Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. október 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/476/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7208217494
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7208217494.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudcov

JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu B. M., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho
A. I., A. Č.. X, zastúpeného JUDr. Janou Šándorovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Mlynárska 19,
proti žalovaným: 1. Y.. T. M., C.. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v I., Š. XX, 2. W.P.. M. O., C.. XX.XX.XXXX,
bývajúcemu v I., I. Č..XX, 3. C. V., C.. XX.XX.XXXX, S. A. I., O. Č.. X X. X. T. H., C..XX.XX.XXXX,
bývajúcemu v I.Y., O. X, žalovaní v 3. a 4. rade zastúpení JUDr. Andreou Havlátovou Rajczyovovu,
advokátkou so sídlom v Košiciach, Žižkova 6, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaniach žalobcu
a žalovaných v 3. a 4.rade proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 30C/87/20008-489 zo dňa

9.6.2016 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.
Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom nepripustil zmenu žaloby
navrhnutú žalobcom podaním zo dňa 26.01.2010, doručeným súdu 28.01.2010 a nepripustil ani zmenu
žaloby navrhnutú žalobcom podaním zo dňa 19.11.2014, doručeným súdu 20.11.2014 a žalobu voči
všetkým žalovaným zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.

2. Súd rozhodol o žalobe žalobcu na určenie vlastníckeho práva nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú.
O., obec I. - W., okres I. IV, ktorá je vedená Správou katastra Košice na liste vlastníctva č. XXXXX ako byt
č. XXX, nachádzajúci sa na XX. poschodí bytového domu súp. č. XXXX, vchod č. 3, o výmere 36,61 m2,
na ulici T. č. X v I., bytový dom postavený na parc. č. XXXX/XX o výmere 626 m2 a parc. č. XXXX/XX o
výmere 626 m2, spoluvlastníckeho podielu 33/10000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
bytového domu súp. číslo XXXX, ako aj spoluvlastníckeho podielu pozemku vo výške 33/10000 a to
k parcelám č.F./XX a č. 2XXX/XX.

3. Svoju žalobu žalobca odôvodnil tým, že ako dlžník uzavrel so žalovaným v 1. rade ako veriteľom
dňa 27.12.2005 zmluvu o pôžičke na sumu 170.000,- Sk, ktorú sa zaviazal vrátiť do 23.05.2006 a
to tak, že do 23.01.2006 mu vráti sumu 10.000,- Sk, do 23.02.2006 10.000,- Sk, do 23.03.2006
10.000,- Sk, do 23.04.2006 10.000,- Sk a do 23.05.2006 130.000,- Sk. V skutočnosti sa však dohodli
tak, že pôžička bola iba v sume 120.000,- Sk a rozdiel medzi uvedenými sumami (120.000,-Sk a
170.000,- Sk), mal byť úrokom za poskytnutie pôžičky. Žalobcovi však zo strany žalovaného v 1.

rade neboli odovzdané finančné prostriedky dohodnuté v zmluve o pôžičke, pretože pred vianočnými
sviatkami mu žalovaný v 1. rade poskytol len 20.000,- Sk a po vianočných sviatkoch 30.000,-
Sk. Uviedol tiež, že so žalovaným v 1.rade dňa 27.12.2005 zároveň uzavreli zmluvu o zabezpečení
záväzku prevodom práva na zabezpečenie tejto pohľadávky a to prevodom vlastníckeho práva knehnuteľnosti predmetného bytu na T. č. X v I. s príslušenstvom. Podľa tejto zmluvy, ak nedôjde k
splneniu záväzku v dohodnutom termíne splatnosti, stáva sa veriteľ vlastníkom predmetu zabezpečenia.
Žalobca tvrdil, že sa bezúspešne domáhal u žalovaného v 1.rade vydania rovnopisu zmluvy o pôžičke

a zmluvy o zabezpečení prevodu práva, preto nahliadol do týchto dokumentov na Správe katastra
Košice a zistil, že sa tam nachádza zmluva o pôžičke so sumou pôžičky 430.000,- Sk a nie 170.000,-
Sk, preto podal trestné oznámenie. Poukázal ďalej na to, že Správe katastra Košice bola doručená
zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva a to návrh na povolenie vkladu vlastníckeho práva v
prospech veriteľa dňa 30.12.2005, ktorá konanie o návrhu zastavila a toto jej rozhodnutie bolo potvrdené

rozhodnutím Správy katastra Košice v dôsledku odvolania žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade
napriek tomu, že vedel, že žalobca nemá záujem na zriadení zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho
práva a že bol vypočutý ako svedok vo veci trestného oznámenia, udelil dňa 30.05.2006 plnomocenstvo
Y.. W. D., aj na podpísanie zmlúv o zabezpečení záväzku prevodom práva, k uznaniu podpisu za vlastný
ale došlo až dňa 16.08.2006. Na základe uvedeného plnomocenstva preto nemohol Y.. W. D. konať za
žalobcu, za ktorého podpísal dodatok k zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva, ako aj návrh

