Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7CoPr/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112231774
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4112231774.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň

JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobkyne: W.. S. A., W.., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A. 4, N., proti žalovanému: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, so sídlom
Trieda A. Hlinku 1, Nitra, IČO: 00157716, zastúpenému Mgr. Michalom Zemanom, advokátom so sídlom
Medená 18, Bratislava, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a zaplatenie nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 12Cpr/4/2012-346 zo dňa 28. septembra
2015 v spojení s opravným uznesením 12Cpr/4/2012-393 zo dňa 10. novembra 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že

viacnásobné zmeny pracovnej zmluvy z doby neurčitej na dobu určitú, prideľovanie práce, žalovaným
vytvorené pracovné podmienky pre ňu, nerovnaké zaobchádzanie s ňou pri kontrole dochádzky, jej
odmeňovanie, nevytvorenie rovnakých podmienok pre jej ďalší vedecký rast v porovnaní s obdobnými
zamestnancami žalovaného boli počas trvania pracovného pomeru medzi účastníkmi v období od
01.01.2000 až do 23.09.2010 v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Zároveň sa domáhala
zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 250.000 eur. Svoj návrh odôvodnila tým, že žalovaný jej zmenil
pracovnú zmluvu z doby neurčitej na dobu určitú, pričom sa sťažovala na postup vedúceho katedry,

ktorý prekročil svoje právomoci, porušil jej práva a diskriminoval jej osobu, najmä v tom, že si musela ako
jediná zamestnankyňa zaviesť zošit a evidovať si dochádzku a pracovnú náplň, od 01.07.2010 musela
nastúpiť ako administratívny pracovník s miestom výkonu práce v podateľni, kde nemala pridelenú
žiadnu prácu. Zároveň s odkazom na ustanovenie § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“) súd rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Rozhodnutie vo veci
samej oprel o ustanovenia § 1, § 2 ods. 1, § 2a ods. 1, § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1,2,3, § 11
ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred

diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) ako aj o ustanovenia
§ 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka.

Súd po vykonaní rozsiahleho dokazovania urobil záver o neopodstatnenosti podanej žaloby.
Konštatoval, že medzi účastníkmi exitoval pracovnoprávny vzťah na dobu neurčitú založený Pracovnou
zmluvou zo dňa 15.02.1991 s dohodnutým druhom práce - vysokoškolský učiteľ. Táto pracovná zmluva
bola niekoľkokrát menená. Dňa 24.11.1999 došlo k zmene spočívajúcej v dohode, že žalobkyňa bude

vykonávať funkciu vysokoškolský učiteľ na katedre geografie od 01.01.1999, na katedre politológie
a EŠ, dohodnutý obsah pracovnej zmluvy sa mení od 01.01.2000 a pracovná zmluva sa menila z
dôvodov predĺženia doby trvania pracovného pomeru, pričom zmena platila na dobu od 01.01.2000 do
31.12.2004. Následne boli vykonané ďalšie zmeny pracovnej zmluvy a napokon dňa 29.06.2010 bolauzatvorená dohoda o zmene pracovnej zmluvy na dobu určitú do 30.9.2010 s miestom výkonu práce na
FF UKF Nitra - dekanát, technické oddelenie. Žalobkyňa pôsobila ako vysokoškolský učiteľ na katedre
politológie a európskych štúdií FF UKF v Nitre do 31.12.2009 a na dobu od 01.01.2010 do 30.06.2010 a

bola preradená na katedru etnológie a etnomuzikológie FF UKF v Nitre. Pracovný pomer bol ukončený
dohodou účastníkov o skončení podľa § 60 Zákonníka práce dňa 23.09.2010 bez uvedenia dôvodu. Dňa
01.07.2009 podala žalobkyňa sťažnosť, ktorú prešetrila dňa 14.07.2009 komisia menovaná rektorom
univerzity. Komisia v zápisnici z prešetrenia sťažnosti konštatovala, že sťažnosť sa v skutočnosti týka
žalobkyne a F.. Žalobkyňa namietala prešetrenie vybavenie jej námietok s tým, že jej vedúci katedry doc.

F. uložil upozornenia pre porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 21.04.2008, 23.04.2008, 24.04.2008 a
15.05.2009, pričom jej odmietol podpísať cestovný príkaz na účasť na konferenciách dňa 17.10.2008
v Banskej Bystrici a dňa 27.10.2008 v Bratislave; cestovné príkazy jej následne podpísali prodekan
a dekanka. Po prešetrení sťažnosti nasledovala realizácia opatrení a dňa 14.07.2009 bol vykonaný
pohovor s doc. F. vo veci upozornenia na dodržiavanie všeobecných záväzných právnych predpisov a
vnútorných predpisov UKF v Nitre ako aj upozornenie o nediskriminovaní podriadených zamestnancov.

