Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. august 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7Co/8/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117224625
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7117224625.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci navrhovateľa U. K. nar.
XX.X.XXXX bývajúceho v C. na ul. L. č. XXXX/XX zastúpeného JUDr. Pavlom Gombošom advokátom
Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Letnej č. 45 proti povinnej V. I. nar. X.X.XXXX
bývajúcej v W. na ul. I. č. XX/XXX zastúpenej KAIFER advokátskou kanceláriou s.r.o. so sídlom v
Košiciach na ul. Fibichovej č. 11, adresa pre doručovanie Košice ul. Timinova č. 15 v mene ktorej
koná ako konateľ JUDr. Jaroslav Kaifer v konaní o určení príspevku na výživu rozvedeného manžela, o
odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 19.9.2018 č.k. 11Pc 78/2017-170

takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom návrh zamietol. Konanie v časti o určenie príspevku v
sume 350 € zastavil. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ s návrhom, aby odvolací súd zrušil napadnutý

rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie, alternatívne zmenil rozsudok tak, že zaviaže rozvedenú
manželku prispievať na výživu navrhovateľa 150 € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred a dlžné
výživné, ktoré vzniklo odo dňa podania návrhu žiada zaviazať rozvedenú manželku uhradiť do 3 dní
od právoplatnosti rozhodnutia. O trovách konania žiada rozhodnúť tak, že žiaden z účastníkov nemá
nárok na náhradu trov konania. Poukázal na to, že nesúhlasí s názorom prvoinštančného súdu, že má
možnosti, schopnosti a majetkové pomery zabezpečiť si finančné prostriedky na svoju primeranú výživu.
Vyslovil názor, že súdu predložil dostatočné množstvo dôkazov o tom, že je dlhodobo práceneschopný,

pod vplyvom liekov, prácu si poctivo hľadal, zúčastňoval sa pohovorov a rekvalifikačných kurzov, a
teda relevantné dôvody ako zdravotný stav, nedostatočná kvalifikácia a pracovná skúsenosť mu toho
času neumožňovali pracovať a nevedel sa zamestnať. Neskôr predložil do spisu pracovnú zmluvu od
zamestnávateľa Roland Kiš - „BONO“, pričom prvoinštančný súd túto skutočnosť vyhodnotil tak, že
aj táto svedčí o jeho možnosti zamestnať sa. Uviedol, že aktívne si hľadal zamestnanie dlhé časové
obdobie, pričom až tohto roku v júli mal možnosť sa zamestnať, čo aj urobil napriek tomu, že ide o
čiastočný úväzok a o druh práce odlišný od toho, v čom je vyučený a čo celý život vykonával. Táto

skutočnosť vypovedá o tom, že sa nevyhýbal práci, zobral prvé, čo mu bolo ponúknuté a kde ho chceli
zamestnať. Poukázal na skutočnosť, že si našiel prácu ako vodič, pričom v čase jeho zhoršeného
zdravotného stavu, v súvislosti s ktorým mal nasadenú medikamentóznu liečbu nemohol vykonávať túto
pracovnú pozíciu, keďže niektoré lieky mohli znižovať schopnosť riadenia motorového vozidla. Uviedol,že na jedinú nehnuteľnosť ktorú vlastní, je zriadené záložné právo v prospech banky, je zaťažená
hypotékou, a teda skutočná hodnota nehnuteľnosti nie je taká, ako prezentuje povinná. Poukázal na
viaceré exekúcie, ktorá skutočnosť je už zrejmá z výpisu listu vlastníctva založeného k predmetnej

nehnuteľnosti. Cenu nehnuteľnosti odhaduje cca na 100.000 €, výška nesplatenej hypotéky je v
súčasnosti 60.000 €. Z uvedeného vyplýva, že predajom nehnuteľnosti a vyplatením hypotéky by bola
zostatková hodnota 40.000 €, pričom exekúcie túto sumu prevyšujú. Nie je teda možné argumentovať
tou skutočnosťou, že má majetok. Čo sa týka námietok, že toho času prenajíma nehnuteľnosť sestre
uviedol, že sestra uhrádza hypotéku a energie v celkovej sume 600 € a za väčšiu sumu by aj tak