na vklad vlastníckeho práva. Toto plnomocenstvo udelené Y.. W. D. žalovaným v 1. rade podľa žalobcu
bolo v rozpore s ustanovením § 33a písm. a) a § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, preto je neplatné.
Samotný dodatok zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z 30.05.2006 je podľa neho neplatný,
pretože osoba konajúca za žalobcu na tento úkon nikdy nebola oprávnenou osobou. Katastrálny úrad
v Košiciach na základe opätovného návrhu na zápis zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva

rozhodol dňa 10.10.2006 o povolení vkladu, ktoré si osobne prevzal žalovaný v 1. rade a jeho zástupca
Y.. W. D., pričom však vyyhlásenie správcu bytového domu z 04.10.2006 sa netýkalo bytu, ktorý bol
predmetomzmluvyozabezpečovacom práve,alecelkominéhobytu,bolonepravdivéasfalšované,lebo
správca predmetného bytu prehlásil, že na byt, ktorý je premetom zmluvy o zabezpečovacom prevode
práva nikdy nebolo vydané prehlásenie správcu bytového domu. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaným

v 1. rade mu bol zrušený trvalý pobyt, žije v neustálom strachu a napätí, čo mu prinesie ďalší deň a
pritom uhrádzal všetky náklady spojené s užívaním bytu správcovi bytu - Byty servis s.r.o., Gemerská
3, Košice.

4.Súdprvejinštancievodôvodnenírozsudkuuviedol,ževpriebehukonaniabolorozhodnutéajonávrhu

žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorom rozhodol uznesením č.k. 30 C/ 87/2008-95
z 9.03.2009, ktorým zakázal W.. M. O. nakladať, scudziť a zaťažiť nehnuteľnosť - predmetný byt s
príslušenstvom do právoplatného rozhodnutia v konaní vo veci samej o určenie vlastníckeho práva.

5. V priebehu konania okresný súd uznesením č.k. 30 C 87/2008-106 z 19.08.2009 pripustil, aby do

konania popri žalovanom v 1.rade ako ďalší účastník pristúpil žalovaný v 2.rade a uznesením č.k.
20C/87/2008-313 z 19.12.2014 pripustil do konania ďalších žalovaných a to v 3. a v 4.rade.

6. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil - z výpovede žalobcu - že finančné prostriedky
potreboval pre svoju priateľku A. I., ktorá mala zabezpečiť osoby, ktoré by túto pôžičku poskytli, išlo

o 120.000,-Sk. Sprostredkovateľom bol R. B., ktorý prezentoval podmienky pôžičky, pričom s týmito
podmienkami sám žalobca s A. I. aj súhlasil. Nasledujúci deň 27.12.2005 sa stretli na daňovom úrade,
pretožežalobcamalnedoplatkynadaniachvsume30.000,-Sk,ktorýdlhsatamajvyplatilzposkytnutých
prostriedkov, následne spolu išli na Mestský úrad Mestskú časť Košice-Juh, kde podpísal písomnosti a
tam bol overený aj jeho podpis. Tvrdil, že si prečítal tak zmluvu o pôžičke, ako i zmluvu o zabezpečení

pohľadávky prevodom práva a tvrdil, že na obidvoch listinách bola uvedená suma 170.000,-Sk, avšak
peniaze od žalovaného v 1.rade nedostal, pretože tieto mala dostať A. I.. Žalobca mal nedoplatok aj na
byte istinu 30.000,-Sk, ktorá suma sa mala navyšovať, a preto podpísal príjmový doklad bez uvedenia
sumy žalovanému v 1.rade a odišiel do práce. Následne okolo 15.1.2006, keď sa vrátil z práce zo Žiliny
išiel zistiť, či dlh na byte bol vyplatený a na správe katastra zistil, že ako už uviedol v žalobe v zmluve o

pôžičke bola uvedená suma 430.000,-Sk. Tvrdil, že riadne vyrovnal dlh na bytovom družstve, ale až v
januári 2007 zistil, že už nie je vlastníkom bytu a že k prevodu vlastníctva došlo cez štyri plnomocenstvá,
ktoré ani jedno nepodpísal. Len v decembri 2005 podpísal A. I. plnomocenstvo, že môže narábať s
bytom. Uviedol tiež, že prostredníctvom A. I. mu bola odovzdaná dňa 23.12.2005 suma 20.000,-Sk, dňa
27. alebo 28.12.2005 suma 30.000,-Sk a 50.000,-Sk, spolu so sumou na daňovom úrade, čo je 81.325,-

