Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. december 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoPr/5/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216204110
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8216204110.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: W. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom N.
XX, XXX XX Z., právne zastúpeného JUDr. Jozefom Stašákom, advokátom, so sídlom Andraščíkova
3, 085 01 Bardejov proti žalovanému: Integračné zariadenie KOR-GYM, n.o., so sídlom Hertník 85,
086 42 Hertník, IČO: 36 167 517, právne zastúpeného Mgr. Ivanou Blajskovou, advokátkou, so sídlom

Kalinčiakova115/4,83104Bratislava,onáhradumzdy,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresného
súdu Bardejov, č. k. 6C/109/2016-157 zo dňa 09.04.2018 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výrokov o zastavení konania v časti o zaplatenie
sumy 607,54 eur s prísl. a o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu
prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy
607,54 eur s príslušenstvom.

2. Ďalším výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 10.183,96 eur s úrokmi z omeškania
z jednotlivých súm a od jednotlivých období, a to všetko v mesačných splátkach vo výške 1.000 eur,
splatných vždy k 25. dňu kalendárneho mesiaca počnúc právoplatnosťou rozsudku až do úplného

vyrovnania, a to pod následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia ktorejkoľvek splátky riadne
a včas.

3. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

4. Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 31,88 %.

5. Po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 79 ods. 1, 2; § 134 ods. 1, 2 a 4 Zákonníka práce; §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka skonštatoval, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX
vznikol medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom pracovnoprávny vzťah.
Žalovaný dňa XX.XX.XXXX pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom, pričom
predmetnéokamžitéskončeniepracovnéhopomeruboložalobcovidoručenédňaXX.XX.XXXX.Žalobca

dňa XX.XX.XXXX žalovanému oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za
neplatné a žiadal aby ho naďalej zamestnával a aby mohol vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, čo
žalovaný neakceptoval. Na základe žaloby podanej žalobcom na Okresný súd Bardejov dňa 06.12.2011
pod sp. zn. 5Cpr/1/2011 tunajší súd rozsudkom zo dňa 18.02.2015 č. k. 5Cpr/1/2011-217 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.04.2016 č. k. 19CoPr/5/2015-254 rozhodol, že
okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi listom zo dňa XX.XX.XXXX je

neplatné. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa XX.XX.XXXX. Keďže bolo právoplatne
rozhodnuté o neplatnom skončením pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným, pričom žalobcažiadal žalovaného o prideľovanie práce, tento mu prácu neprideľoval, vznikol žalobcovi podľa § 79
ods. 1 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a to až do času, keď mu zamestnávateľ umožní

pokračovať v práci.

6. Prvoinštančný súd konštatoval, že žalobcovi patrí náhrada mzdy v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zákonníka
práce účinného od 01.01.2013 v spojení s § 252i ods. 1 Zákonníka práce, a to najviac za dobu
36 mesiacov. Ak celkový čas, za ktorý zamestnancovi sa má poskytnúť náhrada mzdy presahuje

12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť za čas presahujúci 12 mesiacov
primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec
nepriznať. Prvoinštančný súd pri výpočte priemerného zárobku vychádzal z údajov poskytnutých
žalovaným, a to zo mzdového listu žalobcu, z ktorého vyplýva, že priemerný hodinový zárobok žalobcu
v rozhodujúcom období tretieho štvrťroku roka 2011 predstavuje 2,3749 eur. Vynásobením priemerného
hodinového zárobku 2,3749 eur s priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na

jeden kalendárny mesiac 173,92 hod., vychádza priemerný mesačný zárobok žalobcu 413,0426 eur.
Neprihliadol pritom na žalovaným predložený výpočet náhrady mzdy konštatujúc, že tento nie je v súlade
s § 134 ods. 1, 2, 4 Zákonníka práce, lebo nezohľadňoval priemerný hodinový zárobok a priemerný
počet pracovných hodín. Žalobca mal u žalovaného 40 hodinový pracovný týždeň, a preto priemerná
hodinová mzda za rozhodné obdobie bola 2,3749 eur.

