Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. október 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoPr/4/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115208054
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8115208054.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: G.. U. O., J. L.. X. XXX/XX, P.,
proti žalovanému: P. Q. X. H., F. X, W. o vyplatenie náhrady mzdy a úrokov z omeškania, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 13Cpr/10/2015-71 zo dňa 12.06.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o priznaní úrokov z omeškania z jednotlivých
súm a obdobia od 11.08.2012 až od 11.04.2013 do zaplatenia, všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku a vo výroku o trovách konania.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o
výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
5.622 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 621 eur od 11.08.2012 do
zaplatenia, vo výške vo výške 8,75 % ročne zo sumy 621 eur od 11.09.2012 do zaplatenia, vo výške
8,75 % ročne zo sumy 621 eur od 11.10.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 626,50 eur
od 11.11.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 621,50 eur od 11.12.2012 do zaplatenia,
vo výške 8,75 % ročne zo sumy 626,50 eur od 11.01.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne

zo sumy 626,50 eur od 11.02.2013 do zaplatenia, vo výške 5,75 % ročne zo sumy 626,50 eur od
11.03.2013 do zaplatenia, a vo výške 5,75 % ročne zo sumy 626,50 eur od 11.04.2013 do zaplatenia do
30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti konanie zastavil. Vyslovil, že náhradu trov
konania stranám nepriznáva. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaviazať žalovaného
zaplatiť mu náhradu mzdy žiadanej pôvodne v sume 8.333,14 eur s úrokmi z omeškania, vypočítanými
z jednotlivých súm za jednotlivé mesiace omeškania až do zaplatenia istiny a žiadal priznať náhradu
trov konania. Nárok odôvodňoval od rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 11Cpr/11/2012-143 zo dňa

20.11.2013, ktorým bolo určené, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu výpoveďou zo
strany Katastrálneho úradu v F. listom zo dňa 20.01.2012 je neplatné. Uvedený rozsudok nadobudol
právoplatnosť 29.04.2014. Žalovaný v priebehu konania nerozporoval nárok žalobcu čo do priznanej
istiny, nesúhlasil však s priznaním úrokov z omeškania tvrdiac, že nárok na náhradu mzdy vzniká až
dňom právoplatného rozhodnutia súdu o ňom.
2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 114; § 120 z. č. 400/2009 Z.z. o štátnej
službe v znení platnom v čase neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru; § 79 ods. 1, 2

z. č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení platnom v rozhodnom čase; § 415; § 417 ods. 1; § 517 ods.
1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka; § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. zistil, že medzi
stranami nebolo sporné (§ 151 ods. 1 CSP), že žalobca bol v minulosti v štátnozamestnaneckom pomere
na Katastrálnom úrade v F., že tento jeho služobný pomer bol výpoveďou zo strany zamestnávateľalistom zo dňa 20.01.2012 skončený neplatne, ďalej že tento ešte pred začatím súdneho konania
vo veci neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
pokračovaní štátnozamestnaneckého pomeru, a že došlo k naplneniu skutočností zakladajúcich nárok

žalobcu na vyplatenie náhrady mzdy. Medzi stranami napokon nebola sporná ani výška žalobcom
vypočítanej náhrady za jednotlivé mesiace, a sporné tak zostali len právne otázky za aké obdobie
(konkrétne mesiace) mu náhrada mzdy patrí, a či, resp. od kedy žalobcovi patria aj uplatnené úroky z
omeškania.
3. Prvoinštančný súd skonštatoval, že po čiastočnom späťvzatí žaloby, ktorou si žalobca uplatňoval

