Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. február 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/290/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712216612
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6712216612.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej

a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova25,81109Bratislava,IČO:35807598,právnezastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k.
6C/308/2012-203 zo dňa 13. 10. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrhy navrhovateľa vedené pred Okresným súdom
Zvolen pod sp. zn. 6C/308/2012 s tým, že uznesením Okresného súdu Zvolen, č. k. 6C/308/2012-17
zo dňa 22. 02. 2013 spojil konania vedené pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 6C/308/2012,
6C/309/2012, 6C/310/2012, 6C/311/2012, 6C/312/2012, 6C/313/2012, 6C/314/2012 a 6C/316/2012 a
6C/317/2012 na spoločné konanie, ktoré je ďalej vedené pod vyššie uvedenou spisovou značkou,

ktorými návrhmi sa navrhovateľ domáhal zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, všetko
titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktorá
mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Zvolen.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že všetky návrhy, ktoré boli Okresným súdom Zvolen
spojené na spoločné konanie, boli uplatňované titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným

postupom, ku ktorej malo dôjsť v jednotlivých exekučných konaniach vedených pred Okresným súdom
Zvolen (23Er/656/2010, 20Er/557/2011, 28Er/24/2011, 23Er/469/2011, 22Er/583/2012, 20Er/619/2011,
31 Er/131/2011, 21Er/1170/2009 a 25Er/368/2010), kde navrhovateľ vystupoval ako oprávnený
a vymáhal svoje pohľadávky voči svojim dlžníkom z uzavretých úverových zmlúv. Okresný súd
nepovažoval za nesprávny úradný postup exekučného súdu, ak v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože
vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, ale i žiadosti

o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie. Zdôraznil, že exekučný súd má povinnosť
predovšetkým pred udelením poverenia súdnemu exekútorovi skúmať, či sú naplnené formálne a
materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Okresný súd zároveň konštatoval, že dĺžka exekučného
konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do vydania rozhodnutia,ktorým okresný súd uvedenú žiadosť zamietol, nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci
vysloviť porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ
teda nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady

škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., preto považoval žalobu za právne neopodstatnenú a
neodôvodnenú. Naviac okresný súd konštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia,
ak nekonkretizoval ani to, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk, pričom nepreukázal výšku
tvrdenej škody, ako aj nemajetkovej ujmy, pri ktorých ani nie je zrejmé, ako k týmto sumám dospel.
Na záver poznamenal, že dôvody súdneho rozhodnutia sú identické a právna argumentácia totožná s

argumentáciou uvádzanou vo veci žalobného návrhu s pridelenou sp. zn. 6C/308/2012 aj v ostatných
veciach spojených na spoločné konanie pod sp. zn. 6C/308/2012.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie

navrhovateľ z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., súčasne v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O. s. p., keď rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,
keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho

predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal i to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doposiaľ neboli uplatnené
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konkrétne

namietal, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a jeho právneho zástupcu, napriek tomu, že
požiadalozrušeniepojednávaniaauviedoldôležitédôvodyapredložilsúdulistinyspájanésoznačenými
dôvodmi. Okresný súd nemohol podľa neho postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p., a ak tak urobil, odňal
mu tým právo na konanie pred súdom. Dôvodom pre prerušenie konania, ako aj skutočnosť, aby bolo
nariadené pojednávanie zrušené bola najmä okolnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom

súdneho managmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V konaní
bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad, pričom ústne pojednávanie
vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. V dôsledku

jeho neprítomnosti na pojednávaní, napriek tomu, že trval na osobnej účasti právneho zástupcu na
pojednávaní, sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navrhovateľ sa teda nemal
možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, v dôsledku čoho
došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu

možnosti konať pred súdom. Vzhľadom na tieto skutočnosti okresný súd rozhodol bez toho, aby mu
umožnil, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam
veci. Naviac, navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení.

Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, preto okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, ak vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Dodal, že súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je

zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

K majetkovej škode navrhovateľ uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá
vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd tým ignoroval všetky jeho tvrdenia

o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti považoval rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Namietal, že predložil
ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý preukazuje, aký negatívny dopad malúradný postup súdu na navrhovateľa a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku. Okresný súd ale
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, pričom súd
neprípustne skrátil dokazovanie len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120

ods.4O.s.p.aneoznámilmu,žehodlávyhlásiťrozhodnutievovecisamejtak,abymalpriestornavrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy.

