Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. máj 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/12/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117212973
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:6117212973.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci
žalobcu: OBCHOD S PALIVAMI, s.r.o., so sídlom Cesta k vodojemu 1178/52, 010 03 Žilina, IČO: 36 400
467, zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Annou Kecerovou Veselou, advokátkou, so sídlom K..
W. X/X, XXX XX Y., proti žalovanému: UNISTAV - SK, spol. s r.o., so sídlom Hollého 31, 010 01 Žilina,
IČO: 36 399 817, právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Róbert Mendel s.r.o., so sídlom
Sidónie Sakalovej 190, 014 01 Bytča, IČO: 47 256 591, o zaplatenie 11.050,16 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/182/2017-211 zo dňa 10. mája

2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/182/2017-259 zo dňa 8. januára
2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/182/2017-211 zo dňa 10. mája 2018 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/182/2017-259 zo dňa 8. januára 2019 p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný
súd“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 11.050,16 Eur spolu s úrokom z

omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 11.050,16 Eur od 07.02.2017 do zaplatenia a paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%
s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

2. V rámci upomínacieho konania sp.zn. 9Up/53/2017 vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica,

bol vydaný platobný rozkaz, voči ktorému žalovaný podal odpor dňa 12.06.2017, v ktorom uviedol, že
neuznáva žalobcov nárok, nakoľko žalovaná suma nie je zohľadnená výkonmi a danú faktúru žalovaný
neeviduje vo svojom účtovníctve.

3. Po návrhu žalobcu na pokračovanie v konaní a po postúpení veci na okresný súd, okresný súd
nariadil ústne pojednávanie, na ktoré boli všetci predvolaní riadne a včas. Pojednávanie nariadené na
11.01.2018 bolo odročené na žiadosť žalovaného na 15.03.2018. Na dané pojednávanie sa dostavil

právny zástupca žalobcu a žalovaný, vo veci sa vyjadrili, pričom pojednávanie bolo odročené na
10.05.2018, o čom strany konania boli riadne upovedomené s tým, že na nariadenom pojednávaní
dôjde k výsluchu p. O., p. O. a p. W. a ekonómky žalobcu, ktorých strany konania navrhli. O vykonaní
návrhov na dokazovanie na pojednávaní dňa 10.05.2018, mali strany konania vedomosť. Dokoncamali zabezpečiť účasť navrhovaných svedkov. Na pojednávanie nariadené na 10.05.2018, teda dva
mesiace od predchádzajúceho pojednávania, sa dostavil iba právny zástupca žalobcu. Žalovaný sa
na pojednávanie nedostavil, pričom dňa 10.05.2018 bola do spisu predložená žiadosť o odročenie

pojednávania z dôvodu, že došlo k prevzatiu právneho zastupovania žalovaného dňa 09.05.2018,
a preto nebolo možné, aby sa právny zástupca žalovaného, náležite pripravil na pojednávanie pre
krátkosť času, pričom pre pracovné povinnosti sa nemôže zúčastniť pojednávania ani žalovaný. Daná
žiadosť bola doručená 09.05.2018 o 23.10 hod. (č.l. 196 spisu). Okresný súd po tom, ako mu bola
doručená žiadosť o odročenie pojednávania, bezodkladne oznámil právnemu zástupcovi žalovaného,

že žiadosť o odročenie neakceptuje, čo zobral na vedomie. Okresný súd skonštatoval, že dva mesiace
od predchádzajúceho pojednávania, t.j. odo dňa, kedy sa žalovaný dozvedel o ďalšom pojednávaní
(15.03.218 - 10.05.2018), je dostatočná doba na zabezpečenie si právneho zástupcu a nemôže byť
konanie žalovaného na úkor žalobcu a nemôže spôsobovať prieťahy v konaní s poukazom na čl. 5
CSP. Dokonca žalovaný mal vedomosť od 11.03.2018, že dňa 10.05.2018 budú vypočúvaní svedkovia,
ktorých dokonca mal zabezpečiť, napriek tomu neoznámil okresnému súdu riadne a včas žiadosť o

odročenie, ani vôľu zabezpečiť si zástupcu. Je vecou žalovaného, že jeden deň pred nariadeným
pojednávaním splnomocnil zástupcu, hoci o konaní vedel od vydania platobného rozkazu, ktorý bol
žalovanému doručený dňa 29.05.2017. Napriek tomu si zvolil zástupcu až 09.05.2018, t.j. jeden deň
pred pojednávaním nariadeným ako tretím v poradí. Strana konania má právo zvoliť si zástupcu v
ktoromkoľvek štádiu konania, avšak nemožno konanie žalovaného - splnomocnenie zástupcu jeden

deň pred tretím pojednávaním, na ktoré dokonca bol naplánovaný výsluch svedkov, akceptovať. Teda
nemožno akceptovať tvrdenie o krátkosti času na prípravu pojednávania zástupcu, ktorá krátkosť bola
spôsobená samotným žalovaným, hoci mal minimálne dva mesiace na splnomocnenie zástupcu a
nepreukázal žiadnu prekážku k tomu. V žiadosti o odročenie boli uvedené pracovné záležitosti, avšak
žiadne neboli preukázané. Okresný súd posúdil, že žiadosť o odročenie nebola okresnému súdu

doručená riadne a včas a s dôležitými dôvodmi pre odročenie.

4. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že podľa uvedenia právneho zástupcu
žalobcumedzižalobcomažalovanýmbolzaloženýprávnyvzťah,nakoľkožalovanýsiobjednalužalobcu
odvoz a uskladnenie stavebného materiálu zo stavby, ktorá sa nachádza v Žiline na ul. Bratislavská a

tento stavebný odpad žalobca odvážal a uskladňoval na skládku odpadov, ktorá sa nachádza v mieste
Kotešová - Oblazov. Tieto práce žalobca vykonával pre žalovaného od 01.12.2016 do 08.12.2016 a
spôsob, akým boli záväzky medzi stranami sporu plnené, je taký, že žalobca prišiel na dohodnuté
miesto stavby, naložil odpad a podľa toho, koľko bolo v daný deň odpadu, vodiči žalobcu odvážali tento
odpad, niektoré dni aj viackrát na skládku odpadov. Žalovaný vystavil písomnú objednávku na tieto

práce až dňa 05.12.2016, a to aj napriek tomu, že práce boli už realizované od 01.12.2016. V tejto
súvislosti poznamenal okresný súd, že žalovaný „zaplatil už dňa 01.12.2016 na účet žalobcu sumu
3.000,- Eur za objednané práce, dňa 02.12. - 3.000,- Eur, 05.12. - 3.500,- Eur; 06.12.- 3.500,- Eur; a
08.12. - 1.000,- Eur, teda spolu žalovaný zaplatil na účet žalobcu 14.500,- Eur. Žalobca vyúčtoval po
skončení prác žalovanému odvoz a uskladnenie stavebného odpadu faktúrou č. 165354a na celkovú

sumu 21.291,80 Eur plus 4.258,36 Eur DPH, čo spolu činí 25.550,16 Eur. Od tejto čiastky odpočítal
žalobca žalovaným zaplatenú zálohovú platbu vo výške spolu 14.500,- Eur, a teda zostáva neuhradená
suma 11.050,16 Eur.“ Žalobca doložil do súdneho spisu k žalobe aj k vyjadreniu dodacie listy, ktorými
preukazovalmnožstvoodpadu,ktoréodviezolauskladnilnazákladeobjednávkyžalovanéhoasúčasťou
faktúry je aj prehľad pracovných výkonov vodičov, ktoré dni, koľkokrát realizovali odvoz vozidlami. Je tam

