Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. september 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/158/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414215529
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4414215529.4

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudkýň
JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcov: 1/ Q. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom S. H. Z. XXXX/XX, XXX XX G. J., 2/ C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. H. Z. X./XX, X. XX G. J.,
3/ V. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. H. Z. X./XX, X. XX G. J., zastúpených Advokátskou kanceláriou
Timoranská & Štofková s.r.o., so sídlom Podzámska 32, X. XX G. J., IČO: 36 813 401, proti žalovaným:

1/ G. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. V. XXXX/X, XXX XX E., 2/ J. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. V.
XXX/X, XXX XX E., zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Magyerka, s.r.o., so sídlom M.
R. Štefánika 73, X. XX G. J., IČO: 36 857 751, 3/ Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova
17, 811 07 Bratislava 26, IČO: 31 383 408, zastúpený SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., advokátska
kancelária so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o náhradu nemajetkovej ujmy a
o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty, o odvolaní žalovaného 3/ proti uzneseniu Okresného súdu G.

J. č. k. XXC/193/2014-515 zo dňa 15.03.2019 v spojení s opravným uznesením č. k. XXC/193/2014-558
zo dňa XX.06.2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov konania
žalovaným 1/ až 3/ voči žalobcovi 2/ v časti konania o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty p o
t v r d z u j e.

Žalobcovi 2/ voči žalovanému 3/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (súd prvej inštancie) napadnutým uznesením č. k. 10C/193/2014-515 zo
dňa 15.03.2019 v spojení s opravným uznesením č. k. 10C/193/2014-558 zo dňa 10.06.2019 konanie
zastavil s odkazom na ustanovenie § 145 ods. 1 a § 146 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“). O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, § 257
CSP tak, že žalobkyni 1/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/ až 3/ vo výške 100 %,

žalobcovi 2/ v časti konania o náhradu nemajetkovej ujmy priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalovaným 1/ až 3/ vo výške 100 % z prisúdenej sumy 10.000 eur, žalobcovi 3/ priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalovaným 1/ až 3/ vo výške 100 % z prisúdenej sumy 10.000 eur. Súd žalovaným
1/ až 3/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi 2/ v časti konania o zaplatenie pozostalostnej
úrazovej renty nepriznal. Vo svojom rozhodnutí súd uviedol, že žalobcovia 1/ až 3/ sa svojou žalobou
domáhali voči žalovaným 1/až 3/ náhrady nemajetkovej ujmy a to každý zo žalobcov po 20.000 eur.

Okremtohožalobca2/siuplatnilvočižalovaným1/až3/ajpozostalostnúúrazovúrentuvovýške300eur
mesačne od 01.03.2014 do doby trvania nároku na výživné pre nezaopatrené dieťa, vždy do 15. dňa v
mesiacistým,ževrozsahuplneniajednéhozožalovanýchpovinnosťplneniaďalšíchžalovanýchzaniká.
Žalobcovia1/až3/vnávrhupoukázalinaskutočnosti,vzmyslektorýchdňa21.02.2014malpridopravnej
nehode zahynúť Attila Kiss, nar. 19.07.1970, ktorý bol manželom žalobkyne 1/ a otcom žalobcov 2/ a 3/.
Dopravnú nehodu mal spôsobiť žalovaný 2/, ktorý tak má niesť zodpovednosť podľa § 420 ods. 1 OZ,

zodpovednosť žalovanej 1/ má vyplývať z ustanovenia § 427 OZ, pretože v rozhodnom čase mala byťprevádzateľkou vozidla, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená, no a napokon pasívna legitimácia
žalovaného 3/ má vyplývať z § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov.

2. Právoplatným čiastočným rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10C/193/2014-237 zo dňa
17.12.2015 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 5Co/685/2016-400 zo dňa
11.07.2018 súd priznal žalobkyni 1/ nárok na nemajetkovú ujmu v sume 20.000 eur, žalobcovi 2/ a 3/
nárok na nemajetkovú ujmu obom v sume 10.000 eur, ktoré sú povinní zaplatiť žalovaní 1/ až 3/ s tým, že
v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných povinnosť plnenia ďalších žalovaných zaniká. V zostávajúcej

časti súd žalobu zamietol. Predmetom sporu vo veci samej tak zostal len nárok žalobcu 2/ o zaplatenie
pozostalostnej úrazovej renty voči žalovaným 1/ až 3/. Podaním zo dňa 05.10.2018 žalobca 2/ svoju
žalobu voči žalovaným 1/ až 3/ o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty vzal späť celkom a žiadal
konanie zastaviť.

3. Súd v danej veci rozhodoval o nároku na náhradu trov konania v časti konania o zaplatenie

nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa 1/ sa v konaní domáhala zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 20.000
eur, vo veci mala plný úspech, keď jej bola právoplatne priznaná istina vo výške 20.000 eur. Nebol
vzhliadnutý žiaden dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, pretože žalovaní 1/ až 3/ v priebehu
celého sporu so žalobou nesúhlasili a využili všetky zákonné prostriedky smerujúce k prípadnému
plneniu v prospech žalobkyne 1/, vrátane riadneho opravného prostriedku odvolania proti čiastočnému

rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobkyni 1/ tak bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči
žalovaným 1/ až 3/ vo výške 100 %. V prípade žalobcov 2/ a 3/, každý z nich si uplatňoval voči žalovaným
1/ až 3/ zaplatenie nemajetkovej ujmy po 20.000 eur a každému z nich bolo právoplatne prisúdených
po 10.000 eur. Hoci každý zo žalobcov 2/ a 3/ z pôvodne uplatnených po 20.000 eur mal čiastočný
úspech vo výške po 10.000 eur, nie je možné vyvodiť záver o čiastočnom úspechu v spore, ale naopak,

súd konštatuje, že v časti konania o náhradu nemajetkovej ujmy mali žalobcovia 2/ aj 3/ plný, avšak
len z prisúdenej sumy, čo znamená u každého z nich zo sumy istiny po 10.000 eur. Na podporu tejto
argumentácie poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/297/2017 zo dňa 21.06.2018,
ktorý v tejto súvislosti doplnil, že v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy rozhodnutie o výške plnenia
závisí od úvahy súdu, a preto by nebolo v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať

od žalobcu, aby žiadal nižšiu výšku nemajetkovej ujmy iba z dôvodu, aby nemusel hradiť trovy konania.
Ani v tomto prípade nebol vzhliadnutý žiaden dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

4. O nároku na náhradu trov konania v časti konania o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty súd
rozhodol podľa § 257 CSP. Je potrebné podotknúť, že pri tomto nároku je jediným žalobcom žalobca

2/. Ten žalobu v časti o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty vzal späť bez uvedenia dôvodu
potom, čo bola právoplatne doriešená otázka nároku žalobcov 1/ až 3/ voči žalovaným 1/ až 3/ na
zaplatenie nemajetkovej ujmy. V zásade je možné teda konštatovať, že žalobca 2/ späťvzatím žaloby
bez uvedenia dôvodu zavinil zastavenie konania a žalovaným 1/ až 3/ by tak mohol byť voči nemu
priznaný nárok na náhradu trov konania. Súd však dospel k záveru, že v tomto prípade sú tu dôvody

hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nárok na náhradu trov konania žalovaným 1/ až 3/ voči žalobcovi
2/ nebol priznaný. V prvom rade súd poukazuje na okolnosti danej veci, ktoré sú veľmi nešťastné. Dňa
21.02.2014 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej zomrel otec žalobcu 2/ Attila Kiss, bez akéhokoľvek
zavinenia. V tom čase, teda v čase dopravnej nehody a úmrtia svojho otca (21.02.2014), ale aj v čase
začatia tohto súdneho sporu (29.07.2014) bol žalobca 2/ maloletý a odkázaný výživou na svojich rodičov

a neskôr len na svoju matku. V priebehu sporu bolo súdu predložené rozhodnutie Súkromnej strednej
odbornej školy, Kolárovo, ktorým bol žalobca 2/ prijatý na štúdium do prvého ročníka nadstavbového
štúdia v školskom roku 2015/2016. Je evidentné, že po právoplatnom doriešení nároku žalobcu 2/
na náhradu nemajetkovej ujmy sa s priznanou náhradou uspokojil a rozhodol sa v ďalšom spore o
zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty nepokračovať. Pri okolnostiach danej veci, ktoré sú mimoriadne

poľutovaniahodné pri zvážení okolností strán sporu, že pri žalovanej 1/ ide o fyzickú osobu, ktorá sa
dlhodobo zdržiava a pracuje v zahraničí, pri žalovanom 2/ ide o fyzickú osobu, ktorá zavinila dopravnú
nehodu, no a napokon žalovaný 3/ je poisťovňou, pri ktorej okolnosti sociálneho aspektu nepripadajú do
úvahy, pretože sa jedná o právnickú osobu - obchodnú spoločnosť, ktorá dlhodobo podniká na území
SR v odbore poisťovníctva; naopak, sociálny aspekt bol vzhliadnutý práve z dôvodov uvedených vyššie

- pri žalobcovi 2/, ktorý ako ešte maloletý a odkázaný na výživu rodičov prišiel o svojho otca a v ďalšom
priebehu konania sa pripravoval na budúce povolanie.5. Opravným uznesením č. k. 10C/193/2014-558 zo dňa 10.06.2019 súd prvej inštancie opravil výrok V.
napadnutého uznesenia, nakoľko sa v tomto výroku vyskytla chyba v písaní, keď súd nesprávne nárok
na náhradu trov konania priznal voči žalovanému 2/ a správne ho mal priznať voči žalobcovi 2/, ktorý si

uplatnil nárok o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty.

6. Proti napadnutému uzneseniu podal odvolanie žalovaný 3/, navrhujúc napadnuté uznesenie zmeniť
a žalovaným priznať nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi 2/ v časti konania o zaplatenie
pozostalostnej úrazovej renty. Podané odvolanie odôvodnil § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietal, že

neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.
Uvedené ustanovenie nemá slúžiť na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi
stranami sporu. Jeho použitie neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo že zárobková
a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. V konaní nebola
preukázaná existencia osobných, majetkových a iných pomerov žalobcu 2/, ktorá by odôvodňovala
aplikáciu § 257 CSP. Žalobca 2/ je zárobkovo-činný a nemá žiadne záväzky v podobe vyživovacej

povinnosti. Dôvodom pre postup podľa § 257 CSP nemôže byť, že žalovaný 3/ je prosperujúca obchodná
spoločnosť. Žalovaní nezavinili zastavenie konania a súlade s § 256 ods. 1 CSP majú nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

7. K podanému odvolaniu sa žalovaného 3/ sa vyjadril žalobca 2/, ktorý navrhol napadnuté uznesenie

ako vecne správne potvrdiť. Stotožnil sa s odôvodnením súdu, ktorý správne vzhliadol dôvody hodné
osobitného zreteľa na strane žalobcu 2/. K späťvzatiu žaloby v časti pozostalostnej úrazovej renty
ho viedla skutočnosť, že už prestal byť na výživu odkázaný v dôsledku ukončenia štúdia a nechcel
zaťažovať strany ďalším konaním.

8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP) ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) po prejednaní veci
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) rozhodujúc o včas podanom odvolaní
žalovaného 3/ uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov konania
žalovaným 1/ až 3/ voči žalobcovi 2/ v časti konania o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty (výrok

V. rozhodnutia) podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

12. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

13. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

14. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

15. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že žalobcovia sa podaním žaloby voči
žalovaným domáhali náhrady nemajetkovej ujmy a pozostalostnej úrazovej renty, v dôsledku tej
skutočnosti, že dňa 21.02.2014 pri dopravnej nehode zomrel Atilla Kiss, nar. 19.07.1970, manžel
žalobkyne 1/ a otec žalobcov 2/ a 3/. Vo veci samej rozhodol súd prvej inštancie čiastočným rozsudkom
č. k. 10C/193/2014-237 zo dňa 17.12.2015 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Nitre

č. k. 5Co/685/2016-400 zo dňa 11.07.2018 tak, že žalobkyni 1/ priznal nárok na nemajetkovú ujmu v
sume 20.000 eur, žalobcovi 2/ a 3/ nárok na nemajetkovú ujmu obom v sume 10.000 eur, ktoré sú povinní
zaplatiť žalovaní 1/ až 3/ s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných povinnosť plnenia ďalších
žalovaných zaniká. V zostávajúcej časti súd žalobu zamietol. Predmetom sporu vo veci samej tak zostallen nárok žalobcu 2/ o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty. Podaním zo dňa 05.10.2018 žalobca 2/
svojužalobuvočižalovaným1/až3/ozaplateniepozostalostnejúrazovejrentyvzalspäťcelkomažiadal
konanie zastaviť. O späťvzatí žaloby, ako aj o trovách konania rozhodol súd napadnutým uznesením

v spojení s opravným uznesením, ktorým konanie zastavil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
konaniavočižalovaným1/až3/vovýške100%,žalobcovi2/a3/včastikonaniaonáhradunemajetkovej
ujmy priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/ až 3/ vo výške 100 % z prisúdenej sumy
10.000 eur. V časti konania o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty súd žalovaným 1/ až 3/ nárok na
náhradu trov konania voči žalobcovi 2/ nepriznal. Proti tomuto uzneseniu vo výroku o nepriznaní nároku

na náhradu trov konania v časti konania o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty podal žalovaný
3/ odvolanie. V dôsledku podaného odvolania je preskúmanie uvedeného výroku predmetom tohto
odvolacieho konania. Ostatné výroky napadnutého uznesenia z dôvodu absencie odvolania nadobudli
právoplatnosť.

16. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky

je aj to, že strana konania, ktorá v konaní, spravidla v spore, uspela, má, zásadne, právo na to, aby sa
jej nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa
chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť,
inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutej strany.

17. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej
strane alebo subjektu, ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej
a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel
zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Každá strana znáša trovy spojené s jej
účasťou v spore, kým nie je spor ukončený. Ak bude rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je

v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto výsledku
vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to, že strany, ktoré viedli spor, konajú na „vlastné
nebezpečenstvo“ a nesú zodpovednosť za výsledok sporu. Podstata povinnosti hradiť trovy konania,
spočíva v tom, že súd zaviaže jednu stranu konania nahradiť druhej strane konania buď celkom alebo
sčasti trovy konania, ktoré v priebehu konania táto druhá strana už zaplatila. Úspech vo veci, ktorá

je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Výnimky z
tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy). Aj tieto výnimky sa musia
uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napríklad
takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP.

18. Základným meradlom pre nárok na náhradu trov je miera procesného úspechu vo veci. Odvolací
súd však v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania poukazuje na ustanovenie § 257 CSP,
ktoré predstavuje výnimku zo zásady úspechu v konaní pri rozhodovaní o trovách konania, ktorá
je charakteristická pre sporové konanie. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť
dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného

práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický,
aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených
všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k
inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

19. Z ustanovenia § 256 ods. 1 CSP vyplýva, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci,
ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti
za zavinenie znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom
využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli,
uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu

na meritórny výsledok sporu. Pojem procesné zavinenie sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska.
Pokiaľ sporovej strane možno pričítať procesné zavinenie, táto strana je povinná nahradiť druhej strane
trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre
každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah
medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom.

20. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v
prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255
a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradutrov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj
náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
u strán sporu. Uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do

úvahy len výnimočne, a preto sa musí vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie
odporovať dobrým mravom. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach
na strane niektorej strany sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa, sa skúmajú vždy u strany konania
povinnej plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené

stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u
čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu.

21. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej
procesnej situácie. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a
prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní.

22. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady
charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu
nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s
veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery

oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o
úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu
SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14, a prispôsobené novej právnej úprave). Je teda
potrebné skúmať pomery nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého

majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.

23. Judikatúra taktiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by
zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinnýskúmať,čivprejednávanejvecineexistujúzvláštneokolnostihodnéosobitnéhozreteľa,naktoré

je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010,
sp. zn. 2 M Cdo 17/2009). Ustanovenie § 257 CSP je teda zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska
náhrady trov konania predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecne platnej zásady zodpovednosti za

výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia
ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam.
Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu
dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie
vždy dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom

jeho použitia je teda existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak
úspešnej strane sporu a existencia výnimočnosti daného prípadu.

24. Odvolací súd po prejednaní odvolania žalovaného 3/ a preskúmaní všetkých okolností predmetného
sporu o náhrade nemajetkovej ujmy a zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty, prijal právny názor,

že podané odvolanie je nedôvodné a nemožno mu vyhovieť. Vo všeobecnosti platí, že o náhrade
trov konania rozhoduje súd na základe pomeru úspechu strany v spore. Túto zásadu dopĺňa zásada
zodpovednosti za zavinenie. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní zastavenie konania, vzniká jej
povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. V predmetnom spore výrok o zastavení
konania vo veci samej nadobudol právoplatnosť, v dôsledku čoho z procesného hľadiska je daný dôvod

na aplikáciu ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie
konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Avšak pri rozhodovaní o trovách konania v časti
konaniaozaplatenípozostalostnejúrazovejrentysúdprvejinštancievzhliadoldôvodyhodnéosobitného
zreteľa podľa § 257 CSP spočívajúce v okolnostiach, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) žalobcu
2/ na súde a sociálnych aspektoch vystupujúcich na strane žalobcu 2/ (rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 3M Cdo 5/2006). Konkrétne súd vzhliadol priznanie náhrady trov konania
voči žalobcovi 2/ za neprimerane tvrdý postih pre žalobcu 2/, ktorý spolu so žalobcami 1/ a 3/ inicioval
predmetné konanie o náhradu nemajetkovej ujmy a zaplatenia pozostalostnej úrazovej renty v dôsledku
tragickej dopravnej nehody, pri ktorej zomrel ich najbližší rodinný príslušník (manžel i otec). Účelomvzhliadnutia dôvodov hodných osobitného zreteľa súdom nebolo odstraňovať majetkové rozdiely medzi
stranami sporu. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca 2/ uviedol, že k späťvzatiu žaloby v časti konania o
zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty došlo z dôvodu, že žalobca 2/ stratil nárok na uvedenú rentu,

pretože ukončil štúdium na strednej škole, jeho nárok na rentu zanikol. Možno teda vyhodnotiť, že k
späťvzatiu žaloby došlo v dôsledku vzniku objektívnej okolnosti, ktorú žalobca 2/ nezavinil (ukončenie
štúdia), a preto by priznanie nároku na náhradu trov konania žalovaným 1/ až 3/ voči žalobcovi 2/
v tejto časti konania bolo neprimerane tvrdým postihom. Súd prvej inštancie súčasne prihliadol aj na
majetkové i sociálne pomery na strane žalobcu 2/, ktorý počas konania vo veci samej bol študentom

strednej školy (v čase začatia konania maloletým dieťaťom) odkázaným svojou výživou po smrti otca na
žalobkyňu 1/, jeho matku. Hoci žalovaný 3/ namietal, že v čase rozhodnutia o trovách konania žalobca
2/ už ukončil školskú dochádzku a bol zrejme zárobkovo-činným, práve ukončenie školskej dochádzky
viedlo žalobcu 2/ k späťvzatiu žaloby v zostávajúcej časti, aby predišiel vzniku zbytočných trov konania.
Skutočnosť, že žalobca 2/ bol v čase rozhodnutia zárobkovo-činným žalovaný 3/ nepreukázal a aj keby
zárobkovo-činným bol, táto okolnosť by ešte nezakladala dôvod pre nevzhliadnutie dôvodov hodných

osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, predovšetkým s poukazom na okolnosti vzniku daného sporu a
okolnosti späťvzatia žaloby. Ani skutočnosť, že žalobca 2/ nemá vyživovaciu povinnosť nie je takýmto
dôvodom. Súd prvej inštancie správne preskúmal majetkové a sociálne pomery aj na strane žalovaných,
pre ktorých nepriznanie náhrady trov konania rozhodne nebude takým neprimeraným postihom, akým
by bol pre žalobcu 2/ v prípade priznania tohto nároku žalovaným.

25. Vzhľadom na tragickú udalosť, ktorá predchádzala začatiu predmetného sporu, odvolací súd
vyhodnotil záver súdu prvej inštancie o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobcu
2/ za správny a opodstatnený. V danom spore sa jednoznačne jedná o výnimočný prípad, ktorého
výnimočnosť spočíva v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane žalobcov. Vzhliadnutie

dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP súd náležitým spôsobom odôvodnil, preto
odvolacísúdnapadnutývýrokV.otrováchkonaniaakovecnesprávnypodľa§387ods.1,2CSPpotvrdil.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že ich náhradu
priznal úspešnému žalobcovi 2/ voči žalovanému 3/. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §
420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).