Knemajetkovejujmeuviedol,žeokresnýsúdvodôvodnenírozhodnutianevysvetlil,prečonekonštatoval,
že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.

48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, a keďže je založené na skutkovej a právnej
chybe, nie je v právnom štáte udržateľné.

K prerušeniu konania uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom pojednávaniu návrh

na prerušenie konania, bol súd povinný pred rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť
osobitným rozhodnutím. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej a
v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite

odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý súdny proces, nakoľko
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak
okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného

súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).

Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého

množstva typových podaní navrhovateľom na súdy, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval

nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uzneseniami č. k.
3NcC/78/2012-12 zo dňa 15. 10. 2012, 13NcC/396/2012-11 zo dňa 15. 10. 2012, 5NcC/57/2012-11
zo dňa 12. 10. 2012, 4NcC/42/2012-12 zo dňa 11. 10. 2012, 14NcC/410/2012-12 zo dňa 16. 10.
2012, 5NcC/448/2012-11 zo dňa 15. 10. 2012 a 3NcC/151/2012-11 zo dňa 15. 10. 2012, že zákonný
sudca Mgr. Dalibor Miľan nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veciach vedených

pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 6C/308/2012, 6C/309/2012, 6C/310/2012, 6C/311/2012,
6C/312/2012, 6C/313/2012, 6C/314/2012, 6C/316/2012 a 6C/317/2012. Od vydania týchto rozhodnutí,
v ktorých nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať
za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam
majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu. Napriek tomu sa odvolací súd touto námietkou

zaoberal, ak z Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že v prípade, ak rozhodoval vo veci vylúčený
sudca, ide o samostatný odvolací dôvod v zmysle § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p. a navrhovateľ tento
dôvod v odvolaní uplatnil. Odvolací súd k tejto námietke uvádza nasledovné:Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú

dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho
vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého
procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom
priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov

je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá
nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch
voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť
nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo
svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie
je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie

sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu
a štátu. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo,
bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2
zákona č. 385/2000 Z. z.). Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,

na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod
pre vylúčenie zákonného sudcu Mgr. Dalibora Miľana z prejednávania a rozhodovania predmetnej
veci. Už uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 3NcC/78/2012-12 zo dňa 15. 10. 2012,
13NcC/396/2012-11 zo dňa 15. 10. 2012, 5NcC/57/2012-11 zo dňa 12. 10. 2012, 4NcC/42/2012-12
zo dňa 11. 10. 2012, 14NcC/410/2012-12 zo dňa 16. 10. 2012, 5NcC/448/2012-11 zo dňa 15. 10.

2012 a 3NcC/151/2012-11 zo dňa 15. 10. 2012 nebol zákonný sudca Mgr. Dalibor Miľan vylúčený z
prejednávania a rozhodovania vecí vedených na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 6C/308/2012,
6C/309/2012, 6C/310/2012, 6C/311/2012, 6C/312/2012, 6C/313/2012, 6C/314/2012, 6C/316/2012 a
6C/317/2012, pretože nebol zákonným sudcom v exekučných konaniach, resp. v konaniach exekučného
súdu, z ktorého postupu mala navrhovateľovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011, v ktorom bol vyslovený
názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o
náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená
škoda ( viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 102/2013). Aj keď navrhovateľ podal
sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46

ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ktorá sa mala týkať práve
uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré sú vyššie uvedené, napriek tomu otázku, či vo veci
rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na
základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti

navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo a právne totožnej veci,
napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými
rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu
v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomocí
Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné dôvody, pre ktoré by mal

byť sudca, ktorý vo veci rozhodol, vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ako sú už posúdené
Krajským súdom v Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným, navrhovateľ v odvolaní ani neuvádza. V
predmetnej veci rozhodoval zákonný a nestranný sudca, preto k vade konania tvrdenej navrhovateľom
zo stany okresného súdu nedošlo.

