétnu položku išlo, pravdepodobne

položku j) a položku z) napadnutého rozsudku, žalobca s tvrdeniami nesúhlasí a trvá na svojom odvolaní
ohľadne daných položiek z dôvodov uvedených v odvolaní,
- právny zástupca žalovaného vo vyjadrení sa úmyselne a flagrantne dopúšťa nerozlišovania zálohových
platieb za poskytnuté právne služby a náhrady hotových výdavkov, navyše zavádzajúco tvrdí o nejakých
údajných poplatkoch žalovaného, ktoré nemajú oporu v riadne zistenom skutkovom a právnom stave.

Preto žalobca trvá na svojom odvolaní aj v tejto časti týkajúcej sa položky j) a z).
D) Faktúra č. 65/2005 - úkony rokovania s protistranou JUDr. T. opätovne právny zástupca žalovaného
vo vyjadrení neuviedol, ku ktorým konkrétnym položkám jeho vyjadrenie smeruje, hoci bola notorieta,
že ide o položky p), q), r), t.j. rokovania s JUDr. T., advokátom žalovaného P.. Upozornil na to, že na
pojednávaní dňa 17.3.2016, kde mal byť vypočutý JUDr. T. sa právny zástupca žalovaného vehementne

domáhal nevypočutia tohto svedka z dôvodu jeho viazanosti mlčanlivosťou. Preto vypočutie JUDr.
T. prebiehalo tak, že sa nevyjadroval ku konkrétnym detailom veci. Na otázku právnej zástupkyne
žalovaného, či svedok rokoval so žalobcom aj v iných právnych veciach svedok uviedol, nie. Ďalšie
tvrdenia právneho zástupkyne žalovaného v tejto časti označil žalobca za irelevantné. Navyše tvrdenie,že ohľadne telefonických rozhovorov so svedkom JUDr. T. zo dňa 9.9.2005 a 20.9.2005 si žaloba určoval
len režijný paušál je s ohľadom na priebeh prvoinštančného konania absolútne nepochopiteľné. Preto
žalobca trvá na priznaní odmeny týkajúcej sa položiek p), q), r) v rozsudku v celom rozsahu.

E) Faktúra č. 65/2005 - hotové výdavky v sume 200,- Sk za získanie LV. Ide o položku w), ktorú
právna zástupkyňa žalovaného opomenula uviesť vo svojom vyjadrení zo dňa 6.5.2017. Žalobca trvá na
svojom odvolaní a žiada túto priznať v odvolacom konaní. Považuje za nepochopiteľné tvrdenie právnej
zástupkyne žalovaného o zaplatení súdneho poplatku žalobcom v sume 1.083,- Sk, ktorého zaplatenie
nepreukázal žiadnym relevantným dôkazom.

F) K poukazovaniu právnej zástupkyne žalovaného, že žalobca nedokáže obhájiť svoje vyúčtovanie,
je žalobca nútený upozorniť odvolací súd, že žalovaný po riadnom doručení žalobcom vystavených
troch faktúr ani jednu v lehote ich splatnosti nevrátil ako bezdôvodne vystavené žalobcovi. Až následne
v priebehu súdneho sporu sa bezprecedentne bránil nekonkrétne, nepravdivo a konečnom dôsledku
zavádzajúcimi tvrdeniami výlučne v snahe neuhradiť svoje záväzky voči žalobcovi. Preto námietka
právneho zástupcu žalovaného ohľadne príslušenstva - zákonných úrokov z omeškania ročne je právne

irelevantná. V závere preto navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle odvolania žalobcu a jeho
písomného vyjadrenia zo dňa 12.6.2017.

41. Vo vyjadrení sa žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa 12.6.2017 k odvolaniu žalovaného (č.l.
589 a n.) podanom prostredníctvom právnej zástupkyne žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozhodol v

zmysle odvolania žalovaného, zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach výrokov I.
a III. a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému vo výške 100%. V úvode
uviedol, že sa bude snažiť nekomentovať všetky invektívy právneho zástupcu žalobcu, jeho nevhodné
urážlivé prejavy na adresu právneho zástupcu žalovaného, ktoré sú etike advokáta na míľu vzdialené.
Aj v konaní pred súdom prvej inštancie sa snažil žalobca svojimi verbálnymi prejavmi zasahovať do

dôstojnosti priebehu súdneho konania, kde komentoval právnu zástupkyňu žalovaného, budúcu dohru v
snahe zrejme zastrašiť právnu zástupkyňu žalovaného a dosiahnuť, aby žalovaný skončil bez právneho
zastúpenia. Právny zástupca žalobcu zrejme nie je schopný veci vnímať ako profesionál. Právna
zástupkyňa žalovaného nereagovala urážlivo na mnohé nezmysly, ktoré vyšli od právneho zástupcu
žalobcu alebo žalobcu samotného, na klamlivé vyjadrenia žalobcu a to najmä z úcty k ich osobám a

veku. Právna zástupkyňa žalovaného si ale vyprosuje takéto nevhodné správanie sa a urážky na jej
osobu a zvažuje podnet na SAK na začatie disciplinárneho konania.

42. K meritu veci k všeobecným vyjadreniam žalobcu v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného na str. 2
uviedla, že každá strana sporu má právo reagovať na skutkové a právne tvrdenia protistrany, nemôže ju

nikto obmedzovať s tým, že merito veci pozostávalo z viacerých čiastkových nárokov, je pochopiteľné,
že písomné podania žalovaného boli obsiahle pokiaľ sa chcel účinne brániť. Nakoľko sudca mal na
pojednávaní vo veci vytýčených pravidelne cca 40 minút až hodinu, bolo efektívnejšie veci zhrnúť
písomne a aspoň v jednom prípade požiadať nariadenie pojednávania na dlhší čas. Žalovaný sa musí
ohradiť voči námietke, že právna zástupkyňa žalovaného vymienenými právami bránila v dokazovaní.

Keďže toto tvrdenie sa nezakladá na pravde, je urážkou samotného súdu a sudcu, ktorý vedie konanie.
Právna zástupkyňa žalovaného predkladala dôkazy, vyjadrovala sa k návrhom na dokazovanie, k
jednotlivým dôkazom, na čo má podľa CSP zákonné procesné právo. Upozorňovala včas na relevantné
skutočnosti pri výsluchu svedkov, advokáta. Za absolútne nepravdivé označila tvrdenie, že bolo bránené
k predloženiu zvyšných listín, ktoré nebolo ani ničím preukázané. Pokiaľ právny zástupca žalobcu

poukazuje na to, že na pojednávaní dňa 16.3.2017 právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že nemá
žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, poukázala na to, že svoje návrhy na doplnenie dokazovania
jasneazrozumiteľneopakovanepísomneajústnekonkretizovalapredtým,akosúdvyhlásildokazovanie
za skončené, nebola povinná dookola omieľať tieto návrhy. Je potrebné rozlišovať, ak strana sporu nemá
návrhy na doplnenie dokazovania a keď tvrdí, že nemá žiadne ďalšie návrhy. Je vecou súdu, aby sa v

