Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. august 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/108/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116207269
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3116207269.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek

senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: T., proti
plnoletému nesvojprávnemu dieťaťu: G., zastúpenej opatrovníčkou T., o zníženie výživného na plnoleté
dieťa, o odvolaní navrhovateľa a o odvolaní plnoletého nesvojprávneho dieťaťa ako osoby oprávnenej
z vyživovacej povinnosti proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. januára 2019, č.k.
16C/84/2016-642, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie znížil vyživovaciu povinnosť
navrhovateľa voči jeho plnoletej nesvojprávnej dcére G. O., naposledy určenú rozsudkom Okresného
súdu Trenčín č. k. 32P/194/2011-219 zo dňa 23.02.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trenčíne č. k. 19CoP/38/2012-273 zo dňa 22.11.2012 na sumu 130,- eur mesačne s účinnosťou od
25.04.2016 do 31.08.2016 (výrok I.). Vo zvyšku návrh zamietol (výrok II.) a o trovách konania rozhodol
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (výrok III.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom doručeným súdu
dňa 25.04.2016 domáhal zníženia výživného na svoje plnoleté nesvojprávne dieťa zo sumy 180,- eur
mesačne na sumu 40,- eur mesačne s účinnosťou od 20.07.2013 (t.j. aj za obdobie predchádzajúce
podaniu návrhu) a náhrady trov konania. Uviedol, že aktuálne má vyživovaciu povinnosť určenú vo
výške 180,- eur mesačne a to rozhodnutím súdu z roku 2012. V marci 2016 mu bol doručený návrh
matky nesv. G. na zvýšenie výživného na mal. Q., ktorý je bratom G., kedy aj zistil, že dcéra G.
poberá od 20.07.2013 invalidný dôchodok, a má tak stabilný príjem. Vyplácanie invalidného dôchodku

mu opatrovníčka dcéry (jej matka) zamlčala. Opatrovníčka nesv. G. žiadala návrh zamietnuť. Naďalej
požaduje platenie výživného, hoci sa na strane dcéry podstatným spôsobom zmenili pomery, keď jej
vznikolpravidelnýpríjemvyplácanímdôchodkuatovzhľadomnanáklady,ktorésúpotrebnévynaložiťna
odôvodnené potreby dcéry. Návrh považuje za amorálny vzhľadom na diagnózy dcéry, ktorá potrebuje
celodenný dohľad, trpí mentálnou retardáciou stredného stupňa, parciálnou epilepsiou s prechodom do
generalizovaných záchvatov, ťažkou dyspraxiou, nosí okuliare, ťažšie chodí. Opatrovníčka ako jej matka
zabezpečuje starostlivosť o ňu na 100% a bude ju zabezpečovať doživotne, dokiaľ jej to jej sily umožnia.

Poukázala na to, že navrhovateľ dcéru 6 rokov nevidel, neprejavuje o ňu záujem, nič jej nekúpil, nikam
ju nevzal, neobdaroval ju na sviatky ani na Vianoce, nezaujíma sa o ňu a obe ich spoločné deti (tak G.,
ako aj mal. Q.) vyčleňuje z prípadných majetkových nárokov prostredníctvom zbavovania sa majetku.Pri zníženom výživnom, ktoré navrhuje navrhovateľ, by sa dcéra dostala tesne nad hranicu životného
minima.

3. Za aplikácie ustanovení § 62 ods. 1 - 5 Zákona o rodine, § 75 ods. 1, 2, § 77 ods. 1, § 78
ods. 1 Zákona o rodine na zistený skutkový stav súd prvej inštancie dospel k záveru o čiastočnej
dôvodnostinávrhunazníženievyživovacejpovinnosti.Uviedol,ženaposledybolavyživovaciapovinnosť
navrhovateľa voči G. upravovaná rozsudkom z roku 2012, kedy bola G. žiačkou X. ročníka Z., pričom po
porovnaní jej zdravotného stavu nedošlo k jeho zlepšeniu. Naďalej je ťažko zdravotne postihnutá, trpí

epileptickými záchvatmi, centrálnymi hypotonický syndrómom, má stredný stupeň mentálnej retardácie,
nosí okuliare. Okrem toho sa pridružilo kožné ochorenie na nohách, ktoré si jednak vyžaduje sústavnú
pravidelnú liečbu a zvýšenú hygienu G. ako aj jej osobných vecí. G. je síce vyspelejšia fyzicky, ale
mentálne sa jej stav nezlepšil, pričom nie je ani prognóza jeho zlepšenia, preto konštatoval, že G. nie je
schopná sa sama živiť a túto schopnosť s najväčšou pravdepodobnosťou ani nikdy nezíska. G. je stále
v celom rozsahu odkázaná na celodennú starostlivosť a dozor dospelej osoby, pričom týmto stavom

je najviac dotknutá jej matka, ktorá jej ( s výnimkou času stráveného v dennom stacionári) poskytuje
dlhodobo, bez akejkoľvek osobnej pomoci navrhovateľa, osobnú starostlivosť a opateru. Túto okolnosť
podľa názoru súdu prvej inštancie je potrebné nad rámec iných kritérií vziať do úvahy, ako významný
faktor pre posúdenie, kto sa akou mierou má finančne podieľať na zabezpečení jej potrieb. Vzal do
úvahy tvrdenia samotného navrhovateľa, že sa s G. ani jej bratom Q. niekoľko rokov už nestýka, v

podstate dlhodobo jeho jediným prínosom v starostlivosti o G. je výživné, ktoré na mesačnej báze
uhrádza. Hoci navrhovateľ tento stav dáva za vinu výlučne matke, v dôsledku jej negatívneho postoja,
na druhej strane však nepochybne treba vziať do úvahy fakt, že jeho úplne rezignovaný postoj v otázke
osobného kontaktu so svojimi dospelými deťmi bez ohľadu na akokoľvek narušené vzťahy s bývalou
manželkou, prinajmenšom nesvedčí o skutočnom záujme otca o potreby, či záujmy svojej postihnutej

dcéry. Navrhovateľ ani jeho rodina, nie sú G. postihnutím nijako limitovaní v každodennom fungovaní,
v pracovnom živote alebo pri organizácii akýchkoľvek iných rodinných aktivít. Naproti tomu, osobná
starostlivosť o mentálne postihnutú dcéru je nepochybne najmä pre matku náročná časovo, fyzicky
aj psychicky, vyžaduje si neustálu pozornosť, do istej miery limituje matku v jej pracovných či iných
bežných voľno časových aktivitách. Režim matky aj ostatných členov domácnosti sa určite prispôsobuje

režimu G., a teda osobná starostlivosť o ňu výrazne dopadá na matku, na možnosť si naplánovať
každodenné záležitosti, či starostlivosť o ostatných, nielen maloletých, členov domácnosti. Miera, akou
jeden a druhý rodič participuje na osobnej starostlivosti o G., ktorá je na strane matky výrazne vyššia,
je preto významným faktorom, ktorý súd musí zohľadniť pri stanovení pomeru, akou sa budú rodičia
podieľaťnaúhradenákladovnaG.život.KnákladomG.konštatoval,žetietobolipodrobnešpecifikované

a tiež zdokladované. Súd považoval za dôvodný argument matky, že v súvislosti
so zdravotným stavom G. sú zvýšené výdavky na stravu, ošatenie, obuv ako aj lieky a zdravotnícke
pomôcky. Pokiaľ navrhovateľ rozporoval výdavky na G., tieto jeho argumenty súd považoval za úplne
neodôvodnené, naopak, všetky výdavky boli preukázané, zdokladované a matkou aj odôvodnené,
výdavky na bývanie matkou predložené v rámci aktualizácie výdavkov boli na počet osôb žijúcich v

domácnostiajsprávnepomernerozpočítané.Akajbolipredloženépokladničnédoklady,kdepredmetom
kúpy bolo viac položiek (celkom zrejme aj odevy pre mužov), tieto neboli pri vyčísľovaní nákladov
na G. zohľadnené, a boli z pokladničných blokov selektované len tie položky, ktoré sa týkali G.. Ak
teda navrhovateľ uvádzal, že na pokladničných dokladoch sa uvádzajú napr. pánske slipy, tak aj po
porovnaní s tabuľkou nákladov na oblečenie je zrejmé, že náklady za takúto položku uplatnené ani

neboli. Ak navrhovateľ rozporoval zakúpenie dvoch búnd za jednu sezónu, okrem toho, že matka
navrhovateľky odôvodnila, že ide o jednu zimnú a jednu prechodnú bundu, súd túto námietku vyhodnotil
ako neodôvodnenú, pretože zakúpenie dvoch sezónnych búnd nepovažoval za nič neštandardné o to
viac, pokiaľ sa jedná o osobu na mentálnej úrovni malého dieťaťa, kde je väčší predpoklad ušpinenia,
znehodnotenia odevu, a kde nemôže byť nadštandardnou vymoženosťou mať k dispozícii dve zimné

bundy na obmenu. Identický posúdil aj námietky ohľadom zakúpenia ostatných položiek oblečenia (a
to aj dvoch kusov v roku 2018 zakúpených namietaných pyžám), pretože aj vzhľadom na deklarovaný
skrátený menštruačný cyklus a kožné ochorenie G. je objektívne daná zvýšená potreba výmeny, prania,
a teda aj opotrebovania, a to aj nočnej bielizne. Námietku ohľadom toho, že G. sa pohybuje celý deň v
stacionári, a teda nemá kde strácať svoje veci, súd rovnako vyhodnotil ako neadekvátnu, najmä ak je

nesporným faktom, že mentálne vybavenie navrhovateľovej dcéry je na úrovni dieťaťa, a teda nemožno
považovaťzaneobvyklé,akG.vecipostráca,ušpiní,znehodnotí,alebonaložísnimiinak,nežbydospelý
zdravý človek mohol vôbec predpokladať, a to sa môže nepochybne prihodiť i vtedy, ak je pod dozorom v
stacionári.Akbolinavrhovateľompočaskonaniarozporovanévýdavkynacukráreň,kino,DVD,časopisy,súd uvádza, že si treba uvedomiť, že takéto aktivity (stretnutie s ostatnými klientmi stacionára, návšteva
cukrárne, či zmrzliny, kina, či nákup časopisov primeraných mentálnej úrovne G.) sú prakticky jediným
spoločenským a kultúrnym vyžitím, ktoré môže G. vzhľadom na svoj zdravotný stav vôbec absolvovať.

Výdavky na takúto položku v sume 30,- eur mesačne súd preto nepovažuje za nič, čo by nebolo možné
uznať ako odôvodnený výdavok, čo naviac platí za stavu, keď aj sám navrhovateľ si zakomponoval
do svojich výdavkov aj náklad na športové či kultúrne vyžitie v sume 40,- eur mesačne, ktorý výdavok
považuje za adekvátny, potrebný a pravidelný. Niet pritom dôvodu, prečo by na rovnaké aktivity (aj keď
samozrejme vzhľadom na jej stav zrejme zamerané iným smerom, ako je to u dospelého zdravého

človeka) nemala mať aj G. právo. Toto by pritom malo byť rešpektované predovšetkým zo strany jej
rodičov,pričomajkontaktsinýmiľuďmi,vspoločnostipribežnýchspoločenskýchsituáciáchnepochybne
prispieva k skvalitneniu starostlivosti o G. a aj k všestrannému rozvoju jej spoločenských zručností a
duševnejpohody.AjnamietanévreckovéposkytovanéG.plnífunkciuuspokojovaniajejpotriebvprípade
realizácie jej spoločenského života v čase, ktorý netrávi s členmi rodiny (výlety zo školy, denného
stacionára) a vedie ju k dosiahnutiu primeranej finančnej gramotnosti. Súd mal za

to, že uvedený výdavok je na prospech G.. Ak boli namietané zvýšené výdavky na hygienické potreby v
sume 35,- eur mesačne, tieto zase aj v porovnaní s totožnou položkou uvádzanou navrhovateľom (30,-
eur) rovnako súd nepovažoval za neprimerané, najmä pokiaľ G. má aj pridružené zdravotné komplikácie
vyžadujúce si zvýšenú hygienu (má aknóznu pleť, skrátený menštruačný cyklus, častejšie sa sprchuje).
Naviac ide i mladú ženu, a nie je ničím výnimočným, že sa tak, ako zdravé dievčatá, chce skrášliť, pričom

s aplikáciou dekoratívnej kozmetiky jej pomáha opatrovníčka (napr. farbenie vlasov za účelom ušetrenia
prostriedkov za kaderníka). V tejto súvislosti treba povedať, že ak by opatrovníčka G. prenechala
starostlivosť o hygienu a výzor G. na tretiu osobu za odplatu (napr. kaderník, kozmetička, čo by bolo
možné očakávať vzhľadom na aknóznu pleť), tieto náklady by boli jednoznačne a dôvodne vyššie.
Rozporovanie uvedených nákladov navrhovateľom súd preto považoval za nedôvodné. Navrhovateľ

ďalej počas konania rozporoval náklady G. na zdravotnú starostlivosť a náklady na sprevádzanie G.
k lekárom s tým, že jej má opatrovníčka zakúpiť lacnejšie multivitamíny a chodievať s G. k lekárom
verejnou dopravou, prípadne jej zabezpečiť lekárov ordinujúcich bližšie k bydlisku G., ktoré argumenty
súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodné. Opatrovníčka G. zakupuje vitamíny, ktoré sú pre jej zdravotný
stav vhodné a ich cena nie je podľa súdu neprimeraná. G. trpí duševnou poruchou a súd sa priklonil

kargumentuopatrovníčkyG.,žezmenaošetrujúcichlekárov,zubáraaneurológa,naktorýchjezvyknutá,
by nebolo v jej prospech a spôsobilo by jej stres. Rovnako súd vyhodnotil ako nedôvodný argument
navrhovateľa ohľadom dopravy G. na lekárske vyšetrenia. S ohľadom na skutočnosť, že opatrovníčka G.
saosobnestaráoďalšiemaloletédetiamávlastnézamestnanie,niejezčasovýchdôvodovodôvodnené
od nej žiadať, aby využívala hromadnú dopravu, aby tak znížila finančné výdavky na starostlivosť o G.,

avšak by tým menej času venovala starostlivosti o ďalšie deti a zamestnaniu. Opatrovníčka G. v konaní
dostatočným spôsobom preukázala a odôvodnila vynaloženie nákladov na neočakávané potrebné veci
pre bežný a spoločenský život. To isté konštatovanie súd uvádza ohľadom nákladov na dopravu do a zo
stacionára, ktorú vykonáva za 30,- eur mesačne tretia osoba. Nepochybne, ak by matka navrhovateľky
vykonávala túto činnosť denne sama, bolo by to na úkor času na jej pracovné aktivity (ktorými v

konečnom dôsledku zabezpečuje vyšší príjem do rodiny) a starostlivosť o ďalšie deti, ktoré navštevujú
predškolské a školské zariadenia, naviac odplata 30,- eur sa súdu nejavila ako neprimeraná za takúto
pravidelnú službu, pokiaľ odplata zahŕňa aj samotnú osobnú výpomoc tretej osoby pri preprave G. a
aj príspevok na benzín. Súd tiež považoval za nedôvodný argument navrhovateľa, aby G. chodievala
do školy, resp. denného stacionára autobusom, čím by sa znížili výdavky z dôvodu, že

po zohľadnení časového hľadiska mal súd za to, že nie je od opatrovníčky G., ktorá vykonáva osobnú
starostlivosť o G. (vrátane ošetrenia nôh ráno aj večer) a ďalšie maloleté deti, spravodlivé žiadať, aby
sprevádzala G. do školy, resp. denného stacionára hromadnou dopravou v pracovné dni, počas ktorých
sa jej manžel zdržuje v Českej republike pričom osobnú starostlivosť o G. a ostatné deti vykonáva
výlučne opatrovníčka G.. Náklady na dovolenku v Terchovej, v Sušiciach, následne v roku 2018 v