špecifikácia aj evidenčného čísla vozidla, koľkokrát sa vozidlo otočilo Žilina - Kotešová a na základe toho
bola vystavená faktúra. K objednávke si strany sporu dohodli cenu za uskladnenie odpadu, a to 3,5 Eur
za tonu a cenu za vykonanú dopravu 1,60 Eur za km a podľa takto dohodnutej ceny žalobca vyúčtoval
žalovanému uskladnenie a dopravu, ktorú v priebehu mesiaca decembra realizoval. Žalobca doručoval
žalovanému faktúru prostredníctvom poštového úradu. Tá sa mu vrátila, následne doručili žalovanému

výzvu na zaplatenie pohľadávky s tým, že uviedli, o akú pohľadávku žalobcu sa jedná, čo je tiež presne
vyšpecifikované vo výzve. Jedná sa o výzvu datovanú zo dňa 02.03.2016 a žalovaného vyzval, aby si
svoj záväzok voči žalobcovi splnil. Túto výzvu žalovaný prevzal dňa 27.03.2017 a prevzal ju aj samotný
konateľ toho istého dňa, pretože bola doručovaná jednak na adresu sídla žalovaného a jednak na
adresu trvalého bydliska konateľa žalovaného, ktorá je uvedená v obchodnom registri. Žalobca si teda

svoj záväzok voči žalovanému splnil riadne a včas. Vyúčtoval vykonané práce a vykonanú prepravu v
súlade s cenou, ktorú si vzájomne dohodli, a preto mu vznikol nárok na zaplatenie žalovanej istiny a
príslušenstva.5. Žalovaný potvrdil, že si u žalobcu objednal odvoz a „uskladnenie stavebnej sute s tým, že bude platiť
preddavkovo a celkovo uhradil 14.500,- Eur v hotovosti. Uviedol, že písomnú objednávku podpísal vraj
pred jej vyplnením ohľadom ceny, čo následne vyplnila ekonómka žalobcu 3,50 Eur za tonu a 1,60 Eur/

km. Ústne sa však vraj dohodli na sume 3,- Eura za tonu a 1,40 Eur/km. V skutočnosti bolo vyvezených
1600 ton a dodacie listy podpísal. O nepodpísaných dodacích listoch nemá vedomosť. Hoci žalovaný
najprv tvrdil, že platil preddavky iba v hotovosti a teda tvrdenia žalobcu o úhradách na účet nie sú
pravdivé, následne žalovaný pripustil, že nejaké platby mohli byť zaslané na účet. Zároveň žalovaný
tvrdil, že zo skládky, kde sa vozila suť, tak autá vozili štrk, ale nie pre neho. Uvedené však z ničoho

nevyplýva, ani ničím a nikým nebolo preukázané. Podstatné je, že je nepochybné, že zo stavby z ul.
Bratislavská zo Žiliny sa vozila suť a uskladňovala v Kotešovej.“ Žalovaný navrhol svedkov s tým, že
zabezpečí účasť svedka p. W. a svedka p. O.. Žalovaný ich nezabezpečil na nariadené pojednávanie,
ani nepožiadal okresný súd o ich predvolanie, neuviedol ani celé mená a ich adresy, preto okresný súd
výsluch daných svedkov nevykonal. Dokonca neuviedol ani dôvod ich nezabezpečenia. Keďže neboli
okresným súdom predvolávaní v zmysle § 198 ods. 1 CSP, ani žalovaný nenavrhol, aby ich okresný súd

predvolal, nebolo potrebné postupovať podľa § 198 ods. 3 CSP, keďže nešlo o predvolaných svedkov
a okresný súd teda bez ďalšieho daný dôkaz nevykonal.

6. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 a 8 Obchodného zákonníka
zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník“), § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, §

369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, 2, 3 Vyhlášky MS SR č. 21/2013 Z.z., § 215 ods. 1 CSP
okresný súd žalobe vyhovel. Vykonané dôkazy okresný súd hodnotil v zmysle § 191 CSP podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Medzi stranami konania
vznikol obchodno-záväzkový vzťah spravujúci sa Obchodným zákonníkom a založený na odvoz odpadu
za dohodnutých cenových podmienok, čo žalovaný potvrdil svojim podpisom a pečiatkou na objednávke.

Svedkami bolo potvrdené vykonanie objednaného odvozu cca 7-8 nákladnými vozidlami viackrát denne
zo Žiliny na skladisko v Kotešovej, za čo bola vystavená faktúra žalovanému po odpočítaní zálohových
úhrad. Uvedené skutočnosti vyplývajú z výsluchu svedkov, z dodacích listov, z objednávky, z prehľadu
vykonaných odvozov. Výška odplaty bola stranami riadne dohodnutá. Pokiaľ žalovaný rozporoval nárok
žalobcu, tak okresný súd poukázal na to, že žalovaný si vo svojich tvrdeniach odporoval, a to minimálne

v spôsobe úhrad, pričom žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia. Potvrdil objednávku, potvrdil odvoz, ale
namietal cenu a objem odvozu, avšak toto ničím nepreukázal, dokonca jeho tvrdenia boli vyvrátené
vykonaných dokazovaním. Nepreukázal, že by dohoda o cene bola iná, než vyplýva z objednávky, ktorú
podpísal, pričom p. F. potvrdila, že objednávku vyplnila po dohode strán konania a následne objednávku
svojim podpisom potvrdil žalovaný. Žalovaný nepreukázal svoju námietku ohľadom rozsahu objemu

odvozu, ktorý potvrdili svedkovia a vyplýva z listín predložených žalobcom. Pokiaľ tvrdil, že vozidlá
z Kotešovej boli využívané na odvoz štrku pre iný subjekt, toto nepreukázal, z ničoho to nevyplýva.
Dokonca svedkov, ktorých navrhol s tým, že ich zabezpečí, tak nezabezpečil, ani to neodôvodnil.
Žalovaný neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti na preukázanie svojich tvrdení. Okresný súd poukázal
na to, že žalovaný začal namietať žalovanú istinu až v tomto konaní, čo okresný súd považoval za

účelové z jeho strany a nehodnoverné, keďže žalobca ho preukázateľne písomne vyzýval, a to priamo
žalovaného na jeho sídlo, ako aj konateľa žalovaného, tieto výzvy z 02.03.217 prevzal, napriek tomu
žiadnym spôsobom nereagoval a istinu nezaplatil.

