Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. júl 2017

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 23C/8/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116201171
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Janics Bajánková

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2017:1116201171.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom Mgr. Janou Janics Bajánkovou v právnej veci žalobcu: P..

F. Z., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom K., X. XX, zastúpený: Advokátska kancelária TIMAR & partners,
s. r. o., so sídlom Štúrova 42, 927 01 Šaľa, IČO: 36 866 296, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o
zaplatenie 25 389,25 Eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh žalobcu z a m i e t a.

II. Žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobným návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 19.01.2016 sa žalobca od

žalovaného domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 6389,25 eur, nemajetkovej ujmy vo výške 19
000 eur a náhrady trov konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca svoj návrh odôvodnil
tým, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.11.2009 sp. zn. 2T/26/2006 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2010, sp. zn. 2To/36/2010, bol právoplatne uznaný
vinným zo spáchania skutku kvalifikovaného ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1,5 trestného
zákona účinného do 31.12.2015 a bol mu uložený trest odňatia slobody vi výmere 5 rokov so zaradením
do 1. NVS. Na základe ním podaného dovolania bolo rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 20.09.2011

konštatované porušenie zákona v neprospech žalobcu a bol ním zrušený rozsudok Okresného súdu
Bratislava II zo dňa 13.11.2009 sp. zn. 2T/26/2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 27.05.2010, sp. zn. 2To/36/2010, pričom následne bol spod obžaloby oslobodený podľa §
235 písm. b) Trestného poriadku, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.01.2013, pričom
predmetným rozsudkom bolo konštatované, že skutok nie je trestným činom. Z uvedeného mal za to, že
voči nemu nemalo byť trestné stíhanie ani vedené, respektíve nemal byť odsúdený a citované pôvodné
rozhodnutia súdov boli nezákonné. Zdôraznil, že samotná nezákonnosť je konštatovaná v rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR v spojení s následným oslobodením spod obžaloby. Uviedol, že na základe
uvedenej nezákonnosti musel svoje práva v trestnom konaní brániť prostredníctvom obhajcu, ktorého
si v predmetnej veci zvolil za účelom obhajoby jeho osoby, prostredníctvom ktorého boli vykonávané
úkony obhajoby , čím mu vznikla škoda v podobe trov konania v celkovej výške 6 389,25 eur, ktoré
pozostávajú z trov právneho zastúpenia, náhrady cestovných výdavkov obhajcu a náhrady za stratu
času obhajcu. Mal za to, že v dôsledku nezákonných rozhodnutí, ktorými bol právoplatne uznaný vinným
a bol vystavený trestu odňatia slobody - strata základného práva v podobe práva na osobnú slobodu,

utrpel rozsiahlu nemajetkovú ujmu, avšak s jej niektorými čiastkovými prejavmi sa stretáva dodnes v
prostredí, kde žije a pracuje. Poukázal na to, že trestné konanie voči nemu bolo vedené 9 rokov od roku
2004 do roku 2014. Argumentoval, že nezákonné rozsudky súdov a trestné konanie mali dopad na celú
jeho rodinu, jeho súkromný život, spoločenské uplatnenie, sociálne postavenie, podnikanie a väzby sním súvisiace. Vzhľadom na uvedené mal za to, že primeranou náhradou nemajetkovej ujmy je suma
vo výške 19 000 eur.

2. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 20.06.2016 vzniesol námietku premlčania. Poukázal na
ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Dôvodil, že počiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby sa v danom prípade odvíja od okamihu, kedy bolo poškodenému, resp. jeho právnemu zástupcovi
doručené, či oznámené rozhodnutie, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie, od
ktorého odvíja uplatnený nárok na náhradu škody. S poukazom na uvedené a na skutkový stav mal

za to, že v predmetnej veci začala premlčacia lehota plynúť momentom doručenia rovnopisu rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo/38/2011 zo dňa 20.09.2011 žalobcovi, respektíve jeho právnemu
zástupcovi, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.11.2009 sp. zn.
2T/26/2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2010, sp. zn. 2To/36/2010
( Rozhodnutie o treste). Mal za to, že k podaniu žaloby došlo až dňa 21.01.2016, teda v čase keď bol
tento nárok v dôsledku uplynutia subjektívnej premlčacej doby už premlčaný. Vo vzťahu k rozhodnutiu

o treste poukázal nato, že v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.Z. právo na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o treste má ten na kom bol trest úplne alebo sčasti vykonaný. Žalobca však
v doterajšom priebehu konania splnenie vyššie špecifikovanej podmienky nepreukázal. Vo vzťahu k
existencii majetkovej škody namietal, že žalobca nepreukázal, že vznikli v príčinnej súvislosti s nimi
namietanými rozhodnutiami o treste, namietal vynaloženie žalobcom požadovanej náhrady majetkovej

škody z hľadiska nutnosti a účelnosti. Napokon mal za to, že žalobca neuniesol ani dôkazné bremeno
vo vzťahu k preukázaniu nemajetkovej ujmy a spochybnil existenciu príčinnej súvislosti.

3. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného sa nestotožnil s námietkou premlčania. Dôvodil, že
požadovaných nárokov sa domáha z dôvodu nezákonného trestného stíhania a preto premlčacia lehota

mu začala plynúť odo dňa doručenia rozhodnutia Krajského sudu v Bratislave sp. zn. 3To/146/2012
zo dňa 22.01.2013 a teda začala plynúť odo dňa 23.01.2013. Ako nedôvodnú považoval aj námietku
týkajúcu sa majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

4. Žalovaný v duplike na repliku žalobcu zotrval na ním vznesenej námietke premlčania. Vo vzťahu

k argumentácii žalobcu, že svoj nárok na náhradu škody si v predmetnom konaní uplatňuje titulom
nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia namietal, že takýto nárok nebol predbežne prejednaný,
čo považoval za nedostatok podmienky o takomto nároku konal, navyše mal za to, že uvedený nárok
je premlčaný v 10 ročnej objektívnej premlčacej lehote. Dôvodil, že uznesenie o vznesení obvinenia
bolo vydaní dňa 16.03.2004 a preto posledným dňom premlčacej lehoty bol najneskôr deň 31.03.2014.

Vzhľadom na uvedené vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody
z titulu uznesenia o vznesení obvinenia. K žalobcom uvádzanej škode na zdraví doplnil, že takýto nárok
nemožno subsumovať pod nemajetkovú ujmu, a preto si ju žalobca nemôže ani ako nemajetkovú ujmu
uplatňovať, ale výlučne ako škodu na zdraví, ktorá je osobitným nárok v režime rozdielnych právnych
predpisov.

5. Súd návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov: P.. Z. P., Z.. F. Z., P.. O. M., P.. B. Z., P.. A.
H. ako aj vyžiadaním záznamov z rokovaní uskutočnených medzi žalobcom a A.. N. G. zamietol, nakoľko
vykonanie uvedených dôkazov v danom štádiu konania súd považoval za nadbytočné a nehospodárne
a mal za to, že listinné dôkazy založené v súdnom spise dostatočne ozrejmujú skutkový stav veci.

6. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením sa vyjadreniami zástupcov strán v
spore, listinnými dôkazmi založenými v spise a pripojeným trestným spisom, na základe ktorých ustálil
nasledovný skutkový stav:

7. Žalobca dňa 30.01.2015 požiadal žalovaného o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody.
Žalovaný mu dňa 03.08.2015 oznámil, že jeho žiadosť posúdilo ako nedôvodnú.

8. Žalobca sa vo svojom prednese na pojednávaní pridržal písomne podaného návrhu. Uviedol, že
predmetom konania je nárok na náhradu škody pozostávajúci z nákladov za právne zastúpenie a

vzhľadom na dĺžku trestného konania a vzhľadom na to, že žalobca bol odsúdený na nepodmienečný
trest odňatia slobody aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Doplnil, že predmetom konanie je celý
proces od vznesenia obvinenia, cez nezákonné rozhodnutia o uznaní viny až po oslobodenie spod
obžaloby. Poukázal na to, že od vznesenia obvinenia až po oslobodzujúci rozsudok bol prostredníctvomorgánov činných v trestnom konaní perzekuovaný, čo zanechalo vážne zdravotné ťažkosti jemu aj celej
jeho rodine. Dôvodil, že bol trestne stíhaný kvôli tomu, že mu bol ukradnutý vlak obilia, pričom dodnes
za to obilie nedostal zaplatené. Spolu s oslobodzujúcim rozsudkom, toto celé trvalo od roku 2002-2013.