odôvodnení s tým vysporiadal, prečo nevykonal dôkazy, ktoré strana sporu navrhla. Od 1.7.2016 súd
v sporovom konaní sám z vlastnej iniciatívy ani dôkazy nevykonáva, iba tie, čo účastníci navrhli. Bolo
vecou žalobcu, aby uniesol svoje dôkazné bremeno. Taktiež uviedla, že množstvo skutočností vyšlo
najavo až počas dokazovania po vrátení veci na súd prvej inštancie, keďže pôvodné dokazovanie sa
viedlo veľmi povrchne a na vyjadrenia žalovaného nikto neprihliadal. K námietke účelovo vyhotoveného

dôkazu listu JUDr. P. uviedol, že tento list bol založený v spise od samého začiatku a žalobca mohol
tento dôkaz vyvrátiť. K vyjadreniu právneho zástupcu žalobcu o nepripravenosti právnej zástupkyne
žalovaného na pojednávaní dňa 22.9.2016 uviedol, že sa to nezakladá na pravde, súd formuloval
otázky nepresne a nejasne, niektoré tak, že sa na ne nedalo odpovedať z dôvodu, že navádzali navýpoveď. V konaní je pritom podľa CSP zakázané klásť kapciózne a sugestívne otázky, čo platí nielen
prestrany,aleajpresúd.Podľažalovanéhoprávnyzástupcažalobcuopäťrôznymiinvektívaminaosobu
právnej zástupkyne žalovaného na str. 9 vyjadrenia k odvolaniu sa snaží tvrdiť, že právna zástupkyňa

žalovaného nepostupovala kvalifikovane, čo ale nie je predmetom sporu. Nejaví sa relevantným, aby
druhostupňový súd posudzoval konanie právneho zástupcu žalovaného. Celý obsah vyjadrenia žalobcu
k odvolaniu žalovaného je len kritika postupu právneho zástupcu žalovaného v konaní. V podstate sa
k vecným a faktickým argumentom žalovaného v odvolaní vôbec nevyjadruje. Žalovaný sa pridržiava
svojhoodvolaniazodňa4.5.2017.Tvrdeniaprávnehozástupcužalobcuobsiahnuténastr.13podbodom

D) písm. b) nepovažuje za potrebné komentovať, nakoľko druhoinštančný súd je znalý práva a vie si
urobiť právny názor o úkonoch právnych služieb.

43. Žalovaný vo vyjadrení sa k stanovisku žalobcu zo dňa 22.6.2017 k vyjadreniu sa žalovaného zo dňa
6.5.2017 - resp. 6.6.2017 (č.l. 592 a n.)
- K úkonu zo dňa 22.6.2005 uvedenému vo faktúre č. 73/2005 - rokovanie s protistranou napísal, že

žalovaný zrozumiteľne uviedol o akú položku sa jedná, tú ktorú žalobca v odvolaní uvádza.
- Čo sa týka úkonu zo dňa 30.6.2005 - list adresovaný právnej zástupkyni, ktorý súd žalobcovi priznal,
tento úkon žalobca nespochybňuje, stotožnil sa s názorom súdu v ods. 95 písm. k), že je to neoceniteľný
úkon. Nie je teda pravdou, že súd žalobcovi odmenu za tento úkon nepriznal, ako tvrdí žalobca, odmenu
priznal, ale len vo výške 1.154,- Sk plus 150,- Sk - úkon zo dňa 23.6.2005 vo faktúre 65/2005. Žalovaný

správne reagoval vo svojom vyjadrení zo 6.6.2017 na tento úkon, že takýto úkon s týmto dátumom sa v
spise nenachádza. Pokiaľ ide o úkon potvrdenie vykonateľnosti ako je uvedené vo faktúre a vyznačenie
právoplatnosti a vykonateľnosti nie je úkonom právnej služby.
- K výpovedi svedka JUDr. T. v zápisnici zo 17.3.2016 uviedol, že svedok svojou výpoveďou výslovne
nepotvrdil, že dňa 31.8.2005 osobne rokoval so žalobcom, že to bolo rokovanie len v merite veci o

zaplatenie 705.000,- Sk, z ktorej žalobca určoval hodnotu svojej odmeny, koľko toto rokovanie trvalo,
aby bolo možné jednoznačne zistiť, že sa jedná o úkon právnej služby. Svedok potvrdil, že rokoval
so žalobcom aj v iných veciach súvisiacich so súdnym sporom. V akej veci si žalobca bol oprávnený
vypočítať hodnotu tohto úkonu, v akej veci znižoval tarifnú odmenu? Súd rozhodol správne, že odmenu
žalobcovi za tento úkon nepriznal, pretože nebol jednoznačne preukázaný.

- K námietke žalobcu, že žalovaný nerozlišuje platby za poskytnuté úkony právnych služieb a náhradu
hotových výdavkov uviedol, že toto rozlišuje, žalobca však prebral od žalovaného podľa účtovných
dokladov založených v spise zálohy v právnych veciach, nešlo o zálohy len na úkony právnych služieb,
pričom odkázal na vyjadrenie žalovaného zo dňa 6.6.2017.
- Pokiaľ ide o preukázanie dôkazov o platbe 1.083,- Sk, túto povinnosť má žalobca, nie žalovaný.

Žalovaný namietol, že kolky kupoval on. Súd správne postupoval, keď žalobcovi náhradu za tento hotový
výdavoknepriznal,pretožehonepreukázal.Dettosatotýkaajpoplatkuvovýške200,-Skakosprávneho
poplatku za získanie výpisu z LV.
V ostatnom sa pridržiava vyjadrenia zo dňa 6.6.2017.

44. Žalobca predložil písomné stanovisko k vyjadreniu žalovaného zo dňa 6.7.2017 k vyjadreniu
žalobcu zo dňa 12.6.2017 k odvolaniu žalovaného (č.l. 596 a n.). K úvodu vyjadrenia právneho
zástupcu žalovaného zo dňa 6.7.2017 pod bodom A, v ktorom si právny zástupca žalovaného
dovolil bezprecedentne hrubo napadnúť žalobcu a jeho právneho zástupcu s popísaných údajných
urážlivých prejavov, uviedol záver, že právny zástupca žalovaného z dôvodov neznámych a samozrejme

nepravdivých tvrdení sa snaží bezprecedentne a hrubo verbálne všetko v rozpore s etikou postavenia
a poslania advokáta napádať žalobcu tvrdeniami o nejakých urážlivých verbálnych útokoch na strane
právneho zástupcu žalovaného, ktoré sú v celom rozsahu nepravdivé - dôkaz audionahrávky z
jednotlivých pojednávaní na prvoinštančnom súde. To isté platí aj k tvrdeniu právneho zástupcu
žalovaného, že sa mal žalobca údajne verbálnymi prejavmi dopustiť zasahovania do dôstojnosti

priebehu súdneho konania. Za absolútne nepochopiteľné označil zamieňanie si osoby žalobcu s
jeho právnym zástupcom. Právny zástupca žalobcu nemieni komentovať tvrdenie právneho zástupcu
žalovaného o svojich „schopnostiach vnímania veci ako profesionál", pretože pri ústnych prednesoch
právneho zástupcu žalovaného na pojednávaniach vznikla naopak jeho pochybnosť, či žalovaného
zastupuje advokát. Tak žalobca, ako i jeho právny zástupca hodnotili písomné a ústne prejavy právneho

zástupcu žalovaného ako nepravdivé, zavádzajúce, klamlivé, ktorými sa snažil zbaviť povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi uplatnený nárok. Neospravedlniteľné a neetické je jeho tvrdenie o „úcte k
osobám a veku žalobcu a jeho právneho zástupcu", nemá oporu v CSP a je právne irelevantné, pretože
postavenie právneho zástupcu nie je závislé na veku, ale na jeho odbornej zdatnosti, čo pravdepodobneabsentujeuprávnehozástupcužalovanéhobezohľadunajehovek.Pokiaľideovyhrážaniesažalobcovi
a jeho právnemu zástupcovi, disciplinárnym konaním v SAK, to doteraz nemalo žiadnu obdobu a len
definuje stav mysle právneho zástupcu žalovaného.