7. Žiadosti žalovaného podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, aby súd priznal žalobcovi náhradu za
mzdu iba za obdobie 12 mesiacov nevyhovel, lebo nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali
takejto žiadosti žalovaného vyhovieť. Tvrdenia žalovaného, že žalobca nemal skutočný záujem na
ďalšom zamestnávaní u žalovaného boli vyvrátené tým, že žalobca odo dňa XX.XX.XXXX nastúpil do

zamestnania u žalovaného. K námietkam žalovaného, že žalobca mal aj živnostenské oprávnenie, ako
aj to, že žalovaný je neziskovou organizáciou odkázanou na príspevky od štátu a prípadné projekty,
súd prvej inštancie poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/157/2010 zo dňa 14.09.2011, z ktorého
vyplýva, že súd môže náhradu mzdy znížiť len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi podľa čl. 2

Zákonníka práce. Každý totiž je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže
mať prospech z vlastnej nepoctivosti. Preto súd prvej inštancie nezohľadnil finančnú situáciu žalovaného
ako dôvod na zníženie náhrady mzdy žalobcovi v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, lebo práve
žalovaný skončil neplatne okamžite pracovný pomer so žalobcom a musí znášať všetky dôsledky s tým
spojené. Prvoinštančný súd nevyhovel ani požiadavke žalovaného nepriznať žalobcovi náhradu mzdy

za obdobie poberania dávok v nezamestnanosti t.j. od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX majúc za to, že
nejde o okolnosť, ktorá by v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce predstavovala nemožnosť výplaty
náhrady mzdy pre poberanie takej dávky, ktorá by mala nahradzovať nárok na náhradu mzdy. Žalovaný
v obdobnom období žalobcovi neposkytoval prácu a nebolo preukázané, aby žalobca nebol schopný
pre neho pracovať. Súdom prvej inštancie nebola však priznaná náhrada mzdy za obdobie dočasnej

pracovnej neschopnosti žalobcu, a t.j. od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX a za obdobie od XX.XX.XXXX
do XX.XX.XXXX s konštatovaním, že za uvedené obdobia žalobca nebol schopný vykonávať prácu pre
žalovaného.

8. Žalobe tak súd prvej inštancie vyhovel v časti o zaplatenie náhrady mzdy v celkovej výške 10.183,96

eur, ktorá pozostáva z náhrady mzdy za mesiac júl XXXX (odo dňa XX.XX.XXXX) vo výške 322,99 eur,
mesiace august až december XXXX po 413,0426 eur, ďalej mesiac január XXXX (od XX.XX. do XX.XX.)
vo výške 57,00 eur, mesiac apríl XXXX (od XX.XX.) vo výške 228,00 eur, mesiace máj XXXX až október
XXXX po 413,0426 eur a mesiac november XXXX (do XX.XX.) vo výške 75,99 eur. Pri výpočte náhrady
mzdy za neúplné mesiace súd vychádzal z priemernej hodinovej mzdy 2,3749 eur, ďalej 8 hodinového

denného pracovného času (40 hodinový týždenný pracovný čas : 5) a počtu pracovných dní pripadajúci
na príslušnú časť mesiaca, t.j. júl XXXX - XX dní, január XXXX - X dni, apríl XXXX - XX dní, november
XXXX - X dní. K náhrade mzdy bol priznaný aj úrok z omeškania vychádzajúc z toho, že mzda bola
u žalovaného splatná k 10. dňu kalendárneho mesiaca, preto od 11. dňa príslušného kalendárneho
mesiaca bol priznaný aj úrok z omeškania v zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce s poukazom na

rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/246/2010, 2Cdo/76/2011, ako aj sp. zn. 4Obo/319/1999 so záverom, že
inštitút úrokov z omeškania vo všeobecnosti, ako aj v pracovnom práve plní charakter zabezpečovací,
sankčný a kompenzačný. Prvoinštančný súd preto priznal žalobcovi aj úrok z omeškania z priznaných
náhrad mzdy.9. Na žiadosť žalovaného, aby priznanú náhradu mzdy mohol uhrádzať v mesačných splátkach,
prvoinštančný súd umožnil žalovanému priznané plnenie zaplatiť v splátkach a považoval za primeranú

dobu na uhradenie priznanej sumy obdobie do jedného roka. Preto postupom podľa § 232 ods. 4 CSP
povolil žalovanému uhradiť priznanú sumu v mesačných splátkach po 1.000 eur a určil, že omeškanie
s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého dlhu.

10. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP s tým, že pomerne

úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na pomernú náhradu trov konania v rozsahu
31,88 % (úspech žalobcu bol 65,94 % a úspech žalovaného bol 34,06 %). Konštatoval, že samotná
finančná situácia žalovaného nie je dôvodom na výnimočné nepriznanie náhrady trov konania v zmysle
§ 257 CSP. Nepovažoval za spravodlivé, aby žalobca ako poškodený nezákonným konaním žalovaného
znášal trovy, ktoré mu v konaní vznikli pri uplatňovaní nárokov z neplatného skončenia pracovného
pomeru.

11. Proti uvedenému rozsudku, a to v časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 10.183,96
eursprísl.,akoajprotivýrokuotrováchkonania,vzákonomstanovenejlehotepodalodvolaniežalovaný.
Namietal, že v uvedenej časti súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Tvrdil, že rozhodnutie

je minimálne v časti týkajúcej sa priznania výšky a času náhrady mzdy predčasné a nepreskúmateľné.
Namietal nesprávnu aplikáciu ust. § 134 ods. 1 až 4 Zákonníka práce týkajúceho sa priemerného
zárobku, pričom spochybnil výšku súdom prvej inštancie zisteného priemerného hodinového zárobku
žalobcu v sume 2,3749 eur tvrdiac, že nejde o priemerný hodinový zárobok žalobcu zo mzdy zúčtovanej
žalobcovi na výplatu v rozhodnom období. Súdom vypočítaný priemerný hodinový zárobok sa vzťahuje

aj na obdobie predchádzajúceho rozhodného obdobia, preto nie je správnym, a preto odporuje zákonu.
Podľa žalovaného bolo potrebné vychádzať z priemerného zárobku žalobcu k XX.XX.XXXX, kedy bola
v 7. mesiaci v roku XXXX žalobcovi vyplatená mzda vo výške brutto 176,15 eur, za 8. mesiac roku
XXXX mzda brutto 198,82 eur a za 9. mesiac XXXX mzda brutto 414,49 eur, čo predstavuje sumu
brutto 789,46 eur. Žalobca bol v rozhodnom období práceneschopný od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX

a od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Tak priemerný zárobok žalobcu v rozhodnom období predstavuje
mesačne sumu vo výške 263,1434 eur. Po prepočte priemerný hodinový zárobok žalobcu v rozhodnom
období predstavuje sumu 1,5130 eur a nie 2,3749 eur (1,5310 x 173,92 hod. je 263,1534 eur). Súdom
prvej inštancie preto výpočet priemerného mesačného zárobku nie je vypočítaný zo skutočne zúčtovanej
mzdy v rozhodujúcom období.

12. Odvolateľ v odvolaní namietal tiež to, že žiadal v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, aby bola
žalobcovi priznaná náhrada mzdy iba za 12 mesiacov a v prevyšujúcej časti nie. Podľa žalovaného
žalobca nemal skutočný záujem / ochotu na ďalšom zamestnávaní. Súd sa nevyporiadal s jeho
argumentáciou, že žalobca sa na pracovisko žalovaného riadne nedostavil po tom, ako mu bolo

