Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. september 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/247/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113233991
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2113233991.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v právnej veci žalobkýň: 1/ Ing. P. A., narodená
XX. C. XXXX, trvalý pobyt: F. XXX, I., 2/ Ing. P. A., narodená XX. U. XXXX, trvalý pobyt: F. XXX, I.,
zastúpené advokátkou: PhDr. JUDr. Jaroslava Balážiová, Dolné bašty 2, Trnava, proti žalovanému: F.
X., narodený XX. P. XXXX, trvalý pobyt: A. doba XXXX/X, L., zastúpeného advokátkou: JUDr. Ivica

Šišoláková, Nová doba 920/5, Galanta, o náhradu škody a o náhradu nemajetkovej ujmy, o návrhu na
prerušenie konania, o odvolaní žalobkýň 1/, 2/ a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Trnava z 15. decembra 2017 č. k. 8C/607/2013-201, v spojení s opravným uznesením z 18. decembra
2017 č. k. 8C/607/2013-214, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, v spojení s opravným uznesením, v napadnutej časti o
uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu škody vo výške 4.005,04 eur (II.), náhradu

nemajetkovej ujmy žalobkyni 2/ vo výške 12.000,- eur (VII.), v zamietajúcej časti vo veci samej o náhradu
nemajetkovej ujmy žalobkyni 1/ (V.), o zamietnutí náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni 2/ v zostávajúcej
časti (VIII.) a v časti náhrady trov konania (IV., VI., IX.) ruší a vec vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti návrhu na prerušenie
konania (I.) potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania
(do skončenia konania o mimoriadnom dovolaní podaným žalovaným proti rozhodnutiam súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu v trestnej veci, v ktorej bol právoplatne uznaný vinným). Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu škody vo výške 4.005,04 eur a v zostávajúcej časti žalobu o

náhradu škody zamietol. Žalobkyni 1/ priznal nárok voči žalovanému na náhradu trov konania titulom
náhrady škody v rozsahu 23,24 %. Žalobu žalobkyne 1/ o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol a
o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Žalovanému uložil tiež povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 12.000,- eur a v zostávajúcej časti žalobu
o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol, pričom žalobkyni 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením článku 3 ods. 1, článok 16, § 470 ods. 1, 2, § 162

ods. 1 písm. a/, ods. 2 CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov), §
11, § 13 ods. 1, § 15, § 415, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 440, § 441, § 442 ods. 1, § 444 O. z. (Občiansky
zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných práv a slobôd (Oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.), článok 17 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach (vyhláška MZV 120/1976 Zb.), článok 16, článok 19 ods. 1, článok
21, článok 22 Ústavy SR (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien), § 16 ods. 1 zákona

č. 8/2009 Z. z. (v znení do 22.12.2011). Žalovaný právoplatným rozhodnutím súdu prvej inštancie v
spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu bol odsúdený za spáchaný prečin usmrtenia podľa § 149 ods.1, 2 písm. a/ Trestného zákona, ktorým usmrtil Ing. P. A. (manžela žalobkyne 1/ a otca žalobkyne 2/)
dňa XX. T. XXXX o 7.00 hod., keď ako vodič osobného motorového vozidla pred výjazdom z obce
predchádzal rýchlosťou až do 69 km/h iné vozidlo napriek tomu, že nemal rozhľad na vzdialenosť,

ktorú by potreboval na bezpečné predídenie vozidla, pričom prednou časťou svojho vozidla zachytil
poškodeného, idúceho po ľavej krajnici, kde nárazom došlo k jeho odhodeniu mimo cestu a pri náraze
poškodený utrpel zranenia, ktorým na mieste podľahol. Súd prvej inštancie konštatoval vznik nároku
žalobkyne 1/ na vecnú škodu, preukázanú výdavkami na občerstvenie na pohrebnom kare vo výške
1.332,30 eur, výdavkami na zabezpečenie pohrebu 682,74 eur, nákladmi na zhotovenie pomníka vo

výške 2.000,- eur (polovica nákladov z uplatnenej sumy 4.000,- eur, zohľadňujúc námietku žalovaného,
že šlo o zhotovenie dvojhrobu), vo zvyšku nárok na vecnú škodu zamietol ako nedôvodný. Súd prvej
inštancie mal za preukázané naplnenie i predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo
vzťahu k žalobkyniam 1/, 2/. V dôsledku dopravnej nehody spôsobenej žalovaným, došlo podľa záveru
súdu prvej inštancie k zásahu do osobnostného práva žalobkýň, čím bola narušená celistvosť rodiny,
pričom zasiahnuté bolo do súkromného a rodinného života, ktoré následky sú trvalé a neodstrániteľné.

Strata člena rodiny predstavuje neodčiniteľnú ujmu, preto primeraným zadosťučinením je náhrada
nemajetkovejujmyvpeniazoch.Žalobkyňa2/vdôsledkutragickejsmrtiotcastratilamilovanúosobu,čím
boladobudúcnaochudobnenáorodinnýživot,morálnupodporuvťažkýchživotnýchsituáciách.Sotcom
mali dobrý vzťah, pričom skutočnosť, že bola presťahovaná do iného mesta (v snahe o osamostatnenie),
nebolo možné posudzovať ako zhoršenie vzťahu. Žalobkyňa 2/ prišla o možnosť zachovávať s otcom

sociálne a citové väzby, došlo k citovej traume, ktorá bola v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním
žalovaného, ktorý nerešpektovaním zákona o pozemných komunikáciách zasiahol do osobnostných
práv žalobkyne 2/. Požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyňou 2/ súd prvej inštancie
označil za neprimerane vysokú. Vychádzal zo závažnosti vzniknutej ujmy a z okolností, za ktorých došlo
k zásahu, predovšetkým z nenapraviteľného následku a dôsledkov, ktoré tragická nehoda vyvolala.

Zohľadnil i to, že šlo o nedbanlivostný trestný čin žalovaného a skutočnosť, že v minimálnej miere sa
na následku podieľal aj poškodený, nachádzajúci sa na ľavej strane vozovky v tmavom oblečení, bez
reflexných prvkov. Podľa názoru súdu prvej inštancie je primeranou výškou náhrada nemajetkovej ujmy
13.000,- eur. Pri posudzovaní výšky tohto nároku bolo zohľadnené, že poškodený pomáhal žalobkyni
2/ s výchovou dcéry, pre ktorú bol mužským vzorom, no v čase smrti už nežili v spoločnej domácnosti.