Beskydách a predĺžený víkend v Černoviciach a integračný tábor súd nepovažoval za nadštandardné
v porovnaní so životnou úrovňou navrhovateľa, ktorý bol od posledného rozhodovania súdu o výživnom
minimálnenadovolenkevKaribiku,ThajskuaDubaji.Odôvodnenýmivýdavkamivzhľadomnazdravotný
stav G. boli aj výdavky na okuliare, mobilný telefón, knihu, budík, zvonček, kufor, povlečenie, vankúše
a periny, poplatok EEG, ZRPŠ, poistenie v škole, peňaženka, náušnice a vzhľadom na jej osobný život

aj náklady na narodeninovú tortu a medovníky, ktoré G. doniesla do denného stacionára pri príležitostí
príchodu a menín. Opatrovníčka G. dostatočne odôvodnila nákup drahších obliečok, vankúšov a periny
pre G., keďže tieto musí všetky častejšie prať vo vysokých teplotách. Do pozornosti dal, že G. je síce
pozbavená spôsobilosti na právne úkony, je však osobou, ktorá má svoje potreby a pocity, hoci súodlišné od zdravého človeka, avšak rovnako ako zdravý človek má právo, aby jej potreby a pocity boli
rešpektované, a to najmä zo strany jej rodičov, a preto nemožno v žiadnom prípade konštatovať, že by
pre svoj zdravotný stav mala mať G. menej potrieb ako zdravý človek, resp. že by nemala mať nárok na

rovnaké (a aj rovnako drahé) potreby ako jej zdraví rovesníci. K nákladom G. za obdobie od apríla 2016
do augusta 2016, kedy bola G. žiačkou strednej školy uviedol, že výdavky G. na všetky jej vyčíslené
a odôvodnené potreby boli za obdobie od apríla 2016 do augusta 2016 v sume 557,71 eur mesačne.
Zahŕňali náklady na bývanie 29,94 eur rozpočítané na X členov domácnosti vrátane P. M. (manžela
matky G.), náklady na spoločenský život (návšteva cukrárne, ZOO, kina, nákup časopisov, DVD) v

sume 30,- eur, hygienické potreby v sume 35,- eur, náklady na zdravotnú starostlivosť a náklady na
sprevádzanie G. k lekárom v sume 57,93 eur, náklady na pranie v sume 15,- eur, telefón v sume
2,- eur, stravu mimo školu v sume 150,- eur, náklady na školu v sume 75,- eur, v ktorej je zahrnutá strava
(desiata a obed v hodnote 26,- eur denne) a náklady na dopravu do školy, družina, varenie, školské
potreby, výlety, vreckové. Jednorazové výdavky G. spočívali v úhradách neočakávaných potrebných
vecí pre bežný a spoločenský život v priebehu kalendárneho roka v sume 103,45 eur mesačne a

náklady na ošatenie v sume 59,39 eur mesačne. Príjem G. bol do 31.12.2016 v sume 319,50 eur.
Po odpočítaní príjmu G. od jej výdavkov je zrejmé, že rodičia G. by sa mali podieľať na jej výžive na
zabezpečenie jej potrieb v celkovej sume od apríla 2016 do augusta 2016 v sume 238,21
eur mesačne, keďže táto časť ostala aj po vyčerpaní invalidného dôchodku neuhradená. Súd vyhodnotil
ako odôvodnené mesačné výdavky G. za obdobie od septembra 2016 do decembra 2017 výdavky

spočívajúce v nákladoch na bývanie v sume 29,94 eur, nákladoch na spoločenský život v sume
30,- eur, v nákladoch na hygienické potreby v sume 35,- eur, nákladoch na zdravotnú starostlivosť a
nákladynasprevádzanieG.klekáromvsume57,93eur,nákladochnapranievsume15,-eur,nákladoch
na telefón v sume 2,- eur, nákladoch na stacionár, v ktorom je zahrnutá strava (raňajky, desiata, obed,
olovrant v hodnote 2,90 eur denne) a náklady na dopravu do stacionára 182,67 eur, vreckové 20,-

eur, strava mimo stacionára. Dôvodnosť zvýšených nákladov na stravu mimo denného stacionára od
septembra 2016 na sumu 140,- eur (t.j. strava celkovo v sume 200,90 eur (140,- eur + 21
dní x 2,90 eur) oproti dovtedajšiemu obdobiu od apríla 2016 do augusta 2016 v sume 176,- eur (150,-
eur + 26,- eur) opatrovníčka G. nepreukázala, preto súd vychádzal z uplatnených nákladov na
stravu G. v sume 176,- eur aj za obdobie, odkedy navštevuje denný stacionár. Po odpočítaní nákladov

na stravu v dennom stacionári od uvedenej sumy súd považoval za odôvodnené výdavky G. na stravu
mimo stacionára v sume 115,10 eur (176,- eur - 21 dní x 2,90 eur). Jednorazové výdavky G. spočívali
v úhradách neočakávaných potrebných vecí pre bežný a spoločenský život G. v sume 103,45 eur a
nákladoch na ošatenie v sume 59,39 eur mesačne. Výdavky G. na všetky jej vyčíslené a odôvodnené
potreby sú za obdobie od septembra 2016 do decembra 2017 v sume 650,48 eur mesačne. Príjem

G. bol do 31.12.2016 v sume 319,50 eur a od 01.01.2017 v sume 326,60 eur. Po odpočítaní príjmu
G. od jej výdavkov je zrejmé, že rodičia G. by sa mali podieľať na jej výžive od septembra 2016 do
decembra 2016 v celkovej sume 330,98 eur a od januára 2017 do decembra 2017 v sume 323,88 eur.
Ďalej v roku 2018 a 2019 súd ako odôvodnené výdavky zobral do úvahy výdavky G. vyčíslené na sumu
691,24 eur mesačne, ktoré spočívali v nákladoch na bývanie 26,41 eur, nákladoch na

spoločenský život (cukráreň, ZOO, kino, časopisy a DVD) v sume 30,- eur, hygienických potrebách v
sume 35,- eur, nákladoch na zdravotnú starostlivosť v sume 60,04 eur, nákladoch na pranie v sume
15,- eur, nákladoch na stacionár, v ktorom je zahrnutá strava (už len 2 x denne) a nákladoch na dopravu
do a zo stacionára v celkovej sume 217,09 eur, vreckovom 20,- eur, strave mimo stacionára v sume
150,- eur. Jednorazové výdavky G. spočívali v úhradách neočakávaných potrebných vecí pre bežný

a spoločenský život G. vrátane výletov a tábora pre G., či zakúpenia sonickej zubnej kefky v sume
69,16 eur a nákladoch na ošatenie v sume 68,54 eur mesačne. Príjem G. bol do 31.12.2018 v sume
333,80 eur a od 01.01.2019 v sume 342,50 eur. Po odpočítaní príjmu G. od jej výdavkov je zrejmé,
že rodičia G. by sa mali podieľať na jej výžive od januára 2018 do decembra 2018 v celkovej sume
357,44 eur a od januára 2019 v sume 348,74 eur. Z uvedeného je zrejmé, že náklady G., ktoré ostali

neuhradené aj po započítaní jej príjmu pochádzajúceho z invalidného dôchodku, boli výraznejšie nižšie
iba v období od apríla 2016 do 31.08.2016. V ďalšom období mesačné náklady vyčíslené rovnakým
spôsobom aj po započítaní invalidného dôchodku, ktorý sa len minimálne každoročne zvyšuje, postupne
mierne stúpajú. Na strane G., aj keď začala poberať invalidný dôchodok, tento príjem v žiadnom prípade
nepostačuje na úhradu jej odôvodnených potrieb. Je vidieť, že v rozhodnom období zostáva každý

mesiac nemalá čiastka, úhradu ktorej musia zabezpečiť rodičia. Navrhovateľ je naďalej príslušníkom I.u.
V čase posledného rozhodovania o výživnom v roku 2011 bol jeho priemerný mesačný zárobok vo výške
964,- eur. Od septembra 2015 do augusta 2016 bol priemerný čistý mesačný príjem navrhovateľa vo
výške 1.117,94 eur. V ďalšom období v roku 2018 po aktualizácii pomerov jeho priemerný čistý mesačnýpríjem predstavoval sumu 1.261,14 eur. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 30P/164/2015-252
zo dňa 09.05.2016 mu bola zvýšená vyživovacia povinnosť k mal. Q. zo sumy 100,- eur mesačne na
sumu 190,- eur mesačne s účinnosťou od 01.09.2015. Nedoplatok na zročnom výživnom v

sume 480,- eur súd povolil navrhovateľovi splácať v splátkach po 20,- eur mesačne. Súd vyhodnotil ako
odôvodnené výdavky navrhovateľa mesačné výdavky na platby výživného pre mal. Q. v sume 190,-
eur so splátkou dlhu na výživnom 20,- eur. Ako odôvodnené výdavky na jeho strane ďalej súd vzal
do úvahy výdavky na lieky, ktoré boli na začiatku konania deklarované v sume 20,- eur mesačne, v
roku 2018 už 50,- eur mesačne, hoci navrhovateľ uvádzal len prechodne zhoršený zdravotný stav v

dôsledku infekcie nohy prekonanej v roku 2018, avšak nepreukázal, že by toto jednorazové infekčné
ochorenie (pre ktoré bol len krátko PN tak, ako to potvrdil) spôsobilo nárast každomesačných nákladov
na lieky až o 30,- eur.Na toto zvýšenie v takomto rozsahu súd preto neprihliadol, pričom ako odôvodnené
výdavky (aj s poukazom na deklarované problémy s krvným tlakom, a dlhodobou silnou astmou a
alergiu), súd vzal do úvahy navrhovateľom uvádzané náklady len v priemere dvoch tvrdených súm,
teda sumu 35,- eur mesačne. Pokiaľ navrhovateľ uvádzal v roku 2016 a 2017, že náklady na stravu

v zamestnaní a stravu mimo zamestnania činia v sume 120,47 eur mesačne a v roku 2018 to už
spolu malo byť 300,- eur, súd k tomu uvádza, že navrhovateľ nepreukázal odôvodnenosť takéhoto
mohutného nárastu výdavkov za tak krátke časové obdobie, pričom ani netvrdil ani nepreukázal, že
by k nárastu došlo pre prípadné špeciálne stravovanie, diétu a pod. Ako dôvod uvádzal, že si musí
uhrádzať doplatok za stravné lístky, čo je polovica lístka v sume 3,70 eur a tiež to, že mu manželka

povedala, že mimo zamestnania sa nedá za 100,- eur prestravovať a tak pristúpil k navýšeniu
výdavkov. Súd uznal navýšenie len z dôvodu potreby úhrady časti stravných lístkov, čo je
pri jednom stravnom lístku suma jeho polovice, ako to uvádzal, a teda suma 1,85 eur / ks za 1 deň,
čo pri priemerne 22 pracovných dňoch činí sumu maximálne cca 40,- eur a teda výdavky na stravu
deklarované navrhovateľom pôvodne v sume 120,- eur mohli vzrásť max o 40,- eur, teda priemerné

mesačné výdavky na stravu súd uznal v hodnote 160,- eur. Výdavky na hygienu boli deklarované v sume
20,- eur, od r 2018 v sume 30,- eur mesačne, čo je v priemere za dané obdobie suma 25,- eur, ktorú
súd uznal. Ďalej súd uznal výdavky na oblečenie 30,- eur mesačne, pričom navrhovateľ tak, ako pri
nákladoch na hygienu, nepredložil túto svoju potrebu žiadnymi dokladmi, avšak súdu sa nejavili tieto
výdavky na hygienu či ošatenie ako neprimerané. Súd ďalej uznal výdavky na mobilný telefón v sume

26,- eur, poistenie zodpovednosti za škodu pri výkone povolania v sume 2,90 eur a pomernú časť
platieb za dodávku plynu, elektriny a platieb za užívanie bytu k mesiacu november 2016 v celkovej sume
74,04 eur a od decembra 2016 do decembra 2017 v sume 111,07 eur, poplatok za komunálny odpad
v sume 1,95 eur. I tieto výdavky vzrástli v roku 2018, pričom pomerná časť platieb za dodávku plynu,
elektriny a platieb za užívanie bytu v roku 2018 predstavovali na jednu osobu sumu 134,59 eur. Súd

uznal aj zákonnom danú povinnosť koncesionárskeho poplatku v sume 4,64 eur mesačne. Vo vzťahu k
položke kultúrne a spoločenské, športové vyžitie, ktorú navrhovateľ dodatočne zahrnul do súhrnu svojich
výdavkov v sume 40,- eur, súd konštatoval, že vôbec (na rozdiel od obsahovo totožnej položky u G.)
navrhovateľ ani len neuviedol a ani ničím nezdokladoval, v čom tieto výdavky spočívajú, čím znemožnil
súdu posúdiť ich odôvodnenosť. Súd nespochybňoval, že na voľno časové aktivity prakticky každý

vynakladá určité viac či menej pravidelné výdavky, to však navrhovateľa nezbavilo povinnosti, aby sa
tieto pokúsil aspoň bližšie špecifikovať, čím znemožnil súdu ich do celkového vyčíslenia jeho výdavkov
zahrnúť. Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že jeho aktuálne majetkové pomery nie sú ideálne, a je prakticky
odkázaný na to, že mu väčšinu potrieb financuje manželka, potom aj deklarovaný výdavok na internet a
satelitnú TV v sume 36,- eur mesačne výrazne prevyšuje ním deklarované finančné možnosti a súdu sa

tento výdavok javí za ním prezentovanej sociálnej situácie ako neprimeraný, ktorý v žiadnom prípade nie
je nevyhnutný, a teda nie je možné ho ani pre účely tohto konania považovať za výdavok, ktorý by mal
prednosť pred výživným na dieťa. Súd ako neodôvodnený výdavok, ktorý nemá prednosť pred úhradou
výživného na dieťa vyhodnotil platbu rizikového životného poistenia a pomernú časť platieb za dodávky
plynu, elektriny a za užívanie bytu vzťahujúcu sa k spolužijúcim osobám v domácnosti

(súd preto aj tieto platby zohľadnil len pomerne). Navrhovateľ poukazoval na svoj výdavok spočívajúci
v splátkach hypotekárneho úveru na byt. K tomuto výdavku súd uviedol, sa jedná o spotrebný úver
a hypotekárny úver, z ktorého sú spoludlžníkmi navrhovateľ aj jeho manželka, pričom nehnuteľnosť,
ktorá bola úverom financovaná, je vo výlučnom vlastníctve manželky navrhovateľa. Navrhovateľ sa tak
zaviazal splácať úver, hoci zaň nenadobudol do svojho vlastníctva žiaden majetok, čím sa nedôvodne

vzdal majetkového prospechu. Čo sa týka jednorazových výdavkov, ktoré žiadal navrhovateľ zohľadniť
(vysávač, chladnička, šľahač, svietidlo, bližšie neidentifikovaný nábytok) súd konštatuje, že vo vzťahu k
týmto (najmä vo vzťahu k bližšie neidentifikovanému tovaru z Ikei), nie je možné bez ďalšieho
konštatovať, že by šlo o nevyhnutný výdavok, naviac, ak má ísť o tovary, ktoré boli určené aj pre inýchčlenov jeho domácnosti. Na strane G., ak aj súd uznal jej jednorazové výdavky (viď tabuľka a č.l. 533),
išlo vždy o výdavky jej osobné viažuce sa iba na jej osobu, nie spotrebný tovar zakúpený do domácnosti,
ktorý slúži celej rodine. Takýto výdavok navrhovateľa preto nie je spôsobilý privodiť pre neho lepšiu

pozíciuvtomtokonaníaakajhonavrhovateľvynaložil,nezbavujehotovtom-ktorommesiacipovinnosti
uhradiť G. výživné, resp. nemôže nákup chladničky či vysávača znamenať, že by za daný mesiac mal
navrhovateľ G. zaplatiť len znížené výživné vzhľadom na to, že mu pre nákup spotrebičov nezostali
finančné prostriedky nazvyš. Navrhovateľ sa viacerými svojimi úkonmi vzdal majetkového prospechu,
keď nehnuteľnosti nadobudnuté z vyporiadania BSM v roku 2012 v hodnote 25.300,- eur

previedol na svoju súčasnú manželku a jej dcéru s tvrdením, že manželke vrátil sumu 10.000,- eur, resp.
15.000,- eur, pričom opatrovníčka G. bola povinná vyplatiť navrhovateľovi za vyporiadací podiel z
BSM sumu 11.889,26 eur ( z ktorého naviac mohol ušetriť financie na úhradu výživného aspoň na nejaký
čas). Navrhovateľovo bezpodielové spoluvlastníctvo so súčasnou manželkou bolo zrušené rozsudkom
Okresného súdu Žilina č.k. 17C/253/2010-18 zo dňa 19.01.2011. Navrhovateľ v dedičskom konaní
po jeho matke ako oprávnený dedič uzavrel s ostatnými dedičmi dohodu, že nadobúdateľom celého

dedičstva v čistej hodnote 40.000,- eur je manžel poručiteľky, čo súd rovnako hodnotil ako vzdanie
sa majetkového prospechu navrhovateľom. Argument navrhovateľa spočívajúci v jeho vyživovacej
povinnostiksúčasnejmanželkesúdrovnakonepovažovalpreúčelyvýživnéhopreG.zadôvodný,keďže
vyživovacia povinnosť k deťom predchádza vyživovacej povinnosti k manželke, pričom významnými
okolnosťami sú skutočnosti, že manželka navrhovateľa počas manželstva s navrhovateľom nadobudla

za nižšiu hodnotu od navrhovateľa nehnuteľnosti v P. L., nadobudla do výlučného vlastníctva byt v J. na
úver, ktorého spoludlžníkom je navrhovateľ, je oprávnenou osobou z poistnej zmluvy pre prípad smrti
navrhovateľa, je jedinou spoločníčkou a konateľkou v obchodnej spoločnosti a jej zamestnávateľ jej a
navrhovateľovi poskytol tri zahraničné dovolenky (Karibik, Thajsko, Dubaj) ako odmenu za pracovné
výkony. Tiež manželka navrhovateľa zdedila pozemky v U. Y. pri O. a prevádzkuje nové auto značky M. -

