Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. september 2018

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 9C/115/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716202431
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nina Kollárová

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2018:8716202431.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad v konaní pred sudcom Mgr. Nina Kollárová v právnej veci žalobcu: LITA, autorská

spoločnosť, Mozartova 9, 810 01 Bratislava, IČO: 00 420 166, právne zastúpeného: JUDr. Dagmar
Kubovičová, advokátka, Nám. Biely kríž 3, P. O. Box 39, 830 03 Bratislava 33 proti žalovanému:
GRAND HOTEL BELLEVUE, a.s., Horný Smokovec 21, 062 01 Vysoké Tatry, IČO: 35 781 319, právne
zastúpenému: PETKOV & Co s.r.o. advokátska kancelária, Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 50
430 742, o zaplatenie 8.260,- eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Návrhy žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Civilného
sporového poriadku z a m i e t a .

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 8.260,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne
od 14.03.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 16.03.2016 sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia
sumy 8.260,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 14.03.2016 do zaplatenia a náhrady
trov konania.

2. Žalobu odôvodnil nasledujúcimi skutočnosťami.
Žalobca si uplatňuje svoj nárok na tom skutkovom základe, že nadobudol postavenie organizácie
kolektívnej správy v zmysle zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich
s autorským právom, nakoľko mu bolo udelené Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č.
2/2004 Ministerstvom kultúry SR zo dňa 11.05.2010 pod č. k. MK-663/2010-70/6165 a to na výkon
kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým,

hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného
umenia,architektonickýmdielamadielamúžitkovéhoumenia.Postavenieorganizáciekolektívnejsprávy
autorských práv má žalobca aj v zmysle novej právnej úpravy platnej od 01.01.2016, t. j. v zmysle
Zákona č. 185/2015 Z. z. Žalobca vykonáva kolektívnu správu na použitie diel ním zastúpených autorov
prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických
zariadení. Ide predovšetkým o použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových
zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo iných priestoroch ubytovacích zariadení alebo v iných

prevádzkach ako reštaurácie, kaviarne, bary a podobne. V zmysle právnych predpisov, judikatúry,
právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom týchto technických zariadení pre klientov
takýchto prevádzok a zariadení považuje za verejný prenos diel. Na použitie predmetov ochrany, ku
ktorým spravuje práva žalobca takýmto verejným prenosom, uzatvára žalobca s prevádzkovateľmidaných zariadení hromadné licenčné zmluvy, pričom základom na určenie licenčnej odmeny je
sadzobník žalobcu a to konkrétne časť II., sekcia B, odsek 2. Žalovaný je prevádzkovateľom
ubytovacieho zariadenia Grand Hotel Bellevue, ktoré sa nachádza na adrese Horný Smokovec 21,

Vysoké Tatry, pričom ide o zariadenie v štandarde hotel 4*. Žalobca má za to, že žalovaný v
ním prevádzkovanom zariadení používal v roku 2015 predmety ochrany spravované žalobcom a to
prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických
zariadení, tak ako je uvedené vyššie. Žalobca má z webovej stránky žalovaného a z ďalších zdrojov
voľne prístupných na internete vedomosť o tom, že v zariadení prevádzkovanom žalovaným dochádza

k verejnému prenosu technickými zariadeniami v nasledovnom rozsahu: 140 zvukovoobrazových
zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia Grand Hotel Bellevue. Žalobca navrhoval žalovanému
uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel. Žalovaný ako člen Zväzu hotelov
a reštaurácií Slovenskej republiky osobnou príkaznou zmluvou splnomocnil Zväz hotelov a reštaurácií
Slovenskej republiky k jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a povinností vyplývajúcich z
použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom. Medzi žalobcom

a Zväzom hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky prebiehali v roku 2015 rokovania o podmienkach
hromadnej licenčnej zmluvy, avšak rokovania boli neúspešné. Žalobca poukázal na ustanovenia §
56 ods. 1 písm. g/ a § 81 ods. 1 písm. i) Zákona č. 618/2013 Z. z.. V zmysle vyššie uvedeného
žalobca upozornil žalovaného koncom roka 2015 na skutočnosť, že používa ním spravované predmety
ochrany neoprávnene a zároveň ho vyzval k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného obohatenia a

uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy za zvyšok roka 2015. Nakoľko do podania žaloby žalovaný
dobrovoľne žalobcovi bezdôvodné obohatenie nevyplatil a nakoľko žalovaný naďalej neoprávnene
používal predmety ochrany spravované žalobcom, žalobca si uplatňuje voči žalovanému nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel a to za obdobie od 01.01.2015
do 31.12.2015. Sumu uplatňovaného bezdôvodného obohatenia žalobca vyčíslil na 8.260,- eur a

to podľa sadzobníka licenčných odmien a vychádzal z údajov o ubytovacom zariadení žalovaného,
v ktorom sa nachádza 140 zvukovoobrazových zariadení a ide o zariadenie v štandarde hotel 4*.
Výška bezdôvodného obohatenia, na ktoré má žalobca voči žalovanému nárok, je teda určená ako
dvojnásobok obvyklej licenčnej odmeny, ktorá by žalobcovi prislúchala za dané obdobie pri oprávnenom
použití diel žalovaným. Na základe toho obvyklá odmena by vyšla na sumu 4.130,- eur a teda

bezdôvodné obohatenie si uplatňuje vo výške 8.260,- eur. Keďže žalovaný nevydal žalobcovi jemu
patriace bezdôvodné obohatenie dobrovoľne, žalobca si uplatňuje voči žalovanému tiež nárok na
zákonný úrok z omeškania ako aj náhradu trov konania.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 13.05.2016 (čl.21), zo dňa 28.05.2018 (čl. 62) namietal

predovšetkýmnedostatokaktívnejvecnejlegitimácie,pretožežalobcajeoprávnenýdomáhaťsavydania
údajného bezdôvodného obohatenia vo vlastnom mene, ale v prospech nositeľov práv. Súčasne potom
v súlade s § 456 Obč. zákonníka sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho
sa získal. Žalobca je oprávnený konať, teda aj uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech tých
nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje. Z dohody musí byť zrejmé v akom rozsahu je