V dôsledku smrti otca sa žalobkyňa 2/ musela vzdať svojho sna vykonávať učiteľskú profesiu (prevzala
vedenie firmy po otcovi). Žalobkyňa 2/ bola s otcom v pravidelnom kontakte, žila v blízkosti. Bol jej
morálnou oporou. Súd prvej inštancie však zohľadnil tiež čiastočné zavinenie zomrelého poškodeného,
v dôsledku čoho krátil náhradu nemajetkovej ujmy na sumu 12.000,- eur. Vo vzťahu k žalobkyni 1/ súd
prvej inštancie konštatoval, že nedošlo k tak závažnému zásahu do jej osobnostných práv, pretože už

netvorila so zomrelým manželom spoločnú domácnosť, ktorý mal mimomanželský pomer. Vychádzal zo
skutočností, že žalobkyňa 1/ bývala v čase smrti manžela v S., o čom svedčila nahrávka a svedecká
výpoveď ich syna. Opustenie spoločnej domácnosti po 35 rokoch spoločného života predstavuje vážny
krok a vážne narušenie vzťahov medzi manželmi. Svedkovia sa vyjadrovali k otázke pracovného života
žalobkyne 1/, tvrdiac, že zomrelý vždy konal a pracoval pre rodinu, bol jej oporou. Súd prvej inštancie

preto zvažoval možnosť priznania minimálnej výšky uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy aj žalobkyni 1/, vzhľadom na dlhodobosť manželského spolužitia, sumou 2.000,- eur. Žalobkyňa 1/
stratilapartnera,ktorýbolužviackolegomakomanželom.Súčasnevšakprihliadalajčiastočnézavinenie
zomrelého (ktorý sa nachádzal na ľavej strane vozovky v tmavom oblečení, bez reflexných prvkov,
čím bola daná nesprávna technika použitia cestnej komunikácie), keďže závery súdu prvej inštancie

v trestnej veci konštatovali spoluzavinenie poškodeného. Hoci súd zvažoval vyjadriť spoluzavinenie
percentuálnou výškou, chýbal mu odborný posudok, ktorý nebol v spore predložený. Spoluzavinenie
pretovyjadrilsumou5.000,-eurzmožnéhoplnéhonároku,ktorýmrozumelsumu17.000,-eur,označujúc
ju za primeranú okolnostiam prípadu. Túto sumu krátil o 88 %, keďže manželia v čase smrti spolu nežili
a zomrelý mal mimomanželský vzťah, čím dospel k sume 2.040,- eur. Po zohľadnení spoluzavinenia

poškodeného uvedenú výšku znížil na 0,- eur. V dôsledku uvedeného návrh žalobkyne 1/ na náhradu
nemajetkovej ujmy zamietol. Zodpovednosť žalovaného bola daná v zmysle § 420 ods. 1 O. z., keď v
dôsledku predmetnej dopravnej nehody došlo k vzniku škody, za ktorú nesie zodpovednosť žalovaný,
porušením pravidiel cestnej premávky. Preukázaný bol vznik škody spočívajúci v poškodení zdravia
a úmrtí manžela žalobkyne 1/, tiež otca žalobkyne 2/, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním

žalovaného a vznikom škody, i zavinenie žalovaného, vo forme nedbanlivosti. Súd prvej inštancie
hodnotil aj dôkaz nahrávky (dôkazného prostriedku), v časti zvukového záznamu, a to ako prijateľný
dôkaz, ktorý bolo potrebné vykonať, pretože odhaľuje vnútorné prežívanie osoby zomrelého, pričom v
prípade nepripustenia tohto dôkazu, súdne rozhodnutie by bolo postavené len na tvrdeniach žalobkýň,bez možnosti reálneho zhodnotenia a posúdenia ich obsahu a pravdivosti. V čase zhotovenia nahrávky
manžel a otec žalobkýň bol pod vplyvom alkoholu, resp. silne citovo rozrušený. Súd prvej inštancie
konštatoval, že z obsahu zvukovej nahrávky vyplynulo, že zomrelý mal citový vzťah tak k dcére, vnučke

ako i svojej manželke, pričom ťažko niesol skutočnosť, že tieto osoby s ním už netvoria spoločnú
domácnosť. Súd mal tak preukázané, že žalobkyňa 1/ so zomrelým v spoločnej domácnosti nežila
a súčasne jeho citový vzťah k obom žalobkyniam. Zamietavé rozhodnutie o návrhu žalovaného na
prerušenie konania súd prvej inštancie odôvodnil tým, že trestná vec bola právoplatne skončená a v
otázke viny žalovaného bol súd prvej inštancie viazaný súdnymi rozhodnutiami. Žalobkyne majú tiež

právo na prejednanie veci v primeranej lehote a žalovaný podal mimoriadne dovolanie po takmer dvoch
rokoch od právoplatnosti rozhodnutí v trestnej veci. Ak by žalovaný uspel v dovolacom konaní, mohol
by potom využiť mimoriadne opravné prostriedky v civilnom konaní. Vychádzajúc z ustálenej súdnej
praxe, dovolacie konanie v trestnej veci nie je dôvodom na prerušenie konania v civilnom sporovom
konaní bez ďalšieho. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením
§ 255 ods. 1 CSP, priznajúc v časti nároku na náhradu škody pomernú časť náhrady trov žalobkyni 1/

ako strane úspešnejšej v konaní (po odpočítaní úspechu žalovaného od úspechu žalobkyne 1/, vznikol
nárok na náhradu trov konania žalobkyni 1/ v rozsahu 23,24 %). V žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy
vychádzal súd prvej inštancie z ustálenej rozhodovacej praxe, v zmysle ktorej súd prizná plnú náhradu
trov konania strane, ktorá bola v konaní čo i len čiastočne úspešná, pretože výsledok konania vychádzal
z voľnej úvahy súdu. Žalobkyni 2/ preto priznal plnú náhradu trov konania. Vo vzťahu k žalobkyni 1/

rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keďže nárok bol „zamietnutý
z dôvodu priznania nulovej výšky", v dôsledku čoho nemala právo na náhradu trov konania rovnako ako
protistrana.

2. Proti tomuto rozsudku v časti zamietnutia navrhovanej náhrady nemajetkovej ujmy podali včas

odvolanie žalobkyne 1/, 2/, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie
rozhodnutie, alternatívne jeho zmenu priznaním náhrady nemajetkovej ujmy vyhovením ich žalobe.
Odvolanie odôvodnili nesprávnym procesným postupom súdu, ktorým bolo znemožnené uskutočnenie
im patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie
má inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napadnuté rozhodnutie označili žalobkyne za nezákonné,
nesprávne a nespravodlivé. Predovšetkým namietali pripustenie nezákonného dôkazu, čím došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný predložil zvukovo-obrazový záznam a na námietky
žalobkýň súd prvej inštancie reagoval pripustením jeho vykonania, len ako zvukového záznamu,

pričom svoj postup nezdôvodnil. Žalobkyne nesúhlasili s pripustením dôkazu, ako manželka a dcéra za
zomrelého súhlas nedali (súhlas syna zomrelého ako jedného z dedičov bol nepostačujúci, pričom na
nahrávke sú zachytené aj iné osoby, ktorí súhlas na zverejnenie záznamu nedali, ani nemajú o jeho
použití vedomosť). Obsahom záznamu sú informácie zo súkromného života žalobkýň 1/, 2/, rodinného
i intímneho, ktoré sú mimoriadne citlivého charakteru, a ktoré sú nepravdivé, skreslené a neaktuálne.