45. Pod bodom B k meritu veci právny zástupca žalobcu uviedol, že sa plne pridržiavajú svojich
písomných podaní najmä vyjadrenia zo dňa 12.6.2017 a tohto stanoviska a žiadajú odvolanie zamietnuť
a zaviazať žalovaného na náhradu trov žalobcu v odvolacom konaní vo výške 100%.

46. Právny zástupca žalobcu v odvolacom konaní tiež predložil stanovisko II. k vyjadreniu žalovaného
zo dňa 6.7.2017 ako jeho reakciu na stanovisko I. žalobcu zo dňa 22.6.2017 k vyjadreniu žalovaného
zo dňa 6.5.2017 vo veci odvolania žalobcu (č.l. 600 a n.), v ktorom uviedol, že žalovaný opätovne
pokračuje vo svojich zmätočných písomných podaniach, ktorými sa snaží zahmlievať celú právnu vec aj
v odvolacom konaní tým, že nejasne, nezrozumiteľne uvádza listinné podania, čo začalo tým, že uviedol,
ako dátum vyhotovenia svojho vyjadrenia k odvolaniu žalobcu zo dňa 3.5.2017 dňom 6.5.2017 a až

svojím vyjadrením zo dňa 6.7.2017 opravuje, že malo ísť o vyjadrenie zo dňa 6.6.2017 a nie 6.5.2017.
Samotný právny zástupca žalovaného sa dopúšťa neprofesionálneho a neetického konania, pretože nie
je schopný označiť svoje podanie správnym dátumom jeho vyhotovenia. K vyjadreniu žalovaného zo
dňa 6.7.2017 k stanovisku žalobcu I. zo dňa 22.6.2017 uviedol, že sa plne pridržiava celého obsahu
svojho odvolania zo dňa 3.5.2017 a svojho stanoviska I. zo dňa 22.6.2017, v ktorom riadne poukázal a

odôvodnil oprávnenosť odvolania a žiada odvolací súd, aby vyhovel odvolaniu žalobcu zo dňa 3.5.2017
v spojení s jeho stanoviskom I. zo dňa 22.6.2017 a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 100%. V závere poukázal na to, že právny zástupca žalovaného neustále predkladá repliku,
dupliku atď. a navyše tendenčne a nepravdivo, čo je podľa názoru žalobcu v rozpore s príslušnými
ustanoveniami CSP.

47. Ďalšie podania strán v odvolacom konaní do spisu založené neboli.

48. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami

- stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané v nimi napadnutých častiach vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia
použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, h/, g/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi oboch odvolaní (§ 380

ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že rozsudok v žalobcom napadnutej zamietajúcej

časti v rozsahu sumy 352,25 Eur s príslušenstvom, je dôvodné potvrdiť (§ 387 CSP) a vo zvyšku
napadnutej časti (s výnimkou odvolaním nenapadnutej zamietajúcej časti, ktorá sa stala právoplatnou)
je nevyhnutné rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
(§ 389 ods. 1 písm. b/ a § 391 CSP).

49. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo, s poukazom na rozsah a odvolacie argumenty
uplatnené stranami v podaných odvolaniach, posúdiť správnosť skutkových a právnych záverov súdu
prvej inštancie v odvolaniami napadnutých častiach, vedúcich k prijatiu predmetného rozsudku, ktorým
bolo výrokom I. žalobe čiastočne vyhovené, výrokom II. vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá a
výrokom III. vyslovené, že žalobca má nárok na pomernú náhradu trov konania voči žalovanému. V

rozsahu v ktorom zamietajúci výrok II. nebol odvolaním žalobcu napadnutý (v neprospech ktorého bolo
ním rozhodnuté - teda nad sumu 352,25 Eur s príslušenstvom), rozsudok nadobudol právoplatnosť a
nepodliehal prieskumu odvolacieho súdu.

A/ K odvolacím námietkam uplatneným žalobcom:

50. Žalobca v podanom odvolaní okrem iného namieta nepriznanie položky j) z faktúry č. 73/2005 a to
rokovanie s protistranou v kancelárii žalobcu v sume 3.050,- Sk plus 150,- Sk, spolu 3.200,- Sk (ods.
24 písm. g/ preskúmavaného rozsudku), pričom namietal, že vykonanie tohto úkonu - uskutočnenierokovania s protistranou preukázal listinným dôkazom a to listom adresovaným jej právnej zástupkyni
JUDr. Daniele Suchánkovej zo dňa 30.6.2005. Na č.l. 405 spisu sa nachádza list písaný žalobcom
adresovaný JUDr. Daniele Suchánkovej, advokátke z Piešťan zo dňa 30.6.2005, v ktorom uvádza,

že ako právny zástupca Y. V. v konaní PN 5C/168/00: „Na základe rokovania dňa 22.6.2005 v našej
AK s navrhovateľkou T. V., na ktorom predniesla návrh na mimosúdnu dohodu Vám po prerokovaní
veci s mojím mandantom oznamujem v dohodnutej lehote nasledovné...". Žalobca teda preukazuje
uskutočnenie úkonu právnej služby výlučne a len svojím vlastným tvrdením v liste adresovanom inej
advokátke, iný dôkaz na preukázanie tejto skutočnosti nepredložil. Podľa názoru odvolacieho súdu

zhodne s prvoinštančným takýto nepriamy dôkaz na nesporné jednoznačné preukázanie poskytnutia
daného úkonu právnej služby nepostačuje. Žalobca v rozsahu tohto úkonu neuniesol svoje dôkazné
bremeno. Súd mu preto správne za tento úkon náhradu nepriznal.

51. Žalobca v podanom odvolaní namietal tiež nepriznanie mu súdom prvej inštancie z faktúry č. 65/2005
položiek pod písm. j) - potvrdenie vykonateľnosti plus písomné podanie a vybavenie kataster, tvrdí,

že tento úkon doložil listinnými dôkazmi k faktúre - osobným vyznačením právoplatnosti uznesenia o
predbežnom opatrení. Odvolací súd sa aj pri tomto bode stotožnil so záverom súdu prvoinštančného, že
vykonanie tohto úkonu nebolo nepreukázané. To, že na rozhodnutí orgánu je vyznačená vykonateľnosť
resp. právoplatnosť nijako nepreukazuje, že tento úkon vykonal práve žalobca ako advokát žalovaného.
Obdobne ničím nebolo preukázané, že žalobcom uplatnené výdavky pod písm. w) a z) správne poplatky

boli uhradené práve žalobcom a z jeho finančných prostriedkov (a nie napríklad zo záloh vyplatených mu
žalovaným). To, že tieto poplatky boli preukázateľne zaplatené nepreukazuje zároveň, že boli zaplatené
žalobcom z jeho zdrojov, keď žalovaný to popiera. Súd prvej inštancie preto správne i vo vzťahu k týmto
pohľadávkam uzavrel, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno.