žalobca oprávnený toho ktorého nositeľa práv zastupovať a najmä vo vzťahu ku ktorým jeho autorským
dielam. Žalobca teda musí najskôr preukázať svoje oprávnenie na zastupovanie konkrétnych subjektov
a až následne môže preukazovať, či vôbec k použitiu tých ktorých predmetov ochrany v rozhodujúcom
období došlo. K uzavretiu dohody nedošlo, pretože žalobca nezdokladoval tieto skutočnosti, teda
žalovaný nemal možnosť posúdiť a rozhodnúť sa, či je vôbec potrebné uzatvárať licenčnú zmluvu práve

so žalobcom. Žalobca tiež poprel tvrdenia o tom, že by na jeho strane vôbec mohlo dôjsť, tobôž nie
že došlo, k realizácii ďalšieho verejného prenosu vysielania a už vôbec nie k verejnému prenosu diel,
ku ktorým vykonáva žalobca správu. Na preukázanie vykonávania verejného prenosu prostredníctvom
technického zariadenia totiž nepostačuje len preukázanie existencie a prítomnosti televízneho prijímača
v ubytovacom zariadení žalovaného, čo mimochodom žalobca žiadnym spôsobom nepreukazuje,

ale žalobca musí preukázať, že uvedené televízne prijímače boli spôsobilé sprostredkovať signál,
prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie, tiež že žalovaný tento signál aj v skutočnosti reálne prijímal
a sprostredkovával prostredníctvom týchto televíznych prijímačov svojim zákazníkom a súčasne, že do
programovej štruktúry šíreného vysielania boli zaradené aj diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca.
Všetky tieto predpoklady museli byť splnené v rozhodujúcom období, za ktoré si žalobca uplatňuje nárok

touto žalobou.
Poukazovalnato,žeakžalobcanechcepreukazovaťpredpokladyvznikubezdôvodnéhoobohatenia,tak
jepotrebnéžalobuzamietnuťpreneuneseniedôkaznéhobremenaaabsenciurozhodujúcichskutkových
tvrdení. Pre spôsob použitia audiovizuálnych diel formou verejného prenosu neexistuje špeciálnyzákonný predpis, ktorý by obsahoval osobitné ustanovenia vo vzťahu k predpokladom vzniku vzťahu
bezdôvodného obohatenia, ani žiadne iné zákonné ustanovenia, ktoré by zjednodušovali organizácii
kolektívnej správy, teda žalobcovi, dôkaznú situáciu, preto je potrebné aplikovať len všeobecné

ustanovenia Obč. zákonníka, čo vo svojich dôsledkoch znamená, že aj žalobca v tomto konaní musí
preukázať danosť všetkých predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia bez výnimky. Žalovaný
nepopiera práva autorov požadovať súhlas na každé použitie ich diela i na poskytnutie odmeny na
každé takéto použitie a v plnom rozsahu rešpektuje vysokú mieru ochrany práv autorov na vnútroštátnej,
ale aj medzinárodnej úrovni. V tomto konaní sa však uplatňujú nároky za údajne neoprávnené

použitie, doposiaľ však nevedno akých diel. Ak žalovaný aj vykonával verejný prenos prostredníctvom
technického zariadenia, nie je možné tvrdiť, že vykonával verejný prenos práve tých diel, ktoré spravuje
žalobca, a že tým žalovaný neoprávnene zasiahol do práv práve tých nositeľov práv, ktorých zastupuje
žalobca. Na splnenie predpokladov bezdôvodného obohatenia nestačí existencia televízneho prijímača
a neidentifikovateľného signálu, ktorým sa šíri nejaká programová štruktúra. V súvislosti s výškou
odmeny, ktorú si určil žalobca, podľa názoru žalovaného došlo k zneužitiu dominantného postavenia

žalobcu na trhu.
V rámci obrany žalovaný poukázal aj na § 46 Autorského zákona, ktorý sa týka výhradných licenčných
zmlúv, v zmysle ktorého je autor povinný zdržať sa použitia diela a výkonu majetkových práv v rozsahu
udelenej licencie nadobúdateľovi, čo znamená, že jedine nadobúdateľ je potom oprávnený za autora
vykonávať majetkové práva. V zmysle Zákona o vysielaní a retransmisii je vysielateľ zodpovedný

za obsah vysielania a je teda jasné, že do vysielania nepustí žiadne dielo, na ktoré nemá licenciu,
aby ho takto mohol šíriť ďalej a púšťať ho do vysielania. Zo zmlúv týkajúcich sa predmetu ochrany,
ktorých štatistiku predložil žalobca je jasné, že RTVS uzavrela výhradnú licenčnú zmluvu, teda je sama
oprávnená žiadať bezdôvodné obohatenie.

4. S poukazom na svoju obranu žalovaný predložil súdu aj návrhy na prerušenie konania, a to podľa §
162 ods. 1 písm. a/ CSP, § 162 ods. 1 písm. b/ CSP (v písomnom vyjadrení zo dňa 28.05.2018) a § 162
ods. 1 písm. c/ CSP (v návrhu na prerušenie konania zo dňa 19.06.2018 - čl. 164).
Návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP odôvodnil tým, že podľa žalovaného
je výška licenčnej odmeny neprimeraná, a preto pri zostavení sadzobníka odmien zo strany žalobcu

dochádza k zneužitiu dominantného postavenia na trhu, a preto žiadal konanie prerušiť až do doby, kým
Protimonopolný úrad SR nevyrieši právoplatne otázku, ktorú nie je oprávnený riešiť súd.
Žalovaný navrhol prerušenie konania aj podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP s tým, aby súd inicioval konanie
pred Ústavným súdom SR, pretože v tomto konaní je nevyhnutne potrebné posúdiť otázku súladu znenia
ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g/ Zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve.

