Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. október 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/303/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612215575
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6612215575.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej
a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova25,81109Bratislava,IČO:35807598,právnezastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k.
4C/45/2012-126 zo dňa 24. 04. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrhy navrhovateľa (vedené pred Okresným súdom
Lučenec pod sp. zn. 4C/45/2012, 4C/46/2012, 4C/50/2012, 4C/51/2012 a 13C/77/2012), spojené na
spoločné konanie uznesením Okresného súdu Lučenec č. k. 4C/45/2012 zo dňa 29. 04. 2013, ktorými
sa domáhal zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, všetko titulom zodpovednosti štátu za
škoduspôsobenúorgánmiverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,ktorámubolaspôsobenánesprávnym

úradným postupom Okresného súdu Lučenec.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že exekučný súd, ktorého nesprávnym úradným
postupom malo dôjsť k vzniku škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa (exekučné konanie
vedené pred Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 13Er/864/2005, 19Er/915/2003, 0Er/1116/2002,
22Er/328/2004 a 13Er/155/2004) bol povinný realizovať postup v zmysle § 44 Exekučného poriadku.

Okresný súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s exekučnými spismi (vyššie uvedenými) a zistil,
že v exekučnom konaní Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13Er/864/2005 bola žiadosť o zmenu súdneho
exekútora doručená na okresný súd dňa 12. 11. 2009 s tým, že o tejto žiadosti bolo rozhodnuté
okresným súdom tak, že tento udelil oprávnenému súhlas na zmenu súdneho exekútora uznesením
zo dňa 24. 06. 2010. Z exekučného spisu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 19Er/915/2003 vyplýva,
že o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora, ktorá bola podaná na okresný súd dňa

02. 11. 2009 bolo uznesením Okresného súdu Lučenec zo dňa 15. 04. 2010 rozhodnuté tak, že
tento udelil oprávnenému súhlas na zmenu súdneho exekútora. Z pripojeného spisu Okresného súdu
Lučenec sp. zn. 0Er/1116/2002 ďalej okresný súd zistil, že žiadosť o zmenu súdneho exekútora bola
okresnému súdu doručená dňa 02. 11. 2009 a o tejto bolo rozhodnuté dňa 05. 02. 2010 tak, že exekučný
súd udelil oprávnenému súhlas na zmenu súdneho exekútora. Z pripojeného spisu Okresného súdu
Lučenec sp. zn. 22Er/328/2004 bolo zistené, že oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora

dňa 02. 11. 2009, o ktorej bolo exekučným súdom rozhodnuté dňa 25. 01. 2010 tak, že tento udelil
oprávnenému súhlas na zmenu súdneho exekútora. Z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec sp.zn. 13Er/155/2004 ďalej okresný súd zistil, že o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora zo
dňa 02. 11. 2009 bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 06. 04. 2010 tak, že oprávnenému udelil súhlas
na zmenu súdneho exekútora.

Aplikujúc ust. § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Zb. zákonov o exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej v texte
len „Exekučný poriadok“) v spojení s ust. § 238 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, ako aj aplikujúc ust. §
44 ods. 8 Exekučného poriadku, a po vykonanom dokazovaní vyvodil právny záver, na základe ktorého
žalobca nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie

náhrady škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. Zdôraznil, že v prejednávanom prípade nie je možné
opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť a to
po zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu, ak v posledných rokoch všetky zložky štátnej
moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných

konaní, ktoré žalobca inicioval, a v ktorých malo dôjsť, k nesprávnemu úradnému postupu. Naviac, súd
je toho názoru, že žalovaný nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak
ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal ani vznik a výšku tejto škody. Žalobca
opomenul, že pri uplatňovaní jeho ďalšieho nároku a to nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené

zo žalobného návrhu nevyplýva a z tohto dôvodu nie je preukázaný ani vznik nemajetkovej ujmy ako
ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. V dôsledku toho žalobca nepreukázal
podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi ako aj
nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. V dôsledku týchto skutočností neexistuje ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, ak by aj rozhodol o návrhu

na udelenie súhlasu so zmenou súdneho exekútora po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalobu ako
právne neopodstatnenú zamietol.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 151 ods. 1 a