Prišiel o všetky obchody minulé i budúce. Žalobu Nepodal po zrušení právoplatných odsudzujúcich
rozhodnutí dovolacím súdom skôr z dôvodu, že v období keď mal odsudzujúci rozsudok prvostupňového
súdu na Krajskom súde bol hospitalizovaný v ústave srdcových chorôb v Ikeme v Prahe a keď som
dosiahol zrušenie týchto rozsudkov dovolacím súdom prostredníctvom advokáta A.. N. sa dozvedel a
bolo potvrdené aj Dr. E. a Dr. S., že trestné stíhanie sa začína obvinením a končí sa oslobodzujúcim

rozsudkom, ktorý som dosiahol až v roku 2013. Bolo mu povedané, že rozsudkom dovolacieho súdu sa
nezmenilo nič v tejto veci, ale pokračovalo to znovu konaním na Okresnom súde a ukončil to až Krajský
súd keď potvrdil oslobodzujúci rozsudok. Žalobca ďalej udáva, že Najvyšší súd prípisom zakázal súdu
1.stupňa poslať mu spis za účelom rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku pokým žalobca
nenastúpi na výkon trestu načo jeho advokát uviedol, že takéto vyjadrenie nemá oporu v našom právnom
systéme. Než bolo voči nemu začaté trestné stíhanie podnikal ako živnostník v obchode s obilím, s

ročnými tržbami v 90-tych rokoch vo výške 150 - 240 miliónov SKK. Po vznesení obvinenia vypočúvali
jeho obchodných partnerov, dozvedeli sa tak o trestnom stíhaní a vypovedali mu kontrakty. Keď sa
manželka a deti dozvedeli že o tom, že bol trestne stíhaný zato, že mu ukradli celý vlak jačmeňa a vyrobili
z neho slad a predali ho nevedeli sa s tým zmieriť. Ďalej poukázal na to, že v Senci na policajnej stanici
rovno pri vchode bol označený s fotkou ako medzinárodne hľadaný zločinec. Na výkon trestu nenastúpil

z dôvodu, že bol na liečení na Čiernej hore a nikdy mu nebol doručený oznam že má nastúpiť do výkonu
trestu. Právoplatne oslobodený spod obžaloby bol dňa 21.02.2013. predmetnú žalobu na súd nepodal
skôr preto lebo mu bolo mi viacerými právnikmi povedané, že trestné konanie sa začína obvinením a
končí sa právoplatným rozsudkom oslobodzujúcim alebo odsudzujúcim. Okrem toho si nebol istý ako
celé konania môže skončiť, pretože aj odvolací súd sa nezaoberal námietkami prokurátora v odvolaní,

ale rozhodnutie len potvrdil jednou vetou.. Neveril som tomu že sa to mohlo tak ľahko skončiť lebo
prokurátor chcel aj pred odvolacím súdom vypočúvať svedkov, ktorí boli vylúčení lebo trestné stíhanie
bolo protizákonné. Vo vzťahu k zdravotnému stavu uviedol, že od veku 33 rokov mal 3x infarkt myokardu
a to v 33 rokoch, 34 a 35 rokoch, pravidelne postupoval diagnostiku a od 33 rokoch berie lieky na tlak
a betablokátory , čo sú lieky aby mu neodišlo srdce. Ďalšie lieky neberie. Mal za to, že 90% problémov

má psychický ráz.

9. Žalovaný zotrval na svojich písomných vyjadreniach. Žiadal návrh zamietnuť. Dôvodil, že nie sú
splnené zákonné podmienky na uplatnenia si nároku na náhradu škody. Mal za to, že nárok žalobcu
je premlčaný kedy jediným spôsobilým titulom v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu je uznesenie, o

vznesení obvinenia zo 16.3.2004 ktoré bolo žalobcovi doručená dňa 8.6.2004 ako vyplýva z doručenky v
Trestnom spise preto 10-ročná objektívna premlčacia lehota uplynula a najneskôr dňa 8.6.2014. Žaloba
bola podaná až dňa 19.1.2016 t.j. po uplynutí 10-ročnej objektívnej premlčacej lehoty. V súvislosti s
rozhodnutím o treste je zrejme, že žalobca nevykonal ani časť uloženého trest preto rozhodnutie o treste
nepredstavuje spôsobilý titul v zmysle § 8 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z.

10. A.. G. N.,, advokát vyúčtoval žalobcovi trovy právneho zastúpenia za poskytovanie právnych služieb
v trestnej veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava II, pod sp. zn. 4T/130/2011(predtým 2T/26/2006
za celkovo 46 úkonov právnej služby v sume 6389,25 Eur.