Neobstojí ani ďalšia námietka navrhovateľa, že rozhodnutím súdu vo veci samej bolo porušené jeho
právo na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom, ak tento predbehol vydaním
meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania
o otázke nestrannosti sudcu. Navrhovateľ síce v odvolaní tvrdil, že proti rozhodnutiu o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podal odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby

nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, avšak pred rozhodnutím vo
veci samej okresný súd skúmal, či sú splnené podmienky pre prerušenie konania na základe návrhu
navrhovateľa zo dňa 24. 10. 2013, ktoré podanie bolo okresnému súdu doručené dňa 28. 10. 2013,
ktorým sa navrhovateľ domáhal zrušenia nariadeného pojednávania, ako aj prerušenia konania doprávoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa pre porušenie práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd. O tomto návrhu okresný súd rozhodol tak, že
návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol uznesením č. k. 6C/308/2012-140 zo dňa 15. 11.

2013 s odôvodnením, že vo veci už o jeho námietke bolo právoplatne rozhodnuté Krajským súdom v
Banskej Bystrici, ktorými rozhodnutiami zákonného sudcu v tejto veci z konania nevylúčil. Na základe
uvedeného prvostupňový súd naďalej konal vo veci tým sudcom, ktorý nie je vylúčený z rozhodovania v
zmysle ust. § 14 a nasl. O. s. p.. Konštatoval, že na prerušenie konania v zmysle citovaných ustanovení
zákona by bol dôvod len v prípade, že by išlo o takú otázku, ktorú súd nie je oprávnený riešiť, pretože

spadá do právomoci iného orgánu, napríklad aj Ústavného súdu SR, prípadne ak prebieha konanie
o takejto otázke, ktorá v konečnom dôsledku môže mať vplyv na rozhodnutie vo veci. Takou by bola
okolnosť alebo skutočnosť, ktorá má vplyv na meritum veci, nie však otázka procesného charakteru.
Uznesenie okresného súdu, ktorým návrh na prerušenie konania zamietol, bolo potvrdené uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 6Co/213/2014-158 zo dňa 25. 06. 2014.

Ak teda opätovne navrhovateľ podal návrh na zrušenie nariadeného pojednávania dňa 13. 10. 2014 a
navrhol,abysúdkonanieprerušil,okresnýsúddôvodnenanávrhnazrušenienariadenéhopojednávania
neprihliadal, považoval otázku prerušenia konania za právoplatne rozhodnutú, ak v tomto návrhu, ktorý
bol Okresnému súdu Zvolen doručený dňa 13. 10. 2014, teda v deň pojednávania, uviedol totožné
dôvody ako v návrhu, o ktorom už tak okresný, ako i jeho nadriadený súd rozhodol. Odvolací súd preto

k uvedenému opätovne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa
11. 03. 2013 v obdobnej veci týkajúcej sa tých istých účastníkov ako v prejednávanom prípade, podľa
ktorého „sudcov možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne
a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom
objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania nezakladá ešte bez

ďalšieho dôvodu pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania“. Najvyšší súd SR
už v iných veciach vyslovil záver, že dôvodné vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca
má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaný je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď
aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010). Rozhodnutie okresného
súdu o tom, že pojednávanie dňa 13. 10. 2014 nezrušil, konanie neprerušil a zároveň rozhodol o návrhu

vo veci samej, na jednom pojednávaní bol aj v súlade s požiadavkou hospodárnosti konania.

Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu

kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou
na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok

predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.

Podľa § 101 ods. 1, 2 O. s. p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä

tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na
pokyny súdu. Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník
nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v
neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 13. 10. 2014
bez účasti navrhovateľa, považoval navrhovateľ za rozporný s vyššie uvedeným § 101 ods. 2 O. s.
p. majúci za následok odňatie možnosti konať pred súdom. O túto vadu konania ide vtedy, ak súd
postupoval v konaní tak, že znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré
mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Takým procesným právom účastníka občianskeho súdneho

konania je aj právo majúce pôvod v samotnej Ústave Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 2), aby vec bola
prejednaná v jeho prítomnosti. To ale neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti
účastníka. Súd je ale vždy povinný takúto možnosť účastníkovi poskytnúť. Dôležitý dôvod, pre ktorý sa
účastník nemôže zúčastniť pojednávania a žiada z tohto dôvodu o jeho odročenie, musí byť závažný zhľadísk objektívnych a subjektívnych. Súd pri žiadosti o odročenie pojednávania zisťuje, či účastníkom
tvrdený dôvod, pre ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania je dôležitý, neumožňujúci mu zúčastniť sa
pojednávania a či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená. Navrhovateľ však Okresnému

súdu Zvolen nedoručil žiaden návrh na zrušenie nariadeného pojednávania, o ktorom ako namieta, by
nemal okresný súd vecne správne rozhodnúť. Vzhľadom na tieto zistenia odvolací súd dospel k záveru,
že postup okresného súdu, ktorý prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti navrhovateľa, bol v súlade
s § 101 ods. 2 O. s. p., keďže navrhovateľ sa z neúčasti na pojednávaní neospravedlnil, ani nežiadal
o jeho odročenie, teda ho v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako nesprávny, t. j. taký, ktorým by sa

navrhovateľovi odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p..