7. Okresný súd mal preukázané, že žalobca skutočne si objednal vozidlá u iných subjektov na odvoz

odpadu pre žalovaného, čo vyplýva z predložených faktúr daných subjektov - Vladimír Frnka VODO-
UK s.r.o., Miloš Hlucháň - DOPRAVA s.r.o., DOPRAVA A SLUŽBY, spolu so záznamom o prevádzke
nákladnej dopravy za rozhodné obdobie (05.12., 06.12., 07.12.2017), z ktorých vyplýva trasa odvozu,
deň, EVČ vozidla, počet km, počet km s nakládkou, ako aj zo Záznamov žalobcu spolu so záznamom
kotúča, ako aj zo Záznamov spol. Miloš Hlucháň - DOPRAVA s.r.o. a samozrejme úhrady týchto faktúr

žalobcom. Dokonca vyplývala „aj objednávka žalobcu u spol. DOPRAVA A SLUŽBY zo dňa 01.12.2016
na odvoz stavebného odpadu zo stavby Žilina, ul. Bratislavská do Kotešovej v termíne od 02.12.2016 s
1 otočom=34km), z čoho možno konštatovať dohodu 34 km na 1 otoč aj so žalovaným, keďže žalobca
si tak dohodol s inými obchodnými partnermi za účelom odvozu odpadu žalovaného (č.l. 138-192)“.
Okresný súd posúdil nárok žalobcu za opodstatnený a riadne preukázaný, preto iné dôkazy nevykonal

v súlade s § 185 CSP.

8. Okresný súd uviedol, že žalobca si uplatnil úroky z omeškania od 07.02.2017, ako aj náklady spojené
s uplatnením pohľadávky. Keďže faktúra na sumu 11.050,16 Eur bola splatná dňa 06.02.2017 a keďžežalovaný ju neuhradil, tak okresný súd posúdil, že žalovaný sa od nasledujúceho dňa, t.j. od 07.02.2017,
dostal do omeškania, za čo žalobcovi patria úroky z omeškania od daného dňa až do zaplatenia,
ako aj paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Okresný súd posúdil výšku

uplatnených úrokov z omeškania za primeranú, pričom daná výška je v súlade s platnými právnymi
predpismi a priznal trovy konania v rozsahu 100% žalobcovi ako plne úspešnej strane v konaní, keďže
bol úspešný v celom rozsahu. O výške bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods.2 CSP až po právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v zmysle § 355 a § 365 ods. 1
písm. b), e) a f) CSP - „súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam“. Okresný súd
priznal žalobcovi nárok na doplatenie sumy 11.050,16 Eur podľa faktúry vystavenej pod č. 165354a

dňa 23.12.2016 na celkovú sumu 25.550,16 Eur vrátane DPH, z ktorej žalovaný zaplatil žalobcovi
zálohovo sumu 14.500,- Eur. Faktúra bola vystavená na základe objednávky vystavenej žalovaným na
odvoz a uskladnenie stavebnej sute zo Žiliny ul. Bratislavská na skládku do Kotešovej, čo žalovaný v
konaní potvrdil. Žalovaný, ale rozporoval výšku ceny dohodnutej za odvoz tony stavebnej sute a cenu
za prejdený kilometer zo Žiliny do Kotešovej a spať, ako aj reálne odvezené množstvo stavebnej sute a

reálne vykonaný počet odvozov. Žalovaný v konaní tvrdil, že so žalobcom sa pri dojednávaní zmluvného
vzťahu jednoznačne dohodli, že žalobca bude „jazdiť", t.j. odvážať stavebnú suť na skládku do Kotešovej
len do výšky žalovaným zaplatenej zálohy. Pokiaľ mu žalovaný nezaplatí, voziť nebude. Žalovaný v
konaní spochybnil odvoz stavebnej sute nad rámec množstva vyplývajúceho z dodacích listov, ktoré
osobne podpísal. V tomto smere navrhol aj vykonanie dokazovania, to sa ale z dôvodov nevyhovenia

jeho žiadosti o odročenie pojednávania nezrealizovalo. Žalovaný uznáva, že mal dostatok času na to,
aby si našiel skôr právne zastúpenie, ako deň pred pojednávaním, ale vinou neuhradených faktúr za ním
vykonané práce sa dostal do situácie, keď aj konateľ spoločnosti bol a aj je nútený osobne realizovať
zákazky, ktoré sú mu zverené a tieto uprednostniť pred inými povinnosťami. Popri tom si neuvedomil,
že sa blíži termín pojednávania a na poslednú chvíľu mal problém nájsť si advokáta. Žalovaný trval na

tom, že žalobca nevykonal odvoz stavebnej sute v rozsahu, v akom ho vyúčtoval a uplatnil si v konaní.
Pokiaľ aj vypočuté osoby v postavení svedka vypovedali, že jazdy vykonali, tak žalovaný popieral, že
súviseli s odvozom stavebnej sute z miesta, odkiaľ si odvoz objednal.

10. Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd sa nekriticky stotožnil s tvrdeniami žalobcu a osvojil

si ním produkované dôkazy a z nich vyplývajúce závery. Okresný súd svojím postupom, keď vyhlásil
dokazovanie za skončené a rozhodol bez toho, aby mu dal priestor na prípadné uplatnenie ďalších
prostriedkov procesnej obrany a na záverečný prednes, poprípade návrh na vykonanie dôkazov, resp.
ak nevykonal dôkazy (najmä výsluch svedkov), ktoré navrhol, poškodil žalovaného ako stranu konania.
Okresný súd, podľa žalovaného, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a nesprávnym procesným postupom súdu mu bolo znemožnené uskutočnenie procesných
práv, najmä vykonaniu navrhovaných dôkazov, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu v
celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému aj nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, resp.
v zmysle § 389 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší a podľa § 391 CSP ho súdu prvej inštancie

vráti na ďalšie konanie.

11. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Podľa žalobcu žalovaný mal
dostatok času na to, aby si našiel právne zastúpenie a predložil okresnému súdu dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia, ale neučinil tak. Okresný súd Banská Bystrica na základe žaloby žalobcu rozhodol v

upomínacom konaní vydaním platobného rozkazu sp.zn. 9Up/53/2017 dňa 17. mája 2017. Žalovaný
proti platobnému rozkazu podal v zákonnej lehote odpor. Žalobca doručil súdu vyjadrenie k odporu
žalovaného, písomným podaním zo dňa 03.07.2017. Vo vyjadrení k odporu žalovaného žalobca uviedol
skutočnosti týkajúce sa doručovania faktúry žalovanému a tiež výzvy právnej zástupkyne žalobcu
na zaplatenie pohľadávky, ktorú žalovaný prevzal dňa 27.03.2017 v sídle spoločnosti a tiež konateľ

spoločnosti na adrese jeho trvalého bydliska. Dňa 15.03.2018 sa konalo vo veci prvé pojednávanie na
súde prvej inštancie, ktorého sa osobne zúčastnil konateľ žalovaného, p. D., ktorý osobne dojednával
s konateľom žalobcu všetky podmienky vzniknutého právneho vzťahu. Žalovaný mal vedomosť o
tvrdeniach žalobcu vo veci samej už z písomného podania žalobcu - vyjadrenia k odporu žalovaného,ktoré mu bolo doručené súdom. Žalovaný sa k tomuto podaniu písomne nevyjadril. Žalovaný až na
pojednávaní dňa 15.03.2018 prvý krát namietal, že ústne sa so žalobcom dohodol na cene 3,00 Eur za
tonu a na cene za dopravné náklady vo výške 1,40 Eur za km. Tieto tvrdenia žalobca výslovne poprel

