Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. október 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/13/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113227173
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8113227173.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a

sudkýň JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu Ústav na výkon väzby a Ústav
na výkon trestu odňatia slobody, Kpt. Nálepku 1, 080 01 Prešov, IČO 00738409, proti žalovanému Y.
N., J.. XX.XX.XXXX, G. G. X, XXX XX K., právne zastúpený JUDr. Gabrielou Zelemovou, advokátkou
so sídlom Advokátska kancelária Zelemová & Stankovianská, Heydukova č. 16, 811 08 Bratislava, IČO:
31 761 461, o vypratanie služobného bytu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č. k. 25C/125/2013-365 zo dňa 21.06.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal, aby súd uložil
žalovanému vypratať byt č. X na ulici G. Č.. X v K. na prízemí pozostávajúci zo X izieb, kuchyne a
príslušenstva zamietol. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko žalovaného, výsledky vykonaného dokazovania,
najmä obsah pripojených listinných dôkazov, ktoré špecifikoval, na právny záver odvolacieho súdu

vyplývajúci z uznesenia č.k. 9Co/82/2015-206 zo dňa 02.12.2015, ktorým bol rozsudok súdu prvej
inštancie zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ďalej
poukázal na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov, oboznámením sa s rozsudkom Okresného
súdu Prešov sp.zn. 7C/125/2013 zo dňa 08.01.2015, sp.zn. 12C/249/2013 zo dňa 19.05.2016,
rozsudkami Krajského súdu v Prešove sp.zn. 8Co/96/2015 zo dňa 25.01.2016 v konaní vedenom pod
sp. zn. 7C/125/2013 na Okresnom súde Prešov a sp.zn. 13Co/113/2016 zo dňa 10.04.2018 v konaní
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 12C/249/2013 a uviedol, že žalovaný pracoval pre

žalobcu ako príslušník zboru väzenskej justičnej stráže. Personálnym rozkazom č. XXX riaditeľa Ústavu
na výkon väzby K. zo dňa XX.XX.XXXX bol žalovaný na vlastnú žiadosť uvoľnený zo služobného pomeru
príslušníka zboru väzenskej a justičnej stráže a služobný pomer mu skončil dňom XX.XX.XXXX. V čase,
keď bol žalovaný už príslušníkom zboru väzenskej justičnej stráže, mu bol rozhodnutím Mestského
národného výboru, odbor bytový v K. zo dňa 17.07.1974 pridelený byt na ulici K. M. I. K.. Tento byt
ako jediné obydlie užíval so svojou rodinou v období od 5.8.1974 do 23.11.1992. Následne žalovaný
požiadal o pridelenie väčšieho bytu z dôvodu, že sa mu narodili X deti. V roku XXXX, v čase, keď

bol hospitalizovaný, žalovaného kontaktoval žalobca s tým, že zasadala bytová komisia, ktorá mu
môže prideliť X-izbový byt na G. ulici. Žalovaný uviedol, že s ponukou súhlasí, pričom dostal ústny
rozkaz odovzdať byt, v ktorom býval dovtedy, teda na ulici K.. Vzhľadom na charakter zamestnávateľa
žalovaného, teda systém rozkazov a subordinácií, žalovaný rešpektoval udelený rozkaz a predmetnýbyt odovzdal s tým, že byt na ulici G. vzhľadom k tomu, že ešte nebol plne dokončený, žalovaný sám
svojpomocne dokončoval. Byt na ulici K.Ě. uvoľnil k 23.11.1992. Do tohto bytu ako bytu mestského sa
nasťahoval iný príslušník zboru väzenskej a justičnej stráže Z. S., ktorý podpísal s Mestským bytovým

podnikom K. nájomnú zmluvu dňa 4.12.1992 s účinnosťou od 1.12.1992, ktorý bol prenechaný na
dobu neurčitú. Žalovaný súhlasil s prechodom do bytu na ulici G. za účelom vylepšenia bytovej otázky
a situácie rodiny, keďže predchádzajúci byt bol nevyhovujúci. Nájomná zmluva v čase odovzdania
pôvodného bytu a nasťahovania do bytu na ulici G. spísaná nebola. Bola podpísaná až 2.2.1993 s tým,
že v nájomnej zmluve bolo uvedené, že byt je služobný a jeho užívanie trvá po dobu trvania služobného

pomeru. Vzhľadom k tomu, že situáciu nebolo možné navrátiť do pôvodného stavu, podpísali strany
sporu dňa 3.1.1994 dodatok k nájomnej zmluve, ktorý v bode 1 menil výšku nájomného na sumu 539 Sk,
a v bode 2 dopĺňal článok 12 nájomnej zmluvy, ktorý znie: „Od vymáhania uvoľnenia bytu možno upustiť
v týchto prípadoch, ak: a/ príslušník odpracoval službám ZVJS SR viac ako 15 rokov, b/ príslušníkovi bol
priznaný plný invalidný alebo starobný dôchodok, c/ došlo k úmrtiu príslušníka v čase trvania služobného
pomeru a v byte zostali bývať priami príslušníci rodiny zomrelého.“ Tento doplnok za žalobcu podpisoval

F.. K. S., ktorý bol vypočutý v konaní ako svedok. Po ukončení služobného pomeru bola žalovanému dňa
14.1.2004 daná výpoveď z nájmu. Žalovaný platnosť výpovede nenapadol a výpovedná lehota skončila
dňa 30.4.2004. Následne žalobca niekoľkokrát vyzval žalovaného na vypratanie predmetného bytu, a
to výzvami zo dňa 06.11.2007 a 05.09.2011. Súd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedka F.. K.
S., ktorý podpisoval doplnok k nájomnej zmluve, ktorý uviedol, že pred podpisom nájomnej zmluvy boli

