Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. september 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7CdoGp/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816212126
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:3816212126.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne QUIES, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kmeťova
26, IČO: 36 171 506, zastúpenej AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., so sídlom v Košiciach,
Kmeťova 26, IČO: 47 237 406, proti žalovanej KOMUNÁLNEJ poisťovni, a.s. Vienna Insurance Group,
sosídlomvBratislave,Štefánikova17,IČO:31595545,ozaplatenie86,93€spríslušenstvom,vedenom
na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 12 C 144/2016, o dovolaní generálneho prokurátora proti

uzneseniu Okresného súdu Prievidza z 26. apríla 2017 č. k. 12 C 144/2016-83, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov konania o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prievidza (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením z 26. apríla 2017 č. k. 12 C

144/2016-83 v celom rozsahu zamietol sťažnosť žalobkyne proti uzneseniu tamojšieho súdu č. k. 12
C 144/2016-73, vydanému vyšším súdnym úradníkom 23. marca 2017, ktorým bola žalovanej uložená
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 311,93 € do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia. V odôvodnení uznesenia uviedol, že žalobkyňa v sťažnosti namietala nesprávne právne
posúdenie veci vyšším súdnym úradníkom, ktorý jej v rámci náhrady trov konania nepriznal náhradu za
stratu času advokáta s poukazom na to, že ju na každom pojednávaní zastupoval advokátsky koncipient.

Zamietnutie podanej sťažnosti odôvodnil tým, že náhrada za stratu času je výlučne viazaná na
advokáta, pretože iba v prípade poskytovania právnej služby osobne advokátom je splnená podmienka
existujúceho objektívneho dôvodu, pre ktorý nemôže poskytovať inú právnu službu.

2. Na podnet žalobkyne podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) proti tomuto uzneseniu okresného súdu dovolanie v zmysle § 458 zákona č. 160/2015 Z.z.

Civilný sporový poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), v ktorom navrhol napadnuté
uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. V dovolaní citoval ustanovenia §
16 ods. 1 a 2, § 24 ods. 1 a 2, § 64 ods. 1 až 3 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a
doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), ako aj § 15 a § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb. S poukazom na uvedené ustanovenia skonštatoval, že hoci spomínaná vyhláška používa iba
pojem „advokát“, tento použitý pojem nevylučuje skutočnosť, že ak sa dá advokát zastúpiť advokátskym
koncipientom, nemá nárok na niektorú zložku advokátskej odmeny. Z toho vyplýva, že advokátovi patrí
právo na náhradu vyčíslených a uplatnených nákladov právneho zastúpenia (vrátane práva na náhradu
za stratu času) a to bez ohľadu na to, či úkon vykonal za advokáta advokátsky koncipient, resp. advokát
sám. Súčasne upozornil na to, že citovaná vyhláška má niektoré ustanovenia upravujúce za určitých

podmienok zníženie, resp. nepriznanie trov právneho zastúpenia, nepriznanie náhrady za stratu času
advokáta, ak úkon vykonal advokátsky koncipient však neupravuje. V tejto súvislosti poukázal aj naprávny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžo 44/2015.
Vychádzajúc z uvedeného bol generálny prokurátor toho názoru, že napadnuté uznesenie porušuje
právo žalobkyne na spravodlivý proces, vo vzťahu k posúdeniu nároku na náhradu za stratu času trpí

takou vadou, ktorá má za následok závažné porušenie práva, nakoľko spočíva v právnych záveroch,
ktoré sú svojvoľné alebo neudržateľné, pričom potreba zrušiť takéto rozhodnutie prevyšuje nad záujmom
zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty.

3. Žalobkyňa sa vo svojom vyjadrení stotožnila s podaným dovolaním generálneho prokurátora.