doručené rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19CoPr/5/2015 zo dňa 19.04.2016, ktorým bolo
rozhodnuté o neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru. Žalobca sa dostavil na pracovisko
skoro až po 22. mesiacoch od doručenia uvedeného rozhodnutia. Ak by mal žalobca skutočnú vôľu u
žalovaného pracovať, dostavil by sa na pracovisko hneď po doručení mu uvedeného rozhodnutia. Už to,
že žalovaný je zaviazaný na náhradu mzdy za obdobie 12. mesiacov (od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX)

je dostatočným trestom pre žalovaného za neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru, ako aj je
to adekvátna satisfakcia preňho. Za čas prevyšujúci 12 mesiacov považuje priznanie náhrady mzdy za
neprimerane prísne. Vyplatenie náhrady mzdy za viac ako 12 mesiacov je pre žalovaného likvidačné,
majúce ďalekosiahle negatívne dopady na jeho klientov, ktorí sú odkázaní na poskytovanie sociálnych
služieb zo strany žalovaného, ako aj na všetkých jeho zamestnancov. Pritom uvedená náhrada mzdy

má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a sankcie voči zamestnávateľovi. Súd by mal vziať do
úvahy aj žalobcovi vyplatené nemocenské dávky vo výške 4.588,90 eur a dávky v nezamestnanosti vo
výške 1.259,20 eur v uvedenom období. Rovnako namietal aj priznané úroky z omeškania s poukazom
na § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý zakotvuje subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho
zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce. Náhrada mzdy je osobitným nárokom, ktorého

splatnosť nastáva až samotným rozhodnutím, resp. priznaným súdom ako celku. Nie je ekvivalentom
mzdy pre zamestnanca, preto nie je spravodlivé k sankcii ako takej priznávať príslušenstvo, teda úrok
z omeškania, keďže je to osobitný nárok splatný až samotným rozhodnutím súdu vo veci samej. Ak
by sa súd stotožnil s uvedenou argumentáciou žalovaného a vyhovel odvolaniu, bol by tu dôvod nanepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, a to aj z dôvodov hodných osobitného zreteľa vzhľadom na
majetkové, finančné a sociálne pomery žalovaného, ktoré sú nedostačujúce až kritické. Je na mieste,
aby súd vzal do úvahy aj oblasť poskytovania sociálnych služieb, v ktorej pôsobí žalovaný, ako aj jeho

postoj k veci. Žalovaný mal záujem sa so žalobcom dohodnúť (email zo dňa XX.XX.XXXX), žalobca však
trval na náhrade mzdy za 36 mesiacov, a to aj za obdobie práceneschopnosti. Navrhol preto rozsudok
v napadnutom rozsahu zmeniť tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 505,2334
eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietne. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi nepriznáva
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania. Alternatívne navrhol rozsudok v celom rozsahu zrušiť

a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

13. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca tak, že rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj celý postup
súdu je v súlade s CSP, správne bol zistený skutkový stav, boli vykonané potrebné dôkazy a na tom
základe vydané zákonné rozhodnutie. Odvolanie považuje za protirečivé, neurčité a nepreskúmateľné,
zavádzajúce a zmätočné. Rozhodnutie nie je arbitrárne, súd sa vyporiadal so všetkými podstatnými

argumentmi strán v spore. Odôvodnenie rozsudku jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany poukazujúc na rozhodnutie NS SR.
Súd prvej inštancie pri špecifikácii výšky náhrady mzdy vychádzal zo mzdového listu žalobcu za rok
XXXX.,ktorýpredložildosúdnehospisuakodôkazžalovaný.Vďalšomsavyjadrilkvýpočtupriemerného
zárobku.Pritompriznanienáhradymzdyžalobcoviajnad12mesiacovniejevrozporesdobrýmimravmi.