11. Súd z obsahu pripojeného spisu zistil:

- vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II, uznesením sp. zn.
ČVS:ORP-666/2-OVK-B2-2004 zo dňa 16.03.2004 žalobcovi vzniesol obvinenie za skutok kvalifikovaný
ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 4b Trestný zákona účinného v čase spáchania skutku.

Žalobcovi bolo uvedené uznesenie doručené dňa 08.06.2004.

- Žalobca voči uvedenému rozhodnutiu podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry
Bratislava II zo dňa 22.06.2004, sp. zn. 3Pv/1036/03-9 zamietnutá. Okresná prokuratúra podala
obžalobu na Okresný súd Bratislava II dňa 29.03.2006. Vec bola vedená na okresnom súde pod sp.

Zn. 2T/26/2006.

- . Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.11.2009, sp.zn. 2T/26/2006 bol žalobca uznaný
vinným z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov. Voči predmetnému rozsudku
podal odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 27.05.2010, sp. zn.
2To/36/2010, odvolanie žalobcu zamietol.

- Voči predmetnému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave podal žalobca dovolanie, na základe
ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol Rozsudkom zo dňa 20.09.2011, sp. zn.
4Tdo/38/2011, že uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2010, sp. zn. 2To/36/2010
bol porušený zákon v neprospech žalobcu, uvedené uznesenie zrušil, zrušil aj rozsudok Okresného

súdu Bratislava II zo dňa 13.11.2009, sp.zn. 2T/26/2006 a aj ďalšie rozhodnutia na zrušené
rozhodnutia obsahovo nadväzujúce. Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu bolo PZ žalobcu doručené
dňa 24.01.2012 a žalobcovi dňa 26.01.2012.

- Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 19.06.2012, sp. zn. 4T/130/2011 žalobcu spod obžaloby
oslobodil z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Voči uvedenému rozsudku podal odvolanie

prokurátor, ktoré odvolanie bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.01.2013, sp. zn.
3To/146/2012 zamietnuté. Na verejnom zasadnutí Krajského súdu, na ktorom bolo uvedené rozhodnutie
vyhlásené bol prítomný žalobca aj jeho právny zástupca. Uvedené rozhodnutie bolo PZ žalobcu
doručené dňa 18.02.2013 a žalobcovi dňa 20.02.2013

- V priebehu konania podal žalobca dňa 07.02.2011 sťažnosť na prieťahy, ktorá bola predsedom
Okresného súdu Bratislava II vyhodnotená nedôvodná.

12. Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa§ 5ods.1zákonač.514/2003Z.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím

má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má
ten, na kom bol úplne alebo sčasti vykonaný trest, ak
a) v ďalšom konaní bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo

b) v ďalšom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo trestné stíhanie zastavené preto, že
v konaní vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli súdu predtým známe alebo bola vec
postúpená inému orgánu; to neplatí, ak sa preukáže, že k včasnému odhaleniu neznámej skutočnosti
nedošlo úplne alebo čiastočne vinou osoby, na ktorej bol trest vykonaný.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránenýchzáujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a
d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone

jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa §9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať

len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa

porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa
Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo
povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu
vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej
správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom.

Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na

a) Osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije,
b) Závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) Závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) Závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Podľa §18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak
tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom.Podľa §18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná

odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať
rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená
škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8 .
Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku
podľa § 15 odo dňa
podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
13. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je

existencianezákonnéhorozhodnutia,existenciaškodyapríčinnásúvislosťmedziškodouanezákonným
rozhodnutím, za splnenia podmienky využitia riadnych opravných prostriedkov a zrušenia nezákonného
rozhodnutia.

14. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovila a je konštantná v otázke, že ak došlo

rozhodnutím súdu k oslobodeniu spod obžaloby a k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu, rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby má rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (napr.
najvyššiehosúduz30.novembra2009sp.zn.4Cdo183/2009).Rozhodujúcimkritériomopodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je totiž neskorší výsledok trestného stíhania.

15.Ústavnýsúdvnálezesp.zn.II.ÚS163/2013zodňa13.11.2013,skonštatoval,že„vydanieuznesenia
o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu, iba
z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou
osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.“

16. V danom prípade nárok žalobcu sa odvíja od:

- Od skutočnosti, že mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov

- od uznesenia o vznesení obvinenia Okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislava II, sp. zn.
ČVS:ORP-666/2-OVK-B2-2004 zo dňa 16.03.2004

- od dĺžky trvania trestného stíhania

- rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.11.2009 sp. zn. 2T/26/2006 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2010, sp. zn. 2To/36/2010, bol právoplatne uznaný vinným
zo spáchania skutku kvalifikovaného ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1,5 trestného zákona
účinného dpo 31.12.2015 a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov so zaradením do
1. NVS.

17. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré
bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine
predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu.

Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž
prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej
(škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konanívyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup
týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii
nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich

podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

18. Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie porušenia právnej
povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím a následkom.
Vzniknutá škoda v podobe skutočnej škody alebo nemajetkovej ujmy musí byť spôsobená bez

pochybností práve porušením právnej povinnosti. Škoda ani
porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu korelujúce
právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byt' nielen tvrdená (domnelá), ale musí byt'
bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné
bremeno, týkajúce sa príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade
toho účastníka, ktorého tvrdenie má byt' preukázané, teda poškodeného. Vzťah medzi

príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný a bezprostredný. Medzi protiprávnym
úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody
iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou
na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na
následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Nezákonné

rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup musí byť priamou, bezprostrednou a
nesprostredkovaľnou príčinou škody; nestačí, ak je iba sprostredkovanou príčinou škody. Nezákonné
rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik
zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) len

vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve, resp. iba týmto
rozhodnutím alebo postupom. Zodpovednosť podľa stanoviska súdnej praxe nemožno robiť závislou od
neobmedzenej kauzality, keďže atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. To, že vzťah medzi
príčinou aj následkom musí byť (bezpečne preukázaný) bezprostredný, už konštatoval dokonca aj

Ústavný súd Slovenskej republiky.
19. Ak nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, ktoré je potrebné
charakterizovať ako príčinu, má byť spôsobený následok - škoda, musí ich spájať príčinná súvislosť,
ktorá ak by chýbala, štát by nemohol niesť objektívnu zodpovednosť za majetkovú ujmu vyjadriteľnú
v peniazoch. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného

rozhodnutia alebo nestranného úradného postupu, teda ak je doložené, že nebyť vydania nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, by ku škode nebolo došlo. ( Nález ÚSSR sp. zn.
I. ÚS 177/08)
20. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, kauzálny nexus je podstatným prvkom
zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie a vznik škody boli v

logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby nezákonné rozhodnutie bolo príčinou a vznik
škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti,
či okolnosti nasvedčujúcej jej existenciu; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca
je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v
konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím môže byť len

také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test
conditio sine qua non), či by škodlivý následok nastal bez nezákonného rozhodnutia. Ak by tomu tak
bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.04.2013, sp. zn.
6 Cdo 103/2011.

21. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe súdov SR možno konštatovať, že nezákonné rozhodnutie orgánu
štátu alebo jeho nesprávny úradný postup môže byť dokonca aj významným článkom reťazca príčin
a následkov, avšak samotná táto ešte neznamená bez ďalšieho aj danosť príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou. Štát teda
automaticky nezodpovedá za každú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére určitej fyzickej osoby alebo

právnickej osoby po vydaní nezákonného rozhodnutia orgánu štátu alebo po jeho nesprávnom úradnom
postupe.
22. Existencia príčinnej súvislosti musí byť vždy bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať.23. O vzťah príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím ide vtedy, ak je medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
24. Žalobca svoj nárok na náhradu škody a nemajekovej ujmy odvíjal od skutočnosti, že Okresný súd

Bratislava II ho rozsudkom zo dňa 19.06.2012, sp. zn. 4T/130/2011 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 22.01.2013, sp. zn. 3To/146/2012 spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že skutok
nie je trestným činom. zamietnuté. Z uvedeného dôvodu mal za to, že uznesenie o vznesení obvinenia
zo dňa 16.03.2004 je nezákonným rozhodnutím.

25. Z uvedeného potom vyplýva, že v konaní bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia,
ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi.

26. Nakoľko však žalovaný vzniesol námietku premlčania súd sa primárne zaoberal tým, že je uvedená
námietka premlčania dôvodná.

27. Z dikcie § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.Z. vyplýva, že právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

28. Žalobca svoj nárok na náhradu škody spočívajúcej vo vynaložených prostriedkoch na trovy obhajoby
ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy primárne odvodzoval od uznesenia o vznesení obvinenia,
nakoľko v dôsledku oslobodzujúceho rozsudku nemalo byť voči nemu vôbec vedené trestné stíhanie.

29. Žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zdôvodňoval zásahom do sféry rodinných kruhov a

pracovného života, kde uviedol, že jeho obchodní partneri boli volaní na výsluchy na políciu a dozvedeli
satakojehotrestnomstíhaníanáslednemuvypovedalikontraktyarovnako,žetrestnéstíhaniezasiahlo
do jeho rodinného života už len tým, že sa deti a manželka dozvedeli o jeho trestnom stíhaní ako aj
skutočnosť, že bol na neho vydaný európsky zatýkací rozkaz v dôsledku ktorého bola jeho fotografia
uverejnená na nástenke na policajnej stanicu v Senci. Výšku nemajetkovej ujmy stanovil ako maximálne

možnú v zmysle zákonnej úpravy.

30. Podmienkou, uplatnenia práva na náhradu škody je v danom prípade zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, preto začala žalobcovi plynúť subjektívna premlčacia lehota vo vzťahu
k uzneseniu o vznesení obvinenia odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 22.01.2013, sp. zn. 3To/146/2012 ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby.

31. Z dôvodu žalovaným vznesenej námietky premlčania nároku žalobcu uplynutím objektívnej
premlčacej lehoty vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia sa súd zaoberal jej dôvodnosťou.

32. Premlčanie je definované ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý
uplynul bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu
uplatneniu práva námietkou premlčania. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom
súdnom konaní má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva a súd nemôže oprávnenej
osobeprávo(nárok)priznať.Zásadahospodárnostikonaniavediek tomu,žesúd prednostneposudzuje

v konaní vznesenú námietku premlčania bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr.
výšky škody a podobne.
33. Začiatok premlčacej doby je všeobecne ( objektívne) určený v § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z., podľa ktorého sa právo premlčí najneskôr za desať rokov odo dňa, kedy bolo poškodenému
doručené ( oznámené ) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda. Takto učený počiatok

je vymedzený objektívne, nezávisle na poškodenom. Objektívna premlčacia doba pre uplatnenie
nároku na náhradu škody je 10 rokov. Pre začiatok plynutia tejto lehoty nie je významné kedy sa
poškodený o nezákonnosti rozhodnutia dozvedel, prípadne, či bol v situácii, ktorá mu uplatnenie
práva znemožňovala; rozhodujúca z tohto hľadiska je iba skutočnosť, kedy- nezávisle na úrovni
vedomia(znalosti)oprávnenéhoúčastníkazodpovednostnéhovzťahudošlokvydaniurozhodnutia,ktoré

bolo v príčinnou vzniku škody. Vedľa tejto objektívnej lehoty stanovuje citovaný zákon k uplatneniu
nárokov zo zodpovednostných práv za škodu spôsobenú rozhodnutiami štátnych orgánov tiež lehotu
subjektívnu, u ktorej je smerodajný subjektívne určený počiatok. Subjektívna premlčacia doba k
uplatneniu nároku na náhradu tejto škody je tri roky a začína plynúť odo dňa, kedy sa poškodený oškode dozvie a ak je podmienkou pre uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie
premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Obidve premlčacie doby
začínajú plynúť a končia nezávisle od seba. Všeobecne platí, že nárok na náhradu škody treba uplatniť v

čase, keď ešte plynú obe lehoty, t.j. lehota objektívna a v jej rámci lehota subjektívna; márnym uplynutím
jednej z týchto lehôt sa nárok premlčuje, aj keď poškodenému ešte plynie druhá premlčacia lehota
( rozsudok najvyššieho súdu ČR z 11. marca 2010, sp. zn. 30Cdo/3266/2008)

34. Z citovaného ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že desaťročná

objektívna premlčacia doba vo vzťahu k uplatneniu nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu štátu začne plynúť doručením nezákonného rozhodnutia, ktorým bola škoda
spôsobená. V prejednávanej veci začala objektívna premlčacia lehota plynúť dňom 08.06.2004, teda
dňom kedy bolo žalobcovi doručené uznesenie o vznesení obvinenia a uplynula dňom 08.06.2014.
Žalobca žalobný návrh podal na súde dňa 19.01.2016, teda po uplynutí objektívnej premlčacej doby.