So žalobkyňou bol vykonaný pohovor dňa 17.07.2009 vo veci dodržiavania všeobecne záväzných
právnych predpisov a vnútorných predpisov zamestnávateľa a rešpektovanie pokynov bezprostredne
nadriadeného zamestnanca.

V januári 2008 jej vedúci katedry oznámil, že došlo k zmene vo výučbe na externej forme štúdia

a výučbu politickej geografie prebral dňa 26.01.2008 doc. K.. Žalobkyňa tvrdila, že na pracovisku
bola diskriminovaná a bola porušovaná zásada rovnakého zaobchádzania, čo preukazovala zmenou
pracovnej zmluvy z doby neurčitej na dobu určitú, na zavedenie zošita, evidenciu dochádzky a pracovnej
náplne ako aj na to, že jej nebolo umožňované zúčastňovať sa konferencií a vedeckých podujatí, že
jej bola odoberaná výučba a napokon bola preradená do podateľne bez prideľovania práce, pričom

diskriminácia jej osoby trvala v období od 01.01.2000 do 23.09.2010. Žalovaný tvrdil, že zásadu
rovnakého zaobchádzania neporušil a vzniesol námietku premlčania. Súd preto skúmal, či nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podlieha premlčaniu a v kladnom prípade či k podaniu žaloby
došlo vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Urobil záver o tom, že nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch premlčaniu podlieha vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe a poukázal na

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach sp. zn. 3Cdo 110/2011 zo dňa
13.10.2011 a 5Cdo 265/2009 zo dňa 17.02.2011. Podľa týchto rozhodnutí dovolacieho súdu sa dané
právo premlčuje, aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv (podobne ako v
prípade bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 17

ods.2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmociaozmene
niektorých zákonov). Práve obsah nároku, nie predmet jeho ochrany, je rozhodujúci pre posúdenie, či
sa uplatní právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka
na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané
žiadne právne účinky. Súd konštatoval, že premlčaním sa rozumie uplynutie času, v dôsledku ktorého

nárok možno odvrátiť námietkou premlčania, ktorá má za následok to, že premlčané právo nemožno
súdnym rozhodnutím priznať. Žalobkyňa si mohla podľa § 101 Občianskeho zákonníka svoj nárok
uplatniť na súde v zákonnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť vtedy, keď svoje právo mohla
vykonať prvý raz. Žalobkyňa tvrdila, že diskriminácia jej osoby trvala od 01.01.2000 do 23.09.2010, ale
návrh na súd podala až dňa 21.09.2012. Súd po vznesení námietky premlčania neskúmal samotnú

existenciu subjektívneho práva žalobkyne, ani diskrimináciu a nerovnaké zaobchádzanie v období od
01.01.2000 do 21.09.2009, pretože za to obdobie je právo premlčané. Predmetom konania tak zostala
otázka prípadnej diskriminácie a nerovnakého zaobchádzania za nepremlčané obdobie od 21.09.2009
do 23.09.2010.

Čo sa týka opakovaných zmien pracovnej zmluvy z doby neurčitej na dobu určitú, ako jeden z dôvodov
nerovnakého zaobchádzania, súd poukázal na to, že prvýkrát došlo k zmene pracovnej zmluvy dňa
10.12.1998, následne 24.11.1999, 01.04.2002, 17.12.2004, 22.12.2005 a 06.12.2006. Tieto zmeny
spadajú do obdobia premlčania, preto sa súd zaoberal len zmenami pracovnej zmluvy z 23.12.2009
a z 29.06.2010. Žalovaný vyvrátil tvrdenia o diskriminácii tým, že aj s ostatnými zamestnancami pri

uzatváraní pracovných zmlúv a ich zmien postupoval rovnako; rovnakým spôsobom aj s ostatnými
zamestnancami uzatváral pracovné zmluvy, pričom žalobkyňa a aj ostaní zamestnanci sa zúčastňovali
výberových konaní a následne boli s nimi uzatvárané pracovné zmluvy. Dekan FF UKF v Nitre v
nadväznosti na výsledky výberových konaní na obsadenie miest vysokoškolských učiteľov súhlasils uzatvorením pracovného pomeru na určitú dobu, pričom nešlo o zmenu pracovného pomeru z
doby neurčitej na dobu určitú; zmena pracovnej zmluvy bola podľa žalovaného dojednaná v rámci
pracovného pomeru dohodnutého na dobu neurčitú. Išlo teda o zmenu funkčného miesta, pracovného