52. Pokiaľ ide o nepriznanie odmeny za úkony podľa fa č. 65/2005 pod písm. p), q), r) - rokovanie s
protistranou JUDr. T., odvolací súd sa aj v tomto prípade zhodol so súdom prvoinštančným, že vykonanie
týchto úkonov žalovaným sporovaných, nebolo nesporne a bez pochybnosti preukázané ani svedeckou
výpoveďou JUDr. T., ktorý z dôvodu mlčanlivosti vypovedal pred súdom iba všeobecne bez toho, aby
jednoznačne tieto úkony potvrdil. Z výpovede svedka JUDr. T. explicitne nevyplýva, ktorej právnej veci

sa predmetné rokovania týkali (občianskeho konania trestného konania, konania pred katastrom), čo
bolo obsahom rokovaní, ako dlho trvali, či teda skutočne išlo o úkony právnej pomoci, resp. právnej
služby. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že vykonanými dôkazmi nebola nesporne preukázaná
realizácia predmetných úkonov právnej služby a preto správne žalobu žalobcu aj v tomto rozsahu
zamietol.

53. S poukazom na vyššie uvedené odvolanie žalobcu nie je dôvodné ani sčasti. Bolo preto
opodstatneným rozsudok v žalobcom napadnutej zamietajúcej časti v rozsahu sumy 352,25 Eur s
príslušenstvom, ako v tejto časti výroku vecne správny, potvrdiť (§ 387 CSP).

B/ K odvolacím námietkam uplatneným žalovaným:

54. Základnou prioritnou spornou otázkou medzi stranami bolo, či navzájom dohodli zmluvnú (podielovú
odmenu advokáta), alebo či sa mala uplatniť domnienka o dohode mimozmluvnej (tarifnej) odmeny
advokáta, pričom žalobca tvrdil, že sa uplatnila domnienka o mimozmluvnej tarifnej odmene a žalovaný

tvrdil, že stany sa navzájom dohodli na zmluvnej podielovej odmene. Aplikované vyhlášky MS SR
č. 240/1990 Zb. účinná od 1.7.1990 do 31.3.2002, vyhláška č. 163/2002 Zb. účinná od 1.4.2002 do
31.12.2004, ako aj aktuálne od 1.5.2005 účinná vyhláška č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov... rozlišujú zmluvnú a mimozmluvnú odmenu advokáta. Pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí
právnej pomoci resp. služieb môže advokát s klientom dohodnúť spôsob a výšku zmluvnej odmeny.

Podľa obdobného znenia § 2 ods. 2 v každej z uvedených vyhlášok, ak nedôjde k dohode, predpokladá
sa, že advokát sa dohodol s klientom na odmene určenej podľa ustanovení o tarifnej odmene, resp.
na určenie odmeny advokáta sa použijú ustanovenia vyhlášky o základnej sadzbe tarifnej odmeny,
resp. o tarifnej odmene. Pokiaľ v prípade niektorých iných zmlúv je absencia dohody o odplate za
poskytnuté plnenie sankcionovaná neplatnosťou zmluvy, v prípade zmluvy o právnej pomoci resp. o

poskytnutíprávnychslužiebjetakýtonásledokvylúčenýprávnouúpravou,ktorástanovujenevyvrátiteľnú
domnienku dohody o tarifnej odmene advokáta. Absencia dohody o konkrétnej odmene advokáta v
prípade zmluvy o právnej pomoci resp. o poskytnutí právnych služieb nie je dôvodom zakladajúcim
neplatnosť tejto zmluvy, ale zakladá nárok na tzv. tarifnú odmenu advokáta. Ako na to správne poukázalsúd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku (ods. 94), ide o nevyvrátiteľnú domnienku,
ktorá ak nastala, nepripúšťa dôkaz opaku. Je teda potrebné zistiť, či nastala skutočnosť, ktorá vylučuje
existenciu tejto právnej domnienky alebo takáto skutočnosť nenastala. Súd prvej inštancie sa preto

správne prioritne sústredil na zodpovedanie otázky, či medzi žalobcom ako klientom a žalovaným
ako advokátom došlo k dohode o zmluvnej odmene alebo nie. Nepreukázanie uzatvorenia dohody o
zmluvnej odmene potom zakladá existenciu nevyvrátiteľnej domnienky o uplatnení tarifnej odmeny. Súd
správne ustálil, že dokazovanie sa sústredí na to, či existuje skutočnosť brániaca vzniku nevyvrátiteľnej
domnienky, v čom dôkazné bremeno má ten subjekt, ktorý naplnením tejto domnienky vyvodzuje

pre seba pozitívne účinky v podobe úspechu v spore, ktorým je v danom prípade žalovaný, ktorý
sa v konaní bráni tvrdením o existencii ústnej dohody o zmluvnej odmene. Odvolací súd sa pritom
zhoduje s prvoinštančným súdom, že opačný záver by bol v rozpore so zásadami v oblasti dôkazného
bremena, kedy by na žalobcovi spočívalo dôkazné bremeno preukázať niečo, čo sa nestalo, čo
fakticky nie je možné. Obrana žalovaného v tomto smere pritom ostala len v rovine jeho osobného
tvrdenia nepreukázaná žiadnym dôkazom. Ako skonštatoval súd prvej inštancie žalovaný sa aj v rámci

výsluchu nepresvedčivo a nejasne vyjadroval k otázke uzavretej dohody. Ani žalovaným predložené
listiny existenciu dohody o zmluvnej odmene nepreukazujú. Ako na to správne poukázal prvoinštančný
súd sám žalovaný v písomnom vyjadrení z 26.10.2015 uviedol, že skutočnosti a dôkazy nasvedčujú
tomu, že k dohode mohlo dôjsť, sám teda netvrdil, že k dohode jednoznačne došlo. Obdobne aj v
písomnosti JUDr. U. napísanej v mene žalovaného, žalovaný uvádza: „podľa môjho názoru sme si v

predmetných veciach..... dohodli podielovú odmenu...." Súd prvej inštancie potom správne uzavrel, že
predmetné tvrdenia žalovaného sú nepresvedčivé a najmä neboli žiadnym dôkazom jednoznačne a bez
akýchkoľvek pochybností preukázané.

55. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť skutočnosť, že s tvrdením o dojednaní medzi stranami

zmluvnej odmeny vystúpil právny zástupca žalovaného až v písomnom podaní zo dňa 12.2.2014 a to
napriek tomu, že právne zastúpenie žalovaného prevzal už dňa 26.1.2007 a konanie bolo začaté dňa
14.2.2006,tedaažpocca7rokochodzačatiakonania,čovierohodnosťtohtotvrdeniažalovanéhovážne
spochybňuje, pretože nie je daný žiadny rozumný dôvod, prečo by túto relevantnú obranu neuplatňoval
už od počiatku resp. skôr.