Sk a ďalších 20.000,-Sk mal dať podľa telefonického dohovoru so žalovaným v 1.rade tento A. I., s čím
žalobca súhlasil.7. Žalovaný v 1.rade potvrdil, že sa poznal s A. I., ktorá ho oslovila ohľadne pôžičky s tým, že sama
mala zabezpečený znalecký posudok na hodnotu predmetného bytu, pričom tento byt bol ohodnotený
na 467.000,-Sk. A. I. mu predložila plnomocenstvo, podľa ktorého bola oprávnená disponovať s bytom,

potrebovala 170.000,-Sk, aby vyrovnala dlhy a aby byt mohla zachrániť. Keďže A. I. v tom čase nemala
plnomocenstvo aj na prevzatie peňazí a následne sa dohodli na sume 430.000,-Sk s tým, že bude
vyplatený dlh správcovskej spoločnosti a dlh na daňovom úrade, pripravili sa zmluvy, bol prítomný aj
žalobca a po prečítaní zmlúv ich podpísal na Mestskom úrade Mestská časť Košice Juh. Peniaze, ktoré
sú v zmluve uvedené žalobca dostal, žalovaný v 1. rade mu údajne túto sumu vyplatil. V tom čase bol

spísaná aj dohoda o plnomocenstve, kde žalovaného v 1. rade splnomocnila A. I., ktoré podpisy sa
overili u notára. Následne mu A. I. priniesla poštový peňažný poukaz o zaplatení dane a doklad o tom, že
bol vyplatený nedoplatok u správcu domu a keďže však nedošlo k úhrade celej dlžnej sumy nedoplatku,
viedlo to k zastaveniu konania o povolení vkladu. Žalovaný v 2. rade uviedol, že byt kúpil od žalovaného
v 1. rade za kúpnu cenu 450.000,- Sk pre priateľku a že nemal vedomosť o súdnom spore.

8. Žalovaní v 3. a 4. rade zhodne uviedli, že nehnuteľnosť nadobudli od B.. H. O., kúpu bytu im
sprostredkovala realitná kancelária, nemali žiadnu vedomosť o tom, že na byte existujú nejaké ťarchy
ani súdny spor, o čom svedčí aj prehlásenie kupujúcej a list vlastníctva. Byt bol obývateľný v pôvodnom
stave, nejaká rekonštrukcia v byte prebehla.

9. Súd vypočul ako svedkov aj A. I. aj A. D., ako aj B.. H. O. a Y.. H. M.. Vyplynulo z toho, že H. M.,
predmetnýbyt,ktoréhovlastníkombolW..O.nadobudlavdražbe,ktorúzaňurealizovalmanžel,nakoľko
mal jej plnú moc a kúpna cena za predmetný byt bola odovzdaná žalovanému v 1. rade. Svedkyňa
A. I. popisovala okolnosti uzatvárania zmluvy o pôžičke a o zabezpečovacom práve v prevažnej miere
súladne so žalobcom s tým, že poprela svoj podpis na dohode o plnomocenstve.

10. Na základe listinných dôkazov súd prvej inštancie zistil, že uznesením vyšetrovateľa Policajného
zboru, Okresné riaditeľstvo PZ v Košiciach, odbor kriminálnej polície, ČVS : ORP-1246/4-OJP-KE-2009
zo dňa 15.6.2009 bolo začaté trestné stíhanie za prečin podvodu podľa § 221 odsek 1, 2 Trestného
zákona, pretože doposiaľ neznámy páchateľ uzavrel dňa 27.12.2005 zmluvu o pôžičke na sumu

170.000,- Sk s B. M. so záložným právom na byt na ulici T. č. X v I., na základe, ktorej ale skutočne
poskytol pôžičku len vo výške 81.325,- Sk B. M., zvyšnú časť sumy doposiaľ nevyplatil a následne
vymenil prvú stranu tejto zmluvy s uvedením pôžičky na sumu 430.000,- Sk, ktorú predložil ako pravú
spolu s návrhom na vklad do katastra nehnuteľností za účelom prepisu predmetného bytu na T.
č. X v I.. Pre nedostatky v konaní bolo katastrálne konanie prerušené a neskôr zastavené, ale po

odstránení týchto nedostatkov na základe sfalšovaných splnomocnení zo dňa 16.8.2006 bol prepis
bytu uskutočnený z B. M. na Y.. T. M., čím B. M. bola spôsobená škoda 700.000,- Sk. Z uznesenia
vyšetrovateľazodňa 22.08.2006,ktorénadobudloprávoplatnosťdňa26.8.2006zistil,žebolozastavené
trestné stíhanie, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, že znaleckým
posudkom Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru bolo preukázané, že podpis Y.. A.

I. v osvedčovacej knihe notárskeho úradu JUDr. Daniely Kováčovej zo dňa 27.12.2005 pod por. číslom
O 1092752/2005 je podpisom Y.. A. I., a že podpis B. M. v tejto osvedčovacej knihe MÚ Mestská časť
Košice Juh zo dňa 27.12.2005 je podpisom B. M., a že svedok R. B. odmietol vypovedať k okolnostiam
skutku, taktiež že o týchto okolnostiach skutku odmietol vypovedať aj T. M..