Účasť na pojednávaní je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom
nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné
chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená
existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v

návrhu.

Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie, najmä sa nedôvodne nezúčastnil pojednávania
dňa 13. 10. 2014, ak bolo predvolanie tak navrhovateľovi ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené

dňa 29. 07. 2014, teda s dostatočným predstihom. Navrhovateľ, ako i jeho právny zástupca mal
dostatočný čas na prípravu pojednávania a zároveň možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, vrátane podaní odporcu.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo

možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný. Navrhovateľovi teda nebolo žiadnym postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť
sa verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami
odporcu a podobne (viď aj ust. § 44 ods. 1 O. s. p.).

Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne a len
oboznámením sa so spisom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6C/308/2012, ktorého súčasťou boli
pripojené spisy - exekučné spisy Okresného súdu Zvolen sp. zn. 23Er/656/2010, 20Er/557/2011,
28Er/24/2011, 23Er/469/2011, 22Er/583/2012, 20Er/619/2011, 31Er/131/2011, 21Er/1170/2009 a

25Er/368/2010, a ktoré ako jediný dôkaz výslovne žiadal aj navrhovateľ, a ktoré spisy boli i v rámci
exekučného konania k dispozícii navrhovateľovi ako oprávnenému. Navrhovateľ práve vychádzajúc z
obsahu týchto exekučných spisov vychádzal aj pri podaní návrhov na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu zo dňa 12. 07. 2013, bolo právnemu zástupcovi
navrhovateľa doručenédňa02.09.2013(viďdoručenkuzč.l.115spisu),pričomkverejnémuvyhláseniu

rozsudku došlo až na pojednávaní dňa 13. 10. 2014. Navrhovateľ mal preto aj v tomto prípade
dostatočný časový priestor oboznámiť sa s argumentáciou protistrany a súčasne sa k nej i vyjadriť.
Odvolací súd preto opätovne zdôrazňuje, že v prípade, ak by navrhovateľ využil svoje vyššie uvedené
práva, mal by možnosť oboznámiť sa s vyššie uvedeným exekučným spisom, ako aj s písomným
podanímodporcu,adekvátnenaňvčasreagovaťpredrozhodnutímvovecisamej.Okresnýsúdneporušil

právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len
„dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené

vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale
ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa

zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonaťvšetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03).

Keďže odvolací súd má za to, že navrhovateľovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom,resp.jehoprávonakontradiktórnysúdnyprocesasúčasnevovecirozhodolzákonnýanestranný
sudca, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci samej.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie

nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie
poverenia v exekučnom konaní. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej
veci k prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov

pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci považoval za nadbytočné.

Navrhovateľ v návrhu na začatie konania za nesprávny úrady postup okresného súdu označil nevydanie

rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. V
prejednávanej veci bolo zistené, že v exekučných konaniach vedených pred Okresným súdom Zvolen
sp. zn. 23Er/656/2010, 20Er/557/2011, 28Er/24/2011, 23Er/469/2011, 22Er/583/2012, 20Er/619/2011,
31Er/131/2011, 21Er/1170/2009 a 25Er/368/2010 došlo vo všetkých konaniach k zamietnutiu žiadosti
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie okresným súdom.

V exekučnom konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 23Er/656/2010 došlo k
zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia dňa 10. 05. 2011 potom, ako jeho žiadosť
bolasúdudoručenádňa25.08.2010,tedapoôsmichmesiacochodpodaniažiadostisúdnehoexekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V exekučnej veci vedenej pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 20Er/557/2011 bola žiadosť
súdneho exekútora na okresný súd doručená 05. 08. 2011 a uznesením Okresného súdu Zvolen č. k.
20Er/557/2011-10 zo dňa 15. 08. 2011 bola jeho žiadosť zamietnutá. V prejednávanom prípade preto
došlo k rozhodnutiu okresného súdu už po desiatich dňoch od podania žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie na Okresný súd Zvolen.