Navrhol tiež prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c/ CSP, pretože pre správne rozhodnutie
v merite veci je v konaní nevyhnutné interpretovať § 84 ods. 1 Autorského zákona eurokonformne a
teda tak, aby prípadné rozhodnutie súdu nebolo v rozpore s právom EÚ. Podľa názoru žalovaného je
potrebné, aby Súdny dvor EÚ zaujal stanovisko k otázke, či „bráni právo EÚ (predovšetkým článok 3 ods.
1 Smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v

informačnej spoločnosti) tomu, aby každý používateľ predmetu ochrany chráneného autorským právom,
bol povinný splniť svoje povinnosti v súvislosti s použitím predmetu ochrany organizácii kolektívnej
správy bez ohľadu na skutočnosť, či táto organizácia kolektívnej správy disponuje súhlasom nositeľa
práv, alebo či tento nositeľ práv má vedomosť o skutočnosti, že ho pri výkone jeho výlučných práv
zastupuje organizácia kolektívnej správy.

5. K návrhom žalovaného na prerušenie konania sa žalobca vyjadril v podaní zo dňa 07.06.2018 (čl.
115). K návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ Zákona č. 160/2015 Z. z. -
Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej len CSP) žalobca poukázal na skutočnosť, že
výpočet výšky bezdôvodného obohatenia sa odvíja od obvyklej odmeny, teda je potrebné skúmať za

akú odmenu obvykle v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom
kolektívne spravovaných práv, žalobca poskytoval licencie iným používateľom. V tomto smere poukázal
na to, že v danom období mal uzavretých 218 hromadných licenčných zmlúv a pri všetkých bola odmena
dohodnutápodľasadzobníkažalobcu,čojurobíodmenouobvyklou.Žalobcatrvánatom,žerozhodnutie
súduovýškebezdôvodnéhoobohateniaakodvojnásobkulicenčnejodmeny,ktorájeobvyklázazískanie

licencie, nie je v žiadnom prípade závislé od odpovede na otázku, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu
zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu. Na rozhodnutie súdu bude relevantné dokazovanie
zamerané na zistenie obvyklej odmeny, čo je otázkou, ktorá musí byť posúdená práve konajúcim
súdom. Navyše už v roku 2015 bol zo strany ZHR SR daný podnet Protimonopolnému úradu SR naprešetrenie konania žalobcu v súvislosti so sadzobníkom žalobcu, avšak Protimonopolný úrad SR na
podnet odpovedal tak, že sa vecou zaoberať nebude. Taktiež v roku 2016 sa Protimonopolný úrad SR
zaoberal podnetom na prešetrenie konania žalobcu ohľadom systému a výšky licenčných odmien, avšak

podnet odmietol a nezačal konanie. ZHR SR podal dňa 19.12.2016 ďalší podnet, v poradí už tretí, avšak
doposiaľ zo strany Protimonopolného úradu SR nebolo začaté konanie voči žalobcovi o zneužívanie
dominantného postavenia na trhu. Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že právny zástupca žalovaného
podáva v skutkovo a právne obdobných konaniach návrhy na prerušenie konania, ktoré sú identické
s týmto návrhom, avšak žiadny z konajúcich súdov konanie neprerušil, preto aj v tomto prípade žiadal

návrh na prerušenie konania zamietnuť.
K návrhu na prerušenie konania podľa § 161 ods. 2 písm. b/ CSP uviedol, že nesúhlasí s tvrdením
žalovaného, že § 56 ods. 1 písm. g/ Autorského zákona je v rozpore s Ústavou SR a uviedol, že
výklad žalovaného je opätovne výkladom negujúcim skutočnosť, že autorským právam je v súlade
s medzinárodným právom a právom EÚ poskytnutá vysoká právna ochrana, kedy následky za
porušovanie práv autorov a iných nositeľov práv majú byť účinné a majú mať odrádzajúci účinok. V tejto

súvislosti poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.5.2001 o zosúladení
niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, a to konkrétne
na body 11 a 58 úvodných ustanovení a článok 8 bod 1. Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora
EÚ C-367/2015 a podľa názoru žalobcu právna úprava výšky bezdôvodného obohatenia zavedená
Zákonom č. 289/2013 Z. z. bola dôvodná, účelná a jej zmyslom a účelom bolo odradzovať

porušovateľov autorských práv od ich nelegálnej činnosti, preto aj tento návrh na prerušenie konania
žalobca žiadal zamietnuť.
Žalobca navrhol tiež zamietnuť návrh na prerušenie konania podľa § 161 ods. 1 písm. c/ CSP, v súvislosti
s ktorým uviedol, že aktívnu legitimáciu opiera o oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004
z 11.5.2010 a zmluvy o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv a vzájomné zmluvy a poverenia

so zahraničnými partnermi o zastupovaní nositeľov práv, kedy zoznamy nositeľov práv a zahraničných
partnerovsúverejnedostupnénawebovejstránkežalobcuabolizaloženéajdosúdnehospisu.Vnávrhu
na prerušenie konania žalovaný poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-301/15, kde však
návrh na konanie o prejudiciálnej otázke bol podaný v súvislosti s konaním týkajúcim sa diametrálne
odlišného spôsobu používania diel, a to digitálneho využívania obchodne nedostupných kníh z 20.

storočia. V predmetnej veci síce Súdny dvor EÚ žalobe vyhovel, avšak zo znenia rozsudku je zrejmé, že
rozhodol s ohľadom na osobitné špecifiká právnej úpravy členského štátu týkajúce sa výlučne on-line
použitia obchodne nedostupných kníh z 20. storočia. V predmetnej veci sa teda rozhodovalo o skutkovo
a právne odlišnej veci, než ako je ďalší verejný prenos v ubytovacích zariadeniach. Žalobca poukázal
aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Phonographic performance (ireland) limited proti Írsku,

v ktorom okrem iného Súdny dvor EÚ rozhodol, že hostia hotelového zariadenia predstavujú celkom
významný počet osôb, takže sa musia považovať za verejnosť.