ústne dohodnuté podmienky nájomnej zmluvy. Dĺžka nájmu dohodnutá nebola, resp. bolo dohodnuté, že
nájombudetrvaťajpoukončeníslužobnéhopomeru,aktentoslužobnýpomerpotrváurčitúdobualebov
prípade úmrtia príslušníka zboru väzenskej a justičnej stráže. Neskôr bol uzatvorený aj doplnok a z tohto
dôvodu, aby bolo na papieri to, čo bolo už dohodnuté ústne a tiež z dôvodu, že v tom čase už existovalo
usmernenie generálneho riaditeľstva, ktoré uvádzalo dané skutočnosti. Svedok uviedol, že v tom čase

išlo o revolučné roky, mnohé zákony a usmernenia sa menili a v čase uzatvárania zmluvy nevedel, že
sa jedná o byty služobné. Súd poukázal na obdobné rozhodnutia všeobecného súdu týkajúce sa aj
bytového domu na ul. G. č. X v K., a to v konaní vedenom pod sp.zn. 29C/101/2008, ktorý je v správe
žalobcu vykonávanej na základe zmluvy o prevode správy č. 2/91 a zákona č. 278/1995 Z.z. a bol
nadobudnutý pre účely zabezpečenia rodinného ubytovania príslušníkov ZNV, a teda bytové jednotky

nachádzajúcesavuvedenombytovomdomemajúpovahuslužobnéhobytupodľaust.§1ods.3písm.b)
zákona č. 189/1992. Na základe uvedených skutočností majú byty v bytovom dome povahu služobných
bytov a nájomcom služobného bytu môže byť iba ten, kto vykonáva prácu, na ktorú je nájom viazaný.
Ďalej súd poukázal na to, že žalobca v konaní nepreukázal, aby ponúkol žalovanému konkrétny byt ako
bytovú náhradu a žeby žalovaný túto bytovú náhradu odmietol. Ďalej poukázal na výpoveď svedka K.

S., ktorý uviedol, že bol príslušníkom zboru väzenskej a justičnej stráže u žalobcu. So žalovaným sú
susedia a bývalí kolegovia. Bol mu pridelený byt od zboru. V tom čase sa to chápalo ako služobný byt od
firmy. Kvôli bytu menil aj predchádzajúce zamestnanie. Pôvodne bývali na K. J.. Niekedy v roku 1992 im
bola ponúknutá možnosť presťahovať sa na G. ulicu s tým, že bola odkúpená bytovka. Svedok uviedol,
že ešte váhal či sa tam presťahuje, keďže byt bol v dosť dezolátnom stave, avšak bolo mu naznačené,

že pokiaľ bude váhať tak tento byt nedostane, takže si ho prevzal. Niekedy približne v rovnakom čase
ako sa sťahoval žalovaný, v decembri 1992 sa nasťahoval aj svedok. Svedok si nepamätal podrobnosti
z nájomnej zmluvy. Nevedel, či bola uzatvorená na dobu určitú, avšak bolo mu povedané, že v tomto
byte budú môcť bývať len dokiaľ, pokiaľ bude pre žalobcu pracovať. Ohradil sa voči tomu s tým, že
jeden byt opustili a pán G., tiež príslušník zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorý sa doňho nasťahoval

si tento byt hneď odkúpil. Žiadal preto o nápravu, bolo mu prisľúbené, že sa spíše dodatok, kde budú
podmienky za akých sa nebudú mať povinnosť vysťahovať z bytu ani po ukončení služobného pomeru
uvedené. Svedok tieto podmienky spĺňal. Dodatok vnímal tak, že po splnení podmienok, ktoré spĺňal v
byte, môže ostať aj po skončení služobného pomeru. V čase podpisu zmluvy už v byte býval, zmluvu
podpísal lebo s rodinou nemal kde ísť aj keď s ňou nesúhlasil. Z rozhodnutia o pridelení služobného bytu

zo dňa 3.12.1992 D. G. súd zistil, že ústav zboru väzenskej a justičnej stráže ako služobný byt pridelil D.
G. byt na K. J.. Išlo však o mestský byt, ktorý následne D. G. po ukončení služobného pomeru odkúpil.

Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 685 ods. 1, 3, § 686 ods. 1, 2, § 710, ods. 1, § 711 ods.
1 písm. b), ods. 6 § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1-4, § 4 zákona č. 189/1992 zb. o

úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami v znení účinnom ku
dňu podpisu nájomnej zmluvy (ďalej len zákon č. 189/1992 Zb.) ďalej citoval článok 16 ods. 1, 19
ods. 1, 2 čl. Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, čl. 31 Európskej sociálnej charty na zabezpečenie účinného výkonu práva na ubytovanie auviedol, že považoval za nepochybné, že medzi stranami existoval nájomný vzťah, pretože žalobca
bol prenajímateľom služobného bytu v súlade so zákonom č. 189/1992 Zb. a žalovaný bol nájomcom
tohto bytu počas doby trvania jeho služobného pomeru. Ďalej uviedol, že bolo nepochybne preukázané,

že nájom bytu bol viazaný na existenciu služobného pomeru a po jeho ukončení stratil žalovaný
oprávnenie tento byt užívať. Poukázal na právny záver vyplývajúci z rozhodnutia odvolacieho súdu, ako
aj ďalšie rozhodnutia vo vzťahu k platnosti výpovede, z ktorých záverov súd prvej inštancie vychádzal
z toho, že výpoveď z nájmu bola žalovanému doručená platne. Vo vzťahu k aplikácii ust. § 879c
ods. 2 Občianskeho zákonníka súd uviedol, že bolo preukázané, že obe strany i napriek ukončeniu

služobného pomeru žalovaného vychádzali z dodatku, ktorý bol uzatvorený k zmluve. Žalovaný v byte
naďalej býval a žalobca nepreukázal, žeby mu bol poskytnutý náhradný byt. Žalobca tvrdil, že v prípade
záujmu zo strany žalovaného by mu poskytol pomoc pri vyhľadaní nového bytu. Samotné konanie
ohľadom vypratania bytu začalo až v roku 2013. Akákoľvek aplikácia tohto ustanovenia Občianskeho
zákonníka už neprichádza do úvahy. Napriek preukázaným skutočnostiam, súd žalobe nevyhovel a
priznal žalovanému ochranu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vychádzal z toho, že byt je

jediným obydlím žalovaného a jeho rodiny. Počas trvania služobného pomeru žalovaného u žalobcu, čo
bolo viac ako 33 rokov, bol žalovanému 2-krát poskytnutý služobný byt. Aj keď prvý byt, ktorý žalovaný
užíval a bol mu pridelený ešte v roku 1974, nebol klasickým služobným bytom, tento byt pokiaľ by v
ňom žalovaný ostal bývať aj po roku 1992, by vzhľadom na vykonané dokazovanie prešiel do jeho
vlastníctva, pretože všetky byty, ktoré v tomto roku príslušníci na základe rozkazu opustili a nasťahovali