K. a hoci nie je evidovaná ako jeho držiteľka, prevádzka tohto automobilu nepochybne nie je lacná, ktorá
skutočnosť už sama osebe nesvedčí o tom, že by bola manželka navrhovateľa nevyhnutne odkázaná
na finančnú a majetkovú pomoc od navrhovateľa. Okrem toho pri doplnení dokazovania vyšlo najavo, že
aktuálne sa vykonávajú rekonštrukčné práce na chate v P. L., ktorú podľa tvrdení navrhovateľa financuje
jeho manželka zo zdedených prostriedkov, aj keď pripustil, že sa aj on na prerábaní podieľa, hoci len

málo, "skôr nie". Nech by aj navrhovateľ prispel na rekonštrukciu chaty v akomkoľvek,
hoci aj malom rozsahu, potom to nesvedčí o ničom inom, ako len o tom, že predsa len nejaké voľné
finančné prostriedky navrhovateľ k dispozícii má. Príjem navrhovateľa sa tak v porovnaní od poslednej
úpravy vyživovacej povinnosti zvýšil (r. 2011 v sume 964,- eur, v roku 2016-2017 v sume 1.117,94
eur, v roku 2018 v sume 1. 261,14 eur), odôvodnené výdavky od poslednej úpravy vzrástli s účinnosťou

od 01.09.2015 o platbu výživného na syna Q. o 90,- eur mesačne (+ 20,- eur zameškané výživné). Jeho
bežné výdavky ustálené v roku 2012 v sume 317,90 eur (v roku 2012 boli výdavky navrhovateľa na
bývanie vo výške 85,92 eur 1/3 nákladov na nájom, TV a internet, rozhlas a TV, elektrina a plyn v byte),
poplatok za smeti 1,825 eur, poplatok za telefón 26,40 eur, poplatok za elektrinu v P. L. 6,64 eur poistné
2,70 eur mesačne, lieky 17,81 eur mesačne, cestovné do práce 11,20 eur, strava celkovo 165,40 eur),

celkovo v porovnaní s výdavkami, ktoré súd uznal v tomto konaní, stúpli tak, ako ich súd vyšpecifikoval
v odseku 33 (zohľadniac poslednú aktualizáciu výdavkov pre rok 2018 tak uznané výdavky v roku 2018
boli 420,08 eur (35,- eur lieky, 160,- eur strava, 25,- eur hygiena, 30,- eur ošatenie, 26,- eur
mobil, 2,90 eur poistka, 4,64 eur RTVS, 1,95 eur odpad, pomerná časť nákladov na byt 134,59 eur, v
roku 2016 a 2017 to boli výdavky ešte nižšie vzhľadom na nižšie zálohové platby za byt. Nárast príjmu

tak od posledného posudzovaného obdobia bol vyšší ako nárast odôvodnených výdavkov navrhovateľa.
Nepribudli mu ani ďalšie vyživovacie povinnosti voči deťom. Súd zohľadnil aj pomery matky G. a jej
manžela. Matka G. pracuje naďalej ako daňová poradkyňa. V roku 2011 bol jej priemerný mesačný
zárobok vo výške 1.105,89 eur. V roku 2015 bol jej mesačný zárobok v sume 1.050,32 eur. Matka G.
poberala do marca 2017 rodičovský príspevok v sume 203,20 eur mesačne a prídavok na dieťa v

sume 70,56 eur mesačne. Príjem matky G. z výkonu práce ako daňovej poradkyne je podľa daňového
priznania za rok 2017 v sume 839,- eur mesačne. Okrem toho deklarovala, že od augusta do decembra
2018 poberala rodičovský príspevok vo výške 214,70 eur mesačne, v januári 2019 rodičovský príspevok
v sume 220,70 eur mesačne a prídavky na dieťa v roku 2018 po 23,68 eur na X deti, čo je 94,72
eur mesačne a v roku 2019 po 24,34 eur na X deti, čo je 97,36 eur mesačne.

Aktuálne teda na strane matky je stav nasledovný:
-od apríla 2016 (zač. rozhodného obdobia) do marca 2017, čo je 12 mesiacov kedy poberala rod.
príspevok 203,20 eur + prídavok na dieťa 70,56 eur, čo je spolu 12 x 273,76 eur, spolu za toto obdobie:
3.285,12 eur- príjem od januára 2017 do decembra 2017 podľa daň priznania: 839,- eur x 12 mesiacov, spolu za
toto obdobie 10.068,- eur
- príjem v roku 2018 podľa daň. priznania: 839,- eur x 12, spolu za toto obdobie: 10.068,- eur

- príjem v roku 2018 od augusta 2018 do decembra 2018 rodičovský príspevok 214,70 eur + prídavok
na deti 94,72 eur, t.j. 5 x 309,42, spolu: 1.547,10 eur
- príjem v roku 2019 - 01/2019 : rodičovský príspevok 220,70 eur + X x prídavok na deti 97,36 eur,
spolu: 318,06 eur.
Spolu za 34 mesiacov od apríla 2016 do januára 2019 je to 25.286,28 eur, čo je priemerný zárobok za

celé aktuálne posudzované obdobie cca 743,- eur mesačne, z čoho vyplýva, že príjem na strane matky
G. klesol v porovnaní s naposledy posudzovaným obdobím v roku 2012. Súčasne jej pribudli
od roku 2012 ďalšie dve vyživovacie povinnosti k Q. M., nar. XX.XX.XXXX a Y. M., nar. XX.XX.XXXX.
Súd zisťoval aj zárobkové pomery manžela matky G. s tým, že priemerný čistý mesačný príjem v čase
poslednej úpravy pomerov bol cca 5.615,- eur, aktuálny priemerný čistý mesačný príjem je 6.610,- eur +
priemerný príjem ako SZČO k tomu vo výške cca 133,- eur (rok 2016) až 160,- eur mesačne (133,-eur), z

čoho vyplýva, že príjem manžela matky G. oproti času poslednej úpravy výživného vzrástol o cca 1.000,-
eur a tiež o cca 150,- eur titulom výkonu činnosti SZČO. Súd prvej inštancie uviedol v súvislosti s príjmom
manžela matky, že je poreba si uvedomiť, že príjem manžela síce je nadštandardný, ale súd v tomto
konaní nehodnotí to, či je príjem vysoký, nízky, či na slovenské pomery primeraný, ale výlučne len to, či
od poslednej úpravy pomerov došlo u tohto príjmu či už k pozitívnej alebo negatívnej zmene natoľko, že

to môže mať za následok aj úpravu vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči G.. Len prípadná výrazná
zmena popri iných súčasne existujúcich skutočnostiach môže sa totiž pretaviť do rozhodnutia o znížení
výživného. Na druhej strane, len samotná skutočnosť, že vzrástol príjem manžela matky (ktorý sám ani
vyživovaciu povinnosť voči G. nemá), nemôže znamenať, že súd tomu adekvátne zníži výživné jej otca k
nej. Treba zobrať do úvahy fakt, že síce sa zvýšil príjem manžela matky, ale aj jemu pribudli medzičasom

dve ďalšie vyživovacie povinnosti voči Q. a Y., voči ktorým má ako k svojím vlastným deťom prioritnú
vyživovaciu povinnosť a na jeho strane zohľadniť aj to, že podľa nerozporovaných tvrdení matky G.,
tento G. vníma ako vlastné dieťa, osobne sa v rámci možností podieľa na starostlivosti o ňu, financuje
aj naviac jej potreby, akoby šlo o vlastnú dcéru, nerobí medzi deťmi rozdiely, čím aspoň v tom čase, v
ktorom sa nachádza v domácnosti (keďže pracuje v ČR), do určitej miery odbremeňuje matku

G. od starostlivosti o ňu, a teda do určitej miery zastupuje pri starostlivosti o G. neprítomného otca. To
všetko nepochybne rovnako tiež (minimálne finančne či časovo) na úkor ostatých jeho vlastných detí s
potrebou prispôsobenia sa i G. režimu. Okrem toho, ak súd musí hodnotiť príjem plynúci do domácnosti
matky G., síce sa príjem jej manžela zvýšil v medziobdobí od roku 2012 až doposiaľ, ako bolo uvedené,
o niečo viac, ako 1.000,- eur, avšak v globále príjmy do rodiny nijako výrazne nevzrástli. Možno to

jednoznačne konštatovať s poukazom skutočnosti uvedené v odseku 40, keď v rovnakom medziobdobí
na druhej strane sa znížil príjem matky G. oproti príjmu dosahovanému v roku 2012, nehľadiac na to,
že pribudli do rodiny ďalšie dve maloleté deti, v dôsledku čoho výdavky rodiny opäť rástli. Pokiaľ boli
len na dve najmladšie deti Q. a Y. deklarované mesačné výdavky na súkromnú škôlku/jasle, súd tento
výdavok nepovažuje za neodôvodnený, aj keď je jeho výška vyššia, ako je bežná platba za obdobné

štátne zariadenie. Pokiaľ by totiž matka bola nútená ostať s deťmi doma a plne sa sama musela venovať
starostlivosti o ne, nepochybne negatívne by sa to prejavilo v jej príjmoch. Celkom zrejme by ako daňová
poradkyňanedosahovalaanitakýpríjem,akýsajejpopritrochmaloletýchdeťochdarídosiahnuťapríjmy
do rodiny plynúce (na zvyšovanie ktorých poukazuje navrhovateľ), by neboli nepochybne ani také, aké
sú za stavu, keď deti sú v súkromnej škôlke a matka sa v tomto čase venuje v rámci možností svojmu

povolaniu. Nad rámec argumentácie uvedenej v predošlom odseku súd ešte dodáva, že určujúcimi
kritériami pri stanovení výšky výživného (vrátane jeho neskoršej zmeny - zvýšenia alebo zníženia) sú
vždy odôvodnené potreby výživou oprávnenej osoby a možností a schopností výživou povinnej osoby.
Z konštatovaného je podľa názoru súdu zrejmé, že možnosti a schopnosti, t.j. v užšom nazeraní výška
príjmu rodiča, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti, resp. výška príjmu jeho manžela, síce vplýva na

určenie výšky výživného, ale skôr len okrajovo a len pri spolupôsobení aj ostatných určujúcich kritérií.
Toto kritérium je síce dôležité tak, ale samo osebe nie je rozhodujúce, a teda len samotné navýšenie
príjmu manžela matky nespôsobuje tomu adekvátne poníženie výživného výživou povinného rodiča.
Treba si tiež uvedomiť, že pokiaľ majetkové pomery tohto rodiča alebo jeho nového manžela sú lepšie,
ako pomery výživou povinného subjektu (spravidla druhého rodiča), tieto "lepšie pomery" sa prejavujú

aj v materiálne vyššej kvalite zabezpečovania bezprostrednej osobnej starostlivosti, ale nepodmieňujú
automaticky modifikáciu výšky vyživovacej povinnosti výživou povinného rodiča. Možno to konštatovať
aj vo vzťahu k faktu, že matka G. a jej manžel nadobudli v období od 2012 do 2014 síce do BSM
nehnuteľnosti (rodinný dom a chatka), čo je prejavom nepochybne aj vyšších príjmov, čo by svedčalotomu, že sa životná úroveň matky v porovnaní s obdobím posledného určovania výživného zvýšila,
čo na druhej strane nemôže byť bez ďalšieho dôvodom zníženia výživného na strane navrhovateľa.
Z kúpy rodinného domu či chatky, ktorú využíva rodina G. totiž nepochybne profituje aj G. samotná,

ktorá má tak zabezpečený lepší bytový štandard, komfortnejší priestor pre život a teda z praktického
hľadiska lepšie podmienky pre svoje každodenné fungovanie, či trávenie voľného času. Inými slovami,
zvýšenie príjmu na strane rodiča, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti, resp. zvýšenie príjmu nového
manžela tohto rodiča, paušálne nevedie k (proporcionálnemu) zníženiu výživného výživou povinného
rodiča. Súd teda zdôraznil, že za najdôležitejší parameter pre určenie / zmenu výživného považuje stále

majetkové pomery povinnej osoby a odôvodnené potreby dieťaťa, a hoci dieťa má zdieľať životnú úroveň
oboch rodičov, samotná okolnosť, že rodič, ktorému je dieťa zverené, alebo jeho nový partner, má
vyšší životný štandard alebo vyšší príjem, neznamená, že to povinného rodiča zbavuje zodpovednosti
a znižuje rozsah jeho vyživovacej povinnosti. Posúdiac teda aj príjmy manžela matky a ich zmeny v
rozhodnom období, ako aj celkovú situáciu na strane manžela matky G., príjmy matky G. a počet ich
ďalších vyživovacích povinností, ktoré im pribudli, tak, ako to súd podrobne učinil v predchádzajúcich

odsekoch konštatoval, že zmena v príjme manžela matky G. popri ostatných zistených skutočnostiach,
nie je dôvodom pre zníženie vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči G. v prejednávanej veci. Súčasne
uviedol, že v porovnaní s rokom 2012 sa životná úroveň navrhovateľa nijakým výrazným spôsobom
nezhoršila, nezhoršil sa jeho zdravotný stav, je stále zamestnaný, príjem sa mu zvýšil, štruktúra jeho
odôvodnených a súdom uznaných výdavkov zostala prakticky nezmenená, výdavky rástli adekvátne,

výrazné zmeny vo výdavkoch v porovnávanom období badať nemožno. G. je stále osobou, ktorá nie je
schopná sa sama živiť, na vyživovanie zo strany rodičov je preto stále nutne odkázaná. Dôvodom na
čiastočné zníženie výživného je podľa názoru súdu po vyhodnotení všetkých dôkazov skutočnosť, že v
obdobíodpodanianávrhu(apríl2016)do31.08.2016,kedybolaG.eštežiačka,boliodôvodnenépotreby
G., na ktoré jej invalidný dôchodok nebol dostačujúci nižšie, než tomu bolo v období od 01.09.2016,

kedy nastúpila do denného stacionára, v dôsledku čoho jej výdavky podstatnejšie vzrástli. Po odpočítaní
príjmu G. od jej výdavkov je zrejmé, že rodičia G. by sa mali podieľať na jej výžive a na zabezpečení
jej potrieb v celkovej sume od apríla 2016 do augusta 2016 v sume 238,21 eur mesačne,
keďže táto časť ostala aj po vyčerpaní invalidného dôchodku neuhradená. Naproti tomu, v období od
septembra 2016 do decembra 2016 táto suma činí 330,98 eur a od januára 2017 do decembra 2017

sumu 323,88 eur a od januára 2018 do decembra 2018 sumu 357,44 eur a od januára 2019 sumu
348,74 eur, teda počnúc 01.09.2016 táto suma je vyššia aj cca o 100- 120,- eur mesačne. Z tohto
pohľadu preto súd porovnávajúc aj výdavky G. v čase poslednej úpravy výživného dospel k záveru,
že za obdobie od 01.09.2016 doposiaľ niet dôvodu na znižovanie výživného, nakoľko odôvodnené
výdavky G. boli ešte vyššie než v roku 2012, pričom ani jej invalidný dôchodok nepokrýva tieto výdavky

v celom rozsahu, keď neuhradená ostáva suma v rozmedzí približne 320-360,- eur mesačne. Súd
nevzhliadol dôvod na zníženie výživného za obdobie od 01.09.2016, keďže navrhovateľom uhrádzané
výživné v sume 180,- eur mesačne je nevyhnutne potrebné na vykrytie tých výdavkov, na úhradu ktorých
invalidný dôchodok nepostačuje. Táto suma je pritom vzhľadom na rozsah výdavkov, ktoré ostávajú
na pleciach rodičov (320-360 eur mesačne) úplne adekvátna, pričom treba zohľadniť to, že matka

neplnísvojuvyživovaciupovinnosťnarozdielodnavrhovateľalenfinančne,aleajosobnoukaždodennou
starostlivosťou o G., na ktorú je G. v celom rozsahu odkázaná. Súd preto návrh aj v časti
zníženia výživného za dobu od 01.09.2016 zamietol ako nedôvodný. Objektívne však podľa názoru
súdu výdavky na G., na úhradu ktorých ani jej invalidný dôchodok nestačil, boli v období od podania
návrhu do 31.08.2016 reálne nižšie, než je tomu od 01.09.2016, a to nielen v zanedbateľnom rozsahu,