nehnuteľnosť neprenajal, teda na tomto nie je stratový a nepripravuje sa o žiaden možný majetok,
ani túto skutočnosť však prvoinštančný súd nevzal do úvahy. Tento bude môcť majetkovo vyporiadať
po tom, čo sa vysporiada BSM manželov. Uviedol, že manželku písomne vyzval na vysporiadanie
BSM mimosúdnou cestou, no doposiaľ odpoveď nedostal. Nestotožňuje sa s názorom súdu, že išlo o
predčasný návrh, nakoľko pred podaním návrhu sa nepokúsil o uzavretie dohody s bývalou manželkou,
avšak poukázal na skutočnosť, že plynule tomuto konaniu predchádzalo konanie o manželské výživné

pod sp.zn. 18Pc 33/2017 a v tomto konaní súd nepripustil zmenu návrhu, aby po právoplatnosti rozvodu
účastníkov konania sa prejednávalo určenie príspevku na rozvedeného manžela, preto bol odkázaný
na samostatné konanie, kde už toho času rozvedená manželka nesúhlasila so žiadnou dohodou o
mimosúdnej kompenzácii. V konaní o manželské výživné už na prvom pojednávaní uviedol, že žiadal
manželku opakovane, aby mu prispievala na výživu, a to SMS-kami a telefonicky, avšak ona nijako

nereagovala. Uviedol, že zákon nestanovuje, akou formou písomne či e-amilom sa má pred podaním
návrhu rozvedený manžel pokúsiť o dohodu a má za to, že túto povinnosť si splnil.

3. Povinná vo vyjadrení navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. Poukázala
na to, že navrhovateľ v odvolaní poukazoval na ust. § 62 CMP, pričom je potrebné mať za to, že

navrhovateľ ako odvolací dôvod uviedol iba nesprávne alebo neúplné zistenie skutočného stavu veci. V
prvom rade poukázala na § 2 ods. 1 CMP, v zmysle ktorého sa nepochybne aplikujú v prípade odvolania
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie ustanovenia Civilného sporového poriadku a taktiež základné
podmienky prípustnosti odvolania v zmysle CSP nevynímajúc ustanovenia upravujúce prípustný subjekt
podľa § 359 CSP a dôvody odvolania podľa ust. § 365 CSP. S ohľadom na spomenuté je nepochybné,

že odvolanie navrhovateľa nespĺňa náležitosti v zmysle § 363 CSP, nakoľko neuviedol rozsah, v akom
napáda rozsudok. Rozsudok a ani z akých dôvodov považuje za nesprávny okrem výslovného uvedenia
§ 62 CMP, avšak z textu odvolania je možné odvodiť, že navrhovateľ namieta aj nesprávne právne
posúdenie veci, keďže súd prvej inštancie uzavrel, že išlo o predčasne podaný návrh, nakoľko pred
podaním návrhu sa navrhovateľ nepokúsil o uzavretie dohody s bývalou manželkou, hoci výslovne

navrhovateľ neuviedol v odvolaní ako odvolací dôvod, že by rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm.h/ CSP. Poukázal na to, že navrhovateľ
v odvolaní výslovne neuviedol rozsah, v akom rozsudok napáda, avšak z obsahu odvolania je potrebné
odvodiť, že podal odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku, t.j. aj v proti poradí II. výroku rozsudku,
ktorým súd konanie zastavil v časti o určenie príspevku nad 350 €. V tejto súvislosti uviedol, že konanie

v časti o určenie príspevku v sume 350 € súd zastavil na základe dispozičného úkonu navrhovateľa,
t.j. na základe čiastočného späťvzatia návrhu učineného navrhovateľom na pojednávaní konanom dňa
20.6.2018. S poukazom na uvedené je nepochybné, že navrhovateľ podal odvolanie aj proti výroku
rozsudku,ktorýmsúdnerozhodolvneprospechnavrhovateľaatakodvolanienavrhovateľavzmienenom
rozsudku bolo podané neoprávnenou osobou, nakoľko v poradí II. výrokom rozsudku súd rozhodol v

zmysle návrhu navrhovateľa, keď konanie čiastočne zastavil. V rozsudku, ktorým bolo vyhovené jeho
návrhu na čiastočné zastavenie konania a tak v zmysle § 386 písm.b/ CSP je potrebné odvolanie v
uvedenom rozsahu odmietnuť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. Poukázal na to, že súd
prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané,
ženavrhovateľpredpodanímnávrhusanepokúsilouzavretiedohodysbývaloumanželkou,t.j.povinnou