2 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie
navrhovateľ z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p. v

spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., súčasne v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 O. s. p., keď rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal, že „súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného a jeho
právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia

na pojednávanie nedostavil“. Navrhovateľ však riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol
dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať
podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak urobil, odňal tým
navrhovateľovi právo na konanie pred súdom. Naviac, navrhovateľ uskutočnil podanie (obsiahnuté v
texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola

vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,
nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne aj v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Keďže navrhovateľ podal i ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva
na nestranný súd, nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, keďže v takomto

konaní už bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad a ústne pojednávanie vo
veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.

Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej súdom
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o

zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Súd sa taktiež nedostatočne
oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa ozrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, pričom v žiadosti zdôrazňoval,
že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Navrhovateľ sa tak nemal
možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj

v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie. V konečnom dôsledku tak súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci, čím
bola porušená kontradiktórnosť súdneho procesu.

Naviac navrhovateľ vytýkal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
preto okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, ak vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Dodal, že súd vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
išlo o listiny založené v exekučnom spise.

K majetkovej škode navrhovateľ uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá
vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd tým ignoroval všetky jeho tvrdenia
o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti považoval rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel

jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Namietal, že predložil
ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý preukazuje, aký negatívny dopad a
objektívne spôsobil zníženie jeho majetku nesprávny úradný postup okresného súdu. Okresný súd ale
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.

Knemajetkovejujmeuviedol,žeokresnýsúdvodôvodnenírozhodnutianevysvetlil,prečonekonštatoval,
že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.
48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávaazákladnýchslobôdaprávanarozhodnutievzákonom
stanovenom čase. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, a keďže je založené na skutkovej a právnej

chybe, nie je v právnom štáte udržateľné.

Na záver namietal procesný postup súdu, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej
otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný

súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, a napriek tomu súd pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne nerozhodol. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej
a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vo výroku vecne

správny.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom

rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej.

Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého
množstva typových podaní navrhovateľom na súdy, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolaciedôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
41NcC/256/2012-8 zo dňa 11. 10. 2012, č. k. 43NcC/262/2012-8 zo dňa 10. 10. 2012, č. k.
43NcC/257/2012-8 zo dňa 11. 10. 2012, č. k. 15NcC/447/2012-8 zo dňa 15. 10. 2012, tak, že zákonný
sudca JUDr. Mikuláš Géczi nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania týchto vecí. Od vydania

týchto rozhodnutí, v ktorých nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu
možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym
novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu. Napriek tomu sa odvolací súd
touto námietkou zaoberal, ak z Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že v prípade, ak rozhodoval
vo veci vylúčený sudca, ide o samostatný odvolací dôvod v zmysle § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p. a
navrhovateľ tento dôvod v odvolaní uplatnil. Odvolací súd k tejto námietke uvádza nasledovné:

Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú
dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,

na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho
vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého
procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom
priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri
výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha

subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká

osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva

svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu
JUDr. Mikuláša Gécziho z prejednávania a rozhodovania predmetných vecí spojených na spoločné
konanie.. Už uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41NcC/256/2012-8 zo dňa 11. 10.
2012, č. k. 43NcC/262/2012-8 zo dňa 10. 10. 2012, č. k. 43NcC/257/2012-8 zo dňa 11. 10. 2012,
č. k. 15NcC/447/2012-8 zo dňa 15. 10. 2012, nebol zákonný sudca JUDr. Mikuláš Géczi vylúčený z