Rovnako aj priznaný úrok z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky z mesačnej mzdy prislúchajúcej
za jednotlivé kalendárne mesiace je správny. Žalovaný má dostatok peňazí na vlastnú činnosť a žiadna
likvidácia mu nehrozí. Podľa správy audítora zo XX.XX.XXXX ostala žalovanému na účte za rok XXXX
suma 85.000 eur. Žalovaný dostáva príspevok od štátu na svojich klientov každý mesiac a každý klient
ešte platí poplatok z vlastného dôchodku. Žalovaný prevádzkuje aj rozsiahlu podnikateľskú činnosť, z

ktorej má zisky. Aj nakupovanie nových aut svedčí o dostatku peňazí. O likvidácii žalovaného nemôže
byť ani reč, je to fabulácia a spôsob jeho obrany. Navrhol preto, aby odvolací súd odmietol odvolanie
alebo rozsudok v napadnutých výrokoch II. a IV. potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

14. K replike žalobcu k odvolaniu žalovaného sa žalovaný už nevyjadril.

15. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) preskúmal rozsudok v napadnutom
rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl.
CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie

žalovaného je dôvodné.

16. Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s nim neplatne skončil pracovný
pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa neskončí, s výnimkou, ak súd rozhodne,

že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.
Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi
v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o
skončení pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada

mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za
čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.
Náhradná mzda môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov (§ 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce).

17. Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len ,,priemerný zárobok“) zisťuje zamestnávateľ
zo mzdy zúčtovanej zamestnancami na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka,

ak tento zákon neustanovuje inak. Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Ak
sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že
priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v rokuna jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca (§ 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce
č. 311/2011 Z.z. v znení zmien a doplnkov).

18. Z doteraz vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaný neplatne skončil
so žalobcom pracovný pomer okamžitým skončením, o čom bolo právoplatne rozhodnuté dňa
XX.XX.XXXX. Rovnako bolo preukázané, že žalobca žalovanému oznámil, že naďalej trvá na tom, aby
ho zamestnával, a to listom zo dňa XX.XX.XXXX. Z uvedených skutočností je možné jednoznačne
vyvodiť záver, že žalobca má nárok na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením jeho

pracovného pomeru, pričom táto náhrada má povahu satisfakcie za neplatné skončenie pracovného
pomeru.

19. V prejednávanom prípade súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
náhradu mzdy vo výške, ktorú však žalovaný v odvolaní rozporoval. Je potrebné uviesť, že súd prvej
inštancie pri vypočítaní výšky priemerného zárobku vychádzal zo mzdového listu žalobcu, ktorý bol do

spisu predložený žalovaným a nachádza sa v spise na č. l. 58. Ak teraz žalovaný v odvolaní namieta
nesprávnosť vypočítanej výšky priemerného zárobku u žalobcu, je na mieste, aby argumentačne a
dôkazne preukázal, že s ním predloženého mzdového listu nie je možné vychádzať tak, ako to v odvolaní
tvrdí. V zmysle citovanej právnej úpravy v predmetnej veci je priemerný zárobok možné zisťovať k
prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím

je obdobie tretieho štvrťroka roku XXXX a priemerný zárobok má byť zistený k XX.XX.XXXX. Pričom
musí isť o obdobie odpracované zamestnancom. Podľa mzdového listu žalobcu za rok XXXX., jeho
priemerným zárobkom za obdobie tretieho štvrťroka uvedeného roka bola suma 2,3749 eur. Ak žalovaný
tvrdí, že ide o nesprávnu výšku priemerného zárobku, musí vyvrátiť údaj uvedený v mzdovom liste, ktorý
bol ním vyhotovený a správnosť svojho výpočtu musí náležite preukázať, napr. aj odborným posudkom,

prípadne znaleckým posudkom a pod.