11. Súd vec právne posúdil podľa ust. § 3 ods. 1, § 22 ods. 1,2, § 23 ods. 1, § 24 ods. 1, § 31, § 33a
ods. 1, § 39 a § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom v prvom rade posudzoval platnosť dohody o
plnomocenstve, ktorou A. I. ako splnomocniteľka splnomocnila splnomocnenca - žalovaného v 1. rade
okrem iného na uskutočnenie všetkých právnych úkonov, vrátane podpisu kúpnych zmlúv, prevzatia
kúpnej zmluvy, ako aj na oprávnenie udeliť plnomocenstvo tretím osobám. Dospel k záveru, že táto

dohoda bola uzatvorená v rozpore s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže zastupovať žalobcu
ako dlžníka nemôže jeho veriteľ z dôvodu priameho rozporu ich záujmov. Splnomocniteľka A. I. totiž
priamo vytvorila tento rozpor záujmov pôvodného veriteľa (žalobcu), ktorý jej udelil plnomocenstvo a
ona ho udelila práve veriteľovi žalobcu zo zmluvy o pôžičke a zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom
práva, o čom mala riadnu a priamu vedomosť. Vzhľadom na uvedené súd posúdil aj následné právne

úkony vykonané v súvislosti s prevodom vlastníckeho práva, a to na základe dohody o plnomocenstve
medzi žalovaným v 1. rade ako splnomocniteľom a Y.. W. D. ako splnomocnencom, uzavretej 30.5.2006,
na základe ktorého uzatvoril W. D. v zastúpení žalobcu dodatok ku zmluve o zabezpečení záväzku
prevodom práva za neplatné právne úkony pre rozpor s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, lebo svojímúčelom odporujú zákonu. V tejto súvislosti ďalší právny úkon týkajúci sa prevodu vlastníctva bytu zo
žalovaného v 1. rade na žalovaného v 2. rade na základe kúpnej zmluvy zo dňa 29.7.2008 je tiež
absolútne neplatným právnym úkonom (nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má).

12. Ďalší prechod vlastníckeho práva na Y.. H. M. udelením príklepu podľa osvedčenia o vykonaní
dražby v zmysle § 20 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov na
základe notárskej zápisnice nemôže požívať právnu ochranu, pretože pri výkone dražby mala dražobná
spoločnosť priamu vedomosť o existencii súdneho sporu na súde, vrátane nariadeného predbežného

opatrenia, čo vyplýva z jej žiadosti, ktorú súdu adresovala, a preto aj toto nadobudnutie vlastníckeho
práva je v rozpore s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, ide o absolútne neplatný právny úkon, pretože
obchádza zákon.

13. Nepochybne aj následný prevod vlastníctva bytu zmluvou o prevode vlastníctva bytu medzi Y.. H.
M. ako predávajúcou a B.. H. O. ako kupujúcou nemôže požívať súdnu ochranu, pretože tiež svojím

obsahom odporuje zákonu, keďže nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má.

14. Vzhľadom k tomu, že následne došlo k ďalšiemu prevodu predmetného bytu z B.. H. O. na
žalovaných v 3. a 4. rade, súd sa už bližšie nezaoberal zisťovaním vedomosti svedkyne Y.. H. M. a B..
H. O. ohľadne právnych vád bytu, aj keď z okolností týkajúcich sa prevodu možno vyvodiť nevedomosť,

resp. neexistenciu prirodzenej opatrnosti pri nadobúdaní vlastníctva, keďže medzi nadobúdateľmi a
prevádzajúcimi existoval príbuzenský vzťah, vrátane vzájomného zastupovania.

15.Napriekvšetkýmtýmtoskutočnostiamsúdvšakžalobužalobcuvočižalovanýmv1.a2.radezamietol
vovzťahukpetituuplatňovanémuvkonanízdôvodunedostatkupasívnejlegitimácie,keďžetítožalovaní

nie sú subjektmi, voči ktorým by mal súd vysloviť výrok petitu tak, ako bol žalovaný. Medzi žalobcom a
žalovanými v 1. a 2. rade v súčasnosti neexistuje žiaden právny vzťah, z ktorého pre žalobcu vyplývajú
práva vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade, keďže už nie sú vlastníkmi bytu.