sa do bytovky na ulici G., prešli do osobného vlastníctva iných príslušníkov, ktorí tieto byty dostali
ako byty služobné hoci charakter služobných bytov už nemali. Ďalej súd prvej inštancie prihliadal aj
na to, aký charakter žalobcu ako zamestnávateľ mal, že bol postavený na princípe subordinácie a
príslušníci žalobcu boli povinní rešpektovať tak ústne, ako aj písomné rozkazy. Žalovaný bol dlhodobo
vedený k tomuto rešpektovaniu rozkazov, tieto rozkazy aj náležite plnil, čo bolo preukázané aj tým,

s akými poctami ukončil služobný pomer. Ďalej súd poukázal na to, že v čase sťahovania sa nebola
k dispozícii písomná nájomná zmluva a žalovaný mal len ústne prísľuby. Inštitút služobného bytu bol
v tom čase ešte málo zaužívaný, prípadne chápaný rôznym spôsobom a žalovaný opúšťal byt, ktorý
mohol užívať na dobu neurčitú. Za tejto situácie došlo k presťahovaniu sa s tým, že do pôvodného
bytu bol nasťahovaný iný príslušník. Následné uzatvorenie nájomnej zmluvy znamenalo pre žalovaného

zistenie, aký charakter má byt a že jeho postavenie ako nájomníka sa v druhom byte podstatne zhoršilo.
Vzhľadom na nezrovnalosť situácie ostal žalovaný v predmetnom byte s tým, že aj s inými príslušníkmi
žiadali určité záruky, že v byte budú môcť ostať aj po ukončení služobného pomeru, tak ako im to
bolo sľúbené pri sťahovaní, čo potvrdil aj svedok F.. S., ktoré snahy vyústili do podpisu dodatku k
nájomnejzmluvy.Hocisažalobcasnažiltvrdiť,žetentododatokniejeprávnezáväzný,dávamumožnosť

pristúpiť alebo nepristúpiť k vyprataniu bytu, súd vychádzal z výpovede svedka p. F.. S., ako aj pokynu
generálneho riaditeľa, ktorý sa taktiež týkal služobných bytov a situácie, za ktorej bol dodatok podpísaný,
ako aj vôle účastníkov, tento dodatok uzatvoriť. Podľa súdu vôľa oboch strán bola taká, že ak sa splnia
podmienky uvedené v dodatku, k vyprataniu sa nepristúpi. Žalovaný predmetný byt bez obáv užíval
naďalej. O tom, že ani zo strany žalobcu nebola enormná snaha získať predmetný byt žalovaného

svedčí aj skutočnosť, že žalobca podal žalobu o vypratanie predmetného bytu po desiatich rokoch od
ukončenia služobného pomeru. Je pravdou, že žalobca 2-krát vyzval žalovaného na vypratanie bytu,
avšak súd bol toho názoru, že tieto výzvy boli len formálne. Tvrdenie žalobcu, že žalobu podal z dôvodu,
žepotrebujebytpreďalšíchpríslušníkovzboruväzenskejajustičnejstrážepodľasúduneobstojí,pretože
za takejto situácie by žalobca pristúpil k vyprataniu krátko po uplynutí výpovednej lehoty. Súd vychádzal

z toho, že žalobca dlhé roky rešpektoval dodatok, ktorý so žalovaným uzatvoril a že žalobu podal až
po kontrole Najvyššieho kontrolného úradu. Ďalej poukázal na to, že vlastník bytu Slovenská republika
rozhodnutímsúduneprídeožiadnyprospech,keďžežalovanýtak,akodoterazajnaďalejriadneuhrádza
všetky platby spojené s užívaním bytu. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný nemal
možnosť zabezpečiť si iný byt, pretože za platnosti vtedajších právnych predpisov nemohol byť súčasne

nájomcom dvoch bytov, aby jeden z nich držal pre prípad, že bude musieť služobný byt opustiť. Taktiež
ani nemohol do svojho vlastníctva zakúpiť iný byt a nemôže si ho zakúpiť ani teraz, vzhľadom na
jeho finančné pomery, keďže je už dôchodcom. Vyhovením žaloby by podľa súdu vznikla neprimeraná
situácia, kedy by sa rodina žalovaného dostala na ulicu a na druhej strane žalobca a štát by mal k
dispozícii služobný byt, ktorý mu desať rokov od ukončenia služobného pomeru žalovaného nechýbal.

Toto konanie by však pre žalovaného a jeho rodinu mohlo privodiť nedozierne následky, fyzické, ako
aj na psychické zdravie a celkové rodinné zázemie. Súd bol toho názoru, že je dôvodné poskytnúť
ochranu týmto záujmom pred záujmom štátu obzvlášť za situácie, kedy štát a žalobca pripustili možnosť
obmedzenia svojho práva aj po ukončení služobného pomeru. Odopretie práva žalobcovi nie je trvalé,alelendočasné.Rozporsdobrýmimravmipredstavujetakékonanie,ktoréjezjavneprávneneprijateľné,
pretože z hľadiska oprávnených záujmov strana spoločnosti je hrubo nevyvážené. Slovenská republika
je viazaná medzinárodnými záväzkami, ako aj ústavou a základnou listinou práv a slobôd a podľa súdu

striktná aplikácia zákona by bola neadekvátna a vôbec by nerešpektovala základné ústavné právo a to
ochranu súkromia, obydlia a rodinného života. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že akákoľvek
osoba, ktorej hrozí zásah do práva na obydlie, by v princípe mala mať možnosť dať si preskúmať
proporcionalitu a odôvodnenosť zásahu nezávislým súdom vo svetle relevantných princípov podľa čl.
8 dohovoru, a to napriek tomu, že podľa vnútroštátneho práva nemá právo bývať v byte (McCann &