56. Žalobca si pritom v potrebnej miere splnil svoju povinnosť tvrdenia, vo svojej výpovedi pred súdom
prvej inštancie, poskytol opis rozhodujúcich skutkových okolností o tom kedy, kde, v akých súvislostiach,
s akým priebehom, v prítomnosti koho, s akým obsahom a s akými výsledkami sa uskutočnili spoločné
rokovania žalobcu so žalovaným, ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy o poskytnutí právnej pomoci v

daných veciach. Poprel pritom tvrdenie žalovaného ohľadom dohodnutia podielovej odmeny, uviedol,
že žalovaného informoval o právnych súvislostiach daných vecí, oboznámil ho ako budú právne
služby poskytované, aj o tom, ako je možné určiť odmenu za poskytnuté právne služby, avšak k
dohode o zmluvnej odmene nedošlo, inak by to mal písomne podchytené. Žalovaného informoval
čo je úkon právnej služby resp. právnej pomoci, ako sa vypočíta tarifná odmena za jeden úkon, aj o

predpokladanom počte úkonov. Svedkovia pri týchto stretnutiach žalobcu so žalovaným neboli a ich
obsah nie je materiálne zachytený. V danom prípade je nutné skonštatovať, že žalobca ako advokát
si splnil povinnosť tvrdenia v zmysle záverov NS SR, vo veci 3MCdo/8/2011, na ktoré rozhodnutie
sa odvoláva žalovaný, ktorého právny názor akceptoval aj Ústavný súd SR vo veci II.ÚS 347/201.
Žalobca nemohol preukázať to, čo sa nestalo - neexistujúcu skutočnosť, teda nedohodu so žalovaným

o zmluvnej odmene, avšak dostatočným spôsobom vysvetlil skutkový rámec predzmluvných rokovaní
so žalovaným.

57. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd prvej inštancie potom prijal správny záver, že uzavretie medzi
stranami dohody o zmluvnej odmene nebolo preukázané a teda nastúpila nevyvrátiteľná domnienka o

nároku žalobcu ako advokáta na tzv. tarifnú odmenu v zmysle vyššie citovaných vyhlášok.

58. Žalovaný v odvolaní tiež namietal, že princíp rovnosti zbraní strán sporu si v danom prípade
nevyžaduje bezpodmienečné zastúpenie strany sporu, teda žalobcu, ktorý sám vykonáva profesionálne
prax advokáta ďalším advokátom, čo je podľa žalovaného dôvodom na postup podľa § 257 CSP a pre

tieto dôvody hodné osobitného zreteľa náhradu trov konania žalobcovi nepriznať.

59. V zmysle § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.60. Cit. ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásahy zodpovednosti za výsledok aj zo zásady
zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť

trovy konania úspešnej strane. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať
strana inak povinná zaplatiť náhradu trov konania. Predmetné zákonné ust. tak rozširuje prvky,
ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh
súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu.

61. Ust. § 257 CSP nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek, bez ohľadu na základné zásady
rozhodovania o náhrade trov konania, nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť celkom
výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní okolností
hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých
strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní.

Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a
jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť
voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné
právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Je výrazom toho,
že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa

právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť
rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také
rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti,
pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu,
či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych

noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

62. Súdna prax už ustálila (napr. v rozhodnutí ÚS ČR sp. zn. I.ÚS 3819/2013), že náklady na
právne zastúpenie v občianskom súdnom konaní je zásadne nutné považovať za účelne vynaložené
i za situácie, keď je zastúpený účastník sám povolaním advokát. To platí aj v prípade, že je

predmetom konania problematika, s ktorou sa daný účastník v rámci svojej advokátskej praxe pravidelne
stretáva. Vzhľadom k ústavne zaručenému právu na právnu pomoc nemožno prostredníctvom účelnosti
vynaložených trov konania vymedzovať kategóriu osôb, ktorá by z hľadiska právneho zastúpenia
mala odlišné postavenie a tak jej de facto upierať jej právo a voči ostatným diskriminovať. Stranu
nemožno sankcionovať tým, že jej nebude priznaná časť nákladov, zodpovedajúca výške odmeny

advokáta s odôvodnením, že sa mohol brániť sám (tiež ÚS SR sp. zn. II.ÚS 187/2006). Z obsahu
spisu pritom vyplýva, že sa nejedná o vec právne ani skutkovo jednoduchú, žalobca, hoci osoba právne
vzdelaná aktívne vykonávajúca advokátsku prax, má k veci nesporne osobne zainteresovaný vzťah,
čo by pri hájení jeho subjektívnych práv mohlo byť na prekážku. V danom prípade teda žalobca tým,
že si zvolil v konaní zastúpenie advokátom, využil ústavné zaručené právo na právnu pomoc, ktoré

rozhodne nemožno kvalifikovať ako zneužitie tohto práva na úkor protistrany. Žiadne okolnosti, ktoré by
nasvedčovali tomu, že by sa zo strany žalobcu jednalo o zastúpenie čisto účelové, vedené snahou zvýšiť
protistrane trovy konania, nevyšli najavo. V zastúpení žalobcu advokátom preto nemožno vidieť ani
dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP vedúcu k nepriznaniu náhrady trov konania
úspešnému žalobcovi.

63. Odvolací súd po zohľadnení uvedených východísk dospel k záveru, že v danej veci nebolo dôvodné
aplikovať § 257 CSP, keďže nepovažoval za splnené jeho zákonné predpoklady, t. j. dôvody hodné
osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti posudzovanej veci, v zmysle uvedeného výkladu daného
ustanovenia.

64. K faktúre č. 73/2005 (č.l. 529) žalovaný prioritne namietal nesprávnosť výpočtu úkonu zo dňa
19.4.2002 pod položkou d/. Tým, že súd nesprávne vychádzal pri výpočte tarifnej odmeny z § 13 ods.
7 vyhl. č. 163/2002 Z.z., avšak predmetom daného konania nebolo preskúmanie rozhodnutia, ktorým
by sa priamo určovalo alebo priznávalo právo alebo plnenie oceniteľné peniazmi, preskúmavalo sa

rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené protestu prokurátora. Rozhodnutie, ktoré sa preskúmavalo, sa
týkalo právnej veci o zrušenie protestu prokurátora, čo nie je oceniteľná vec. Tarifná odmena preto mala
byť vypočítaná podľa § 13 ods. 6 vyhl. č. 163/2002.65. Z predmetného odvolania zo dňa 19.4.2002 vyplýva, že ide o odvolanie proti rozhodnutiu
Katastrálneho úradu v Trnave zo dňa 19.2.2002 pod č. V 1/2002, ktorým katastrálny úrad nevyhovel
protestu prokurátora, ktorý bol podaný proti rozhodnutiu o povolení vkladu pod V-328/00, pričom

odvolaním bolo navrhnuté, aby odvolací orgán zmenil napadnuté rozhodnutie katastrálneho úradu tak,
že sa vyhovie prokurátorskému protestu a rozhodnutie katastrálneho odboru zo dňa 7.6.2000 pod
V-328/00 sa zruší a nahradí novým rozhodnutím, ktorým sa návrh na vklad zamietne. Z uvedeného
vyplýva, že v danom prípade nešlo o preskúmanie rozhodnutia iného orgánu, ktorého predmetom je vec
právo, alebo plnenie oceniteľné peniazmi, a preto bolo nesprávne na určenie základnej sadzby tarifnej

odmeny za tento úkon právnej služby aplikovať § 13 ods. 7 v spojení s ods. 1 citovaného ustanovenia.
Podľa názoru odvolacieho súdu, hodnotu veci alebo práva v danom prípade o zmenu rozhodnutia
katastrálneho úradu, ktorým nebolo vyhovené protestu okresného prokurátora, nie je možné vyjadriť v
peniazoch,apretozákladnásadzbatarifnejodmenyzajedenúkonprávnejslužbymalabyťurčenápodľa
§13ods.6vyhl.č.163/2002Z.z.ako1/10výpočtovéhozákladu.Odvolacienámietkyžalovanéhovtomto
bode sú preto správne. Pokiaľ súd prvej inštancie v tejto súvislosti stroho poukazuje na uznesenie ÚS SR

III.ÚS 114/09, odvolaciemu súdu nie je zrejmá súvislosť s riešenou otázkou, keďže v tomto rozhodnutí
Ústavný súd SR odobril postup krajského súdu, ktorým bola určená základná sadzba tarifnej odmeny za
jeden úkon právnej služby vo výške 1/13 výpočtového základu s tým, že v konaní o neplatnosť kúpnej
zmluvy nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch.

