Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. november 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoPr/3/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512205052
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8512205052.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom G.
XXXX/XX, A., právne zastúpený: JUDr. Dušan Remeta, advokát, so sídlom Masarykova 2, Prešov proti
žalovanému: TRUCKSPED Slovakia s.r.o., IČO: 36 470 864 so sídlom Plaveč 387 právne zastúpený:
AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., IČO: 47 237 406 so sídlom Kmeťova 26, Košice, o zaplatenie
1.324,25 eur s príslušenstvom, o odvolaní oboch strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Stará
Ľubovňa č. k. 4Cpr/1/2012-549 zo dňa 06.04.2018 takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 4Cpr/1/2012-626 zo dňa 07.02.2019 tak, že

žalovaný je povinný žalobcovi zaplatiť sumu 1.324,25 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od
01.08.2012 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu.

Štátu priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým,
že o výške všetkých trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.215,35 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 04.09.2012 do zaplatenia, a to všetko do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Priznal žalobcovi právo na náhradu
trov konania vo výške 83,54 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému povinnosti uložiť mu zaplatiť

sumu 1.324,25 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 01.08.2012 do zaplatenia a žiadal priznať
náhradu trov konania. Nárok odvodzoval od pracovného pomeru, ktorý u žalovaného trval od 07.05.2012
do 14.06.2012, počas ktorého mu vznikol nárok na mzdu a prácu za nadčas a stravné za zahraničné
pracovné cesty. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť tvrdiac, že nemá voči žalobcovi žiaden dlh.
Nepopieral žalobcom vykonávané zahraničné pracovné cesty, avšak tvrdil, že všetky náležitosti týkajúce
sa mzdy a náhrad sú vyrovnané.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 118 ods. 1, 2; § 121 ods. 1 Zákonníka
práce, a to po tom, čo prvší rozsudok zo dňa 29.02.2016, ktorým žalobu zamietol, bol uznesením
Krajského súdu v Prešove č. k. 19CoPr/9/2016-243 a 19CoPr/10/2016-243 zo dňa 09.03.2017 zrušený
v spojení s dopĺňacím rozsudkom a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie opätovnerozhodol rozsudkom. Prvoinštančný súd po doplnení dokazovania zistil, že dňa 07.05.2012 bola medzi
žalovaným ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom uzatvorená pracovná zmluva na dobu
neurčitú s dohodnutým druhom práce - vodič MKD, s pracovnou dobou 40 hodín týždenne a mzdou

393 eur + prémie určené priamym nadriadeným podľa hodnotenia kvality vykonanej práce. Skúšobná
doba bola medzi stranami sporu dohodnutá na 3 mesiace. Zo strany žalovaného došlo k ukončeniu
pracovnéhopomerusožalobcomvskúšobnejdobe,atokudňu14.06.2012.Žalobcasipodanoužalobou
uplatňoval nároky súvisiace s vykonanou prácou v pracovnom pomere od 07.05.2012 do 14.06.2012
(nesprávne uvedený rok v napadnutom rozsudku bol 2015 - pozn. odvolacieho súdu), a to sumu v

hrubom524 eur titulom mzdy za máj a jún 2012, sumu 387,45 eur titulom mzdy a mzdového zvýhodnenia
za prácu nadčas za máj a jún 2012 a sumu 1671,80 eur titulom stravného za zahraničné pracovné cesty.
Svoje nároky žalobca preukázal zoznamom odpracovaných hodín, výpisom z karty vodiča a výškou diét
za pracovné cesty.

4. Žalovaný počas konania nepopieral zahraničné pracovné cesty žalobcu vykonané počas trvania

pracovného pomeru u žalovaného, ani nároky z nich vyplývajúce. Sporným bolo to, či žalovaný vyplatil
žalobcovi tieto nároky, alebo nie. Žalobca tvrdil, že žalovaným mu bola zo sumy 2583,25 eur uhradená
iba suma 1259 eur. Zo žalobcom predloženého výpisu z účtu vyplýva, že dňa 27.6.2012 mu bola
žalovaným uhradená suma 841 eur a dňa 27.07.2012 suma 418 eur.