zaradenia, kedy pracovný pomer zostal dohodnutý na dobu neurčitú. Postupované bolo rovnako aj v
iných prípadoch, ktoré súd v odôvodnení rozsudku uviedol. Čo sa týka zavedenia zošita, do ktorého
žalobkyňa podľa jej tvrdenia ako jediná musela zapisovať dochádzku a pracovnú náplň, žalovaný vyvrátil
listinnými dôkazmi ako aj výpoveďami svedkov, že všetci s výnimkou docentov a profesorov si museli
viesť zošity. Táto povinnosť bola zavedená v septembri 2009 na zasadnutí katedry dňa 21.09.2009,

kedy vedúci katedry nariadil pedagogickým pracovníkom zapisovať si do určeného zošita každodennú
činnosť.

Čo sa týka diskriminácie žalobkyne a nerovnakého zaobchádzania s ňou v súvislosti s účasťami
na vedeckých konferenciách, s poukazom na vznesenú námietku premlčania sa súd zaoberal tiež
len obdobím od 21.09.2009 až 23.09.2010. Žalobkyňa v období po 21.09.2009 neuvádzala žiadne

vedecké konferencie, na ktorých jej nebolo umožnené sa zúčastniť, okrem účasti na prednáške
dňa 28.09.2009, kedy jej žiadosť bola zamietnutá z dôvodu, že tam nemala priame vystúpenie a
katedra nemala dostatok finančných prostriedkov. V nepremlčanom období teda išlo o jediný prípad
zamietnutia žiadosti, čo súd nevyhodnotil ako diskrimináciu žalobkyne. Ďalej žalobkyňa uvádzala, že
diskriminovaná bola preradením od 01.07.2010 na technické pracovisko dekanátu; žalovaný to však

vyvrátil výpoveďou svedkyne A., podľa ktorej žalobkyňa bola zaradená na technické oddelenie dekanátu
preto, že odchádzajúci dekan už nerobil žiadne rozhodnutia a tieto ponechal na nového dekana. Preto
aj situácia týkajúca sa žalobkyne bola takto vyriešená a rozhodnutie o jej zaradení sa ponechalo na
nového dekana. Na technickom oddelení mala vykonávať administratívnu prácu, no nový dekan jej
situáciu neriešil, lebo ešte pred jeho nástupom do funkcie žalobkyňa už čakať nechcela a keďže mala

dohodnutú novú prácu, pracovný pomer rozviazala,. Obdobne vypovedala aj svedkyňa X.. Súd uvedené
preradenie žalobkyne na technické oddelenie dekanátu vyhodnotil ako dočasné riešenie situácie s
poukazom na výmenu dekanov a jej zotrvávanie v kancelárii na technickom oddelení na dekanáte po
dobu asi 11 týždňov nepovažoval za natoľko znevažujúce a diskriminujúce s poukazom na časový
rozmer, kedy navyše mala aj 4 týždne nevyčerpanej dovolenky a počas 3 týždňov absolvovala kúpeľnú

liečbu. Žalobkyňa ďalej namietala, že jej nebol umožnený vedecký rast a nebola zaradená na výučbu,
resp. jej výučba bola redukovaná, čo žalovaný vyvrátil výpoveďami svedkov, najmä svedkyne X., podľa
ktorej bolo žalobkyni ponúknuté, aby si urobila docentúru a mala možnosť habilitovať sa z histórie.
Nebolo preukázané nevytvorenie podmienok pre jej odborný rast, lebo mohla publikovať články, mohla
habilitovať, ašpirovať na docentúru a mohla si doplniť vzdelanie na ktorejkoľvek vysokej škole. Krátenie

vyučovacieho záväzku vysvetlil svedok K. tak, že sa vyučovali 4 semestre geografie, na iných katedrách
politológie bol len 1 semester a v súčasnosti sa geografia vyučuje v rozsahu 1/8-iny spolu s iným
predmetom, pričom študijný program schvaľuje vedúci katedry. Súd uznal obranu žalovaného, že
rozhodnutie o tom, kto bude aký predmet vyučovať, je na vedúcom katedry; v letnom semestri 2009/2010
žalobkyňa riadne vyučovala a v zimnom semestri 2010/2011 v dôsledku rozviazania pracovného pomeru

už do výučby zaradená nebola.

Súd teda ustálil, že uplatnený nárok za obdobie od 01.01.2000 do 21.09.2009 je premlčaný a v
ďalšom období od 22.09.2009 do 23.09.2010 bol nepreukázaný; podľa všetkého zrejme išlo o osobný
konflikt a osobné rozpory s vedúcim katedry, čo však neznamená, že žalobkyňa bola diskriminovaná.