4. Žalovaná sa k dovolaniu generálneho prokurátora písomne nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie generálneho prokurátora podal oprávnený subjekt (§ 461 CSP), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 464 CSP v spojení s § 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie

treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 464 CSP v spojení s § 451 ods. 3 CSP) dovolací súd
uvádza nasledovné:

6. Podľa § 458 ods. 1 CSP proti právoplatnému rozhodnutiu súdu je prípustné dovolanie generálneho
prokurátora,aktovyžadujeochranaprávatútoochranunemožnovčasepodaniadovolaniagenerálneho

prokurátora dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

7. Proti právoplatnému rozhodnutiu súdu je prípustné dovolanie generálneho prokurátora, ak to vyžaduje
ochrana práv a túto ochranu nemožno v čase podania dovolania generálneho prokurátora dosiahnuť
inými právnymi prostriedkami (§ 458 ods. 1 CSP). Dovolanie generálneho prokurátora je prípustné

iba za predpokladu, že právoplatné rozhodnutie súdu porušuje právo na spravodlivý proces alebo trpí
vadami, ktoré majú za následok závažné porušenie práva spočívajúce v právnych záveroch, ktoré sú
svojvoľné alebo neudržateľné a ak potreba zrušiť rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho
nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty (§ 458 ods. 2 CSP).

8. Pri výklade uvedených ustanovení CSP a posudzovaní prípustnosti dovolania GP podaného v tomto
prípade je potrebné mať na zreteli základné tézy vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“), Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) a najvyššieho
súdu, ktoré sa síce týkajú iného mimoriadneho opravného prostriedku generálneho prokurátora
(mimoriadneho dovolania upraveného v Občianskom súdnom poriadku), tento iný mimoriadny opravný

prostriedok má však s dovolaním GP upraveným v CSP spoločné to, že v oboch prípadoch ide o
mimoriadny opravný prostriedok subjektu verejnej moci odlišného od účastníka konania (strany sporu).
A práve to považuje predmetná judikatúra za osobitne významné.

9. ESĽP vo svojich rozsudkoch vychádza zo zásady, že súdne rozhodnutie by nemalo podliehať žiadnej

revízii mimo odvolacieho konania, najmä nie prostredníctvom protestu prokurátora alebo iného štátneho
orgánu (štátneho úradníka) a zároveň mimo odvolacieho konania. ESĽP konštantne zastáva názor o
porušení práva na spravodlivý súdny proces vtedy, keď k zrušeniu právoplatného rozhodnutia súdu
došlo na základe mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý nebol dostupný účastníkom konania, ale
len generálnemu prokurátorovi, ktorý mal, čo sa týka aplikácie tohto inštitútu voľnú úvahu (rozsudok

ESĽP vo veci Brumarescu proti Rumunsku, sťažnosť č. 28342/95, rozsudok zo dňa 28. októbra 1999).
Z judikatúry ESĽP ďalej vyplýva, že prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať
princíp právnej istoty, keď konečné rozsudky by mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté, zrušené
môžu byť iba za účelom nápravy fundamentálnych chýb (rozsudok ESĽP vo veci Tishkevich proti
Rusku, sťažnosť č. 2202/05, rozsudok zo dňa 4. decembra 2008). Fundamentálne pochybenie, ktoré

opodstatňuje zrušenie rozhodnutia, môže podľa názoru ESĽP predstavovať napríklad omyl v právomoci,
vážne porušenie súdneho procesu alebo zneužitie právomoci (rozsudok vo veci Luchkina proti Rusku,
sťažnosť č. 3548/04, rozsudok zo dňa 10. apríla 2008). Mimoriadny prieskum by ale nemal byť „skrytým
odvolaním“ a možnosť dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom na uskutočnenie
takého prieskumu (rozsudok vo veci Cornif proti Rumunsku, sťažnosť č. 42872/02, rozsudok zo dňa 11.

januára 2007).

10. „Z početnej judikatúry ESĽP možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným
prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhotomimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší
právoplatné konečné rozhodnutie“ [pozri rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 357/2013, I. ÚS
216/2016, I. ÚS 277/2016 (poznámka: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „ÚS“, ide o odkaz

na rozhodnutie ústavného súdu príslušnej spisovej značky)]. Ústavný súd v náleze zo 14. februára 2017
sp. zn. II. ÚS 793/2016 uviedol, že tieto „signály o medzinárodnoprávnej zodpovednosti za systémový
problém v civilnom práve majú byť vyvážené Národnou radou Slovenskej republiky, exekutívou a v tomto
špecifickom prípade aj generálnym prokurátorom v koncepcii (ne)podávania mimoriadneho dovolania“.