20. K ďalšej odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa obdobia 12 mesiacov, za ktoré navrhoval
priznať žalobcovi náhradu mzdy, a to od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX a v prevyšujúcej časti žalobu
navrhol zamietnuť, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa jeho námietkou zaoberal so záverom,

že nezistil žiadne dôvody akceptácie tejto námietky. Aj s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu
SR nevidel dôvody nepriznať žalobcovi náhradu za ním žiadané obdobie okrem času, keď bol PN.
Súd prvej inštancie sa však v tejto súvislosti nezaoberal a nevyhodnotil skutočnosť, prečo žalobca sa
nedostavil na pracovisko po doručení mu rozhodnutia o vyslovení neplatnosti okamžitého skončenia
jeho pracovného pomeru u žalovaného, ale až s odstupom dlhšieho času a tiež nebolo v konaní zatiaľ

zistené, či žalovaný ho na nástup na pracovisko vyzýval. Aj tieto skutočnosti môžu byť zohľadnené pri
priznaní obdobia náhrady mzdy. Súdom prvej inštancie nebolo tiež náležite zhodnotené, či v období,
za ktoré bola žalobcovi priznaná náhrada mzdy, tento bol v uvedenom čase zamestnaný, či mal nejaký
príjem, aký dosahoval zárobok, či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, či pracoval, napr.
nadčas alebo s mimoriadnym vypätím a pod. Ani uvedené skutočnosti doteraz súdom prvej inštancie

neboli vyhodnotené.

21. Odvolací súd má tiež za to, že vzhľadom na to, že žalovaný je neziskovou organizáciou,
zabezpečujúcou sociálnu starostlivosť, je odkázaný na príspevky štátu a platby klientov, vytvára
vlastné doplnkové finančné zdrojé prevádzkovaním podnikateľskej činnosti, no doteraz nebolo uvedené

dostatočne súdom prvej inštancie zhodnotené ako prípadné dôvody na zníženie náhrady mzdy nad 12
mesiacov, ako to namieta žalovaný. Keďže tieto skutočnosti boli uvádzané žalovaným už počas konania
súdu prvej inštancie, bolo potrebné ich vyhodnotiť pri rozhodovaní súdom prvej inštancie a uviesť aj do
odôvodnenia napadnutého rozsudku.

22. K ďalšej odvolacej námietke týkajúcej sa nedôvodnosti priznania úroku z omeškania k priznanej
náhrade mzdy odvolací súd uvádza, že tak, ako súd prvej inštancie úroky z omeškania priznal, tak
sa stotožňuje sa s názorom, že priznanie úroku z omeškania ani pri náhrade mzdy nie je možné
vylúčiť. Je však treba súhlasiť s názorom odvolateľa, že náhrada mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka
práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť, lebo mu zamestnávateľ

neumožnil vykonávať prácu v zmysle pracovnej zmluvy a ktorú bol schopný aj ochotný vykonávať,
ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý
bezdôvodne okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom. Náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka práce
je potrebné hodnotiť ako dôsledok nesplnenia povinnosti zamestnávateľa, ktorý je povinný prideľovaťzamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával a prideľoval prácu v
súlade s pracovnou zmluvou. Pritom priznanie tejto náhrady závisí od možnosti a ochoty zamestnanca
vykonávať prácu. Počas práceneschopnosti, za ktoré obdobie mu patria nemocenské dávky, prácu

vykonávať nemôže, preto nemá ani nárok na poskytnutie náhrady mzdy podľa uvedeného ustanovenia
Zákonníka práce. V týchto intenciách je potrebné vyhodnotiť aj nárok žalobcu na úrok z omeškania.

23. Jedným z princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu presvedčivo a

správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (I. ÚS 243/07 ), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej ( viď rozhodnutie NS SR sp.
zn. III. ÚS 36/2010 ).

24. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho
konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie
ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo strán
sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.

25. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

26. Z vyššie uvedeného vyplýva, že predmetom zníženia alebo nepriznania môže byť len náhrada
mzdy nad 12 mesiacov. Podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy je uplatnenie tohto
nároku zamestnávateľom na súde. Bez žiadosti zamestnávateľa súd nemôže jeho povinnosť nahradiť

zamestnancovi mzdu znížiť, prípadne ju vôbec nepriznať. Nárok zamestnávateľa na zníženie alebo
nepriznanie náhrady mzdy nie je možné uplatniť samostatným návrhom na začatie konania, ale iba v
rámci konania v ktorom zamestnanec uplatnil nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatné ho skončenia
pracovného pomeru. Pritom pri rozhodovaní nie je súd viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ
zníženie náhrady mzdy požaduje.