Ona samotná počas celého konania neuviedla, z akých dôvodov v zmysle ustanovenia § 2 ods.
1 antidiskriminačného zákona sa cítila byť diskriminovaná, a nepreukázala základné predpoklady
pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd teda nemohol prijať záver, že žalovaný
ju diskriminoval. Pre priznanie nemajetkovej ujmy sa totiž vyžaduje preukázanie protiprávneho
konania takej intenzity, ktoré by malo za následok zníženie dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo

spoločenského uplatnenia poškodenej osoby značným spôsobom. Žalobkyňa diskrimináciu jej osoby
nepreukázala a dôkazné bremeno neuniesla, lebo nepreukázala splnenie zákonných podmienok
diskriminačného konania žalovaného, ktorým by došlo k zníženiu jej spoločenského uplatnenia,
dôstojnosti a vážnosti značným spôsobom. Keďže pracovný pomer účastníkov bol skončený a
diskriminačný zásah v čase rozhodovania súdu už ani byť nemohol, negatórna žaloba - žaloba o

zdržanie sa neoprávneného zásahu do práva - nepripadala do úvahy. Z toho istého dôvodu do úvahy
nepripadala ani reštitučná žaloba, ktorou by sa žalobkyňa mohla domáhať napravenia protiprávneho
stavu a odstránenia následku protiprávneho konania. Žalobkyňa podala len satisfakčnú žalobu v
smere poskytnutia primeraného zadosťučinenia náhradou nemajetkovej ujmy ako ujmy na dôstojnostia integrite osobnosti. Primerané zadosťučinenie v zásade nemá slúžiť na obohacovanie sa poškodenej
strany, preto len celkom výnimočne, ak bola vážne a značným spôsobom znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie, môže súd priznať i náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch, pričom skúma intenzitu zásahu a spôsobený škodlivý následok. Žalobkyňa nepreukázala
zákonom predpokladaný dôvod, kvôli ktorému k diskriminácii malo dôjsť a z ktorého je diskriminácia
zakázaná, a nepreukázala ani vznik určitej ujmy, zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala napadnutý rozsudok

zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla, že súd prvého stupňa sa nezaoberal otázkou, týkajúcou sa
právnejúpravyjejpracovnoprávnehopomerunazákladeZákonníkapráce.Zrozhodnutianevyplynulo,či
podľa tohto právneho predpisu mohol žalovaný zákonným spôsobom zmeniť pracovnú zmluvu, uzavretú
na dobu neurčitú na pracovné zmluvy vždy na dobu určitú, a to opakovane v trvaní cca 10 rokov.
Zákonník práce pripúšťal uzatváranie pracovnej zmluvy na dobu určitú, ale len v trvaní najdlhšie 3 roky.
Ona pracovný pomer so svojím zamestnávateľom uzatvorila v roku 1991 na dobu neurčitú a v roku

1999 došlo prvýkrát k zmene pracovnej zmluvy z doby neurčitej na dobu určitú a potom žalovaný takto
postupoval najmenej osemkrát. Napriek konštatovaniu súdu, že žalovaný podobne postupoval aj u iných
zamestnankýň, z rozsudku nemožno zistiť, či išlo o zamestnankyne do dôchodkového veku alebo v
dôchodkovom veku a s akým druhom práce. Z odôvodnenia rozsudku nie je možné zistiť, prečo práve
o takéto konštatovanie súd prvého stupňa oprel svoj právny názor. Napríklad svedkyňa V.. A., W..,

nie je dostatočne právne znalá posudzovania právnej problematiky uzatvárania pracovných zmlúv so
žalovaným v roku 1991, a tak len na základe jej vyjadrenia súd nemohol ustáliť správny právny záver.
Ďalej žalobkyňa uviedla, že súd sa nevysporiadal s obdobím od 01.01.2010 do 30.06.2010, kedy bola
preradená z katedry politológie na katedru etnológie a etnomuzikológie a kedy jej práca podľa pracovnej
zmluvy v tomto období letného semestra školského roka 2009/2010 pridelená nebola a ona v skutočnosti

vykonávalalenadministratívnepráce.Toznamená,ževporovnanísostatnýmivysokoškolskýmiučiteľmi
zamestnanými u žalovaného bola diskriminovaná.