5. Žalovaný tvrdil, že okrem sumy 1.259 eur uhradenej žalobcovi bezhotovostným prevodom na jeho
účet, boli mu na základe príjmových pokladničných dokladov vyplatené ďalšie sumy, a to dňa 08.05.2012
suma 1.200 eur, v mesiaci máj 2012 suma 1.318,10 eur, z toho preddavok vo výške 477,10 eur a suma
841 eur určená na výplatu, výdavkovým pokladničným dokladom za mesiac jún 2012 na meno žalobcu,
podpísaný žalobcom bola vyplatená sumou 743,45 eur z toho preddavok bol vo výške 325,45 eur a suma

na výplatu bola vo výške 418 eur. Žalovaný predložil aj vyúčtovanie cestovných výdavkov za mesiac máj
2012zodňa14.06.2012namenožalobcu,zktoréhovyplývalicestovnévýdavky1035,10eur,pričomtoto
vyúčtovanie bolo podpísané žalobcom. Zo sumy 743,46 eur sumu 572,54 eur tvorili cestovné výdavky.
Žalovaný predložil aj vyúčtovanie cestovných výdavkov za mesiac jún 2012 zo dňa 14.06.2012 na meno
žalobcu, z ktorého vyplývali cestovné výdavky 572,54 eur, pričom toto vyúčtovanie bolo podpísané

žalobcom. Žalobca napriek znaleckému dokazovaniu popieral pravosť podpisov na vyúčtovaniach
cestovnýchvýdavkovspoukazomnanezrovnalostivúčtovníctvestvrdeniamižalovaného.Zúčtovníctva
žalovanéhonevyplývajúhotovostnéplatby,ktorémalibyťrealizovanévprospechžalobcu,čopreukazuje
neuhradenie jeho mzdových nárokov.

6. K pokladničnému dokladu znejúcemu na sumu 1.200 eur, ktorý vypĺňal svedok T. Z. žalobca tvrdil,
že bola tam pôvodne uvedená suma 200 eur, nie suma 1.200 eur a bola určená na diaľničné poplatky,
mýto, t.j. výdavky na pracovnej ceste.

7. Súd prvej inštancie vyslovil svoj nesúhlas s tvrdením strany žalovaného, že skúmaním jeho

účtovníctva nie je možné získať informáciu, či reálne došlo k úhrade alebo nie v prospech žalobcu majúc
za to, že účtovníctvo má poskytovať pravdivý a verný obraz o všetkých reálnych účtovaných prípadoch
účtovnej jednotky, t.j. obchodnej spoločnosti žalovaného.

8. Prvoinštančný súd z odborného stanoviska č. XX/XXXX zo dňa 20.12.2017, vypracovaného L.. H. C.,

I.-A., XX. D. XXX/X, Z. H. zistil, že žalobca na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy mal so žalovaným
dohodnutú hrubú mzdu vo výške 393 eur. Tento pracovný pomer bol ukončený v skúšobnej dobe
dňa 14.06.2012. Za uvedenú dobu zamestnanec odpracoval v mesiaci máj 229,5 hodín a v mesiaci
jún 127 hodín vrátane 2 dní dovolenky. V tomto odpracovanom čase je zahrnutá aj práca nadčas vo
výške 85,5 hodín za máj 2012 a 47 hodín za jún 2012. Zúčtovanie miezd v mesiacoch máj a jún 2012

podľa predložených výplatných listov, tiež predložených mesačných výkazov poistného a príspevkov
na sociálne a zdravotné poistenie však nezohľadňuje prácu nadčas zamestnanca. Ďalej v odbornom
stanovisku sa uvádza, že žalobcovi, ktorý vykonával počas trvania pracovného pomeru len prácu v
zahraničí vznikol nárok na cestové náhrady vo výške 1.070,20 eur za mesiac máj 2012 a 601,60 eur
za mesiac jún 2012. Podľa predložených účtovných kníh a to účtovný denník máj - jún, obrat účtu 331

boli vyplatené žalobcovi sumy 841 eur na bankový účet dňa 26.06.2012 a 418 eur na bankový účet
dňa 26.07.2012. Ďalej mu mali byť poskytnuté zálohy v hotovosti 14.06.2012 dokladom pod č. S. vo
výške 477,10 eur a S. vo výške 325,45 eur. Suma zálohy vo výške 1.200 eur, ktorá mala byť vyplatená
dokladom S. zo dňa 08.05.2012 v účtovnej knihe na tomto mieste nefiguruje. Ďalej z odbornéhostanoviska vyplýva, že predložené výdavkové pokladničné doklady sú vypísané ručne, chýbajú v nich
poradové čísla, sú veľmi jednoducho zmanipulovateľné, porovnaním predložených pokladničných kníh
je zistiteľné, že boli predložené v rôznom čase, rôzne verzie, ktoré sa líšia v mnohých ohľadoch. Je to

spôsobené nesprávnym vedením účtovníctva. V pokladničnej knihe v prvej verzii je v poradí posledný
doklad s číslom S zo dňa 20.12.2012. Ďalej L.. C. uvádzala, že bola predložená aj iná pokladničná
kniha zaevidovaná do dôkazových materiálov 25.01.2016, v ktorej existujú pokladničné doklady s číslom
XXXX zo dňa 07.09.2012 na sumu 394,35 eur vklad na účet a pokladničný doklad s číslom XXXX. zo
dňa 24.10.2012 na sumu 50 eur poskytnutý preddavok, čo svedčí o tom, že tieto doklady boli zmenené