11. Ústavný súd už opakovane konštatoval, že vadu, ktorá podľa judikatúry ESĽP pripúšťa mimoriadny
prieskum, nemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory.
Rozhodnutia ESĽP zdôrazňujú, že právoplatnosť rozhodnutia súdu nemá byť prelomená len z dôvodu
dosiahnutia právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku) alebo iného právneho názoru. ESĽP tieto
predpoklady prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil v rozhodnutiach
vo veciach DRAFT-OVA, a.s. proti Slovenskej republike, PSMA, s.r.o. proti Slovenskej republike a

COMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej republike (I. ÚS 349/2015). Z predmetnej judikatúry ESĽP vyvodil
ústavný súd názor, podľa ktorého nie je možné meritórne prejednať mimoriadny opravný prostriedok
subjektu odlišného od účastníka konania podaný „z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, aj
keby bola vec po právnej stránke skutočne nesprávne posúdená“ (I. ÚS 274/2016).

12. Najvyšší súd zastáva názor, podľa ktorého zo samej (výnimočnej) podstaty každého mimoriadneho
opravného prostriedku vyplýva, že právnu úpravu stanovujúcu podmienky, za ktorých je prípustné
prelomiť záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia súdu, nemožno interpretovať
rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (viď rozhodnutia najvyššieho súdu 3 Cdo 319/2013,
1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). K rovnakému záveru

dospela tiež odborná právnická literatúra (viď Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S.,
Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, str. 1326).
Pokiaľ je takýto (reštriktívny) interpretačný prístup namieste v prípade dovolania (teda mimoriadneho
opravného prostriedku toho, koho sa právoplatne skončené civilné konanie bezprostredne týkalo -
strany sporu alebo účastníka konania), o to viac je reštriktívny výklad opodstatnený v prípade dovolania

generálneho prokurátora - mimoriadneho opravného prostriedku, oprávnenie podať ktorý nemá nikto
z účastníkov konania, môže ho podať iba subjekt od nich odlišný (generálny prokurátor), ktorý ale
podaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku sleduje presadenie toho, čo v procesnom zmysle
zodpovedá záujmu iba jedného z účastníkov konania (jednej strany sporu). Reštriktívne posudzovanie
mimoriadneho dovolania súvisí nielen s princípom právnej istoty, ale tiež s princípom rovnosti, lebo

„intervenciou tretej osoby sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa na
záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie“ (I. ÚS 216/2016).

13. V danom prípade generálny prokurátor namieta vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie
o výške priznanej náhrady trov konania úspešnej žalobkyni, a to že jej nepriznal ich náhradu za stratu

času právneho zástupcu vo výške 235,68 € z dôvodu, že na každom pojednávaní zastupoval právneho
zástupcu žalobkyne advokátsky koncipient a nie advokát.

14. Posúdenie prípustnosti dovolania generálneho prokurátora patrí výlučne do právomoci najvyššieho
súdu. Aj za predpokladu, že by okolnosti uvádzané generálnym prokurátorom vyznievali v niektorom

prípade v prospech ochrany práv, ktorú nemožno v čase podania dovolania dosiahnuť inými právnymi
prostriedkami, a prípadne aj naznačovali, že napadnuté rozhodnutie zasiahlo do práva na spravodlivý
proces alebo trpí vadami majúcimi za následok závažné porušenie práva, je vždy v právomoci
najvyššieho súdu posúdiť podľa osobitných okolností daného prípadu splnenie posledného predpokladu
prípustnosti dovolania vyjadreného v § 458 ods. 2 CSP („a ak potreba zrušiť rozhodnutie prevyšuje nad

záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty), t. j. uvážiť, či so zreteľom
na individuálne okolnosti toho ktorého prípadu sú dané výnimočné dôvody na to, aby princíp právnej
istoty ustúpil požiadavke vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia súdu. Táto úvaha dovolacieho
súdu však nemôže byť založená na jeho ľubovôli. Na druhej strane sa ale táto úvaha dovolacieho súdu
nemôže riadiť premisou, že v prípade každého vecne nesprávneho rozhodnutia je vždy daný dôvod