prejednávania a rozhodovania vecí vedených na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 4C/45/2012,
4C/46/2012, 4C/50/2012, 4C/51/2012 a 13C/77/2012, pretože nebol zákonným sudcom v exekučných
veciach, resp. v konaniach exekučného súdu, z ktorého postupu mala navrhovateľovi vzniknúť škoda.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo 727/2011, v ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje

z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej
veci mala byť navrhovateľovi spôsobená škoda ( viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo
102/2013). Aj keď navrhovateľ podal sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

a ktorá sa mala týkať práve uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici - vyššie uvedených, napriek
tomu otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom
inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd
v konaní o sťažnosti navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo
a právne totožnej veci, napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo

dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti
uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol
pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné
dôvody, pre ktoré by mal byť sudca, ktorý vo veci rozhodol, vylúčený z prejednávania a rozhodovaniaveci, ako sú už posúdené Krajským súdom v Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným, navrhovateľ v
odvolaní ani neuvádza. V predmetnej veci rozhodoval zákonný a nestranný sudca, preto k vade konania
tvrdenej navrhovateľom zo stany okresného súdu nedošlo.

Neobstojí ani ďalšia námietka navrhovateľa, že rozhodnutím súdu vo veci samej bolo porušené jeho
právo na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom, ak tento predbehol vydaním
meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania
o otázke nestrannosti sudcu. Navrhovateľ síce v odvolaní tvrdil, že proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podal odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, avšak pred rozhodnutím vo veci
samej okresný súd už skúmal, či sú splnené podmienky pre prerušenie konania na základe návrhu
navrhovateľa ktorý bol okresnému súdu doručený dňa 16. 04. 2014. Išlo o rovnakú žiadosť na zrušenie
pojednávania a návrhu žalobcu na prerušenie konania, ktoré je obsahovo totožné s návrhom zo dňa
26. 09. 2013 (č. l. 42 spisu), o ktorej žiadosti už okresný súd tak ako je uvedené vyššie, právoplatne

rozhodol, v dôsledku ktorej skutočnosti taktiež okresný súd nepovažoval uvedenú žiadosť na závažný
dôvod pre odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 OSP. Odvolací súd v tejto súvislosti naviac
konštatuje, že žiadosť o prerušenie konania, ktorá bola okresnému súdu doručená dňa 26. 09. 2013,
o ktorej okresný súd i právoplatne rozhodol (uznesením č. k. 4C/45/2012-55 zo dňa 03. 10. 2013, v
spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/156/2014 zo dňa 13. 03. 2014) a

žiadosť zo dňa 24. 03. 2014 sú obsahovo totožné, keď ako dôvod prerušenia v oboch žiadostiach malo
byť prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorú
podal žalobca dňa 13. 12. 2012, a ktorá sa mala týkať uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 41NcC/260/2012. Okresný súd o totožnom návrhu na prerušenie konania už právoplatne rozhodol,
návrh na prerušenie konania zo dňa 17. 04. 2014 neobsahoval žiadne iné ďalšie dôvody, ktoré by mal

okresný súd preskúmať, o to viac, ak o sťažnosti žalobcu bolo na Ústavnom súde Slovenskej republiky
už v tom čase rozhodnuté a to uznesením Ústavného súdu SR sp .zn. III. ÚS 310/2013-11 dňa 02. 07.
2013 tak, že uvedenú sťažnosť navrhovateľa odmietol pre neprípustnosť.

Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou

na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.

Podľa § 101 ods. 1, 2 O. s. p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na
pokyny súdu. Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník
nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v
neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 24. 04. 2014
bez účasti navrhovateľa, považoval navrhovateľ za rozporný s vyššie uvedeným § 101 ods. 2 O. s.
p. majúci za následok odňatie možnosti konať pred súdom. O túto vadu konania ide vtedy, ak súd
postupoval v konaní tak, že znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré

mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Takým procesným právom účastníka občianskeho súdneho
konania je aj právo majúce pôvod v samotnej Ústave Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 2), aby vec bola
prejednaná v jeho prítomnosti. To ale neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti
účastníka. Súd je ale vždy povinný takúto možnosť účastníkovi poskytnúť. Dôležitý dôvod, pre ktorý
sa účastník nemôže zúčastniť pojednávania a žiada z tohto dôvodu o jeho odročenie, musí byť

závažný z hľadísk objektívnych a subjektívnych. Súd pri žiadosti o odročenie pojednávania zisťuje,
či účastníkom tvrdený dôvod, pre ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania je dôležitý, neumožňujúci
mu zúčastniť sa pojednávania a či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená. Navrhovateľ
však Okresnému súdu Lučenec doručil návrh na zrušenie nariadeného pojednávania len z dôvodu, ženesúhlasil s rozhodnutím nadriadeného súdu o tom, či sú sudcovia Okresného súdu Lučenec vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci. Netvrdil žiadny dôležitý dôvod, ktorý by mu bránil zúčastniť sa
pojednávania nariadeného na 24. 04. 2014, na ktoré mu bolo doručené predvolanie dňa 10. 04. 2014

(č. l. 89 spisu). Navrhovateľom tvrdený dôvod, pre ktorý by nemal okresný súd pojednávať, správne
prvostupňový súd vyhodnotil ako nebrániaci pojednávaniu veci vzhľadom na to, že o námietke zaujatosti
proti sudcom Okresného súdu Lučenec už v tom čase nadriadený súd právoplatne rozhodol. Vzhľadom
na tieto zistenia odvolací súd dospel k záveru, že postup okresného súdu, ktorý prejednal a rozhodol
vec v neprítomnosti navrhovateľa, bol v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. a nie je možné ho hodnotiť ako

nesprávny, t. j. taký, ktorým by sa navrhovateľovi odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 221
ods. 1 písm. f) O. s. p..

Účasť na pojednávaní je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom
nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné
chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená

existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v
návrhu.

Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie, najmä sa nedôvodne nezúčastnil pojednávania

dňa 24. 04. 2014, ak bolo predvolanie tak navrhovateľovi ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené
dňa 10. 04. 2014, teda s dostatočným predstihom. Navrhovateľ, ako i jeho právny zástupca mal
dostatočný čas na prípravu pojednávania a zároveň možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, vrátane podaní odporcu.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný. Navrhovateľovi teda nebolo žiadnym postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť
sa verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami

odporcu a podobne (viď aj ust. § 44 ods. 1 O. s. p.).

Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne
oboznámenímsasexekučnýmispismiOkresnéhosúduLučenecsp.zn.13Er/864/2005,19Er/915/2003,
0Er/1116/2002,22Er/328/2004a13Er/155/2004,ktoréakojedinýdôkazvýslovnežiadalajnavrhovateľ,a

ktoré spisy bol aj v rámci exekučných konaní k dispozícii navrhovateľovi ako oprávnenému. Navrhovateľ
práve vychádzajúc z obsahu týchto exekučných spisov vychádzal aj pri podaní návrhu na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Vyjadrenie odporcu zo dňa 26. 02. 2013, ktoré bolo Okresnému
súdu Lučenec doručené dňa 04. 03. 2013 ako aj vyjadrenie odporcu zo dňa 04. 06. 2013, ktoré bolo
Okresnému súdu Lučenec doručené dňa 11. 06. 2013, boli navrhovateľovi doručené dňa 18. 09. 2013

( vid doručenka na č. l. 38 spisu), pričom k verejnému vyhláseniu rozsudku došlo až na pojednávaní
dňa 24. 04. 2014. Navrhovateľ mal preto aj v tomto prípade dostatočný časový priestor oboznámiť sa
s argumentáciou protistrany a prípadne sa k nej vyjadriť priamo na pojednávaní, ak by využil svoje
vyššie uvedené práva, najmä oboznámiť sa s vyššie uvedeným exekučným spisom, ako aj s písomným
podaním odporcu, a adekvátne naň včas reagovať pred rozhodnutím vo veci samej. Okresný súd

neporušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len
„dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené

vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale
ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa

zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonaťvšetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov
konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03).