6. K námietkam žalovaného žalobca poukázal na to (vyjadrenie zo dňa 10.07.2017 - čl. 27, vyjadrenie zo
dňa 07.06.2018 - čl. 115, vyjadrenie zo dňa 03.07.2018 - čl. 174), že si uplatňuje bezdôvodné obohatenie

ako dvojnásobok odmeny, ktoré by v prípade riadneho chodu veci žalovaný zaplatil žalobcovi, pričom
táto odmena je stanovovaná ako odmena pre žalobcom na zmluvnom základe zastupovaných nositeľov
práv. Následne sa táto odmena v zmysle interných predpisov rozúčtováva všetkým nositeľom práv,
pretože sa pripočítava k odmenám za káblovú retransmisiu. Z týchto dôvodov žalovaným predložené
zmluvy s RTVS nemajú žiadnu relevanciu na rozhodovaní súdu o nárokoch žalobcu. Navyše výhradné

licenčné zmluvy predložené žalovaným boli uzavreté potom, ako boli zverené majetkové práva žalobcovi
do správy, teda tieto zmluvy výhradne nemôžu vylúčiť sami o sebe ani negovať výkon správy. K námietke
žalovaného, že vysielateľ určite má práva vysielať diela uviedol, že autori majú právo na odmenu za
každé použitie diela. Jeden spôsob použitia diela je, že sa dielo použije v audiovizuálnom diele, ďalšie
použitie je pokiaľ sa dielo audiovizuálne vysiela vysielateľom, ďalším spôsobom je káblová retransmisia

diela a ďalší spôsob je verejný prenos technickými zariadeniami, v danom prípade v ubytovacom
zariadení. Na každé takéto použitie dostáva používateľ súhlas a je povinný vyplatiť autorovi odmenu.
Žalobca preto uzatvára zmluvy s RTVS, Markízou a inými vysielateľmi, ako s vysielateľmi, žalobca
uzatvára zmluvy s káblovými operátormi a aj zmluvy na ďalší verejný prenos technickými zariadeniami.
Pokiaľ je žalovaný toho názoru, že sú to producenti, alebo vysielatelia, ktorí mu mali udeliť súhlas na

používanie predmetu ochrany, a keďže ani producenti, ani vysielatelia nemôžu uzatvárať hromadné
licenčnézmluvy,takmalžalovanýpovinnosťvopredzisťovaťčobudevysielané,akísútamnositeliapráv,
mal oslovovať producentov, vysielateľov a pre každé jednotlivé použitie mal získavať súhlasy. Žalobcapoukázal aj na rozhodovaciu prax súdov SR, ktoré vyhoveli jeho žalobám, ako aj na prax odvolacích
súdov.

7. Súd vykonal dokazovanie prednesmi právnych zástupcov sporových strán, oboznámením s listinnými
dôkazmi - najmä s Oprávnením na výkon kolektívnej správy, sadzobníkom autorských odmien, návrhom
kolektívnej licenčnej zmluvy, zoznamom zastupovaných autorov, zoznamom partnerských organizácií
ako aj ďalšími listinnými dôkazmi založenými v spise.

8. Právny zástupca žalobcu predložil na poslednom pojednávaní súdu vyjadrenie Protimonopolného
úradu SR zo dňa 23.7.2018, z ktorého vyplýva, že Protimonopolný úrad SR nezačal konanie voči
žalobcovi ani nevie, či a kedy ho začne. Taktiež na doplnenie dokazovania a preukázanie toho, že
žalovaný vykonával verejný prenos v roku 2015 v rozsahu, aký uviedli v žalobe, predložil dôkaz, ktorý
mu bol doteraz nedostupný. Ide o príkaznú zmluvu uzatvorenú medzi žalovaným a Zväzom hotelov
a reštaurácií, ktorou žalovaný splnomocňuje ZHR SR, aby vysporiadal v jeho mene s organizáciami

kolektívnej správy práva a povinnosti z použitia diel verejným prenosom. Samotný žalovaný v tejto
príkaznej zmluve deklaruje, že v jeho ubytovacom zariadení je 140 televízorov v jeho izbách, pričom
zmluvu podpísal v roku 2015. Taktiež na doplnenie argumentácie žalobca doplnil, že od posledného
pojednávania skutkovo a právne obdobných vecí potvrdil Krajský súd v Trenčíne prvostupňové
rozhodnutie, ktorým bolo žalobcovi plne vyhovené, ide o sp. zn. 19Co/84/2018, pričom obdobné

rozhodnutie vydal aj Krajský súd v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16Co/56/2018. Pokiaľ ide o tvrdené
nepreukázanie uskutočňovania verejného prenosu, tak žalobca má za to, že sa už dostatočne vyjadrili k
uskutočňovaniu verejného prenosu žalovaným, k predmetu ochrany spravovaných žalobcom žalovaný
tento verejný prenos jednoznačne uskutočňoval bez toho, aby na to mal oprávnenie, čím žalobcovi
vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výšku riadne preukázali preukázaním

výšky obvyklej licenčnej odmeny. Pokiaľ ide o predloženú príkaznú zmluvu, tak túto predložil samotný
žalovaný prostredníctvom ZHR, ktorý zastúpený tým istým právnym zástupcom podal aj voči žalobcovi
žalobu o určenie obsahu licenčnej zmluvy v inom konaní.
V záverečnej reči uviedol, že žalobca riadne preukázal svoju aktívnu legitimáciu, preukázal, že žalovaný
vrozsahuurčenomvžalobeuskutočňovalverejnýprenosvosvojomubytovacomzariadení,vktoromboli

zaradené predmety ochrany spravované žalobcom. Žalovaný tak učinil bez získania súhlasu na takéto
použitie diel, čiže do predmetov ochrany spravovaných žalobcom neoprávnene zasiahol, v dôsledku
čoho má žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej licenčnej
odmeny, ktorú žalobca riadne preukázal a ktorá je v súlade s jeho sadzobníkom. Majú za to, že z
argumentácie žalovaného, ktorý sa iba hypotézami alebo interpretáciami v rozpore s princípmi autorskej

právnej ochrany snaží dosiahnuť právnu ochranu seba ako subjektu, ktorý vedome neoprávnene
používa duševné vlastníctvo tretích osôb.