na vzniku povinnosti a výške príspevku. Odôvodnenie rozhodnutia je vyčerpávajúce a poskytuje
dostatočný podklad pre právny záver súdu o predčasnosti návrhu navrhovateľa na priznanie príspevku
na výživu rozvedeného manžela. Poukázala na nepreukázané a nepravdivé tvrdenie navrhovateľa
obsiahnuté v odvolaní, že žiadal manželku opakovane, aby mu prispievala na výživu, pričom na
zdôraznenie správnosti záveru prvoinštančného súdu opätovne poukazuje na to, že navrhovateľ podal

na Okresný súd Košice I návrh na určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela bez toho, aby
pred podaním návrhu oslovil povinnú s cieľom dohodnúť sa na rozsahu vyživovacej povinnosti voči
jeho osobe, ktorú skutočnosť mal súd za preukázanú. Jediným správnym záverom je, že vzhľadom
na uvedený skutkový stav návrh navrhovateľa zamietol, pretože navrhovateľ podal návrh predčasnea na základe jeho návrhu súd nemohol priznať navrhovateľovi ním uplatnený nárok. Uvedený záver
je plne v súlade so záverom Ústavného súdu SR obsiahnutým v náleze Ústavného súdu SR zo dňa
12.5.2010 sp.zn. III.ÚS 120/2010, v ktorom ústavný súd konštatoval, že z obsahu spisu a z obsahu

návrhu musí vyplývať, či pred podaním návrhu navrhovateľ požiadal bývalého manžela o príspevok,
resp. či z jeho strany došlo k pokusu o dohodu s bývalým manželom na poskytovaní príspevku. V tejto
súvislosti ústavný súd prezentuje názor, že v zápornom prípade by išlo o predčasne podaný návrh na
súd, preto uvedená zákonná hmotnoprávna podmienka je obsiahnutá v obidvoch relevantných právnych
úpravách pôvodný Zákon o rodine a zákon č. 36/2005 Z.z. a bez jej splnenia treba návrh zamietnuť.

Uviedol,žeargumentyobsiahnutévodvolanínavrhovateľprednášalužvrámciprvoinštančnéhokonania
a súd sa s nimi v odôvodnení rozsudku náležite vysporiadal. Odôvodnenie súdu prvej inštancie,
ktorým nárok navrhovateľa na priznanie príspevku na rozvedeného manžela považuje za nedôvodný,
keďže v predmetnej právnej veci nie sú naplnené všetky podmienky pre priznanie príspevku na výživu
rozvedeného manžela podľa § 72 Zákona o rodine, t.j. objektívne aj subjektívne je v možnostiach
navrhovateľa živiť sa primeraným spôsobom samostatne a povinná nemá možnosti ani schopnosti

prispievať navrhovateľovi na výživu a navyše priznanie tohto príspevku by bolo vzhľadom na okolnosti
nepochybne aj v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že oprávnený
má možnosti, schopnosti a majetkové pomery zabezpečiť si finančné prostriedky, ktoré mesačne
potrebuje na svoju primeranú výživu. Navrhovateľ vykonával podnikateľskú činnosť už v čase, keď trpel
zdravotnými problémami, na ktoré poukazoval v konaní. Nevysporiadanie BSM nesúvisí a nemá vplyv

na nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela a návrh je nedôvodný, nakoľko je objektívne
a subjektívne v možnostiach navrhovateľa živiť sa primeraným spôsobom samostatne, a preto neboli
splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie nároku. Uviedol, že nepochybne v odvolaní, pokiaľ
navrhovateľ tvrdil, že z prenájmu jeho bytu by si vedel zabezpečiť na svoju výživu mesačne finančné
prostriedky minimálne v rozsahu 600 €, pričom príjem povinnej ani nedosahuje takúto sumu. V kontexte

je potrebné poukázať na to, že navrhovateľ disponuje majetkom neporovnateľne vyššej hodnoty ako
povinná, a to prinajmenšom 3-izbovom byte č. X na druhom poschodí vo vchode č. XX na Z. ulici v
C., ktorý byt má navrhovateľ vo výlučnom vlastníctve a ktorého hodnota je približne 110.000 €. Nie je
možné súhlasiť s názorom navrhovateľa, že viac ako 600 € by nedostal za prenájom predmetného bytu,
nakoľko v prípade nájmu uvedeného bytu tretej osobe by mohol získať príjem v dostatočnej výške tak,