16. Súd však nevyhovel žalobe žalobcu ani vo vzťahu k žalovaným v 3. a 4. rade, pretože výkon

práv žalobcu by v tomto prípade nebol v súlade s dobrými mravmi. Ustanovenie § 3 Občianskeho
zákonníka vykladal tak, že vo vzťahu k tomuto prípadu možno ochranu vlastníckeho práva vlastníka -
žalobcu, ktorá je zaručovaná zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než sám má“, možno prelomiť
dobrou vierou nadobúdateľa, aj keď celkom výnimočne, pretože je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé,
že nadobúdatelia - žalovaní v 3. a 4. rade boli pri nadobudnutí predmetného bytu s príslušenstvom

dobromyseľní. Žalovaní v 3. a 4. rade pri nadobúdaní vlastníckeho práva k predmetnému bytu ako
kupujúciodB..H.O.akopredávajúcej,nemalianemohlimaťvedomosťožiadnychskutočnostiach,ktoré
by mali vplyv na nadobudnutie ich vlastníckeho práva, pretože kúpu realizovala realitná kancelária a títo
žalovaní vychádzali z hodnoverných údajov v katastri nehnuteľností a aj kúpna cena bola primeraná.
Zo strany týchto žalovaných nebolo sporné ani to, že keď získali byt do vlastníctva, nemali vedomosť

ani o existencii žiadneho súdneho sporu. Ak by súd vyhovel žalobe žalobcu, vznikla by výrazná
nespravodlivosť medzi účastníkmi konania a žalovaní v 3. a 4. rade sa totiž v súčasnosti len s ťažkosťami
by mohli domôcť ochrany svojich práv, a to vrátenia zaplatenej kúpnej ceny, ktorú reálne vynaložili na
nadobudnutie vlastníctva bytu, ako aj sumy jeho zhodnotenia. Je tiež nepochybné, že súčasná hodnota
nehnuteľnosti po realizácii jej úprav, ktorá je v užívaní žalovaných v 3. a 4. rade, je vo výraznom

nepomere k hodnote nehnuteľnosti z roku 2005. Žalobca, resp. A. I. ako jeho splnomocnenkyňa pritom
určité finančné prostriedky v roku 2005 už aj dostali. Vo vzťahu k predmetu konania záverom súd uviedol,
že nepokladal za nutné vykonávať bližšie dokazovanie v smere zistenia sumy poskytnutej pôžičky
žalobcovi zo strany žalovaného v 1. rade, keďže táto skutočnosť by žiadnym spôsobom nemala vplyv
na rozhodnutie vo veci samej. Je však nepochybné, že žalobcovi, ako aj svedkyni A. I. boli zo strany

žalovaného v 1. rade určité peniaze odovzdané, suma poskytnutých peňažných prostriedkov je dokonca
preukázaná aj písomným dokladom, a to aj napriek výpovediam žalobcu a svedkyne A. I..

17. O trovách konania rozhodol súd za použitia ust. § 150 ods. 1 veta prvá O.s.p. a z dôvodov
hodných osobitného zreteľa náhradu trov konania úspešným účastníkom nepriznal. Tieto dôvody hodné

osobitného zreteľa pritom spočívajú v okolnostiach na strane žalobcu, ktorý sa domáhal svojich nárokov,
ktoré súviseli priamo s konaním žalovaného v 1. rade, s konaním aj žalovaného v 2. rade, na základe
ktorých došlo k strate jeho vlastníckeho práva, ale zároveň prihliadol na úspech žalovaných v 3. a 4.
rade, pričom sa stali účastníkmi konania až následne po nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetukonania, kedy bol žalobca povinný rozšíriť okruh účastníkov konania. Prihliadol ale aj na majetkové
pomery žalobcu, ktorý z dôvodu neúspechu v konaní stratil vlastnícke právo k bytu a náhrada trov
konania by výrazným spôsobom zasiahla do jeho majetkovej sféry.

18. Proti rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej
inštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamajehorozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa so záverom prvostupňového súdu o
tom,žesúsplnenévýnimočnépodmienkyprerozhodnutiesúdu,ktorýmbybolaprelomenázásada„nikto

nemôže previesť viac práv, než sám má“. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.2.2013
sp.zn. 6 Cdo/71/2011 s tým, že o dobrú vieru pôjde len vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani
pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu
požadovať, nemal a nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako
nositeľ určitého práva zapísaný v katastri nehnuteľnosti, takéto právo nesvedčí. Poukazoval na to, že
MUDr. H. O. nadobudla predmetnú nehnuteľnosť 22.8.2013 a žalovaní s ňou podpísali kúpnu zmluvu

dňa 20.11.2013, teda ani tri mesiace po tom, ako nadobudla vlastnícke právo. Byt nadobudli za kúpnu
cenu 42.000 €, pričom hodnota bytu už v tom čase bola vyššia ako 50.000 €, o čom ako dôkaz predložil
ponukurealitnejkancelárienaobdobnýbytvtejistejlokalite.Žalovanív3.a4.radepretomohlivzhľadom
na nízku kúpnu cenu predmetného bytu a rýchly predaj bytu po nadobudnutí vlastníckeho práva B..
O. mať dôvodné pochybnosti o tom, že niečo nie je v poriadku. Nesúhlasil ani s ďalšími závermi súdu