66. K faktúre č. 73/2005 žalovaný tiež namietal nesprávnosť výpočtu odmeny za úkony pod položkou e),
f), g), i), s poukazom na to, že mal byť správne aplikovaný § 13 ods. 6 vyhl. č. 163/2002 Z.z., keď sadzba
tarifnej odmeny za úkon právnej služby mala byť 1/10 výpočtového základu a nie aplikovaný súdom
prvej inštancie § 13 ods. 7 v spojení s § 13 ods. 1 citovanej vyhlášky. Podľa žalovaného súd nesprávne
vychádzal z hodnoty veci 79.584,- Sk (podiel 3/6), po celú dobu sa jednalo o vec, ktorej hodnotu

nebolo možné zistiť, resp. len s nepomernými ťažkosťami, keďže hodnota požadovaného podielu
závisela od znaleckého dokazovania, ktoré sa nikdy neuskutočnilo. Súd prvej inštancie vychádzal
z ocenenia nehnuteľnosti na základe Znaleckého posudku č. 12/2000 Ing. Hloušeka, ktorý bol v
rámci preskúmania Krajským súdom v Trnave jeho znaleckou komisiou označený za nezákonný a
nepreskúmateľný a nebolo preto naň možné prihliadnuť ako na dôkaz, ktorý hodnoverne preukazuje

hodnotu 3/6 spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam.

67. Podľa názoru odvolacieho súdu prvoinštančný súd pri vyčísľovaní odmeny za tieto úkony
postupoval správne. To, že v čase predmetného konania nebol vypracovaný súdom uznaný znalecký
posudok na ohodnotenie nehnuteľností, ktoré boli predmetom konania, nemôže viesť k záveru, že

hodnotu veci objektívne nemožno vyjadriť v peniazoch a ani k záveru, že ju možno zistiť len s
nepomernými ťažkosťami, keďže v danom konaní ju bolo možné zistiť ľahko štandardným spôsobom
vypracovaním znaleckého posudku, čo sa aj stalo. To, že tento posudok bol neskôr označený ako
vykazujúci nedostatky, takisto nezakladá záver, že hodnotu veci možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami. Opätovné ohodnocovanie nehnuteľností, po rokoch od skončenia daného konania, iba za

účelom zistenia ich hodnoty v danom období, výlučne pre účely odmeny advokáta, by bolo nesporne
nehospodárne. Treba ale uzavrieť, že ohodnotenie veci - nehnuteľností znalcom jediným dostupným
znaleckým posudkom je nesporne bližšie reálnej hodnote daných nehnuteľností (pričom žalovaný
neargumentuje, či boli nehnuteľnosti podhodnotené, či nadhodnotené) ako 1/10 výpočtového základu.
Pokiaľ advokátka žalovaného nejasne poukazuje na spojenie vecí, jeho následkom v zmysle § 17 ods. 4

vyhl. č. 163/2002 Z.z. by bolo zvýšenie základnej sadzby tarifnej odmeny vo veci s najvyššou hodnotou
o polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny druhej veci. Odvolací súd na základe uvedeného ustálil,
že vyčíslenie nároku na odmeny súdom prvej inštancie faktúry č. 73/1995 pod bodmi e), g) a i) ods. 95
preskúmavaného rozsudku bolo správne.

68. Pokiaľ ide o úkony pod písm. f) zo dňa 30.4.2003 - písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky
voči rozhodnutiu KÚ v Trnave zo dňa 25.3.2003, odvolací súd odkazuje na svoje závery v odseku 65.,
pričom uzatvára, že správne mala byť odmena priznaná v rozsahu 1/10 výpočtového základu.

69. K faktúre č. 66/2005 (č.l. 530) k položkám a) a b) žalovaný argumentoval tým, že tieto úkony boli

predčasné, mohli byť vyhotovené v jednej listine, teda boli neúčelné a nehospodárne. Podľa názoru
odvolacieho súdu spísanie listiny o budúcej dedičskej dohode medzi Y. a L. V. dňa 15.4.2003 a s L. V.
dňa 26.5.2003 nie je možné na základe skutočností známych v čase ich spísania jednoznačne ohodnotiť
ako predčasné neúčelné a nehospodárne, keďže s predstihom pripravovali hladký priebeh dedičskéhokonania a úkony boli nesporne urobené v tom čase so súhlasom žalovaného. Je prirodzené, že pri
riešení právnych otázok klienta rôzni advokáti zaujmú rôzny postoj, stanovisko a zvolia rôzny postup.
Ak nejde o postup jednoznačne zjavne a očividne nevhodný, čo v danom prípade neplatí, je ťažké, ak

nie nemožné, ustáliť, ktorý z možných postupov by bol ten jediný správny alebo najsprávnejší. Postup
zvolený žalobcom ako advokátom žalovaného pri týchto úkonoch odvolací súd, vzhľadom na okolnosti
známe v čase ich poskytnutia, nepovažoval za zjavne a očividne neúčelný alebo nehospodárny a to
ani v tom, že boli poskytnuté dva úkony, hoci možno mohol byť tento úkon jeden a oba právne úkony
obsiahnuté v jednej listine. Súd prvej inštancie preto správne za tieto dva úkony pod položkou a) a b)

určenú odmenu priznal.

70. Žalovaný v odvolaní tiež napadol priznanie odmeny za úkon pod položkou c) - príprava a prevzatie
zastúpenia v dedičskom konaní dňa 11.1.2005 s tým, že v čase tohto úkonu neexistoval znalecký
posudok č. 19/2005, z ktorého súd vychádzal, ktorý bol vypracovaný až 3.3.2005 a ktorý určoval
všeobecnú hodnotu nehnuteľností 3/6 na aktívach dedičstva v sume 253.085,- Sk.

71. Z pripojeného spisu Okresného súdu Trnava č.k. 20D/784/2005 vyplýva, že predmetné konanie
začalo na návrh žalovaného zastúpeného ako advokátom žalobcom doručením návrhu na súd dňa
14.3.2005. V predmetnom spise je založený znalecký posudok znalkyne Ing. Ľubice Hornákovej č.
019/2005 zo dňa 3.3.2005, ktorý stanovuje hodnotu nehnuteľností tvoriacich predmet daného konania o

novoobjavenom majetku poručiteľky na celkovú sumu 506.172,10 Sk. Tri šestiny z tejto sumy, ktorých
spoluvlastníčkou bola poručiteľka nebohá T. V. (matka žalovaného) a ktoré tvorili predmet konania o
novoobjavenom majetku, potom predstavuje sumu 253.086,05 Eur. Rovnaká hodnota suma 253.085,-
Sk predmetu novoobjaveného dedičstva vyplýva aj zo zápisnice napísanej na Notárskom úrade v
Piešťanoch 24.10.2006 č.k. D 784/2005, Dnot 105/2005 spísanou notárom Miroslavom Kupcom.