Spojené kráľovstvo č. 19009/04, § 50, 13.5.2008). Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že strata obydlia je
najextrémnejšou formou zásahu do práva na rešpektovanie obydlia (rozsudok Ćosić vs. Chorvátsko z
5.6.2009). Takýto stav straty obydlia by hrozil aj v prípade žalovaného a jeho rodine. Súd preto priznal
vyššiu ochranu rodinnému životu, zdraviu a obydliu žalovaného ako právu na vlastníctvo štátu v správe
žalobcu aj s poukazom na to, že toto obmedzenie je len dočasné. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie
žalobuakonedôvodnúzamietol.Vprípade,akbysúdžalobevyhovel,žalovanýbyžiadalbytovúnáhradu

a súd za použitia ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka by nemal možnosť priznať určité právo, ktoré
účastník nemá, ale oprávnenému subjektu vzhľadom na existenciu inštitútu dobrých mravov možno len
jeho právo, resp. výkon jeho oprávnenia odoprieť. Ďalej na záver súd prvej inštancie poukázal na iné
obdobné konania vedené na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/125/2013 a 12C/249/2013 týkajúce
sa rovnakého postavenia žalobcu a žalovaných ako bývalých príslušníkov zboru väzenskej a justičnej

stráže, ktoré sú právoplatne skončené a v ktorých boli žaloby zamietnuté z dôvodu, že vypratanie
žalovaných za rovnakej situácie ako v danej veci by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na
princíp právnej istoty s tým, že zohľadnil dlhodobé bývanie v byte žalovaným.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 262 v spojení s § 255, § 251 a § 257

Civilného sporového poriadku. Uviedol, že žalovaný bol v konaní v spore úspešný, a preto by mu patrila
náhrada trov konania. Súd prvej inštancie z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal nárok na
náhradu trov konania žalovanému z dôvodu, že nárok žalobcu by bol dôvodný pokiaľ by nebolo použité
ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súdu sa javilo nanajvýš nespravodlivé, ak by strana sporu, ktorá
podala dôvodný návrh na súd musela ešte znášať aj nárok na náhradu trov konania druhej strany. Z

tohto dôvodu súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania ani jednej zo strán.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Namietal, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj napadnuté
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na aplikáciu ust. § 205 ods.

2 písm. d), f) Občianskeho súdneho poriadku. Uviedol, že ústava a zákony Slovenskej republiky
zaručujú vlastnícke právo všetkých vlastníkov a má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Napadnuté
rozhodnutie podľa názoru žalobcu vážne zasahuje do výkonu práv žalobcu nakladať so služobným
bytom. Poukázal na okolnosti nasťahovania sa žalovaného do predmetného bytu, ďalej na okolnosti
nadobudnutia bytového domu, v ktorom sa byt nachádza s tým, že podľa jeho názoru zlý výklad pojmov

a neznalosť práva nemôže viesť k doživotnému užívaniu služobného bytu. Dohoda o možnosti upustenia
od uvoľnenia bytu nemôže dávať záruku právnej istoty doživotného nájmu bytu. Poukázal na čl. 20 ods. 1
ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajinérozhodnutievšeobecnéhosúduvovzťahukochranevlastníckeho
práva a zdôraznil, že žalovaný bez právneho dôvodu užíva vec a žalobca je nútený brániť sa inštitútom
vypratania nehnuteľnosti. Ďalej uviedol, že u žalovaného došlo k zmene pomerov oproti stavu v čase

podpísania nájomnej zmluvy, lebo v súčasnosti byt obývajú len dve osoby. Podľa názoru žalobcu, jeho
konanie nie je v rozpore s dobrými mravmi. V spore bolo nepochybne preukázané, že žalobca uplatnil
právo v súlade so zákonom, medzi stranami existoval nájomný vzťah a žalobca bol prenajímateľom
služobného bytu v súlade so zákonom č. 189/1992 Zb. a žalovaný je jeho nájomcom len počas doby
trvania služobného pomeru, pričom nájom bytu bol viazaný na existenciu služobného pomeru a po jeho

ukončení žalovaný stratil oprávnenie tento byt užívať. I napriek týmto zisteniam súd prvej inštancie
žalobe nevyhovel a priznal ochranu žalovanému podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Namietal, že
súd nezohľadnil prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.09.2001, konkrétne § 7, 8, 9 c) ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm.
b) Občianskeho zákonníka, nájomca má len do 5 rokov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona právo

na bytovú náhradu podľa doterajších predpisov. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a určiť, že žalovaný
je povinný vypratať služobný byt č. X nachádzajúci sa v K. na ulici G. č. X prízemie pozostávajúci zo X
izieb, kuchyne a príslušenstva alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.3. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku - výroku o trovách konania odvolanie právna
zástupkyňa žalovaného. Namietala nesprávne skutkové zistenia, ako aj nesprávne právne posúdenie.
Napadnuté rozhodnutie, jeho odôvodnenie považovala za absolútne nepresvedčivé a arbitrárne.

Nesúhlasila s aplikáciou ust. § 257 Civilného sporového poriadku. Poukázala na skutkové okolnosti
danej veci s tým, že uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, ak na rozhodnutí
o trovách konania aplikoval ust. § 257 Civilného sporového poriadku s poukazom na celý komplex
okolností relevantných pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. Okolnosti danej veci obmedzil
len na to, že žalobca podal podľa názoru súdu dôvodnú žalobu a nebyť aplikácie ust. § 3 ods. 1

Občianskeho zákonníka by žalobca bol úspešný. Existenciu doplnku k nájomnej zmluve súd vôbec
nezobral do úvahy, aj keď žalobca pri podaní žaloby opomenul jeho existenciu v písomnom skutkovom
stave uviesť a súd ani neuviedol prečo tak konal a doplnok ignoroval. Žalobca podal na súd žalobu
o vypratanie bytu nerešpektujúc ním uzavretý právny úkon zaručujúci žalovanému, že v byte zostane
bývať aj po skončení služobného pomeru pri splnení dohodnutých podmienok. Bolo preukázané, že o
charaktere bytu sa žalovaný dozvedel až keď podpisoval nájomnú zmluvu, a to keď už v byte býval (cca