neskôr. V stanovisku sa tiež uvádza, že pokladňa, účtovný stav č. účtu XXXXXX vykazuje zostatok vo
výške 7.371,23 eur, tento zostatok však nesúhlasí so stavom pokladne vykázaným v súvahe, ktorej je
predložených tiež niekoľko verzií, čiže mala zato, že posledná podaná súvaha k 31.12.2012, ktorá bola
predložená na Daňový úrad Z. H. dňa 11.10.2017 je upravovaná, zrejme účelovo, ale ani v tejto Súvahe
nesúhlasí zostatok účtu č. 211-pokladňa vo výške 7.016 eur so stavom zostatku 7.371,23 eur. Bola k
dispozícií aj ďalšia verzia pokladničnej knihy za rok 2012 a obrat účtu č. XXXXXX pokladničná kniha

z Knihy analytickej evidencie od 01.01.2012 do 31.12.2012, kde už tieto doklady č. V-XXXX, V-XXXX
a V-XXXX figurujú, no majú dátumy 08.05.2012 a 14.06.2012, čo nie je evidentne v číselnom rade, v
akom sa vystavovali doklady tohto roka, lebo je tam doklad č. V-XXX zo dňa 20.12.2012 evidovaný v
prvej predloženej verzii pokladničnej knihy zo dňa 25.01.2016. Z odborného posudku tiež vyplýva, že
zostatok pokladne v tomto doklade Knihy analytickej evidencie od 01.01.2012 do 31.01.2012 vykazuje

sumu 5.368,68 eur, čo nesúhlasí s predloženými poslednými aktuálnymi výkazmi na Daňový úrad Z.
H. dňa 11.10.2017, kde je zostatok pokladne 7.016 eur. Tiež bolo konštatované, že ani počiatočný stav
pokladne účet č. XXX vykázaný v Knihe analytickej evidencie od 01.01.2012 do 31.12.2012 vo výške
3.307,60 eur nesúhlasí so sumou 2.952 eur netto minulé účtovné obdobie zo Súvahy predloženej
na Daňový úrad 11.10.2017. V ďalšej verzii situácie, ako boli zúčtované doklady V-XXXX a V-XXXX

účtovný denník máj - jún 2012, syntetický účet 331 zamestnanci, chýba doklad V-XXXX na sumu 1.200
eur, ako záloha pre žalobcu. Aj pri ďalších dokumentoch na sumy 477,10 eur a 325,45 eur, hoci sú
v tejto knihe zaevidované, chýba účtovný protizápis. Čiže tieto zápisy sú buď dodatočne doložené,
alebo len nesprávne zaúčtované, nehovoriac o tom, že poskytované zálohy zamestnancom sa účtujú
na účet 335 účtovnej osnove. L.. C. v odbornom posudku konštatuje, že má zato, že nejde iba o

obyčajnú účtovnú chybu alebo nepozornosť účtovníčky, nakoľko iné zálohy boli zaúčtované správne, a
preto je dôvodné predpokladať, že pri opravovaní a dopĺňaní skutočnosti v účtovníctve došlo práve pri
týchto dvoch dokladoch ku nevyplneniu údajov, lebo na súvzťažnom účtu sa zápisy týchto účtovných
prípadov nenachádzajú. K dokladu Súvaha za obdobie od 01.05.2012 do 30.06.2012, kde je na riadku
056 Peniaze (účet 211, 213) hodnota mínus 5.950,76 eur, avšak stav pokladne nemôže vykazovať

mínusový zostatok uviedla, že to svedčí tiež o fakte, že pokladničná kniha nebola vedená pravdivo podľa
reálnych prípadov. Z uvedeného vyvodila, že žalovaný účelovo opravil svoje účtovné doklady, otvoril
uzavreté účtovné knihy - Knihu analytickej evidencie, účtovný denník a tiež pokladničnú knihu, vstúpil v
rozporesozákonomoúčtovníctvedotýchtouzavretýchavalnýmzhromaždenímschválenýchúčtovných
dokumentov a predložil v termíne 11.10.2017 novú Súvahu a Výkaz ziskov a strát k 31.12.2012, čo

právne predpisy neumožňujú. Ďalej sa v odbornom posudku konštatuje, že žalovaný pri opravovaní
svojich výkazov za rok 2012 a zrejme dodatočnom vložení dokladov V-XXXX, V-XXXX a V-XXXX
pozabudol, že čiastky 1.200 eur, 477,54 eur a 325,45 eur, ktoré údajne vyplatil žalobcovi sa mali
premietnuť aj vo výkaze ziskov a strát na riadku č. XX Služby, kde sa účtujú cestovné náhrady. Nikde v
predloženom účtovníctve ani v jednej verzii v skupine nákladov účtov 51 však tieto sumy vyplatené ako

cestovné náklady nefigurujú. Z uvedeného teda vyplýva záver, že žalobcovi tieto finančné prostriedky
reálne neboli vyplatené.