a tvrdil, že dohodli cenu tak, ako je uvedená v písomnej objednávke. Žalovaný svoje tvrdenia nijako
nepreukázal. Žalovaný namietal, že podpísal nevyplnenú objednávku, ani tieto tvrdenia nepreukázal,
pričom žalobca tieto tvrdenia žalovaného výslovne poprel. Žalobca svoje tvrdenia preukázal v rámci
vykonaného dokazovania, jednak výpoveďou p. P. O., konateľa žalobcu, ktorý potvrdil, že so žalovaným,
konkrétne s pánom D., dohodli podmienky vzniknutého právneho vzťahu tak, že po dohode o nich boli

tieto zapísané do objednávky žalovaného, ktorú za prítomnosti p. D. a p. O., podľa ich pokynov, písomne
spracovala p. Q. F., zamestnanec žalobcu s tým, že takto písomne spracovanú objednávku p. D. v
mene žalovaného ako osoba oprávnená podpísal a potvrdil pečiatkou. Jednoznačne svedkyňa p. Q. F.
potvrdila, že p. D. v mene žalovaného podpísal vypísanú objednávku so všetkými náležitosťami tak, ako
je založená v súdnom spise. Žalovaný potvrdil, že žalobca od neho požadoval platenie preddavkov na
úhradu dohodnutej ceny. Žalovaný potvrdil, že zaplatil žalobcovi na preddavkoch sumu spolu vo výške

14,500 Eur, čo žalobca nespochybňoval a potvrdil. V tejto súvislosti vypovedala pred okresným súdom aj
svedkyňa Q. F., ktorá potvrdila, že k realizácii odvozu sute došlo už dňa 01.12.2016, teda pred vyplnením
objednávky, keď došlo k skúšobnej jazde a žalobca na účel riadneho a včasného plnenia záväzkov zo
zmluvy vyplývajúcich, najal ďalšie vozidlá na odvoz. V deň, keď bola spísaná písomná objednávka, teda
05.12.2016, p. D. došiel osobne do firmy žalobcu, kde podpísal dodacie listy za predchádzajúce dni.

Svedkyňa potvrdila, že p. D. nemal žiadne námietky voči údajom uvedeným v objednávke. Čo sa týkalo
žalovaným namietaného počtu vykonaných odvozov, žalovaný mal vedomosť o tom, že dňa 10.05.2018,
na pojednávaní, ktorého termín osobne zobral na vedomie dňa 15.03.2018 (prvé pojednávanie), budú
vypočutí svedkovia, a to vodiči vozidiel, ktorí v danom právnom vzťahu vykonávali odvoz sute pre
žalobcu, na základe objednávky žalovaného a tiež bude vypočutý konateľ žalobcu a zamestnankyňa,

ktorá spísala objednávku žalovaného. Žalovaný, resp. p. D. sa mohol na toto pojednávanie dostaviť,
aby sa mohol osobne vyjadriť k tvrdeniam vypočúvaných svedkov, osobne im klásť otázky, prípadne si
nájsť právneho zástupcu. V časovom období medzi uvedenými pojednávaniami mal žalovaný možnosť
predložiť okresnému súdu návrhy na dokazovanie, na preukázanie jeho tvrdení, avšak neučinil tak.
Medzi prvým a druhým pojednávaním bol časový odstup dvoch mesiacov, čo je dostatočne dlhý čas na

to, aby sa žalovaný mohol na pojednávanie pripraviť, s vedomím, čo bude na pojednávaní prejednávané
a aké dôkazy budú vykonávané.

12. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že okresný súd na pojednávaní dňa 10.05.2018 vypočul
päť svedkov, ktorí vykonávali odvoz sute na pokyn žalobcu, na účel plnenia záväzku žalobcu voči

žalovanému. Svedkovia potvrdili žalobcom uvádzané tvrdenia o počte vykonaných odvozov a množstve
odvezenej sute, teda dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku voči žalovanému. Žalobca mal možnosť
na pojednávaní dňa 10.05.2018 navrhnúť, aby súd vydal rozsudok pre zmeškanie. Toto právo žalobca
nevyužil. Žalobca má za to, že žalovaný v konaní nepostupoval v súlade s Čl. 8 CSP, ktorý stranám
sporu ukladá povinnosť označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje

tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Žalovaný v podanom
odvolaní namietal, že mu okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že
súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca mal za to, že

námietka žalovaného uvedená v odvolaní o nesprávnom procesnom postupe súdu a porušeniu jeho
práva na spravodlivý proces nie je dôvodná. Žalobca má za to, že žalovaný podal odvolanie len z
dôvodu,abyoddialilprávoplatnosťvydanéhorozhodnutiavovecisamej,pretožeanivpodanomodvolaní
neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktorými by zvrátil zistený skutkový stav a svoje tvrdenia nepodložil
žiadnymi dôkazmi, ani neoznačil žiadne konkrétne dôkazy, ktoré podľa jeho názoru súd prvého stupňa

nevykonal. Žalovaný žiadny návrh na vykonanie dokazovania okresnému súdu nepredložil a od
momentu, keď súd vydal platobný rozkaz, bol v konaní nečinný, s výnimkou účasti na pojednávaní
dňa 15.03.2018, na ktorom svoje tvrdenia nepodoprel žiadnymi návrhmi na vykonanie dokazovania, ani
nepredložil žiadne dôkazy. Okrem vyjadrenia, ktoré žalovaný učinil na tomto pojednávaní a písomného
odporu, v ktorom neuviedol žiadne skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a nepodoprel svoje

tvrdenia dôkazmi, bol žalovaný v konaný nečinný.

13.Vyjadreniežalobcubolodoručenénavyjadreniežalovanému,ktorýsavšakkmomenturozhodovania
odvolacieho súdu nevyjadril (č.l. 243, 243 rub spisu).14. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, §
380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným

vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP
napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

15. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

16. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

17. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

18.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali
väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní

(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným.
Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené a stotožnenie sa s dôvodmi
uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2

CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods.
2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného
súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého
rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového

súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je
postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie
obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na
prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

20. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/12/2019-264 zo dňa
22.05.2019, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského
súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským

súdom.

21. Krajský súd uvádza, že rozsudok okresného súdu napadnutý odvolaním žalovaného bol
posudzovaný v rozsahu, v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, za viazanosti skutkovým stavom
zisteným okresným súdom, keďže neboli dôvody na zopakovanie dokazovania vykonaného pred

okresným súdom a ani na doplnenie dokazovania. Základným odvolacím dôvodom žalovaného bola
námietka odňatia možnosti konať pred súdom, teda porušenie práva na spravodlivý proces a postup
okresného súdu v rozpore s čl. 48 Ústavy SR, pokiaľ okresný súd vec prejednal a rozhodol v
neprítomnosti žalovaného.