3 mesiace). Do bytu sa nasťahoval s tým, že do neho investoval finančné prostriedky čo nebolo v spore
sporné.Poukázalanaskutkovéokolnostitýkajúcesauzatvorenianájomnejzmluvyvrátanejehodoplnku.
Uviedla, že súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím o trovách konania poprel účel, zmysel a
princípy výkladu právnych predpisov v danom prípade ust. § 257 Civilného sporového poriadku v súlade
s ústavnoprávnymi požiadavkami. Poukázala na princíp právnej istoty, ako aj uviedla, že napadnuté

rozhodnutie považuje za arbitrárne. Zdôraznila, že u žalovaného sa nejednalo o neoprávnené užívanie
bytu, pretože doplnkom k nájomnej zmluve bol doplnený článok 12, v ktorom žalobca zabezpečoval
žalovanému ďalšie užívanie bytu aj po skončení nájmu bytu na dobu určitú a žalobca nemal ani dôvod
na vypovedanie nájmu po tom, čo nájom skončil ukončením služobného pomeru žalovaného u žalobcu.
Súd sa náležite nevysporiadal s článkom 12 doplnku k nájomnej zmluve, čím podľa názoru právnej

zástupkyne žalovaného vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania aplikáciou ust. § 257 Civilného
sporového poriadku došlo aj k porušeniu rovnoprávneho postavenia strán sporu. Ďalej namietala, že
napadnuté rozhodnutie v časti výroku o trovách konania je prekvapivé. V obdobnej veci vedenej na
Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/125/2013, ktorá sa týkala nájomníka bytu v bytovom dome na
ulici G. č. X v K., v obdobných skutkových okolností bola priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %

v súlade so zásadou úspechu. Ďalej poukázala na obsah práva na spravodlivý proces, ktorý nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súde alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatnení. Obsahom tohto práva je relevantné konanie súdov, ak je toto konanie v rozpore s procesnými
zásadami porušujúcimi ústavnoprávne princípy. Poukázala na nález ústavného súdu sp.zn. II.ÚS 85/06.
Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na náležité rozhodnutie a odôvodnenie rozhodnutia

súdu. Ďalej poukázala na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej
ust. § 257 Civilného sporového poriadku nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho
voľnú možnosť aplikácie v zmysle svojvôle, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Hranice sudcovskej úvahy sú

dané účelom právnej úpravy o náhrade trov konania s tým, že nepriznanie úspešnému účastníkovi trovy
konania sa pripúšťa len ako výnimka zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok
sporového konania. Navyše namietala, že súd prvej inštancie nevytvoril procesný priestor umožňujúci
stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnej aplikácii tohto ustanovenia. Poukázala na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práve vo veci Čepek proti Českej republike, nálezy ústavného súdu iného

členského štátu, ako aj zdôraznila, že strana sporu má právo explicitne, aby bola vyzvaná a včas
sa vyjadrila k prípadnej aplikácii ust. § 257 Civilného sporového poriadku. Navrhla zrušiť napadnutý
rozsudok o výroku trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konania
a nové rozhodnutie alebo zmeniť napadnutý výrok a úspešnému žalovanému priznať nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že s uplatnenými odvolacími
námietkami nesúhlasí. Poukázal na vážny zásah do výkonu vlastníckeho práva žalobcu, ktorý nemôže
vypratať služobný byt z dôvodu aplikácie ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, momentálne už voči
3 bývalým príslušníkom a 4. konanie sa doposiaľ vedie, ako aj poukázal na iné rozhodnutie v obdobnej

veci, kde náhrada trov konania nebola priznaná v súlade s aplikáciou ust. § 257 Civilného sporového
poriadku.5. Právna zástupkyňa žalovaného v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu vo veci samej uviedla, že
žalobca uplatnil odvolacie dôvody na základe právneho predpisu, ktorý už v čase podania dňa 28.8.2018
neplatil. Ďalej uviedla, že z podaného odvolania vo veci samej nevyplývajú skutočnosti na základe

ktorých vykonaných dôkazov mal súd prvej inštancie dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Poukázala na to, že žalobca podal žalobu na súd skoro po 10 rokoch, zrejme spočiatku rešpektoval
doplnok k nájomnej zmluve, ale pri podaní žaloby ho zamlčal. Žalobca v spore nepreukázal, že by bol
14 rokov sa domáhal vypratania bytu a tiež si zrejme neuvedomil, že žalovaný po skončení služobného
pomeru už žiadne rozkazy nedostával. Vypratanie bytu bolo možnosťou, ktorú zákon priznáva, ak by

nešlo o takúto špecifickú situáciu, a to existenciu doplnku k nájomnej zmluve, ktorý tvorí jeden celok s
nájomnou zmluvou, a teda je dôkazom o existencii prejavenej vôle žalobcu a úmyslu zmluvných strán
ohľadne skutočností, za účelom ktorých súd prvej inštancie vykonal aj dokazovanie. Odkaz žalobcu na
inú obdobnú vec všeobecného súdu podľa názoru právnej zástupkyne žalovaného je právne irelevantné.
Vo vzťahu k veci samej navrhla potvrdiť napadnutý rozsudok.

6. V rámci odvolacej repliky k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného uviedla, že so stanoviskom
žalobcu o jeho plnom úspechu v spore nesúhlasí. Poukázala na to, že v danej veci bolo rozhodné,
že žalobca sa zaviazal k doplnku k nájomnej zmluve, že ponechá žalovaného v služobnom byte
dožiť, teda nebude žiadať byt vypratať, čo je právna skutočnosť a aj s posúdením veci v zmysle
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno hovoriť o uplatnení práva v súlade so zákonom bez

rešpektovania preukázaného skutkového stavu. Navyše dôvody hodné osobitného zreteľa sú na oboch
sporových stranách a tieto neboli súdom prvej inštancie vyhodnotené ako celok. Nie je bezvýznamné,
že žalovanému podpísaním doplnku k nájomnej zmluvy bola poskytnutá právna istota, že k vyprataniu
žalovanéhozbytuposkončeníjehoslužobnéhopomeruzostranyžalobcunedôjde,keďsplnípodmienky
uvedené v doplnku. Existenciu tohto doplnku nie je možné ignorovať a nie je možné ignorovať aj to, čo

týmto právnym úkonom zmluvné strany sledovali a chceli dosiahnuť. Trvala na podanom odvolaní voči
výroku o trovách konania. Opätovne poukázala na rozhodnutie v obdobnej veci vedenej na Okresnom
súde Prešov pod sp.zn. 7C/125/2013, v ktorom konaní bola priznaná náhrada trov žalovanému, ktoré
aj žalobca žalovanému zaplatil.