72. Vzhľadom na vyššie uvedené vyplývajúce z pripojeného dedičského spisu nie je potom zrejmé
ako súd prvej inštancie dospel k záveru v odseku 32. odôvodnenia rozsudku, že predmetom daného
dedičskéhokonaniabolmajetokvhodnote108.332,-Sksodvolanímsanapredmetnýznaleckýposudok
a prečo potom tiež v bode 96. odôvodnenia pri faktúre č. 66/2005 pod písm. c) vychádzal z hodnoty

108.332,- Sk. Závery súdu prvej inštancie v tomto smere sú nepreskúmateľné.

73. Odvolací súd pritom nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného, že predmetný znalecký
posudok, bol vypracovaný až po poskytnutí úkonu prevzatia zastúpenia advokátom dňa 11.5.2005,
keďže k fakturácii došlo až po vypracovaní tohto znaleckého posudku, ktorý stanovil hodnotu veci. Z

ničohonemožnovyvodiťpodmienku,žeoceneniepredmetukonaniamusípredchádzaťvykonaniuúkonu
právnej služby. Tarifná hodnota veci bola rovnaká pred i po vypracovaní znaleckého posudku, posudok
ju iba predpísaným spôsobom jednoznačne ustálil. Hodnota veci bola oceniteľná v peniazoch už pred
vypracovaním znaleckého posudku, preto neprichádza do úvahy aplikácia § 11 ods.1 písm. a/ vyhl. č.
655/2004 Z.z., ako sa toho domáha žalovaný.

74. S námietkou žalovaného, že pri vyčíslení tarifnej hodnoty za tieto úkony bolo potrebné vychádzať
z § 11 ods. 1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z.z. s tým, že predmet konania sa týkal nehnuteľnosti, ktorá
je určená na bývanie alebo slúži na bývanie, v dôsledku čoho bolo potrebné základnú sadzbu tarifnej
odmeny určiť ako 1/13 výpočtového základu, sa súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného

rozsudku nijako nevysporiadal, nepredostrel svoje myšlienkové úvahy, ktoré ho viedli k použitiu plnej
sadzby tarifnej odmeny, a k vylúčeniu aplikácie § 11 ods. 1 písm. c). V tomto smere je rozsudok súdu
prvej inštancie o výške tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby nepreskúmateľný.

75.Knámietkežalovanéhokúkonupodpoložkoud)vyhotovenienávrhunadodatočnédedičskékonanie

dňa 14.3.2005, že žalovanému mohlo byť teoreticky priznané dedičské právo vo výške maximálne
1/5 t.j. v peňažnej hodnote 50.617,- Sk, pričom vopred nebolo možné s istotou tvrdiť, že žalovaný
nadobudne polovicu z dodatočne prejednaného majetku a to až na základe dohody s ostatnými dedičmi
za predchádzajúceho vyplatenia sumy 30.000,- Sk trom zákonným dedičom, odvolací súd uvádza, že
aj tu platí ust. § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. podľa ktorého sa za tarifnú hodnotu považuje výška

peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí
poskytovania právnej služby. Posúdenie tejto otázky ale nadobudne význam až vtedy, keď súd ustáli,
že na stanovenie základnej sadzby tarifnej odmeny v danom prípade nebude dôvodné aplikovať § 11
ods. 1 písm. c) citovanej vyhlášky a teda uplatniť 1/13 výpočtového základu.76. K námietke žalovaného k položke e) pojednávanie u súdneho komisára - 6.10.2005 predmetnej
faktúry-žeajpritomtoúkonebolopotrebnéaplikovať§11ods.1písm.c)vyhl.č.655/2004Z.z.,odvolací

súd odkazuje na uvedené v odseku 74.

77. Pri faktúre č. 65/2005 žalovaný v odvolaní predovšetkým namietal, že súd nesprávne vychádzal z
tarifnej hodnoty veci 850.000,- Sk s poukazom na plnomocenstvo s tým, že žaloba bola podaná na sumu
705.436,- Sk, ktorá je správnou tarifnou hodnotou.

78. Z pripojeného spisu Okresného súdu Piešťany 4C/37/2003 bolo zistené, že predmetom žaloby tu
žalovaného proti L. P. bolo zaplatenie sumy 705.436,- Sk s úrokmi z omeškania 15,5 % od 16.5.2002
do zaplatenia. V priebehu konania predmet konania nebol zmenený. Konanie právoplatne skončilo
schválením súdneho zmieru na základe ktorého sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu
705.436,- Sk bez úroku z omeškania. Plnomocenstvo pre žalobcu ako advokáta žalovaného zo dňa

14.1.2003 založené v spise bolo udelené ako generálne - všeobecné na zastupovanie pri všetkých
právnych a procesných úkonov v právnej veci vymáhania pohľadávky vo výške 850.000,- Sk. Táto
suma bola pôžička, ktorú poskytol tu žalovaný matke L. P., ktorý ako dedič zodpovedal za dlhy matky -
poručiteľky len do výšky nadobudnutého dedičstva t. j. do sumy 705.436,- Sk. Z uvedeného je zrejmé, že
hodnotou práva resp. výškou peňažného plnenia v predmetnom súdnom konaní, z ktorej sa vychádza

pri určení tarifnej hodnoty v zmysle § 13 ods. 1 vyhl. č. 163/2002 Zb. resp. § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004
Z.z., bola suma 705.436,- Sk, pričom je bez významu, že v generálnom plnomocenstve pripojenom k
žalobe je uvedená vyššia suma. Predmet konania je určovaný žalobou a nie plnomocenstvom. Všetky
úkony smerujúce voči dedičovi L. P., nielen priamo v konaní Okresného súdu Piešťany č.k. 4C 37/2003,
ale i ďalšie nadväzujúce vo fa. č. 65/2005 uplatnené úkony mieriace k vymoženiu tejto pohľadávky,

mohli smerovať len voči vymoženiu sumy za ktorú ako dedič zodpovedal, teda do výšky nadobudnutého
dedičstva 705.436,- Sk. Nesprávny je preto záver súdu prvej inštancie, ak pri úkonoch podľa fa 65/2005
vychádzal z tarifnej hodnoty veci 850.000,- Sk.

79. Z faktúry č. 65/2005 vyplýva, že časť úkonov bola poskytnutá do 30.4.2005, teda za účinnosti vyhl.

č. 163/2002 a časť úkonov od 1.5.2005, teda už za účinnosti vyhl. č. 655/2004, ktorá v § 10 ods. 2
výslovne zakotvuje, že ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného
plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služby týka, určená pri začatí poskytovania
právnej služby;... V prechodnom ustanovení vyhl. č. 655/2004 Z.z. v § 20 zákonodarca zakotvil, že za
úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky patrí advokátovi

odmena podľa doterajších predpisov. Aj v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3MCdo 17/2010, na ktoré odkázal
žalovaný v odvolaní, dovolací súd zaujal stanovisko, že „... pre účely určenia výšky odmeny advokáta
za ním poskytnutú právnu službu je rozhodujúci moment vykonania každého jednotlivého úkonu právnej
služby, teda nie moment, kedy advokát začal poskytovať právne služby." Pre určenie výšky odmeny
advokáta je teda rozhodujúca vyhl. účinná v čase vykonania úkonu. Ak to súd nezohľadní, nepostupuje

správne.