9. Tak na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu je
dôvodnývpriznanejvýške.Predmetomnárokusúnárokyztitulumzdyzamájajún2012atonevyplatené

zálohy vo výške 477,10 eur, ďalej vo výške 387,45 eur a tiež cestovné náhrady za zahraničné pracovné
cesty v sume 1.671,80 eur (za máj 1.070,20 a za jún 601,60 eur) čo činí spolu sumu 2.474,35 eur.
Z tejto sumy bola preukázateľne uhradená žalobcovi suma 841 eur a suma 418 eur, čiže vyplatená
bola žalobcovi suma 1.259 eur, čo nie je sporné a čo vyplýva aj z predložených účtovných kníh. Ostáva
neuhradených 1.215,35 eur. Medzi stranami sporu nebol sporný rozsah prác vykonaných žalobcom,

ani mzdové nároky žalobcu za vykonanú prácu a ich výška, sporným bola skutočnosť, či boli žalobcovi
alebo neboli uhradené. Z predložených účtovných dokladov a odborného posudku L. H. C. č. XX/XXXX
zo dňa 20.12.2017 bolo zistené, že žalobcovi nebola vyplatená suma 1.215,35 eur, a to zálohy 477,10
eur, 325,45 eur a 1.671,80 eur z titulu cestovných náhrad, nakoľko tak, ako to uvádza odborný posudok,tieto sumy neboli žalovaným v spornom období v účtovníctve zúčtované. V tomto rozsahu súd žalobe
vyhovel, poukazujúc na predložené listinné dôkazy.

10. V prevyšujúcej časti požadovaného úroku z omeškania a v časti sumy 108,90 eur súd žalobu
zamietol, lebo žalobca si uplatňoval náhradu mzdy v hrubom, pritom súd vychádzal z účtovných
dokladov a tiež údajov na jednotlivých faktúrach (pozn. odvolacieho súdu: správne má byť výdavkových
pokladničných dokladov) (č. l. 66, 70) a z konkrétnych súm tam uvedených ako zálohy vo výške 477,10
eur a 325,45 eur, spolu 802,55 eur a nie uplatňovaných 911,45 eur. Uvedené sumy sú uvádzané aj v

odbornom posudku.

11. Prvoinštančný súd námietky žalovaného týkajúce sa odborného posúdenia považoval za účelové a
odborný posudok vypracovaný L. H. C. za dostačujúci na uvedené závery vyplývajúce z neho.

12. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 a § 262 CSP. Žalovaná suma bola 1324,25 eur s

príslušenstvom, úspešný bol žalobca v sume 1.215,35 eur s príslušenstvom, t.j. v 91,77 % a žalovaný
bol úspešný v 8,23 %, čistý úspech žalobcu tak je 83,54 %. Súd teda žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania v uvedenom rozsahu 83,54 %.

13. Proti uvedenému rozsudku, a to čo do výroku II., ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol

a III. o trovách konania, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365
ods. 1 psím. f) a h) CSP. S poukazom na § 151 a § 186 ods. 2 CSP uviedol, že žalovaný nesporil
základ ani výšku uplatňovaného nároku. Podanou žalobou si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy
1.324,25 eur, predstavujúci mzdové nároky vo výške 2.583,25 eur, pozostávajúce zo sumy 524 eur,
titulom mzdy za máj (336,86 eur) a jún (187,14 eur) 2012, zo sumy 387,45 eur titulom mzdy a mzdového

zvýhodnenia za nadčasovú prácu za máj a jún 2012 a zo sumy 1.671,80 eur, po odpočítaní platieb
žalovaného žalobcovi z toho titulu vo výške 1.259 eur (suma 841 eur zo dňa 27.06.2012 a suma 418
eur zo dňa 27.07.2012). O správnosti výšky mzdových nárokov vypočítaných žalobcom svedčí aj postup
žalovaného, ktorý si vzájomným návrhom uplatnil nárok na zaplatenie sumy vo výške 678,30 eur titulom
preplatku. Táto suma bola vypočítaná žalobcom tak, že od ním tvrdených platieb (1.200 eur + 477,10

eur + 325,45 eur + 841 eur) odpočítal mzdové nároky žalobcu vo výške 2.583,25 eur. Aj v odbornom
stanovisku č. XX/XXXX zo dňa 20.12.2017 vypracovaného L. C. sa uvádza, že žalovaným zúčtovaná
mzda nezohľadňuje prácu nadčas, následne je potvrdená výška cestovných náhrad žalobcu 1.070,20
eur za mesiac máj 2012 a 601,60 eur za mesiac jún 2012 (spolu 1.671,80 eur), ktorú ustálil aj žalobca.
Ani samotný výpočet mzdových nárokov žalobcu podľa konštatovania súdu neobstojí. Navrhol preto

rozsudok v napadnutej zamietavej časti zmeniť tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prisúdi mu
právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

14. Proti uvedenému rozsudku, a to proti výroku I., ktorým bolo žalovanému uložené zaplatiť žalobcovi
sumu 1.215,35 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 04.09.2012 do zaplatenia a proti výroku III.

o trovách konania, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, a to z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Tvrdil, že predloženými dôkazmi preukázal úhrady všetkých záväzkov
voči žalobcovi. K pokladničným dokladom uviedol, že aj znalec A. L. B. v znaleckom posudku XX/XXXX
uznal podpis žalobcu za vysoko pravdepodobne pravý. Prvoinštančný súd sa s uvedeným v rozsudku
nevysporiadal. S poukazom na nálezy Ústavného súdu SR namietal nedostatočné odôvodnenie

napadnutého rozsudku. K príjmovému pokladničnému dokladu z 08.05.2012 na sumu 1.200 eur uviedol,
že on predložil jeho originál a znalec zistil, že ho podpísal s vysokou pravdepodobnosťou žalobca.
Žalobca tvrdil, že pôvodne na ňom bola uvedená suma 200 eur. K uvedenej skutočnosti bol vypočutý
svedok T. Z., ktorý tvrdil, že na základe neho bola žalobcovi vyplatená suma 1.200 eur. Nebolo však
preukázané, aby išlo o zálohu na úhradu diaľničných známok a iných poplatkov. Túto skutočnosť

žalobca nepreukázal. Žalobca predložil iba fotokópiu uvedeného príjmového pokladničného dokladu,
pričom mu žalovaný predložil aj jeho originál. V ďalšom poukázal na svoje právo podať Dodatočné
daňové priznanie a k nej prislúchajúcu mimoriadnu účtovnú uzávierku, pritom prvoinštančný súd v
rozsudku nešpecifikoval, ktorým úkonom mal byť daný nesúlad s konkrétnymi právnymi predpismi. V
tejto časti je rozsudok zjavne nepreskúmateľný. Nebol rešpektovaný názor žalovaného, že Odborné

stanovisko L.. H. C. nepostačuje a na posúdenie skutkových zistení sú potrebné vedecké poznatky
znalca z odboru účtovníctva a daňovníctva. Ani uvedené súd neodôvodnil, a to z akého dôvodu
považoval postup ohľadom podania Dodatočného daňového priznania za nesprávny. Došlo tým k
naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 psím. b) CSP. V tejto súvislosti poukázal naznenie konkrétnych § z. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok), ako aj ust. z. č. 431/2002
Z.z. o účtovníctve. Preto považoval Odborné stanovisko č. XX/XXXX, vypracované L.. H. C. za
nedostatočné. Podľa žalovaného jediným relevantným stavom účtovníctva je ten, ktorý bol založený

podaním Dodatočného daňového priznania. Vyslovil presvedčenie, že osvedčením podpisu žalobcu na
dokumentoch sa preukázala jednoznačne ich pravosť, autentičnosť a hodnovernosť. Preto písomnosť,
v ktorej je uvedené, kto poskytol peňažné prostriedky, komu, v akej výške, kedy, za akým účelom, s
podpismi osobyposkytovateľa a príjemcu, musí byť vyhodnotený ako dôkaz preukazujúci reálne plnenie.
K uvedenému poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/66/2016 zo dňa 08.11.2017. Skutočnosť,

že žalovaný mal nedostatky v účtovníctve svedčia len o nesprávne vedenom účtovníctve. Jediným
správnym záverom je konštatovanie uskutočnenia plnenia zo strany žalovaného voči žalobcovi na
základe žalovaným doručených dokumentov pri konštatácii nesúladu vedenia účtovníctva do podania
Dodatočného daňového priznania. Žalovaný nevie logicky vysvetliť, prečo by žalobca podpisoval 5
dokumentov preukazujúcich prijatie peňažných prostriedkov jeho osobou, ak by tieto neprijal. Podľa
neho ide o účelové tvrdenie, ktorý sa taktikou poukazovania na nedostatky účtovníctva snaží domôcť

finančných prostriedkov. Navrhol zmeniť rozsudok vo výroku I. tak, že žalobu v tejto časti zamietne a
priznážalovanémuvočižalobcovinároknanáhradutrovkonaniavplnomrozsahu,alternatívnerozsudok
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril tak, že nesúhlasí s výškou priznaného nároku, ani s výškou

priznanej náhrady trov konania. Podľa žalovaného všetky plnenia boli žalobcovi uhradené, čo vyplýva
z dôkazov predložených originálov dokumentov z jeho strany. Znaleckým dokazovaním A.. L. B. boli
tvrdenia žalobcu, že podpisy na skúmaných dokumentoch sú sfalšované a plnenia mu neboli reálne
vyplatené vyvrátené. S uvedeným sa súd vôbec nevysporiadal. Navrhol žalobu zamietnuť a priznať mu
náhradu trov konania, prípadne rozsudok zrušiť.

16. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca tak, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Už v
zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Prešove bolo uvedené, že iba na záveroch znaleckého posudku
A.. L. B. k pravosti podpisov nie je možné vzhľadom na protichodné tvrdenia postaviť záver, že sumy
boli vyplatené. Poukázal na Odborné stanovisko č. XX/XXXX, vypracované L.. H. C. so záverom, že

žalobcovi neboli reálne sumy vyplatené. Zdôraznil, že PPD zo dňa 08.05.2012, znejúci na sumu 1.200
eur, v účtovníctve žalovaného vôbec nebol zaúčtovaný. Jednotka pred sumou 200 eur bola dodatočne
dopísaná. Žalobca nemal originál uvedenej listiny, iba si urobil foto mobilom, z čoho fotku následne
predložil súdu. K poukazu na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Sžf/66/2016 uviedol, že toto pojednáva iné
okolnosti a iný prípad. Tiež uviedol, že je nelogické, aby mu žalovaný v deň skončenia pracovného

pomeru, kedy ešte nemohol mať všetky údaje a vstupy pre vyúčtovanie cestovných náhrad, vyplatil ním
tvrdené sumy v hotovosti, lebo následne mu na jeho bankový účet uhradil dňa 27.06.2012 sumu 841
eur a dňa 27.07.2012 sumu 418 eur.

17. V ďalšom podaní žalobcu, označenom ako odvolacia replika zo dňa 06.08.2018, tento zotrval na

svojich doterajších vyjadreniach a opätovne uviedol, že žalovaný nesporil výšku uplatňovaného nároku
a navrhol rozhodnúť podľa jeho predchádzajúcich návrhov.

18. K duplike žalobcu žalovaný opätovne zotrval na svojich tvrdeniach s návrhom na zamietnutie
žaloby v celom rozsahu, s požiadavkou priznania mu náhrady trov konania, alternatívne navrhol zrušiť

rozhodnutie a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. Žalobca v odvolacej duplike zo dňa 25.09.2018 navrhol zmeniť rozsudok v ním napadnutej časti a
vyhovieť žalobe v plnom rozsahu a priznať mu trovy konania v rozsahu 100 %, s poukazom na to, že
žalovaný nezúčtoval vo svojom účtovníctve tie doklady, ktorými preukazuje údajné splnenie mzdových

a súvisiacich záväzkov voči žalobcovi úhradou hotovosti. V ďalšom zotrval na rovnakých záveroch ako
v predchádzajúcich podaniach a opätovne poprel tvrdenie, že od žalovaného dostal peňažné sumy v
hotovosti.

20. Žalovaný k duplike žalobcu zo dňa 25.09.2018 sa už nevyjadril.

21. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 CSP., vecprejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 24.10.2019 a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, no odvolanie žalovaného dôvodné nie je.

22. Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Mzda je
peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom
zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné
náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na

doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových
podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti
zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam, náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada
podľa § 83a ods. 4 a iné plnenie poskytované zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto
zákona, osobitných predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy.
Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po

zdanení (§ 118 ods. 1, 2 Zákonníka práce).

23. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie

nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd
oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Odvolací súd v odvolacom konaní
posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym
posúdením, a to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení

rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní ( viď rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

24. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu

dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na
vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec
správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite aj odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie čo do záverov o
nepreukázaní tvrdení, že na základe Príjmových pokladničných dokladov zo dňa 08.05.2012 a zo dňa

14.06.202 boli žalovaným žalobcovi vyplatené mzdové nároky uplatňované v tomto konaní a v zmysle
ust. § 387 ods. 2 CSP naň poukazuje.

