Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. október 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/75/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4416210711
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4416210711.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcov: 1/ P. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom L.
XXX/XX, XXX XX A., a 2/ L. G.ová, nar. XX.XX.XXXX, bytom L. Y./XX, Y. XX A., zastúpených JUDr. P.om
Gajdošom, advokátom so sídlom Obyce 307, 951 95 Obyce, proti žalovanému: P. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom U. XX, XXX XX Z. I., zastúpenému JUDr. Evou Skačániovou, advokátkou so sídlom Korzo Bélu
Bartóka 789/3, 929 01 Dunajská Streda, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní
žalobcov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Z. I. č. k. 10C/233/2016-129 zo dňa 20.12.2018 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva voči žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol s odkazom na ustanovenie § 137 písm.
c), d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 37 ods. 1, § 46 ods.
1, § 130 ods. 1, § 133 ods. 2, § 134 ods. 1, § 588 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení
rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia vlastníckeho
práva titulom vydržania, a to bezpodielového spoluvlastníctva manželov v celosti k nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v katastrálnom území Komjatice, obec Komjatice, vedenej na liste vlastníctva č. XXXX
ako parcela reg. „C“, evidovaná na katastrálnej mape č. XXX/X, druh pozemku: záhrady o výmere 456

m2.Žalobcoviauviedli,ženazákladepísomnejdohodyzodňa29.04.1992sJánomFarkašomstaršímsa
dohodli na odkúpení spornej nehnuteľnosti, pričom dohodnutú finančnú sumu mu vyplatili pred susedou
F. U.. Žalobcovia si uvedomovali, že táto dohoda nemohla byť zaregistrovaná v evidencii nehnuteľností,
ale bol im prenechaný pozemok na užívanie a od tohto času spornú nehnuteľnosť žalobcovia nerušene
užívali. Po smrti P. G. staršieho sa žalovaný ako jeho dedič (syn) začal o nehnuteľnosť zaujímať, pričom
namietal dobromyseľnosť žalobcov, obsah a pravosť listín nimi predložených ako aj vyplatenie kúpnej
ceny.

2. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel záveru, že žaloba nie je dôvodná. Konštatoval,
že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Súd mal ďalej za to, že v
konaní bola daná aktívna vecná legitimácia žalobcov, pretože sú to osoby, ktoré sa titulom vydržania
domáhajú určenia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, a zároveň je daná aj pasívna vecná
legitimácia žalovaného, ktorý je ako výlučný vlastník pozemku zapísaný na liste vlastníctva. Žalobcovia
tvrdenie o uzatvorení kúpnej zmluvy podložili dvomi listinami, a to listinou rukou písaného textu a aj

listinou strojom písaného textu. Vychádzajúc z predpokladu, že medzi žalobcami ako kupujúcimi a
P. G. starším ako predávajúcim bola uzatvorená ústna kúpna zmluva, takáto zmluva je neplatná pre
nedostatok formy podľa § 46 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. V písomných listinných dôkazoch
pozemok nebol nijako špecifikovaný, a aj to je dôvod neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho právak pozemkom pre jej neurčitosť. V tomto prípade ide o absolútnu neplatnosť zmluvy podľa § 37 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Súd prijal záver, že v roku 1992 bola medzi žalobcami a P. G. starším
uzatvorená neplatná kúpna zmluva, ktorej predmetom bola sporná nehnuteľnosť, pričom od roku 1992

obaja žalobcovia pozemok nepretržite a nerušene užívali do roku 2015-2016 a išlo o spôsobilý predmet
vydržania. Sporným však zostala dobromyseľnosť vydržania vlastníctva žalobcov. Súd konštatoval, že
žalobcovia síce užívali spornú nehnuteľnosť nepretržite po dobu prevyšujúcu 10 rokov, no v ich prípade
absentuje dobromyseľnosť; muselo im byť totiž jasné a aj známe, že kúpna zmluva mala mať písomnú
formu s požadovanými náležitosťami a že musela byť registrovaná aj štátnym notárstvom. Uspokojili

sa však s tvrdením predávajúceho, že list vlastníctva vybaví, no sami zostali nečinní. Nepostupovali
teda s obvyklou opatrnosťou a dopustili sa omylu, ktorý nie je ospravedlniteľný; v dôsledku toho pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním absentuje predpoklad dobromyseľnej držby.

3. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255, § 257 a § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že úspešnému
žalovanému priznal nárok na ich náhradu voči žalobcom. Nezistil existenciu žiadnych dôvodov hodných

osobitného zreteľa, pre ktoré by náhrada trov celkom alebo sčasti nemala byť priznaná. Žalobcom síce
bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov pri zohľadnení ich celkových pomerov, no to samo o
sebe neznamená nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej protistrane.

4. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia, ktorí navrhli napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe

v celom rozsahu vyhovieť. Podľa nich bolo preukázané uzatvorenie neplatnej kúpnej zmluvy, na základe
ktorej spornú nehnuteľnosť nerušene užívali od roku 1992 do roku 2015. Od prevzatia dohodnutej
kúpnej ceny ich v užívaní nerušil ani P. G. starší a ani nikto z rodiny. Oni nemali najmenšie pochybnosti
o tom, že by im predmetná nehnuteľnosť nepatrila. Tvrdenia žalovaného sú rozporné, lebo najskôr
uvádzal, že o nehnuteľnosti nevedel a ako vlastníctvo po smrti otca neprihlásil tento pozemok do

pôvodného dedičského konania; na druhej strane tvrdil, že aj jeho otec a matka ho ubezpečovali, že
nikdy nikomu predmetnú nehnuteľnosť nepredali. Spochybňovanie zaplatenia dohodnutej kúpnej ceny
nie je hodnoverné, pretože ak by to bola pravda, sám P. G. starší by sa domáhal zaplatenia nesplatenej
časti kúpnej ceny, čo sa však nestalo. Namietali záver o ich nedobromyseľnosti a uvádzali, že so
všetkými právnymi úkonmi im pri kúpe rodinného domu pomáhal práve P. G. starší a oni ako obyčajní

ľudia nepoznali postup pri predaji nehnuteľnosti. Nemôže im byť na ujmu nedostatočná opatrnosť proti
človeku, ktorý im v minulosti pri kúpe pomohol a poradil. Boli presvedčení, že zaplatením požadovanej
sumy sa stali vlastníkmi pozemku a boli by o tom presvedčení dodnes, keby sa žalovaný nebol spornej
nehnuteľnosti dožadoval. Poukazovali aj na to, že žalovaný bol ochotný vyplatiť im sumu 3.000 eur, čo
by nerobil, ak by bol presvedčený, že mu nehnuteľností právom patrí.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Uviedol, že dôvody odvolania nespochybnili argumentáciu súdu a jeho právne závery s odkazom
na aktuálnu judikatúru. Podľa neho sa možno domnievať, že obe listiny predložené žalobcami boli
vyhotovené jedným pisateľom, a to i textové časti, i podpisové časti. Súd prvej inštancie sa vysporiadal

v odôvodnení napadnutého rozsudku so všetkými podstatnými vyjadreniami a prednesmi žalobcov.

6. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP) ako aj skutkovým stavom, ktorý zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), po prejednaní veci
bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods.

1, § 219 ods. 3 CSP) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Preto napadnutý rozsudok ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Pritom aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa
ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Pritom odvolací

súd aplikoval ustanovenie § 470 ods. 1,2 CSP, podľa ktorého: (1)Ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. (2) Právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento
zákonpoužijenakonaniazačatépredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,nemožnouplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a

sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

7. Odvolací súd sa stotožnil odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, a tak na dôvažok dodáva
nasledovné:8. Podľa obsahu spisu sa žalobcovia podanou žalobou domáhali určenia vlastníckeho práva titulom
vydržania k nehnuteľnosti označenej vyššie v bode 1. tohto odôvodnenia. Vlastnícke právo odvodzovali

od uzatvorenia kúpnej zmluvy s P. G. starším v roku 1992 so zaplatením kúpnej ceny 5.000 Kčs,
avšak k zmene zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností však nedošlo. Od kúpy v r. 1992
žalobcovia spornú nehnuteľnosť užívali nepretržite a bez akéhokoľvek rušenia a námietok zo strany P.a
G. staršieho, resp. jeho rodiny. Zmena nastala až po smrti predávajúceho, kedy bol na list vlastníctva v
dôsledku dedičského konania zapísaný ako vlastník spornej nehnuteľnosti jeho syn - žalovaný. Aj keď

mal súd prvej inštancie za preukázané nerušené užívanie nehnuteľnosti po dobu najmenej 10 rokov, na
druhej strane mal za nepreukázanú ďalšiu zo zákonných podmienok vydržania vlastníckeho práva, a
to dobromyseľnosť žalobcov pri nadobúdaní vlastníctva v súvislosti s vydržaním spornej nehnuteľnosti.
Pretonapadnutýmrozsudkomžalobuvcelomrozsahuzamietol.Odvolacísúdprirozhodovanívychádzal
z nižšie opísaných zásad pri posudzovaní vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti:

9. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť. Uvedené ustanovenie upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia
vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona. K
nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady: a)

oprávnená držba, b) uplynutie vydržacej doby a c) spôsobilý predmet vydržania. Uvedené predpoklady
sú stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne; ak nie je splnená čo i len jedna z nich, k vydržaniu
nedôjde. Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba (§
129 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom,
že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba

je oprávnená (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec
vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá
pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s
vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie
držiteľabolopocelúvydržaciudobudôvodné(R8/1991).Oprávnenádržbasazakladánaomyledržiteľa,

ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci. V tomto smere sa súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozsudku podrobne vyjadril.

