Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Trnava

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Bibiána Ťažiarová

Oblasť právnej úpravy – Občianske právoZmluvy

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/261/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115217953
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2115217953.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:
JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcov: 1. Bc. Y. L., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. XXX, 2. Bc. T. U., nar. X.X.XXXX, bytom C. XXX, 3. MPS KOVO, s.r.o., IČO: 46 218 891, so
sídlom Radošovce 377, všetci zastúpení AK: JUDr. Igor Horanský, so sídlom Piešťany, E. F. Scherera
4803/2, proti žalovanému: Y. U., nar. X.XX.XXXX, bytom M., L. XX, zastúpeného splnomocnencom:
Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., IČO: 36 857 548, so sídlom Trnava, Nám. SNP 3, o vyslovenie neplatnosti
právneho úkonu, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 19C/327/2015-123
zo dňa 4. októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietnutí žaloby a v náhrade trov konania
p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (v poradí prvý výrok), v časti určenia, že
žalobcovia nie sú povinní na základe „Uznania záväzku formou notárskej zápisnice sp. zn. N 16/2015,
NZ 18639/2015, NCRls 19127/2015 zo dňa 29.5.2015“ plniť žalovanému, konanie zastavil (v poradí
druhý výrok), žalovanému priznal voči žalobcom 1/, 2/, 3/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100% (v poradí tretí výrok).

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 34, § 35 ods. 3, § 49a, § 558, § 511 ods. 1, § 533, § 657
Občianskeho zákonníka, § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 10.3.2011 uzavreli Y. U. ako veriteľ a
R. U. ako dlžník Zmluvu o pôžičke s predmetom pôžičky 40.000,- Eur s úrokom 4 % mesačne, pričom
dlžník sa zaviazal splácať úroky vo výške 1.600,- Eur mesačne, splatnosť pôžičky do 10.9.2011. Dňa
1.3.2012 uzavreli Y. U. a R. U. ako veritelia a R. U. a Bc. Y. L. ako dlžníci Zmluvu o pôžičke, ktorou veriteľ
prenechal dlžníkovi peňažnú istinu vo výške 30.000,- Eur, ktorá predstavuje nedoplatok peňažnej sumy
zo Zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 10.3.2011, dlžník sa zaviazal peňažnú sumu splatiť do 31.12.2012.
Dňa 4.1.2013 Y. U. a R. U. ako veritelia Bc. T. U. a Bc. Y. L. ako dlžníci uzavreli Zmluvu o pôžičke,
ktorou veriteľ prenecháva dlžníkovi peňažnú istinu vo výške 30.000,- Eur, ktorá predstavuje dlh po otcovi
R. U., ktorú veriteľ požičal v zmysle zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 10.3.2011. Strany sa dohodli na
doplatení stanoveného úroku vo výške 1.600,- Eur mesačne za 5 mesiacov a dohodli si úrok vo výške
2 % mesačne z dlžnej sumy. Dlžník sa zaviazal peňažnú sumu splatiť do 31.12.2013. Uznaním dlhu
podľa § 558 Občianskeho zákonníka zo dňa 1.4.2015 dlžníci Bc. T. U., Bc. Y. L. a MPS KOVO,
s.r.o. Radošovce písomne uznali dlh voči veriteľovi Y. U. (podľa ,,Preambuly“ dlžníci Bc. Y. L. a Bc.

T. U. dňa 4.1.2013 pristúpili k záväzku svojho otca R. U. uhradiť zostatok finančnej pôžičky vo
výške 30.000,- Eur, ktorá bola R. U. poskytnutá pánom U., zaviazali sa zostatok dlhu vo výške 30.000,-
Eur splatiť najneskôr dňa 31.12.2013 a to na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 4.1.2013. Nakoľko si
svoju povinnosť v dohodnutej lehote splatiť dlh nesplnili, uplatnil si veriteľ dohodnutý úrok z omeškania
v dôsledku čoho predstavuje ku dňu podpisu uznania záväzku dlh dlžníkov Bc. Y. L. a Bc. T. U. sumu
v celkovej výške 54.200,- Eur. Menovaní dlžníci týmto spoločne a nerozdielne uznali čo do dôvodu
a výšky svoj peňažný záväzok voči veriteľovi v celkovej výške 54.200,- Eur. Dlžník MPS KOVO, s.r.o.
Radošovce sa zaviazal plniť veriteľovi popri dlžníkoch Bc. Y. L. a Bc. T. U. a zobral na vedomie, že sa
stáva veriteľovým dlžníkom, popri uvedených dlžníkoch a všetci traja dlžníci sú voči veriteľovi zaviazaní
solidárne. Dlžníci a veriteľ sa zároveň dohodli splatiť dlh nasledovne: a) prvú časť „Pôžičky“, vo výške
7.000,- Eur sa dlžníci (teraz žalobcovia) zaviazali uhradiť veriteľovi (teraz žalovaný) dňa 31.3.2015, a
to priamym vkladom na bankový účet veriteľa č. 400195181/7500, b) druhú časť „Pôžičky“, vo výške
3.000,- Eur sa dlžníci (teraz žalobcovia) zaviazali uhradiť veriteľovi (teraz žalovaný) dňa 30.4.2015, a
to priamym vkladom na bankový účet veriteľa č. 400195181/7500, c)zvyšnú časť „Pôžičky“, vo výške
44.200,- Eur sa dlžníci (teraz žalobcovia) zaviazali uhradiť veriteľovi (teraz žalovaný) v pravidelných
mesačných splátkach v minimálnej výške 330,- Eur s tým, že je povinnosťou dlžníkov rozvrhnúť si výšku
mesačných splátok tak, aby uhradili zvyšnú časť v celom rozsahu najneskôr do dňa 31.12.2016. Podľa
Notárskej zápisnice N 16/2015, NZ 18639/2015 NCRls 19127/2015 napísanej na Notárskom úrade v
Trnave, ul. Hviezdoslavova č. 14 dňa 29.5.2015 Bc. T. U., Bc. Y. L. a MPS KOVO, s.r.o. Radošovce ako
dlžníci - osoby povinné, požiadali o spísanie vyhlásenia povinných osôb o súhlase s vykonateľnosťou
Notárskej zápisnice a exekúciou v súlade s § 41 Exekučného poriadku. Z obsahu Notárskej zápisnice
vyplýva, že dlžníci Bc. T. U., Bc. Y. L. a obchodná spoločnosť MPS KOVO, s.r.o. Radošovce uzavreli
dňa 1.4.2015 dohodu s názvom Uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. V súlade s
článkom II. Uznania dlhu menovaní pristúpili dňa 4.1.2013 k záväzku svojho otca Jána Šimka uhradiť
zostatok finančnej pôžičky vo výške 30.000,- Eur, ktorá mu bola poskytnutá na základe Zmluvy o pôžičke
zo dňa 10.3.2011. Nakoľko dlžníci Bc. T. U. a Bc. Y. L. si svoju povinnosť splatiť dlh v dohodnutej lehote
a to najneskôr dňa 31.12.2013 nesplnili, uplatnil si veriteľ dohodnutý úrok z omeškania v dôsledku čoho
predstavuje ku dňu podpisu Uznania dlhu dlh Bc. T. U. a Bc. Y. L. spolu s úrokmi z omeškania sumu
vo výške 54.200,- Eur. Podľa článku III. Uznania dlhu povinné osoby Bc. T. U. a Bc. Y. L. spoločne a
nerozdielne uznali čo do dôvodu a výšky svoj peňažný záväzok voči veriteľovi v celkovej výške 54.200,-
Eur. Obchodná spoločnosť MPS KOVO, s.r.o. sa ako dlžník a povinná osoba zaviazala plniť veriteľovi,
oprávnenej osobe popri povinných osobách Bc. T. U. a Bc. Y. L. záväzok špecifikovaný v čl. II. Uznania
dlhu, čím vzala na vedomie, že sa stala veriteľovým dlžníkom a povinnou osobou popri dlžníkoch Bc.
T. U. a Bc. Y. L. a všetky tri povinné osoby sú voči oprávnenej osobe zaviazané solidárne.
Všetky tri povinné osoby a oprávnená osoba sa zároveň dohodli na uhradení pôžičky v celkovej výške
54.200,-eur spoločne a nerozdielne nasledovne: a) prvú časť „Pôžičky“, vo výške 7.000,- Eur sa dlžníci
(teraz žalobcovia) zaviazali uhradiť veriteľovi (teraz žalovaný) dňa 31.3.2015, a to priamym vkladom
na bankový účet veriteľa č. 400195181/7500, b) druhú časť „Pôžičky“, vo výške 3.000,- Eur sa dlžníci
(teraz žalobcovia) zaviazali uhradiť veriteľovi (teraz žalovaný) dňa 30.4.2015, a to priamym vkladom na
bankový účet veriteľa č. 400195181/7500, c) zvyšnú časť „Pôžičky“, vo výške 44.200,- Eur sa dlžníci
(teraz žalobcovia) zaviazali uhradiť veriteľovi (teraz žalovaný) v pravidelných mesačných splátkach v
minimálnej výške 330,-eur s tým, že je povinnosťou dlžníkov rozvrhnúť si výšku mesačných splátok tak,
aby uhradili zvyšnú časť v celom rozsahu najneskôr do dňa 31.12.2016. Bc. T. U., Bc. Y. L. a MPS KOVO,
s.r.o. Radošovce, ako pristupujúci dlžník a zároveň povinná osoba do Notárskej zápisnice vyhlásili, že
tento svoj záväzok zaplatiť pôžičku vo výške 30.000,- Eur ako istinu a úroky z omeškania vo výške
24.200,- Eur tzn. spolu sumu vo výške 54.200,- Eur v plnom rozsahu čo do základu, dôvodu a výšky
spoločne uznávajú a zaväzujú sa splniť všetky záväzky spôsobom dohodnutým v predmetnom Uznaní
dlhu spoločne a nerozdielne. (čl. II. Notárskej zápisnice) Bc. T. U., Bc. Y. L. a MPS KOVO,
s.r.o. Radošovce, ako pristupujúci dlžník a zároveň povinná osoba do Notárskej zápisnice vyhlásili,
že v prípade ak povinné osoby nedodržia podmienky splácania pôžičky, nesplatia oprávnenej osobe
uznaný dlh v lehote najneskôr do 31.12.2016, povinné osoby výslovne vyhlásili, že súhlasia s tým, aby
oprávnená osoba exekučne vymáhala celú svoju nesplatenú pohľadávku postupom podľa ustanovenia
§ 41 ods. 2 Zák. č. 233/1998 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučného poriadku, v
znení neskorších predpisov. (čl. III. Notárskej zápisnice). Z Notárskej zápisnice ďalej vyplýva, že Bc. T.
U., Bc. Y. L. a MPS KOVO, s.r.o. Radošovce, ako pristupujúci dlžník ďalej vyhlásili, že výslovne súhlasia
s vykonateľnosťou tejto Notárskej zápisnice v prípade ak dôjde porušeniu ktoréhokoľvek zo záväzkov,
ktoré im vyplývajú ako dlžníkom z Uznania dlhu z tejto Notárskej zápisnice. (čl. IV. Notárskej
zápisnice).

4. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietal. Prioritne sa
zaoberal otázkou, či je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti jednotlivých úkonov a dospel
k záveru, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti uznania záväzku, keď ,,v
sporovom konaní je možné domáhať sa samostatným návrhom určenia neplatnosti právneho úkonu,
na ktorý bol v notárskej zápisnici odkaz v súvislosti s uznaním dlhu. Pokiaľ by prípadne súd takémuto
návrhu vyhovel, notárska zápisnica zostáva exekučným titulom. Ak by v exekučnom konaní došlo k
vymoženiu plnenia uvedeného v notárskej zápisnici a následne súd by v inom (sporovom) konaní určil,
že hmotnoprávny základ nie je daný, išlo by u oprávneného o bezdôvodné obohatenie.“ (Uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 25. 11. 2010, sp. zn. 3 Cdo 63/2009). Naliehavý právny záujem je daný i na
určení neplatnosti pristúpenia k záväzku žalobcom 3/, keď bez tohto určenia je jeho postavenie ako
dlžníka neisté. Právne úkony označené ako Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.3.2012 a dňa 4.1.2013 podľa
obsahu nie sú zmluvami o pôžičke ale jedná sa o pristúpenie k záväzku R. U. z pôvodnej zmluvy
o pôžičke zo dňa 10.3.2011 a predĺženie lehoty splatnosti, čo vyplýva tak z obsahu týchto
dokumentov, kde je v dokumente zo dňa 1.3.2012 uvedené: ,,veriteľ zmluvou prenecháva
dlžníkovi peňažnú istinu vo výške 30.000,- Eur, ktorá predstavuje nedoplatok peňažnej sumy zo Zmluvy
o pôžičke uzatvorenej dňa 10.3.2011“ a v dokumente zo dňa 4.1.2013 je uvedené: ,,veriteľ prenecháva
dlžníkovi peňažnú istinu vo výške 30.000,- Eur, ktorá predstavuje dlh po otcovi R. Šimkovi, ktorú veriteľ
požičal v zmysle zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 10.3.2011.“ a napokon i z obsahu Notárskej zápisnice
zo dňa 29.5.2015 vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ pristúpili zmluvou zo dňa 4.1.2013 k záväzku svojho
otca uhradiť zostatok finančnej pôžičky vo výške 30.000,- Eur, ktorá mu bola poskytnutá na základe
Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.3.2011. Písomným úkonom zo dňa 1.3.2012 pristúpila k vyššie uvedenému
záväzku žalobkyňa 1/ a písomným úkonom zo dňa 4.1.2013 pristúpil k záväzku R. U. i žalobca 2/.
Okresnému súdu preto nie je zrejmé na základe čoho zástupca žalobcov tvrdí, že finančné prostriedky
z týchto ,,zmlúv“ neboli žalobcom vyplatené, keď žiadna zo strán sporu ani netvrdí, že na základe týchto
úkonov by mali byť vyplatené ďalšie finančné prostriedky ako pôžička. Uvedenými právnymi úkonmi
došlo v zmysle ustanovenia § 533 Občianskeho zákonníka k pristúpeniu žalobcov 1/ a 2/ k záväzku ich
otca vyplývajúceho zo zmluvy o poskytnutí pôžičky uzavretej dňa 10.3.2011. Čo sa týka dôvodu
neplatnosti uznania záväzku a to, že uznanie neurobil dlžník R. U., okresný súd poukázal na skutočnosť,
že sa jedná o solidárny záväzok, teda pristúpením žalobcov k záväzku R. U. sa stali žalobcovia 1/, 2/,
3/ solidárnymi dlžníkmi (tak ako je to uvedené v dokumente ,,Uznanie dlhu..“ zo dňa 1.4.2015) spolu s
R. U.. Vzhľadom na právne následky pasívnej solidarity, ktoré spočívajú v tom, že veriteľ je oprávnený
požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek dlžníka, t.j. od jedného, niekoľkých, alebo od všetkých, a
dlžník je povinný poskytnúť celé plnenie, podľa názoru okresného súdu ktorýkoľvek solidárny dlžník
môže uznať záväzok v celom rozsahu, bez súhlasu ostatných dlžníkov. Preto skutočnosť, že R. U. ako
jeden zo solidárnych dlžníkov neuznal záväzok, nemôže mať žiadny vplyv na platnosť takéhoto prejavu
ostatných spoludlžníkov. Čo sa týka dôvodu neplatnosti, že na strane žalovaného je iba p. Y. U., pritom
podľa zmlúv o pôžičke zo dňa 1.3.2012 a 4.1.2013 veriteľom by mala byť aj manželka žalovaného R.
U., poukázal na skutočnosť, že uznanie dlhu je v zmysle ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka
jednostranným úkonom, ktorým dlžník uznáva dlh, preto táto skutočnosť nemôže mať za následok
neplatnosť uznania dlhu. Čo sa týka dôvodu neplatnosti, ktorým mala byť skutočnosť, že žalobcovia boli
pri podpísaní týchto dokladov uvedení do omylu, ktorý mal spočívať v tom, že zo strany žalovaného
im bola záväzne ponúknutá spolupráca spočívajúca v tom, že žalobca 3/ bude pre žalovaného vyrábať
výrobky, ktoré mu žalovaný zaplatí a z vykonanej platby budú postupne realizované úhrady na tzv.
„Pôžičku“, okresný súd má za to, že nakoľko uznanie záväzku je jednostranným úkonom dlžníka,
takéto konanie veriteľa (prísľub obchodného kontraktu) je irelevantné, keď je výlučne na dlžníkovi či
sa rozhodne uznať záväzok. Napokon prísľub obchodného kontraktu ani nemôže byť chápaný ako
uvedenie do omylu podľa Občianskeho zákonníka s následkom neplatnosti predmetného právneho
úkonu - uznania záväzku, resp. pristúpenie k záväzku, keď skutočnosť či bude mať dlžník finančné
prostriedky z nejakého obchodného kontraktu, vôbec priamo nesúvisí s predmetným právnym vzťahom
(dlh titulom pôžičky), má vplyv iba na solventnosť dlžníka. Čo sa týka dôvodu neplatnosti, že predmet
plnenia dohody o uznaní záväzku bol nemožný vzhľadom na termíny plnenia, ktoré už v tom čase keď
bola notárska zápisnica podpisovaná nemohli byť zo strany žalobcov splnené, k tomuto uviedol,
že podstatou uznania dlhu podľa ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka je prísľub dlžníka zaplatiť
dlh, ktorý musí byť presne vymedzený výškou a dôvodom vzniku pohľadávky. Skutočnosť, že v danej
veci sa dlžníci v Notárskej zápisnici zo dňa 29.5.2015 zaviazali zaplatiť uznaný dlh v splátkach v zmysle
predchádzajúcej dohody o Uznaní dlhu zo dňa 1.4.2015 pričom prvé dve splátky už v čase spísania
Notárskej zápisnice boli splatné (dňa 31.3.2015 a dňa 30.4.2015), nemá podľa názoru okresného súdu

žiadny vplyv na platnosť uznania dlhu. Napokon k plneniu v zmysle uvedenej dohody zo dňa 1.4.2015
nedošlo, čo vyplýva i z výšky uznanej sumy (dlžníci uznali v notárskej zápisnici výšku dlhu tak ako
v Uznaní dlhu zo dňa 1.4.2015). Podstatná teda bola existencia dlhu v čase jeho uznania a nie jeho
predchádzajúca splatnosť. Napokon celý dlh mal byť splatený najneskôr do 31.12.2016. Žalobcovia sa
domáhali určenia, že pristúpenie k záväzku žalobcom 3/ obsiahnuté v notárskej zápisnici je neplatné,
avšak neuviedli dôvod neplatnosti, pričom okresný súd súd nezistil žiadny dôvod neplatnosti tohto
úkonu. K pristúpeniu žalobcu 3/ k záväzku napokon došlo už v dokumente ,,Uznanie dlhu“ zo dňa
1.4.2015, ktorú podpísal aj veriteľ Y. U. a bolo v súlade s ustanovením § 533 Občianskeho zákonníka.
Žalobcovia sa zároveň domáhali určenia, že vyhlásenie žalobcov 1/, 2/, 3/ o súhlase s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu obsiahnutého v Notárskej zápisnici je neplatné, pričom bližšie
nešpecifikovali dôvody neplatnosti tohto úkonu. Pokiaľ žalobcovia považujú toto vyhlásenie za neplatné
s poukazom na neplatnosť dôvodu vzniku záväzku, t.j. uznanie dlhu, pristúpenie k záväzku, nakoľko
okresný súd dospel k záveru, že tieto úkony nie sú neplatné, nebol daný žiadny dôvod pre určenie
neplatnosti vyhlásenia o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

5. Okresný súd nepripustil dokazovanie výsluchom svedka E. L., ktorý sa mal vyjadriť k tomu, z akého
dôvodu a na základe čoho podpísali žalobcovia uznanie záväzku a následne úkony, ktoré sú obsahom
Notárskej zápisnice, nakoľko akékoľvek vyjadrenie navrhovaného svedka, by nemalo žiadny vplyv na
rozhodnutie vo veci.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

7. Proti tomuto rozsudku výlučne zamietnutému výroku (v poradí prvý výrok) a výroku o náhrade
trov konania (v poradí tretí výrok) podali odvolanie žalobcovia, ktorým sa domáhal, aby odvolací
súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil, alternatívne zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie s poukazom na § 365 ods. 1 písm. e), f), h) Civilného sporového poriadku.
Argumentovali tým, že napadnutý rozsudok je v kľúčových aspektoch nepreskúmateľný, nesprávny, keď
okresný súd sa nevysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi otázkami z hľadiska
relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka a ani ustanovení Civilného sporového poriadku.
Okresný súd za dôvod neplatnosti uznania záväzku žalobcami (ďalšími dlžníkmi) odmietol akceptovať
skutočnosť, že uznanie neurobil pôvodný dlžník R. U. (ktorému žalovaný poskytol pôžičku), pretože
podľa prvoinštančného súdu sa v danom prípade jedná o solidárny záväzok na základe dokumentu
"Uznanie dlhu" zo dňa 1.4.2015, preto veriteľ môže požadovať splatenie dlhu od ktoréhokoľvek dlžníka.
Prvoinštančný súd za dôvod neplatnosti úkonov žalobcov v Notárskej zápisnici odmietol akceptovať
skutočnosť, že žalobcovia boli pri podpísaní Notárskej zápisnici uvedení do omylu, ktorý mal spočívať
v tom, že zo strany žalovaného bola žalobcom záväzne ponúknutá spolupráca spočívajúca v tom, že
žalobca 3/ bude pre žalovaného vyrábať výrobky, ktoré žalovaný zaplatí, pričom z vykonaných platieb
žalovaného za vyrobené výrobky budú postupne realizované úhrady na tzv. "Pôžičku", pretože podľa
prvoinštančného súdu v danom prípade uznanie záväzku je jednostranným úkonom dlžníka a predmetné
konanie veriteľa (prísľub obchodného kontraktu) je irelevantné, lebo bolo a je výlučne na pristupujúcom
dlžníkovi či sa rozhodne uznať záväzok. Prvoinštančný súd predmetné zmluvy o pôžičke z 1.3.2012
a zo 4.1.2013 špekulatívne tendenčne niekedy označuje ako dokumenty či pristúpenie k záväzku a
inokedy (viď napríklad bod 10) ich zasa reálne nazýva zmluvami. Prvoinštančný súd odmietol akceptovať
skutočnosti a argumenty svedčiace o neplatnosti uznania záväzku žalobcami v Notárskej zápisnici z
29.5.2015 preto, lebo predmet plnenia dohody o uznaní záväzku obsiahnutej v Notárskej
zápisnici objektívne bol nemožný aj vzhľadom na termíny plnenia, ktoré už v čase podpísania (datovania)
Notárskej zápisnice nemohli byť splnené zo strany žalobcov (dlžníkov). Pritom prvoinštančný súd tvrdí,
že podstatou uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je iba prísľub dlžníka zaplatiť dlh, ktorý
musí byť presne vymedzený výškou a dôvodom vzniku dlhu (pohľadávky) a že podľa prvoinštančného
súdu na platnosť uznania dlhu dlžníkmi (žalobcami) vraj nemá žiadny vplyv skutočnosť, že dlžníci sa
v Notárskej zápisnici z 29.5.2015 zaviazali zaplatiť "uznaný dlh" v splátkach podľa skoršej dohody
z 1.4.2015, pričom však termíny splatností prvých dvoch splátok (dňa 31.3.2015 a dňa 30.4.2015)
nenávratne uplynuli a boli objektívne nemožné už v čase spísania a podpísania Notárskej
zápisnice z 29.5.2015. Podľa názoru prvoinštančného súdu je dôležitejšie to, že nedošlo k plneniu v
zmysle predmetnej dohody z 1.4.2015 (čo podľa neho vyplýva aj z výšky uznanej sumy v Notárskej
zápisnici) a že podľa neho bola podstatná jednak existencia dlhu a jednak dojednaná splatnosť zostatku

dlhu najneskôr 31.12.2016, pričom podľa prvoinštančného súdu podstatné neboli časovo spätné a
objektívne nemožné (časovo retroaktívne) termíny splatnosti dvoch splátok dlhu (31.3.2015 a 30.4.2015)
uvedené v Notárskej zápisnice z 29.5.2015. Prvoinštančný súd odmietol akceptovať skutočnosti
a argumenty svedčiace o neplatnosti vyhlásenia žalobcov 1/, 2/, 3/ o ich súhlase s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu obsiahnutého v Notárskej zápisnici, a to taktiež pokiaľ ide
argumentáciu o neplatnosti tohto vyhlásenia žalobcov ako kauzálneho dôsledku neplatnosti dôvodu
vzniku záväzku, teda neplatnosti uznania dlhu aj neplatnosti pristúpenia k záväzku (dlhu). Nesúhlasia s
tvrdením prvoinštančného súdu, že zmluvou zo dňa 1.3.2012 došlo k predĺženiu lehoty splatnosti zvyšku
nesplatenej časti pôžičky (dlhu) vo výške 30.000,- Eur, a že k tomuto pôžičkovému dlhu vraj pristúpila
Bc. Y. L. ako pristupujúci dlžník a že obaja dlžníci (pôvodný dlžník a pristupujúca
dlžníčka) sa vraj zaviazali splatiť (do 31.12.2012). Poukázali na to, že Zmluva o pôžičke z 1.3.2012
neobsahuje žiadne ustanovenie a ani z nej nevyplýva, že by išlo o písomný dodatok k zmluve o
pôžičke zo dňa 13.3.2011 a teda touto zmluvou o pôžičke nemohlo prísť k predlženiu termínu splatnosti
pôžičky podľa zmluvy z 13.3.2011. Na zmenu pôvodného záväzku, teda Zmluvy zo dňa 13.3.2011 (teda
aj lehoty splatnosti) by musel byť podpísaný dodatok k pôvodnej Zmluve, čo sa však nestalo. Zmluva
zo dňa 1.3.2012 je zmluvou v zmysle 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka neplatnou. Zmluva
o pôžičke dňa 4.1.2013 je neplatná, ani ňou nedošlo k predlženiu lehoty splatnosti. Zmluva zo dňa
4.1.2013 je v zmysle § 37 ods. l a § 39 Občianskeho zákonníka neplatnou a týmto úkonom Bc. T. U.
nepristúpil k záväzku otca zo zmluvy zo dňa 13.3.2011. Uznanie dlhu zo dňa 1.4.2015 je absolútne
neplatné nakoľko zo strany žalobcov nevznikol na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.3.2012 a Zmluvy
o pôžičke zo dňa 4.1.2013 žiadny dlh. R. U. ako skutočný dlžník dlh nikdy dlh neuznal a dlh sa stal
premlčaný dňom 11.9.2014. Uznanie dlhu zo dňa 1.4.2015 je absolútne neplatné aj dôvodu, že by
uznali premlčaný dlh pričom o jeho premlčaní nevedeli. Na základe neplatných Zmlúv o pôžičke (zo dňa
1.3.2012 a dňa 4.1.2013) bola vyhotovená Notárska zápisnica, ktorá sa týka uznania neexistujúceho
dlhu, preto sa nemôže jednať o platné uznanie a táto notárska zápisnica nemôže byť podkladom pre
výkon exekúcie. Bc. Y. L. a Bc. T. U. sa nemohli stať dlžníkmi na základe Zmlúv o pôžičke ako sa to
tvrdí v Notárskej zápisnici a nemohli zákonným spôsobom ani uznať záväzok v celkovej výške 54.200,-
Eur, ktorý voči ním nevznikol a neexistuje. Vyhlásenie žalobcov o súhlase s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice ako exekučného titulu obsiahnutého v Notárskej zápisnici je neplatné z dôvodu, že sú neplatné
zmluvy o pôžičke zo dňa 1.3.2012 a 4.1.2013 ako aj Uznanie dlhu zo dňa 1.4.2015, s poukazom na §
49a Občianskeho zákonníka z dôvodu, že a) po celý čas prípravy tohto úkonu (podpísania Notárskej
zápisnice) boli žalobcovia zo strany žalovaného a jeho právneho zástupcu uisťovaní, že ak uvedenú
notársku zápisnicu navrhovatelia podpíšu, tak bude vystavená objednávka na realizáciu výroby výrobkov
v prospech žalovaného, v prípade, že nie tak objednávky nebudú. Uvedené potvrdzuje mailová a SMS
komunikácia, ktorej prepis tvoril prílohu žaloby (č.8), ktorou sa však konajúci súd vôbec nezaoberal,
tieto dôkazy s inými dôkazmi ani nevyhodnotil a vôbec ich v odôvodnení rozsudku neuvádza. V deň
podpisu Notárskej zápisnice sa na inom mieste ako sa podpisovala Notárska zápisnica uskutočnilo
stretnutie p. E. L. (manžela žalobkyne 1/ inak aj zamestnanca žalobcu 3/) s p. F., ktorý bol predstavený
ako zástupca žalovaného pre obchodné kontrakty. Až po telefonáte p. E. L. a jeho uistení, že všetko je
v poriadku a výroba pre žalovaného sa bude realizovať v dohodnutých objemoch, že prvá objednávka
bude na 6.000 ks kovových výrobkov, žalobcovia pristúpili k podpísaniu predmetnej Notárskej zápisnice.
Nepoctivé konanie žalovaného potvrdzuje aj následné súdne konanie na Okresnom súde v Skalici
pod sp. zn. 3C/120/2015 o vydanie vecí (žalobcom bola spoločnosť 4him,s.r.o, Pri kalvárii 31, Trnava,
IČO: 46202650, ktorej jediným konateľom spoločnosti je práve p. Boris Burian a žalovaným spoločnosť
MPS KOVO s.r.o., Radošovce), keď predmetom žaloby bolo vydanie hnuteľnej veci - vysokozdvižného
vozíka značky Linde, rok výroby 2008, druh vozíka M, typ vozíka H 40T, výrobné číslo H2X394WOl587,
hmotnosť 5995 kg, nosnosť 4000 kg. Pričom žalobca svoj nárok odôvodňoval a preukazoval práve tou
istou Notárskou zápisnicou, o ktorej sa vedie predmetné konanie ale aj ďalšími dokladmi, ktoré tvoria
prílohu žaloby podanej na Okresnom súde Skalica, ktorými by spoločnosť 4him,s.r.o. nedisponovala ak
by nebola súčasťou "hry". Je preukázané, že spoločnosť 4him,s.r.o. konajúca prostredníctvom svojho
konateľ p. Borisa Buriana spolu súčinne spolupracovali a to už v čase prípravy a podpisu Notárskej
zápisnice. Žalobcovia sa o tom, čo je predmetom konania na Okresnom súde Skalica dozvedeli až dňa
7.7.2017 a práve na potvrdenie uvedeného navrhovali vykonať dokazovanie výsluchom svedka p. E.
L.. Skutočnosť, že v danej veci sa dlžníci v Notárskej zápisnici zo dňa 29.5.2015 zaviazali zaplatiť
uznaný dlh v splátkach v zmysle predchádzajúcej dohody o Uznaní dlhu zo dňa 1.4.2015, pričom
prvé dve splátky už v čase spísania Notárskej zápisnice boli splatné (dňa 31.3.2015 a dňa 30.4.2015)
a napokon dlh bol splatný najneskôr 31.12.2016, teda neposudzovať danú Notársku zápisnicu podľa
obsahu (hoci v prípade zmlúv o pôžičke zo dňa 1.3.2012 a zo dňa 4.1.2013) tieto posudzoval v tom

istom konaní podľa obsahu. Ak by bol konajúci súd postupoval rovnakým spôsobom ako pri posudzovaní
zmlúv o pôžičke zo dňa 1.3.2012 a zo dňa 4.1.2013, nepochybne by zistil, že obsahom zápisnice je
nemožné plnenie, a že bola zo strany žalobcov podpísaná v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá
je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba (žalovaný), ktorému bol právny úkon určený, tento omyl
vyvolal a vedel o ňom. Žalobcovia boli žalovaným a jeho právnym zástupcom uvedení úmyselne do
omylu za účelom získania vykonateľného exekučného titulu s cieľom uspokojiť svoju pohľadávku voči
R. U. z majetku žalobcov (okrem iného predajom vysokozdvižného vozíka, pričom bezprostredne po
zaslaní výzvy na zaplatenie sa v priestoroch žalobcu objavili technici a neskôr kupci,
ktorých poslal p. Boris Burian, ktorý kupcom tvrdil, že je majiteľom vozíka) a to pokiaľ možno v čo
najkratšom čase. Žalovaný v podstate ihneď po podpísaní Notárskej zápisnice prostredníctvom
svojho právneho zástupcu už dňa 16.6.2015 listom doručeným žalobcom dňa 22.6.2015 nazvaným
ako „Výzva/Posledný pokus o zmier" oznámil žalobcom splatnosť celého dlhu, a to v zmysle bodu
6 "Uznania dlhu" a to už dátumom 15.5.2015 hoci samotná Notárska zápisnica sa podpisovala až
29.5.2015. V predmetnej výzve zároveň určil žalobcom lehotu na zaplatenie sumy vo výške 47.400,-
Eur v lehote 7 dní od vystavenia výzvy. List bol napísaný 16.6.2015, na poštu v Trnave bol však podaný
až 19. 6. 2015 a doručený žalobcom až 22.6.2015, čo prakticky znamenalo, že v zmysle
žalovaným stanovenej lehoty, mali žalobcovia plniť v priebehu jedného dňa. Následne žalobca listom
zo dňa 25.6.2015 doručeným žalobkyni 1/ osobne dňa 26.6.2015 jej oznámil začatie výkonu záložného
práva, ktoré podľa vyjadrenia doručovateľa podal aj na Okresný súd v Skalici. Rokovania o výrobe
kovových výrobkov pre žalovaného sa uskutočňovali až dňa 29.5.2015 s p. Borisom Burianom, ktorý bol
žalovaným predstavený ako človek, pracujúci pre žalovaného. P. Boris Burian žalobcom oznámil až dňa
19.6.2015, (napriek tomu, že dňa 29.5.2015 potvrdil objednávku na 6.000 ks), že objednávky žiadne
nebudú, pritom už dňa 16.6.2015 bol písaný list právnym zástupcom žalovaného o splatnosti celého dlhu
a stanovení lehote 7 dní na úhradu dlhu. Z obsahu zápisnice vyplýva, že ak by sa jej obsahom zaoberal
konajúci súd, tak by s poukazom na § 37 ods.2 Občianskeho zákonníka nepochybne z obsahu zistil aj
to, že: a) Notárska zápisnica bola podpísaná dňa 29.5.2015, v rámci notárskej zápisnice bol prevzatý
celý text "dohody o urovnaní" zo dňa 1.4.2015 - teda aj so spôsobom úhrady dlhu (čl. III ods. 3 písm. a)
až c), druhá a tretia strana notárskej zápisnice), pričom bolo zrejmé a jasné, že dlžníci (teraz žalobcovia)
boli už v omeškaní so zaplatením druhej časti pôžičky a mesačných splátok podľa čl. III ods. 3 písm.
c) dohody o urovnaní, pričom podpísaním notárskej zápisnice zo strany dlžníkov (teraz žalobcov)
s poukazom na ustanovenie III. a IV. notárskej zápisnice sa stala táto prakticky okamžite vykonateľnou
čo do exekučného titulu, nakoľko ako sa uvádza v predmetných článkoch nedodržaním spôsobu a
termínov platby uvedených v čl. III Uznania dlhu, dlžníci (teraz žalobcovia) vyhlasujú a súhlasia s tým, aby
oprávnená osoba (teraz žalovaný) exekučne vymáhala svoju nesplatenú pohľadávku z celého majetku
povinných osôb. Žalobcovia nesúhlasia žalobcovia ani s výrokom prvoinštančného rozsudku o priznaní
nároku žalovanému oproti žalobcom na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poukázali na čl. 2 ods.
2, ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 17/1999, sp.
zn. I. ÚS 54/02, sp. zn. III ÚS 72/2010-38 zo 4. 5. 2010, sp. zn. IV. ÚS 1/02-23 z 26. 9. 2002, sp.
zn. II ÚS 174/04-51z 27. 10.2004, sp. zn. III ÚS 117/07, čl. 2 ods. 1 až 3, § 220 ods. 2 CSP, nález
ÚS SR sp. zn. III. ÚS 191/05, rozhodnutie NS SR sp. zn. Obdo V 56/2002. Podľa konštantnej súdnej
judikatúry je v takýchto prípadoch potrebné uplatňovať všeobecne platný princíp spočívajúci v tom, že
ak zmluvu možno vykladať rozdielne, javí sa byt' spravodlivým vykladať ju v neprospech toho, kto túto
zmluvu inicioval (koncipoval). Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane iniciovať (koncipovať) zmluvu
s obsahom pripúšťajúcim viacvýznamový výklad a následne takúto mnohoznačnosť využiť či zneužiť
na úkor záujmov druhej strany (ďalších účastníkov). Rozumným sa preto javí postulát, podľa ktorého
iniciátor či tvorca zmluvy s nejednoznačným obsahom pripúšťajúcim viaceré možné výklady, sám musí
jednoznačne preukázať, že nekonal a nekoná v zlej viere a že medzi stranami už pri podpisovaní zmluvy
bol skutočne konsenzus na takom význame, aký presadzuje iniciátor či tvorca zmluvy nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07.

8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.,
ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),

oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa
(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/, h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov
nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je (v napadnutom zamietnutí žaloby
a vo výroku o náhrade trov konania vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

10. V podarí druhý výrok (určenie, že žalobcovia nie sú povinní na základe „Uznania záväzku formou
notárskej zápisnice sp. zn. N 16/2015, NZ 18639/2015, NCRls 19127/2015 zo dňa 29.5.2015“ plniť
žalovanému nebol stranami napadnutý odvolaním, preto nadobudol právoplatnosť.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcov
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu žalobcov zamietol (Uznanie
záväzku obsiahnuté v notárskej zápisnici sp. zn. N 16/2015, NZ 18639/2015, NCRls 19127/2015 zo dňa
29.5.2015 spísanej notárkou JUDr. Annou Novákovou na Notárskom úrade v Trnave, ul. Hviezdoslavova
č. 14, ktorým žalobcovia uznali čo do dôvodu a výšky svoj peňažný záväzok voči žalovanému v celkovej
výške 54.200,- Eur, je neplatné; Pristúpenie k záväzku žalobcom 3. obsiahnuté v notárskej zápisnici sp.
zn. N 16/2015, NZ 18639/2015, NCRls 19127/2015 zo dňa 29.5.2015 spísanej notárkou JUDr. Annou
Novákovou na Notárskom úrade v Trnave, ul. Hviezdoslavova č. 14, je neplatné; vyhlásenie žalobcov o
súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu obsiahnutého v notárskej zápisnici
sp. zn. N 16/2015, NZ 18639/2015, NCRls 19127/2015 zo dňa 29.5.2015 spísanej notárkou JUDr. Annou
Novákovou na Notárskom úrade v Trnave, ul. Hviezdoslavova č. 14, je neplatné; Uznanie dlhu zo dňa
1.4.2015, ktorým žalobcovia uznali čo do dôvodu a výšky svoj peňažný záväzok voči žalovanému v
celkovej výške 54.200,- Eur, je neplatné).

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože v podstatnom
zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje
na výstižné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

13. Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností,
ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 Občianskeho zákonníka).

14. Ako vyplýva z cit. ustanovenia § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je určovaný (definovaný)
prejavom vôle, zameraním tohto prejavu vôle a vznikom, zmenou alebo zánikom (zrušením) práv a
povinností alebo k vyvolaniu iných právnych následkov, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom
spájajú. Z uvedených definičných znakov právneho úkonu má rozhodujúci význam znak uvedený ako
prvý, spočívajúci v jednote vôle a jej prejavu. Pokiaľ by totiž neexistovala vôľa (napr. z dôvodu fyzického
donútenia), nebol by ani právny úkon; právny úkon by však nebol ani vtedy, ak by nedošlo k prejavu vôle.

15. Z uvedeného je zrejmé, že nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu je vôľa
ako psychický vzťah konajúceho človeka (fyzickej osoby) k zamýšľanému (chcenému) následku.
Na existenciu vôle sa pri jej prejave usudzuje predovšetkým na základe objektívnych skutočností, t.j.
okolností, za ktorých bola vôľa prejavená, pričom osobitný zreteľ sa kladie na dobromyseľnosť adresáta
úkonu. Neprihliada sa však na motív (vnútornú pohnútku) prejavenej vôle, okrem prípadu, ak by bol
právnym úkonom prejavený a tým sa stal jeho súčasťou. Pokiaľ ide o prejav vôle, je ním akákoľvek forma

jej vonkajšieho manifestovania poznateľná inými osobami, pričom nie je podstatné, akými prostriedkami
sa táto poznateľnosť dosiahne.

16. Vychádzajúc z ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka sankcia neplatnosti právneho úkonu
sa viaže k náležitostiam prejavu vôle; prejav je neurčitý, ak je jeho obsah neistý, t.j. ak sa konajúcemu
subjektu nepodarilo obsah vôle stanoviť jednoznačným spôsobom a je nezrozumiteľný, ak konajúci
subjekt nedosiahol (vadným slovným alebo iným sprostredkovaním) jasné vyjadrenie tejto vôle. Záver
o neurčitosti alebo nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nemožno
dospieť k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník prejaviť (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Právny úkon nie je urobený slobodne, ak prejav vôle konajúceho subjektu bol ovplyvnený nedovoleným
nátlakom zo strany druhého účastníka zmluvy alebo tretej osoby a to buď priamym - fyzickým donútením
alebo bezprávnou vyhrážkou. Konečne, právny úkon nie je urobený vážne vtedy, ak je z okolností zrejmé,
že konajúci subjekt nechcel svojim prejavom vôle spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto prejavom
vôle právne predpisy spájajú. Podľa ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony
vyjadrené slovami treba vyhľadať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho,
kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

17. Podľa § 533 Občianskeho zákonníka, k dobe súhlasu dlžníka dohodne písomne s veriteľom, že
splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú
zaviazaní spoločne a nerozdielne.

18. Pristúpenie k záväzku podľa citovaného ustanovenia má ten význam, že ak sa niekto písomnou
dohodou s veriteľom zaviazal, že mu za dlžníka zaplatí peňažný dlh, stáva sa jeho dlžníkom popri
pôvodnom dlžníkovi a obaja sú voči nemu zaviazaní solidárne, preto veriteľ môže požadovať plnenie
od ktoréhokoľvek z nich. Ak záväzok splní jeden z nich, zanikne záväzok aj toho druhého. Pristúpiť
k záväzku inak ako písomnou dohodou nie je možné. Ide o podmienku ustanovenú v zákone. Súhlas
pôvodného dlžníka sa nevyžaduje, keďže obsah jeho záväzku sa tým nemení. Z citovaného ustanovenia
však nevyplýva, že by k záväzku nebolo možné pristúpiť i za súhlasu dlžníka, práve vzhľadom na to,
že obsah záväzku dlžníka sa vôbec nemení. Ustanovenie § 531 ods. 4 tu platí obdobne.

19. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

20. K platnosti právneho úkonu uznania dlhu, okrem písomnej formy a všeobecných
náležitostí predpísaných pre právne úkony je potrebné, aby dlžník vyjadril prísľub zaplatiť dlh, uviedol
dôvod jeho vzniku a výšku v akom dlh uznáva.

21. Pristúpenie k záväzku a uznanie dlhu sú samostatnými zaisťovacími inštitútmi. Okrem všeobecných
náležitostí predpísaných pre právne úkony (§ 34 Občianskeho zákonníka) je k ich platnosti treba
písomná forma, v prípade pristúpenia zaviazanie sa splniť za dlžníka jeho peňažný dlh veriteľovi a v
prípade uznania vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky, čiže ak má
mať písomné pristúpenie k záväzku a uznanie práva dlžníkom právne dôsledky uvedené
v ustanovení § 533 a § 558 Občianskeho zákonníka, je potrebné, aby došlo k zaviazaniu sa splniť za
dlžníka jeho peňažný dlh a k uznaniu práva ako čo do dôvodu, tak čo do výšky. Pokiaľ ide
o pristúpenie k záväzku musí byť jeho obsahom jednoznačné vyjadrený záväzok plniť dlh za iného a
pri uznaní práva zase musí byť jednoznačne dovoditeľný okrem iného prísľub dlh zaplatiť. Pretože oba
právne inštitúty sú právnymi úkonmi, pre ktoré je pod sankciou neplatnosti stanovená písomná forma (§
40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ), musí byť určitosť prejavu vôle splniť za dlžníka jeho dlh a uznať dlh
čo do dôvodu a výšky a zároveň prisľúbiť dlh zaplatiť daná obsahom listiny, na ktorej sú zaznamenané;
nestačí, že dlžníkovi resp. tretej osobe, ktorý jednostranný právny úkon urobil, príp. veriteľovi, ktorému je
tento úkon adresovaný, bol jasný záväzok pristupujúceho dlžníka dôvod uznávaného dlhu, jeho výška,
tak aj prísľub dlh zaplatiť, ak to nie je poznateľné z textu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je
objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodne pochybnosti o jeho obsahu
ani u tretích osôb.

22. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu možno síce vykladať prostriedkami gramatickými (z hľadiska
možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska vzájomnej nadväznosti

použitých pojmov) či systematickými (z hľadiska radenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu,
interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka však nemôže
nahrádzať alebo meniť už urobené prejavy vôle (použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje vždy
iba na to, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade
so stavom, ktorý existoval v dobe, kedy bol úkon vyvíjaný).

23. Odvolací súd sa stotožnil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý v súvislosti s nárokmi žalobcov
pristúpil k posúdeniu právnych úkonov, ktoré predchádzali úkonom, ktorých neplatnosti sa v danej veci
žalobcovia domáhajú (konkrétne písomnosti označené ako Zmluva o pôžičke zo dňa 10.3.2011, Zmluva
o pôžičke zo dňa 1.3.2012, Zmluva o pôžičke zo dňa 4.1.2013). Možno súhlasiť so súdom prvej inštancie,
že písomnosťou označenou Zmluva o pôžičke zo dňa 1.3.2012 pristúpila žalobkyňa 1/ k záväzku (jej otca
R.K.) vyplývajúceho zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.3.2011. Ako aj s tým, že písomnosťou označenou
ako Zmluva o pôžičke zo dňa 4.1.2013 pristúpil žalobca 2/ k záväzku (jeho otca R. U.) vyplývajúceho
zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.3.2011. Pričom ani z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku
nevyplýva, že by súd prvej inštancie jednak písomnosť označenú ako Zmluva o pôžičke zo dňa 1.3.2012
ako aj písomnosť označenú ako Zmluva o pôžičke zo dňa 4.1.2013 posúdil podľa ich obsahu ako zmluvy
o pôžičke, keď výslovne uviedol, že nie sú zmluvami o pôžičke, preto neobstojí námietka žalobcov, že
súd prvej inštancie zjavne prehliadol, že zmluva o pôžičke je tzv. reálnym kontraktom. Súd prvej inštancie
tak isto ako aj žalobcovia správne vychádzal z toho, že Zmluva o pôžičke zo dňa 10.3.2011 (uzavreté
otcom žalobcov 1/ a 2/) je platná, teda sa jedná o reálny kontrakt, aj keď to výslovne neuviedol, keďže
však uzavrel tak ako už konštatované vyššie, že žalobkyňa 1/ a žalobca 2/ pristúpili k záväzku ich otca
vyplývajúceho zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.3.2011, ako platnému právneho úkonu.

24. Žalobcovia síce poukázali na to, že z článku IV. bod 2 Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.3.2011 vyplýva,
že akékoľvek zmeny a doplnky k nej je možné robiť len formou písomných dodatkov podpísaných
účastníkmi zmluvy, z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie, ktorý správne uzavrel, že písomnosť
označená ako Zmluva o pôžičke zo dňa 1.3.2012 obsahuje aj predĺženie lehoty splatnosti (pôžičky v
zmysle Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.3.2011) do 31.12.2012, keďže predmetnú písomnosť podpísal aj
samotný dlžník R. U. (otec žalobcov 1/ a 2/). S ohľadom na uvedené sa odvolací súd nestotožnil s
námietkou, že Zmluva zo dňa 1.3.2012 neobsahuje ustanovenie a ani z nej nevyplýva, že ide o dodatok
k zmluve o pôžičke zo dňa 1.3.2012.

25. Záver súdu prvej inštancie v odseku 23 odôvodnenia napadnutého rozsudku, že žalobcovia neuviedli
dôvod neplatnosti pristúpenia k záväzku žalobcom 3/ obsiahnutého v notárskej zápisnici a ani súd prvej
inštancie nezistil žiadny dôvod neplatnosti nebol žalobcom 3/ výslovne spochybnený, preto má odvolací
súd za to, že súd prvej inštancie v tejto časti rozhodol správne.

26. S námietkou žalobcov, že uznanie dlhu (§ 558 Občianskeho zákonníka) zo dňa 1.4.2015 je absolútne
neplatné, nakoľko žalobcom nevznikol žiaden dlh na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.3.2012 a
Zmluvy o pôžičke zo dňa 4.1.2013 sa odvolací súd nestotožnil, keď poukazuje na to, že žalobkyni 1/
vznikol dlh pristúpením k záväzku jej otca v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 10.3.2011 a to v zmysle
písomnosti označenej ako Zmluva o pôžičke zo dňa 1.3.2012, žalobcovi 2/ vznikol dlh pristúpením k
záväzku jeho otca (taktiež v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 10.3.2011) v zmysle písomnosti označenej
ako Zmluva o pôžičke zo dňa 4.1.2013 (tak ako je už konštatované vyššie) a konečne žalobcovi 3/
vznikol dlh pristúpením v zmysle písomnosti označenej ako Uznanie dlhu zo dňa 1.4.2015. Pričom
na správnom závere súdu prvej inštancie nemalo vplyv, že dlžník R. U. dlh nikdy v zmysle § 558
Občianskeho zákonníka neuznal, keďže už súd prvej inštancie správne uzavrel, že sa jedná o solidárny
záväzok, neuznanie dlhu R. U. ako jedným zo solidárnych dlžníkov, nemôže mať vplyv na platnosť
prejavu ostatných spoludlžníkov. V uvedenom odvolací súd poukazuje na znenie § 533 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého obaja dlžníci, teda pôvodný aj pristupivší sú zaviazaní spoločne a nerozdielne.
Ďalej žalobcovia poukázali na ďalší dôvod neplatnosti uznania dlhu zo dňa 1.4.2015 a to, že dlh sa stal
premlčaný dňom 11.9.2014 a teda žalobcovia by uznali premlčaný dlh, pričom o jeho premlčaní nevedeli.
Uvedené žalobcovia predostreli až v odvolacom konaní a teda súd prvej inštancie ani nemal dôvod sa
touto námietkou zaoberať. Odvolací súd považuje uvedené za novotu podľa § 366 CSP a má za to, že
neboli splnené podmienky na postup podľa § 382 CSP. K uvedenému dopĺňa, že na rozdiel od žalobcov
má za to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že splatnosť dlhu R. U., pôvodne splatného dňa
10.9.2011 bola zmenená písomnosťou označenou ako Zmluva o pôžičke zo dňa 1.3.2012 do 31.12.2012

a teda nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcov, že dlh sa stal premlčaným dňa 11.9.2014 (podľa § 101
Občianskeho zákonníka).

27. Odvolací súd má za to, že postup súdu prvej inštancie, ktorý nepripustil dokazovanie výsluchom
svedka E. L. bol správny, keď tento nebol osobne prítomný pri podpisovaní predmetnej notárskej
zápisnice. So záverom súdu prvej inštancie, že akékoľvek vyjadrenie navrhovaného svedka by nemalo
žiadny vplyv na rozhodnutie veci odvolací súd súhlasí, keďže už súd prvej inštancie správne uzavrel,
že prísľub obchodného kontraktu ani nemôže byť chápaný ako uvedenie do omylu podľa Občianskeho
zákonníka s následkom neplatnosti predmetného právneho úkonu - uznanie záväzku, resp. pristúpenie
k záväzku, keď skutočnosť či bude mať dlžník finančné prostriedky z nejakého obchodného kontraktu,
vôbec priamo nesúvisí s predmetným právnym vzťahom (dlh titulom pôžičky), má vplyv iba na
solventnosť dlžníka. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na § 49a veta prvá Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom
zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený,
tento omyl vyvolala, alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba
vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným (pozri uznesenie NS SR sp. zn.
3 Obo 40/2009). Zároveň odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 33Odo
808/2005 zo dňa 25.07.2007 „Pohnútka i keď subjekty sú k právnemu úkonu vedení určitými pohnútkami,
pohnútky zásadne nemajú právnu relevanciu, pretože v opačnom prípade by dôvera v
uskutočnený prejav bola celkom nedôveryhodná. Pohnútka môže mať právny význam iba tým, že je
zahrnutá do prejavenej vôle, že sa stala jej zložkou, zostala mimo obsahu prejavenej vôle, nemá právny
výzvam, nie je možné sa jej dovolávať“.

28. Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti v znení platnom v čase spísania notárskej zápisnice (ďalej len „Exekučný poriadok“) možno
vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. V zmysle tohto ustanovenia ide o notárske zápisnice,
ktoré obsahujú uznanie určitého právneho záväzku, ktorým môže byť uznanie peňažného dlhu, resp.
peňažného záväzku, ale aj dlhu alebo nepeňažného záväzku dlžníkom. Hoci notárska zápisnica je
procesnoprávnym inštitútom, nadväzuje tento inštitút na hmotnoprávny základ, teda na ustanovenia
občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku (§ 558 Obchodného zákonníka, §
323 ods. 1 Obchodného zákonníka) Rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného
práva a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa procesného práva, je v dvoch
náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o „jednoduchý“ písomný právny úkon, ale o písomný právny
úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme notárskej zápisnice, ktorá musí obsahovať výslovný súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu a v podstate až tento
prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon
povinnosti uvedenej v jej obsahu a z notárskej zápisnice sa stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva
rovnaké právne účinky ako vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Vykonateľnosť notárskej zápisnice
nastáva zásadne uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinností na plnenie obsiahnutej v tejto
zápisnici. Jej vykonateľnosť sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach podľa príslušných
predpisov procesného práva, t.j. skúma sa formálna a materiálna stránka vykonateľnosti.

29. Súd prvej inštancie v odseku 24 odôvodnenia napadnutého rozsudku uzavrel, že žalobcovia síce
nešpecifikovali dôvody neplatnosti v súvislosti s požiadavkou určenia, že vyhlásenie žalobcov o súhlase
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu obsiahnutého v Notárskej zápisnici, ale
keďže dospel k záveru, že uznanie dlhu, pristúpenie k záväzku nie sú neplatné, nebol daný žiadny dôvod
pre určenie neplatnosti predmetného vyhlásenia, s čím sa stotožnil aj odvolací súd, keď má za to, že
dôvod neplatnosti podľa § 49a Občianskeho zákonníka, na ktorý v odvolaní poukázali žalobcovia nie je
daný s poukazom na už uvedené v odseku 27.

30. S námietkou žalobcov, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal a v odôvodnení nevyhodnotil SMS
a mailovú komunikáciu, sa odvolací súd nestotožnil, keď je nutné poukázať na to, že hoci žalobcovia v
žalobe označili ako listinný dôkaz (pod č. 8) SMS komunikáciu s p. Burianom, túto nakoniec k žalobe
vôbec nepripojili a ani spolu s podaným odvolaním nepredložili spomínanú SMS a už vôbec nie mailovú
komunikáciu s p. Burianom.

31. Žalobcovia ďalej tvrdili, že nepoctivé konanie žalovaného potvrdzuje aj následné súdne konanie na
Okresnom súde v Skalici pod sp. zn. 3C/120/2015 o vydanie vecí (žalobcom bola spoločnosť 4him,s.r.o,
Pri kalvárii 31, Trnava, IČO: 46202650, ktorej jediným konateľom spoločnosti je práve p. Boris Burian a
žalovaným spoločnosť MPS KOVO s.r.o., Radošovce), keď predmetom žaloby bolo vydanie hnuteľnej
veci - vysokozdvižného vozíka značky Linde, rok výroby 2008, druh vozíka M, typ vozíka H 40T, výrobné
číslo H2X394WOl587, hmotnosť 5995 kg, nosnosť 4000 kg, je preukázané, že spoločnosť 4him, s.r.o.
konajúca prostredníctvom svojho konateľ p. Borisa Buriana a žalovaný spolu súčinne spolupracovali a
to už v čase prípravy a podpisu Notárskej zápisnice. Odvolací súd poukazuje na to, že uvedené tvrdenia
žalobcov neboli v preskúmavanom konaní nijakým spôsobom preukázané ani tvrdené (§ 132 a nasl.
CSP), pričom sami žalobcovia v odvolaní uviedli, že o tom, čo je predmetom konania na Okresnom súde
Skalica sa dozvedeli dňa 7.7.2017, pričom odvolací súd poukazuje na to, že v preskúmavanej veci súd
prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené na pojednávaní dňa 4.10.2017, jedná sa teda o novotu
podľa § 366 CSP, na postup podľa § 382 CSP neboli splnené podmienky podľa § 382 CSP.

32. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej
rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

33. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery.
V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných
protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov
aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo
vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené
v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

34. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

35. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd konštatuje,
že súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil rozsudok, stručne, jasne a
výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal,
akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil, čím splnil zákonné kritériá
odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd sa v rozsahu postačujúcom pre
správne rozhodnutie vo veci samej vysporiadal s námietkami žalobcu a jeho právnou argumentáciou.
Podľa odvolacieho súdu v danom prípade neobstojí ani námietka žalobcu, že napadnutý rozsudok je
nepreskúmateľný s ohľadom na už vyššie uvedené. Zo strany súdu prvej inštancie podľa odvolacieho
súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu a to k absencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia
v súlade so zákonnými požiadavkami (§ 220 ods. 2 CSP) vo vzťahu k odôvodneniu vyhovenia žalobe.
Zároveň podľa odvolacieho súdu teda nedošlo ani k znemožneniu stranám realizovať ich
procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že by došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, keď rozhodnutie okresný súd fakticky v relevantných záveroch riadne právne aj
vecne odôvodnil na strane 11 až 14.

36. Odvolací súd dáva do pozornosti, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na záver o
tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5
Cdo 165/2011 <.). Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom dôsledne dodržal postuláty vyjadrené v
čl. 2 ods. 1 CSP o zachovaní princípov právnej istoty, keď pri ochrane ohrozených a právom chránených
záujmov žalobcu naplnil legitímne očakávania, že jeho spor bude rozhodnutý v jeho prospech v súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP).

37. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobcov zamietol (v poradí prvý výrok)
rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľov,
s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok v tejto časti potvrdil, vrátane rovnako vecne
správneho výroku o náhrade trov konania (v poradí tretí výrok), odvolaním napadnutý bez uvedenia
osobitných odvolacích dôvodov.

38. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

39. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť
odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v
takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

41. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

42. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovanej
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

43. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

44. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.