7. Žalobca v rámci odvolacej dupliky k vyjadreniu žalovaného navrhol nepriznať žiadnemu z účastníkov
trovy konania. Poukázal na skutkové okolnosti danej veci s tým, že súhlasil s aplikáciou ust. §
257 Civilného sporového poriadku na rozhodnutie o trovách konania. Poukázal na veľký zásah do
vlastníckeho práva žalobcu, keďže nemôže vypratať služobný byt z dôvodu uplatnenia § 3 ods. 1
Občianskehozákonníka,apretovýznamnýmpreaplikáciuuvedenéhoustanoveniajedôvod,ktorýviedol

k uplatneniu nároku na súde a to právo žalobcu nebolo popreté, práve naopak bolo obmedzené jeho
vlastnícke právo nakladať s nehnuteľnosťou.

Právna zástupkyňa žalovaného v rámci odvolacej dupliky k vyjadreniu žalobcu opätovne poukázala na
skutočnosti uvádzané ňou v podanom odvolaní vo vzťahu k aplikácii ust. § 257 Civilného sporového

poriadku vrátane k rozhodnutiu vo veci samej s tým, že uviedla, že vypratanie bytu bolo možnosťou,
ktorú zákon žalobcovi priznáva, ak by nešlo o tú špecifickú situáciu, a to existenciu doplnku k nájomnej
zmluve, ktorý tvorí jeden celok s nájomnou zmluvou, teda o existenciu prejavenej vôle žalobcu a úmyslu
zmluvných strán ohľadne ktorých skutočnosti súd aj dokazovanie vykonal. Zotrvala na všetkých ňou
uvádzaných skutočnostiach.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 v znení neskorších predpisov,
ďalej len CSP) vzhľadom na včas podané odvolania osobami oprávnenými (§ 359 v spojení s § 362
ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu
verejnéhovyhláseniarozhodnutia,ktorýboloznámenýnaúradnejtabulisúdu,akoajinternetovejstránke
dňa 2.10.2019 (§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolania strán
nie sú dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súdpoužil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho
nesprávne vyložil.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom,
ako aj právnym posúdením dôvodnosti uplatneného nároku a rozhodnutím vo veci samej odvolací
súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.

9. K odvolaniu žalobcu vo veci samej uvádza, že uplatnené námietky týkajúce sa nesprávnych
skutkových zistení vrátane nesprávneho právneho posúdenia neboli dôvodné. Súd prvej inštancie
náležite vyhodnotil jednotlivé vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov
vyplývajúcou z ust. § 191 CSP, jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti s tým, že prihliadal na všetko,
čo počas dokazovania vyšlo najavo a správne dospel k záveru, že i napriek dôvodnosti uplatneného
nároku o vypratanie služobného bytu zohľadňujúc skutkové okolnosti danej veci, aplikujúc ust. § 3 ods.

1 Občianskeho zákonníka v záujme zachovania ústavou garantovaného práva každého na ochranu
obydlia, žalobu o vypratanie zamietol pre rozpor s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

10. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, pojem „obydlie“ v zmysle čl. 8 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovoru) nie je obmedzený iba na priestory, ktoré

sú zákonne obývané, alebo ktoré sú zriadené v súlade so zákonom. „Obydlie“ je autonómny pojem, ktorý
nezávisí od klasifikácie vnútroštátneho práva. To, či daný priestor je alebo nie je „obydlím“, na ktoré sa
vzťahuje právo na ochranu podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, závisí na skutkových okolnostiach predovšetkým
existencie dostatočnej a nepretržitej väzby k určitému miestu, preto to, či majetok môže byť klasifikovaný
ako „obydlie“ je skutkovou otázkou a nezávisí od zákonnosti obývania podľa vnútroštátneho práva (napr.

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva McCann v. Spojené kráľovstvo, č. 19009/04 z 13.5.2008).

Súd prvej inštancie náležite posudzoval, či zásah do rodinného a súkromného života žalovaného je
nevyhnutný v demokratickej spoločnosti a či sa ním sledoval legitímny cieľ ochrany práv vlastníka bytu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že čl. 8 dohovoru neobsahuje žiadne explicitné

procesné požiadavky, ale rozhodovací proces spojený s opatreniami týkajúcimi sa zásahu musí byť
spravodlivý a taký, aby poskytoval náležitý rešpekt záujmom, ktoré sú zabezpečené čl. 8 dohovoru (napr.
rozsudok Giacomelli v. Taliansko, č. 59909/00, V. C. v. Slovenská republika, č. 1896807). Odvolací súd
dodáva, že strata bývania je jedným z najzávažnejších zásahov do práva na rešpektovanie obydlia a
každý, komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať v podstate možnosť predložiť primeranosť takéhoto

opatrenia na súdne preskúmanie. V práve Európskej únie predstavuje právo na obydlie základné právo
zaručené čl. 7 Charty základných práv Európskej únie, ktoré je potrebné zohľadniť.

11. Z obsahu spisu je nepochybné, že žalovaný býva so svojou rodinou v byte č. X na ulici G. č. X
v K. od 27.10.1992, na základe nájomnej zmluvy č. XX/XX z 2.2.1993 (č.l. 4 spisu). Predmetný byt

bol žalovanému pridelený ako byt služobný s tým, že žalovaný bol uvoľnený zo služobného pomeru k
31.12.2003 (č.l. 7 spisu). Nájomný pomer skončil uplynutím 3-mesačnej výpovednej doby, ktorá bola
žalovanému daná v zmysle ust. § 711 ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka k 30.4.2014. Súd prvej
inštancienáležitepoukázalnadodatok,ktorýboluzatvorenýknájomnejzmluvez3.1.1994(č.l.40spisu),
ako aj na výpoveď svedka F.. K. S., ktorý sa vyjadroval k okolnostiam uzavretia dodatku k nájomnej

zmluve. V zmysle čl. 12 dodatku k nájomnej zmluve zo dňa 3.1.1994 vyplýva „od vymáhania uvoľnenia
bytu možno upustiť v týchto prípadoch, ak: a) príslušník odpracoval v službách ZVJS SR viac ako
15 rokov.“ Podľa vyjadrenia samotného žalovaného v priebehu konania pred súdom prvej inštancie,
napr. na pojednávaní dňa 5.5.2014 (č.l. 79-80 spisu), ktorý uviedol, že nastúpil do zboru 1.9.1970. K
ukončeniu služobného pomeru došlo po dosiahnutí jeho 55 rokov veku, s tým, že celkom odpracoval