Súd prvej inštancie tak neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobkýň. Ustálená rozhodovacia
prax ústavných súdov ako i všeobecných súdov, požaduje pritom minimalizáciu zásahov do základných
práv pri výkone právomoci orgánmi verejnej moci. Pri posudzovaní naplnenia tohto kritéria sa javí ako
najvhodnejší prostriedok test proporcionality, ktorý by mal riešiť prípadný konflikt medzi právom na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie uvedený postup nevyužil a nepriniesol ani

uspokojivé a presvedčivé vyargumentovanie svojich záverov v tejto otázke. Bez zdôvodnenia v rozpore
s princípmi právneho štátu, umožnil s cieľom unesenia dôkazného bremena jednému účastníkovi,
profitovať z predchádzajúceho porušenia práva iného účastníka. Žalobkyne 1/, 2/ súčasne namietali i tú
skutočnosť, že existujú dôvodné obavy o tom, že záznam nie je autentický a bol technicky upravovaný,
pričom ten, kto na zázname rozpráva je pod výrazným vplyvom alkoholu. Súd prvej inštancie sa vôbec

nezaoberal okolnosťami, za ktorých bola nahrávka vyhotovená, teda časovým obdobím zhotovenia
záznamu, situáciou vo vzťahu medzi manželmi v čase zhotovenia nahrávky a jej aktuálnosťou v čase
úmrtia,vážnosťou,ktorújeobsahuzáznamumožnépripisovať(ivzhľadomnavplyvalkoholu).Žalobkyňa
1/ mala vedomosť o tom, že takýto záznam jej zosnulý manžel v minulosti vyhotovil, avšak odmieta
závery, ktoré boli z obsahu záznamu vyvodené. Záznam nebol spracovaný v čase blízkom manželovej

smrti, ale v období, keď mali manželia určité vzťahové problémy, ktoré v čase úmrtia manžela neboli už
aktuálne. V priebehu trvania takmer 35-ročného manželstva sa prirodzene objavili aj obdobia nezhôd
a problémy, ktoré sú prirodzenou súčasťou manželského spolužitia. Žalobkyňa 1/ nepoprela existenciu
mimomanželských známostí manžela počas trvania manželstva, ako ani podanie návrhu na rozvod.Na druhej strane šlo o dlhoročné manželstvo (svedkovia to potvrdili), manžel bol pre žalobkyňu 1/
vždy najbližšou osobou (spolužiak, priateľ, životný partner, otec spoločných detí, kolega) a vždy sa im
podarilo problémy prekonať a rodinu pevne zachovať. Nebolo možné stotožniť sa so záverom súdu

prvej inštancie, ktorý vychádzal zo skutočnosti, že žalobkyňa 1/ bývala v čase smrti manžela v S.. Nie
je zrejmé, z čoho súd usúdil, že došlo k opusteniu spoločnej domácnosti, ako ani to, že v čase smrti
žalobkyňa 1/ bývala v S.. Žalobkyňa 1/ nikdy spoločnú domácnosť tvorenú s manželom neopustila.
Občas prespávala v byte v S. (vo výlučnom vlastníctve žalobkyne 2/), avšak so svojím manželom
naďalej tvorili rodinu a domácnosť, spoločne sa podieľali na zabezpečovaní jej potrieb, na rodinnom

podnikaní a starostlivosti o vnučku. Spoločne tiež trávili čas (absolvovali dovolenky, spoločenské akcie
i odborné podujatia). Žalobkyňa 1/ v období krátko pred smrťou manžela sa o neho osobne starala (bol
po ortopedickej operácii). Súd prvej inštancie vychádzal z výpovede syna W. A. (svedka), ktorý nežil
na Slovensku, bol s rodinou v kontakte len sporadicky a ich vzťahy boli mimoriadne narušené. Nemal
bližšie informácie ohľadom ich rodinného spolužitia. Otec mal pritom nezastupiteľnú úlohu pri spájaní
rodiny a zvládaní konfliktov. Súd prvej inštancie tak na základe výpovede tohto svedka a na základe

nezákonného, nehodnoverného videozáznamu manžela žalobkyne 1/ (ktorý bol v čase jeho zhotovenia
pod vplyvom alkoholu), z neidentifikovaného obdobia, bez ďalšieho uzavrel, že žalobkyňa 1/ nežila
v spoločnej domácnosti so zomrelým manželom. Uvedený záver je mylný, nedostatočne zdôvodnený
a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Trvalé opustenie spoločnej domácnosti vo vzťahu medzi
manželmi je také konanie, kedy za trvania manželstva jeden z nich bývanie opustí a možno dôvodiť,

že tak učinil s úmyslom sa už nevrátiť a neobnoviť manželské spolužitie (uznesenie Najvyššieho súdu
Českej republiky, ďalej len „NS ČR", sp. zn. 26Cdo/1399/2005). O uvedený prípad nejde, ak opustenie
je motivované snahou vyhnúť sa nezhodám, ku ktorým medzi manželmi dochádzalo, ak ich opakovanie
bolo možné reálne očakávať. Žalobkyňa 1/ zdôraznila, že jej manželstvo si zaslúži spoločenské uznanie
a primeranú ochranu. Svoj vzťah s manželom nepovažuje za taký, ktorý by bolo možné jednoduchým

konštatovaním zhodnotiť ako nefungujúci a nehodný satisfakcie za úmrtie manžela. Problémy v
manželskom spolužití riešili i tým, že občas bývala žalobkyňa 1/ mimo domovej nehnuteľnosti v obci Pác.
Podanie návrhu na rozvod manželstva v minulosti, nemôže byť považované za negatívum ich vzťahu,
ani viesť k znevažovaniu ich dlhoročného manželského spolužitia. Manželský zväzok a vzájomné
vzťahy boli natoľko silné, že v rôznych životných situáciách obstáli a problémy zvládli. Manželstvo

bolo pretrhnuté až náhlou smrťou manžela v dôsledku tragickej udalosti. Uvedené skutočnosti vyplynuli
aj z výpovedí svedkov. Všetci potvrdili, že manželia mali dobré vzťahy a pre zomrelého bola rodina
mimoriadne dôležitá. Skutočnosť, že manželia v čase smrti nebývali v spoločnej domácnosti neuviedol
žiaden svedok a nevyplývalo to ani zo záznamu. Závery súdu prvej inštancie, že manželia boli už
viac kolegovia ako partneri označila žalobkyňa 1/ za absurdné, so zjednodušujúcim pohľadom na

kvalitu jej manželstva. Subjektívny vzťah žalobkyne 1/ k manželovi bol výsostne jej vnútorným citovým
vzťahom. Za neprijateľné označila žalobkyňa 1/ hodnotenie súdu prvej inštancie, že by jej ujma bola
menšej intenzity z dôvodu, že tolerovala mimomanželský vzťah manžela. Práve protiprávny zásah do
rodinnej sféry znemožnil do budúcna ďalej vzťah so životným partnerom udržiavať, rozvíjať a nebyť smrti
manžela, manželstvo by nezaniklo. Nemožno prehliadať charakter hodnôt, do ktorých bolo zasiahnuté,

garantované Ústavou SR, ako i zákonom o rodine. Preto nebolo možné uspokojiť sa so záverom súdu,
že manželstvo ľudí v seniorskom veku po 35 rokoch jeho trvania (prirodzene spojené aj s problémami a
krízami) nie je už partnerstvom ale viac priateľstvom, si nezaslúži ochranu. Smrť rodinného príslušníka
fyzickej osoby pri dopravnej nehode je neoprávneným zásahom do práva fyzickej osoby na súkromný
a rodinný život, čo vyplýva aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie

NS SR sp. zn. 5Cdo/265/2009). Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch
sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť
významné tak u osoby postihnutej ako i u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila). Súd prvej
inštancie pri posudzovaní intenzity závažnosti zásahu do emocionálnej sféry poškodených blízkych
osôb, nezohľadnil vôbec alebo dostatočne okolnosti, ktoré majú dopad na prežívanie straty blízkej

osoby, predovšetkým osobnosť zomrelého (jeho spoločenský status, nezastupiteľný prínos v oblasti,
v ktorej vykonával hospodársku činnosť), obdobie pred Vianocami, kedy došlo k usmrteniu. Žalovaný
nikdy neuznal žiaden z nárokov žalobkýň, neprejavil snahu o zmierenie prežívania straty blízkej osoby a
nereagoval na snahu o mimosúdne vyrovnanie. Výška náhrady nemajetkovej ujmy, hoci je predmetom
voľnej úvahy, musí spĺňať atribút primeranosti, ako rozhodujúceho kritéria priznávania odškodnenia,

aby bol dosiahnutý účel kompenzácie. Inak sa oprávnený subjekt stáva obeťou nesprávneho výkladu
právnych noriem. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecnej zdieľané predstavy
o spravodlivosti. V náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 1568/09 bol konštatovaný zásah
do práva na ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie za jednu zo sankcií,ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov a byť tak
nástrojom prevencie. Žalobkyne poukázali na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Scortino
proti Taliansku č. 43662/98, ako aj na prípad Stanková proti Slovenskej republike č. 7205/02. Náhrada

nemajetkovej ujmy nesmie byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom sa prihliada i na životnú
úroveň krajiny a tiež na to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to ako
rýchlo sa jej sťažovateľ domohol. V rozhodnutí sp. zn. I. ÚS ČR 2844/14 Ústavný súd ČR konštatoval,
že pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom,
že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch. Z dôvodu, že boli

naplnené atribúty zodpovednostného vzťahu za protiprávny zásah žalovaného do osobnostných práv
žalobkýň 1/, 2/ ako aj pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nebol dôvod, pre ktorý by
bol ohodnotený nárok žalobkyne 1/ ako satisfakcia za stratu manžela sumou 0,- eur. Priznaná výška
náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyne 2/ nie je primeraná rozsahu zásahu do jej práv a nezodpovedá
všetkým faktorom, ktoré na jej výšku majú vplyv. Žalobkyne označili odôvodnenie napadnutého rozsudku
za nejasné, nezrozumiteľné a arbitrárne. Poukázali na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

ako aj judikatúru Ústavného súdu SR. K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na
spravodlivýprocespatríajprávonauvedeniedostatočnýchdôvodov,naktorýchjerozhodnutiezaložené.
Rozhodnutie sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup súdu
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania
a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Ak rozhodnutie

súdu neobsahuje zákonné náležitosti, je nepreskúmateľné. Arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo
účastníka na spravodlivý proces.

3. Proti tomuto rozsudku v časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu škody,
náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni 2/ ako i v časti zamietnutia návrhu na prerušenie konania, podal

včas odvolanie žalovaný, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci na nové konanie. Odvolanie odôvodnil
tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni 1/ náhradu
škody bez zákonného podkladu, keďže mohol priznať iba nárok vo výške 682,74 eur (podľa § 101
ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.) a 663,88 eur (§ 101 ods. 2 písm. d/, e/ zákona č. 461/2003 Z. z.
v spojení s § 2 vyhlášky č. 87/1995 Z. z., podľa ktorej primerané náklady spojené s pohrebom sa
určia podľa pracovnoprávnych predpisov upravujúcich zodpovednosť za škodu pri pracovných úrazoch

a chorobách z povolania). Podľa § 449 ods. 2 O. z. pri usmrtení sa uhrádzajú aj primerané náklady
spojené s pohrebom, pokiaľ neboli uhradené pohrebným poskytnutým podľa predpisov o nemocenskom
poistení. Celková suma, ktorá mohla byť priznaná, predstavovala 1.346,62 eur za predpokladu, že
uvedené výdavky neboli nahradené podľa predpisov o sociálnom poistení, čo žalobkyňa nepreukázala,
ak výdavky boli skutočne vynaložené. Náklady na občerstvenie na pohrebnom kare 1.332,30 eur sa

nepovažujúzanákladyspojenéspohrebomazákonichnáhradunepriznáva.Podľa§2ods.2nariadenia
vládySRč.87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaO.z.nákladynazriadeniepomníka
alebo náhrobnej dosky a na úpravu hrobu sa uhrádzajú do výšky 663,88 eur. Závažné pochybenie
súdu prvej inštancie v súvislosti s náhradou vecnej škody spočíva i v tom, že vôbec nevzal do úvahy
mieru zavinenia zomrelého pri dopravnej nehode. V prípade nákladov na pomník absentujú dôkazy

preukazujúce, že žalobkyňa 1/ takéto výdavky skutočne vynaložila. Vo vzťahu k priznaniu náhrady
nemajetkovej ujmy žalobkyni 2/ žalovaný namietal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k
neprimeranej výške náhrady, ako i nesprávne vyhodnotenie miery zavinenia žalovaného. Pri určovaní
východiskovej sumy súd prvej inštancie vychádzal z hodnoty, ktorá sa pohybuje na hornej hranici súm
priznávaných súdmi titulom náhrady nemajetkovej ujmy pri usmrtení v rámci ich rozhodovacej činnosti

v obdobných veciach (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/724/2015, rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave 10Co/566/2010), kde sa vo väčšine prípadov dospelým potomkom priznávajú
sumy do 10.000,- eur. Žalobkyňa 2/ vo svojich prednesoch uviedla skutočnosti, z ktorých bolo možné
vyvodiť záver, že smrť otca pre ňu predstavovala dosť závažný zásah do jej osobného života, avšak
tento zásah nebol taký mimoriadny, majúci výnimočne negatívny dopad v rôznych sférach jej osobného