V exekučnej veci vedenej pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 25/Er/368/2010 bola žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená okresnému súdu dňa 28. 05.
2010 s tým, že jeho žiadosť bola zamietnutá uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 25Er/368/2010-15

zo dňa 14. 03. 2011, teda po deviatich mesiacoch od podania žiadosti s tým, že v tomto prípade okresný
- exekučný súd musel vyzývať exekútora podaním zo dňa 04. 06. 2010 k oprave návrhu oprávneného
na vykonanie exekúcie, ku ktorej zo strany exekútora došlo až podaním zo dňa 09. 06. 2010. Samotná
zmluva o úvere bola okresnému súdu zo strany oprávneného predložená až dňa 02. 08. 2010.

V exekučnej veci vedenej pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 20Er/619/2011 bola žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie okresnému súdu doručená dňa 25. 08. 2011 a k jej
zamietnutiu došlo uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 20Er/619/2011-10 dňa 06. 09. 2011, teda po
jedenástich dňoch od podania tejto žiadosti.

V exekučnej veci vedenej pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. 23Er/469/2011 bola žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia doručená okresnému súdu dňa 29. 04. 2011 a k jej zamietnutiu došlo
uznesením okresného súdu sp. zn. 23Er/469/2011-10 zo dňa 10. 05. 2011, teda jedenásť dní od podania
tejto žiadosti.V exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 28Er/24/2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie doručená okresnému súdu 21. 01. 2011, keď uznesením Okresného

súdu Zvolen č. k. 28Er/24/2011-10 zo dňa 24. 01. 2011 bola zamietnutá, teda už po troch dňoch od
podania tejto žiadosti.

V exekučnej veci sp. zn. 31Er/131/2011 bola žiadosť súdneho exekútora na okresný súd podaná 14. 06.
2011 s tým, že k jej zamietnutiu došlo uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 31Er/131/2011-10 zo

dňa 17. 06. 2011, teda po troch dňoch od podania tejto žiadosti.

V exekučnej veci sp. zn. 21Er/1170/2009 bola žiadosť súdneho exekútora na okresný súd podaná 24.
11. 2009 s tým, že k jej zamietnutiu došlo uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 21Er/1170/2009
zo dňa 13. 05. 2010, teda po 5 mesiacoch od podania tejto žiadosti.

V exekučnej veci sp. zn. 22Er/583/2012 bola žiadosť súdneho exekútora na okresný súd podaná 27. 08.
2012 s tým, že k jej zamietnutiu došlo uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 22Er/583/2012-12 zo
dňa 28. 08. 2012, teda nasledujúci deň po podaní tejto žiadosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené je preto nutné konštatovať, že v exekučných konaniach (20Er/557/2011,

20Er/619/2011, 23Er/469/2011, 28Er/24/2011, 31Er/131/2011, 22Er/583/2012 ) bolo o žiadosti súdneho
exekútora rozhodnuté tak, že uvedená žiadosť bola zamietnutá, a to v priebehu niekoľkých dní. V
uvedených exekučných konaniach preto v žiadnom prípade nie je možné konštatovať, že by exekučný
súd nerozhodol v zákonom stanovej lehote, prípade by sa dopustil nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v tom, že nerozhodol v primeranej lehote, resp. že by svojim postupom spôsobil prieťahy

v konaní.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 606/2012-20
zo dňa 14. 12. 2012, v ktorom sa uvádza, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom
v relevantnom čase, lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zisťuje rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so
zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. Aj Ústavný súd SR konštatoval,
že okresný súd zákonnou 15-dňovou lehotou z tohto dôvodu nebol viazaný. Ak teda okresný súd touto
lehotou v prípade, ak žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol,
nie je viazaný, nemohlo z jeho strany dôjsť k jej porušeniu, a nemožno hovoriť o tom, že súd nerozhodol v

zákonnej lehote. Odvolací súd teda na podporu tvrdení uvedených v odôvodnení rozhodnutia okresného
súdu poznamenáva, že zo slovného a logického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom v čase začatia exekučného konania vyplýva, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na vydanie
poverenia; pokiaľ súd zamietol návrh na vydanie poverenia, táto lehota neplatí, čo je dané zrejme tým,
že súd pre posúdenie žiadosti o vydanie poverenia a podkladov na vykonanie exekúcie potrebuje dlhší

čas, než na vydanie poverenia.