9. Právny zástupca žalovaného k predloženému listinnému dôkazu - príkazná zmluva z 18.02.2015
uviedol, že tento dôkaz by bol eventuálne spôsobilý len preukázať, že žalovaný vyhlásil ZHR SR,

aký počet televíznych prijímačov má vo svojom zariadení. Tento dôkaz ale nevypovedá nič o otázke
neoprávneného verejného prenosu v prevádzke žalovaného a o jeho rozsahu, čo je základná skutková
otázka potrebná pre určenie výšky uplatňovaného nároku.
V záverečnej reči uviedol, že podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal ani aktívnu vecnú
legitimáciu,tým,ženepredložiljedinúzmluvu,zktorejbyvyplývalo,žemávôbecmandátnauplatňovanie

takéhoto nároku za zastúpených nositeľov práv na zmluvnom základe, naopak žalovaný absolútne
nad rámec svojho dôkazného bremena preukázal, že žalobca v niektorých náhodne vybraných
prípadoch vysielaných audiovizuálnych diel, ktoré označil sám žalobca ako tie, pri ktorých malo dôjsť
k ich neoprávnenému použitiu, že tieto osoby majú uzatvorené výhradné licenčné zmluvy priamo s
vysielateľmi, v tomto konkrétnom prípade s RTVS, pričom z predmetných zmlúv vyplýva, že tieto

osoby sa výkonu svojich majetkových práv úplne vzdali v prospech vysielateľa a teda tieto sami a ani
prostredníctvomžalobcuakoorganizáciekolektívnejsprávyďalejnevykonávajú.Domnievajúsateda,že
žalobca nedodržal, resp. nesplnil ani len svoju povinnosť riadne tvrdiť skutočnosti rozhodné pre správne,
úplné a spravodlivé rozhodnutie vo veci a naopak, žalovaný bol nútený vyvracať tvrdenia, ktorých
skutkové okolnosti nimi vyjadrené si musel sám kreovať. Táto situácia sa opakuje mnohokrát a žalovaný

to považuje v prípadoch právoplatných rozsudkov za absolútne popretie práva na spravodlivý súdny
proces, porušenie princípov rovnosti zbraní, kedy sám žalobca nemusí tvrdiť ani dokazovať a naopak,
žalovaný musí vyvracať niečo, čo žalobca hmlisto naznačuje. Ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania
nemajú, ale tým myslí, že nemá ďalšie návrhy a na tých, ktoré uviedli doposiaľ, trvajú, myslí tým aj vpísomných podaniach, a teda na vyžiadaní knihy hostí za rok 2015, prípadne reprezentatívnej vzorky tak
ako to uviedli v písomnom podaní zo dňa 19.06.2018. Ďalej by ešte navrhol aj vzhľadom k skutočnosti,
že to navrhujú vo všetkých ostatných sporových konaniach, vypočutie svedka P. W. a poukazujú na

skutočnosti súvisiace s ňou ako aj s ďalšími osobami.

10. V odpovedi na Žiadosť o poskytnutie informácie zo dňa 23.07.2018 Protimonopolný úrad SR uviedol,
že v súčasnosti vedie len prešetrovanie podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane
hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení ďalších zákonov a skúma, resp. vykonáva zisťovanie, či je

dôvod na začatie správneho konania. Úrad v tejto fáze nevie určiť, či začne vo veci správne konanie a ak
áno, kedy bude v danej veci meritórne rozhodnuté. Problematika výšky ak aj celkový systém licenčných
odmien vyberaných organizáciami kolektívnej správy práv je vysoko obsiahla a značne komplikovaná.

11. Ako je uvedené v Príkaznej zmluve zo dňa 28.02.2015 uzavretej medzi žalovaným a Zväzom hotelov
a reštaurácií Slovenskej republiky podľa § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorou sa príkazník

zaviazal usporiadať v jeho mene s organizáciou kolektívnej správy vzájomné práva a povinnosti
vyplývajúce z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom -
žalovaný v Prílohe č. 1 deklaruje, že v jeho v izbách jeho ubytovacieho zariadenia je 140 televízorov.

12. Vykonaným dokazovaním zistil súd nasledujúci skutkový a právny stav.

13. Žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívnu správu na použitie diel ním
zastúpených autorov, a to na základe oprávnenia, ktoré bolo žalobcovi udelené Ministerstvom kultúry
SR dňa 11.05.2010 pod č. k. MK-663/2010-70/6165. Žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových
práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,

audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam
úžitkového umenia. Žalobca predložil súdu zoznamy ním zastupovaných autorov, ako aj zoznamy
partnerských zahraničných organizácií, ktorých záujmy zastupuje v Slovenskej republike. Žalovaný
je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Grand Hotel Bellevue na adrese Horný Smokovec 21,
Vysoké Tatry, pričom ide o ubytovacie zariadenie v štandarde hotel 4*. Podľa záznamov na webovej

stránke žalovaného v ubytovacom zariadení sa nachádza 140 izieb vybavených zvukovoobrazovými
zariadeniami. Podľa sadzobníka licenčných odmien na rok 2015 bola stanovená sadzba pre zariadenie
typu hotel 4* vo výške 29,50 eur za zvukovoobrazové zariadenie a žalobca vychádzajúc z týchto údajov
stanovilobvyklúlicenčnúodmenuzarok2015nasumu4.130,-eurstým,ževzmyslezákonasiuplatňuje
vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku licenčnej odmeny. Žalobca tiež preukázal, že

v roku 2015 mal uzavreté zmluvy s 218 zariadeniami.

14. Žalovaný so žalobcom licenčnú zmluvu neuzavrel. Na jednania so žalobcom splnomocnil Zväz
hotelov a reštaurácií SR, avšak medzi touto organizáciou a žalobcom k dohode taktiež nedošlo.

15. Podľa § 190 ods. 1 Zákona č. 185/2015 Z. z. (Autorský zákon účinný od 01.07.2016) ustanoveniami
tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto
vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z
nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015; to neplatí, ak odseky
3 a 4 ustanovujú inak.