života. Žalobkyňa 2/ netvrdila, že v dôsledku psychickej traumy spôsobenej smrťou otca bola nútená
vyhľadať odbornú pomoc, nebola ani odkázaná na lieky. Za najzávažnejší dopad možno považovať
zmenu v rovine pracovnej, kedy zanechala učiteľské povolanie a nastúpila na pracovnú pozíciu otca v
družstve. Uvedené však nemožno označiť za nutnosť, keď prichádzali do úvahy aj iné možnosti (ak bysa vedením družstva zaoberal brat žalobkyne 2/). Jej činnosť v družstve poskytla zárobkové možnosti
v iných hodnotách, aké by však dosahovala výkonom učiteľskej profesie. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že vzťah žalobkyne 2/ k otcovi bol bežným dobrým vzťahom, ktorý má však i podľa vyjadrení

zomrelého na zvukovom zázname, skôr materiálny než úzky mimoriadny citový základ. V čase smrti
otca žalobkyňa 2/ už nezdieľala spoločnú domácnosť a viedla vlastný život. Neoprávnený zásah, ktorých
porušenie práva, malo povahu len nedbanlivostného trestného činu, s vysokou mierou zavinenia zo
strany zomrelého. Dopravná nehoda a úmrtie otca žalobkyne 2/ nepredstavoval zásah iba do života
žalobkyne 2/, ale aj do života žalovaného, ktorý bol za tento čin odsúdený v trestnom konaní a s

udalosťou sa musí psychicky vysporiadať a ďalej s ňou žiť. V dôsledku negatívneho dopadu okolností na
psychický stav žalovaného, ten radikálne zmenil miesto výkonu práce i bydliska. Vzhľadom na uvedené
východiskovú sumu náhrady nemajetkovej ujmy 13.000,- eur žalovaný označil za neprimerane vysokú.
Súd prvej inštancie zohľadnil aj to, že zomrelý v minimálnej miere sa na následku podieľal. Nie je však
zrejmé, akými úvahami bol súd pri posudzovaní výšky zníženia vedený a z čoho vychádzal, keď pri
zohľadňovaní miery zavinenia zomrelého v prípade žalobkyne 1/ uvedené ohodnotil sumou 5.000,-

eur a pri znížení nároku žalobkyne 2/ sumu 1.000,- eur, pričom ide o rovnakú mieru zavinenia zo
stranyzomrelého.Vuvedenomsmerejerozhodnutiesúduprvejinštancienepreskúmateľnéazmätočné.
Žalovaný namietal nesprávnosť rozhodnutia, ktorým bolo zavinenie zomrelého posúdené v minimálnej
miere, čo je v rozpore so závermi znaleckého posudku č. 64/2012, ktorý ako dôkaz navrhli žalobkyne a
obsahom ktorého je konštatovanie, že príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika používania

cestnej komunikácie chodcom A.. Príčinou dopravnej nehody bola aj nesprávna technika jazdy vodiča,
ktorý začal s úkonom predchádzania vozidla napriek tomu, že nemal rozhľad na vzdialenosť potrebnú na
bezpečné predídenie vozidla. Nesprávna technika používania cestnej komunikácie chodcom spočívala
v tom, že sa pohyboval za zníženej viditeľnosti v čiernom oblečení bez reflexných prvkov pri ľavom okraji
cesty, v ktorom sa pohybovalo vozidlo, čím ohrozil vodiča. Technika používania cestnej komunikácie

bola tým prvkom príčiny dopravnej nehody, ktorá vyvolala kolíznu situáciu. Z uvedeného vyplýva, že
práve chodec dopravnú nehodu zapríčinil a ide o podstatnú mieru zavinenia, ak nie o úplné zavinenie.
Nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia sa považuje v súdnej praxi za inú vadu konania. Žalovaný
uviedolajdôvodytýkajúcesarozhodnutiaonáhradetrovkonania.Jesivedomýskutočnosti,žepozitívne
rozhodnutievdovolacomkonanívtrestnejvecibybolodôvodompreobnovukonania.Súdprvejinštancie

však vychádzal z predpokladu zavinenia žalovaného, ktoré je podložené právoplatným rozhodnutím
súdu, avšak zo strany žalovaného boli uskutočnené procesné úkony, ktoré závery právoplatného
rozhodnutia spochybňujú. Neprerušenie konania by viedlo k vzniku ďalších nákladov, ktoré sú potom
nehospodárne. Žalovaný má právo dokázať svoje tvrdenie o nezavinení dopravnej nehody na základe
rozhodnutia v dovolacom konaní. Lehota na podanie dovolania je tri roky od jeho doručenia.

4. Žalobkyne 1/, 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného vyjadrili nesúhlas s odvolacími
dôvodmi, poukazujúc na obsah odvolania, ktoré podali a ich tvrdenia prezentované v priebehu sporu.

5. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie žalobkýň 1/, 2/ a odvolanie žalovaného bolo

podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolania obsahujú zákonom
stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolaní (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň 1/, 2/ a odvolanie žalovaného sú dôvodné.

6. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Žalobkyne 1/, 2/ primárne namietali v odvolaní porušenie práva na spravodlivý proces, v dôsledku
použitia dôkazného prostriedku obrazovo-zvukového záznamu (vykonaného len ako zvukový záznam),
argumentujúc absenciou súhlasu všetkých právnych nástupcov zomrelého príbuzného, z ktorých len
jeden (syn) súhlasil s použitím nahrávky na účely súdneho konania. Súd prvej inštancie sa však
s uvedenou námietkou žiadnym spôsobom nevysporiadal, ako ani s námietkou nevykonania testu

proporcionality, ktorý by mal riešiť prípadný konflikt medzi právom na ochranu osobnosti a právom
na spravodlivý proces. Žalobkyne namietali aj zverejnenie obsahu nahrávky, vzhľadom na jej citlivý a
intímny charakter zachytených prejavov, aj iných osôb, bez ich súhlasu a vedomosti o použití nahrávky
na účely súdneho konania. Namietaná bola aj autenticita záznamu, možné technické upravovanie,vážnosťprejavu(podvýraznýmvplyvomalkoholu)anevyhodnotenieokolností,zaktorýchbolanahrávka
zhotovená (najmä časové obdobie, situácia vo vzťahu manželov a aktuálnosť nahrávky v čase úmrtia).