Iné je však posúdenie, či je možné vyhodnotiť, že ak k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o
vykonanie exekúcie došlo v rozpätí od 5 až 9 mesiacov od podania žiadosti, či konal okresný súd

neprimerane dlho a spôsobil tým prieťahy v konaní. Odvolací súd poznamenáva, že doba rozhodovania
o žiadosti súdneho exekútora v trvaní viac ako 5 až 9 mesiacov nie je neprimeraná, najmä s prihliadnutím
na okolnosti daného prípadu, keď tak okresnému ako aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej
činnosti známe, že navrhovateľ podával žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne,
teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom na čo musel počítať s

určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho
žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom. Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú lehotu je
možné považovať za akceptovateľnú. Ústavný súd SR v rozhodnutiach opakovane poukazuje na to, že
nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o
sebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (napr. I. ÚS 42/01). V prejednávanom prípade nedošlo k prieťahom vkonaní zo strany exekučného súdu a vydanie poverenia po viac ako 5 až 9 mesiacov od doručenia
tejto žiadosti na exekučný súd je v súlade s právom navrhovateľa na spravodlivý súdny proces bez
zbytočných prieťahov.

Za nesprávny úradný postup totiž nie je možné považovať postup okresného súdu, ktorý po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudkupristúpilkriešeniuotázky,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretej,resp.platnej

rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj
povinnýriešiťotázku,čiprávomocrozhodcovskéhosúdubolazaloženáplatneuzavretourozhodcovskou
zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Takýto právny záver vyplýva z
nespočetného množstva rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, napr. 3Cdo 385/2012, 6Cdo 228/2011, 6Cdo
105/2011, 5Cdo 230/2011, 1Cdo 54/2013 a iné.

Všeobecne v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o
porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho

orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod
termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť
alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je v sústave práva
zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť

osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na
zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v
danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých

troch základných predpokladov je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho
úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej
ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z
predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v
konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v exekučnom

konaní postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by
prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom.

Navrhovateľ však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj

meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu
vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
aj správne a presvedčivo odôvodnil.

Keďže odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu, že nebol v konaní v exekučných

konaniach,odktorýchsiodvodzovalnavrhovateľsvojnávrhzistený nesprávnyúradnýpostupokresného
súdu, resp. ním spôsobené zbytočné prieťahy, odvolací súd s prioritou hospodárnosti konania sa ďalšími
dôvodmi napadnutého rozhodnutia týkajúcimi sa preukázania vzniku majetkovej či nemajetkovej ujmy
na strane navrhovateľa prípadne ich výškou, nezaoberal.

Na záver odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ prvostupňový súd nevykonal dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, uvedené dokazovanie aj odvolací súd považuje
za nadbytočné nehospodárne a nedôvodné, ak vo veci samej bolo jednoznačne preukázané, že
navrhovateľ nepreukázal jeden z kumulatívne vyžadovaných zákonných predpokladov pre vznikzodpovednosti odporcu za prípadnú navrhovateľom tvrdenú škodu, či nemajetkovú ujmu, ktorá mu mala
byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Zvolen, preto posúdenie vzniku škody
či jej výšky by bolo v rozpore s požiadavkou hospodárnosti konania. Okresný, ale ani odvolací súd nemal

za preukázané, že by k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu postupu exekučného súdu - Okresného
súdu Zvolen, došlo. Naviac sám navrhovateľ uznáva, že znalecký posudok predložil až po roku a pol
od podania žaloby na súde, pričom okolnosti, kedy k zadaniu tohto znaleckého posudku došlo je pre
posúdenie nároku právne irelevantné.

Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd,
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd
stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že
nárok navrhovateľa nie je dôvodný.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré
nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §
219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho
výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní o

náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu
v konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151 O. s. p..

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení
s ust.§ 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Navrhovateľ nebol v odvolacom

konaní úspešný a odporca si napriek úspechu v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil(§151ods.1O.s.p.),tietomuzospisunevyplývajú,pretoodvolacísúdodporcoviichnáhradu
nepriznal.

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.