Keďže odvolací súd má za to, že navrhovateľovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom,resp.jehoprávonakontradiktórnysúdnyprocesasúčasnevovecirozhodolzákonnýanestranný
sudca, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci samej.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie splnenia

základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zák. č.
514/2003 Z. z. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu
nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31. 08. 2005, ak oprávnený požiada súd o

zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Exekučné konania začaté pred exekučným súdom (Okresný súd Lučenec) pod sp. zn 19Er/915/2003,
0Er/1116/2002 a 13Er/155/2004 boli začaté do 31. 08. 2005.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku (prechodné a záverečné ustanovenia účinné od 01. 09.
2005) konania začaté pred 01. 09. 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. 08. 2005, ak ods.

2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konanie začaté
pred 01. 09. 2005.

Vzhľadom na vyššie uvedenú právnu úpravu, na ktorú poukazoval i okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia o tom, že právna úprava účinná v čase, kedy exekučný súd rozhodoval o
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora na vykonanie exekúcie v exekučných konaniach
vedených pod sp. zn. 19Er/915/2003, 0Er/1116/2002 a 13Er/155/2004, neustanovovala povinnosť

exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného. V exekučnom konaní nemohlo dôjsť ani k žiadnym prieťahom, keďže exekučný súd
konal v predmetných veciach priebežne, pričom všetky vykonávané úkony smerovali k rozhodnutiu
o návrhu oprávneného a boli vykonané v súlade s Exekučným poriadkom. V dôsledku uvedeného
nemal ani odvolací súd za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Odvolací súd poukazuje i na to, že
po podaní návrhu oprávneného na zmenu exekútora (02. 11. 2009) následne realizoval exekučný súd
v jednotlivých exekučných konaniach uvedených vyššie, postup v zmysle § 44 Exekučného poriadku a
vyzval súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu a v prípade, ak si uplatňuje trovy exekúcie,
aby zaslal vyčíslenie týchto trov. Až po uvedenom postupe exekučného súdu v uvedených exekučných

konaniach mohlo dôjsť k rozhodnutiu oprávneného o jeho návrhu za zmenu súdneho exekútora, v
dôsledku čoho odvolací súd konštatuje, že exekučný súd v týchto konaniach konal bez zbytočných
prieťahov na jeho strane a nevzhliadol žiadne prieťahy v postupe súdu, ktoré by bolo možné posúdiť
ako jeho nesprávny úradný postup.

V prípade exekučného konania vedeného pred Okresným súdom Lučenec sp. zn. 22Er/238/2004 došlo
ku začatiu exekučného konania dňa 21. 04. 2004 a nie 21. 04. 2014, tak ako to bolo nesprávne
uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, preto aj na uvedené exekučné konanie sa vzťahovala
právna úprava ust. § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005, ktorá úpravaneustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do
30 dní od doručenia návrhu oprávneného tak, ako to tvrdil navrhovateľ v návrhu.

Pokiaľ ide o exekučné konanie vedené pred Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 13Er/864/2005
uvedené exekučné konanie začalo dňa 11. 10. 2005.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 09. 2005 môže oprávnený kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu

súdneho exekútora, o ktorom súd rozhodne do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Napriek tomu, že v tomto exekučnom konaní okresný súd rozhodol o zmene súdneho exekútora po
uplynutí 8 mesiacov, kresný súd v tejto exekučnej veci však postupoval v súlade s exekučným poriadkom
ak obratom po obdržaní návrhu na zmenu exekútora vyzval súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu na

predloženieoriginálovexekučnýchspisov,akoajktomu,abyvyčísliltrovyexekúcievlehote10dní.Ažpo
doručení týchto dokladov exekučný súd dňa 24. 06. 2010 rozhodol tak, že na zmenu súdneho exekútora
udelil súhlas. Naviac odvolací súd zdôrazňuje, že účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie aj v prípade zmeny exekútora zostávajú zachované a to bez ohľadu na skutočnosť, či došlo k
zmene súdneho exekútora a kedy k uvedenej zmene došlo. Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú dobu v

trvaní 8 mesiacov je možné považovať za akceptovateľnú, ak exekučný súd v súvislosti s rozhodnutím
o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, po doručení tohto návrhu vykonával úkony s tým
súvisiace.