čo predstavuje dôvod na čiastočné zníženie výživného za toto rozhodné obdobie. Ide celkom o sumu
cca 238,- eur mesačne, ktorú je potrebné rozdeliť medzi oboch rodičov, keďže táto ostala neuhradená
aj po spotrebovaní celého invalidného dôchodku v období od podania návrhu do 31.08.2016. Súd
dospel k záveru, že v možnostiach navrhovateľa je uhradiť z takto ustálenej čiastky sumu 130,-
eur mesačne, čo predstavuje z celkovej sumy 238,- eur mesačne cca 55%. Takýto pomer sa súdu javí

ako primeraný, plne v možnostiach navrhovateľa, súčasne spravodlivo zohľadňujúci fakt, že výdavky
G. za dané obdobie skutočne boli nižšie, než za obdobie po 31.08.2016 tak, ako tieto výdavky súd už
podrobne opísal v predchádzajúcich častiach svojho rozhodnutia. Preto súd za obdobie od 25.04.2016
do 31.08.2016 pristúpil k zníženiu výživného zo sumy 180,- eur mesačne na sumu 130,- eur mesačne,
ktorá je podľa jeho názoru primeraným príspevkom navrhovateľa ako otca na výživu svojej dcéry za

dané obdobie, počas ktorého bola ešte študentkou a jej potreby neboli až tak nákladné, ako od času, keď
nastúpila do denného stacionára. Táto suma je v možnostiach navrhovateľa a zníženie výživného na
túto sumu za dané obdobie nemôže byť s prihliadnutím na vyčíslenie G. potrieb za toto obdobie na ujmu
kvality a úrovne zabezpečenia starostlivosti o ňu a súčasne ani úhradou takto čiastočne poníženéhovýživného sa navrhovateľ nedostane do ťaživej sociálnej situácie, ktorá by mu neumožnila úhradu jeho
základných životných potrieb a nákladov. Navrhovateľ podaným návrhom žiadal znížiť jeho vyživovaciu
povinnosť k G. zo sumy 180,- eur mesačne na sumu 40,- eur mesačne s účinnosťou od 20.07.2013,

teda aj za obdobie predchádzajúce dňu podania návrhu. Súd prvej inštancie vyhodnotil návrh v tejto časti
ako nedôvodný, prikloniac sa k takému výkladu príslušných zákonných ustanovení, podľa ktorého pre
prípad zníženia výživného doba, na ktorú možno uplatniť zmenu pôvodného rozhodnutia, je upravená
v § 77 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine, a to odo dňa začatia súdneho konania. Dôvodil, že pokiaľ
v ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine v prípade priznania výživného na plnoleté deti je pre priznanie

vyživovacej povinnosti aplikovaná zásada, že právo patrí bdelým, nemožno túto aplikovať len vo vzťahu
k oprávnenému z vyživovacej povinnosti bez rovnakej aplikácie vo vzťahu k povinnému z vyživovacej
povinnosti, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že v prípade posudzovania dôvodnosti návrhu na
zníženie vyživovacej povinnosti súd posudzuje všetky okolnosti tak na strane povinného rodiča, ako aj
plnoletého dieťaťa. Z uvedených dôvodov v tejto časti, ako aj v celom zvyšnom rozsahu (nad rámec
vyhovujúcej časti) súd prvej inštancie návrh zamietol. Vzhľadom na to, že v konaniach, na ktoré sa

aplikuje Civilný mimosporový poriadok, v zásade žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania (§ 52 CMP) a vzhľadom na to, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu § 55 CMP, keďže súd
v konaní nevzhliadol také okolnosti, pre ktoré by priznanie náhrady trov konania bolo spravodlivé, súd
žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonnom stanovenej lehote odvolaním napadla nesvojprávna
plnoletá G. O., v zastúpení opatrovníčkou a to prostredníctvom svojho právneho zástupcu a navrhovala
odvolaciemu súdu jeho zmenu v časti, ktorou bola znížená vyživovacia povinnosť navrhovateľa v jej
prospech v období od 25.04.2016 do 31.08.2016 a to tak, že návrh na zníženie vyživovacej povinnosti aj
v tejto časti bude zamietnutý a jej bude priznaná náhrada trov konania tak pred súdom prvej inštancie,

ako aj pred odvolacím súdom, z čoho teda vyplýva, že napadla tiež výrok rozhodnutia, ktorým bolo
rozhodnuté o náhrade trov konania účastníkov. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365
ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
voveci,nesprávneskutkovéaprávnezávery),namietalavecnúsprávnosťtejtočastirozhodnutia,ktorým
v určenom období bola znížená vyživovacia povinnosť navrhovateľa voči nej zo sumy 180,- eur mesačne

na sumu 130,- eur mesačne. Uviedla, že súd prvej inštancie síce po zrušení pôvodného rozsudku vo veci
samejdoplnildokazovanieavyčerpávajúcimspôsobomdetailneaprecíznezistilskutkovýstav,zktorého
vyplynulo správne zistenie, že jej rodičia by sa mali podieľať na zabezpečení jej potrieb (nad rámec
poberaného invalidného dôchodku) v čase od apríla 2016 do augusta 2016 celkovou sumou 238,21 eur,
ktorá časť zostala po vyčerpaní jej invalidného dôchodku neuhradená, namieta však pomer, akým by

sa jej rodičia mali podieľať na jej výžive, v konkrétnostiach, že navrhovateľ by sa mal dôvodne podieľať
sumou 130,- eur a jej matka, ktorá je tiež jej opatrovníčkou sumou 108,21 eur mesačne, pretože nebola
zohľadnenáskutočnosť,žedo31.08.2016nenavštevovaladennýstacionár,alestrednúškoluajejmatka
jej poskytovala a aj poskytuje 24-hodinovú dennú starostlivosť, na ktorej sa však navrhovateľ žiadnym
spôsobom nepodieľal, nenavštevoval ju, ani jej ničím nad rámec výživného po dobu viac ako 8 rokov

neprispieval. Poukazujúc na svoj zdravotný stav, ktorý bol tiež dôvodom pre pozbavenie spôsobilosti
na právne úkony (poukázala na závery znalca ustanoveného v konaní o pozbavení jej spôsobilosti
na právne úkony, z ktorých vyplýva pre ňu nepriaznivá prognóza spočívajúca v tom, že nie je možné
očakávať, že sa jej stav v budúcnosti zlepší a prognóza vývoja jej duševnej poruchy je nepriaznivá),
predložiac tiež posudok o odkázanosti na sociálnu službu vypracovaný E. dňa 25.05.2016, v zmysle

záverov ktorého bola zaradená do posledného, 6 stupňa odkázanosti a za vymenovania všetkých
úkonov, pri ktorých je na ďalšiu osobu odkázaná zastáva názor, že nie je správne a spravodlivé, aby sa
žalobca v dotknutom období podieľal na jej výživnom len sumou 130,- eur mesačne, a dôvodným je
ponechať aj v tomto období výživné z jeho strany vo výške 180,- eur mesačne, čím by bol podiel matky
len vo výške 58,21 eur mesačne.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol tiež navrhovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu zmenu napadnutého
rozhodnutia a to tak, že jeho vyživovacia povinnosť bude znížená, a to s účinnosťou od 20.07.2013
zo sumy 180,- eur na sumu 50,- eur mesačne s tým, že žiaden z účastníkov nebude mať právo na
náhradu trov konania. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne nesprávny, tvrdí, že procesný

postup súdu vykazuje vady. Namieta nesprávne skutkové a právne závery, nedostatočne argumentačne
zvládnuté odôvodnenie rozhodnutia odkazujúc na ust. § 157 ods. 2 O.s.p., rozhodnutie R 37/2010 a
tiež Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010, čím uplatnil dôvody na odvolanie uvedené v ust.
§ 365 ods. 1 písm. b/, resp. d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, resp. existenciainej vady konania, nesprávne skutkové a právne závery). Priznané zníženie vyživovacej povinnosti v
dotknutom období, považuje len za kozmetickú úpravu. Zamietnutie jeho návrhu v zostávajúcej časti
napriek kvantite odôvodnenia, je podľa jeho názoru vecne neudržateľné. Predovšetkým považuje z

hľadiska formálneho výrok rozhodnutia za nesprávne formulovaný, ktorý mal správne znieť, že súd
svojim rozhodnutím mení predchádzajúce rozhodnutie súdu o výživnom. V ďalšom uvádza, že nie je
pravdou, žeby nemal záujem o deti. Zdôraznil, že mentálne postihnutie dieťaťa bolo jej opatrovníčkou
nadmieru emočne prezentované, účelové a v detailoch prehnané. Bol by rád, keby bola jeho dcéra
zdravá. On jej zlý zdravotný stav nepopiera, faktom však je, že táto poberá pravidelný príjem, ktorý

je potrebné zohľadniť. Samotný súd konštatoval, že od poslednej úpravy výživného sa životná úroveň
matky dieťaťa zlepšila, pričom u neho zostala nezmenená. Matka si odporuje a protirečí v starostlivosti
o osobu dieťaťa a v životných nákladoch. Dieťa pritom vozí do stacionára iná osoba, ktorej matka platí
a tieto náklady si uplatňuje ako oprávnené výdavky dieťaťa. Tiež má dieťa zabezpečené v stacionári
celkom4jedlá.Naprotitomumatkahovoríonepretržitejstarostlivostiaobetovanísa.Mápritommanžela,
ktorý je top manažér, matka má spolu X detí, vlastní prosperujúcu účtovnú firmu. Je logické, že sa

rozhodne osobne nestará nepretržite o dieťa, nakoľko to ani nie je možné a pre dieťa ani vzhľadom
na zdravotný stav vhodné. Dieťa je pritom biologicky normálne dievča. Chodil s ňou na plaváreň, do
prírody, jej problém je čisto mentálny, matka ju však vykresľuje ako plne odkázanú osobu. Tak matka,
ako aj súd ťažiskovo deklarujú, že dieťa trpí epileptickými záchvatmi, pre ktoré má značne zvýšené
výdavky a životné náklady, napr. na bielizeň, ošatenie a podobne, z lekárskeho vyšetrenia predloženého

matkou však vyplýva, že posledný záchvat malo dieťa pred vyše rokom a jej stav je kompenzovaný.
Nejde teda o pravidelné epileptické záchvaty, ale sporadické, ktoré sú prekompenzované liekmi. Záver
súdu, že súd nemôže zmeniť rozhodnutie o výživnom aj za čas pred podaním návrhu na zníženie
výživného na plnoleté dieťa nemá oporu v zákone, tento bol vyvrátený judikatúrou vyšších súdov,
ako aj ústavným súdom, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica

sp. zn. 13Co/863/2014 zo dňa 02.12.2014, z ktorého vyplýva, že i keď je možné súdne rozhodnutie
o výživnom na plnoleté dieťa zmeniť, prípadne zrušiť len na návrh, neznamená to, žeby k zmene
pomerov, teda aj k zníženiu alebo zrušeniu vyživovacej povinnosti nemohlo dôjsť od okamihu, kedy
nastala zmena pomerov, teda aj pred podaním návrhu, tiež na uznesenie KS Žilina sp. zn. 6CoP/48/2016
zo dňa 14.12.2016, Z ustanovenia § 78 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že k zmene výživného je

potrebné pristúpiť vždy od okamihu, kedy sa zmenili pomery. Rozhodujúca je teda zmena pomerov,
nie deň podania návrhu. V tejto súvislosti poukázal tiež na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 473/2012 zo dňa 18.09.2012 a uznesenie ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 1146/07 zo dňa 07.06.2007.
S odkazom na § 157 CMP mal za to, že súd prvej inštancie opomenul, že povinný je pri zmene
pomerov oproti poberateľovi výživného v objektívnej nevýhode, často krát sa dozvie o zmene pomerov

odôvodňujúcich zmenu vyživovacej povinnosti až neskôr, ako tomu bolo aj v tejto veci, keď opatrovníčka
dieťaťa plne zamlčala skutočnosť poberania invalidného dôchodku dieťaťom. Argumentácia súdu, že
zrušenie vyživovacej povinnosti je hmotnoprávne inou situáciou a možno ho vykonať spätne, na
rozdiel od zníženia výživného neobstojí, je nezmyselná, nakoľko zrušenie je väčší zásah do vyživovacej
povinnosti, ako jeho zníženie. Súd mal vyživovaciu povinnosť znížiť odo dňa priznania invalidného

dôchodku dieťaťa, t.j. od 20.07.2013, nie odo dňa podania návrhu a súčasne mal vykonať dôkazy aj za
obdobie od roku 2013, týkajúce sa príjmov a výdavkov dieťaťa, ako aj oboch rodičov, ktoré nevykonal,
napriek jeho dôkazným návrhom. Pod pojmom priznania výživného súd súčasne chápe aj zníženie
výživného, čo je nezmysel. Priznanie výživného je buď určenie ešte súdom neurčeného výživného,
alebo zvýšenie už určeného výživného, nie však zníženie, alebo zrušenie. Súd spoľahlivo v tomto

smere nevysvetlil prelomenie doterajšej judikatúry. Aj s ohľadom na princíp právnej istoty (Čl. 2 ods.
2 CSP) niet relevantného dôvodu, aby za totožného skutkového a právneho stavu, bolo v tejto veci
vykonaný odklon od doterajšej rozhodovacej praxe súdu. Je zrejmé, že od júla 2013 objektívne nastala
zmena pomerov v dôsledku priznania invalidného dôchodku dieťaťu, pričom nejde o zanedbateľný
mesačný príjem, naviac do septembra 2016 dieťa nenavštevovalo stacionár a nemalo tak výdavky,

ktoré pripadajú časovo do úvahy až od mesiaca september 2016. Súčasne je potrebné vziať do úvahy,
že od 01.09.2015 mu bolo zvýšené výživné na maloletého syna Q. zo sumy 100,- eur na sumu 190,-
eur mesačne, spolu s nedoplatkom vo výške 20,- eur. Je tak zrejmé, že na strane dieťaťa došlo k
podstatnej zmene poberaním pravidelného príjmu, na jeho strane naopak k nárastu výdavkov na výživu
súrodenca v tomto konaní vystupujúcej oprávnenej osoby. Zvýšenie jeho platu bolo v podstate len

pravidelným valorizovaním platu o infláciu. Celkovo tak zmena pomerov pri posúdení vzniku príjmov
a výdavkov činila sumu viac ako 400,- eur netto v prospech žalovanej a súčasne v jeho neprospech,
preto rozhodnutie súdu matematicky neobstojí a je hmotnoprávne neudržateľné. Podľa neho tak má
dieťa de facto vyšší čistý príjem, ako väčšina obyvateľov Slovenska, pri mesačnom invalidnom dôchodkuvyše 342,50 eur, ročnom príspevku 70,- eur, mesačnom výživnom z jeho strany ako otca 180,- eur,
plus vyživovacej povinnosti matky, spolu cca 670,- eur, čo nezarába väčšina pracujúcich, ktorí naviac
musia vyživovať svoje deti. Poberanie invalidného dôchodku je objektívnym faktom, ktorý ma vplyv na

výšku výživného. Matka je dobre zabezpečená, podniká v oblasti účtovných služieb, on je pritom hasič
- záchranár, zákon mu pri služobnom pomere neumožňuje podnikať, pričom vzhľadom na všestrannú
náročnosť jeho práce to nie je ani možné. K deklarovaným životným nákladom dieťaťa za jednotlivé
roky uvádza, že tieto sú nereálne, značne nadsadené, resp. duplicitné, opakujúce sa a nehospodárne.
Súd uvádza, že dieťa malo v roku 2018 a 2019 odôvodnené výdavky v sume 691,24 eur mesačne,

čo však presahuje niekoľkonásobne obvyklé náklady bežnej populácie na jednu osobu. Objektívne
takéto výdavky nemajú osoby s uvedeným postihnutím. Pokiaľ v zariadení V. Y. má zabezpečené 4
jedlá na deň, výška ďalšej položky strava o sume 140,- eur/mesiac je neopodstatnená (dcéra má XX
rokov a váži XXkg), ako aj položka 30,- eur na cukráreň. Ako neodôvodnené tiež považuje náklady
v súvislosti s cestou do stacionára, či jednorazový výdavok 10,99 eur ako medovníky pri vstupe do
stacionára. Tri dovolenky ročne uvádzané opatrovníčkou dieťaťa je pre väčšinu ľudí SR nereálny luxus.

Za neopodstatnené výdavky tiež považuje ZRŠ a poistenie škola 10,- eur, či náklady na obliečky a periny
s poukazom na to, že vydržia minimálne 5 rokov a na cenu, za ktorú sa obliečky predávajú na internete.
Rovnako tak položky na mobilný telefón, budík do stacionára, bezdrôtový zvonček, kufor na dovolenky,
sú výdavky na veci, ktoré vydržia minimálne 5 rokov, teda možno vziať do úvahy len 1/5 nákladov z nich.
Predraženájetiežtortananarodeniny.Neobstojaanipoložkynaoblečenie,ktoréoblečeniemusívydržať

reálne dlhšie ako tvrdí matka a tiež nie je možné, aby oblečenie dieťa strácalo, keďže sa nachádza buď
doma,alebovstacionári.Tiežpoukázalnato,žematkadieťaťasmanželommajúspoločnéBSM,tedajej
manžel sa musí spolupodieľať na nákladoch spojených s údržbou ich majetku a preto jej všetky výdavky
deliť X osobami, kedy potom náklady na jednu osobu za vodu sú 4,80 eur, plyn 8,70 eur, elektrina
7,02 eur, ostatné náklady 8,57 eur mesiac. Nadhodnotený je tiež výdavok na pranie, nejasnosti sú aj

s bločkami, kde sú uvedené gumené rukavice, rakytníkový olej. V tomto smere však odvolanie nechce
zahlcovať námietkami ku každému bločku. Naproti tomu jeho nevyhnutné životné náklady, konkrétne
výdavky na bývanie v obyčajnom starom panelákovom byte, vezmúc do úvahy splátku hypotéky bytu,
bežných spotrebičov a nábytku z dôvodu nutnosti, súd opomenul. Neuznal mu značný počet životných
nákladov, pričom na strane druhej u jeho dcéry uznal v plnom rozsahu všetky náklady, až po torty a

medovníčky a rôzny marginálne záležitosti, čo považuje za zjavnú nerovnováhu v rozhodovaní. Bývanie
je pritom základná potreba a tento výdavok je nutné vynaložiť, inak by bol bezdomovec. Je mu kladené
súdom za vinu, že prispieva na úver a že sa nedôvodne vzdal majetkového prospechu. Nerozumie ako
by k tomu mohlo prísť, keď prispieva na úver, aby jednoducho mali kde s manželkou bývať. Je logické,
že vzájomne s manželkou po sebe navzájom dedia, takže aj byt je dediteľný a záväzok z úveru sa tiež

delí. Takisto úvahy súdu o opravách a investíciách do staršieho rodinného domu v P. L. sú nejasné
špekulácie, dohady a predstavy. Súd opomenul svoje povinností zistiť skutočný stav veci a vykonať
aj tie dôkazy, ktoré sú potrebné na zistenie skutočného stavu veci tak, ako mu to ukladá ustanovenie
§ 35 a § 36 CMP. Pokiaľ súd chcel vysloviť skutkové závery, musel si ex offo splniť aj vyšetrovaciu
zásadu a nie rozhodnutie zakladať na dohadoch. Opomenul pri svojom rozhodovaní tiež, že matka jeho

dcéry s jej terajším manželom nemajú zrušené BSM, t.j. vyplatená mzda jej manžela patrí do masy
BSM a je bezpodielovým spoluvlastníctvom opatrovníčky nesvojprávneho dieťaťa, s ktorými môže táto
nakladať v rozsahu 100% a užívať ich. Poukazoval na dosiahnutý príjem manžela matky, ktorý svojou
výškou je na úrovní ani nie 1% populácie, o čom svedčí aj životná úroveň, počet vlastnených bytov
a domov tak na území SR, ako aj ČR. Kvantum rôznych doložených blokov a dokladov o nákupoch

predložených v konaní iba deklaruje nadspotrebu vyplývajúcu zo zjavne nadštandardných príjmov a
vysokej životnej úrovne matky dieťaťa a jej manžela, ktoré sa v bežnej populácií nevyskytujú a ktoré sú
nie v zanedbateľnej časti a nehospodárne vynakladané. Tiež je zrejmé, že matka využíva tretie osoby
na zabezpečovanie bežných úkonov o dieťa, dokonca aj na samotný odvoz autom do stacionára. So
súčasným manželom má ďalšie tri maloleté deti, súčasne podniká, to znamená sama si dobrovoľne na

seba prevzala značný objem iných povinností a aktivít, ktoré chce zvládnuť a tak sa nemôže časovo
venovať celkovo piatim deťom (z toho dvom z prvého manželstva s navrhovateľom), ako aj podnikaniu a
starostlivosti o ich nesvojprávnu dcéru, keďže to časovo nie je možné, a ktorá je počas pracovného dňa
až do podvečera v stacionári, bez účasti a starostlivosti matky, čo je plne v poriadku, avšak na strane
druhej, prihliadanie na nadmernú osobnú starostlivosť matky o nesvojprávnu dcéru neobstojí.

6. Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu osobou oprávnenej z vyživovacej
povinnosti prostredníctvom svojho právneho zástupcu plne odkázal na dôvody a argumentáciu ním
podaného odvolania, nestotožňujúc sa s odvolacou námietkou v tom, že nedošlo k žiadnej zmene
pomerov, indikujúcej zníženie výživného. Naopak, vo veci bolo objektívne preukázané, že k zmenepomerov došlo a to k radikálnej a produkované tvrdenie je tak mimo realitu. Odvolanie sa sústreďuje len
na očierňovanie jeho osoby a vyzdvihovanie osoby matky. K tomuto však nehodlá zaujímať stanoviská.
Tak matka dieťaťa, ako aj súd, si zjavne odporujú, keď u jeho osoby posudzujú ako relevantnú zmenu,

každúzmenujehopríjmu,vznikpríjmunastraneoprávnenejzvyživovacejpovinnosti,ktorýmjeinvalidný
dôchodok a na strane matky ich plnoletého dieťaťa a zvýšenie jej príjmu prostredníctvom príjmu jej
manžela patriaceho do BSM neprihliadajú. Poukázal tiež na svoje vyjadrenia, ktoré v zásade replikuje,
týkajúce sa časového momentu, odkedy je možné v prípade zistenia pomerov výživné znížiť. Súd podľa
jeho názoru svojím rozhodnutím poprel princíp právnej istoty zakotvený v Čl. 2 CSP.

7. Opatrovníčka nesvojprávnej osoby oprávnenej z vyživovacej povinnosti nevyužila svoje právo
písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu navrhovateľa.

8. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“) a zároveň nadobudol účinnosť zákon č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len

CMP), podľa ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú veci ustanovené v tomto zákone, medzi nimi i
konania vo veciach výživného plnoletých osôb (§ 154 a nasl.).

9. Ustanovenie § 395 ods. 1 CMP určuje, že ak § 396 CMP neustanovuje inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 cit. ust., právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10.KrajskýsúdTrenčínakosúdodvolací(§34CSP),pozistení,žeodvolaniabolipodané vlehote
(§ 362 CSP) a majú predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v
rozsahupodanýchodvolaní,avšakbeztoho,abybolviazaný dôvodmiodvolania(§66CMP),prihliadnuc

i na prípadné vady konania (§ 67 CMP) a po jeho preskúmaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 a contrario CSP) dospel k záveru, že toto je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správne potvrdiť, pričom podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, sa odvolací súd stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu a v podrobnostiach naň poukazuje.

11. Navrhovateľ sa podaným návrhom domáha zníženia výživného na svoje plnoleté nesvojprávne
dieťa zo sumy 180,- eur mesačne na sumu 40,- eur mesačne s účinnosťou od 20.07.2013 (teda aj
za obdobie pred podaním návrhu) naposledy mu upravenej (zvýšenej) rozsudkom Okresného súdu
Trenčín sp.zn. 32P/194/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne sp.zn. 19CoP/38/2012 zo dňa 22.11.2012 dôvodiac zmenou pomerov na strane osoby

oprávnenej z vyživovacej povinnosti (plnoletej nesv. G.), ktorú zmenu vzhliada v tom, že dcéra začala
poberať invalidný dôchodok.

12. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozhodnutím zo dňa 13.06.2017 pod č.k. 16C/84/2016-405
návrhu navrhovateľa na zníženie výživného na jeho plnoletú nesvojprávnu dcéru G. čiastočne vyhovel

a čiastočne tento zamietol konštatujúc nenaplnenie zákonných predpokladov pre ním požadované
rozhodnutie. Po jeho zrušení odvolacím súdom (uznesenie KS Trenčín zo dňa 24.05.2018 pod č.k. 27Co
73/2018-464) pre nedostatočne zistený skutkový stav, súd prvej inštancie v poradí druhým rozhodnutím
(vtomtokonaníodvolaniaminapadnutým),doplniacdokazovanievintenciáchdanýchodvolacímsúdom,
znížil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči jeho plnoletej nesvojprávnej dcére G. O., naposledy

určenú rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 32P/194/2011-219 zo dňa 23.02.2012 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19CoP/38/2012-273 zo dňa 22.11.2012 na sumu 130,-
eur mesačne s účinnosťou od 25.04.2016 do 31.08.2016 a vo zvyšku návrh zamietol, konštatujúc
neexistenciu takej zmeny pomerov z hľadiska ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine, ktorá by odôvodňovala
vyhovieť jeho návrhu v celom rozsahu, za súčasnej takej interpretácie ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine,

ktorá podľa jeho názoru neumožňuje vyhovieť návrhu na zníženie výživného aj v období pred podaním
návrhu.

13. Navrhovateľ (otec) odvolaním namieta nesprávnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej
inštancie na ktorých tento založil svoje zamietavé rozhodnutie (dôvody na odvolanie uvedené v ust.

§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), nesplnenie povinnosti súdu zistiť skutočný stav veci a riadiť sa
vyšetrovacím princípom danej mu ust. § 35 a § 36 CMP (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 62 ods. 1
CMP), ďalej namieta porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku nedostatočného, arbitrárneho
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP)a v konečnom dôsledku tvrdí existenciu tzv. inej vady, majúcej za následok nesprávnosť rozhodnutia
(dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP) naplnenie ktorej vzhliada v nesprávne
formulovanom výroku napadnutého rozhodnutia.

14. Nesvojprávna G. prostredníctvom ustanovenej opatrovníčky namieta nesprávnosť skutkových a
právnych záverov súdu prvej inštancie na ktorých tento založil svoje rozhodnutie v jeho vyhovujúcej
časti, ktorou znížil vyživovaciu povinnosť v prospech navrhovateľa na sumu 130,- eur mesačne s
účinnosťou od 25.04.2016 do 31.08.2016 a tiež v časti, ktorou rozhodol o náhrade trov konania

účastníkov (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP) a tiež namieta existenciu
tzv. inej vady, majúcej za následok nesprávnosť rozhodnutia (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365
ods. 1 písm. d/ CSP), avšak nekonkretizuje v čom vzhliada jej naplnenie.

15. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s ust. § 67 CMP z úradnej povinnosti
predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/

ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v
konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého
súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a existenciu takejto vady odvolatelia ani
netvrdili.

16. V ďalšom sa odvolací súd vzhľadom na odvolaciu námietku navrhovateľa, týkajúcu sa ním
tvrdeného nedostatočného, arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zaoberal tiež tým, či
postupomsúduprvejinštancienedošloktakémunesprávnemuprocesnémupostupu,ktorýbyznemožnil
účastníkom uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP).

17. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia podľa zákonného ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/
CSP, vo väzbe na vyššie uvedený odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), je taký vadný postup
súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkom odníme možnosť pred ním konať a uplatniť

procesné práva priznané im za účelom zabezpečenia účinnej ochrany ich práv. O takúto vadu ide najmä
vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a postupom odňal stranám procesné práva,
ktoré im právny poriadok priznáva, k porušeniu ktorého práva dochádza vo výnimočnom prípade tiež
v prípade nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia.
18. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu

konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998).
Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv.
inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na
zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“, vychádzajúc z

ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie
spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred
súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm.
d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto

vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne
zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu
a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie
práva na spravodlivý proces.

19. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené
uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie, nemožnovylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa
súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu
porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo

a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

20. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnenej odvolacej námietky z hľadiska vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu. Rozhodnutie súdu ako
orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami toho - ktorého účastníka

konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v
zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva
(napr.Georgidiasv.Gréckoz29.mája1997,RecueilIII/1997).Európskysúdpreľudsképrávapripomína,

že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, preto len ak
by súd v odôvodnení nereagoval na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej
ochrany prednesenú v konkrétnostiach účastníkom, bolo by potrebné tento nedostatok považovať za

prejav arbitrárnosti. Stačí teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty), ktorý je z
hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija
c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

21. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky

zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej.
Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa vyššie uvedené
požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom
odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom
súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či

arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

22. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by
znemožnil účastníkom uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia netrpí ani takými nedostatkami,

ktoré by boli spôsobilé k záveru o existencii tzv. inej vady konania, následkom ktorej by rozhodnutie vo
veci bolo nesprávnym (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP).

23. Vychádzajúc z obsahu odvolania, navrhovateľ tiež namietal vadu rozhodnutia v podobe nesprávne
formulovaného výroku I. rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o znížení jeho vyživovacej povinnosti

v zadefinovanom období tvrdiac, že výrok mal obsahovať jasnú formuláciu toho, že ním sa mení
predchádzajúce rozhodnutie o výživnom (rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 32P/194/2011-219 zo
dňa 23.02.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19CoP/38/2012-273 zo dňa
22.11.2012),tedavzásadenamietalnedostatokmateriálnejvykonateľnostirozhodnutiaakotzv.inúvadu
(odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP).

24. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť ani tejto odvolacej
námietky.

25. Nemožno pochybovať o tom, že je to práve súd, ktorý rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok

jeho rozhodnutia, pričom prípadným návrhom navrhovateľa na znenie výroku rozhodnutia nie je viazaný.
Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí len dbať na to, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to,
čoho sa navrhovateľ skutočne domáhal, pretože len presný, určitý a zrozumiteľný výrok rozhodnutia je
nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo (z materiálneho hľadiska) vykonateľné a
aby nastali právne účinky, ktoré navrhovateľ podaním návrhu sledoval. Pravdou je, že ak súd vyhovie

návrhu na zmenu pôvodného rozsudku (v konkrétnostiach posudzovanej veci zmenu v zmysle zníženia
predchádzajúcim rozhodnutím určenej vyživovacej povinnosti), vo výroku rozsudku musí vyjadriť, že
povinnosť určená pôvodným rozhodnutím sa mení, alebo znižuje, aby nedošlo k tomu, že by existovali
popri sebe dva tituly na výkon rozhodnutia.26. O takúto vadu však v posudzovanej veci nejde. Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal zníženia
mu vyživovacej povinnosti v prospech svojej dcéry G., naposledy upravovanej rozhodnutím Okresného

súdu Trenčín č. k. 32P/194/2011-219 zo dňa 23.02.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trenčíne č. k. 19CoP/38/2012-273 zo dňa 22.11.2012 vo výške 180,- eur mesačne. Súd prvej inštancie
dospejúc k záveru o čiastočnej dôvodnosti návrhu, tomuto z časti vyhovel, čo vyjadril výrokom I.
napadnutého rozhodnutia, ktorý naformuloval v znení: „Súd znižuje vyživovaciu povinnosť navrhovateľa
voči jeho plnoletej nesvojprávnej dcére G. O., naposledy určenú rozsudkom Okresného súdu Trenčín

č. k. 32P/194/2011-219 zo dňa 23.02.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.
19CoP/38/2012-273 zo dňa 22.11.2012 na sumu 130,- eur mesačne s účinnosťou od 25.04.2016 do
31.08.2016“, z čoho nemožno dovodiť žiadnu inú možnú interpretáciu tejto časti rozhodnutia, ako tú, že
týmto znížením vyživovacej povinnosti sa súčasne mení pôvodné, vo výroku identifikované rozhodnutie
a to bez akejkoľvek pochybnosti o možnej existencii dvoch popri sebe pôsobiacich exekučných titulov
na výživné (pôvodné a súčasné rozhodnutie). I keď súd prvej inštancie nepoužil výslovne formuláciu,

že sa pôvodné rozhodnutie „mení“, ním zvolená namietaná výroková časť rozhodnutia zreteľne a
jasne definuje, že povinnosť navrhovateľa určená pôvodným rozhodnutím sa znižuje, čo nepripúšťa
iný výklad ako ten, že sa mení. Odvolací súd okrem toho naviac považuje za potrebné zdôrazniť, že
aj prípadná, avšak nie každá, ale len výkladom neodstrániteľná vada titulu, spôsobuje jeho materiálnu
nevykonateľnosť.Splneniepredpokladovmateriálnejvykonateľnostirozhodnutiamusívyplývaťzvýroku,

keďže práve tento vyjadruje obsah rozhodnutia a je záväzný, ktorý výrok je potrebné však vždy vykladať
v súvislosti so záhlavím rozhodnutia (pokiaľ ide o individualizáciu osôb oprávnenej a povinnej) a tiež s
odôvodnením, prostredníctvom ktorého je možné odstrániť prípadné pochybnosti o obsahu a rozsahu
uloženej povinnosti s prihliadnutím na povahu veci. V konkrétnostiach posudzovanej veci však samotný
vyhovujúci výrok rozhodnutia je naformulovaný jasne, určito a bez udržateľnej pochybnosti o tom,

komu, aká povinnosť a voči komu bola stanovená, ako aj o tom, že v dôsledku nej sa mení pôvodné
rozhodnutie, ktorým bola doposiaľ určená a vylučuje možnosť seba menšej úvahy o existencii dvoch
exekučných titulov popri sebe, čím nemohlo dôjsť ani k naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného v ust.
§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP z pohľadu vyššie uvedenej odvolacej námietky.

27. Formálne v odvolaní tiež nesv. G. v zastúpení opatrovníčkou prostredníctvom svojho právneho
zástupcu uplatňovala dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (existenciu
inej vady spôsobilej mať za následok nesprávnosť rozhodnutia), avšak v konkrétnostiach nevymedzila v
čom vzhliada jej naplnenie, čím napadnuté rozhodnutie z hľadiska svojho odvolania vo vzťahu k tomuto
dôvodu diskvalifikovala z odvolacieho prieskumu. Samotný odvolací súd prieskumom nezistil existenciu

žiadnej tzv. inej vady, ktorá by bola spôsobilá mať dopad na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

28. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal dôvodnosťou uplatnených odvolacích dôvodov uvedených v ust.
§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery), tiež v ust. § 62 ods. 1 CMP
(nesprávne, resp. neúplne zistený skutkový stav) a to z hľadiska a v rozsahu jednotlivých

podaných odvolaní.

29. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov účasntíkov nevyplynuli,
ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov,
či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

30. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrenév hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

31. Odvolací dôvod uvedený v ust. § 62 ods. 1 CMP súvisí s vyšetrovacím princípom (§ 36 CMP)
a so záujmom v mimosporových konaniach zistiť skutočný stav veci (§ 35 CMP), na rozdiel od konaní
sporových ovládaných prejednacím princípom.

32.Vyššieuvedenéodvolacienámietkyobochodvolateľov,vyhodnotilodvolacísúdakoneopodstatnené,

bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzajúc z precízne zisteného
skutočného stavu veci, pri plnom rešpektovaní vyšetrovacieho princípu (§ 35 a § 36 CMP) vyvodil
správne právne závery, vychádzajúc z ktorých posúdil dôvodnosť návrhu na zníženie vyživovacej
povinnosti navrhovateľa v rozhodnutí vymedzenom období a výške, nad rámec čoho návrh zamietol
správne konštatujúc neexistenciu takej zmeny pomerov z hľadiska ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine,

ktorá by odôvodňovala vyhovieť návrhu v celom rozsahu, pri súčasnom dôvodnom posúdení nemožnosti
vyhovieť návrhu na zníženie výživného tiež za obdobie pred podaním návrhu vzhľadom na ním prijatú
interpretáciu ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež presvedčivo,
podrobne a precízne odôvodnil, v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací
súdnezistildôvodnato,abysaodchýlilodlogickýchargumentovarelevantnýchprávnychzáverov,spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a
v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe
fakty posudzovanej veci spolu s právnymi závermi súdu prvej inštancie.

33. Predovšetkým vo vzťahu k obsiahlym námietkam navrhovateľa vzťahujúcim sa k vyššie uvedeným
odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že prakticky celá ich ťažisková časť bola produkovaná
navrhovateľom už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, či v rámci predchádzajúceho
odvolacieho konania, a bola tak predmetom posudzovania súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi

dostatočným a podrobným spôsobom vysporiadal, čo v zásade platí tiež o odvolacích námietkach osoby
oprávnenej z vyživovacej povinnosti.

34. Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k odvolacím námietkam oboch odvolateľov odvolací súd uvádza:

35. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času,
kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia, prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa sa má právo podieľať na životnej úrovni rodičov
(§ 62 ods. 1, 2 Zákona o rodine). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z
rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť, pred inými výdavkami rodičov.

Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy
výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (§ 62 ods. 4, 5 Zákona o rodine). Pri
určení výživného, prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd
aj vtedy, ak sa povinný, vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového

prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75
ods. 1 Zákona o rodine). Právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia
súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo
dňazačatiakonania,aksúnatodôvodyhodnéosobitnéhozreteľa(§77ods.1Zákonaorodine).Dohody
a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté

dieťa, je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh (§ 78 od. 1 Zákona o rodine).

36. Ako vyplýva z citovaných zákonných ustanovení, každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa.
Vyživovacia povinnosť má ale niekoľko foriem. Môže byť plnená osobnou starostlivosťou, alebo tiež
poskytovaním vecných plnení, napríklad zakupovaním stravy, nákupom ošatenia, zabezpečovaním

zdravotnej starostlivosti a podobne. Základnou podmienkou správneho určenia (zmeny) vyživovacej
povinnosti rodiča k dieťaťu, je vyhodnotenie nákladov na pokrytie odôvodnených potrieb dieťa.37. Vlastnosťou právoplatných meritórnych súdnych rozhodnutí je ich zásadná nezmeniteľnosť, ktorá je
imanentnou súčasťou záruk právneho štátu. Zmena vyživovacej povinnosti, je teda zákonom prípustná
výnimka z tejto zásady, pripúšťajúca, aby sa o tej istej veci jednalo znova, avšak len pri splnení

prísne stanovených podmienok, čo možno dosiahnuť novým konaním v tej istej veci. Hmotnoprávnou
podmienkou je, že sa zmenia pomery oproti času, keď súd rozhodoval v pôvodnom konaní, čo musí súd
najskôr dokazovaním preukázať. Musí teda skúmať existenciu zmeny pomerov oproti času, keď bolo
vyhlásené rozhodnutie, ktorého zmena sa požaduje. Pri rozhodovaní o zmene výživného treba porovnať
okolnosti dôležité pre určovanie výživného tak v čase skoršieho, ako aj nového rozhodovania, a to na

základe spoľahlivých a úplných výsledkov dokazovania. V zmysle judikatúry je potrebné prihliadnuť na
všetky okolnosti, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného, ktoré sa môžu stať dôvodom na zmenu
vyživovacej povinnosti len vtedy, keď sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v
porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia rozsudku. Plynutím času môže nastať zmena pomerov tak
na strane detí, v dôsledku zvyšovania nákladov na zabezpečovanie ich odôvodnených potrieb, ako
aj na strane rodičov a to zvýšením, alebo znížením príjmu, prípadne existenciou iných okolností, ktoré

môžu mať zásadný vplyv pri posudzovaní, či k zmene pomerov na strane či už povinného rodiča, alebo
dieťaťa došlo. Súdna prax, výkladom ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine, považuje za zmenu
pomerov na strane oprávneného dieťaťa, výraznú zmenu vo výške jeho nákladov na základné životné
potreby (bývanie, strava, ošatenie), ale aj zmenu vo výške nákladov na uspokojovanie sociálnych potrieb
dieťaťa - vzdelávania, kultúrne a športové aktivity, závislé od veku dieťaťa, ale aj náklady na zdravotný

stav dieťaťa. Uvedené náklady na uspokojovanie potrieb dieťaťa, má pokrývať výživné od rodičov, keďže
dieťa si ich samé nemôže zabezpečiť, nie je totiž schopné samé sa živiť. Pri zmene pomerov sa vždy
prihliadne na vývoj životných nákladov (§ 78 ods. 3 Zákona o rodine). Zmena pomerov, môže nastať
aj na strane povinného rodiča dieťaťa. Môže to byť vznik, alebo zánik ďalšej vyživovacej povinnosti,
zmena v jeho majetkových a príjmových pomeroch, nepriaznivý zdravotný stav a s tým spojená strata,

či zníženie príjmu, prípadne zmena v jeho nevyhnutných výdavkoch a podobne. Pri určení výživného,
resp. jeho zvýšení, alebo znížení, teda zmene, prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného,
ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.

38. Vychádzajúc z článku 6 základných princípov CMP, v spojitosti s ustanoveniami § 35 a § 36

CMP súd je povinný zistiť skutočný stav veci, pričom postupuje v súčinnosti s účastníkmi konania
a je povinný na účely zistenia skutočného stavu veci vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich
účastníci konania nenavrhli (tzv. vyšetrovací princíp, ktorý je v mimosporovom procese úzko spätý
s princípom oficiality a princípom materiálnej pravdy, ktoré súvisia s objemom a kvalitou zistených
skutočností právne relevantných pre meritórne rozhodnutie). I keď zákon nerezignuje v mimosporových

konaniach na procesnú aktivitu účastníkov konania, zodpovednosť za zistenie skutočného stavu veci je
bremenom súdu, keďže vylučuje, resp. obmedzuje využitie procesnej zodpovednosti účastníkov konania
za výsledok konania, teda ho možno identifikovať ako „potlačenie subjektívneho dôkazného bremena“.
Ako vyplýva z uznesenia ÚS SR z 24.apríla 2003 sp. zn. IV. ÚS 78/03 všeobecný súd je povinný a
oprávnený v nesporových konaniach vykonávať dôkazy nielen v rozsahu svojej zákonnej kompetencie,

ale aj v rozsahu ústavnej zodpovednosti za zistenie skutkového stavu, ktoré dôkazy nemôžu závisieť
od vôle účastníkov konania.

39. V konkrétnostiach posudzovanej veci sa navrhovateľ domáha významného zníženia svojej
vyživovacej povinnosti (z doposiaľ určenej sumy 180,- eur na sumu 40,- eur mesačne) dôvodiac

priznaním invalidného dôchodku nesv. G., ktorá je osobou oprávnenou z tejto vyživovacej povinnosti
a to od momentu, kedy jej bol dôchodok priznaný (20.7.2013), teda aj za obdobie, ktoré predchádza
podaniu návrhu (25.04.2016).

40. Predmetom posudzovania súdom prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu z hľadiska vyššie

uvedených určujúcich kritérií tak bolo, či navrhovateľom tvrdená skutočnosť spolu s ďalšími v konaní
zistenými skutočnosťami, tak na strane navrhovateľa ako osoby povinnej, ako aj na strane nesv. G.,
ako jeho dcéry a osoby oprávnenej z vyživovacej povinnosti, predstavuje takú zmenu pomerov od doby
poslednejúpravyvýživného,ktorábybolaspôsobilák záveruo naplneníhmotnoprávnychpredpokladov
pre požadované zníženie vyživovacej povinnosti.

41. V posudzovanej veci z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplynulo, že naposledy bola vyživovacia
povinnosť navrhovateľa voči G. upravovaná rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 32P/194/2011-219
zo dňa 23.02.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19CoP/38/2012-273 zo dňa22.11.2012, právoplatným dňa 12.12.2012, ktorým súd zvýšil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa k
dcére G. zo sumy 116,18 eur mesačne na sumu 180,- eur mesačne s účinnosťou od 01.05.2011, v
ktorom období bola G. žiačkou X. ročníka Z., odkedy nedošlo k zlepšeniu jej zdravotného stavu, naďalej

je ťažko zdravotne postihnutá, trpí epileptickými záchvatmi, centrálnym hypotonickým syndrómom, má
stredný stupeň mentálnej retardácie, nosí okuliare, pridružilo sa jej kožné ochorenie na nohách, ktoré si
jednak vyžaduje sústavnú pravidelnú liečbu a zvýšenú hygienu G. ako aj jej osobných vecí. Fyzicky je
vyspelejšia, ale mentálne sa jej stav nezlepšil, nie je ani prognóza jeho zlepšenia. Starostlivosť na ktorú
je celodenne odkázaná zabezpečuje výlučne matka, navrhovateľ sa na nej niekoľko rokov nepodieľa,

s dcérou sa nestretáva, nekontaktuje ju, jeho rodičovské povinnosti v reálnej podobe sú obmedzené
výlučnenaplneniesivyživovacejpovinnostivjejfinančnejpodobe.RozsudkomOkresnéhosúduTrenčín
31Ps/10/2012-47 zo dňa 12.11.2013, právoplatným dňa 14.12.2013, bola G. pozbavená spôsobilosti
na právne úkony a za opatrovníčku jej bola ustanovená matka. Do 31.08.2016 bola G. žiačkou A.. G.
od 01.09.2016 navštevuje DU. v rozsahu 8 hodín denne, v rámci ktorého pobytu je jej poskytovaná
starostlivosť a strava. G. poberá invalidný dôchodok od 20.07.2013, ktorý bol ku dňu 22.07.2016 v

sume 319,50 eur, od 01.01.2017 v sume 326,60 eur mesačne, do 31.12.2018 v sume 333,80
eur mesačne a od 01.01.2019 poberá invalidný dôchodok v sume 342,50 eur mesačne. Preskúmaním
zdokladovaných výdavkov na zabezpečenie odôvodnených potrieb G. vyplýva, že poberaný invalidný
dôchodok na ich pokrytie nepostačuje. Výdavky sú v skladbe pravidelných nákladov na bývanie, pobyt
v dennom stacionári, stravu, kultúrne a spoločenské vyžitie, oblečenie, zdravotnú starostlivosť, hygienu

spolusmimoriadnymiodôvodnenýmivýdavkami,všetkyvpodrobnostiachšpecifikovanévbodoch32-34
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Keďže príjem G. z invalidného dôchodku
teda bol do 31.12.2016 v sume 319,50 eur a výdavky G. na všetky jej vyčíslené a odôvodnené potreby
boli za obdobie od apríla 2016 do augusta 2016 v sume 557,71 eur mesačne, po odpočítaní príjmu G.
od jej výdavkov je zrejmé, že rodičia G. by sa mali podieľať na jej výžive na zabezpečenie jej potrieb

v celkovej sume od apríla 2016 do augusta 2016 v sume 238,21 eur mesačne, keďže táto časť ostala
aj po vyčerpaní invalidného dôchodku týmto nekrytá. Výdavky G. na všetky jej vyčíslené a odôvodnené
potreby boli za obdobie od septembra 2016 do decembra 2017 v sume 650,48 eur mesačne, príjem G.
bol do 31.12.2016 v sume 319,50 eur a od 01.01.2017 v sume 326,60 eur. Po odpočítaní príjmu G. od
jej výdavkov je zrejmé, že rodičia G. by sa mali podieľať na jej výžive v celkovej sume od septembra

2016 do decembra 2016 v sume 330,98 eur a od januára 2017 do decembra 2017 v sume 323,88 eur.
Ďalej v roku 2018 a 2019 súd ako odôvodnené posúdil výdavky G. v sume 691,24 eur mesačne.
Príjem G. bol do 31.12.2018 v sume 333,80 eur a od 01.01.2019 v sume 342,50 eur, teda po
odpočítaní príjmu G. od jej výdavkov je zrejmé, že rodičia G. by sa mali podieľať na jej výžive v celkovej
sume od januára 2018 do decembra 2018 v sume 357,44 eur a od januára 2019 v sume 348,74 eur.

Navrhovateľ je naďalej príslušníkom I.. V čase posledného rozhodovania o výživnom v roku 2011 bol
jeho priemerný mesačný zárobok vo výške 964,- eur, od septembra 2015 do augusta 2016 vo výške
1.117,94 eur. V ďalšom období v roku 2018 po aktualizácii pomerov jeho priemerný čistý mesačný príjem
predstavoval sumu 1.261,14 eur. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 30P/164/2015-252 zo dňa
09.05.2016 mu bola zvýšená vyživovacia povinnosť k mal. Q. (ktorý je rovnako v starostlivosti matky ako

G.) zo sumy 100,- eur mesačne na sumu 190,- eur mesačne s účinnosťou od 01.09.2015. Nepribudli
mu žiadne ďalšie vyživovacie povinnosti voči deťom. Navrhovateľ sa viacerými svojimi úkonmi vzdal
majetkového prospechu, keď nehnuteľnosti nadobudnuté z vyporiadania BSM v roku 2012 v hodnote
25.300,- eur previedol na svoju súčasnú manželku a jej dcéru a tiež v dedičskom konaní po
jeho matke ako oprávnený dedič uzavrel s ostatnými dedičmi dohodu, prostredníctvom ktorej sa vzdal

svojho dedičského podielu na majetku, ktorý mal hodnotu 40.000,- eur. Je spoludlžníkom so svojou
terajšou manželkou na hypotekárnom úvere, ktorý spláca vo výške 362,94 eur pričom nehnuteľnosť,
ktorá bola úverom financovaná, je vo výlučnom vlastníctve jeho manželky, teda navrhovateľ sa zaviazal
splácať úver, hoci zaň nenadobudol do svojho vlastníctva žiaden majetok, čím sa rovnako nedôvodne
vzdal majetkového prospechu.

42. Priznanie invalidného dôchodku samo o sebe nemôže byť okolnosťou, ktorá by znamenala
automaticky zníženie vyživovacej povinnosti, resp. zánik vyživovacej povinnosti rodiča k dospelému
dieťaťu v súvislosti s čím odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn.
I. ÚS 1996/12 zo dňa 24.07.2013, z ktorého vyplýva, že priznaním

invalidného dôchodku a príspevku na opateru (resp. ďalších dávok) nezaniká automaticky vyživovacia
povinnosť rodičov k dieťaťu, ktoré nie je schopné samo sa živiť, čo má pôvod v doktríne, podľa
ktorej ak dieťa nenadobudne schopnosť samostatne sa živiť, napr. z dôvodu plnej invalidity, vyživovacia
povinnosť rodičov bude trvať po dobu celého jeho života. Uvedený záver má pôvod v časovo mupredchádzajúcom nálezeÚstavnéhosúduČeskejrepublikysp.zn.2306/12zodňa13.03.2013,vktorom
ústavný súd odmietol tézu, že priznanie invalidného dôchodku a príspevku na opateru dieťaťu by vo
svojich dôsledkoch mali znamenať podstatne rovnaký stav, ako by bolo dieťa schopné samo sa živiť.

Priznanie invalidného dôchodku nemôže znamenať, že týmto budú pokryté všetky individuálne potreby
jeho príjemcu.

43. V nadväznosti na vyššie uvedené, v konkrétnostiach posudzovanej veci sa predovšetkým možno
identifikovať so záverom súdu prvej inštancie, že nesvojprávna G. napriek tomu, že je poberateľkou

invalidného dôchodku od 20.7.2013 (aktuálne od 1.1.2019 vo výške 342,50 eur) a je plnoletou, vzhľadom
na svoje ochorenie, ktoré nie je len prechodného charakteru, doposiaľ nenadobudla a pravdepodobne
nikdyaninenadobudneschopnosťsamasaživiť,zktoréhodôvodupretrváva vovzťahuknejvyživovacia
povinnosť zásadne oboch jej rodičov, teda tak navrhovateľa (ako otca), ako aj jej matky, ktorí obaja sa v
zásade rovnakým pomerom vo vzťahu k jej potrebám, pokiaľ to neznemožňujú limity dané ich osobnými,
majetkovými a finančnými pomermi, musia zo zákona podieľať na zabezpečení jej odôvodnených

potrieb, a to nielen v rozsahu tých základných, ale pri zistení, že to ich pomery umožňujú, aj potrieb
nad rámec tých základných, prostredníctvom čoho nepochybne môže byť život G. i pri jej ochorení
na kvalitatívne vyššej úrovni, pričom relevanciu určitej disparity môžu odôvodňovať také špecifické a
významovo dôležité skutočnosti, za ktoré je možné považovať aj výkon osobnej starostlivosti o nesv.
G. a to napriek tomu, že táto už nie je maloletá, avšak vzhľadom na svoj nepriaznivý zdravotný stav, v

ktorom má pôvod jej invalidita, a tiež pozbavenie ju spôsobilosti na právne úkony, si vyžaduje prakticky
celodennú starostlivosť bez ohľadu na to, či jej je táto počas pracovného týždňa vo vymedzených
denných hodinách poskytovaná tiež v zariadení na to určenom (v DSS - dennom stacionári).