22.Vovzťahuktejtoargumentáciižalovanéhoodvolacísúduvádza,žepododňatímmožnostikonaťpred
súdom, porušením práva na spravodlivý proces, vo všeobecnej rovine sa rozumie procesne nesprávny
postup súdu, priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka civilného konania. Na takú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutievo veci, musí odvolací súd prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. aj vtedy, ak by v odvolaní uplatnené
neboli. Medzi takéto vady sa zaraďuje aj odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Pritom pod
odňatím možnosti konať pred súdom sa považuje taký závadný procesný postup súdu, ktorý sporovej

strane znemožnil realizáciu jej procesných práv priznaných jej v súdnom civilnom konaní za účelom
ochrany jej práv a právom chránených záujmov (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Sžso/64/2016 z 8. februára 2016) a „podľa ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu sa odňatím
možnosti konať pred súdom rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť

prednesy, navrhovať dôkazy)“. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 318/2015
z 30. júna 2015.
23. Vzhľadom na nosný odvolací dôvod žalovaného, ktorý smeroval do procesného postupu okresného
súdu, bolo potrebné sa oboznámiť s priebehom celého prvostupňového konania, ktoré predchádzalo
vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného
súdu ako i z obsahu spisového materiálu vyplýva, že v rámci upomínacieho konania sp.zn. 9Up/53/2017

vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica, bol vydaný platobný rozkaz, voči ktorému žalovaný podal
odpor dňa 12.06.2017, v ktorom uviedol, že neuznáva žalobcov nárok, nakoľko žalovaná suma nie je
zohľadnená výkonmi a danú faktúru žalovaný neeviduje vo svojom účtovníctve. Po návrhu žalobcu na
pokračovanie v konaní a po postúpení veci na okresný súd, okresný súd nariadil ústne pojednávanie,
na ktoré boli všetci predvolaní riadne a včas. Pojednávanie nariadené na 11.01.2018 bolo odročené na

žiadosť žalovaného na 15.03.2018. Predmetného pojednávania sa zúčastnil právny zástupca žalobcu a
žalovaný, vo veci sa vyjadrili, pričom pojednávanie bolo odročené na 10.05.2018, o čom strany konania
boli riadne upovedomené s tým, že na nariadenom pojednávaní dôjde k výsluchu p. O., p. O. a p. W. a
ekonómky žalobcu, ktorých strany konania navrhli. O vykonaní návrhov na dokazovanie na pojednávaní
dňa 10.05.2018, mali strany konania vedomosť. Dokonca mali zabezpečiť účasť navrhovaných svedkov.

Na pojednávanie nariadené na 10.05.2018, teda dva mesiace od predchádzajúceho pojednávania, sa
dostavil iba právny zástupca žalobcu. Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil, pričom dňa 10.05.2018
bola do spisu predložená žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu, že došlo k prevzatiu právneho
zastupovania žalovaného dňa 09.05.2018, a preto nebolo možné sa náležite pripraviť na pojednávanie
pre krátkosť času, pričom pre pracovné povinnosti sa pojednávania nemôže zúčastniť ani žalovaný.

Daná žiadosť bola doručená okresnému súdu 09.05.2018 o 23.10 hod. (č.l. 196 spisu). Okresný
súd potom ako mu bola doručená žiadosť o odročenie pojednávania, bezodkladne oznámil právnemu
zástupcovi žalovaného, že žiadosť o odročenie neakceptuje, čo zobral na vedomie (č.l. 203 spisu).
Okresnýsúdskonštatoval,sktorýmzáveromodvolacísúdsúhlasí,žedvamesiaceodpredchádzajúceho
pojednávania, t.j. odo dňa, kedy sa žalovaný dozvedel o ďalšom pojednávaní (15.03.218 - 10.05.2018),

je dostatočná doba na zabezpečenie si právneho zástupcu a nemôže byť konanie žalovaného na úkor
žalobcu a nemôže spôsobovať prieťahy v konaní s poukazom na čl. 5 CSP. Žalovaný mal vedomosť
od 11.03.2018, že dňa 10.05.2018 budú vypočúvaní svedkovia, ktorých mal zabezpečiť, napriek tomu
neoznámil okresnému súdu riadne a včas žiadosť o odročenie, ani vôľu zabezpečiť si zástupcu.
Odvolací súd v zhode s okresným súdom konštatuje, že je vecou žalovaného, že jeden deň pred

nariadeným pojednávaním splnomocnil právneho zástupcu, hoci o konaní vedel od vydania platobného
rozkazu, ktorý bol žalovanému doručený dňa 29.05.2017, napriek tomu si zvolil zástupcu až 09.05.2018,
t.j. jeden deň pred pojednávaním nariadeným ako tretím v poradí. Ak okresný súd konštatoval, že
strana konania má právo zvoliť si zástupcu v ktoromkoľvek štádiu konania, avšak nemožno konanie
žalovaného - splnomocnenie zástupcu jeden deň pred tretím pojednávaním, na ktoré dokonca bol

naplánovaný výsluch svedkov, akceptovať, tak odvolací súd s okresným súdom v tejto rovine súhlasí.
Teda nemožno akceptovať ani krátkosť na prípravu pojednávania zástupcu, ktorá bola spôsobená
samotným žalovaným, hoci mal minimálne dva mesiace na splnomocnenie zástupcu a nepreukázal
žiadnu prekážku k tomu. V žiadosti o odročenie boli uvedené pracovné záležitosti, avšak žiadne neboli
preukázané. Ak teda okresný súd posúdil, že žiadosť o odročenie nebola okresnému súdu doručená

riadne a včas a s dôležitými dôvodmi pre odročenie, dokonca neboli ani preukázané žiadne dôvody, tak
s tými závermi okresného súdu sa odvolací súd stotožnil.

24. Vo všeobecnej rovine odvolací súd poukazuje na to, že § 183 CSP upravuje možnosť súdu meritórne
prejednať vec i bez prítomnosti sporovej strany za splnenia zákonných podmienok. Vyhodnoteniu

splnenia podmienok podľa § 183 CSP sa okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne
venoval a cez úpravu § 387 ods. 2 CSP odvolací súd na závery v tejto rovine dokazuje. Zároveň
zvýrazňuje odvolací súd vo vzťahu ku žiadosti žalovaného o odročenie pojednávania i skutočnosti,
vyplývajúce z obsahu spisového materiálu, a to v rovine zákonných podmienok § 183 CSP. V súvislostis touto právnou úpravou vo väzbe už na konštatované vecne správne závery okresného súdu, v
rovine naplnenia podmienok pre možnosť vykonania pojednávania i v neprítomnosti sporovej strany
- žalovaného, poukazuje odvolací súd na samotné podanie žalovaného, označené ako Podanie (č.l.