10. Odvolací súd sa po prejednaní veci stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý zhodnotil
žalobcami tvrdenú kúpnu zmluvu uzatvorenú s P. G. starším ako neplatnú pre nedostatok formy a

pre jej neurčitosť, pričom následne posudzoval možnosť vydržania spornej nehnuteľnosti žalobcami.
V dôsledku zistenej absencie dobromyseľnosti žalobcov ako jednej z podmienok inštitútu vydržania
súd prvej inštancie považoval za vylúčenú a žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalobcovia v podanom
odvolaní nenamietali právny záver súdu o neplatnosti uzatvorenia kúpnej zmluvy, ale tvrdili že ku kúpe
v skutočnosti došlo, že riadne zaplatili dohodnutú kúpnu cenu a že bola daná aj ich dobromyseľnosť

počas celej doby užívania nehnuteľnosti. S ohľadom na odvolacie dôvody sa odvolací súd zameral na
právne odôvodnenie súdu prvej inštancie súvisiace s vydržaním spornej nehnuteľnosti.

11. Je zrejmé, že žalobcovia ešte pôvodne s rodičmi žalovaného (P. G. starším a jeho manželkou V.
G.ovou) uzatvorili v r. 1983 platnú a príslušným štátnym notárstvom registrovanú kúpnu zmluvu, ktorej

predmetom boli susediace nehnuteľnosti - rodinný dom súp. č. XXX s parcelou č. XXX/X - zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 528 m2, na základe čoho sú žalobcovia vedení ako vlastníci (LV č. XXXX).
Žalobcovia tvrdili, že v tom čase všetky formality ohľadne tejto kúpnej zmluvy vybavoval P. G. starší a
že aj v r. 1992 pri predaji spornej záhrady prisľúbil, že vybaví všetky doklady k uzavretiu riadnej zmluvy.
Muselo im teda byť známe, aký je zákonný postup pri predaji a kúpe nehnuteľností, t.j. že mala byť

uzatvorená písomná kúpna zmluva a jej potvrdenie štátnym notárstvom, keďže aj pri prvom raze zmluvu
podpisovali vo forme notárskej zápisnice pred príslušným notárom a na zmluve figurovala aj pečiatka
o registrácii štátnym notárstvom. S ohľadom najmä na ich súčasné tvrdenie, že sa s P. G. dohodli,
že on všetko vybaví, je zrejmé, že vedeli, že spísaním nimi doložených dvoch listín a odovzdaním
sumy 5.000 Kčs (dvakrát po 2.500 Kčs) kúpnu zmluvu ako takú ešte neuzavreli a že kúpa tým nie je

uzavretá. Podľa výpovede samotnej žalobkyne 2/ na pojednávaní uskutočnenom dňa 20.11.2018 sa
žalobcovia spoliehali, že P. G. starší vybaví všetky úkony potrebné pre prevod nehnuteľnosti, no ten
tak neurobil a žalobcov viac nekontaktoval. Za situácie, že sa vlastník, ktorý mal už peniaze u seba,
potom viac o pozemok (tvoriaci prirodzené predĺženie predtým platne kúpeného zastavaného pozemkužalobcov) nezaujímal, pri vedomosti o neuzavretej kúpnej zmluve nemohli byť žalobcovia dobromyseľní,
že im pozemok skutočne vlastnícky patrí. Aj podľa názoru odvolacieho súdu neboli so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že sú skutočnými vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, lebo dojednaný

proces nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti s predávajúcim nebol ukončený dohodnutým spôsobom.
Žalobcovia bez ďalšieho nemohli nadobudnúť presvedčenie, že ku kúpe skutočne aj došlo. Navyše
za celý čas neplatili za nehnuteľnosť ani žiadne dane. Všetky uvedené okolnosti nasvedčujú tomu, že
nemohli byť dobromyseľní v tom, že im nehnuteľnosť vlastnícky patrí. Z objektívneho hľadiska nemožno
mať pochybnosti o tom, že ich držba nebola oprávnená. Pre uplatnenie predpokladu uvedeného v §

130 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka teda neboli splnené podmienky. Žalobcovia nezachovali
ani najnižšiu mieru obvyklej opatrnosti a nežiadali predávajúceho o dokončenie dohodnutého procesu
kúpy, keď ich on po prevzatí kúpnej ceny viac nekontaktoval. Nemôže im byť teda v danom spore
poskytnutá zákonná ochrana, keďže k vzniku ich vlastníckeho práva prevodom vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti nedošlo. V dôsledku absencie dobromyseľnosti žalobcov nebolo možné prijať záver o
vydržaníichvlastníctvakspornejnehnuteľnosti.Súdprvejinštanciepretožalobuzamietol,atakodvolací

súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v podrobnostiach
poukazuje na jeho odôvodnenie.

12. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd v zmysle § 396 ods. 1, § 255 a § 262 ods. 1 CSP. V
odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto mu odvolací súd voči žalobcom 1/, 2/ priznal nárok na

náhradutrovvynaloženýchvtomtoštádiukonania.Podľa§262ods.2CSPovýškenáhradytrovkonania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §
420, § 421 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).