Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. október 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/119/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117207277
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3117207277.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr.

Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu N. C. A., s.r.o., so sídlom v K., O. 5, T. XX XXX
XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou E. C., s.r.o., so sídlom v K., O. X, proti žalovanej M. M.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom E., Z. XXXX/X, o zaplatenie sumy 419,50 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 21. januára 2019, č.k. 14Csp/73/2017-60 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej n e p r i z n á v aprávo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu o zaplatenie sumy 419,50

eur s príslušenstvom. Výrokom II. žalovanej nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení
uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 31.3.2017 domáhal zaplatenia sumy 419,50 eur spolu s
úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 390,32 eur od 24.10.2015 do zaplatenia a náhrady trov
konania. Súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol bez nariadenia pojednávania v súlade s ust.
§ 297 písm. b/ zák. č. 160/2015 Z.z. ( Civilný sporový poriadok) z dôvodu, že v danej veci ide iba
o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota
sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 1

ods.3 písm. q /zák.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (účinného do 31.5.2014); § 269 ods.2,
§497 Obchodného zákonníka ( účinného do 31.12.2013); § 517 ods.1 veta prvá, ods.2 Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie § 525 Občianskeho zákonníka určuje, ktoré
pohľadávky nemožno platne postúpiť. Okrem toho môže byť postúpenie určitých pohľadávok zakázané
špeciálnymi predpismi, prípadne postúpenie môže byť zákonom síce dovolené, ale len za určených
podmienok. Takýmto prípadom je ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení
účinnom v čase cesie (postúpenia) pohľadávky. Podľa § 92 ods.8 Zák.č. 481/2001 Z.z. o bankách

účinného do 31.10.2015 ( v čase postúpenia pohľadávky) ak je napriek písomnej výzve banky alebo
pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v

celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a
v rozsahu ustanovených týmto zákonom. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., môže byť banková

pohľadávka postúpená (alebo jej časť), ak je (1.) splatná, a to až po predchádzajúcej (2.) písomnej
výzve a kumulatívne, ak je splnené (3.) omeškanie klienta so splnením postupovanej pohľadávky
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Uvedené skutočnosti sú zákonným predpokladom pre
platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Splnenie
osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa vyžaduje z dôvodu, že po

postúpení pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná možnosť dohľadu a
dozoru NBS ako centrálnej banky. Následkom postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa §
525, alebo podľa špeciálnych predpisov nie je dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení
pre jej rozpor so zákonom (§ 39). Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadne ktorej to zákon zakazuje,
(alebo ohľadne ktorej postúpenie podmieňuje splnením zákonných podmienok, ktoré splnené neboli),
ide o cesiu neplatnú od počiatku ex tunc a jej neplatnosť nemožno zhojiť. Z uvedeného dôvodu v týchto

prípadoch nemožno vôbec hovoriť o platnej cesii, postupca zostáva veriteľom svojej pohľadávky, ktorá
na postupníka neprechádza pre neplatnosť zmluvy. V sporovom konaní, o ktoré ide tiež v posudzovanej
veci, platí zásada dispozičná a prejednacia. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností
a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda
leží zásadne na nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Strana sporu

má teda povinnosť tvrdenia, ale aj povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení. Dôkazné
bremeno ohľadom všetkých svojich tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má žalobca. Vychádzajúc z
dikcie vyššie uvedených zákonných ustanovení, súd prvej inštancie prioritne ex offo skúmal (o to viac,
že uplatňovaný nárok má pôvod v spotrebiteľskom vzťahu, teda ide o spor s ochranou slabšej strany)
a vyhodnotil, či žalobca uniesol dôkazné bremeno o danosti vecnej aktívnej legitimácie na jeho strane

z hľadiska určujúcich zákonných predpokladov platné postúpenie pohľadávky bankou určujúcich, t.j.
či preukázal, že sa stal veriteľom pohľadávky žalovanej, nakoľko pre prípad neunesenia dôkazného
bremena žalobcom v tomto smere, je bez ďalšieho dôvod na zamietnutie žaloby pre jej nedostatok. V
danom prípade pôvodný veriteľ poskytol na základe Návrhu na uzatvorenie Zmluvy o kreditnej karte
zo dňa 10.12.2013 žalovanej úverový rámec vo výške 300eur mesačne, ktorý sa žalovaná zaviazala