27. Z doterajšej súdnej praxe vyplýva, že ak pracovník nie je schopný (napr. pre práceneschopnosť,
keď mu patrí nemocenské) alebo ochotný vykonávať prácu pridelenú podľa pracovnej zmluvy, nemá
nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce , ( R 90/1970). Podľa R 51/1975 z toho, že náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1

Zákonníka práce možno priznať len vtedy,
pokiaľ je splatná v čase vydania súdneho rozhodnutia vyplýva, že iba za túto dobu možno náhradu
znížiť, prípadne nepriznať. Základným hľadiskom, na ktoré súd musí pri znižovaní, prípadne nepriznaní
náhrady mzdy brať zreteľ je skutočnosť, či sa pracovník po neplatnom skončení pracovného pomeru
zapojil do práce, prípadne z akých dôvodov tak neurobil. Pri rozhodovaní o znížení alebo nepriznaní

náhrady mzdy musí súd totiž uvážiť, či pracovník mal možnosť obstarať si vhodnú prácu a za akých
podmienok, či a aké zárobky dosahoval, či to nebolo za nepriaznivých okolností. Pri rozhodovaní o
žiadosti organizácie podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce v prípade, ak bol pracovník medzitým zamestnaný, súd prihliadne aj na okolnosti, za
ktorých svoj zárobok dosiahol, napr. či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácií, či pracoval

nadčas alebo s mimoriadnym vypätím a pod.

28. V danom prípade, s poukazom na výsledky doposiaľ vedených konaní sp. zn. 5Cpr/1/20 11 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 19CoPr/5/2015-254
(v ktorom sa rozhodlo o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného)

prvoinštančný súd správne konštatoval, že žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu bol povinný poskytnúť
svojmu zamestnancovi náhradu mzdy. V tomto naznačenom smere boli úvahy prvoinštančného súdu
správne. V priebehu konania však žalovaný namietal vyššie uvedené skutočnosti, ktoré súd prvejinštancie nenáležite vyhodnotil. V dôsledku uvedeného preto vec aj nesprávne právne posúdil a
nedostatočne zistil skutkový stav.

29. Ustanovenie § 220 ods. 2 CSP je
potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR vykladať a uplatňovať
tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, musí reagovať
nanávrhy,žiadostiadôkazypredloženéstranamisporu.Súdmusíjasnevysvetliť,prečovovecirozhodol
tak a nie inak, jeho povinnosťou je vysporiadať sa so všetkými, pre vec podstatnými argumentmi strán

sporu a zrozumiteľne vysvetliť, prečo ich návrhy zobral, resp. nezobral na zreteľ.

30. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodnutie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku
II., ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 10.183,96 eur s prísl., ako aj v súvisiacom
výrokuotrováchkonaniaoznačenomIV.postupompodľa§389ods.1písm.b),c)CSPzrušilapostupom
podľa§391ods.1CSPvrátilvecvrozsahuzrušeniasúduprvejinštancienanovékonaniearozhodnutie.

Keďže odvolanie nebolo podané proti výroku I., ktorým bolo v časti konanie zastavené, tento výrok
nadobudol právoplatnosť v zmysle § 367 ods. 2 CSP.

31. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne prejednať nárok žalobcu, pritom sa zaoberať vyššie
uvedenými námietkami, jednak čo sa týka výpočtu priemernej mzdy žalobcu, obdobia, za ktoré

je náhrada mzdy žiadaná vzhľadom na status žalovaného a opätovne vo veci rozhodnúť a svoje
rozhodnutie odôvodniť tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 CSP. Úlohou súdu prvej inštancie bude
opätovne rozhodnúť aj o trovách konania strán sporu.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP).