Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. august 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/136/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112229647
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7112229647.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne: JUDr. C. M., správca konkurznej
podstaty úpadcu: CK FENÍCIA s.r.o., IČO: 36 698 598, so sídlom U. 27 v M., sídlo kancelárie správcu:
Štúrova 33, 040 01 Košice - Staré mesto, právne zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Štefan
Prevozňák s.r.o., so sídlom Kukučínova 108/23, 040 01 Košice - Juh, IČO: 47 232 439, proti žalovanému:
Ing. U. N., nar. X.X.XXXX, bytom V. XX, XXX XX M., právne zastúpený: JUDr. Frederika Birková,
advokátka so sídlom Brezová 10, 040 01 Košice, o zaplatenie 1.979,91 Eue s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo 6. marca 2018, č. k. 38C/119/2013

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.979,91 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 8,75% ročne z tejto sumy od 17.10.2012 do zaplatenia do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku (I). Ďalším výrokom rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%, ktoré žalovaný zaplatí na účet jej právneho zástupcu Advokátska kancelária

JUDr. Štefan Prevozňák s.r.o. do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie
rozhodne o výške tejto náhrady (II).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorú žalobkyňa skutkovo odôvodnila tvrdením, že Uznesením Okresného
súdu Košice I zo 17. septembra 2012, č. k. 30K/3/2012, zverejneným 24. septembra 2012 v OV
pod č.184/2012 na strane 92-94 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu CF FENÍCIA s.r.o. a
súčasne bola za správcu konkurznej podstaty úpadcu ustanovená žalobkyňa; šetrením účtovných

záznamov úpadcu žalobkyňa zistila, že žalovaný si ako konateľ úpadcu výdavkovým dokladom č.
V-0020/1 zo dňa 31.3.2012 vyplatil cestovné náklady vo výške 1.979,91 Eur, pričom tento výdaj
s pokladňou úpadcu v prospech žalovaného nie je zdokladovaný žiadnym relevantným dokladom
preukazujúcim skutočné uskutočnenie pracovnej cesty. Žalobkyňa opakovane vyzývala žalovaného
o predloženie všetkých dokladov úpadcu, ktorými žalovaný disponuje, naposledy 26.9.2012, na čo
žalovaný dňa 1.10.2012 vyhlásil, že žiadnymi inými listinami týkajúcimi sa úpadcu nedisponuje. Dňa
4.10.2012 žalobkyňa oznámila žalovanému, že výdavok z pokladne úpadcu uskutočnený výdavkovým

pokladničným dokladom č. V-0020/1 zo dňa 31.3.2012 považuje z vyššie uvedených dôvodov za fiktívny
a ukracujúci veriteľov úpadcu a požiadala žalovaného o vydanie tejto sumy do konkurznej podstaty.
Žalovaný 18.10.2012 oznámil, že tento nárok žalobkyne neuznáva. Súd prvej inštancie vo veci vydal
platobný rozkaz z 23. novembra 2012, č. k. 17Ro/596/2012-11, ktorým uložil žalovanému v celomrozsahu zaplatiť dlžnú žalovanú sumu. Žalovaný podal proti platobnému rozkazu odpor s odôvodnením,
že v rámci podnikateľskej činnosti a k povahe tejto činnosti pravidelne vykonával služobné cesty za
účelom obhliadky možných kapacít za účelom uzatvárania kontraktov s dodávateľmi. Žalobkyni v rámci

účtovnej dokumentácie predložil aj jednotlivé cestovné príkazy, preto výdavkový doklad č. V-0020/1 zo
dňa 31.1.2012 preukazuje jeho cesty do Bulharska a do Grécka, v ktorom si účtoval iba nutné náklady,
neúčtoval si diéty a ubytovanie, t.j. účtoval menej ako povoľuje vyhláška, preto považuje tvrdenia
žalobkyne o fiktívnom vyplatení nákladov za neodôvodnené.

3. Súd prvej inštancie predchádzajúcim rozsudkom z 24. marca 2015, č. k. 38C/119/2013-116
žalovaného zaviazal k úhrade sumy 1.979,91 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne
z tejto sumy od 17.10.2012 do zaplatenia v prospech žalobkyne a žalobu v časti o zaplatenie úrokov
z omeškania za obdobie od 31.3.2012 do 16.10.2012 a vo výške 0,25% ročne z dlžnej sumy za celé
žalované obdobie ako nedôvodnú zamietol. Súčasne zaviazal žalovaného k náhrade trov právneho
zastúpenia v sume 445,99 Eur na účet právneho zástupcu žalobkyne do troch dní od právoplatnosti

tohto rozsudku. Na základe odvolania žalovaného odvolací súd Uznesením z 8. júna 2017, č. k.
11Co/366/2015 - 258 zrušil rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a v súvisiacom výroku o
trováchkonaniaavrozsahuzrušeniavecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.Svojerozhodnutie
odôvodnil v bode 14. uznesenia tým, že ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie bol odvolací súd
nútený konštatovať, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite

zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 132 Občianskeho
súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016, t.j. v čase rozhodnutia súdu, z týchto dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav
aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená ani žiadna
vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej, v bode 16. a 17. rozhodnutia

uviedol, že žalovaný však v odvolacom konaní poukázal na nové skutočnosti - výsluch jeho obchodných
partnerov pred ich národnými súdmi v Grécku a v Bulharsku, konkrétne svedka U. X. z cestovnej
kancelárie VASCO DE GAMA v Grécku a svedka F. N. z cestovnej kancelárie I. tours G.. v V. pred svojimi
národnými súdmi v dňoch 19. novembra 2015 a 27. novembra 2015, ktorí boli Okresným súdom Košice
I dožiadaní, aby vypovedali ohľadne služobných ciest do Grécka a do Bulharska, z čoho je zrejmé, že

títo svedkovia vypovedali až po rozhodnutí súdu prvej inštancie o veci samej. Je preto nepochybné, že
žalovaný uvedený dôkaz súdu prvej inštancie nemohol predložiť do dňa jeho rozhodnutia o veci samej.
Na základe toho konštatoval, že podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP sú prípustné ďalšie prostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli žalovaným uplatnené.

4. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie spor opätovne posúdil a na zistený skutkový stav
aplikoval ustanovenia § 47 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, § 135a ods. 1,
5 posledná veta Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 písm. b), § 1 ods. 2 písm. b), § 2 ods. 2, § 4 ods.
2, § 7 ods. 1, 5, 10, § 35 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, ďalej § 369 ods. 1
Obchodného zákonníka (v znení účinnom od 15. januára 2009), ako aj § 517 ods. 1 prvá veta a ods.

2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 586/2008 Z.z. (z 26.
novembra 2008), ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a § 563 Občianskeho zákonníka a dospel
k záveru, na žalovaného sa vzťahuje právna úprava zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách,
nakoľko bol v zmysle Obchodného zákonníka osobou menovanou do orgánov právnickej osoby [§ 1 ods.

2 písm. b) cit. zákona]. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané,
že Okresný súd Košice I Uznesením zo 17. septembra 2012, č. k. 30K/3/2012-139, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 25. septembra 2012, rozhodol o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka CK FENÍCIA s.r.o.
Mlynská 27 v Košiciach a za správcu konkurznej podstaty ustanovil JUDr. C. M., ktorá si v súlade s § 47
ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii uplatnila nárok voči žalovanému, čím mal

prvoinštančný súd preukázanú aktívnu legitimáciu žalobkyne. Žalovaný v spoločnosti CK FENÍCIA s.r.o.
v čase pred vyhlásením konkurzu pôsobil ako konateľ spoločnosti.

5.Zpredloženéhovýdavkovéhopokladničnéhodokladupodč.20/1zodňa31.3.2012,aleajzozhodných
výpovedí účastníkov konania, mal súd prvej inštancie preukázané, že spoločnosť CK FENÍCIA s.r.o.

vyplatila dňa 31.3.2012 žalovanému sumu 1.979,91 Eur za účelom „cestovné 3/2012“. Z účtovného
programu, ktorý používala spoločnosť bolo zistené, že všetky výdavky za cestovné z pokladne úpadcu
boli zaúčtované len 5 dní pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, t.j. 14.6.2012 a do účtovníctva
úpadcu boli zjavne vložené dodatočne, preto museli byť očíslované lomítkom a dodatkovým číslom,aby mohli byť do pokladne pripnuté v neskoršom čase. Z uvedeného vyplýva, že pokladničný doklad
označený„V-0020/1“zodňa31.3.2012,znejúcinačiastku1.979,91Eurbolvyhotovenýdodatočne,pred
podaním návrhu na konkurz. Tieto zistenia nenamietal ani samotný žalovaný. Avšak o nedôvodnosti

nákladovvzmyslespornéhovýdavkovéhodokladupodč.20/1zodňa31.3.2012svedčíajskutočnosť,že
v majetku spoločnosti bol evidovaný osobný automobil HYUNDAI i30 ŠPZ: KE-XXXHE, pričom žalovaný
bez preukázateľnej dohody so spoločnosťou mal použiť vlastné motorové vozidlo RENAULT MEGANE
ŠPZ KE-XXXDO, a to aj napriek tomu, že ho cesta so služobným vozidlom mohla po odpočte DPH vyjsť
„lacnejšie“. O nedôvodnosti nákladov zo sporného výdavkového dokladu pod č. 20/1 zo dňa 31.3.2012

svedčí tiež zistenie, že v porovnaní s analýzou účtovania za uplynulé obdobie, spoločnosť pri obdobnej
činnosti v predošlých rokoch 2011, ani roku 2010, o takýchto služobných cestách vôbec neúčtovala.
Spornývýdavkovýdokladpodč.20/1zodňa31.3.2012vyznievaveľmivšeobecneapovrchnezhľadiska
jehovýpovednejhodnotyajzdôvodu,ženiejekrytýreálnymidokladmiocesteakosúsprávyovykonanej
ceste, záznamy z rokovaní, vyúčtovanie stravy, vyúčtovanie ubytovania, diaľničný poplatok, poplatok za
parkovanie, suma havarijného poistenia, cena pohonných látok sa dokladuje priloženým dokladom o

nákupe pohonných látok ako ostatné vedľajšie výdavky, ktoré vznikli v súvislosti s výkonom pracovnej
cesty, ktoré musia byť presne vyúčtované z pobytu v zahraničí. Zákon síce pripúšťa možnosť, že ak
zamestnanec taký doklad nemá, môže zamestnávateľ v zmysle § 35 použiť cenu podľa vlastného
zváženia, aj cenu obvyklú na trhu, ale je to pre potreby dokazovania sťažená situácia. Toto riešenie by
však prichádzalo do úvahy vtedy, keby súd vzal služobnú cestu za skutočne zrealizovanú.

6. Spornou otázkou bolo, či služobné zahraničné cesty vyúčtované v tomto cestovnom prípade boli
aj skutočne zrealizované. V rámci predkladania dôkazov v konaní žalovaný predložil súdu písomné
potvrdenia od JUDr. C. N., majiteľa bytu v Prahe, ktorý mal potvrdiť, že žalovaný mal byť 14.3.2012 v
Prahe, ďalej od generálneho riaditeľa spoločnosti VASCO DA GAMA zo dňa 17.12.2014, ktorý na otázky

žalovaného potvrdil, že sa osobne v roku 2012 stretol so žalovaným pri jeho služobnej ceste do Grécka
PARALIA, a to v dňoch od 27.3.2012 do 29.3.2012, kedy spolu s Ing. U. N. chodili z PARALIE autom do
jednotlivých letovísk na obhliadku ubytovacích zariadení a takisto od zástupcu spoločnosti Pobos tours
zo dňa 15.12.2014, ktorý na otázky žalovaného potvrdil, že sa osobne v roku 2012 stretol so žalovaným
pri jeho služobnej ceste do Grécka PARALIA, a to v dňoch od 7.3.2012 do 12.3.2012, kedy spolu s Ing. U.

N. chodili na obhliadku ubytovacích zariadení. Z týchto písomných potvrdení však nebolo jednoznačne
a nesporne preukázané, že žalovaný sa v rozpätí od 7.3.2012 (21,00 h.) skutočne nachádzal na mieste
cieľa Bulharsko - KITEN až do 11.3.2012, kedy mal cestu ukončiť, ani že od 13.3.2012 (15,10 h.) sa
nachádzal v Prahe v Českej republike až do 14.3.2012, a ani to, že od 27.3.2012 (od 00,20 h.) sa
nachádzal v Grécku, PARALII KATERINI až do 30.3.2012 s motorovým vozidlom RENAULT MEHANE

ŠPZ: KE-XXXDO, nakoľko tieto potvrdenia boli spochybnené samotnými dotazovanými, keď napr. JUDr.
N., ktorý síce toto potvrdenie podpísal, ale nevedel, kto ho pripravil v tomto texte, teda kto ho spísal.
Je potrebné poukázať na to, že tieto potvrdenia potenciálnych obchodných partnerov boli žalovaným
produkované v rámci jednotlivých súdnych konaní, pričom ich žalovaný modifikuje podľa priebehu
jednotlivých súdnych konaní, napr. v konaní pod sp. zn. 17C/15/2013 ohľadom potvrdenia JUDr. N. súd

konštatoval, že z neho nevyplýva, kedy bolo spísané a kedy sa presne žalovaný v Prahe nachádzal,
pričomužzpotvrdeniaJUDr.N.vtomtokonanítietopredtýmsúdomvytýkanénedostatkyboliodstránené
a chýbajúce údaje boli dokonca zvýraznené tučným písmom, čo všetko na ich dôveryhodnosti rozhodne
nepridáva. Na dôveryhodnosti týchto potvrdení rozhodne nepridáva ani to, že otázky boli vopred
naformulované pre dotazované osoby žalovaným, teda ide „len“ o odpovede na vopred naformulované

otázky, bez akéhokoľvek osobného, upresňujúceho vyjadrenia dotazovaných osôb. Na tomto mieste
súd prvej inštancie akcentoval, že žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil a nepreukázal skutočnosť
vyplývajúcu z ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP a to, že nové dôkazy nemohol použiť do času vyhlásenia
uznesenia, ktorým súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené. Žalovaný neodôvodnil, prečo
takého dôkazy nenavrhol vykonať v tomto spore do uvedeného času, pričom zo strany súdu, ale ani zo

strany žalobkyne neexistovala žiadna prekážka, ktorá by mu v podaní takéhoto návrhu bránila. Naopak,
po poučení súdom podľa § 120 ods. 4 O.s.p. dňa 24.3.2015 žalovaný uviedol, že nemá žiadne ďalšie
návrhy na doplnenie dokazovania. Napriek tomu, však po posúdení obsahu nových listinných dôkazov,
ktoré predložil žalovaný až v odvolacom konaní, t.j. zo svedeckej výpovede svedka U. X. z cestovnej
kancelárie VASCO DE GAMA v Grécku vykonanej dňa 19.11.2015 pred národným súdom v Grécku, ako

aj z výpovede svedka F. M. M. z cestovnej kancelárie I. tours G.. v Bulharsku vykonanej dňa 27.11.2015
súd prvej inštancie dospel k záveru, že z týchto dôkazov nevyplývajú žiadne nové a iné relevantné
skutočnosti, ktoré by už súdu prvej inštancie neboli známe z dôkazov produkovaných žalovaným v
priebehu súdneho sporu, a ktoré už vzal do úvahy pri vyhodnotení zisteného skutkového stavu v časerozhodnutia súdu prvej inštancie dňa 24. marca 2015. S ohľadom na zistené skutočnosti, ako aj s
ohľadom na širšie okolnosti prípadu, t.j. že zaúčtovanie výdavkových pokladničných dokladov v celkovej
čiastke 28.149,24 Eur malo za následok nulový zostatok v pokladnici a teda bolo priamou príčinou

úpadku spoločnosti a že okrem sporného dokladu prejedávaného v tomto spore žalovaný vyprodukoval
ďalšie 4 problematické pokladničné doklady (V-0011/2 zo dňa 31.1.2012 na čiastku 1.914,42 Eur,
pokladničný doklad V-0015/1 zo dňa 29.2.2012 na čiastku 1.908,61 Eur, pokladničný doklad V-0026/2
zo dňa 30.4.2012 na čiastku 1.235,61 Eur a pokladničný doklad V-0040/1 zo dňa 31.5.2012 na čiastku
1.875,06 Eur) súd dospel k záveru, že žalovaný v rámci výkonu svojej činnosti ako konateľa spoločnosti

CK FENÍCIA s.r.o. konal v rozpore s § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, kedy tým, že si vyúčtoval
fiktívne služobné cesty, nekonal s primeranou odbornou starostlivosťou a súčasne aj v dobrej viere, že
konávzáujmespoločnosti,čímspôsobilzmenšeniemajetkuspoločnostiprekonkurznýchveriteľov,preto
je povinný žalobkyni zaplatiť sumu 1.908,61 Eur. Spolu s istinou súd prvej inštancie priznal žalobkyni
aj nárok na zaplatenie príslušenstva v rozsahu nad rámec už právoplatne zamietnutého (o zaplatenie
úrokov z omeškania za obdobie od 31.3.2012 do 16.10.2012 a vo výške 0,25% ročne z dlžnej sumy

za celé žalované obdobie), t.j. o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75% ročne z tejto sumy od
17.10.2012, t.j. odo dňa nasledujúceho potom, ako ho o plnenie žalobkyňa požiadala, do zaplatenia.

7. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods.
2 CSP a priznal v spore úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd
zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.
l písm. f) a h) CSP. Poukázal na záver súdu prvej inštancie v bode 59. odôvodnenia rozsudku, v
ktorom uviedol, že žalovaný neodôvodnil a nepreukázal, že výpovede svedkov pred národnými súdmi

nemohol použiť do času vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za
skončené. V tejto súvislosti žalovaný uvádza, že nenavrhol vypočutie svedkov v konaní pred súdom
prvej inštancie, pretože považoval ich písomné vyjadrenia, ktorými dokazoval vykonanie služobných
ciest za dostačujúci dôkaz o tom, že služobné cesty reálne vykonal. Súd prvej inštancie v čase pred
vyhlásením prvého rozsudku neuviedol podľa pôvodného ust. § 118 ods. 2 OSP, ktoré významné

skutkové tvrdenia účastníkov ostali sporné. Preto nemal žalovaný dôvod navrhovať vypočutie svedkov.
Po vyhlásení rozsudku boli žalovanému z iných súdnych konaní doručené zápisnice o výsluchu svedkov
pred národnými súdmi, z ktorých vyplynulo, že sa svedkovia vyjadrovali podrobnejšie aj k skutočnostiam
týkajúcim sa účasti žalovaného na služobných cestách v termínoch uvádzaných v cestovných príkazoch,
ktoré boli predmetom skúmania v tomto konaní. Keďže žalovaný nemohol bez svojej viny predložiť

zápisnice z výsluchov skôr, doložil ich po vyhlásení pôvodného rozsudku. Napriek vyššie uvedenému
konštatovaniu súd prvej inštancie v novom rozsudku, ktorým žalobe opätovne vyhovel uviedol v
bode 60. odôvodnenia, že posudzoval obsah nových listinných dôkazov a dospel k názoru, že z
týchto listín nevyplývajú žiadne nové a iné relevantné skutočnosti, ktoré by už súdu neboli známe z
dôkazov predložených žalovaným v priebehu súdneho sporu, ktoré už vzal konajúci súd do úvahy aj

v predchádzajúcom rozhodnutí. Podľa názoru žalovaného je podstatnou skutočnosťou pre posúdenie
nároku žalobkyne, či žalovaný bol na pracovnej ceste, ktorú vyúčtoval, alebo nie. Súd prvej inštancie
tiež v bode 56. rozsudku uvádza, že bolo spornou otázkou, či služobné zahraničné cesty vyúčtované
v tomto prípade boli aj skutočne realizované. Z výpovedí obchodných partnerov žalovaného, ktorí boli
vypočutí pred národnými súdmi, podľa názoru žalovaného jednoznačne vyplýva, kedy, kde a za akým

účelom sa so žalovaným stretli, čo korešponduje s dátumami uvedenými v cestovných príkazoch. Ak
konajúci súd posudzoval obsah týchto zápisníc a dospel k záveru, že z nich nevyplývajú žiadne nové a
iné relevantné skutočnosti, ktoré by súdu neboli známe, tak dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnymskutkovýmzisteniam.ZvýpovedesvedkaF.M.uvedenejvzápisniciOkresnéhosúduMesta
Pomorie zo dňa 27.11.2015 vyplýva, že bol osobne so žalovaným v čase od 8.3.2012 do 11.3.2012

v Bulharsku a spoločne vykonávali návštevy stredísk za účelom výberu hotelov. Z výpovede svedka
X. U. uvedenej v zápisnici Okresného súdu M. P. zo dňa 19.11.2015 vyplýva, že sa osobne stretol
so žalovaným 4 alebo 5 krát v čase od februára 2012 do mája 2012 v Grécku za účelom ukážky
domov vo všetkých lokalitách od lokality Kalamonas až do lokality Paralia Korinou. Z vyššie uvedených
svedeckýchvýpovedívyplýva,žežalovanývykonalslužobnécesty,ktorévyúčtovalvcestovnompríkaze.

Preto nemohol súd prvej inštancie konštatovať, že žalovaný vyúčtoval fiktívne služobné cesty, pretože
žalovaný v konaní preukázal ich reálne vykonanie, a preto mu v zmysle zákona o cestovných náhradách
patrí náhrada cestovných výdavkov, ktoré si žalovaný vyúčtoval. Z tohto pohľadu sa javí irelevantné aj
konštatovanie konajúceho súdu, že priamou príčinou úpadku spoločnosti bolo zaúčtovanie výdavkovýchpokladničných dokladov v hodnote 28.149,24 Eur, ktoré malo za následok nulový zostatok v pokladnici,
pretože nemá súvis s tým, či boli služobné cesty vykonané alebo nie. Nakoniec v tomto, ani v inom
súdnom konaní nebolo žalobkyňou preukázané, že by žalovaný neoprávnene alebo bez právneho

dôvodu realizoval výdavky a uskutočnil platby v hodnote 28.149,24 Eur. Práve naopak, žalovaný sa
snažil ako konateľ spoločnosti uhrádzať záväzky veriteľov s cieľom zabrániť úpadku. Preto konajúci
súd nemôže odôvodňovať povinnosť žalovaného na vydanie žalovanej sumy predstavujúcej cestovné
náhrady,realizáciouinýchplatiebspoločnostivprospechtretíchosôb.Zároveňpodľanázoružalovaného
súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci z viacerých dôvodov: z obsahu

žalobného návrhu navrhovateľky vyplýva, že v tomto prípade sa jednalo o žalobu z odporovacieho
právneho úkonu. Žalovaný poukazuje na to, že základnou podmienkou na odporovateľnosť právneho
úkonu je jeho formálna platnosť, v danom prípade tomu tak nie je, pretože podľa rozhodnutia súdu prvej
inštancie nedošlo k platnému právnemu úkonu a zrejme súd mal na mysli to, že došlo k neplatnému
právnemu úkonu. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní skutkového stavu
nerobil žiadne právne rozdiely medzi neplatnosťou právneho úkonu a neúčinnosťou právneho úkonu, čo

sú úplne odlišné právne inštitúty. Za týchto okolnosti právne neúčinným môže byť len platný právny úkon,
a nie fiktívny právny úkon, ako to odôvodňuje súd prvej inštancie. Na základe uvedených skutočností
navrhuje žalovaný odvolaciemu súdu, aby zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalobu zamietol.

9. K odvolaniu žalovaného podala písomné vyjadrenie žalobkyňa, ktorá zdôraznila, že predmetom

tohto sporu nie sú žiadne nároky týkajúce sa odporovateľnosti právneho úkonu, ako účelovo, a najmä
absolútne zmätočne, zavádza žalovaný, a to vo všetkých možných súdnych konaniach, k čomu pristúpil
od rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach z 15. augusta 2017, sp. zn. 1Co/351/2016. Žalobkyňa má
za to, že toto rozhodnutie je nezákonné, v dôsledku čoho podala proti nemu dovolanie. Žalovaný toto
rozhodnutie doručuje do všetkých súdnych sporov, ktoré ešte nie sú právoplatne skončené a tvrdí,

že sa jedná o totožné situácie, s čím nemožno súhlasiť, a to nielen vo vzťahu k tomuto konaniu. O
účelovosti námietky žalovaného, podľa ktorej, ak žalobkyňa chcela žalovať neoprávnene vyplatené
náhrady cestovného, tak mala žalovať z titulu bezdôvodného obohatenia, svedčí aj to, že sám v
odvolaní uvádza, že žalobkyňa sa žalobou domáha zaplatenia žalovanej sumy, ktorá bola vyplatená
bez právneho dôvodu. Teda žalovaný veľmi dobre vie, že o žiadnu odporovateľnosť sa v danom

prípade nejedná a nič také žalobkyňa v tomto konaní nežalovala. Súd v odôvodnení rozsudku tiež
cituje z vyjadrenia žalobkyne k podanému odporu, keď v súvislosti s úrokom z omeškania žalobkyňa
argumentuje odkazom na ust. § 458 ods. 2 OZ, podľa ktorého platí, že s predmetom bezdôvodného
obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne.
O žiadnej odporovateľnosti súd v odôvodnení rozhodnutia nič neuvádza, nebolo vôbec predmetom

konania a neuvádzala ho v konaní nikdy ani žalobkyňa, a napokon ani žalovaný. Týmto smerom vôbec
nebolo vykonávané žiadne dokazovanie, logicky, keď v tomto smere neboli vykonané ani žiadne tvrdenia
strán sporu. Žalovaný si takúto situáciu jednoducho vymýšľa. Poukázala na uznesenie Najvyššieho
súdu z 22. septembra 2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009, v zmysle ktorého občianske súdne konanie
je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený

nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia
ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu
právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej
právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť,
či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti,

ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne
právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa
tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Právne posúdenie
žalovaného nároku je teda predovšetkým vecou súdu. Strana sporu je povinná len pravdivo a úplne

uviesť skutkové okolnosti, a najmä preukázať riadne všetky svoje tvrdenia. V sporovom konaní, ktoré sa
začína podaním návrhu, je žalobca povinný uviesť skutočnosti, o ktoré sa opiera jeho právo alebo iný
nárok. Podstatou tejto povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej. Žalovaný
ako druhá procesná strana má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú alebo
znamenali, že právo (nárok) žalobcu nevzniklo, zaniklo, zmenilo sa, prípadne je tu iná prekážka pre

jeho súdne uplatnenie. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre bremeno tvrdenia, ktoré spravidla
zaťažuje obe protistojace procesné strany. Neunesenie bremena tvrdenia vyúsťuje do procesného
neúspechu toho účastníka sporu, ktorý nedokázal formulovať tvrdenia o konkrétnych skutočnostiach,
ak tieto skutočnosti boli predpokladom na použitie pravidla správania obsiahnutého v právnej norme.Každého z účastníkov sporového občianskeho súdneho konania zaťažuje povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení (tzv. dôkazná povinnosť). Cieľom tejto dôkaznej povinnosti je unesenie
dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu

na jeho procesné postavenie. Nesplnenie tejto dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie
súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom
procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
V súvislosti s uvedeným poukázala aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. septembra 2011,
sp. zn. 3 Cdo 204/2009 V prejednávanej veci súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dokazovanie v

súlade so zákonom, čo jednoznačne vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia. Skutočnosť, že žalovaný
očakával iné hodnotenie ním zjavne účelovo produkovaných dôkazov v priebehu konania, a to v
závislosti na vývoji jeho dôkaznej pozície, nemôže byť dôvodom pre zrušenie a zmenu rozhodnutia.
V odôvodnení rozhodnutia súd riadne a vyčerpávajúco objasnil, prečo považoval dôkazy, predkladané
žalovaným po zrušení veci, resp. v odvolacom konaní za nedôveryhodné, pričom sa dôkladne zaoberal
všetkými dôkazmi a argumentmi žalovaného. Čo sa týka porovnateľnosti situácií, poukazuje žalobkyňa

na právoplatné rozhodnutia vo veciach sp. zn. 17C/15/2013, sp. zn. 25C/108/2013, sp. zn. 35C/92/2013,
sp. zn. 41C/134/2013, sp. zn. 25C/67/2013 a tiež rozhodnutie vo veci sp. zn. 41C/135/2013. V
týchto právoplatne skončených konaniach, s výnimkou posledného, potvrdených aj odvolacím súdom
(posledne uvádzané je v odvolacom konaní - pôvodne súd žalobu zamietol a vyhovel jej až po vrátení
veci - ešte aj po vrátení veci sa žalovaný pokúšal dopĺňať „nové dôkazy“, ktoré priamo na pojednávaní