splácať inkasom z účtu. V zmysle čl. I Zmluvy bola výška minimálnej splátky stanovená v závislosti od
schváleného úverového rámca na 15,- eur mesačne. V zmysle čl. I Zmluvy bol poplatok za komfort
( úrok z prečerpanej sumy v rámci úverového rámca) stanovený v závislosti od výšky aktuálne čerpanej
sumy, t.j. v prípade čerpania úverového rámca v rozmedzí od 150,- eur do 299,99 eur poplatok za
komfort vo výške 5,50 eur a v rozmedzí od 300,- eur do 599,99 eur poplatok za komfort vo výške 10,50

eur. V zmysle čl. II bodu 11 Zmluvy boli stanovené poplatky spojené s úverovým rámcom nasledovne:
poplatok za kreditnú kartu 8,- eur, poplatok za prekročenie úverového rámca 10,- eur, poplatok za
výber hotovosti v bankomate 5,- eur, sankčný poplatok (za upomienku) 10,- eur. Žalovaná suma vo
výške 419,50 eur predstavuje rozdiel debetných (440,41eur) a kreditných operácií (20,91eur). Z platieb
žalovanej bolo na istinu započítaných 20,91 eur. Pôvodný veriteľ oznámil žalovanej, že je v omeškaní s

platením splátok vo výške 395,31 eur a písomne ju vyzval v lehote 15 dní od doručenia výzvy na úhradu
dlhu a následne postúpil nezosplatnený dlh na žalobcu dňa 23.10.2015. Žalobca nepredložil doklady,
preukazujúce platné postúpenie žalovanej pohľadávky a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol pre
nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V zmysle uvedeného ustanovenia by žalovaná mala

právo náhradu trov konania proti žalobcovi, keďže bola úspešná v predmetnej veci, avšak trovy jej
nevznikli a preto jej súd ich náhradu nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žalobca zastával názor, že
ustanovenie § 297 písm. b) zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) je

potrebné vykladať tak, že ak žalovaný nespochybnil tvrdenia žalobcu a rovnako podľa názoru súdu
sú tieto tvrdenia preukázané, tzn. skutkové tvrdenia neboli sporné, potom súd v zmysle ust. § 297
písm. b) CSP žalobe vyhovie bez nariadenia pojednávania. Avšak v prípade, ak skutkové tvrdenia
sú sporné, resp. súd nemá určité skutočnosti za preukázané, potom nie sú splnené podmienky pre
rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 297 písm. b) CSP, t.j. bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutie

súdu je teda podľa názoru žalobcu nesprávne, resp. vychádza z nesprávneho procesného postupu.
Žalobca mal za to, že v danom konaní súd nevyslovil svoj právny názor, neprezentoval pred stranami
aktívnu vecnú legitimáciu ako spornú skutočnosť, čím nevytvoril zákonný priestor na doplnenie dôkazov.
Na základe toho súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, pretože tento nemal možnosť získaťvedomosť o vnímaní uvedenej rozhodujúcej skutočnosti súdom ako spornej, keďže na výzvu súdu
sa vyjadril k súdom žiadaným skutočnostiam a mal za to, že súd na základe uvedeného považuje
aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu za danú. Žalobca preto nemal dôvod na označenie ďalších dôkazov

v tomto smere. Napriek novej právnej úprave (CSP) vzťahujúcej sa na konkrétny prípad, žalobca
poukázal na obdobný právny názor vyplývajúci aj z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 16.12.2015, sp. zn. 17Co/1330/2014. V prípade, ak by súd nariadil vo veci pojednávanie a
prezentoval aktívnu legitimáciu žalobcu, ako spornú skutočnosť, žalobca by uplatnil ďalšie prostriedky
procesného útoku a uvedené sporné skutočnosti by vysvetlil. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje

na skutočnosť, že v konaní bolo podľa jeho názoru preukázané, že pred postúpením pohľadávky
spoločnosť A. (ďalej aj „postupca“) dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 zák.
č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZoB“) ukladá a
teda nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že postupca v
posudzovanom prípade postupoval na žalobcu pohľadávku po splatnosti, čo vyplýva aj z výzvy postupcu
zo dňa 12.08.2014 (súd napriek vykonanému dokazovaniu uviedol opak). Napriek uvedenému žalobca

nesúhlasí s právnym názorom súdu, že predpokladom postupiteľnosti bankovej pohľadávky je v zmysle
ust. § 92 ods. 8 ZoB jej splatnosť. Takýto výklad z vyššie citovaného ustanovenia nevyplýva. Vyjadril
názor, že ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú
osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta ust. § 92 ods. 8 ZoB („Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky

uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva“) bola podľa žalobcu v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade ak
by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu
vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať (nakoľko predmet postúpenia bol dlžníkom
uhradený ešte pred postúpením) a teda banka by ani nemala aké právo uplatňovať. Podľa názoru

žalobcu súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej
výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany postupcu nedošlo k
porušeniu ust. § 92 ods. 8 ZoB a porušeniu bankového tajomstva. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na

uznesenia Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/124/2018 zo dňa 04.12.2018 a sp. zn. 24Co/152/2018
zodňa19.12.2018.Žalobcaďalejpoukázalnato,žebankaalebopobočkazahraničnejbankysisosvojim
klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného
predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení
nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu

vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení ZoB, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB
nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si v posudzovanom prípade dohodli
otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona, a to v čl. II bode 9 Zmluvy. Na základe uvedeného
žalobca zastáva názor, že preukázanie splnenia podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB v konaní
nebolo potrebné, keďže žalobca preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v

súdenom prípade odchýlne od ust. § 92 ods. 8 ZoB. Žalobca mal za to, že splnenie podmienok v zmysle
ust. § 92 ods. 8 ZoB v konaní preukázal prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, platobnou
históriou úveru, ako aj výzvou zo strany postupcu. Preukázanie splnenia týchto podmienok navyše podľa
názoru žalobcu v konaní nebolo potrebné, keďže žalobca preukázal, že zmluvné strany si vzájomné
práva a povinnosti upravili v súdenom prípade v súlade s ust. § 89 ods. 1 ZoB odchýlne od ust. § 92

ods. 8 ZoB. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhoval, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom
rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp.
v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Zároveň vyčíslil trovy odvolacieho konania vo výške 72,62 eur.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP /keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem/v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru,

že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdiť.5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovanej z
pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava.

6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho
správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

7. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,
alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou
súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009).
8. Ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri

ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam
Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie
ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť"), ako aj
jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a bankové tajomstvo".

Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky.
Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť
svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto
ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. V danom prípade,
keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli

pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či
postúpenie pohľadávky bolo platné.

9. Odvolací súd ďalej uvádza, že v prípade pohľadávky banky /ako to bolo aj v tomto prípade/ je
spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej

časť, ktorá je splatná /dospelé splátky/ a len za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky
na plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené
predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v
čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky postúpenia stanovuje priamo zákon o bankách, a aj
keby boli zákonodarcom stanovené za účelom ochrany bankového tajomstva, ide o zákonné podmienky

postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon a je
preto neplatný.

10. Žalobca ďalej v konaní namietal, že podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka
alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z

obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne
nezakazuje, došlo k odlišnej dohode medzi klientom a bankou týkajúcej sa postúpenia pohľadávky,
a to v zmysle čl. II. bodu 9 Zmluvy. Odvolací súd má za to, že z vyššieho uvedeného dojednania,
ktoré stanovuje len oprávnenie banky postúpiť pohľadávku nevyplýva, že by medzi bankou a žalovanou
došlo k dojednaniu podmienok postúpenia pohľadávky odchylne od zákona o bankách, keď toto

dojednanie žiadne podmienky postúpenia neupravuje, ale len deklaruje oprávnenie banky postúpiť svoju
pohľadávku, ktorá skutočnosť jej vyplýva aj zo zákona za podmienok stanovených zákonom o bankách.
Preto v tomto prípade nemožno dospieť k záveru, že na platné postúpenie pohľadávky sa banka s
klientom dohodla na iných podmienkach ako na tých, ktoré pre platné postúpenie pohľadávky vyžaduje
zákon o bankách, keďže v opačnom prípade by išlo o obchádzanie zákona. Uvedená námietka žalobcu

bola preto nedôvodná.