16.Podľa§18ods.2písm.h/Zákonač.618/2003Z.z.(Autorskýzákonvzneníúčinnomdo31.12.2015),
autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na verejný prenos diela.

17. Podľa § 56 ods. 1 písm. g/ cit. zákona autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého

právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške
dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v
čase neoprávneného zásahu do tohto práva.

18. Podľa § 57 ods. 1 cit. zákona nárokov podľa § 56 sa okrem autora môže domáhať aj nadobúdateľ

výhradnej licencie alebo osoba, ktorá má majetkové právo k dielu alebo jej bol zverený výkon
majetkových práv autora.19. Podľa § 81 ods. 1 písm. i/ cit. zákona organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou
odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia, domáhať sa vo vlastnom mene v prospech
nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne

spravovaného práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený, takého nároku sám
domáha alebo ak je to nehospodárne.

20. Podľa § 81 ods. 1 písm. j/ cit. zákona organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou
odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia vyberať v súlade s týmto zákonom a

zmluvami podľa písmena h/ pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné
príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím
poriadkom.

21. Podľa § 81 ods. 1 písm. k/ cit. zákona organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s
náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia viesť evidenciu vybraných

odmien, primeraných odmien, náhrad odmien a príjmov z vydaného bezdôvodného obohatenia a
umožniť nositeľovi práv na požiadanie kontrolu správnosti jemu uhradenej odmeny, primeranej odmeny,
náhrady odmeny či prípadného príjmu z bezdôvodného obohatenia.

22. Podľa § 82 ods. 1 cit. zákona, ak sa organizácia kolektívnej správy nedohodne s používateľom

na uzavretí licenčnej zmluvy alebo hromadnej licenčnej zmluvy alebo s právnickou osobou
združujúcou používateľov na uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy, ktorou udelí súhlas na použitie
predmetov ochrany, ku ktorým spravuje práva podľa tohto zákona (ďalej len „spravované predmety
ochrany“), môže, ak ide o licenčnú zmluvu alebo hromadnú licenčnú zmluvu, organizácia kolektívnej
správy alebo používateľ, a ak ide o kolektívnu licenčnú zmluvu, organizácia kolektívnej správy alebo

právnická osoba združujúca používateľov predmetov ochrany požadovať, aby obsah takejto zmluvy
vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany určil súd. Súd pri určení obsahu zmluvy
prihliada na druh spravovaného predmetu ochrany, spôsob, rozsah a účel jeho použitia, na čas, v ktorom
sa spravovaný predmet ochrany bude používať a na podmienky podľa § 81 ods. 1 písm. h/.

23. Podľa § 84 ods. 1 cit. zákona, ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil
kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie
podľa § 80 používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany
prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej
správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.

24. Podľa § 470 Zákona č. 150/2016 Z. z. - Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej len
CSP), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti.

25. Podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť.

26. Podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému

súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.

27. Podľa § 162 ods. 1 písm. c/ CSP súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí

ministerstvu spravodlivosti.

28. Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s
rozhodnutím vo veci samej.

29. V prejednávanej veci sa žalobca domáha zaplatenia sumy 8.260,- eur, ktorá predstavuje nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 56 ods. 1 písm. g/ Autorského zákona a teda ide o nárok
vo výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny. Žalobca si uplatňuje nárok za rok 2015 z dôvodu, že
vykonáva kolektívnu správu práv na použitie diel autorov, ktorých zastupuje, k šíreniu ktorých došlo užalovaného na základe verejného prenosu. Keďže uplatnené nároky sa týkajú roku 2015, s poukazom
na § 190 ods. 1 Zák. č. 185/2015 Z. z. účinného od 1.1.2016, je potrebné na tento právny vzťah aplikovať
právnu úpravu účinnú do 31.12.2015, teda ustanovenia Autorského zákona č. 618/2003 Z. z.

30. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca má postavenie organizácie kolektívnej správy práv
na použitie diel ním zastúpených autorov, a to na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR vydaného
dňa 11.05.2010 pod č. MK-663/2010-70/6165, pričom vykonáva kolektívnu správu práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam

výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalovaný je obchodnou
spoločnosťou, ktorá okrem iného prevádzkuje ubytovacie zariadenie Grand Hotel Bellevue, Horný
Smokovec 21, Vysoké Tatry, v ktorom poskytuje ubytovacie služby. Žalovaný namietal aktívnu vecnú
legitimáciu žalobcu tým, že nepreukázal, že zastupuje práve tých nositeľov práv a vo vzťahu k tým
konkrétnym dielam, ktoré boli predmetom vysielania v roku 2015. Súd je toho názoru, že žalobca
v dostatočnom rozsahu preukázal aktívnu legitimáciu, keďže nesporne preukázal, že má oprávnenie

na výkon kolektívnej správy práv a predložil súdu zoznam autorov, ktorých zastupuje, ako aj zoznam
partnerských organizácií zo zahraničia. Naviac v zmysle § 84 ods. 1 Autorského zákona dôkazné
bremeno ohľadom skutočnosti, že ten ktorý autor diela výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich
práv, spočíva na žalovanom a pokiaľ žalovaný nepreukáže opak, je ako používateľ povinný plniť
svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany organizácii kolektívnej správy. Súd zamietol

návrhy na dokazovanie, ktoré v tomto smere navrhol žalovaný, pretože tieto návrhy súd vyhodnotil ako
neprípustné a to z dôvodu, že predloženie zmlúv s tisíckami autorov vrátane zahraničných vo vzťahu k
tomu ktorému dielu vysielanému množstvom televíznych staníc v spornom období je nemožné a práve z
tohto dôvodu vysporiadanie vzťahov medzi autormi a používateľmi diel bol vytvorený inštitút kolektívnej
správy.

31. Žalovaný predložil súdu návrhy na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/, § 162 ods. 1
písm. b/ a tiež podľa § 161 ods. 1 písm. c/, CSP, a to z dôvodov, ktoré sú vyššie uvedené.
K návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP súd uvádza, že tento návrh
nepovažoval za dôvodný najmä preto, že konanie Protimonopolného úradu SR vo veci podnetu

žalovaného týkajúceho sa posúdenia, či zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu zákazu zneužitia
dominantného postavenia na trhu, nemá žiadny vplyv na predmet sporu, ktorým je vydanie
bezdôvodného obohatenia a nie výška licenčnej odmeny, ktorú žalovaný namietal. Výšku licenčnej
odmeny by súd mohol preskúmavať v žalobe o určenie obsahu zmluvy podľa § 82 Autorského zákona a
právomoctútovýškuurčiť,čiposúdiť,nemáaniProtimonopolnýúradSRvspomínanompodnete.Naviac

ako preukázal žalobca, Protimonopolný úrad SR už v minulosti odmietol podnety žalovaného, resp.
nezačal konanie, na základe posledného podnetu žalovaného, teda ani vzhľadom na túto skutočnosť
súd nepovažoval návrh na prerušenie konania za dôvodný.
Taktiež súd nepovažoval za dôvodný ani návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP.
Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že je výlučne vecou posúdenia súdu, či pri prejednaní sporu

dospeje k záveru o nesúlade právneho predpisu s Ústavou SR a či v tomto smere podá alebo nepodá
podnet Ústavnému súdu SR. Aj s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-367/15 zo dňa
25.1.2017 súd nedospel k záveru o nesúlade ust. § 56 ods. 1 písm. g/ Autorského zákona a má za to,
že toto ustanovenie je aj v súlade so Smernicou č. 2004/48.
Rovnako aj pri návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c/ CSP je na posúdení súdu,

či zváži, že sú okolnosti, pre ktoré je potrebné predložiť podnet na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke
Súdnemu dvoru EÚ. S prihliadnutím na rozhodnutia, na ktoré poukazovali strany v tomto konaní,
súd dospel k záveru, že už v týchto rozhodnutiach boli riešené otázky, ktoré je možné použiť aj pri
rozhodovaní v predmetnej veci a tak ako bola žalovaným naformulovaná otázka, ktorá by mala byť
predložená Súdnemu dvoru EÚ, podľa názoru súdu nemá ani vplyv na konanie. Naviac Súdny dvor EÚ

poskytuje výlučne výklad európskeho práva a nevyjadruje sa k výkladu vnútroštátneho práva.
S poukazom na vyššie uvedené súd vyhodnotil návrhy na prerušenie konania ako nedôvodné, a preto
v súlade s § 162 ods. 3 CSP spolu s rozhodnutím vo veci samej rozhodol výrokom I. o zamietnutí
návrhov na prerušenie konania.

32. Autorské právo predstavuje absolútne právo, ktoré sa zameriava na ochranu výsledkov tvorivej
duševnej činnosti autorov, ktorá sa aj v empirickom vyjadrení prejavuje vytvorením diela. Autorské právo
vzniká okamihom, kedy je dielo vyjadrené v podobe vnímateľnej zmyslami. Týmto okamihom sa na
autora viaže oprávnenie, ktoré mu umožňuje slobodne sa rozhodnúť o použití diela. Autorské právo vsebe zahŕňa nielen právo autora na použitie jeho diela, ale právo udeľovať súhlas inej osobe a právo
určiť si odmenu za udelenie tejto možnosti. Pre špecifickosť tvorivej duševnej činnosti bolo potrebné
prijať takú právnu úpravu, ktorá by umožnila podporu, ochranu a ďalší rozvoj tejto tvorivej činnosti,

a to prostredníctvom kolektívnej správy práv autorov diel. S prihliadnutím na rozvoj techniky šírenia
informácií nemajú autori reálnu možnosť zistiť, skontrolovať, alebo si overiť rozsah použitia ich diel
inými používateľmi a získať od nich zodpovedajúcu odmenu, ktorú môžu použiť na svoju ďalšiu tvorbu.
Práve v záujme zjednodušenia systému ochrany práv autorov a zabráneniu svojvôli používateľov diel
bol vytvorený inštitút kolektívnej správy práv, ktorý zabezpečuje majetkové vyrovnanie práv autorov

s používateľmi ich diel. Organizácia kolektívnej správy je povinná konať s odbornou starostlivosťou v
rozsahu udeleného oprávnenia a vykonávať správu a ochranu práv autorov. Za týmto účelom eviduje
zoznamy autorov ako aj predmety ochrany a s používateľmi diel uzatvára hromadné licenčné zmluvy,
ktorými za odmenu udeľuje súhlas na použitie diel. Na základe tohto systému používatelia diel získali
istotu legálneho používania predmetov ochrany a autori majú zabezpečenú odmenu za použitie diela.

33. V spore bolo jednoznačne preukázané, že v roku 2015 medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k
uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy a to ani napriek jednaniam, ktoré v mene žalovaného viedlo
Združenie hotelov a reštaurácií SR. Žalovaný je prevádzkovateľom zariadenia Grand Hotel Bellevue
v štandarde 4*, pričom podľa údajov zverejnených žalovaným sa v objekte nachádza 140 izieb
vybavených okrem iného televíznymi prijímačmi. Pokiaľ žalovaný namieta, že nemôže platiť poplatky

rôznym subjektom, pričom ani nevedno za čo tieto poplatky platí, a že môže tieto poplatky platiť
za to isté aj rôznym subjektom, tak táto námietka nemá opodstatnenie, pretože každý nositeľ práv
nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastúpený viacerými organizáciami kolektívnej správy. V
otázke šírenia verejného prenosu už rozhodol Súdny dvor EÚ v rozhodnutí sp. zn. C-306/05 tak, že
samotné poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom TV prijímačov svojim klientom,

ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu
signálu verejný prenos. Žalovaný teda je subjektom, ktorý umožňuje verejný prenos, a preto za použitie
predmetov ochrany je povinný platiť licenčnú odmenu. Pokiaľ k plateniu licenčnej odmeny nedôjde,
žalovaný sa dostáva do pozície porušovateľa práv autorov, ktorým poskytuje ochranu nielen Autorský
zákon, ale aj medzinárodné zmluvy a dohovory, napr. článok 1 odsek 1 Dohody o obchodných aspektoch

práv duševného vlastníctva, článok 19 Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel,
Smernica EÚ č. 2004/48, alebo Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES.