195 spisu), z ktorého vyplýva žiadosť „Dnešného dňa sme prevzali zastupovanie žalovaného, ktorý
nemá k dispozícií kompletný súdny spis. Vzhľadom k tomu, že sa má zajtra uskutočniť pojednávanie,
na ktoré sa nemáme možnosť náležite pripraviť a ktorého sa z dôvodu iných pracovných povinnosti
ani nemôžeme zúčastniť, žiadame pre krátkosť času o jeho odročenie: pre pracovné povinnosti sa
pojednávania nemôže zúčastniť ani konateľ žalovaného“. Krajský súd v súvislosti so svojimi vyššie

uvedenými závermi poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 153/07,
podľa ktorého „...zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a z čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je zabezpečiť,
aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného
orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania
využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície

v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verejnej moci objektívne
poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného
osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo
k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie
veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie“. Odvolací súd

pripomína, že je preto ústavne súladné, ak posúdenie dôvodov žiadaného odročenia nariadeného
pojednávania je vecou nezávislého súdu, vrátane možnosti dostatočne zdôvodneného neakceptovania
žiadosti účastníka konania o odročenie nariadeného pojednávania a uskutočnenia pojednávania aj bez
prítomnosti účastníka konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 449/2011
z 18. októbra 2011).

25. Je namieste podľa odvolacieho súdu zvýrazniť i časové momenty vo vzťahu k samotnému správaniu
sa žalovaného. Uznesením č.k. 18Cb/182/2017-108 zo dňa 8.9.2017 bol žalovaný vyzvaný, aby
sa vyjadril k žalobe, ktoré uznesenie okresného súdu mu bolo doručené dňa 4.10.2017. Žalovaný
sa v stanovenej lehote nevyjadril. Predvolanie na pojednávanie na deň 11.1.2018 bolo doručené

žalovanému dňa 20.10.2017, napriek tomu až dňa 10.1.2018, podaním na č.l. 117 spisu, požiadal
žalovaný o odročenie pojednávania s uvedením práceneschopnosti konateľa spoločnosti. Predvolanie
na pojednávanie na deň 15.3.2018 bolo doručené žalovanému dňa 29.1.2018, ktorého pojednávania
sa žalovaný zúčastnil, pričom okresný súd mu uložil zabezpečiť prítomnosť ním navrhovaných svedkov
p. W. a p. O. (č.l. 131 spisu). Nariadeného termínu pojednávania dňa 10.05.2018 sa žalovaný

nezúčastnil, termín mu bol oznámený dňa 15.3.2018, ospravedlnenie právneho zástupcu žalovaného
bolo okresnému súdu doručené dňa 9.5.2018. V tomto smere ak krajský súd vyhodnotil potom úkony
žalovaného vo väzbe na ich odôvodnenie a časové uskutočnenie a za stavu absencie akýchkoľvek
dôkazov k týmto námietkam v rovine tvrdeného porušenia práva na spravodlivý proces v odvolaní, tak
bez ďalšieho nemohol konštatovať, že by žalovaný nemal dostatok času na zvolenie právneho zástupcu

v predmetnej veci. Žalovaný nevysvetlil bližšie, prečo v čase, keď mu už bol známy termín pojednávania
10.5.2018 (v zmysle obsahu zápisnice zo dňa 15.03.2018) a ani od dátumu, keď sa kvalifikovane
dozvedel o žalobe a jej dôvodoch, nevyužil právnu pomoc právneho zástupcu - advokáta, preto nemohol
odvolací súd potom vyhodnotiť jeho tvrdenie „pre krátkosť času a iných pracovných povinností“, inak
než ako účelové tvrdenia smerujúce k odročeniu pojednávania na okresnom súde dňa 10.5.2018. Je

opätovne na tomto mieste potrebné zvýrazniť odvolacím súdom, že relevantnú vedomosť o samotnom
konaní predsa žalovaný získal už doručením žaloby, príloh ako i uznesenia okresného súdu, ktorým bol
vyzvaný, aby sa v lehote 15-dní od jeho doručenia písomne vyjadril k žalobe a je zrejmé, že za stavu
absencie argumentácie žalovaného, prečo nemohol využiť služby právneho zastúpenia, pred dotknutým
pojednávaním, nemôže predsa ísť na ťarchu žalobcu v rovine nevyhnutnosti odročenia pojednávania pri

zachovaní rovnakého prístupu a rovnakých práv k obom stranám.

26. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru zahŕňajú v sebe aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie

rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

27. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantnékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore so procesnými
zásadami, porušuje ústavno-právne princípy (napr. II. ÚS 85/06).

28. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu
povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené
zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesným oprávneniami ale
aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z
23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007),

ktoré postuláty boli v postupe okresného súdu dodržané.

29. I s odkazom na vyššie citovanú judikatúru s dôrazom na ústavný rámec práv strán sporového
konania, odvolací súd poukazuje na to, že sporové strany majú nielen práva ale aj povinnosti. Právo
sporovej strany na právnu pomoc vyplýva nielen z úpravy zastúpenia účastníkov z CSP ale ide najmä o
ústavné právo zaručené v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na

právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi verejnej správy, od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom. V tomto rámci však žalovaný sám zvolil postup, v zmysle ktorého
napriek tomu, že získal relevantnú vedomosť o začatí konania doručením žaloby a dňa 15.03.2018
(č.l. 138 a nasl. spisu) o nariadenom pojednávaní na deň 10.5.2018, tak až dňa 9.5.2018 o 23.10 hod.
doručil okresnému súdu žiadosť o odročenie pojednávania, vzhľadom k tomu, že podľa jeho tvrdení

nestihol uzavrieť dohodu o právnom zastúpení. Napriek týmto skutočnostiam neposkytol, nepreukázal
žiadne relevantné tvrdenia o prekážke možnosti udelenia, resp. využitia právnej pomoci advokáta v dobe
najmenej 5-dní pred vykonaním pojednávania, preto sa žiada odvolacím súdom poukázať i na zásadu
„vigilantibus jura scripta sunt“, podľa ktorej práva patria bdelým. V tomto smere odvolací súd primerane
poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.1.2013 sp.zn. I. ÚS 25/2013,

podľa ktorého „ak účastník súdneho konania opakovane nezodpovedne pristupuje k ochrane svojich
práv, nemôže očakávať, že následky takéhoto jeho konania budú následne korigované rozhodnutím
ústavného súdu.“

30. Je zrejmé, že pod odňatím možnosti konať pred súdom, porušením práva na spravodlivý súdny

proces sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, tak ako to už uviedol odvolací súd v tomto
rozhodnutí, priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka súdneho konania. Odvolací súd v tomto prípade konštatoval, že k takémuto vadnému
procesnému postupu okresného súdu, ktorý by mal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
samej, nedošlo. Odvolací súd, v zhode s okresným súdom, napriek námietkam žalovaného v odvolaní

o tvrdenom porušení práva na spravodlivý súdny proces, ustálil, že okresný súd mal vytvorené
podmienky pre konanie a rozhodnutie vo veci za vykonania pojednávania dňa 10.5.2018 v neprítomnosti
žalovaného, a to za preukázaných okolností, keď žalovaný sám, napriek vedomosti o súdnom konaní
od doručenia žaloby sa nenechal zastúpiť právnym zástupcom v konaní až dňa 9.5.2018 a skutočnosti
tvrdené v podaní na č.l. 195 spisu o krátkosti času a pracovných povinnostiach zostali len v rovine

tvrdení. I s ohľadom na celkový priebeh konania, jeho dĺžku, celkový prístup okresného súdu k sporovým
stranám mal žalovaný rovnako ako žalobca vytvorený dostatočný priestor pre možnosť konať pred
súdom. Pokiaľ ho nevyužil v právne relevantnom rámci, tak vykonanie pojednávania dňa 10.5.2018
nemožno hodnotiť ako priečiace sa zákonu. Súčasne bolo potrebné prihliadať i k rovnakému prístupu k
právam a povinnostiam na oboch stranách sporu tak, ako už odvolací súd v tomto rozhodnutí uviedol.