11. V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 297 ods. 2
písm.b)CSPnazákladelistinnýchdôkazovnachádzajúcichsavspiseapristúpilkverejnémuvyhláseniu
rozsudku s tým, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. O porušenie práva na spravodlivý proces

pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne
určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne
pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Odvolací súd v tejto súvislosti
konštatuje, že nebolo porušené právo žalobcu na spravodlivý súdny proces. Je zrejmé, že účelomnenariadenia pojednávania a rozhodnutia veci v zmysle § 297 ods. 2 písm. b) CSP nemôže byť len
rýchlosť konania, ale musia byť dodržané i ďalšie procesné záruky garantujúce spravodlivý súdny
proces, napr. plynúce z čl. 6 ods. 1 CSP, ktorý stanovuje, že strany sporu majú v konaní rovné postavenie

spočívajúcevrovnakejmieremožnostíuplatňovaťprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnej
obrany alebo z čl. 2 ods. 1 CSP, ktorý zakotvuje, že ochrana ohrozených alebo porušených práv a
právomchránenýchzáujmovmusíbyťspravodliváaúčinnátak,abybolnaplnenýprincípprávnejistoty.Z
uvedeného vyplýva, že i žalobcovi má zostať zachované právo, aby mohol mať šancu ovplyvniť výsledok
sporu vo svoj prospech po podaní žaloby.

12. V kontexte celého konania potom odvolací súd konštatuje, že žalobca mal zachované právo, aby
mohol ovplyvniť výsledok sporu, a to aj vo vzťahu k preukázaniu aktívnej legitimácie v konaní, keďže
súd prvej inštancie uznesením č. k. 14Csp/73/2017-32 zo dňa 26. januára 2018 žalobcu vyzval, aby
okrem iného preukázal splnenie podmienok pre postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona
o bankách, t. j. doručenie písomnej výzvy banky klientovi. Písomná výzva podľa § 92 ods. 8 zákona

o bankách je jednou z podmienok pre platné postúpenie pohľadávky, pričom je potrebné, aby žalobca
preukázal nie len existenciu takejto výzvy, ale aj jej doručenie, resp. aspoň to, že žalobca alebo jeho
predchodca takúto výzvu žalovanej zaslal na jej adresu. Žalobca si túto povinnosť v konaní v zmysle
uznesenia súdu prvej inštancie nesplnil a v konaní nepreukázal doručenie písomnej výzvy podľa § 92
ods. 8 zákona o bankách, hoci bol žalobca na splnenie tejto povinnosti výslovne vyzvaný súdom prvej

inštancie, a teda mal možnosť reagovať na procesnú situáciu v konaní a tak aj ovplyvniť výsledok sporu
vo svoj prospech.

13.Súdprvejinštanciepretopodľanázoruodvolaciehosúdusprávnekonštatoval,žežalobcanepredložil
doklady preukazujúce platné postúpenie žalovanej pohľadávky, a preto bolo potrebné žalobu ako

nedôvodnú zamietnuť pre nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. V predmetnom konaní boli
splnené podmienky na rozhodnutie veci bez nariadenia pojednávania podľa § 297 písm. b) CSP. V tomto
kontexte nebolo potrebné, aby žalovaná platné postúpenie pohľadávky na žalobcu výslovne namietala,
keďže postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8
zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne

neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd
povinnosť prihliadať ex offo.

14. Vzhľadom na to, že vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu boli nedôvodné, odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

15. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255
ods.1, § 262 ods. 1CSP tak, že úspešnej žalovanej nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania,
keďže si trovy odvolacieho konania neuplatnila a tieto jej v odvolacom konaní ani nevznikli.

16. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).