na jeho zrušenie. V opačnom prípade, ak by záujem na zrušení dovolaním napadnutého rozhodnutia
zakladala vždy už len sama skutočnosť, že naozaj došlo k vytýkanej nesprávnosti, by dovolanie
generálneho prokurátora vykazovalo zreteľné znaky „skrytého odvolania“, teda opravného prostriedku,
ktorý judikatúra ESĽP označuje za neprípustný.15. Dovolací súd v danom prípade pri úvahe v zmysle § 458 ods. 2 CSP prihliadol na účel a
zmysel ustanovení Civilného sporového poriadku, ktoré zohľadňujúc určitú stránku konania alebo

jeho predmet vylúčením prípustnosti dovolania uprednostňujú princíp právnej istoty pred požiadavkou
správnosti alebo spravodlivosti súdnych rozhodnutí. Dovolací súd pri tom zastával názor, že pokiaľ
zákonodarca úpravou niektorých prípadov (ne)prípustnosti dovolania (mimoriadneho opravného
prostriedku procesnej strany) favorizoval princíp právnej istoty, o to viac sa musí tento princíp ako
preferenčný uplatniť v prípade dovolania generálneho prokurátora (teda toho, kto nie je procesnou

stranou). Dovolací súd ustanovenia Civilného sporového poriadku, z ktorých vyplýva neprípustnosť
dovolania, priamo neaplikoval, v individuálnych okolnostiach daného prípadu ich mal na zreteli len ako
podklad pre svoju úvahu (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 CdoGp 2/2016 a sp. zn. 1
Cdo 2/2017).

16. Za účelom bližšieho vysvetlenia podstaty svojej úvahy dovolací súd poukazuje na § 419 až § 421

CSP, ktoré nepripúšťajú dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách konania (napr. 3 Cdo
170/2009, 6 Cdo 80/2010, 6 Cdo 4/2011, 5 Cdo 170/2011, 3 Cdo 114/2014). Obdobne dovolací súd
poukazuje na ustanovenie § 422 CSP, ktoré na základe zásady ratione valoris vyjadruje tzv. majetkový
cenzus a upravuje (ne)prípustnosť dovolania v tzv. bagateľných veciach. Dovolací súd uzatvára, že
pokiaľzákontýmitoustanoveniamivyjadrujeprevahuprincípuprávnejistotynadpožiadavkouzákonnosti

rozhodnutí v prípade podania dovolania, o to viac treba pripísať dominantný význam princípu právnej
istoty vtedy, keď je v obdobných prípadoch podané dovolanie generálnym prokurátorom.

17. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nezodpovedá záverom vyjadreným v doterajšej, vyššie
uvedenej judikatúre ESĽP a ústavného súdu, aby bol na podklade dovolania generálneho prokurátora

uskutočnený mimoriadny prieskum vecnej správnosti právneho posúdenia vyjadreného v uznesení súdu
prvej inštancie o náhrade trov konania vyčíslených (tzv. bagateľnou) sumou 235,68 €, ktorá suma je
podstatne nižšia ako je hranica prípustnosti dovolania v konaniach o peňažnom plnení podľa § 422 CSP.

18. Na podklade vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že v individuálnych okolnostiach

predmetného prípadu potreba zrušiť generálnym prokurátorom napadnuté rozhodnutie v záujme toho,
kto v spore vystupoval v procesnom postavení žalobkyne, nemá prevahu nad záujmom zachovania
nezmeniteľnosti tohto rozhodnutia a neprevyšuje princíp právnej istoty (§ 458 ods. 2 CSP).

19. Z uvedených dôvodov preto najvyšší súd dovolanie generálneho prokurátora podľa § 464 CSP a §

447 písm. c) CSP odmietol.

20. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní generálneho prokurátora
neodôvodňuje (§ 464 CSP v spojení s § 451 ods. 3 veta druhá CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.