aby si mohol zabezpečiť výživu z vlastného príjmu, ktorý nájom by s prihliadnutím na polohu, veľkosť
a rozsiahlu nadštandardnú rekonštrukciu bytu mohol činiť vo výške prinajmenšom 800 € mesačne.
Bezodplatné prenechanie bytu sestre navrhovateľa tak predstavuje podľa názoru povinnej účelové
konanie, ktorým sa navrhovateľ úmyselne zbavuje možnosti príjmu a umelo vytvára stav sociálnej
odkázanosti na povinnú. Na základe uvedeného navrhuje, aby odvolací súd v zmysle § 386 CSP

odmietol odvolanie navrhovateľa proti výroku súdu prvej inštancie, ktorým súd konanie v časti o určenie
príspevku v sume 350 € zastavil, podľa § 387 CSP potvrdil rozsudok vo výroku o zamietnutí návrhu a
vo výroku o nároku na náhradu trov konania a priznal povinnej voči navrhovateľovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Navrhovateľ vo vyjadrení k vyjadreniu povinnej konštatoval, že sa nestotožňuje s návrhom povinnej,
aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. V prípade tvrdenia
povinnej o skutočnosti, že v odvolaní sa v prevažnej miere použili argumenty, ktoré boli uplatnené
aj v rámci prvoinštančného konania vyslovil názor, že išlo o skutočnosti nevyhnutné na podloženie a
zargumentovanie jeho tvrdení. Vyslovil názor, že súd prvej inštancie nesprávne a neúplne zistil skutočný

stav, čím poukazuje na § 62 CMP. V súvislosti s predmetným konaním o určenie príspevku na výživu
rozvedeného manžela treba poukázať na všeobecnú subsidiaritu CSP spočívajúcu v koncepcii, podľa
ktorej CMP upravuje odlišnosti od všeobecného procesného režimu. V prípade, že danú odlišnosť CMP
neustanovuje, uplatnia sa ustanovenia CSP. Z toho dôvodu nesúhlasí s tvrdením povinnej o nesprávnej
aplikácii ustanovenia a tým pádom aj s predložením nepostačujúceho odvolacieho dôvodu. S tvrdením

povinnej o skutočnosti, že pred podaním návrhu o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela
neoslovil povinnú s cieľom dohodnúť sa na rozsahu tejto vyživovacej povinnosti nesúhlasí. Uviedol, že
zákon neuvádza formu uzavretia dohody, a preto má za to, že sa o jej uzavretie pokúsil prostredníctvom
SMS správ, čo bolo uvedené ním aj v rámci konania o manželské výživné vedené pod sp.zn. 18Pc
33/2017, ktoré predchádzalo konaniu o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela a ktoré

povinná nijako nerozporovala, čo tiež potvrdzuje aj zápisnica z pojednávania.

5. Povinná vo vyjadrení k vyjadreniu navrhovateľa poukázala na to, že navrhovateľ vo vyjadrení reagoval
na jej poukaz uvedený vo vyjadrení zo dňa 17.12.2018, keď uviedla, že navrhovateľ v prevažnej miereargumentoval zhodne ako v rámci prvoinštančného konania, pričom mal za to, že ide o skutočnosti
nevyhnutné na predloženie a zargumentovanie tvrdení navrhovateľa. S prihliadnutím na odôvodnenie
rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie sa vysporiadal náležite a vyčerpávajúco s podstatnými

argumentmi navrhovateľa prednesenými v prvoinštančnom konaní a má za to, že prvoinštančný súd
odôvodnil svoje rozhodnutie plne v súlade s právom navrhovateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia
a v súlade s právom na spravodlivý proces. S poukázaním na uvedené je toho názoru, že nemôžu
obstáť argumenty a námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní, s ktorými sa súd prvej inštancie už
riadne vysporiadal. Navrhovateľ uviedol, že nesúhlasí s jej tvrdením, že pred podaním návrhu na

určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela neoslovil ju s cieľom dohodnúť sa na rozsahu tejto
vyživovacej povinnosti. Z vyjadrenia vyplýva, že navrhovateľ zotrval na tom, že sa pokúsil o uzavretie
dohody prostredníctvom SMS správ, čo malo byť podľa neho v rámci konania o manželské výživné
vedené pod sp.zn. 18Pc 33/2017 a ktoré podľa navrhovateľa ona nijak nerozporovala, čo tiež potvrdzuje
zápisnica z pojednávania vo veci sp.zn. 18Pc 33/2017. Konštatovala, že nie je možné stotožniť sa
argumentáciou navrhovateľa, nakoľko prvoinštančný súd dospel k správnemu záveru, vykonaným

dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že pred podaním návrhu sa nepokúsil o uzavretie dohody
s ňou. Odôvodnenie rozhodnutia je vyčerpávajúce a poskytuje dostatočný podklad pre právny záver
súdu o predčasnosti návrhu na priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela. Súd prvej inštancie
konštatoval, že je potrebné konanie navrhovateľa posúdiť tak, že nemal snahu o dohodu s ňou a
navyše dodáva, že v rovine tvrdeného a nepreukázaného je tvrdenie navrhovateľa, že sa pokúsil o

uzavretiedohodytým,žežiadalopakovane,abymuprispievalanavýživu,zmienenétvrdeniasúnielenže
nepreukázané, ale aj nepravdivé. Uviedla, že navrhovateľ podal na Okresný súd Košice I návrh na
určeniepríspevkunavýživurozvedenéhomanželabeztoho,abypredpodanímnávrhujuoslovilscieľom
dohodnúť sa na rozsahu tejto vyživovacej povinnosti, ktorú skutočnosť mal správne za preukázanú aj
súd prvej inštancie. Vzhľadom na uvedený skutkový stav návrh zo dňa 21.11.2017 podal navrhovateľ

predčasne,pričomuvedenýzáverjeplnevsúladesozávermiÚstavnéhosúduSRobsiahnutýmivnáleze
Ústavného súdu SR zo dňa 12.5.2010 sp.zn. III.ÚS 120/2010, na ktorý poukázala v prvoinštančnom
konaní. Pokiaľ navrhovateľ argumentuje tým, že sa pokúsil o uzavretie dohody prostredníctvom SMS
správ, je potrebné dodať, že žiadne SMS správy, ktorých obsahom by bolo to, čo tvrdí navrhovateľ súdu
navrhovateľ nepredložil ani v predmetnom konaní ani v konaní vedenom pod sp.zn. 18Pc 33/2017 a tak

aj zmienené tvrdenie navrhovateľa ostáva len v rovine nepreukázaného tvrdenia, preto v plnom rozsahu
zotrváva na svojom petite, ktoré uviedol vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa.

6. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie o určenie príspevku v sume 350 €
zastavené, odvolaním napadnutý nebol, nadobudol právoplatnosť, preto nebol predmetom preskúmania

v odvolacom konaní (§ 367 ods. 2 CSP).

7. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP s tým, že podľa § 66 CMP
nie je odvolacími dôvodmi viazaný, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario
v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný

stav, ktorý správne právne posúdil, vysporiadal sa so všetkými podstatnými skutočnosťami potrebnými
pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela, v
dôsledku čoho ani odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že základnou hmotnoprávnou
podmienkou existencie a trvania nároku na príspevok na výživu rozvedeného manžela v zmysle § 72

ods. 1 Zákona o rodine je nepochybné preukázanie, že rozvedený manžel nie je schopný sám sa
živiť. Preukázanie tejto skutočnosti je podmienkou vzniku nároku na príspevok, ale nie je hľadiskom
určujúcim rozsah príspevku, ktorý zákon vymedzuje pojmom primeraná výživa. To znamená, že nárok
na príspevok na výživu rozvedeného manžela prichádza do úvahy len vtedy, ak je splnená podmienka,že rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť a až potom je možné určiť konkrétny rozsah výživného.
Schopnosť (neschopnosť) bývalého manžela živiť sa sám sa neodvodzuje od jeho skutočných, ale aj
potencionálnych zárobkových možností a takisto od jeho majetkových pomerov. Princíp potencionality

v konaniach o výživnom podľa Zákona o rodine má totiž prednosť pred princípom fakticity, to znamená,
že aj v prípade rozhodovania o určení príspevku na výživu rozvedeného manžela musí byť preukázaná
objektívna neschopnosť bývalého manžela sám sa živiť vyplývajúca z jeho veku, zdravotného stavu,
vzdelania, pracovných skúseností a podobne.

10. Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho
konania dospel k totožnému právnemu záveru, ako súd prevej inštancie, že navrhovateľ nepreukázal
zákonný nárok na priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela, pretože je schopný sám sa
primerane živiť, keďže v období rokov 2000 až 2017 vykonával podnikateľskú činnosť, v priebehu
konania sa zamestnal, čo svedčí o jeho možnosti sa zamestnať, aj keď v inom odbore než vykonal
rekvalifikačný kurz, prípadne sa venoval podnikateľskej činnosti. Ďalej je potrebné poukázať na

majetkové pomery navrhovateľa, ktorý vlastní byt v C. na ul. Z. č. XX, ktorú prenecháva svojej sestre
za účelom platby splátok hypotekárneho úveru a tým mu z prenájmu neplynú žiadne výnosy, čo
predstavuje účelové konanie zbaviť sa možnosti príjmu. Odvolacia námietka o zhoršení zdravotného
stavu je nedôvodná, pretože zdravotnými problémami, na ktoré navrhovateľ poukazoval v konaní a z
predložených lekárskych správ je preukázané, že nimi trpel už v čase, keď vykonával podnikateľskú

činnosť a neobmedzovali ho v jej výkone. Odvolací súd poznamenáva, že neschopnosť bývalého
manžela sám sa živiť musí byť objektívna a založená na závažných okolnostiach spočívajúcich
predovšetkým vo vážne zhoršenom zdravotnom stave, ktorý vylučuje akúkoľvek možnosť zamestnania
a dosiahnutia príjmu na zabezpečenie nevyhnutných životných potrieb. K odvolacím námietkam
navrhovateľa vo vzťahu k spoločne nadobudnutému majetku počas trvania manželstva odvolací súd

dodáva, že tieto sú relevantné pre vyporiadanie BSM.

11. Vo vzťahu k odvolacím námietkam povinnej odvolací súd považuje za potrebné dodať, že
hmotnoprávnou podmienkou pre priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela nie je existencia
pokusu o dohodu s bývalým manželom o poskytovaní príspevku, pretože hmotnoprávne podmienky

priznania takéhoto nároku sú obsiahnuté v ust. § 72 ods. 1 Zákona o rodine s tým, že ust § 72 ods.
2 Zákona o rodine je potrebné vykladať tak, že dohoda rozvedených manželov o výške príspevku
má prednosť pred rozhodnutím súdu, pričom zákon nepredpisuje formu takejto dohody a pre svoju
vykonateľnosť nepotrebuje schválenie súdom. Ak sa rozvedení manželia nedokážu dohodnúť, potom
vo veci rozhoduje súd na základe návrhu niektorého z nich. Zo žiadneho ustanovenia Zákona o rodine

nevyplýva, že navrhovateľ musí preukázať, že k dohode medzi bývalými manželmi nedošlo, pričom nie
je zrejmé, akým spôsobom by to preukázať mohol. Naopak, povinná by mohla dosiahnuť zamietnutie
návrhu navrhovateľa v prípade, ak preukáže, že došlo k uzavretiu dohody o vzniku povinnosti o výške
príspevku. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že dohoda znamená konsenzus vôle osôb, ktoré dohodu
uzatvárajú. V tomto preskúmavanom prípade je zrejmé, že k žiadnej dohode medzi bývalými manželmi

nedošlo práve s prihliadnutím na absolútne odmietavý postoj povinnej k návrhu navrhovateľa, čím
by sa v podstate konvalidoval namietaný nedostatok údajnej hmotnoprávnej podmienky, ktorou má
byť pokus o dohodu. Pokiaľ ide o nález Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 120/2010, na ktorý povinná
poukazuje vo vyjadrení, odvolací súd uvádza, že citovaný názor Ústavný súd prezentoval nad rámec
odôvodnenia nálezu, pričom sám konštatuje, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedlo k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému
súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Konštatoval, že všeobecné súdy vychádzajú pri
prerokúvaní a rozhodovaní veci patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie
zákonov. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ďalšia námietka povinnej
o výslovnom neuvedení rozsahu v akom rozsudok napáda je nedôvodná, pretože navrhovateľ sa

odvolaním domáhal priznania príspevku na výživu rozvedeného manžela sumou 150 €, teda nepodal
odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku, t.j. aj v poradí II. výroku rozsudku.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd potvrdil napadnutý výrok rozsudku súdu prvej
inštancie o zamietnutí návrhu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny a podľa ods. 2 tohto

ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.

13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 52
CMP, podľa ktorého v konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku žiaden z účastníkov nemánárok na náhradu trov konania, pričom s ohľadom na okolnosti prípadu nezistil žiadne dôvody, pre ktoré
by bolo priznanie trov spravodlivé podľa § 55 CMP.

14. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).