ohľadom poskytnutia ochrany žalovaným v 3. a 4. rade, ktorí by v prípade neúspechu v tomto konaní
by sa len s ťažkosťami mohli domôcť svojich práv. Je totiž nespravodlivé vo vzťahu k nemu, keď takto
nehodnotil jeho situáciu súd prvej inštancie. Je bezdomovcom, nemá strechu nad hlavou, býva len u
známej, ktorá ho prichýlila za určité protislužby ako je úprava a údržba na dome a občas vykonanie
nákupu potravín. Žalovaní v 3. a 4.rade sú však vlastníkmi aj ďalšieho bytu na ul. M. v I., o čom predložil

ako dôkaz výpis z listu vlastníctva č. XXXXX a teda ich situácia nie je taká nepriaznivá ako ju prezentovali
pred súdom. Z dokazovania tiež vyplynulo, že žalovaní v 3. a 4.rade robili úpravy na predmetnom byte
ešte pred podpisom kúpnej zmluvy, t.j. ešte predtým ako byt kúpili, a preto by sa ani nemali dôvod
domáhaťvráteniabezdôvodnéhoobohateniatitulomzhodnoteniabytu.Navrhol,abyodvolacísúdzmenil
napadnutý rozsudok tak, že ho určí za výlučného vlastníka predmetného bytu s príslušenstvom, zmluvu

o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 27.12.2005 spolu s dodatkom určí za neplatnú a zaviaže
žalovaných v 3. a 4.rade povinnosťou spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania vrátane
trov odvolacieho konania.

19. Proti výroku rozsudku o náhrade trov konania podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní v 3. a

4.rade z dôvodu podľa § 205 ods.2 písm. a/ až f/ O.s.p. s tým, že rozhodnutie v tomto rozsahu považujú
za nepreskúmateľné, nepresvedčivé, nedostatočne odôvodnené a vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Napriek tomu, že súd prvej inštancie vyslovil zodpovednosť žalovaných v 1. a 2.rade a
vyslovilnepochybnúdobromyseľnosťžalovanýchv3.a4.radeaprihliadolnamajetkovépomeryžalobcu,
žiadny z uvedených dôvodov pri rozhodovaní o náhrade trov konania s použitím § 150 O.s.p. nijako

bližšie nerozviedol. Odôvodnením tohto výroku rozsudku bolo teda porušené právo žalovaných v 3. a
4.rade na spravodlivý proces v zmysle zaužívanej ustálenej judikatúry ESĽP. Pokiaľ videl súd dôvody
hodné osobitného zreteľa v zodpovednosti žalovaných v 1. a 2.rade, nie je zrejmé, z akého dôvodu sa
nezaoberal minimálne vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách aj prípadnou spoluzodpovednosťou žalobcu,
ktorá s ohľadom na jeho minimálne nezodpovedné a nedbalé správanie v mnohých ohľadoch je bez

akýchkoľvek pochybností daná a v konaní preukázaná. Rovnako nie je zrejmé, prečo súd s prihliadnutím
na zodpovednosť žalovaných v 1. a 2.rade, ktorú v odôvodnení rozsudku vyslovil, nepriznal náhradu trov
len týmto žalovaným. Je nutné konštatovať, že zo všetkých účastníkov konania sú v konečnom dôsledku
práve žalovaní v 3. a 4.rade jediní, ktorí postupovali po celý čas nielen v dobrej viere či dobromyseľne,
ale aj s maximálnou opatrnosťou a zodpovednosťou a to nielen s dôverou ku verejnej, štátom vedenej

evidencii, navyše si údaje ako aj vecnú a právnu čistotu predmetného bytu výslovne overovali tak u
realitnej kancelárie ako aj u predávajúcej MUDr. O., boli ubezpečení, že všetko je v poriadku a nemali
dôvod týmto osobám nedôverovať. Zo všetkých účastníkov sú to jedine žalovaní v 3. a 4.rade, ktorí
sa úplne nevinne dostali do postavenia dlhodobo trvajúcej nielen právnej neistoty a pocitu ohrozenia,
ba až zúfalstva z ich situácie, práve v dôsledku minimálne nedbalého postupu žalobcu. Preto by bolo

minimálne nespravodlivé, aby za daného stavu znášali trovy konania sami. Tiež absentujú v odôvodnení
tohtovýrokurozhodnutiaúvahyomožnompriznanínáhradytrovkonaniačoilenčiastočnom.Všeobecne
k aplikácii ust. § 150 OSP poukázali odvolatelia na výnimočný charakter použitia tohto ustanovenia,
odôvodnenie by malo byť precízne, aby boli v konaní bezpečne preukázané skutočnosti, na základektorých je toto ustanovenie aplikované. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto
časti zmenil tak, že prizná žalovaným v 3. a 4.rade náhradu všetkých trov konania vrátane konania
odvolacieho, prípadne, že v napadnutej časti rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