Aj odvolací súd poznamenáva, že doba rozhodovania o návrhu oprávneného v trvaní 3 až 5 mesiacov

nie je neprimeraná, najmä s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, keď tak okresnému ako aj
odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podával návrh na zmenu
exekútora hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom
na čo musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré
spôsobilo, že o jeho návrhu bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom. Je preto zrejmé, že vyššie

uvedenú dobu v trvaní 3 až 5 mesiacov je možné považovať za akceptovateľnú. Ústavný súd SR vo
vyššie uvedenom rozhodnutí poukazuje na svoju dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vyslovil,

že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o sebe ešte nemusí zakladať
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR (napr. I. ÚS 42/01). V prejednávanom prípade nedošlo k žiadnym prieťahom v konaní zo strany
exekučného súdu a vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora po 3 až 5 mesiacoch od doručenia
tohto návrhu na exekučný súd je v súlade s právom navrhovateľa na spravodlivý súdny proces bez

zbytočných prieťahov. Naviac odvolací súd zdôrazňuje, že účinky pôvodného návrhu oprávneného na
vykonanie exekúcie aj v prípade zmeny exekútora zostávajú zachované, a to bez ohľadu na skutočnosť,
či došlo k zmene súdneho exekútora a kedy k uvedenej zmene došlo.

Všeobecne v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,

že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o
porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod
termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť
alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za

škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je v sústave práva
zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť
osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na
zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v
danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých
troch základných predpokladov je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho
úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovejujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z
predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v
konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v exekučnom

konaní postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by
prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom. Odvolací súd sa preto aj s prioritou na hospodárnosť konania, ďalšími dôvodmi, na ktorých
bolo rozhodnutie okresného súdu založené, nezaoberal.

Navrhovateľ však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj
meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu

vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
aj správne a presvedčivo odôvodnil.

Ak navrhovateľ v odvolaní okresnému súdu vytýka, že tento nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, je nevyhnutné zdôrazniť, že okresný súd

zamietol návrh navrhovateľa, nakoľko nemal za preukázaný nesprávny úradný postup súdu ako jeden z
kumulatívnevyžadovanýchzákonnýchpredpokladovprevznikzodpovednostištátuzaškoduspôsobenú
nesprávnym úradným postupným postupom. Vykonanie dokazovania ohľadne výšky škody znaleckým
posudkom by bolo nadbytočné, nehospodárne a neúčelné. Odvolací súd nepovažoval ani túto námietku
navrhovateľa za dôvodnú.

Taktiež nie je možné uznať argument odvolateľa, že okresný súd bol povinný o návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke rozhodnúť pred samotným
rozhodnutím vo veci samej osobitným rozhodnutím, nakoľko takáto povinnosť (rozhodnúť osobitným
uznesením) okresnému súdu zo žiadneho z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva.

Naopak, okresný súd sa dôvodne návrhom na prerušenie konania zaoberal, tento posúdil ako totožný
návrh, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, ak naviac iné dôvody neobsahoval.

Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd,

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd
stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že
nárok navrhovateľa nie je dôvodný.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré
nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §
219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho
výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní o
náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu

v konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151 O. s. p..

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení
s ust.§ 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Navrhovateľ nebol v odvolacom
konaní úspešný a odporca si napriek úspechu v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho konania

neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.), tieto mu zo spisu nevyplývajú, preto odvolací súd odporcovi ich náhradu
nepriznal.

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.