34. Ochrana autorských práv bola aj predmetom viacerých rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Okrem vyššie
uvedeného rozhodnutia aj v rozsudku sp. zn. C-162/2010 z 12.3.2012 Súdny dvor EÚ konštatoval, že

prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové
prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. Aj v dôsledku
tohto právneho názoru vysloveného Súdnym dvorom EÚ neobstoja námietky žalovaného o tom, že
v jeho prípade nejde o verejný prenos. Z tohto dôvodu súd nepovažoval za potrebné ani vykonať
navrhovaný dôkaz predložením knihy hostí za rok 2015, keďže pre použitie predmetov ochrany verejným

prenosom nie je počet hostí v tomto prípade rozhodujúci, rovnako ako nie je rozhodujúce, či hostia
žalovaného možnosť sledovania televízie využijú alebo nevyužijú.

35. Žalovaný tiež namietal výšku bezdôvodného obohatenia a v tomto smere poukazoval na údajné
nekalosúťažné konanie žalobcu a zneužívanie jeho dominantného postavenia na trhu, kvôli ktorému

dal podnet na Protimonopolný úrad SR. Tento štátny orgán, ako bolo vyššie uvedené, doposiaľ nezačal
konanie o podnetoch žalovaného. Výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa môže autor domáhať,
vyplýva z ust. § 56 ods. 1 písm. g/ Autorského zákona a je stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá
je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu
do tohto práva. Žalobca preukázal, že v danom období uzavrel 218 hromadných licenčných zmlúv s

inými ubytovacími zariadeniami, ktoré nemali problém vychádzať zo sadzobníka žalobcu. Vzhľadom
na tieto uzavreté zmluvy možno licenčnú odmenu určenú podľa sadzobníka, považovať za odmenu
obvyklú na trhu podnikateľských subjektov a teda táto odmena môže byť zároveň základom pre výpočet
výšky bezdôvodného obohatenia podľa platnej úpravy v roku 2015. Pokiaľ žalovaný mal výhrady k
výške licenčnej odmeny v priebehu rokovaní o uzavretie hromadnej kolektívnej zmluvy, mohol podať

na súd žalobu o určenie obsahu zmluvy, s poukazom na ust. § 82 Autorského zákona. Ak by túto
možnosť využil, za splnenia ďalších zákonných podmienok mohol používať predmety ochrany bez
toho, aby porušil práva autorov a nevznikol by žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Žalovaný však danú možnosť nevyužil a naďalej porušoval svoje zákonné povinnosti, preto mu ajvznikla povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v zmysle cit. právnej úpravy. V súvislosti
s uplatneným nárokom je potrebné poukázať aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C
367/15 zo dňa 25.01.2017 vo veci prejudiciálnej otázky položenej Najvyšším súdom Poľskej republiky,

v ktorom Súdny dvor EÚ konštatoval „článok 13 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES
z 29.04.2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni
vnútroštátnej právnej úprave akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ
práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu
spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitostí, aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie

sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia
používať dotknuté dielo bez toho, aby majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy“.

36. S poukazom na vyššie uvedené a judikatúru ohľadom verejného prenosu ako aj výšku prípadných
nárokov, ktorú si môžu uplatňovať autori jednotlivých diel, súd nepovažoval za relevantné ani ďalšie
žalovaným navrhované dôkazy a to predloženie reprezentatívnych vzoriek, výsluch svedka P. W. a

podobne, pretože tieto dôkazy sú neúčelné. Vzhľadom na veľký počet autorov a vysielaných diel by
sa ochrana práv autorov stala úplne nerealizovateľnou, k čomu sa však už súd vyjadril v súvislosti
s inštitútom kolektívnej správy autorov. Na základe vyššie uvedeného teda možno konštatovať, že
pokiaľ pri výpočte bezdôvodného obohatenia vychádzal žalobca z licenčnej odmeny podľa sadzobníka,
vzhľadom na počet hromadných licenčných zmlúv uzavretých so žalobcom je možné túto odmenu

považovať za odmenu obvyklú a vzhľadom na údaje o ubytovacom zariadení žalovaného deklarované
samotným žalovaným bola táto odmena vypočítaná správne, teda aj výška bezdôvodného obohatenia
bola určená v súlade s ust. § 56 ods. 1 písm. g/ Autorského zákona. S poukazom na uvedené dôvody
súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

37. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

38. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má

veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

39. V prípade, ak dlžník nesplní svoj dlh v zákonom stanovenej alebo dohodnutej lehote, dostane sa

do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľovi vzniká v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zákonníka
nárok na úroky z omeškania. Pri nárokoch na vydanie bezdôvodného obohatenia lehota na plnenie
nevyplýva z dohody strán ani z právneho predpisu, preto je potrebné aplikovať § 563 Obč. zákonníka,
teda dlžníkovi vzniká povinnosť plniť potom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Žalobca vyzval žalovaného
na vydanie bezdôvodného obohatenia už listom zo dňa 07.10.2015 v 10-dňovej lehote, teda uplynutím

tejto lehoty sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, avšak úrok z omeškania
si žalobca uplatnil až od 14.03.2016 a keďže súd je viazaný žalobou, priznal úrok z omeškania až od
uvedeného dňa. Výška úroku z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzbaEurópskejcentrálnejbankyplatnák1.dňuomeškaniasplnenímpeňažnéhodlhu(§3Nariadenia
Vlády SR č. 87/95 Z. z. v znení noviel).

40. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

41. Podľa § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne

aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

42. Podľa citovaných zákonných ustanovení priznal súd náhradu trov konania úspešnému žalobcovi

voči žalovanému v rozsahu 100%.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou
tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove v troch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo

ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinnosť uvedená vo výrokovej časti tohto rozsudku nebude plnená dobrovoľne, môže oprávnený
podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (Exekučný poriadok).