náhradu mzdy, resp. funkčného platu za obdobie 9 mesiacov počítaných od ukončenia svojej
práceneschopnosti započatej po tom, čo s ním Úrad neplatne skončil štátnozamestnanecký pomer, jeho
nárok je v celom rozsahu dôvodný. Priznal mu preto náhradu za 9 mesiacov po ukončení jeho PN.
4. K žiadanému nároku náhrady mzdy si žalobca uplatnil aj nárok na úroky z omeškania, ktoré žalovaný
namietal tvrdiac, že tento inštitút je upravený v osobitnej časti Občianskeho zákonníka a keďže sa
zákonná úprava úrokov z omeškania na pracovnoprávne vzťahy v zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce

nevzťahuje, lebo vyslovene sa vzťahujú iba všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, preto sa
§ 517 OZ na pracovnoprávne vzťahy nevzťahuje. K výkladu zákonov súd prvej inštancie poukázal na
účel zákona, ako aj nemožnosť interpretovať zákonnú a podzákonnú úpravu v rozpore s princípmi
spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu, s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu sp
zn. IV. ÚS/192/08; IV. ÚS/1735/07; I. ÚS/26/2010 a IV. ÚS/15/2014.

5. Podľa súdu prvej inštancie podstatou úrokov z omeškania je plnenie funkcie akejsi paušalizovanej
náhrady škody (pri omeškaní s plnením peňažného dlhu) a racionálne i v zmysle zákona tak vo
všeobecnosti patria legitimovanému subjektu odo dňa nasledujúceho po tom, čo suma, ktorá mu
inak patrí, tomuto subjektu vyplatená nebola. Je zrejmým, že nárok na náhradu mzdy nie je viazaný
na rozhodnutie súdu o ňom a takéto rozhodnutie nemá konštitutívnu, ale len deklaratórnu povahu v

zmysle § 137 písm. a) CSP. Teda základom nároku na náhradu mzdy je v zmysle § 89 ods. 1 ZP
samotnéneplatnéskončeniepracovnéhopomeruzostranyzamestnávateľa(aoznámeniezamestnanca
zamestnávateľovi, že trval na tom, aby ho ďalej zamestnával), v ktorom mal zamestnanec vo výplatných
termínoch dostávať mzdu, resp. funkčný plat a ktorý nedostal, hoci ho mať mal, a preto aj v zmysle
zásady spravodlivosti prvoinštančný súd dospel k záveru, že po splatnosti jednotlivých súm funkčného

platu patria aj zákonné úroky z omeškania. Vychádzal tiež zo zásady analógie a dotvárajúc právo súdom
podľa článku 4 CSP, s poukazom na úpravu nárokov z omeškania podľa § 517 OZ ako na právnu úpravu,
ktorú by vzhľadom na vyššie uvedené považoval za primeranú aj v tomto prípade a ako normu, ktorú
by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Preto prvoinštančný súd žalobcovi nárok na úroky z omeškania
z priznanej náhrady mzdy, uplatnenej v súlade s týmto ustanovením, priznal odo dňa nasledujúceho

po výplatnom termíne jednotlivých súm funkčného platu vo výške o 8 (resp. pri výplatných termínoch
od 01.02.2013 o 5) percentných bodov vyššie, než bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
6. S poukazom na § 145 ods. 1, 2 a § 146 ods. 1 CSP po čiastočnom späťvzatí žaloby konanie v časti
zastavil.

7. O trovách konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 257 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého
o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. V konaní

bol procesne úspešnejší žalobca, a preto by mu mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu
(s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať podľa § 255
ods. 1 CSP pomernú (vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby) náhradu trov konania, o ktorej výške
by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením (ktoré by vydal súdny úradník). Keďže však žalobcovi v doterajšom konaní podľa obsahu

súdneho spisu doposiaľ žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v
súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešnejší žalovaný na
náhradu trov konania nemá právo, súd nárok na náhradu trov konania stranám nepriznal.
8. Proti tomuto rozsudku, a to čo do výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo súm 621 eur od 11.08.2012, od 11.09.2012,