35. Súd v danom prípade skúmal dôvody, pre ktoré žalobca nepodal žalobný návrh na náhradu škody
skôr.

36. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že žalobca sa o tom, že bol spod obžaloby dozvedel
dňa 22.01.2013, na verejnom zasadnutí, na ktorom bolo zamietnuté odvolanie prokuratúry voči

oslobodzujúcemu rozsudku, najneskôr doručením písomného vyhovenia uznesenia Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 22.01.2013, sp. zn. 3To/146/2012, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 20.02.2013. Z
uvedeného vyplýva, že žalobca mal po doručení mu rozhodnutia, ktorým bol potvrdení oslobodzujúci
rozsudok dostatok času, viac ako rok aj tri mesiace, na podanie žiadosti o predbežné prejednanie nároku
na náhradu škody a následne na podanie žalobného návrhu na náhradu škody v objektívnej premlčacej

lehote. Žalobcomuvádzanédôvodyjehoneistotyvto,žesatoceléskončiloodôvodnenétým,žeKrajský
súd sa nezaoberal odvolaním prokurátora, ale len zamietol odvolanie prokurátora, ako aj vyjadrenia
jeho advokátov ohľadom priebehu trestného konania nie je možné brať za takú prekážku nepodania
žalobného návrhu včas, na neprihliadnutie ktorej by bolo možné považovať za rozpor s dobrými mravmi.

37. V prejednávanej veci sa vzhľadom na uvedené nejedná o taký prípad, keď by žalobcovi právo
uplatniť si nárok na náhradu škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia t.j. v dôsledku vznesenia
obvinenia v zákonom stanovenej objektívnej premlčacej dobe, bránila skutočnosť prebiehajúceho
trestného konania, ktorým by bol žalobca ako obžalovaný oslobodený spod obžaloby. K právoplatnému
oslobodeniu žalobcu spod obžaloby totiž došlo ešte počas plynutia objektívnej premlčacej doby.

38. Je zrejmé, že žalobca si mohol nárok na náhradu škody uplatniť počas plynutia objektívnej
premlčacej lehoty, ktorá uplynula až po vyše roku a troch mesiacoch od právoplatného skončenia
trestného konania. Trestné konanie bolo právoplatne skončené 22.01.2013 a objektívna premlčacia
lehota uplynula dňa 08.06.2014.
39. Pokiaľ sa žalobca domáha nemajetkovej ujmy aj titulom, že mu obchodní partneri vypovedali

kontrakty vtedajšie aj budúce, a tým sa znížil jeho zisk, uvedený nárok predstavuje majetkovú škodu
žalobcu vo forme ušlého zisku a nie nemajetkovú ujmu. Navyše žalobca nepreukázal jednoznačnú
príčinnú súvislosť, že na vypovedanie kontraktov malo vplyv výlučne jeho trestné stíhanie a nie aj ním
uvádzaný zdravotný stav v dôsledku, ktorého bol práceneschopný, teda nemohol vykonávať pracovnú
činnosť, ktorej okrem iného výsledkom je dosahovanie príjmu z pracovnej činnosti a v dôsledku ktorého

podstúpil ako sám uviedol, liečenie na Čiernej hore. Napokon jeho tvrdenie o tom, že prišiel o obchodné
kontraktyjevrozporeajsnímuvedenýmdôvodom,prektorýsanezúčastňovalpojednávaní,keďuviedol,
že to bolo okrem zdravotných dôvodov aj pracovná zaneprázdnenosť.

40.Pokiaľsažalobcadomáhalnáhradynemajetkovejujmyzdôvodu,žebol rozsudkomOkresnéhosúdu

Bratislava II zo dňa 13.11.2009 sp. zn. 2T/26/2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 27.05.2010, sp. zn. 2To/36/2010 odsúdený na výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody
súd vo vzťahu k uvedenému konštatuje, že žalobcovi z uvedeného titulu nárok na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy nevznikol z dôvodu, že k výkonu uvedeného trestu ani len sčasti nikdy nedošlo, čo
medzi stranami sporné nebolo. Ako vyplýva z obsahu pripojeného spisu žalobca po tom ako uvedené

rozhodnutia nadobudli právoplatnosť opakovane žiadal o odklad výkonu trestu odňatia slobody, pričom
jeho poslednej žiadosti bolo vyhovené a žalobca na výkon uvedeného trestu odňatia slobody v dôsledku
zrušenia uvedených rozhodnutí Najvyšším súdom Slovenskej republiky nikdy ani nenastúpil. Zákon
č. 514/2003 Z.z. vo svojom ustanovení § 8 výslovne uvádza, že. právo na náhradu škody spôsobenejrozhodnutím o treste má ten, na kom bol úplne alebo sčasti vykonaný trest. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalobca na výkon uvedeného trestu odňatia nikdy nenastúpil nedošlo u neho k splneniu podmienky,
ktorou je, že by trest vykonal.