44. Keďže navrhovateľ aj v rámci tohto odvolacieho konania opätovne namieta, že matka, ktorá

je zároveň opatrovníčkou nesvojprávnej G., nadmerne emočne jej ochorenie prezentuje a používa
psychologicky v rámci procesnej obrany, favorizovanie ktorého ochorenia podľa názoru navrhovateľa
je účelové a prehnané, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že k tejto námietke
zaujal svoje stanovisko už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí a nevzhliada žiaden zákonný,
morálny, ani racionálne udržateľný dôvod, pre ktorý by sa od neho mal odchýliť. Opakovane preto

zdôrazňuje, že námietky navrhovateľa v tomto smere považuje za nenáležité, keďže skutočnosť, že
G. má závažné a celoživotné zdravotné postihnutie je nesporným a preukázaným faktom, ako aj to,
že výlučnú starostlivosť o G. už niekoľko rokov vykonáva len samotná matka, pričom niet pochybností
o tom, že táto skutočnosť ide tiež na ťarchu starostlivosti o jej ďalšie deti a dopadá na každodenný
život jej súčasnej rodiny, ktorá sa režimu G. musí v zásade prispôsobovať, nesporne sa tiež premieta

limitujúcim obmedzením do pracovných a tým aj zárobkových možností matky, teda ju obmedzuje či v
pracovných, spoločenských, ako aj rodinných aktivitách. Navrhovateľ, keďže sa na samotnom výkone
starostlivosti o dieťa absolútne dlhodobo nepodieľa, nemôže mať a zjavne ani nemá reálnu predstavu
o tom, aké obmedzenia sú z hľadiska praktického života osoby, ktorá je tým zaťažená spojené a
akou disharmóniou by aktuálne manželstvo matky G. bola spôsobilou táto skutočnosť zasiahnuť a preto

vysoko pozitívne je potrebné hodnotiť prístup manžela matky, ktorý nielenže toto zaťaženie toleruje,
ale ako vyplynulo z dokazovania vo všetkých rozhodujúcich oblastiach G. stavia na rovnakú úroveň
ako svoje vlastné deti a zo žiadnej oblasti rodinného života ju napriek obmedzeniam vyplývajúcim z jej
zdravotnéhostavunediskvalifikuje. Naprotitomuvýkonrodičovskýchpovinností nastranenavrhovateľa
je reálne obmedzený na plnenie si vyživovacej povinnosti, takže nielen on, ale ani jeho súčasná rodina,

niesútýmtofaktorom žiadnymspôsobomlimitovanívovzťahukakýmkoľvekaktivitám(čiužpracovným,
spoločenským, rodinným, či voľno časovým) v rámci každodenného života (a to ani v minimálnej
miere), v dôsledku čoho v celom rozsahu správne súd prvej inštancie túto skutočnosť (mieru výkonu
starostlivosti zo strany matky o G.), považoval za významný faktor dôvodne a spravodlivo ovplyvňujúci
v zásade vo všeobecnej rovine rovnaký pomer podieľania sa rodičov na potrebách plnoletého dieťaťa,

v posudzovanej veci však indikujúci k určitej, i keď nie výraznejšej disparite na výživnom v neprospech
navrhovateľa, keď tento podiel stanovil vo vzťahu k nemu v rozsahu 55%, a ktorý aj odvolací súd
považuje za správny, spravodlivo zohľadňujúci v zodpovedajúcej miere vyššie uvedené špecifické
okolnosti posudzovanej veci, vo svetle ktorého následne bolo potrebné aj zistené náklady potrebné na
vynaloženie zabezpečenia potrieb nesv. G. v pomere k výške výživného navrhovateľa a dôvodnosti

prípadnej jeho zmeny posudzovať.

45. Nemožno pochybovať vychádzajúc zo zistených skutočností, že príjem G. spočívajúci v poberanom
invalidnom dôchodku síce možno hodnotiť ako zmenu pomerov na jej strane, avšak na zabezpečenievšetkých jej potrieb (teda nielen základných, ale tiež ďalších odôvodnených) rozhodne nepostačuje.
Keďže príjem navrhovateľa nepochybne umožňuje, aby sa mierou zodpovedajúcou, v konkrétnosti v
rozsahu ustálených 55% na týchto podieľal, zodpovedať zostala otázka, či v rozhodnom období (od

podania návrhu do rozhodnutia) tieto vo finančnom vyjadrení zodpovedajú výške jeho doposiaľ určenej
vyživovacej povinnosti a či túto vo svetle poberaného invalidného dôchodku G. zásadnejším spôsobom
v navrhovateľom požadovanom smere (v zmysle dôvodnosti jej zníženia) nie sú spôsobilé ovplyvniť.

46. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že náklady G., ktoré presahujú jej príjem z invalidného

dôchodku, boli výraznejšie nižšie iba v období od apríla 2016 do 31.08.2016, a následne v príčinnej
súvislosti o.i. s jej umiestnením do denného stacionára zaznamenali a kontinuálne aj naďalej
zaznamenávajú nárast. Zatiaľ čo príjem Natálie z invalidného dôchodku bol do 31.12.2016 v sume
319,50 eur, jej výdavky na všetky jej vyčíslené a odôvodnené potreby boli za obdobie od apríla 2016 do
augusta 2016 v sume 557,71 eur mesačne, z čoho je zrejmé, že po odpočítaní príjmu G. od jej výdavkov
zostáva čiastka 238,21 eur mesačne, ktorú musia pokryť rodičia.

47. Správne teda vychádzajúc z vyššie uvedených zistení, spočívajúcich v tom, že v uvedenom období
boli reálne zjavne náklady G. nižšie, čo sa v dôsledku poberaného invalidného dôchodku premietlo
tiež do nižšej čiastky, ktorej úhrada dopadá na navrhovateľa, bolo opodstatneným v tomto období pre
túto zmenu pomerov čiastočne znížiť výživné navrhovateľa, pričom zníženú sumu 130,- eur mesačne,

čo predstavuje z celkovej sumy 238,- eur mesačne podiel cca 55% aj odvolací súd považuje
za primeraný, plne v možnostiach navrhovateľa, na ktorého strane od doby posledného rozhodnutia
o výživnom nebola zaznamenaná taká zmena, ktorá by opodstatňovala zníženie jeho vyživovacej
povinnosti aj nad uvedený rozsah a na druhej strane v prospech neho spravodlivo zohľadňujúci fakt, že
výdavkyG.zadanéobdobieskutočnebolinižšie,ktorézníženévýživnénemožnoposúdiťvovzťahuknej

ako znižujúce kvalitu a úroveň zabezpečenia starostlivosti o ňu. Nad rámec tohto obdobia s poukazom
na nárast nákladov G., ako aj určujúce kritériá na strane navrhovateľa (nárast príjmu, výška splátky
úveru, zbavovanie sa majetku), nemožno dôvodne dospieť k záveru o opodstatnenosti zmeny výživného
(v zmysle jeho zníženia) zo strany navrhovateľa. Súd prvej inštancie svojim rozhodnutím reflektoval
na zistenú zmenu pomerov a vychádzajúc z nej aj správne ustálil len čiastočnú dôvodnosť zníženia

výživného navrhovateľovi.

48. Pokiaľ prostredníctvom odvolacích námietok tak nesv. G. prostredníctvom opatrovníčky, či samotný
navrhovateľ namietali nesprávnosť tohto rozhodnutia (na jednej strane G. v časti zníženia vyživovacej
povinnosti namietajúc, že pomer podieľania sa jej matky na výživnom vzhľadom na to, že sa o ňu

stará, či poukazujúc na závažnosť svojho zdravotného stavu, by mal byť oveľa nižší, v dôsledku čoho
nie je dôvodným výživné navrhovateľovi znižovať, na strane druhej navrhovateľ namietajúc správnosť
rozhodnutia v celom jeho rozsahu tvrdiac, že čiastka o ktorú bolo výživné znížené je len „kozmetickou
úpravou“, ťažiskovo však poukazujúc na životnú úroveň matky G., príjmy jej manžela, ktoré tvoria BSM
s matkou G., ich nadštandardný životný štýl a majetkové zabezpečenie, ktoré je neporovnateľne vyššie

ako jeho, ktoré skutočnosti sa mali premietnuť podľa jeho názoru do výšky výživného matky v zmysle
jej zvýšenia, ako aj výšky jeho výživného v zmysle jeho zníženia), tak vyššie uvedené námietky oboch
odvolateľov odvolací súd posúdil ako v celom rozsahu nespôsobilé privodiť v prospech ktoréhokoľvek z
nich v ním namietaných častiach priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

49. Obaja odvolatelia totiž opomínajú zásadný fakt, že súd v konaní o výživnom plnoletého dieťaťa
skúma predpoklady na určenie (zmenu) vyživovacej povinnosti zásadne medzi účastníkmi právneho
vzťahu, t.j. osobou povinnou platiť výživné a osobou oprávnenou z vyživovacej povinnosti, teda v
konkrétnostiach posudzovanej veci medzi navrhovateľom a G., keďže predpoklady k tomu posudzuje
voči každej povinnej osobe z výživného samostatne v tom ktorom konaní, vedenom z jeho podnetu, či

voči nemu. Preto tvrdené skutočnosti o tom, že matka by si vzhľadom na svoju životnú úroveň a príjmy
dosahované prostredníctvom jej manžela mala plniť vyživovaciu povinnosť v komfortnejšom rozsahu, či
podľaodvolaniaoprávnenejosobyvobmedzenejšomrozsahu,niesúdôvodné.Zpohľaduposudzovanej
veci vzhľadom na účastnú osobu povinnú a oprávnenú je teda rozhodujúcim, či na ich strane došlo
k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu určenej vyživovacej povinnosti vychádzajúc zo

zadefinovaného pomeru, akým by sa vzhľadom na okolnosti mal navrhovateľ na výživnom dôvodne
podieľať, pokiaľ tomu samozrejme nebránia jeho osobné, majetkové a finančné pomery, k akému
záveru v posudzovanej veci nebolo možné dospieť. Príjem manžela matky, či ich životná úroveň ako
rodiny, nemôže mať za následok diskvalifikáciu navrhovateľa platiť výživné v na neho pripadajúcejmiere, pretože niet racionálneho, zákonného, ani morálne udržateľného dôvodu, pre ktorý by túto jeho
povinnosť mala suplovať matka G., bez ohľadu na jej majetkové zabezpečenie, o to viac, že zo strany
navrhovateľa ide o jediný spôsob, akým sa na plnení rodičovských povinností voči tomuto svojmu

dieťaťa podieľa. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, výška príjmu rodiča, ktorý má dieťa v osobnej
starostlivosti, či výška príjmu jeho manžela, o výške vyživovacej povinnosti medzi v tomto konaní
vystupujúcim druhým rodičom (navrhovateľom) a jeho plnoletou dcérou nerozhoduje. Ide len o faktory s
okrajovým vplyvom na výšku výživného, spolupôsobiace s ostatnými rozhodujúcimi určujúcimi kritériami,
slúžiace hlavne na ochranu dieťaťa, o to viac, ak je ťažko zdravotne postihnuté a to za účelom zistenia, či

druhý rodič z hľadiska svojich pomerov je spôsobilý finančný podiel na neho pripadajúci na potrebách G.
naplniť, aby tak bola ako osobitne zákonom chránená z hľadiska svojich potrieb zabezpečená. Samotné
osebe nie sú teda pomery matky rozhodujúcimi, z ktorého dôvodu predstava navrhovateľa, že pôvodná
výška, či ďalšie zvýšenie príjmu manžela matky, či ich komplexné majetkové pomery sú spôsobilé k
záveru o dôvodnosti nad priznaný rozsah ponížiť výživné jemu ako povinnému rodičovi, je iluzórnou,
pretože ho ani v najmenšom nezbavujú zodpovednosti za adekvátne si plnenie vyživovacej povinnosti

vo finančnom vyjadrení v zásade v rovnakej miere ako druhého rodiča, v konkrétnostiach posudzovanej
veci i keď nie zásadnejšom rozsahu, ale na strane navrhovateľa o niečo vyššieho, čo je odôvodnené už v
predchádzajúcich častiach rozhodnutia uvádzanými skutočnosťami majúcimi pôvod v ochorení dieťaťa a
starostlivosti oň, čo by nebolo spravodlivé do tejto miery nezhodnotiť. Na strane druhej by však nemohlo
byť udržateľným, aby náklady na potreby G. (čo odvolací súd uvádza vo vzťahu k odvolacím námietkam

oprávnenej týkajúcim sa časti zníženia výživného) hradil prakticky až na nepatrnú časť len navrhovateľ
a to napriek starostlivosti matky o G., keďže pomery matky z plnenia si vyživovacej povinnosti vo
finančnom vyjadrení túto vo vzťahu k G. rozhodne nediskvalifikujú a teda niet dôvodu, nezmeniť výšku
výživného adekvátne k zmene (zníženiu) nákladov na potreby G. v rozhodnom priznanom období.
50. K odvolacej argumentácii navrhovateľa o tom, že výška na neho pripadajúceho výživného je

neprimeraná, odvolací súd uvádza, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe, by sa výživné
zamestnaného rodiča na dieťa, malo pohybovať v rozpätí 20 - 30 % jeho priemerného čistého
mesačného príjmu (samozrejme s možnosťou rôznych modifikácií najmä v závislosti na počte
vyživovacích povinností, či potrebách jednotlivých výživou oprávnených, ale aj povinných osôb),
pričom v posudzovanej veci s prihliadnutím na príjem G., je výška jeho vyživovacej povinnosti len

v rozsahu cca 15% jeho príjmu a hornú hranicu 30% dosahuje len s pripočítaním výživného aj na
syna O.. Zo skutočností zistených ohľadom príjmov a majetkových pomerov navrhovateľa súdom
prvej inštancie je zrejmé, že osobné, majetkové a zárobkové pomery navrhovateľa ako povinného, sú
odrazom spôsobu jeho života a náhľadu na plnenie si tejto svojej vyživovacej povinnosti a celkovo
rodičovskej (ne)zodpovednosti voči svojmu ťažko zdravotne postihnutému dieťaťu. Jeho argumentácia

finančnou a majetkovou situáciou, nákladmi o.i. v podobe splátok hypotekárneho úveru je z hľadiska
spravodlivého usporiadania vzťahov medzi účastníkmi neudržateľnou za súčasného zistenia, že len
splátka hypotekárneho a spotrebného úveru, na ktorú poukazoval a ktorého úveru je spoludlžníkom
(362,94 eur mesačne) je o 100% vyššia ako výška mesačného výživného v prospech G., pričom
nehnuteľnosť, na zakúpenie ktorej bol tento použitý, je vo výlučnom vlastníctve jeho manželky, identicky

ako aj zistené zbavenie sa majetku nezanedbateľnej hodnoty v prospech svojej terajšej manželky a
jej dcéry, dôvodne indikujú k záveru, že ide o snahu v čo najväčšej miere sa diskvalifikovať z plnenia
si zodpovedajúcej vyživovacej povinnosti voči svojim deťom a tiež tieto diskvalifikovať z prípadných
dedičských práv na tomto majetku, čo je o to viac neakceptovateľné vo vzťahu k G., ktorá vzhľadom
k svojmu zdravotnému stavu pravdepodobne nikdy nebude schopná si zabezpečiť svoje potreby, za

ktorého stavu by každý čo len trochu zodpovedný rodič vytvoril pre ňu do budúcnosti (na čas, keď
sám už nebude zárobkovo činný) určitú majetkovú zábezpeku, ktorá by k tomuto účelu bola určená
a ktorá by jej kvalitatívne pozitívne mohla ovplyvňovať jej život. Je potrebné si totiž uvedomiť, že nie
manžel matky, ale jej otec je v tomto smere rodičovskou zodpovednosťou a zákonom viazaný. A zatiaľ čo
matka si svoju rodičovskú úlohu nepochybne zodpovedne plní, navrhovateľ ako druhý rodič sa zbavuje

majetku, ktorý by mohol na tento účel slúžiť jeho prevodom na jeho terajšiu manželku a dieťa, voči
ktorému žiadnu vyživovaciu povinnosť nemá. Za týchto okolností aj námietka, že v jeho prospech by
mala byť zohľadnená splátka úveru na nehnuteľnosť, ktorú vlastní len jeho manželka dôvodiac, že si
tým on zabezpečuje bývanie je nekorektná a ani prostredníctvom nej nie je možné dosiahnutie zbavenia
sa vyživovacej povinnosti voči G. do ním požadovanej výšky, prakticky nevýznamne väčšej, ako je

minimálne výživné.
Navrhovateľ je v produktívnom veku, ním uvádzaný príjem zodpovedá doposiaľ určenej vyživovacej
povinnosti, ako aj odôvodneným potrebám G.. S ním tvrdenými ďalšími životnými nákladmi na jeho
strane sa zodpovedajúcim a správnym spôsobom vysporiadal súd prvej inštancie v bodoch 36-38odôvodnenia, na ktoré v podrobnostiach odvolací súd poukazuje, aby tieto nadbytočne neopakoval a s
posúdením (ne)dôvodnosti ktorých sa plne identifikuje.