v zbore 33 rokov. Za jeho dlhoročnú prácu mu bola Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky
udelená medaila za zásluhy o slovenské väzenstvo 1. stupňa dňa 27.9.2000 (č.l. 31 spisu). Navyše
je potrebné prihliadať aj na skutkové okolnosti týkajúce sa zmeny prideleného bytu žalobcom počas
bývania žalovaného v byte na ul. K. Č.. X I. K., ktorý bol vo vlastníctve mestského bytového podniku
a bol pridelený väznici s tým, že po presťahovaní sa do bytu na ul. G. Č.. X I. K., následne predmetný

mestský byt bol pridelený pánovi S., ktorý ho následne nadobudol do vlastníctva.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu, poskytnutie ochrany vlastníckeho práva žalobcovi v súlade s ústavou
garantovaným čl. 20 ods. 1, v danom prípade by síce sledovalo legitímny cieľ ochrany práv vlastníka,avšak vypratanie bytu nie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v súvislosti s čl. 8 dohovoru (napr.
Stanková v. Slovenská republika, č. 7205/2, 9.10.2007, Ćosić v. Chorvátsko, č. 28261/06, 15.1.2009).
Takýto postup je v súlade s čl. 20 ods. 3 ústavy, a preto súd prvej inštancie správne poukázal na

ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Uplatnená námietka týkajúca sa nesprávneho právneho
posúdenia vrátane nesprávnych skutkových zistení preto nebola dôvodná.

12. Pokiaľ sa týka špecifikovaných dôvodov odvolania, v ktorých žalobca použil predchádzajúci právny
predpis (Občiansky súdny poriadok), k tomu odvolací súd dodáva, že uvedenú nepresnosť nepovažoval
za opodstatnenú, lebo žalobca správne vymedzil odvolacie dôvody ako nesprávne skutkové zistenia a
nesprávne právne posúdenie. Konanie bolo začaté za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení platnom do 30.6.2016 (ďalej len OSP) a to dňa 20.9.2013, avšak v súlade so
zásadouokamžitejaplikabilityustanoveníCivilnéhosporovéhoporiadkuvspojenísozásadoujustifikácie

účinkov procesných úkonov (§ 470 ods. 1, 2 veta prvá CSP), odvolací súd pri posudzovaní odvolania
vychádzal z ustanovení Civilného sporového poriadku, lebo uvedené zásady znamenajú, že Civilný
sporový poriadok sa použije na všetky prebiehajúce i začaté konania so zachovaním právnych účinkov
úkonov vykonaných za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorých následky úkonu sa uznávajú
i vtedy, ak novšia procesná úprava už s týmto následkom nepočíta.

13. Navyše odvolací súd poukazuje na princíp právnej istoty vyplývajúcej z čl. 2 ods. 1, 2 Základných
princípov CSP, z ktorého vyplýva, že každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v
súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej ustálenej rozhodovacej
praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

Súd prvej inštancie správne poukázal na obdobné veci týkajúce sa žalobcu vo vzťahu k iným bývalým
príslušníkom zboru justičnej a väzenskej stráže, napr. konania vedené na Okresnom súde Prešov pod
sp.zn. 7C/125/2013, sp.zn. 12C/249/2013, ktoré konania sú právoplatne skončené, v ktorých boli žaloby
o vypratanie zamietnuté z dôvodu, že vypratanie žalovaných za rovnakej situácie ako v tejto veci by bolo
v rozpore s dobrými mravmi.

Dobré mravy sú meradlom hodnotenia konkrétnych situácií, zodpovedajúcich všeobecne uznávaným
pravidlám slušnosti, v súlade so všeobecnými morálnymi princípmi demokratickej spoločnosti, majú
prevažne funkciu interpretačnú. Ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s
relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená

priamo právnym predpisom, a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom
jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu
okolností. Súdna prax v tom smere vychádza z názoru, že za dobré mravy treba pokladať súhrn
spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť,
vystihujúcu podstatné historické tendencie a sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú

povahu noriem zákonných (R 5/2001, rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 3Cdo/51/96 z 30.9.1998).
Uvedený záver je zhodný so záverom obsiahnutým aj v Náleze Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 249/97
z 26.02.1998, ktorý bol uverejnený pod č. 14 Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu SR, ročník
1998, ktorý za dobré mravy považuje súhrn etických, všeobecne udržiavaných alebo uznávaných zásad,
ktorýchdodržiavaniejemnohokrátzaisťovanéajprávnyminormamitak,abykaždékonaniebolovsúlade

so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti.

14. Skutočnosť, že výkon vlastníckeho práva realizovaný žalobou na vypratanie bytu (alebo
nehnuteľnosti slúžiacej na bývanie) je uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi, sa podľa okolností
daného prípadu prejaví buď určením dlhšej ako zákonnej lehoty na vypratanie (§ 160 ods. 1 OSP),

viazaním vypratania na poskytnutie prístrešia, či iného druhu bytovej náhrady, alebo aj zamietnutím
žaloby (Stanovisko Občianskoprávneho a Obchodného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zodňa14.4.2009kvýkladuust.§3ods.1a§126ods.1zákonač.40/1964Zb.Občianskehozákonníka).

Odvolací súd navyše dodáva, že žalobca podal žalobu o vypratanie sporného bytu dňa 20.9.2013 s tým,

že k ukončeniu nájmu služobného bytu došlo uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty k 30.4.2004.
Podľa § 879c ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 1.9.2001, ak sa nájomný pomer skončil
z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b), nájomca má právo do 5 rokov od nadobudnutia účinnosti
tohto zákona právo na bytovú náhradu podľa doterajších predpisov. Zabezpečením bytovej náhrady jepre účely tohto zákona predloženie písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo
náhradné ubytovanie o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má byt
vypratať (§ 5 ods. 4 zákona SNR č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom

bytov a s bytovými náhradami, ďalej len zákona č. 189/1992 Zb.).

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca po skončení nájmu si nesplnil svoju zákonnú povinnosť týkajúcu sa
zabezpečenia bytovej náhrady, len odporúčal žalovanému podať si žiadosť na príslušný mestský úrad
o pridelenie bytu. Bytovú náhradu alebo prístrešie zabezpečuje ten, v prospech koho sa byt vypratáva

(§ 5 ods. 1 zákona č. 189/1992 Zb.).