od 11.10.2012 do zaplatenia vo výške 8,75 % ročne zo sumy 626,50 eur od 11.11.2012 do zaplatenia,
vo výške 8,75 % ročne zo sumy 621,50 eur od 11.12.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne
zo sumy 626,50 eur od 11.01.2013 do zaplatenia a vo výške 5,75 % ročne zo súm 626,50 eur od
11.02.2013, od 11.03.2013 a od 11.04.2013 do zaplatenia, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku,podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Domáhal sa zmeny rozsudku v uvedenom
napadnutom rozsahu tak, aby bola žaloba žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania zamietnutá.
Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Podľa odvolateľa Zákonník práce neupravuje inštitút úrokov z omeškania,
vo svojom ustanovení § 1 ods. 4 subsidiárne zakotvuje pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho
zákonníka, preto nemôže sa na pracovnoprávne vzťahy aplikovať Občiansky zákonník upravujúci úroky
z omeškania, ktoré sú upravené v jeho ôsmej časti. Ďalej uviedol, že do právoplatnosti rozhodnutia
súdu o priznaní náhrady mzdy nie je možné jednoznačne určiť, či súd o priznaní tejto náhrady rozhodne

alebo budú dané dôvody na nepriznanie tejto náhrady, a preto nie je možné určiť, že zamestnávateľ
je v omeškaní skôr. Poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I., sp. zn. 11Cpr/7/2013 zo
dňa 10.10.2016, podporujúci jeho názor, ako aj na Uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/160/2011 zo dňa
10.10.2012. Podľa neho sa dostane do omeškania až márnym uplynutím lehoty na plnenie určenej v
rozsudku. Tiež uviedol, že v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi by bolo, ak by bola
zamestnancovi priznaná náhrada mzdy s úrokom z omeškania, stanoveným zo mzdy brutto.

9. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca tak, že s rozsudkom súdu prvej inštancie plne súhlasí.
Poukázal na to, že Občiansky zákonník a aj jeho ustanovenia upravené v ôsmej časti, t.j. § 488 až §
587, kde je ust. § 517 ods. 2 OZ, sa majú subsidiárne použiť na pracovnoprávne vzťahy. K tvrdeniu
žalovaného, že priznanie úrokov z omeškania sa viaže až na právoplatné rozhodnutie súdu poukázal
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/116/2008, ktoré vyvracia názor odvolateľa. S poukazom tiež na §

114 ods. 2 z. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe uviedol, že k funkčnému platu, ktorý je mzdou brutto
mu prináležia úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 OZ. Navrhol preto rozsudok potvrdiť v celom
rozsahu.
10. K replike žalobcu k odvolaniu žalovaného sa žalovaný už nevyjadril.
11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)

vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 CSP.,
vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 27.09.2019 a
dospel k záveru, že ide o odvolanie proti časti rozsudku, ktoré je nedôvodné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať, nemusí byť pritom daná odpoveď na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp zn. II. ÚS/78/05).

13. Odvolací súd má za to, že v posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v

rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti nároku
žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania z funkčného platu v súvislosti s neplatným skončením
štátnozamestnaneckého pomeru. Prvoinštančný súd vyhodnotil aj argumentáciu žalovaného, ktorou
sa bránil v spore a po náležitom zhodnotení výsledkov právneho posúdenia veci dospel k správnym
skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver. Aj podľa názoru odvolacieho

súdu žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z jeho funkčného platu v súvislosti s
neplatnýmskočenímštátnozamestnaneckéhopomeru.Správnebolnárokžalobcunaúrokyzomeškania
kvalifikovaný v zmysle § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v potrebnom rozsahu, riadne vysvetlil, na
základeakýchúvahktýmtosvojimzáveromdospelauviedoldostatočnéarelevantnédôvody,naktorých

svoje rozhodnutie založil. Odôvodnenie rozhodnutia v napadnutom rozsahu zodpovedá ust. § 220 ods.
2 CSP. Napadnuté rozhodnutie v žiadnom prípade nie je možné považovať za či už svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, naopak súd prvej inštancie svoje myšlienkové pochody náležite vyjadril v napadnutom
rozhodnutí.

14. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP sa odvolací súd plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie
vyjadreným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazuje. Iba na zvýraznenie správnosti
rozhodnutia, ako aj k odvolacím dôvodom ešte uvádza, že žiaden odvolací argument nie je spôsobilý
privodiť zmenu rozsudku v napadnutom rozsahu. Žalovaný argumentuje dôvodmi, s ktorými sa užnáležite vyporiadal súd prvej inštancie, keďže boli vznesené už pred súdom prvej inštancie. Aj podľa
názoru súdu odvolacieho nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania z funkčného platu v súvislosti
s neplatným ukončením štátnozamestnaneckého pomeru je potrebné posudzovať podľa § 517 ods.

2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Žalobcovi patria úroky z
omeškania za každý jednotlivý mesiac obdobia, za ktoré mu bola priznaná náhrada funkčného platu,
a to odo dňa nasledujúceho po jej splatnosti, ktorá bola vždy do 10. dňa toho ktorého mesiaca,
teda omeškanie nastalo od 11. dňa toho ktorého mesiaca tak, ako o tom správne rozhodol súd prvej
inštancie. Uvedený výklad je plne komformným a súladným z doterajšou ustálenou súdnou praxou,

ako aj rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/116/2008, sp. zn. 6Cdo/246/2010, sp. zn. 2Cdo/76/2011.

15. Aj z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS/460/2017 zo dňa 04.07.2017 vyplýva, že
zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný
platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a

§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce
nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s
vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym
uplynutímvýplatnéhotermínuvnasledujúcomkalendárnommesiaci,zčohovyplývaito,ženasledujúcim

dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy. Pokiaľ tieto
závery dopadajú na prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa
vzťahujú na prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške.
Obdobný právny názor bol vyslovený aj v rozhodnutí Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/375/2014
zo dňa 09.09.2014.

16. Ani odvolací súd preto nevidel dôvod odkloniť sa v prejednávanej veci od uvedenej súdnej praxe.
Preto aj odvolací súd v zhode s právnym záverom súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že pri
posudzovaní právnych následkov omeškania účastníkov štátnozamestnaneckých vzťahov s plnením
ich peňažných záväzkov je potrebné vychádzať z Občianskeho zákonnka (lex generalis); v dôsledku

absencie osobitnej právnej úpravy uvedeného inštitútu, či už v zákone č. 400/2009 Z.z. o štátnej
službe alebo v zákone č. 311/2001 Z.z. Zákonníku práce (ako lex specialis) a aplikovať tak § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka pre daný prípad. Je nutné v prejednávanom prípade uplatniť širší
výklad „všeobecných ustanovení“ Občianskeho zákonníka, za ktorý je potrebné považovať aj všeobecné
ustanovenia OZ uvedené nielen v prvej časti, t.j. § 1 - § 122, ale aj ôsmej časti označenej ako záväzkové

právo § 488 - § 587.

17. Odvolací súd má preto za to, že odvolacia námietka žalovaného tykajúca sa nesprávneho právneho
posúdenia veci súdom prvej inštancie v napadnutom rozsahu, a to čo do zaplatenia úrokov z omeškania
nie je dôvodná. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením je chybnou aplikáciou práva na zistený stav, dochádza k nej
vtedy, ak súd nepoužil správne, teda náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. V prejednávanej veci však k tomu nedošlo.

18. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-111; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92. Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-1:

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných
v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom
rozsahu čo do priznaných úrokov z omeškania, ako aj čo do správneho výroku o náhrade trov konania,
postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výrokoch správny potvrdil.20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 podľa § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi bola priznaná proti v odvolacom
konaní neúspešnému žalovanému plná náhrada trov odvolacieho konania. Ich kvalifikáciu zrealizuje súd

prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP, a to uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorémurozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).