boli vyhodnotené ako zjavne účelovo dodatočne vyprodukované). Vo všetkých týchto konaniach sa
konajúce súdy zaoberali okrem iného práve hodnovernosťou žalovaným predkladaných dôkazov, ktoré
jednoznačne vyhodnotili ako účelovo produkované, a to nie len ich hodnotením jednotlivo, ale v súhrne
s ostatnými a tiež s ohľadom na to, čo v konaní vyšlo najavo. Rovnako boli hodnotené aj výpovede
svedkov, na ktoré sa odvoláva žalovaný aj v tomto konaní, pričom títo svedkovia si samy navzájom

protirečili, potvrdzovali žalovaným tvrdené okolnosti podľa jeho pokynov, keď napokon ich svedecké
výpovede navodili stav, že žalovaný mal byť súčasne v Bulharsku aj v Grécku, hoci žalobkyňa predložila
dôkaz o tom, že v rozhodnom čase bol úplne inde, napr. vyberal peniaze z bankového účtu úpadcu, a to
osobne na pobočke SLSP a.s. na Pribinovej ul. v Košiciach, prípadne preukázateľne vykonával v mene
úpadcu iné úkony. Žalobkyňa trvá na svojich doterajších podaniach, osobitne aj v odvolacom konaní a

žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalobkyni náhradu
trov odvolacieho konania.

10. Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas (§ 362 CSP) oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je

prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365
ods. 1 písm. f) a h) CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v
zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. Rozsudok bol
verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto

procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa
ust. § 219 ods. 3 CSP.

11. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolací súd uvádza, že súdom
prvej inštancie zistený skutkový stav vychádza z hodnotenia vykonaných dôkazov, pričom odvolací

súd posudzuje správnosť týchto skutkových zistení súdu prvej inštancie a skúma, či skutkový základ
bol zistený riadne a úplne. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie sú správne, ak pri dokazovaní súd
postupoval v súlade s procesnými predpismi, riadne vykonal dôkazy navrhnuté stranami sporu na
preukázanie ich tvrdení a z vykonaných dôkazov vyvodil logické uzávery zodpovedajúce zásadám
uvedeným v § 191 CSP. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou

je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota
zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti (pozri tiež rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR, sp. zn. 33 Cdo 2441/2008).

12. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, vo všeobecnosti právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav,
vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva.
Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť
pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikovalprávnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj
aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený
skutkový stav použil, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne závery o právach

a povinnostiach strán.

13. Žalovaný súdu prvej inštancie vytýka nesprávnosť pri hodnotení vykonaných dôkazov, ak súd prvej
inštancie posudzoval obsah zápisníc o výsluchu svedkov pred národnými súdmi v Bulharsku a Grécku,
v ktorých sa svedkovia vyjadrovali aj k skutočnostiam týkajúcim sa účasti žalovaného na služobných

cestách v termínoch uvádzaných v cestovných príkazoch, ktoré boli predmetom skúmania v tomto spore,
a dospel k záveru, že z nich nevyplývajú žiadne nové a iné relevantné skutočnosti, ktoré by súdu neboli
známe.

14. Uvedenú odvolaciu námietku žalovaného odvolací súd nepovažuje za dôvodnú, pretože súd prvej
inštancie svoje skutkové i právne závery aj ohľadom novo predložených dôkazov zo strany žalovaného

odôvodnil náležite a presvedčivo v bodoch 56 až 58 odôvodnenia rozsudku, a najmä v bodoch 60 a
61 odôvodnenia, na ktoré odvolací súd v podrobnostiach v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje.
Súčasne, zhodne s názorom žalobkyne, aj odvolací súd zdôrazňuje, že nielen v predmetnom spore,
ale aj v ostatných obdobných sporoch týchto sporových strán (napríklad v spore vedenom sp. zn.
17C/15/2013, v ktorom bol rozsudok súdu prvej inštancie z 29. júla 2014, č. k. 17C/15/2013-105

potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 29. novembra 2016, č. k. 6Co/748/2014 - 191,
čo je odvolaciemu súdu známe z jeho úradnej činnosti) sa konajúce súdy zaoberali okrem iného
práve hodnovernosťou žalovaným predkladaných dôkazov, ktoré jednoznačne vyhodnotili ako účelovo
produkované, a to nielen ich hodnotením jednotlivo, ale v súhrne s ostatnými a tiež s ohľadom na to, čo v
konaní vyšlo najavo. Preto dôvodne žalobkyňa uviedla, že rovnako boli hodnotené aj výpovede svedkov,

na ktoré sa odvoláva žalovaný aj v tomto spore, pričom títo svedkovia si samy navzájom protirečili, keď
napokon ich svedecké výpovede navodili stav, že žalovaný mal byť súčasne v Bulharsku aj v Grécku,
hoci žalobkyňa predložila dôkaz o tom, že v rozhodnom čase bol úplne inde, napr. vyberal peniaze z
bankového účtu úpadcu, a to osobne na pobočke SLSP a.s. na Pribinovej ul. v Košiciach.