25. Keďže žalobca v odvolaní namieta aj nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
právanazistenýstav,dochádzaknejvtedy,aksúdnepoužilsprávny,t.j.náležitýprávnypredpisalebo,ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

26. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie iba nesprávne matematicky v odôvodnení svojho
rozsudku v bode 41 vyčíslil sumu, ktorú bolo treba žalobcovi priznať. Žalobcom uplatňované nároky
pozostávajú zo sumy 524 eur titulom mzdy za mesiac máj a jún (336,86 eur + 187,14 eur) za rok
2012, zo sumy 387,45 eur titulom mzdy a mzdového zvýhodnenia za nadčasovú prácu za máj a jún
2012 zo sumy 1.671,80 eur. Z vykonaného dokazovania, a to najmä z Odborného stanoviska č. XX/

XXXX zo dňa 20.12.2017 vypracovaného L.. H. C., I.-A., XX. D. XXX/X, Z. H., je možné jednoznačne
uzavrieť, že žalobcovi žalovaný vyplatil sumu 1.259 eur, a to dňa 27.06.2012 sumu 841 eur a dňa
27.07.2012 sumu 418 eur, ktoré boli žalobcovi žalovaným poskytnuté na jeho účet a ktoré platby
sú zaevidované aj v účtovníctve žalovaného. Žalobcovi tak bola priznaná suma 1.324,25 eur (nárok
mal na 2.583,25 eur a bola mu vyplatená suma 1.259 eur). Je potrebné skonštatovať, že zo sumy

2.583,25 eur žalovaný vychádzal aj pri výpočte ním tvrdeného preplatku u žalobcu, keď uplatnil svoj
nárok protižalobou (vylúčenou na samostatné konanie), bolo preto správne rešpektovať túto sumu v
predmetnom konaní. Tak, ako správne uvádza aj súd prvej inštancie, nárok žalobcu na jeho mzdové
nárokyžalovanýčodovýškynerozporoval.Rozpornýmboloto,žežalovanýtvrdilúhraduuvedenejsumy,čo žalobca popieral. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné vziať do úvahy tvrdenie žalovaného,
že príjmovými pokladničnými dokladmi zo dňa 08.05.2012 a 14.06.2012 označenými č. V-XXXX, V-
XXXX a V-XXXX by boli žalobcovi vyplatené sumy vo výškach 1.200 eur + 477,54 eur + 325,45 eur, teda

spolu 2.002,99 eur. Ani skutočnosť, že žalovaný mal uvedené doklady podpísať, pričom jeho podpis
mal byť s najväčšou pravdepodobnosťou znalcom A. B. označený za pravý, za situácie, keď uvedené
doklady a sumy na nich špecifikované sa nenachádzajú v účtovníctve žalovaného tak, ako to zistila L..
H. C. pri vypracovaní Odborného stanoviska č. XX/XXXX zo dňa 20.12.2017, nemôžu požívať právnu
ochranu. Ak sa totiž narába s finančnými prostriedkami, ktoré by mali byť prostriedkami žalovaného,

muselo by ísť o finančné prostriedky, ktoré by boli riadne zaevidované v účtovníctve žalovaného. Ak tak
nie je, je možné mať pochybnosti, či tieto finančné prostriedky vôbec patrili žalovanému a či nešlo o
finančné prostriedky, s ktorými žalovaný nekalo manipuloval, keďže ich evidenciu v účtovníctve riadne
nezaznamenal. K uvedenému odvolací súd ešte poukazuje na to, že výpoveď svedka Z. nepovažuje za
dôveryhodnú, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynuli pochybnosti o možnej jeho manipulácii s
príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 08.05.2012, keď mal byť tento pôvodne vystavený na sumu

200 eur a následne bola dopísaná jednotka, čo dávalo sumu 1.200 eur. Najpodstatnejším však pre
hodnotenie všetkých dôkazov je tá skutočnosť, že tvrdené príjmové pokladničné doklady, ktorými mali
byť žalobcovi žalovaným vyplatené určité sumy, nie sú riadne zaevidované v účtovníctve žalovaného.
Ani ich prípadné dodatočné zaúčtovávanie, ktoré vykazuje znaky nesúladu či už čísiel, dátumov, alebo
súm, zistených v Odbornom stanovisku L.. C., nemôžu na veci nič zmeniť.

27. Vzhľadom na kontradiktórnosť konania, a to že sporným bolo iba tvrdenie žalovaného, že všetky
nároky žalobcovi uhradil, odvolací súd vzal za základ svojho výpočtu žalobcom vyčíslené sumy nároku,
uplatneného žalobou. K vyčísleným sumám žalovaný neuvádzal svoje výhrady, ani ich nenamietal.
Keďže aj odvolací súd mal za to, že žalované sumy neboli žalovaným žalobcovi vyplatené, bolo správne

žalobcovi priznať celú ním žiadanú sumu.

28. K odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd ešte dodáva, že jeho obrana, že žalobca
nepreukázal, na aké konkrétne účely (diaľničná známka, parkovanie, umytie kamiónu) boli finančné
prostriedky vo výške 200 eur vyúčtované žalobcom použité, je v predmetnom konaní irelevantné.

Žalovaný totiž v konaní nepreukázal, aby tieto finančné prostriedky mali byť žalobcovi poukázané na
úhradu jeho mzdových nárokov v súvislosti s jeho pracovným pomerom. V prejednávanom prípade
dôkazné bremeno v tomto smere bolo na žalovanom. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že ani výdavok
uvedených 200 eur (podľa príjmového dokladu) nebol v účtovníctve žalovaného riadne zaúčtovaný,
preto žalovaný je v dôkaznej núdzi v súvislosti s uvedeným. Na veci nemôže zmeniť nič ani nesúhlas

žalovaného s kritickým hodnotením jeho účtovníctva súdom prvej inštancie týkajúcim sa Dodatočného
daňového priznania. S poukazom na závery Odborného stanoviska L. C. prvoinštančný súd sa zaoberal
zistením, či príjmové pokladničné doklady, na ktoré sa žalovaný odvoláva a ktorými mali byť nároky
žalobcu uspokojené, sa v jeho evidencii nenachádzajú. Žiaden subjekt nemôže nakladať s finančnými
prostriedkami, ktoré nie sú riadne uvedené v jeho účtovníctve. Smerodajným boli pre rozhodnutie v

tejto veci v účtovníctve žalovaného zaevidované peniaze. Tzv. „čierne“ peniaze nemôžu požívať právnu
ochranu. Ak v odvolacom konaní žalovaný navrhoval na posúdenie uvedeného nariadiť znalca z odboru
účtovníctva a daňovníctva, ide o novoty v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP, ktoré nie je možné
v odvolacom konaní už použiť. Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa
06.03.2018 vyplýva, že návrhy na dokazovanie zo strany strán sporu už neboli, preto súd prvej inštancie

vyhlásil dokazovanie za skončené. Po uvedenom už nie je možné navrhovať ďalšie dôkazy. Ak teda
žalovaný mal v úmysle navrhnúť znalecké dokazovanie vo veci, mohol a mal tak urobiť pred vyhlásením
uznesenia súdu prvej inštancie skončení dokazovania. Ak tak učinil až po uvedenom rozhodnutí a až v
odvolacom konaní, nie je možné na to prihliadať.

29. Súd prvej inštancie z neznámych dôvodov priznal k istine žalobcovi úrok až od 04.09.2012 napriek
tomu, že žalobca v žalobe žiadal priznať úrok od 01.08.2012. Súd prvej inštancie k priznanému úroku
vo svojom odôvodnení rozsudku neuviedol žiaden dôvod, preto nie je možné oprávnenosť a prípadnú
správnosť, resp. nesprávnosť odvolacím súdom posúdiť.

30. Odvolací súd má za to, že zamestnávateľ ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením
voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Ustanovenie §1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva
do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i

to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady
mzdy. Pokiaľ tieto závery dopadajú na prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného
pomeru, o to viac sa vzťahujú na prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec
alebo v správnej výške (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 460/2017
zo 4. júla 2017)

31. K priznanej istine bol preto odvolacím súdom priznaný aj úrok z omeškania odo dňa 01.08.2012.
Keďže medzi stranami sporu bola dohoda o splatnosti mzdy mesačne pozadu do 30. dňa v mesiaci
a keďže došlo k ukončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovaného dňa 14.06.2012, najneskôr
do 30.07.2012 mal žalovaný vyporiadať všetky mzdové nároky žalobcu. Keďže tak neurobil, dňom
01.08.2012 sa dostal do omeškania. Preto krajský súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške

9 % ročne od 01.08.2012 tak, ako to požadoval. Odvolací súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
priznané sumy s príslušenstvom v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku v zmysle § 232 ods. 2 CSP.

32. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 CSP, a to čo sa týka
trov pred súdom prvej inštancie a s poukazom na § 396 ods. 1, 2 CSP. Vzhľadom na to, že odvolací súd

zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že jeho žalobe v plnom rozsahu vyhovel, priznal žalobcovi ako
úspešnej strane sporu aj vo vzťahu ku konaniu pred súdom prvej inštancie plnú náhradu trov konania
voči v spore neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. Obdobne bol aj štátu voči neúspešnému
žalovanému priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

33. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému
žalobcovibolapriznanávočineúspešnémužalovanémuplnánáhradatrovodvolaciehokonania.Ovýške
všetkých trov konania s poukazom na § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).