41. Pokiaľ žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzoval aj od dĺžky trvania trestného
stíhaniasúdvdanejvecipoukazujenato,žetrestnéstíhaniežalobcutrvalood08.06.2004do23.01.2013
a nie ako žalobca uvádza od roku 2002. Žalobca v priebehu trestného konania podal dňa 07.02.2011
sťažnosť na prieťahy, ktoré bola podpredsedom Okresného súdu Bratislava II vyhodnotená ako

nedôvodná. Rovnako žalobcom uvádzané prieťahy neboli konštatované ani Ústavným súdom SR.
Súd navyše konštatuje, že k samotnej dĺžke trestného konania prispel aj žalobca svojim procesným
správaním, keď v priebehu trestného konania opakovane podával žiadosti o odklad nástupu na výkon
trestu, ktoré mu boli opakovane zamietané, až do ostatného rozhodnutia, ktorým súd žiadosti žalobcu o
odklad nástupu na výkon trestu vyhovel. V dôsledku uvedených žiadostí opakovane Najvyšší súd SR
vracal spis po jeho predložení mu na rozhodnutie bez rozhodnutia o dovolaní žalobcu späť na Okresný

súd Bratislava II za účelom rozhodnutia o opakovaných žiadostiach žalobcu o odklad výkonu trestu
odňatia slobody. Vzhľadom na uvedené súd v tejto časti nárok žalobcu vyhodnotil ako nedôvodný.

42. Pokiaľ žalobca žiadal priznanie nemajetkovej ujmy aj v súvislosti s vplyvom trestného stíhania
na jeho zdravotný stav, súd v danom prípade poukazuje na skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že

príčinnú súvislosť medzi ním uvádzanými nezákonnými rozhodnutiami a ním uvádzaným zdravotným
stavom. Žalobca sám vo svojej výpovedi uviedol, že od veku 33 rokov mal 3x infarkt myokardu a to
v 33 rokoch, 34 a 35 rokoch, pravidelne postupuje diagnostiku a od 33 rokov berie lieky na tlak a
betablokátory, čo sú lieky aby mu neodišlo srdce. Ďalšie lieky neberie. Z uvedeného vyplýva, že k
zdravotným problémom žalobcu došlo už v čase pred začatím trestného stíhania, t.j. v roku 1995, pričom

trestné stíhanie žalobcu začalo v roku 2003, teda 8 rokov po tom ako sa u žalobcu prejavili zdravotné
problémy, na ktoré poukazuje a 8 rokov po tom ako začal byť z dôvodu ním uvádzaných zdravotných
problémov medikamentózne liečený.

43. Pokiaľ žalobca dôvodil svoj nárok aj tým, že pôvodné odsudzujúce rozsudky boli ako nezákonné

zrušené, súd v danej veci konštatuje nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi uvedenými
nezákonnými rozhodnutiami a ním skutkovo uvádzanou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Vydanie uvedených rozhodnutí bol len následok toho, že voči žalobcovi bolo na základe uznesenia
o vznesení obvinenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II, uznesením sp. zn.
ČVS:ORP-666/2-OVK-B2-2004 zo dňa 16.03.2004 začaté trestné stíhanie. Preto je možné konštatovať,

že vydanie uvedených rozhodnutí bolo len článkom reťazca príčin a následkov, avšak samotné ako
také neznamenali aj danosť príčinnej súvislosti nimi a škodou. Inými slovami, nebyť nezákonného
rozhodnutia o vznesení obvinenia žalobcovi k vydaniu ním uvádzaných rozsudkov by nebolo prišlo.

44. Vzhľadom na uvedené rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

45. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa.
47.Akúspešnejstranesporualebostrane,ktoráprocesnenezavinilazastaveniekonania,preukázateľne
v konaní žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli, súd jej nárok na náhradu trov
konania neprizná. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. októbra 2016, sp. zn. 6 Cdo 544/2015)
48. O trovách konania rozhodol súd podľa § 257 C.s.p., keď z obsahu spisu zistil, že žalovanému, ktorý

mal úspech vo veci preukázateľne v konaní žiadne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č.
233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje
inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).