8. Podľa § 12 ods. 1 O. z. písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a
zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy, môžu byť získané alebo
použitélensosúhlasomtejtoosoby,ktorejsatýkajú.ZrozhodnutiaÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
(ďalej len „ÚS SR") sp. zn. III. ÚS 332/09 ale vyplýva, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento
mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý (stav) z doteraz vykonaných dôkazov nemožno

bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy
SR (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov). Civilné sporové konanie je
ovládané princípom legality (zákonnosti), ktorý však nie je ponímaný v absolútnom slova zmysle, keďže
procesná úprava pripúšťa v istých prípadoch výnimku z tohto pravidla. Podľa článku 16 CSP súd pri
prejednávaní a rozhodovaní veci nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré boli získané v rozpore so
zákonom, ibaže vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom je odôvodnené uplatnením článku

3 ods. 1 CSP. Spravidla však ide o dôkazy, pri získaní ktorých došlo k porušeniu ustanovení O. z. o
ochrane osobnosti (§ 11 a nasl. O. z.).

9. Ústavný súd ČR judikoval (II. ÚS 1774/14), že základným kritériom, ktoré má viesť k rozhodnutiu o
použiteľnosti či nepoužiteľnosti záznamu rozhovoru ako dôkazu v príslušnom konaní, je pomerovanie

chránených práv a záujmov, ktoré sa v tejto súkromnej sfére stretávajú. Stret záujmov však nemožno
riešiť vo všeobecnej rovine. Ak súd vezme do úvahy záznam obrazu a zvuku na to určenými
prostriedkami,bezsúhlasudotknutýchosôb,musítoodôvodniťtým,žeprávonaochranuosobnostitohto
subjektu je v konkrétnom prípade proporčne slabšie oproti inému právu. Je pritom potrebné vychádzať
z osobitostí jednotlivého prípadu a vyvažujú sa práva podľa závažnosti ujmy, ktorá vznikne jednotlivým

stranám procesu, podľa toho, ochrana ktorého záujmu v konkrétnom prípade, bude prevažovať z
hľadiska spravodlivosti. Je pritom potrebné rozlíšiť, či ide o záznam rozhovoru bez vedomia nahrávanej
osobyalebonie,iokolnostizaktorýchdošlokzhotoveniuzáznamu.Testproporcionalityjevšakvylúčený,
ak právo protistrany, ktoré sa má vyvažovať, neexistuje. Za účelom hľadania pravdy (aspoň tej formálnej)
v súdnom konaní, mal by byť záujem na zistení skutkového stavu povýšený nad ochranu osobnosti

druhej strany konania. Posudzovanie v rámci testu proporcionality je však trojstupňové a zahŕňa
posúdenie vhodnosti, potrebnosti a primeranosti porušenia práva druhej strany (porov. Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 926 s., s. 69). Pritom ak ide o zachytenie konania, ktoré je v súlade
s právom, môže ísť v zmysle súčasnej hmotnoprávnej úpravy ako aj prevládajúceho doktrinálneho

a judikatórneho názorového konsenzu, o dôkaz získaný v rozpore s právom, avšak procesnoprávne
prípustný, ak prejde testom proporcionality (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016,
926 s., s. 67).

10. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie použitie dôkazného prostriedku,
vzhľadom na procesné námietky žalobkýň 1/, 2/, neobsahuje. Odvolacia námietka žalobkýň 1/, 2/
o nevysporiadaní sa s námietkou nezákonnosti a neprípustnosti dôkazného prostriedku zvukového
záznamu (pojem „prijateľný dôkaz", ktorý súd použil, nezodpovedá procesným pravidlám dokazovania),
bola preto dôvodná. Vyhodnotenie zvukovej nahrávky súdom prvej inštancie je taktiež nedostatočné,bez

skúmania okolností, za ktorých bola nahrávka zhotovená, predovšetkým časového obdobia jej vzniku,
relevancie jej obsahu i vážnosti prejavu, psychologického rozpoloženia osoby, ktorej prejav bol
zachytený, ako i autenticity záznamu.

11. Odvolacia námietka žalovaného bola dôvodná i vo vzťahu k uplatňovanej náhrade vecnej škody.

Podľa § 449 ods. 2 O. z. pri usmrtení sa uhradzujú aj primerané náklady spojené s pohrebom, pokiaľ
neboli uhradené pohrebným poskytnutým podľa predpisov o nemocenskom poistení. Predpokladom
priznania týchto nákladov je ich primeranosť a súčasne, že neboli uhradené podľa predpisov o
nemocenskom poistení. V rámci tohto nároku sa teda nehradia všetky náklady vo výške, v akej
boli skutočne vynaložené, ale náhrada týchto nákladov je obmedzená hľadiskom primeranosti (porov.

rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/818/2004). Vykonávací predpis k dotknutému ustanoveniu, v § 2 ods.
1 NV (Nariadenie vlády SR č. 87/1995, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z.) v súvislosti s
nákladminapohrebodkazujenaprávnuúpravu,ustanovenie§101zákonač.461/2003Z.z.osociálnom
poistení v znení neskorších predpisov, podľa ktorého za náklady spojené s pohrebom sa považujú najmänáklady účtované pohrebnou službou, ktorá poskytla služby so zabezpečením pohrebu, náklady na
spopolnenie, ak nie sú súčasťou nákladov účtovaných pohrebnou službou, cintorínske poplatky, náklady
na zriadenie pomníka alebo náhrobnej tabule a náklady na úpravu hrobu. Ustanovenie § 2 ods. 2 NV

stanovuje maximálnu sumu, ktorú je možné považovať za primerané náklady na zriadenie pomníka
alebo náhrobnej dosky a na úpravu hrobu, a to 663,88 eur.

12. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku
na náhradu vecnej škody vyššie uvedeným spôsobom nepostupoval, ustanovenie § 449 ods. 2 O. z. ani

neaplikoval, ako ani relevantné ustanovenie vykonávacieho predpisu NV. Priznané nároky neodôvodnil
podriadením preukázaného skutkového stavu pod konkrétne ustanovenie právnej normy, na základe
ktorej by kvalifikoval druh nákladov spojených s pohrebom (preskúmaním právnymi predpismi
stanovených predpokladov pre priznanie nákladov spojených s pohrebom, vrátane vysporiadania sa
s kritériom primeranosti vynaložených nákladov, posudzovaných podľa konkrétnych okolností prípadu).
Napriek stanovenej maximálnej hranici 663,88 eur, súd prvej inštancie priznal žalobkyni 1/ náhradu

nákladov na zhotovenie pomníka až vo výške 2.000,- eur (opodstatnenosť uvedeného postupu
nevysvetlil).

13. Súd prvej inštancie vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy konštatoval zohľadnenie zavinenia
zomrelého, na ktoré pri náhrade vecnej škody neprihliadal. Dôvod odlišného postupu pri vyhodnotení

zodpovednosti žalovaného za vecnú škodu a zodpovednosti za náhradu nemajetkovej ujmy neozrejmil.

14. Dôvodnou bola preto aj odvolacia námietka žalovaného o nepreskúmateľnosti a zmätočnosti
posúdenia spoluzavinenia zomrelého (poškodeného), keď okrem absencie právnych úvah pri
posudzovaní rozsahu spoluzavinenia, súd prvej inštancie odlišne zohľadnil mieru zavinenia zomrelého

v prípade žalobkyne 1/ (5.000,- eur) a v prípade žalobkyne 2/ (1.000,- eur). Žalovaný namietal
tiež nedostatočné vymedzenie rozsahu spoluzavinenia „v minimálnej miere" (s poukazom na závery
znaleckého posudku č. 64/2012).