15.Zodôvodneniarozsudkusúduprvejinštanciejetedazrejmé,žedôvodomvyhoveniažalobebolzáver
súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena zo strany žalovaného, že absolvoval služobné
cesty tak, ako sú uvedené v cestovnom príkaze.

16. V nadväznosti na uvedený záver súdu prvej inštancie odvolací súd zdôrazňuje, že v takom prípade je

potrebné vychádzať z výkladu ustanovenia upravujúceho dôkaznú povinnosť strán sporu, podľa ktorého,
ak strana sporu poprie pravosť údajov na listine predloženej protistranou na preukázanie skutočnosti na
jej prospech, prechádza na toho účastníka dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať svoje
tvrdenia, že údaje v listine sú pravdivé a opodstatnené.

17. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta nesprávnosť záverov súdu pri zistení rozhodujúcich skutočností,
odvolací súd poukazuje na to, že navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia,
pričom povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo
vyjadrení žalovaného. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom
dôkaznébremenospočívanaúčastníkovikonania,bezohľadunajehoprocesnépostavenie.Nesplnenie

dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu
zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý
nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

18. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na

preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,
ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje
povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Žalovaný nie je procesným subjektom,
ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť,

musí na svoje tvrdenie označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného
bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany sporu v závislosti
na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnostiúčastníkov hmotnoprávneho vzťahu. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. septembra 2010, sp. zn. 3
M Cdo 6/2010)

19. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným
bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok
konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy
vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej
súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného

bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v
prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej
dopad (neúspech v konaní) pričíta tej strane sporu, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného
práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska
hmotného práva, v danom prípade na žalovanom.

20. V spore o preplatenie cestovných náhrad má žalobkyňa bremeno tvrdenia, že žalovaný služobnú
cestu neuskutočnil (v stanovenom termíne), a naopak žalovaný ak chcel byť úspešný, musel nielen
tvrdiť, že služobnú cestu uskutočnil, ale na svoje tvrdenie mal ponúknuť aj presvedčivé a hodnoverné
dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami sporu v závislosti na

tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinností účastníkov konania. Obvykle platí, že skutočnosti
navodzujúcežalovanéprávomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťou
žalovaného.

21. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihujú aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.

V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú
teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na
nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že žalovaný neuskutočnil a nevykonal

služobné cesty v stanovených termínoch v Prahe, v Grécku a Bulharsku.

22. V tomto prípade bolo na žalovanom, aby nielen tvrdil, ale aj preukázal, že v dňoch uvedených v
cestovnom príkaze 3/2012 absolvoval pracovné (služobné) cesty v Prahe, v Grécku a Bulharsku.

23. Pokiaľ žalovaný na preukázanie svojich tvrdení predložil vyhlásenia JUDr. N. a obchodného partnera
VASCO DA GAMU, ktorý žalovanému vyhotovil potvrdenie (po telefonickom rozhovore), správne súd
prvej inštancie tieto listinné dôkazy nepovažoval za také, ktoré by boli pravdivé a presvedčivé a ktoré
by preukázali, že žalovaný sa v rozpätí od 7.3.2012 (21,00 h.) skutočne nachádzal na mieste cieľa
Bulharsko - KITEN až do 11.3.2012, kedy mal cestu ukončiť, ani že od 13.3.2012 (15,10 h.) sa nachádzal

v Prahe v Českej republike až do 14.3.2012, a ani to, že od 27.3.2012 (od 00,20 h.) sa nachádzal v
Grécku, PARALII KATERINI až do 30.3.2012 s motorovým vozidlom RENAULT MEHANE ŠPZ: KE-
XXXDO.

24. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ako aj s vyjadrením žalobkyne, že

žalovaný počas konania dodatočne produkoval listinné „dôkazy“, ktoré boli vyhotovované v závislosti od
vývoja dokazovania na súde prvej inštancie. Je treba zdôrazniť, že o žiadnej z údajných služobných,
resp. pracovných ciest v predmetnom konaní neexistuje objektívny dôkaz, z ktorého by bolo možné
usudzovať, že deklarované miesta žalovaný v rozhodnej dobe skutočne navštívil, t.j., aby predložil
správu zo služobných ciest, prípadne doklad o tankovaní pohonných hmôt, zaplatení diaľničných

poplatkov, parkovného, stravy, ubytovania, fotodokumentácie navštívených miest a ubytovacích
zariadení etc.

25. Žalovaný svoje tvrdenia o absolvovaní služobných ciest v Prahe, v Grécku a Bulharsku nepreukázal
relevantnými dôkazmi, a preto správne súd prvej inštancie žalobcovi vyhovel.

26. Žalovaným uplatnené odvolacie námietky v prejednávanom spore neboli preukázané, preto
odvolanie nemožno považovať za opodstatnené. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok
ako vecne správny (§ 387 ods. 1, 2 CSP).27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola žalobkyňa úspešná a žalovaný

neúspešný, a tak je povinný nahradiť plnú náhradu trov odvolacieho konania žalobkyni.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím

súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).