20. K podanému odvolaniu zo strany žalobcu sa vyjadrili žalovaní v 3. a 4.rade písomne s tým,
že rozhodnutie vo vzťahu k jeho prvým trom výrokom považujú za správne a plne zodpovedajúce
vykonaným dôkazom. Poukázali na to, že z obsahu spisu a jednotlivých písomných dôkazov, ale

aj výpovedi svedkov bolo nepochybne preukázané, že žalovaní v 3. a 4.rade nemali žiadnu ani
len najmenšiu pochybnosť alebo akúkoľvek indíciu, že byt je predmetom súdneho sporu alebo na
ňom existuje nejaký právny problém. Kúpu realizovali prostredníctvom realitnej kancelárie, osoba
predávajúcej MUDr. H. O. pôsobila vzhľadom na vek, vzdelanie, postavenie aj vystupovanie nanajvýš
dôveryhodne a cena bytu bola adekvátna jeho stavu, lebo bol po čiastočnej rekonštrukcii a ďalšiu
rekonštrukciu a úpravy v hodnote niekoľko tisíc eur realizovali už žalovaní v 3. a 4.rade. Cena

zodpovedala aj tomu, že predmetný byt sa nachádza na najvyššom poschodí bytového domu, teda pod
strechou, s čím je spojený významný diskomfort prehrievania bytu, ale aj riziká zatekania zo strechy,
či výpadok výťahu a pod. Cena bytu podľa žalovaných v 3. a 4.rade bola nepochybne primeraná
aj v súvislosti s nedávno prebehnutou dražbou, na základe ktorej predmetný byt Y.. H. M. kúpila za
kúpnu cenu 31.350 € a pokiaľ by táto cena bola vyššia, iste by prejavili záujem o tento byt napr.

realitné kancelárie. Cena bola hradená žalovanými v 3. a 4.rade v plnej výške prostredníctvom dodnes
splácaného úveru poskytnutého Tatrabankou, a.s., ktorá rovnako nevyhodnotila predmetný prípad za
akýkoľvek rizikový alebo výnimočný. Pripomenuli, že žalobca na rozdiel od nich si zrejme od pochybných
osôb za nanajvýš pochybných okolností požičiaval peniaze na úhradu svojich vysokých dlhov, všetky
okolnosti tejto pôžičky ako aj ručenia boli minimálne neštandardné a za podmienok, ktoré navyše

obchádzali zákon. Apelovanie žalobcom na súd, aby zohľadnil skutočnosť, že je bezdomovec, ktorý
býva len u známej, pôsobí vo vzťahu k nim rovnako absurdne, pretože oni boli vtiahnutí do sporu bez
akéhokoľvek čo i najmenšieho pričinenia alebo možnosti vyhnúť sa mu. V súvislosti s argumentáciou, že
sú vlastníkmi ďalšieho bytu a že ich situácia nie je taká ako tvrdili pred súdom, je tiež neopodstatnené.
To, že si boli nútení kúpiť ďalší byt je opäť dôsledkom žalobcovej nezodpovednosti, pretože žalovaní

v 3. a 4.rade sú vo veku, kedy majú takpovediac najvyšší čas založiť si rodinu, majú maximálne
zodpovedný prístup k životu a nedovolia si o rodine uvažovať bez toho, aby najprv pre ňu vytvorili vhodné
zázemie. Vďaka prístupu žalobcu, ale aj žalovaných v 1. a 2.rade sa ich pôvodný bytový problém stal
opäť aktuálnym, dostali sa do stavu neistoty a túto situáciu riešili kúpou ďalšieho bytu, avšak opäť z
úverových prostriedkov, čo spôsobilo, že ich splátky a úhrady spojené s užívaním a vlastníctvom bytu

sa zdvojnásobili a ich finančná situácia je neúnosná. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
žalobcom ako vecne správny (okrem výroku o trovách konania) potvrdil.

21. Žalobca i žalovaní v 3. a 4. rade podávali odvolanie v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30.6.2016) a odvolací súd vec prejednával v čase

účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016).

22. Podľa ust. § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa
ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd spor prejednal na základe podaných odvolaní podľa
ust. § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) bez nariadenia pojednávania. Po konštatovaní,
že odvolania boli podané včas a oprávnenými osobami, preskúmal napadnuté výroky rozsudku (t.j.

okrem výrokov o nepripustení zmien žaloby), ako aj konanie, ktoré rozsudku predchádzalo v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 CSP a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné. Rozsudok bol
verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26. októbra 2017, pričom verejné vyhlásenie bolo
v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP riadne oznámené.