15. Podľa § 441 O. z. ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak

bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

16. Citované zákonné ustanovenie reguluje úpravu miery zodpovednosti poškodeného v prípade, že
za škodu, ktorá mu vznikla, inak zodpovedá škodca. Zodpovednosť poškodeného je pritom založená
na subjektívnom princípe, teda na princípe zavinenia poškodeného ku škode, pričom výsledok konania

(škoda, prípadne jej časť) je v príčinnej súvislosti so zavineným konaním poškodeného. Uvedené
ustanovenie svojou povahou predstavuje právnu normu s relatívne neurčitou hypotézou, v dôsledku
čoho určenie miery zavinenia je závislé od jeho posúdenia súdom ako hodnotiacim orgánom. Aplikačná
prax pri úvahe o spolupôsobení poškodeného na vzniku škody kladie osobitnú pozornosť na existenciu
príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym konaním škodcu. V rozsahu, v akom bola škoda

spôsobená okolnosťami na strane poškodeného, je vylúčená príčinná súvislosť a teda zodpovednosť
škodcu. Je pritom treba zobrať do úvahy všetky skutočnosti, ktoré prispeli k spôsobeniu škody. Dôkazné
bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať zavinenie poškodeného, zaťažuje škodcu, a to bez ohľadu
na to, či ide o zodpovednosť založenú na objektívnom alebo subjektívnom princípe. (porov. Krajčo, J.
Občiansky zákonník pre prax (komentár). Bratislava: Eurounion, 2015).

17. Právne posúdenie súdu prvej inštancie chýbalo aj vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 441 O. z.,
upravujúceho zavinenie poškodeného, ktoré vyžaduje naplnenie všetkých atribútov zodpovednostného
vzťahu (protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody,
ako i zavinenie). Predovšetkým však súd prvej inštancie neuviedol kvalifikáciu protiprávneho konania

poškodeného,t.j.porušeniekonkrétnejprávnejnormy(vovzťahukžalobkyniam1/,2/skutkovovymedzil
zavinenie poškodeného odlišne). Ak súd prvej inštancie dospel k záveru o čiastočnom spoluzavinení
poškodeného, bolo nevyhnutné mieru spoluzavinenia kvantifikovať, keďže v prípade jeho preukázania
má uvedená skutočnosť významný vplyv na výšku náhrady majetkovej škody, ako i nemajetkovej ujmy.
Miera zavinenia pritom nemôže byť odlišná vo vzťahu k žalobkyni 1/ a žalobkyni 2/, ako to nesprávne

posúdil súd prvej inštancie. Konštatovanie spoluzavinenia poškodeného, s paušálnym odkazom na
závery znalca, ako aj rozsudku v trestnom konaní a neurčitý rozsah spoluzavinenia (v „minimálnej
miere" alebo „čiastočné zavinenie") poškodeného, bolo nedostatočné, neurčité, znemožňujúce ustáliť
výšku náhrady škody alebo nemajetkovej ujmy. Odvolacia námietka žalovaného o nepreskúmateľnostia zmätočnosti napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k zavineniu a jeho miere zo strany poškodeného,
bola dôvodná.

18. Strany konania dôvodne namietali aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia vo
vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy
v peniazoch sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Výška peňažnej náhrady je síce predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani
rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Súd preto musí prihliadnuť okrem závažnosti

vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného
primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, rovnako k požiadavke nezneužívania
tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacim parametrom proporcionálne
spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania
odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa
poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. Rozhodujúce

je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu.

19. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti.
Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho
charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného

zásahu, keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova
zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a
vyčísliť.

20. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv.

„statusu obete" podľa článku 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské
práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako
i v prípade Stanková v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 sťažnosť č. 7205/02.
Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má mať náprava kompenzačný charakter, nesmie
byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné

zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície
v danej krajine, i to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke
pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých,
Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské práva). Ústavný súd Českej republiky zase
konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež

spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch, porov. sp.
zn. I. ÚS 2844/14 (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. júna 2016 sp.zn.
10Co/566/2015).

21. Vzhľadom na uvedenú požiadavku kazuistiky, výšku náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k

žalobkyniam 1/, 2/ bolo nevyhnutné porovnať s náhradami nemajetkovej ujmy prisúdenými v iných
prípadoch, so stručným druhovým vymedzením veci (výška náhrady, rodinný vzťah zomrelého k
pozostalým žalobcom, charakter protiprávneho konania, označením súdnych inštancií posudzujúcich
daný prípad). Súd prvej inštancie uvedeným spôsobom nepostupoval.

22. Závery súdu prvej inštancie vyhodnocujúce závažnosť vzniknutej ujmy u žalobkýň 1/, 2/, boli
protirečivé, bez presvedčivého zdôvodnenia naplnenia požiadavky primeranosti a proporcionálnej
náhradystrádaniažalobkýň(vyrovnávacícharakternáhrady).Čímzávažnejšiajevzniknutánemajetková
ujma čo do svojej intenzity i trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia.
Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že v dôsledku dopravnej

nehody spôsobenej žalovaným došlo k zásahu do osobnostného práva žalobkýň tak, že bola narušená
celistvosť ich rodiny a bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života (bod 54), pričom
následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie žalobkýň v citovej oblasti je nenapraviteľné.
Napriek uvedenému záveru, bez komparatívnych úvah, súd konštatoval výšku východiskovej náhrady
nemajetkovej ujmy sumou 17.000,- eur, paušálnym poukazom na súdnu prax. Uvedenú sumu opäť

bez dostatočného odôvodnenia „krátil" o 88 % (s poukazom na nespolužitie manželov v čase smrti
a mimomanželský vzťah zomrelého). Bez náležitého vyhodnotenia dôkazného prostriedku zvukovej
nahrávky, vyhodnotenia osoby svedka, vo vzťahu k žalobkyniam 1/, 2/, konštatovanie opustenia
spoločnej domácnosti žalobkyňou 1/ nebolo dostatočné. Rovnako tak absentovalo dôsledné hodnoteniedokazovania vo vzťahu ku konštatovaniu súdu prvej inštancie o vážnom narušení vzťahov medzi
manželmi, bez prihliadania na ich aktuálny stav v čase úmrtia zomrelého manžela. Súd prvej inštancie
na jednej strane konštatoval citový vzťah zomrelého k manželke, ako i strádanie jej neprítomnosti,

ale súčasne nízku intenzitu vzájomnej blízkosti medzi manželmi. V kontexte uvedeného sa nejavil ako
relevantný poukaz súdu na mimomanželský vzťah, ako i podaný návrh na rozvod manželstva, bez
zohľadnenia časového obdobia a vyhodnotenia dopadu na dlhoročný vzťah manželov.

23. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy je súd povinný prihliadať k judikatórne vymedzeným

kritériám, ktorými sú na strane pozostalých, najmä intenzita ich vzťahu so zomrelým, závislosť na
zomrelom, vek. Na strane škodcu sa vyhodnocuje relevantnosť kritérií jeho postoja, dopadu udalostí
do jeho sféry, majetkové pomery i miera zavinenia. Kritériá na strane škodcu sa pritom uplatnia len
vtedy, ak mali súčasne vplyv na vnímanie ujmy oprávnených osôb. Vyššie uvedené závery sa vzťahujú
na uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne 1/, ako aj žalobkyne 2/, u ktorej tiež
absentovalo naplnenie požiadavky kazuistiky (súd prvej inštancie bez ďalšieho dospel k záveru, že v

danomprípadejeprimeranouvýškouprežalovanú2/náhradanemajetkovejujmyvovýške13.000,-eur).

24. Účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto útoku. V prípade ak účastník konania vyžaduje,

aby sa vec posudzovala podľa konkrétnych výkladových metód relevantných zákonných ustanovení,
súd je povinný zaoberať sa nimi a vyložiť, prečo posúdenie veci v zmysle návrhov účastníka nie je po
právnej stránke správne (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 2MCdo/7/2009).

25. O nepreskúmateľný rozsudok ide i vtedy, ak z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej
(ako tomu bolo v danom prípade). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má obsahovať, aké zistenia z
konkrétnych dôkazov boli vyvodené a aký majú význam z hľadiska hmotného práva. V odôvodnení
rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými skutočnosťami a
na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné,

lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy
iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03).

26. Zákon (§ 220 CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním

obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať, keďže má význam z
hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania, ako i vyššieho
súdu, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.

27. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a

presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strán sporu. Porušením uvedeného práva
strany sporu sa odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu.
Znemožnením strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v kvalifikovanej miere, dochádza k
porušeniu práva na spravodlivý proces (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/98/2017).

28. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/CSP zrušil v
napadnutej časti a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

29. Nesprávnym procesným postupom súd prvej inštancie znemožnil stranám konania, aby uskutočnili

svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a pre nedostatok
argumentačného základu, odvolací súd napadnuté rozhodnutie nemohol preskúmať.

30. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude postupovať v intenciách vyššie uvedených
pokynov odvolacieho súdu, v súlade s relevantnými hmotnoprávnymi predpismi a ustanoveniami CSP,

so zachovaním všetkých procesných práv, ktoré stranám konania prináležia.

31. Predovšetkým súd prvej inštancie kvalifikovane posúdi a odôvodní použitie dôkazného prostriedku
obrazovo-zvukového záznamu, v súlade s princípom legality (zákonnosti), ktorý sa premieta v celomprocesnom postupe súdu, predovšetkým v oblasti dokazovania (článok 16 CSP v spojení s článkom 3
ods. 1 CSP), i vzhľadom na procesné námietky žalobkýň 1/, 2/. Na základe uvedeného vyhodnotí kolíziu
záujmu na zistení skutkového stavu (procesné právo) s právom na ochranu osobnosti, za predpokladu

naplnenia definičných znakov subjektov, ako nositeľov uvedených práv. Hodnotenie dôkazov musí vždy
zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, pričom
z hľadiska prisudzovania hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu je potrebné takýto dôkaz posúdiť
najskôr izolovane a následne vo vzájomných súvislostiach všetkých dôkazov.

32. Vo vzťahu k nároku na náhradu materiálnej (vecnej) škody súd prvej inštancie podriadi preukázaný
skutkový stav pod všetky relevantné právne normy (predovšetkým ustanovenie § 449 ods. 2 O. z. spolu
s vykonávacím predpisom § 2 NV). Právnu úvahu pri aplikácii dotknutých právnych noriem uvedie súd
prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, spolu s vyporiadaním sa s kvalifikačnými kritériami
uvedených právnych noriem.

33. Pri posudzovaní spoluzavinenia poškodeného podľa § 441 O. z. súd prvej inštancie sa dôsledne
vysporiada s atribútmi zodpovednostného vzťahu poškodeného, ako i presnou a úplnou kvalifikáciou
protiprávneho konania poškodeného. V prípade preukázania zavinenia poškodeného, preskúmateľným
spôsobom ustáli jeho rozsah, ktorý bude zohľadnený vo vzťahu k jednotlivým uplatneným nárokom.

34. Pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy bude súd prvej inštancie prihliadať na základné
zákonom stanovené kritériá určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to závažnosť vzniknutej
ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ale aj na judikatúrou vymedzené kritériá pre
stanovenie výšky nemajetkovej ujmy, s naplnením požiadavky porovnania priznanej náhrady s náhradou
prisúdenou v iných prípadoch. Nejde pritom o vytvorenie vlastnej metodiky či odborného medicínskeho

posúdenia ujmy, ale o spravodlivé zváženie dopadu ujmy do osobnostnej sféry pozostalých. Výška
náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Vyššie
uvedené inštruktívne pokyny, týkajúce sa hodnotenia dokazovania, sa vzťahujú aj na hodnotenie
kritérií relevantných pre stanovenie výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, za predpokladu
zisteného skutkového stavu veci (komplexné zhodnotenie intenzity citového vzťahu dotknutých osôb,

ich vzájomných vzťahov a rodinného spolužitia).

35. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie
uvedených právnych názorov odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a
preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil

a rozhodol.

36. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a
stranám konania, dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho
problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS

198/07).

37. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením
skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami
strán konania.

38. Prerušeniekonaniaprichádzadoúvahyvtedy,akpočaskonanianastaneprekážkapostupukonania,

ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Konanie sa prerušuje na nevyhnutne dlhý
čas, pokiaľ odpadne prekážka, ktorá bráni riadnemu pokračovaniu v konaní. Povinnosť súd prerušiť
konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP je potrebné vykladať v intenciách ustanovenia § 193 CSP
posledná veta (súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a
kto ho spáchal). Prerušenie konania v tomto prípade trvá až do momentu, kým predbežná otázka nie

je právoplatne vyriešená (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s. 617).39. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, zamietajúc návrh žalovaného na
prerušenie konania z dôvodu, že právoplatným súdnym rozhodnutím bolo rozhodnuté o spáchaní
trestného činu žalovaným, ktorým rozhodnutím bol súd prvej inštancie viazaný podľa ustanovenia §

193 CSP. Podanie dovolania, ktoré predstavuje mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatnému
súdnemu rozhodnutiu, bolo bez právneho významu vo vzťahu k právoplatnému posúdeniu, že bol
spáchaný trestný čin a kto ho spáchal.

40. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej

časti návrhu na prerušenie konania ako vecne správne potvrdil.

41. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

42. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.