Ide tiež o dodržanie rovnosti účastníkov konania, rovnosti zbraní s odkazom na čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní.

31. V súvislosti s rozhodnutím a postupom okresného súdu, ktorý vec prejednal a rozhodol v
neprítomnosti žalovaného i odvolací súd konštatuje, že žalovaný nepreukázal existenciu tvrdeného

dôležitého dôvodu pre odročenie pojednávania. Pri svojich záveroch vo vzťahu k neúčasti žalovaného
na pojednávaní, odvolací súd uvádza, že žalovaný je právnická osoba, ktorá podľa § 13 ods. 1 druhá
veta Obchodného zákonníka koná nielen štatutárnym orgánom, ale môžu za ňu konať aj zástupcovia,
resp. zamestnanec, ktorý tým bol poverený. Z uvedeného, pokiaľ žalovaný mal záujem sa zúčastniť
súdneho konania, tak túto účasť mohol zabezpečiť aj prostredníctvom zástupcu alebo zamestnanca k

tomu poverenému. V konečnom dôsledku výsluch strany je len jedným z dôkazných prostriedkov a ide o
podporný dôkaz, ktorý súd môže nariadiť (§ 195 CSP). Krajský súd k úplnosti veci podporne poukazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého právnej vety
„...výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchomúčastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa
ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Krajský súd opäť zdôrazňuje, že od momentu
doručenia žaloby spolu s platobným rozkazom žalovanému, mal žalovaný, ako aj žalobca, pred súdom

danú rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy, napĺňať procesné práva a povinnosti a súdu predkladať
a označovať dôkazy, ktoré žiadal, aby boli vo veci vykonané tak, ako tieto dôkazy predkladal a označoval
žalobca. Nie je možné, v zúženom slova zmysle, pri uplatňovaní procesných práv a napĺňaní procesných
povinností toho ktorého účastníka konania, tieto viazať len na samotné pojednávanie, pretože v priebehu
celého súdneho konania, žalobca aj žalovaný, môžu do spisového materiálu dokladať dôkazy, ktoré

žiadajú, resp. navrhujú vo veci vykonať. Tak žalobca, ako aj žalovaný v tomto smere mali rovnakú
procesnú pozíciu a ak ju žalovaný nenaplnil, nezrealizoval, tento postup nemôže byť na ujmu práv
druhého účastníka súdneho konania, a to žalobcu, ktorý z titulu rovnosti má rovnaké právo ako žalovaný,
a to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Krajský súd opäť konštatuje, že v
konaní pred okresným súdom Ústavou Slovenskej republiky vyžadovanú rovnosť všetkých účastníkov
v konaní okresný súd dodržal, a to na základe záverov, ktoré uviedol krajský súd v odôvodnení tohto

rozhodnutia.

32. Nebolo teda možné sa stotožniť s námietkou odvolateľa o porušení jeho práva na spravodlivý
proces ako strany sporu v konaní pred okresným súdom. Krajský súd konštatuje, že okresný súd
poskytol žalovanému ako strane sporu priestor uplatňovať svoje práva, z ktorého dôvodu nebolo možné

dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu. V súvislosti so svojimi závermi
poukazuje krajský súd primerane i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 153/07,
podľa ktorého „...zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a z čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je zabezpečiť,
aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného

orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania
využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície
v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verenej moci objektívne poskytol
účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného
zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu

jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho
prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie“.

33. Za relevantné považoval odvolací súd tie dôvody rozhodnutia, ktoré súd prvej inštancie vyjadril v
písomne vyhotovenom rozsudku a ktoré tvorili preskúmateľný základ prejednania a rozhodnutia sporu

v odvolacom konaní. Na dôvažok odvolací súd primerane poukazuje aj na judikát R č. 39/1993, podľa
ktorého podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, že sa
účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne
mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol
riadne doručený, odvolanie.

34. Podľa § 379 v spojení s § 380 CSP, v zmysle ktorých odvolací súd preskúmava závery napadnutého
rozhodnutia okresného súdu v medziach odvolacích dôvodov, sa uvádza, že žalovaný v písomne
podanom odvolaní okrem námietky porušenia práva na spravodlivý súdny proces síce zadefinoval
odvolacie dôvody, tak že uviedol v odvolaní „Žalovaný ale rozporoval výšku ceny dohodnutej za odvoz

tony stavebnej sute a cenu za prejdený kilometer zo Žiliny do Kotešovej a spať, ako aj reálne odvezené
množstvo stavebnej sute a reálne vykonaný počet odvozov. Žalovaný v konaní tvrdil, že so žalobcom
sa pri dojednávaní zmluvného vzťahu jednoznačne dohodli, že žalobca bude „jazdiť", t. j. odvážať
stavebnú suť na skládku do Kotešovej len do výšky žalovaným zaplatenej zálohy. Pokiaľ mu žalovaný
nezaplatí, voziť nebude. Žalovaný v konaní spochybnil odvoz stavebnej sute nad rámec množstva

vyplývajúceho z dodacích listov, ktoré osobne podpísal“, avšak tieto uviedol len všeobecne. Pokiaľ
došlo len k všeobecnému uvedeniu týchto odvolacích dôvodov bez bližšej konkretizácie, tak krajský
súd nemal splnené podmienky k tomu, aby prehodnocoval závery rozhodnutia okresného súdu, viažuce
sa ku skutkovému a právnemu vyhodnoteniu dôvodnosti žalobcovho nároku, výsledkom čoho bolo
rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 11.050,16 Eur spolu s príslušenstvom. Na

základe uvedeného mohol krajský súd vo vecno-právnej rovine poukázať na odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu. K úplnosti sa dodáva, že žalobcov nárok na zaplatenie sumy 11.050,16 Eur spolu s
príslušenstvom, vyplýval zo skutkového stavu, zisteného pred okresným súdom, v ktorom bolo podľa
odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu preukázané, že „Súd posúdil, že medzi stranamikonania vznikol obchodno-záväzkový vzťah spravujúci sa Obchodným zákonníkom a založeným
objednávku na odvoz odpadu za dohodnutých cenových podmienok, čo žalovaný potvrdil svojim
podpisom a pečiatkou. Svedkami bolo potvrdené vykonanie objednaného odvozu cca 7-8 nákladnými