80. K námietke žalovaného v odvolaní, že súd pri tejto faktúre neprihliadol na účelnosť a hospodárnosť
úkonov žalobcu obdobne ako v ods. 69. tohto rozhodnutia, uzatvára, že pri žiadnom z priznaných úkonov
v čase ich vykonania nebola zjavná a očividná neúčelnosť či nehospodárnosť. Podľa názoru odvolacieho

súdu zhodne s prvoinštančným tie úkony právnej služby z faktúry č. 65/2005, za ktoré súd prvej inštancie
priznal odmenu, neboli vykonané ani neúčelne ani nehospodárne a u všetkých sa jedná o úkony právnej
služby podľa § 14 ods. 1 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z., preto súd prvej inštancie správne za ne priznal
odmenu.

81. Zhodne s odvolaním žalovaného odvolací súd nepovažoval za správne, ak súd prvej inštancie z
faktúry č. 65/2005 priznal odmenu za položku pod písm. g) trestné oznámenie na Okresnú prokuratúru
Piešťany zo dňa 9.6.2005, v plnom tarifnom rozsahu, keď podanie trestného oznámenia je úkonom
právnej služby, ktorého hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch, je vecou, ktorej tarifná hodnota sa nedá
oceniť. V dôsledku toho za tento úkon právnej služby mala byť priznaná odmena v zmysle § 11 ods.

1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo výške 1/13 výpočtového základu. Obdobne to platí aj pre úkony
pod písm. l) zo dňa 1.7.2005 - rozšírenie trestného oznámenia, ako i pod písm. o) zo dňa 18.8.2005 -
sťažnosť proti uzneseniu ORP, ktoré mali byť ocenené 1/13 výpočtového základu.82. V ďalšom žalovaný v odvolaní namietal, že súd z priznanej sumy neodpočítal žalovaným žalobcovi
poskytnuté zálohy. Súd pritom v tejto časti svoje rozhodnutie odôvodnil v ods. 97 textom: „Konečná
suma zo všetkých troch faktúr, ktorá bola súdom posúdená ako dôvodná a to po zohľadnení a správnom

započítaní žalovaným preukázateľne zaplatených záloh (k tomu pozri aj bod 24 plus 41 odôvodnenia),
je vo výške 121.462,- Sk (85.762 + 14.566 + 21.144)..." V ods. 24 odôvodnenia týkajúcom sa faktúry
73/2005 pod písm. a) súd uvádza: „Konanie 5C 168/00 zrušenie a vyporiadanie PS (obdobie od
9.10.2001 - trovy boli vyúčtované fa č. 60/01 z 1.10.2001, v ktorej boli započítané zálohy z 15.2.2001
v sume 5.000,- Sk, 19.4.2001 v sume 5.000,- Sk a zo 7.6.2001 v sume 3.500,- Sk s tým, že faktúra č.

60/01 bola žalovaným riadne uhradená." V ods. 41 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku súd prvej
inštancie popisuje výsluch - výpoveď žalobcu, v ktorej okrem iného uvádza, že zálohu vo výške 10.000,-
Sk (2x 5.000,- Sk zo dňa 5.2.2001 a 19.4.2001) boli zohľadnené vo faktúre č. 60/01 pri určení výšky
zálohy (za už ..... zo dňa 21.10.2004) vo výške 20.000,- Sk vo veci 5C 168/00, vychádzal z hodnoty
vlastníckeho podielu... Žalovaný dňa 13.6.2005 pri poskytovaní zálohy v sume 10.000,- Sk vedel o tom,
že žalobcom vykonané UPS sú vo výške 105.320,- Sk,..."

83. Z vyššie popísaného odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nie je zrejmé a nie je možné zistiť,
zaplatenie akých záloh, v akej výške, kedy zaplatených, vo vzťahu ku ktorému z právnych zastupovaní
- v ktorej veci, žalovaný žiadal zohľadniť, ktoré z nich žalobca uznal, resp. boli preukázané, ktoré boli
už uhradené pred začatím tohto konania a najmä ktoré z preukázaných záloh súd prvej inštancie v

preskúmavanom rozsudku zohľadnil a akým spôsobom ich do priznanej odmeny započítal. Uvedené
skutočnosti z odôvodnenia rozsudku nie sú zjavné, odôvodnenie v časti zaoberajúcom sa započítaním
záloh je preto nezrozumiteľné a z tohto dôvodu aj absolútne nepreskúmateľné.

84. Odvolací súd sa nestotožil s námietkou odvolateľa, že pokiaľ všetky tri predmetné faktúry neboli

perfektné, nebol povinný žalovaný z nich uhradiť ani ním uznané čiastky a preto sa nedostal do
omeškania. Odvolací súd zdieľa záver prvoinštančného, že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením
peňažného dlhu v rozsahu súdmi priznaného dlhu z daných faktúr a preto bol povinný, v zmysle § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom v
rozhodnom období, zaplatiť aj úrok z omeškania, ako ho k tomu zaviazal súd prvej inštancie.

85. Len na okraj odvolací súd uvádza, že za správny považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie
vo vzťahu k náhrade trov konania, keď súd priznal úspešnejšiemu žalobcovi nárok na pomernú náhradu
trov konania vo vyčíslenom percentuálnom rozsahu. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným nezistil
naplnenie podmienok pre aplikáciu § 257 CSP a to existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre

nepriznanie náhrady trov žalobcovi, ako je to uvedené v ods. 45 a nadväzujúcich tohto rozhodnutia, na
ktoré v podrobnostiach odkazuje. Obdobne sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že na daný prípad neprichádza do úvahy ani aplikácia § 3 Občianskeho zákonníka, teda ustanovenia o
výkone práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi. Ani odvolací súd v konaní žalobcu v žiadnom jeho
postupe relevantnom vo vzťahu k uplatneným nárokom, konanie v rozpore s dobrými mravmi nezistil;

čiastkové pochybenia advokáta pri vyúčtovaní odmeny za poskytnuté právne služby nemôžu zakladať
rozpor s dobrými mravmi v ostatnej časti správneho vyúčtovania.

86. Ďalšie odvolacie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany
konania, ktorú nastolil. Je nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty

účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu strán zaoberajúcu
sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

87. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.88. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

89. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

90. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu

Slovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

91. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej

praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

92. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti
uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež
s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky
kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel,
ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie

súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

93. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

94.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé

súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v
závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

95. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(neodôvodnením všetkých relevantných záverov rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami)

k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu
prvej inštancie, neprichádzalo do úvahy, aby odvolací súd v uvedenom rozsahu nahradzoval úlohu
súdu prvej inštancie, nebolo dobre možné tento nedostatok napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v

žalovaným napadnutej vyhovujúcej časti výroku I. a vo výroku II. o náhrade trov konania, s použitím ust.
§ 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.96. Povinnosťou súdu prvej inštancie súc, pritom viazaný vyššie vyslovenými právnymi názormi
odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude uplatnený nárok v neuzavretých a dosiaľ riadne
neodôvodnených častiach opätovne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité

právne ustanovenia, ustáliť oprávnenú výšku nároku žalobcu a následne vo veci v právoplatne
neskončenej časti opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite, v súlade s ust. §
220 ods. 2, 3, 4 CSP vo všetkých čiastkových záveroch preskúmateľne odôvodniť. V novom rozhodnutí
rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, včítane náhrady trov tohto odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

97. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).