51. Nedôvodne v nadväznosti na vyššie uvedené navrhovateľ tiež namieta výšku a zloženie jednotlivých
súdom prvej inštancie uznaných mesačných pravidelných a nepravidelných výdavkov na zabezpečenie
potrieb G. tvrdiac, že sú nereálne, nadsadené, nehospodárne, či duplicitné a presahujú v ich vyčíslení
(691,24 eur) niekoľkonásobne obvyklé náklady bežnej populácie na jednu osobu. Predovšetkým je
potrebné uviesť, že tieto námietky voči špecifikovaným a uznaným nákladom prakticky v celej ťažiskovej

časti už boli predmetom posudzovania súdom prvej inštancie a jeho závery, s ktorými sa odvolací súd
plne identifikuje, sú obsiahnuté v bodoch 31-35 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Nad rámec nich
odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ťažisková časť uznaných nákladov má pôvod práve v
špecifikách G. spojených s jej ochorením a nespornou snahou jej matky kvalitatívne nastaviť pre ňu také
životné podmienky, ktoré v limitoch ochorenia ktorým trpí, jej umožnia žiť dôstojný a pestrý život, keďže
nie je žiaden dôvod, pre ktorý by jej potreby mali byť obmedzované (a to tiež vo finančnom zmysle)

oproti potrebám jej zdravých rovesníkov, pokiaľ pomery povinnej osoby poskytnutie takéhoto štandardu
dovoľujú, čomu v prípade navrhovateľa tak nepochybne je. Snaha porovnávať výšku nákladov jedinca
bežnej populácie s potrebami G. nie je náležitá, pretože ona vzhľadom na svoje ochorenie a zvýšené
výdavky na dôstojný život a zabezpečenie starostlivosti o ňu, nie je s bežným, teda zdravým jedincom v
tomto smere porovnateľná. V tomto bode je potrebné ale uviesť, že z rámca rodičovskej zodpovednosti

u bežnej populácie sa ale zásadným spôsobom vymyká práve konanie navrhovateľa, ako rodiča, ktorý
prostredníctvom zbavenia sa majetku (tiež prevodom na dieťa, ktorému nie je rodičom), sa zjavne snaží
dosiahnuťdiskvalifikáciuG.podieľaťsanajehoživotnomštandardeazabezpečiťjejdôstojnépodmienky
pre život, ktorému konaniu z hľadiska ním produkovaných odvolacích námietok rozhodne nemôže byť
poskytnutá právna ochrana. Pokiaľ životná úroveň navrhovateľa dovoľuje také veľkorysé kroky, akými

sú prevzatie spolupovinnosti splácať úver v mesačných splátkach predstavujúcich dvojnásobok výšky
výživného pre G. bez protihodnoty spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá bola prostredníctvom neho
nadobudnutá, či prevod majetku nezanedbateľnej hodnoty na osoby, ktoré zjavne svojou prácou sú
schopné si svoje potreby na rozdiel od G. zabezpečiť, niet najmenšieho dôvodu pre pochybnosť, že
nastavená výška výživného nie je vo vzťahu k jeho vlastnej dcére ničím neštandardným, presahujúcim

možnosti navrhovateľa a vo svetle týchto jeho krokov je spochybňovanie príkladmo takých výdavkov G.
ako nákup perníčkov pri nástupe do denného stacionára v rámci jej začleňovania do kolektívu, či potreba
zakúpenia druhej zimnej bundy, či nákladov na pracie prášky skutočne absurdným a nekorektným.

52. Zostávajúce ťažiskové hmotnoprávne odvolacie námietky navrhovateľa smerovali voči tej časti

rozhodnutia, ktorou bol zamietnutý jeho návrh na zníženie výživného tiež v období od priznania
invalidného dôchodku G. (20.7.2013) do podania návrhu tvrdiac, že záver súdu, že súd nemôže zmeniť
rozhodnutie o výživnom aj za čas pred podaním návrhu na zníženie výživného na plnoleté dieťa nemá
oporu v zákone (§ 77 Zákona o rodine), je odklonom od judikatúry vyšších súdov, ako aj ústavného súdu
(odkazoval na rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/863/2014 zo dňa 02.12.2014,

tiež na uznesenie KS Žilina sp. zn. 6CoP/48/2016 zo dňa 14.12.2016, rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp. zn. IV. ÚS 473/2012 zo dňa 18.09.2012). Poukazom na ust. § 157 CMP a princíp právnej istoty
(čl. 2 ods. 2 CSP) mal za to, že súd prvej inštancie opomenul, že povinný je pri zmene pomerov oproti
poberateľovi výživného v objektívnej nevýhode, často krát sa dozvie o zmene pomerov odôvodňujúcich
zmenu vyživovacej povinnosti až neskôr, ako tomu bolo aj v tejto veci, keď opatrovníčka dieťaťa plne

zamlčala skutočnosť poberania invalidného dôchodku dieťaťom.

53. Posúdením rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru, že produkované odvolacie
námietky nie sú spôsobilé k zmene napadnutého rozhodnutia ani v tejto odvolaním dotknutej časti.

54. Rozdielnosť rozhodnutí (a tiež judikatórnych) v skutkovo rovnakých, či podobných veciach je
prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému, resp. každého súdneho systému, ktorý nie je
založený na precedensoch ako prameňoch práva. V tomto smere z judikatúry ústavného
súdu vyplýva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno
automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť

týchto právnych názorov založená na racionálnej argumentácii (bližšie pozri nález Ústavného súdu sp.
zn. III. ÚS 325/2016 ).55. V posudzovanej veci súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie v tejto jeho časti založil na
takej interpretácii zákonného ustanovenia § 77 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorej časové hľadisko,
od ktorého možno uplatniť zmenu výšky výživného u plnoletých detí, je determinované dňom začatia

súdneho konania. Súd prvej inštancie vyložil obsah pojmu „priznanie výživného“, uvedeného v ust. §
77 ods. 1 Zákona o rodine tak, že tento pojem nezahŕňa iba samotné určenie vyživovacej povinnosti,
ale aj priznanie zvýšenej, prípadne zníženej sumy výživného a pokiaľ v ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine
v prípade priznania výživného na plnoleté deti je aplikovaná zásada, že právo patrí bdelým, nemožno
túto aplikovať len vo vzťahu k oprávnenému z vyživovacej povinnosti bez rovnakej aplikácie vo vzťahu k

povinnému z vyživovacej povinnosti, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že v prípade posudzovania
dôvodnosti návrhu na zníženie vyživovacej povinnosti súd posudzuje všetky okolnosti tak na strane
povinného rodiča, ako aj plnoletého dieťaťa. Pri takomto výklade je potom možné priznanie výživného
(tiež zníženého) spätne na dobu troch rokov odo dňa začatia konania iba v prípade maloletých detí, o
ktorýprípadvposudzovanejvecinešlo.Pretosúdprvejinštancierozhodovalopriznanívzmyslezníženia
výživného iba za čas odo dňa začatia súdneho konania, t.j. od 25.04.2016, a pokiaľ sa jedná o obdobie

predchádzajúce tomuto dňu, návrh na zníženie výživného za obdobie od 20.07.2013 do 24.04.2016
zamietol.

56.Súdomprvejinštanciezvolenejargumentáciipodľanázoruodvolaciehosúdunemožnoničzhľadiska
jej racionálnosti, dostatočnosti, či vo svetle naplnenia zmyslu a účelu ochrany záujmov detí, ako

osobitne zákonom chránených subjektov nič vytknúť. Pokiaľ by totiž len samotné plnoleté dieťa, ako
osoba oprávnená z vyživovacej povinnosti a osobitne chránené zákonom tak na vnútroštátnej, ako aj
na medzinárodnej úrovni, malo byť limitované pri priznaní výživného (v zmysle jeho určenia) momentom
podania návrhu so zreteľom na to, že má byť ono samotné strážcom svojich práv, pri absencii určenia
totožného časového ohraničenia u osoby povinnej v prípade uplatnenia zníženia výživného (teda nároku

vyznievajúceho v neprospech dieťaťa), podľa názoru odvolacieho súdu by bol založený nerovnovážny,
v neprospech samotného dieťaťa nastolený stav, ku ktorému úmysel zákonodarcu vo svetle ochrany
jeho práv zrejme nesmeroval.

57. Ani poukaz navrhovateľa na rozhodnutia iných odvolacích súdov a tiež ústavného súdu,

zaoberajúcich sa časovým hľadiskom, od ktorého je možné uplatňovať zmenu vyživovacej povinnosti
nie sú spôsobilými k odlišnému, v prospech neho vyznievajúcemu rozhodnutiu.

58. Pravdou je, že kasačná záväznosť viaže všeobecný súd, ktorý vo veci konal, a to najmä v prípade,
keď nedošlo k zmene právnej úpravy, ani k zmene skutkových okolností a odvolací súd, najvyšší súd, či

ústavný súd vo veci rozhodol meritórne a svoj právny názor jednoznačne formuloval.

59. V konkrétnostiach posudzovanej veci však treba uviesť, že ani jedno z navrhovateľom uvádzaných
rozhodnutí, či už odvolacích súdov, či ústavného súdu) nie je kasačným rozhodnutím v posudzovanej
veci. Pokiaľ ide o uvádzané rozhodnutia iných odvolacích súdov (KS Banská Bystrica pod sp.zn.

13Co/863/2014 zo dňa 02.12.2014, tiež uznesenie KS Žilina sp. zn. 6CoP/48/2016 zo dňa 14.12.2016,)
nejde o rozhodnutia judikatórne a právne závery v nich vyslovené, nie sú pre súd prvej inštancie
záväznými.

60.Pokiaľodvolateľtvrdí,žesúdprvejinštanciesasvojimrozhodnutímodklonilodkonštantnejjudikatúry

vyšších súdov (vychádzajúc z obsahu odvolania majúc na mysli najvyšší súd a ústavný súd), ani v
tomto smere jeho námietkam nemožno priznať relevanciu. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení zo
dňa 6. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017) vyložil pojem „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho
súdu“ tak, že táto je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách, alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu,
ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a
vecne na ne nadviazali. Odvolateľ však žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu napĺňajúce vyššie

uvedenú charakteristiku judikatórneho rozhodnutia, majúceho pôvod v špecifikách posudzovanej veci
v konkrétnostiach neoznačil a odvolaciemu súdu existencia rozhodnutia, ktorým by bolo odobrené
zníženie vyživovacej povinnosti v neprospech plnoletého dieťaťa, naviac nesvojprávneho, aj za obdobie
pred podaním návrhu, nie je známe.61. Navrhovateľ tiež poukazuje na to, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor vyslovený
ústavným súdom a teda, že napadnuté rozhodnutie je odklonom od právneho názoru ktorý zaujal

Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 18.9.2012 sp.zn. IV. ÚS 473/2012, v zmysle ktorého je
možné žiadať o zmenu vyživovacej povinnosti od zmeny pomerov, teda aj za obdobie pred podaním
návrhu. Ani vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu nejde predovšetkým o kasačnú záväznosť rozhodnutím
Ústavného súdu Slovenskej republiky v posudzovanej veci, čo však nevylučuje precedenčné pôsobenie
tohto rozhodnutia v obdobných veciach, pokiaľ ústavný súd svoj právny názor jednoznačne formuloval.

Vychádzajúczobsahucitovanéhorozhodnutia,ktorýmbolaakonedôvodnáodmietanáústavnásťažnosť
je síce pravdou, že ústavný súd pripustil (pokiaľ ide o možnosť žiadať zmenu vyživovacej povinnosti
v podobe jej zníženia od zmeny pomerov, a nie až od podania návrhu, za predpokladu, že návrh na
začatie konania z časového hľadiska nasledoval až po zmene pomerov, možnosť aj takej interpretačnej
alternatívy ust. § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine, že tieto neobsahujú osobitnú úpravu
doby, na ktorú možno uplatniť zmenu pôvodného rozhodnutia v prípade, ak sa navrhuje zrušenie,

prípadne zníženie vyživovacej povinnosti. Z použitej formulácie je však zrejmé, že nevylúčil možnosť
inej interpretačnej alternatívy uvedených ustanovení, k naplneniu čoho došlo tiež v posudzovanej veci,
samozrejme za riadneho argumentačného zdôvodnenia zo strany súdu prvej inštancie, ku ktorému
výkladu sa odvolací súd tiež priklonil. Preto nedôvodne navrhovateľ namieta, že súd prvej inštancie
svojim rozhodnutím porušil princíp právnej istoty zakotvený v čl. 2 ods. 2 CSP. Naopak dôsledne sa riadil

povinnosťou poskytnúť zvýšenú ochranu subjektu, ktorému ju zákon priznáva, v tomto prípade nielen
dieťaťu ako takému, ale dieťaťu, ktoré je naviac ťažko zdravotne postihnuté s následkom pozbavenia
spôsobilosti na právne úkony a prostredníctvom ním zvolenej interpretácie zákona mu zaručil účinný
prístup k spravodlivému súdnemu rozhodnutiu, reflektujúcemu na špecifické okolnosti posudzovanej
veci.

62. Záverom k uvedenej otázke odvolací súd vzhľadom na špecifické okolnosti posudzovanej veci
považuje za potrebné tiež uviesť, že akceptovanie navrhovateľom požadovanej interpretácie zák. ust.
§ 77 ods. 1 a § 78 Zákona o rodine v spojitosti s ust. § 157 CMP, by nevyhnutne viedlo k povinnosti
nesv. G. vrátiť otcovi spotrebované výživné v časti, o ktorú by bolo toto ponížené za pomerne rozsiahle

obdobie od doby priznania jej invalidného dôchodku do podania návrhu (cca o niečo menej ako tri roky),
pri súčasnej existencii nespornej skutočnosti, že G. nie je a s vysokou pravdepodobnosťou nikdy ani
nebude, napriek svojej plnoletosti sama spôsobilá sa živiť a tak jej potreby môže pokrývať len poberaný
invalidný dôchodok, doplnený výživným od rodičov. Odvolací súd preto považuje za potrebné ozrejmiť
navrhovateľovi ako otcovi, že nie voči matke G. (ktorej majetkové pomery sú zjavnou motiváciou jeho

úsilia domôcť sa zníženia výživného voči ťažko zdravotne postihnutej dcére aj nad rámec priznaného
obdobia), ale výlučne voči svojmu dieťaťu by reálne jeho vrátenie musel uplatniť, čo by kvalitatívne
nepochybne možnosť uspokojovania jej potrieb negatívne ovplyvnilo, pokiaľ by to matka, ktorá však
takúto povinnosť jednoznačne nemá, nezasuplovala. Reálna náprava otcom tvrdeného porušenia
práva na jeho strane v podobe ním požadovaného a prípadne priznaného zníženého výživného, by

tak automaticky mala za následok závažné porušenie práv na strane jeho ťažko chorého dieťaťa,
čo vo svetle tak imperatívu dobrých mravov, ako aj ochrany práv dieťaťa o to viac, že toto je ťažko
zdravotne postihnuté, nemôže obstáť, pretože by to bolo v rozpore s materiálnym poňatím výkonu
spravodlivosti. Navrhovateľom podsúvanú spravodlivosť voči nemu totiž nemožno vzhliadať v jeho
tvrdení, že udržateľný dôvod pre priznanie mu nároku na zníženie výživného aj za tri roky spätne pred

podaním návrhu možno vidieť v tom, že nemal vedomosť, resp. že matka G., ktorá sa o ňu stará, ho
neinformovala skôr o tom, že došlo k zmene pomerov na strane G. priznaním jej invalidného dôchodku.
Vychádzajúc totiž z elementárneho predpokladu vedomosti navrhovateľa o zdravotnom stave jeho dcéry
v zmysle poznania ťažiskových diagnóz, ktorými táto od detstva trpí, ktoré ju zjavne diskvalifikujú k
zaradeniu sa do riadneho plnohodnotného pracovného procesu, ako aj vzhľadom na dosiahnutý vek v

uvedenom období, pri minimálnom záujme o ňu, musel priznanie jej invalidného dôchodku predvídať.
Pokiaľ by jeho vzťah reálne zodpovedal štandardnému vzťahu rodiča k dieťaťu, ktorý subsumuje riadne
podieľanie sa na živote dieťaťa, i keď plnoletého, ale vzhľadom na svoj zdravotný stav odkázaného
starostlivosťou na svojich rodičov a pokiaľ by túto v celom rozsahu neponechával na pleciach matky,
ale na živote svojho dieťaťa sa riadne podieľal, nepochybne by o rozhodujúcich skutočnostiach v živote

svojho dieťaťa mal a jednoznačne aj z hľadiska svojej rodičovskej zodpovednosti aj musel mať plnú
vedomosť. Jeho pasivitu v tomto smere nemožno teda v prospech neho preklenúť prostredníctvom
tvrdení o nevedomosti spomínanej skutočnosti a právo dieťaťa tak aj týmto spôsobom porušiť.63. V konečnom dôsledku vychádzajúc z obsahu odvolaní, obaja odvolatelia napádali, avšak len
formálne, teda bez konkretizovania odvolacích výhrad, rozhodnutie tiež v časti o náhrade trov konania
(výrokIII.),oktorýchsúdprvejinštancierozhodoltak,žežiadenzúčastníkovnemáprávonaichnáhradu.

64. Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

65. Podľa § 55 CMP súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti

prípadu spravodlivé.

66.VmimosporovýchkonaniachupravenýchCMPplatívychádzajúczcitovanýchzákonnýchustanovení
zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, čo znamená, že každý z
účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady aj výnimku
a to v zmysle § 55, umožňujúceho náhradu trov konania priznať, ak je to spravodlivé s ohľadom na

okolnosti prípadu, pričom zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov
konania priznať. Zákonodarca konštatoval, že materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady
trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní, zároveň je však potrebné
zdôrazniť, že pre aplikáciu ustanovenia § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní.

67.Spoukazomnavyššieuvedenéteoretickévýchodiská,súdprvejinštancierozhodolsprávneonároku
na náhradu trov konania v zmysle § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu
trov konania, keďže nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP, ktoré závery v
konkrétnostiachodvolateliaaninespochybňovali,aexistenciutakýchtookolností anijedenzodvolateľov
vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania v podaných odvolaniach ani neuvádzal.

68. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil, za použitia ust. § 387 ods. 1 CSP. Ani jeden z
odvolateľovneuviedolvosvojomodvolanížiadnerozhodujúceskutočnosti,ktorébyužnebolipredmetom
posudzovania súdom prvej inštancie a ktoré by boli spôsobilé k odlišnému, v prospech odvolateľov

spôsobilému rozhodnutiu.

69. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

70. Keďže odvolací súd nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP ani pokiaľ ide o trovy
odvolacieho konania, o týchto rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

71. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.

2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).