Na strane žalovaného je ďalej nevyhnutné zohľadniť aj to, že v predmetnom byte býva od 27.10.1992,
to znamená, že v tejto nehnuteľnosti prežil značnú časť života. Ďalej je potrebné zohľadniť jeho vek
(narodenývroku1948)stým,žepodľanázoruodvolaciehosúdubyakákoľvekzmenaprostrediabolapre
neho veľmi traumatizujúca, preto odopretie ochrany výkonu vlastníckeho práva uplatňovaného v rozpore

s dobrými mravmi bolo súdom prvej inštancie náležite posúdené s tým, že zároveň bola zohľadnená
aj situácia na strane žalobcu, a to poskytnutá ochrana fyzickej osobe pred záujmom štátu, zvlášť za
situácie, ak sám štát a žalobca pripustili možnosť obmedzenia svojho vlastníckeho práva aj po ukončení
služobného pomeru. Zároveň súd prvej inštancie správne poukázal na to, že obmedzenie vlastníckeho
práva žalobcu nie je trvalé, ale len dočasné. Uloženie povinnosti žalovanému vypratať nehnuteľnosť v

danom prípade nie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, je v súlade s článkom 8 dohovoru, ako
aj ústavou garantovaných práv. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu vo veci
samej za dôvodné.

15. Za nedôvodné považoval odvolanie žalovaného proti výroku o trovách konania. Súd prvej inštancie

na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania aplikoval ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 257
CSP s tým, že zohľadnil, že nárok žalobcu bol dôvodný, avšak pri aplikácii ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, prihliadal na dôvod hodný osobitného zreteľa a to dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu,
zamietnutie žaloby pre výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy, keď strany

sporu stoja proti sebe a je na mieste, aby strana, ktorá v spore so svojím nárokom zvíťazila, dostala
ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Úspech vo veci, ktorý je predmetom sporu, je teda
okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Zásada úspechu vo veci sa uplatní tak, že
neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej
strane vznikli (§ 255 CSP).

Ustanovenie § 257 CSP predstavuje však odchýlku od tejto zásady. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní
náhrady trov konania podľa tohto ustanovenia vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok a to
dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. V zmysle ustálenej judikatúry (napr. uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2NCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, sp. zn. 3NCdo/46/2012) nemožno

toto ustanovenie § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v
zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo
vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento

dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Uvedené ustanovenie
slúži na riešenie situácii, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo
ohrozené právo, alebo právom chránené záujmy dostal náhradu trov, ktoré účelne vynaložil. Má slúžiť
na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o
vedenie súdneho konania a jeho výsledok.

16.Odvolacísúdnespochybňujeuplatnenéodvolacienámietkyprávnejzástupkynežalovanéhotýkajúce
sa jeho úspechu v spore, ako aj preukázania splnenia, resp. náležité posúdenie aplikácie ust. § 257
CSP. Vzhľadom však na výsledok sporu, a to odmietnutie poskytnutia súdnej ochrany žalobcovi ako
vlastníkovi nehnuteľnosti pri aplikácii ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, považoval aj odvolací súd

za spravodlivé a v súlade s ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 257 CSP, nárok na náhradu trov konania
žalovanému z týchto dôvodov nepriznať. Podľa názoru odvolacieho súdu, v danom prípade je potrebné
zohľadniť nielen výnimočnosť tohto konania a neúspech žalobcu v spore o ochranu vlastníckeho práva,
len pre rozpor s dobrými mravmi, ale aj ďalšie dôvody hodné osobitného zreteľa a to podiel oboch stránna vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu a neprimeranú tvrdosť vo vzťahu k žalobcovi pri
aplikácii ust. § 255 ods. 1 CSP. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady
trov konania, ktorá je nepriznaním úspešnému účastníkovi, pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného

procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania. Zmyslom zákonného ustanovenia
je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať
náhradu trov konania. Výnimočnosť aplikácie ust. § 257 CSP podľa ustálenej súdnej praxe vyžaduje,
aby bola náležite odôvodnená (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS
119/3, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/67/2010 Z.z. Právo strán sporu

na náležité odôvodnenie nepriznania nároku na náhradu trov konania úspešnej strane v danej veci,
bolo podľa názoru odvolacieho súdu náležite zdôvodnené s citovaním príslušných ustanovení Civilného
sporového poriadku na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, ako aj s uvedením dôvodu
hodného osobitného zreteľa.

17. Vo vzťahu k uplatnenej námietke právnou zástupkyňou žalovaného týkajúcej sa nemožnosti vyjadriť

sa k možnej aplikácii ust. § 257 CSP odvolací súd uvádza, že túto námietku nepovažoval za relevantnú,
lebo z obsahu zápisnice o pojednávaní dňa 21.6.2018 (č.l. 362-363 spisu) vyplýva, že strany sporu v
záverečnej reči poukázali na dôvod hodný osobitného zreteľa, a to zástupkyňa žalobcu na dôvodnosť
podanej žaloby, z ktorého dôvodu navrhla nepriznať náhradu trov konania žalovanému a právna
zástupkyňa žalovaného vo vzťahu k náhrade trov konania poukázala na to, že podľa jej názoru,

neexistuježiadnydôvodhodnýosobitnéhozreteľa.Navyšeajzobdobnejvecitýkajúcejsažalobcuajeho
nároku na vypratanie bytu, a to v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 12C/249/2013
vyplýva, že odvolací súd v rozsudku č.k. 13Co/113/2016-254 zo dňa 10.4.2018 na rozhodnutie o nároku
na náhradu trov konania aplikoval ust. § 257 CSP. Odvolací súd preto aj v tejto súvislosti poukazuje na
princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 2 ods. 1, 2 Základných princípov CSP, a to legitímneho očakávania

žalobcu, že o nároku na náhradu trov konania bude rozhodnuté obdobne aj v tejto veci.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods.
1, 2 CSP.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu strán v spore vyplývajúcou z ust. § 255 ods. 2 CSP. V
odvolacom konaní strany sporu neboli úspešné, a preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá
na náhradu trov odvolacieho konania právo.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.