vozidlami viackrát denne zo Žiliny na skladisko v Kotešovej, za čo bola vystavená faktúra žalovanému
po odpočítaní zálohových úhrad. Uvedené skutočnosti vyplývajú z výsluchu svedkov, z dodacích listov,
z objednávky, z prehľadu vykonaných odvozov... výška odplaty bola stranami riadne dohodnutá. Pokiaľ
žalovaný rozporuje nárok žalobcu, súd poukazuje na to, že žalovaný si vo svojich tvrdeniach odporoval,
a to minimálne v spôsobe úhrad, pričom žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia. Potvrdil objednávku,

potvrdil odvoz, ale namietal cenu a objem odvozu, avšak toto ničím nepreukázal, dokonca jeho tvrdenia
boli vyvrátené vykonaných dokazovaním. Nepreukázal, že by dohoda o cene bola iná, než vyplýva
z objednávky, ktorú podpísal, pričom p.F. potvrdila, že objednávku vyplnila po dohode strán konania
a následne objednávku svojim podpisom potvrdil žalovaný. Žalovaný nepreukázal svoju námietku
ohľadom rozsahu objemu odvozu, ktorý potvrdili svedkovia a vyplýva z listín predložených žalobcom.
Pokiaľ tvrdil, že vozidlá z Kotešovej boli využívané na odvoz štrku pre iný subjekt, toto nepreukázal, z

ničoho to nevyplýva. Dokonca svedkov, ktorých navrhol s tým, že ich zabezpečí, tak nezabezpečil, ani
nijako to neodôvodnil. Žalovaný neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti na preukázanie svojich tvrdení.
Súd poukazuje na to, že žalovaný začal namietať žalovanú istinu až v tomto konaní, čo súd považuje za
účelové z jeho strany a nehodnoverné, keďže žalobca ho preukázateľne písomne vyzýval, a to priamo
žalovaného na jeho sídlo, ako aj konateľa žalovaného, tieto výzvy z 02.03.217 prevzal, napriek tomu

žiadnym spôsobom nereagoval a istinu nezaplatil. Súd mal zároveň preukázané, že žalobca skutočne si
objednal vozidla u iných subjektov na odvoz odpadu pre žalovaného, čo vyplýva z predložených faktúr
daných subjektov - Vladimír Frnka VODO-UK s.r.o., Miloš Hlucháň - DOPRAVA s.r.o., DOPRAVA A
SLUŽBY,..., spolu so záznamom o prevádzke nákladnej dopravy za rozhodné obdobie (05.12., 06.12.,
07.12.2017,..), z ktorých vyplýva trasa odvozu, deň, EVČ vozidla, počet km, počet km s nakládkou,

ako aj zo Záznamov žalobcu spolu so záznamom kotúča, ako aj zo Záznamov spol. Miloš Hlucháň -
DOPRAVA s.r.o. a samozrejme úhrady týchto faktúr žalobcom. Dokonca vyplýva aj objednávka žalobcu
u spol. DOPRAVA A SLUŽBY zo dňa 01.12.2016 na odvoz stavebného odpadu zo stavby Žilina, ul.
Bratislavská do Kotešovej v termíne od 02.12.2016 s 1 otočom=34km), z čoho možno konštatovať
dohodu 34 km na 1 otoč aj so žalovaným, keďže žalobca si tak dohodol s inými obchodnými partnermi

za účelom odvozu odpadu žalovaného. (l.č. 138-192).“ Odvolací súd vo vzťahu k rozhodnutiu okresného
súdu a svojmu rozhodnutiu uvádza, že „...Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré
boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre
spor rozhodné.“ „Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo
vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak

preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové,
jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú
potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré
tak tvoria zistený skutkový stav“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo
1/2010 z 28. februára 2011). Postuláty vyslovené rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. 6 M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011 boli podľa zistení odvolacieho súdu po vykonaní odvolacieho
prieskumu dodržané. Javí sa preto krajskému súdu, vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu ako aj k rozhodnutiu
okresného súdu, ako potrebné, práve v tejto súvislosti poukázať na časť vyplývajúcu z odôvodnenia
rozhodnutia ESĽP Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, v zmysle ktorej teda „právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“

35. Podľa krajského súdu, je vo vzťahu k odvolacej argumentácii vo vzťahu ku aplikovanej obrane
žalovaného pred okresným súdom potrebné pripomenúť že „...Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci

povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky
potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1
O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z
označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci,
ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu

zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,
ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.). V sporovom
konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú
povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tenúčastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť
dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia,
nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie

procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z
tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je
umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti
významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý
nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety

prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich
skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný
hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma
zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako
aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca
(veriteľ)povinnosťbremenotvrdeniavtom,žesožalovaným(dlžníkom)uzavrelzmluvu,ženajejzáklade

poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú
náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené
skutočnosti;žalobcuzaťažujedôkaznébremenopreukázaťuzavretiezmluvyaposkytnutieplneniapodľa
nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno
dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné

povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil
a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného
bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v
závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a
povinnostiúčastníkovhmotnoprávnehovzťahu.Otázkusplneniapovinnostitvrdeniaapovinnostioznačiť

na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej
veci. V danom prípade uzavretie zmluvy o pripojení potvrdil aj žalovaný (otázka uzavretia tejto zmluvy
nebola medzi nimi sporná)“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 6/2010
z 22.10.2010).

36. Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho
neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov
(vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad,
neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno,
zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného

bremena,tedaokruhskutočností,ktorémusíúčastníkpreukázať,zásadneurčujehmotno-právnanorma,
ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena,
teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský
súd konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine tvrdení, ktoré boli uvádzané pred

súdom prvého stupňa a na ktoré nadväzovali čiastočne tvrdenia uvádzané v odvolaní. Oproti nesplnenej
dôkaznej povinnosti žalovaného stojí dôkazná povinnosť žalobcu, ktorý pred súdom prvého stupňa
produkoval dôkazy na preukázanie svojho nároku. Produkoval nielen svoje tvrdenia, ale i dôkazy v
listinnej podobe, označil svedkov, ktorí boli vypočutí okresným súdom, a to na rozdiel od žalovaného,
ktorýzotrvallennavyjadrenínesúhlasuavšeobecnýchtvrdeniach.Vtejtosúvislostilenpodpornekrajský

súd v súvislosti s postupom okresného súdu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009, ktorého závery si osvojil a v zmysle ktorého „dôkazy
hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci
(§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí

z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Ak žalovaný v odvolaní ďalšiu
konkrétnu argumentáciu, ktorou by spochybnil nárok žalobcu, neuviedol, tak bol namieste pre odvolací
súd len záver, v zmysle ktorého, bol to žalobca, ktorý predloženými dôkazmi oprávnenosť svojho nároku

preukázal, čo žalovaný nevyvrátil a neuniesol tým dôkazné bremeno.

37. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu
v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytolodpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý
bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam

žalovaného, potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu a jeho odôvodneniu,
odvolací súd uvádza, že: „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho
chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť
rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

38. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval

správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

39. Ak žalobe žalobcu bolo rozsudkom okresného súdu vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským
súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli
splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci

na ďalšie konanie, ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového konania ako i na
výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40,- Eur.

40. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku

okresného súdu.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému voči žalovanému
bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorej náhrady trov

konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.