Žalobkyňa v odvolaní ďalej tvrdila, že ak súd uznal čiastočne námietku premlčania zo strany žalovaného
za dôvodnú, dokazovanie mal realizovať za obdobie od 22.09.2009 do skončenia pracovného pomeru

dňa 23.09.2010. Žalobkyňa označila výpoveď svedkyne JUDr. A. za alibistické, lebo mala potvrdiť, že v
zimnom semestri 2010/2011 ako vysokoškolský pedagóg nebola zaradená do výučby na žiadnej katedre
univerzity. Svedkyňa sa nevyjadrila k tomu, aký druh práce jej mal byť od 01.07.2010 do 30.09.2010
pridelený a prečo žalovaný od 01.07.2010 neakceptoval, že od 25.02.1991 pracovala ako vysokoškolský
učiteľ. Poukázala na to, že nový dekan, ktorý nastúpil dňa 22.09.2010, prevzal „už rozbehnutý

zimný semester“. Svedkyňa Q.. A. však potvrdila, že po nástupe nového dekana mala vykonávať
administratívne práce, pričom nie je pravdivý záver súdu o tom, že nenavrhla vykonať žiadne dôkazy na
preukázanie, že diskriminačným konaním žalovaného došlo k zníženiu jej spoločenského uplatnenia,
dôstojnosti a vážnosti značným spôsobom. Práve súd k obdobiu od 01.01.2010 do 30.06.2010 a od
01.07.2010 do 30.09.2010 nechcel vykonať žiadne dokazovanie a uspokojil sa s vyjadrením svedkyne

JUDr. A., ktorá potvrdila, že po asi 20-ročnej činnosti vysokoškolského učiteľa mala zrazu vykonávať
administratívne práce, a to v nepremlčanom období. Súd mal v odôvodnení uviesť, či toto tvrdenie
svedkyne žalobkyňu poškodilo, alebo nie, lebo nový dekan nastúpil už v priebehu akademického
roka 2010/2011 a vtedy už bol pripravený rozvrh vyúčby, v ktorom už boli zaradení všetci vyučujúci.
Práve v tom, že ju od 01.01.2010 vôbec nezaradili do výučby a nemohla vykonávať prácu v zmysle

pracovnej zmluvy, videla diskrimináciu voči jej osobe. V deň, keď ukončila pracovný pomer dohodou,
bola presvedčená, že žalovaný mieni pokračovať v jej diskriminácii, a to voči ostatným kolegom, ktorí
vedeli, kde a koľko hodín budú učiť. Ona v tom čase mala 56 rokov a vo svojej profesii pôsobila 32 rokov.
Je pravdou, že 23.09.2010 nastúpila do pracovného pomeru na Ekonomickej univerzite v Bratislave na
1 rok, ale následne bola evidovaná na úrade práce ako nezamestnaná do 01.05.2013.

Súd sa podľa nej nevyporiadal s tým, že minimálne v čase od 01.01. do asi 15.02.2010 prebiehal ešte
zimný semester akademického roka 2009/2010, počas ktorého mala vykonávať svoju prácu na katedre
politológie; súd vypočul viacerých svedkov, ale nevypočul ich na okolnosť, prečo nebolo žiaduce jej
zotrvanie na katedre do ukončenia školského roka 2009/2010. Počas zimného semestra 2009/2010

vedúci katedry žalobkyni nezákonne odňal „pracovné činnosti“, čím ju voči kolegom diskriminoval;
išlo napr. o skúšanie študentov diaľkového štúdia, dokončievanie záverečných bakalárskych a
magisterských prác študentov denného aj diaľkového štúdia a za to by bola samostatne finančne
honorovaná. Ona okrem základného platu nemala v porovnaní s ostatnými kolegami žiadny iný príjem,čo tiež považovala za diskrimináciu. Súd za nepremlčané obdobie 1 roka pred ukončením pracovného
pomeru nevykonal náležité dokazovanie a po právnej stránke nevyhodnotil diskriminujúce faktory.
Svedkovia V.. A., W.., a doc. V.. R. C., W.., nastúpili do pracovného pomeru u žalovaného asi v

roku 2000, kedy už aj ona mala uzatvorené dodatky k pôvodnej pracovnej zmluve. Práve títo dvaja
svedkovia potvrdili, že voľné miesto pedagóga aj oni obsadzovali cestou výberových konaní rovnako
ako žalobkyňa, no nemuseli prejsť žiadnym výberovým konaním a nebola s nimi uzatvorená žiadna
nová pracovná zmluva v právnej forme dodatku k pracovnej zmluve. Súd sa tým nezaoberal, ale
poukázal na pracovné zmluvy V.. Q., K. a V.. B. s konštatovaním, že ide o pracovné dohody z roku

2015. Čo sa týka vedenia zošitov o dochádzke, nie je pravidlom, že by si ich zamestnanci viedli. Pre
vysokoškolského učiteľa je dôležitý vedecký rast a ona u žalovaného nemohla minimálne od 01.01.2010
pôsobiť ako pedagogický pracovník a stratila možnosť splniť požadované podmienky na získanie ďalšej
akademickejvedeckejhodnosti. Vodvolanítvrdila,žediskrimináciujejosobyminimálneodroku2000do
23.09.2010,t.j.doukončeniapracovnéhopomeru,riadnepreukázala.Onavedelaotom,ževpôvodnom
rozvrhu výučby v letnom semestri 2009/2010 na katedre etnológie a etnomuzikológie a zhodne aj

na katedre histórie a žurnalistiky, kde mala učiť kumulovane, bola zaradená do rozvrhu výučby ako
pedagóg, no neskôr sa to na príkaz dekanky X. prepracovalo; takouto pracovnou verziou rozvrhu výučby
však nedisponovala. Na základe príkazu dekanky preto mohla na katedre etnológie a etnomuzikológie
fungovať v letnom semestri 2009/2010 len pre výkon administratívnych funkcií pre F.. W.. D. A., E..

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Poukázal na ustanovenie § 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z., podľa ktorého
sa žalobkyňa nemohla domáhať určenia, že určité konanie je v rozpore so zásadou rovnakého
zaobchádzania, ani iného určenia; takéto oprávnenie patrí len právnickej osobe, uvedenej v § 10
Antidiskriminačného zákona. Určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) OSP je prípustná len vtedy, ak

je na tom naliehavý právny záujem, no žalobkyňa žiadny naliehavý právny záujem netvrdila a ani ho
nepreukazovala. Žalovaný poukázal na to, že všetky nároky, ktorých sa dotknutá osoba môže domáhať,
sa podľa zákona uplatňujú len žalobou na plnenie; žalobkyňa sa pôvodne domáhala napravenia
protiprávneho stavu vzniknutého o skončení pracovného pomeru zo dňa 23.03.2010 a opätovného
začatia prideľovania práce žalovaným. Medzi nimi existoval pracovný pomer do 23.09.2010 a bol

ukončený dohodou, neplatnosti ktorej sa žalobkyňa podľa § 77 Zákonníka práce v lehote 2 mesiacov
od skončenia pracovného pomeru nedomáhala. Po uplynutí tejto prekluzívnej lehoty platí nevyvrátiteľná
domnienka platnosti dohody. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mu nebolo možno uložiť povinnosť,
aby začal žalobkyni prideľovať prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Žalovaný je toho názoru, že prvú časť
petitu napadnutého rozsudku bolo teda v každom prípade potrebné zamietnuť. Poukázal na znenie § 9

ods. 3 Antidiskriminačného zákona, podľa ktorého ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,
najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa domáhať aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Dôkazné bremeno znáša žalobca, pričom ustanovenie § 11 ods. 2
Antidiskriminačného zákona stanovuje určitú výnimku presunu dôkazného bremena na žalovaného,

avšak len vo vzťahu k existencii, resp. neexistencii porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, t. j.
žalovaný má podľa § 11 ods. 2 dôkaznú povinnosť len v tom, že je povinný preukázať, že neporušil
zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne
usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Bolo na žalobkyni, aby preukázala
skutočnosti uvedené v § 9 ods. 3 v intenzite odôvodňujúcej náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Žalobkyňa sa však len obmedzila na tvrdenia, ktoré nijakým spôsobom nepreukazovala.

Podľa žalovaného súd správne zamietol aj nárok na náhradu primeraného zadosťučinenia v peniazoch.
Čo sa týka žalobkyňou namietaných zmien pracovnej zmluvy z doby neurčitej na dobu určitú, ktorá
mala začať už od roku 1999, vzhľadom na potreby UKF pre jednotlivé akademické roky dochádzalo

jednotlivými dodatkami k časovo obmedzenej zmene rozsahu práce vždy na jeden rok; nedochádzalo
teda k zmene pracovného pomeru na dobu určitú. Žalovaný takto postupoval aj s inými zamestnancami
a naďalej trval na tom, že k zmene pracovného pomeru na dobu určitú v skutočnosti nedošlo. Tu boli
splnené podmienky na opätovné predlžovanie pracovného pomeru v zmysle § 48 ods. 6 Zákonníka
práce, ako aj podľa príslušných ustanovení zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení

neskorších predpisov. K zmenám pracovného pomeru z doby neurčitej na dobu určitú nedochádzalo
vôbec alebo k takejto zmene došlo len raz, a to v roku 1999. V prvom prípade nejde o žiadne
diskriminačné konanie a v druhom prípade síce by tiež nešlo o diskriminačné konanie, avšak ak by
aj išlo, k diskriminácii by bolo došlo len v roku 1999. Tým, že najbližšie diskriminačné konanie ztohto dôvodu žalobkyňa tvrdla až od roku 2008, je zrejmé, že „zmeny pracovnej zmluvy nemajú s
údajným konaním po roku 2008 žiadny vzťah. Preto v uvedenom druhom prípade nárok žalobkyne
by bol i v prípade údajného diskriminačného konania premlčaný. Žalobkyňa sa však počas údajnej

diskriminácie od roku 1999 vypracovala až na zástupkyňu vedúceho katedry. Z rozsiahleho dokazovania
vyplynulo, že všetci pedagogickí zamestnanci uvedenej katedry (okrem docentov a profesorov) si museli
viesť daný zošit a tento zošit si aj viedli, a súd sa s touto skutočnosťou riadne vysporiadal. Čo sa
týka neumožnenia žalobkyne zúčastniť sa na konferencii v Kolíne v máji 2009, ona o pracovnú cestu
nepožiadala, čo vyplývalo i z jej odmietavého postoja akokoľvek komunikovať s vedúcim katedry doc.

F.. Čo sa týka ostatných účastí na konferenciách, nebola vôbec diskriminovaná; práve naopak, jej
postavenie bolo nadštandardné a bola uprednostňovaná. Nevedela sa však zmieriť s tým, že neskôr
bol tento nadštandard „odstránený“ a bola „zrovnoprávnená“ s ostatnými zamestnancami. Veľmi zle
niesla skutočnosť, že doc. F. sa v septembri 2007 stal vedúcim katedry a ona sa stala jeho podriadenou.
Dokonca s ním odmietla komunikovať. Podľa § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona je diskriminácia ako
taká zakázaná len z dôvodov tam uvedených, čo predstavuje konečný výpočet týchto dôvodov. Vyplýva

to aj z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie, napr. z rozsudku z 18.12.2014 vo veci
C-354/13, ktorým Súdny dvor vyložil smernicu Rady 2000/78/ES, implementovanú Antidiskriminačným
zákonom. Nestačilo oznámenie žalobkyne, že došlo k diskriminačnému konaniu a k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania, ale aby bolo možné usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania, žalobkyňa by ešte musela uviesť kvalifikovaný dôvod, pre ktorý k diskriminácii malo

dôjsť. To vyplynulo napríklad aj z Uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 30.04.2009 sp. zn. IV. ÚS 16/09.
Nie je teda možné od neho požadovať, aby vyvracal dôvody diskriminácie, keď mu nie sú vôbec známe,
a nie je ani dôvod domnievať sa, že žalobkyňa bola diskriminovaná pre svoje pohlavie alebo vek. Nie je
teda zrejmé, z akého zákonného dôvodu mohla byť čo i len teoreticky diskriminovaná, a ak opomenula
tvrdiť dôvod, pre ktorý mala byť údajne diskriminovaná, nemohlo na neho prejsť dôkazné bremeno v

zmysle§11ods.2Antidiskriminačnéhozákona.Keďžežalobkyňaneuniesladôkaznébremenovkonaní,
súd správne jej žalobu zamietol.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213

ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 1, 2 OSP) a po prejednaní veci
dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a odvolanie nie je opodstatnené.
Zároveň vychádzal z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie

správnosť napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V odvolacom konaní je odvolací súd viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia opísal prvostupňový súd,
pričom dôvod na zopakovanie už vykonaného dokazovania alebo na doplnenie dokazovania odvolací
súd v tomto prípade nevidel. Viazaný teda skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa odvolací
súd dospel k tomu, že právny záver súdu prvého stupňa vychádza zo skutkového stavu zisteného

procesom dokazovania realizovaným v súlade s procesným predpisom a že zo zisteného skutkového
stavu súd vyvodil správny záver na podklade citovaných hmotnoprávnych právnych predpisov. Súd
prvého stupňa sa dostatočne zaoberal opodstatnenosťou žaloby z hľadiska príslušnej hmotnoprávnej
úpravy v nadväznosti na dôkazné bremeno žalobkyne (§ 120 ods. 1 prvá veta OSP). Odvolací súd preto
v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP skonštatoval správnosť napadnutého rozsudku, pričom na

dôvažok dodáva nasledovné:

Predmetom konania na základe žaloby žalobkyne boli dva navrhované žalobné petity, jednak určenie,
že viacnásobné zmeny pracovnej zmluvy z doby neurčitej na dobu určitú, prideľovanie práce, žalovaným
vytvorené pracovné podmienky pre ňu, nerovnaké zaobchádzanie s ňou pri kontrole dochádzky, jej

odmeňovanie, nevytvorenie rovnakých podmienok pre jej ďalší vedecký rast v porovnaní s obdobnými
zamestnancami žalovaného boli počas trvania pracovného pomeru medzi účastníkmi v období od
01.01.2000 až do 23.09.2010 v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, a jednak zaplatenie
nemajetkovej ujmy vo výške 250.000 eur. Svoj návrh oprela o ustanovenia zákona č. 365/2004 Z.
z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Podľa tohto zákona v znení účinnom do
31.03.2011 § 9 ods. 1,2,3: (1) Každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a
ochranu pred diskrimináciou. (2) Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva,
že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodáchnedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav
alebo poskytol primerané zadosťučinenie. (3) Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,

najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. Z
uvedeného vyplýva, že žalobou sa možno domáhať upustenia od konania, napravenia protiprávneho

stavu alebo poskytnutia primeraného zadosťučinenia, resp. aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Návrh žalobkyne v prvej časti žalobného petitu, podaného nad rámec antidiskriminačného zákona -
sa procesne opieral o ustanovenie § 80 písm. c) OSP, podľa ktorého návrhom na začatie konania
možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je
na tom naliehavý právny záujem. Určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) OSP má preventívny charakter

a prichádza do úvahy vtedy, keď jej prostredníctvom možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo
neistoty v právnom vzťahu, pričom k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť iným spôsobom. Ďalej
sa uplatní v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky zodpovedá
obsahu a povahe príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu
určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov medzi účastníkmi. Ak nemožno v

konkrétnom prípade očakávať splnenie týchto funkcií, nie je daný naliehavý právny záujem na určení.
Závery o tom sú spojené nielen so žalobou o určenie, ale aj s otázkou, akého konkrétneho určenia sa
žalobca žalobou domáha. Ak súd zamieta žalobu na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je, alebo
nie je, pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takomto určení, je vylúčené, aby súd súčasne
preskúmal žalobu z vecnej stránky.

Žalobkyňa - v návrhu podanom na súd s odstupom dvoch rokov od skončenia pracovného pomeru
- neopísala, v čom spočíva naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Neurobila tak ani v
priebehu prvostupňového konania a ani v podanom odvolaní. Odvolací súd zhodne s právnym názorom
prezentovaným zo strany žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu ustálil, že naliehavý právny záujem na

určení podľa prvého žalobného petitu žalobkyňa ani netvrdila a ani inak nevyplýva z obsahu jej podaní
a stanovísk. Prípadným vyhovením žalobe v tejto časti by sa jej právne postavenie nestalo istejším; v
tomto smere nepreukázala stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu voči žalovanému.
Vzhľadom na to nebol dôvod tejto časti jej žaloby vyhovieť.

V druhej časti žaloby týkajúcej sa zaplatenia nemajetkovej ujmy žalobkyňa - ak mala byť v konaní
úspešná - bola povinná v súlade s ustanovením § 120 ods. 1 OSP označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súdu patrí kompetencia rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov vykoná; len výnimočne
môže vykonať aj iné než navrhnuté dôkazy, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci,
a to za predpokladu (s určitými zákonnými výnimkami), že sa nenaruší zásada rovnosti účastníkov

v občianskom súdnom konaní. V tomto ohľade navrhnuté dôkazy mali byť relevantné k ustanoveniu
§ 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona v znení účinnom do 31.03.2011, podľa ktorého dodržiavanie
zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského
vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia,
veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo

iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Tvrdenia
adôkazyoznačenéžalobkyňounesmerovalikpreukázaniuporušeniazásadyrovnakéhozaobchádzania
v pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným na takom základe, aby mohlo byť súdom konštatované,
že žalovaný v nepremlčanom období porušil u žalobkyni zásadu rovnakého zaobchádzania z dôvodu
pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine,

zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti,
jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo
iného postavenia, a to v takej miere, že bola značným spôsobom znížená jej dôstojnosť, spoločenská
vážnosť alebo spoločenské uplatnenie. Vzhľadom na to súd prvého stupňa správne posúdil žalobný
návrh žalobkyne aj v tejto časti ako právne neopodstatnený.

Odvolací súd v závere poznamenáva, že žalobkyňa porušenie povinností z pracovného pomeru (napr.
neplatnosť dojednania zmeny doby pracovného pomeru na dobu určitú, neplatnosť prevedenia na
inú prácu), ak skutočne k tomu došlo, mala právo uplatniť si na súde priebežne, avšak to neurobila.Napokon so značným časovým odstupom od ukončenia jej pracovného pomeru podala žalobu pre
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnom vzťahu, avšak nie vhodným a zákonu
zodpovedajúcim spôsobom, ako to vyplýva z vyššie opísaného odôvodnenia.

S ohľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd urobil záver o neopodstatnenosti podaného
odvolania, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1
OSP potvrdil.

Podľa § 224 ods. 4 OSP odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.