24. Žalobca použil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p., platného a účinného v
čase podania odvolania, za súčasne platnej právnej úpravy, ide o odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1
písm. f/, h/ CSP. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v
nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súdberie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom

na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii
práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny

právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

25.V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
Rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli
za konania najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, že
by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité
zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil
skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny

právny záver. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne
odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (teraz § 220 ods. 2 CSP).

26. Odvolacie námietky žalobcu boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa
s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní

neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého výroku rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne správny
potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

27. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré je vyčerpávajúce,
preto na neho v plnom rozsahu odkazuje. Na doplnenie odôvodnenia a pre zvýraznenie správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:

28. Žalobca v odvolaní nenamietal správnosť napadnutého rozsudku v časti, v ktorej súd prvej inštancie
zamietol žalobu proti žalovaným v 1. a 2. rade ako osobám, ktoré v tomto spore nie sú vecne pasívne
legitimovanými. Jeho odvolanie smerovalo proti záveru súdu vo vzťahu k žalovaným v 3. a 4. rade.
Odvolací súd však záver súdu prvej inštancie považuje za správny a poukazuje na Nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, zo záveru ktorého vyplýva, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej

ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie
práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej
kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej
viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho
práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t.j. nikto

nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z
obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať
všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho
rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože
tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list

vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom ) konaní.

29. Posudzovaný prípad je podľa názoru odvolacieho súdu typickým praktickým prípadom, pri
rozhodovaní ktorého je potrebné postupovať podľa vyššie uvedeného nálezu. Žalobca postupoval pri
nakladaní s bytom, pri požičiavaní peňazí na úhradu dlhov, pri udeľovaní plnomocenstva minimálne

neopatrne, dá sa povedať, že až nezodpovedne. Všetky úkony, ktoré napokon viedli k strate jeho
vlastníckeho práva k bytu s prísl., nemohli byť žalovaným v 3. a 4. rade známe a títo žalovaní ani pri
najvyššej opatrnosti pri kúpe nehnuteľnosti od vlastníčky, ktorá byt nadobudla v dražbe, pričom išlo
o nehnuteľnosť, na ktorej podľa dostupných údajov neviazla žiadna ťarcha, nemohli mať pochybnostio právnej čistote predmetu kúpy, ich dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníckeho práva nemožno
spochybniť a to ani v súvislosti s cenou bytu a prípadnými úpravami pred formálnym prechodom
vlastníckeho práva zápisom do katastra nehnuteľností.

30. Žalovaní v 3. a 4. rade v odvolaní proti štvrtému výroku rozsudku (o trovách konania) uviedli odvolací
dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p., z odôvodnenia odvolania však vyplýva dôvod
podľa písm. a/ tohto ustanovenia v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.. V súčasnosti ide o dôvod v
ustanovení § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a zahŕňa predovšetkým právo na prístup
k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, na zákonného sudcu, na prejednanie sporu v primeranej
lehote, na poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, navrhovať dôkazy,
vyjadrovať s ak nim, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na jeho preskúmanie, atď.. Porušenie
akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu, o naplnenie

odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný
postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá odôvodní záver
o tom, že konanie sa nejaví ako spravodlivé.

31. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú
aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktómosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a
po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§157 ods. 2) musí
vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov argumentácii obsiahnutej

v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II.

ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07.

32. Žalovaní v 3. a 4. rade tvrdli, že odôvodnenie výroku rozsudku o trovách konania je nepreskúmateľné

a nepresvedčivé. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené
kritériá pre odôvodnenie rozhodnutí podľa vtedy účinného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. (teraz 220
ods. 2 CSP), a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie napadnutého výroku
rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia a následnosti jednotlivých častí odôvodnenia
a ich obsahová (materiálna) náplň, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť a všeobecnú interpretačnú

presvedčivosť. Súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré úspešným žalovaným
v 3. a 4. rade za použitia ustanovenia § 150 O.s.p. náhradu trov konania nepriznal. Napriek úspechu
žalovaných v spore aj odvolací súd vzhliada okolnosti prípadu ako výnimočné, pričom uvedení žalovaní
nepreukázali, že sa nachádzajú v takej finančnej situácii, že by nepriznanie náhrady trov konania im
spôsobilo výraznú ujmu. V súvislosti s namietaním, že práve zavinenie žalovaných v 1. a 2. rade, ktoré

súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku konštatoval sa malo odraziť na výroku o náhrade trov konania
je vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 3. a 4. rade bez právneho významu.

33. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
vrátane výroku o trovách konania ako vecne správne.

34.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1,2CSP vspojenís
§ 225 ods. 1, za použitia § 257 CSP. Ani jedna zo sporových strán nebola so svojím odvolaním úspešná,
preto im nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Vo vzťahu k úspechu žalovaných v 3.a 4. rade v odvolacom konaní vo veci samej odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie
výroku o náhrade trov konania v prvej inštancii.

35. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).