Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. október 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1To/68/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4418010121
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petr Kaňa

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4418010121.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kaňu a členov senátu JUDr.

Stanislava Libanta a JUDr. Štefana Hrvolu, v trestnej veci proti obžalovanej U. J., pre zločin porušovania
domovej slobody podľa § 194 odsek 1, 3 písmeno a/ Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1
písmeno e/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo
dňa 06.02.2019, č.k. 4T/22/2018-340, na verejnom zasadnutí konanom dňa 08. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 odsek 1 písmeno b/, d/ Trestného poriadku napadnutý rozsudok z r u š u j e.

Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku obžalovanú

U. J., narodenú XX.XX.XXXX v Q., trvale bytom M. S., B. č. XX, prechodne bytom M. S., M. XX,

u z n á v a z a v i n n ú , ž e

dňa XX.XX.XXXX o XX.XX hod. v M. S., v panelovom bytovom dome, na M. ulici číslo XX v meste
M. S., na desiatom poschodí, po zazvonení na zvonček dverí spoločných priestorov a po ich otvorení
poškodenou F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. S., M. ulica číslo XX, bez súhlasu poškodenej vbehla
do jej bytu cez pootvorené dvere, pričom poškodená ju schytila za bundu a snažila sa ju z bytu dostať
von ťahaním, keď už bola obžalovaná na chodbe, poškodená zaklopala na vchodové dvere susedného
bytu poškodenej L. L., narodenej XX.XX.XXXX, bytom M. S., M. ulica číslo XX, aby jej táto pomohla,

poškodená L. L. tieto dvere otvorila, čo obžalovaná využila a bez súhlasu poškodenej L. L. vošla do jej
bytu, pričom sa obžalovaná pokúsila dvere na byte tejto poškodenej z vnútra zatvoriť, čo sa jej však
nepodarilo a byt neopustila ani napriek výzve poškodenej a byt opustila až po zákroku poškodeného L.
F., narodeného XX.XX.XXXX, bytom M. S., M. ulica číslo XX,

t e d a

neoprávnene vnikla do obydlia iného a neoprávnene tam zotrvala,

č í m s p á c h a l a

prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1 Trestného zákona.Z a t o j e j u k l a d á

podľa § 194 odsek 1 Trestného zákona, zistiac priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno m/ Trestného
zákona, s použitím § 38 odsek 2, 4 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť)
mesiacov nepodmienečne.

Podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 73 odsek 2 písmeno d/ Trestného zákona a § 74 odsek 1 Trestného zákona obžalovanej ukladá
ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Nové Zámky (ďalej „súd I. stupňa“) uznal obžalovanú za vinnú pre
zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1, 3 písmeno a/ Trestného zákona s poukazom
na § 139 odsek 1 písmeno e/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa XX.XX.XXXX o XX.XX hod. v M. S., v panelovom bytovom dome, na M. ulici číslo XX v meste
M. S., na desiatom poschodí, po zazvonení na zvonček dverí spoločných priestorov a po ich otvorení
poškodenou F. F., nar. XX.XX.XXXX bytom M. S., M. ulica číslo XX, bez súhlasu poškodenej vbehla
do jej bytu cez pootvorené dvere, pričom poškodená ju schytila za bundu a snažila sa ju z bytu dostať
von ťahaním, keď už bola obžalovaná na chodbe, poškodená zaklopala na vchodové dvere susedného

bytu poškodenej L. L., narodenej XX.XX.XXXX, bytom M. S., M. ulica číslo XX, aby jej táto pomohla,
poškodená L. L. tieto dvere otvorila, čo obžalovaná využila a bez súhlasu poškodenej vošla do jej bytu,
pričom sa obžalovaná pokúsila dvere na byte tejto poškodenej zatvoriť, čo sa jej však nepodarilo a byt
neopustila ani napriek výzve poškodenej a byt opustila až po zákroku poškodeného L. F., narodeného
XX.XX.XXXX, bytom M. S., M. ulica číslo XX.

Za to súd I. stupňa obžalovanej uložil podľa § 194 odsek 3 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2, 4
Trestného zákona, pri nezistení poľahčujúcich okolností podľa § 36 a pri zistenej priťažujúcej okolnosti
podľa § 37 písmeno m/ Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov.
Podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona obžalovanú na výkon tohto trestu zaradil do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 73 odsek 2 písmeno d/ Trestného zákona jej uložil ochranné protitoxikomanické liečenie
ambulantnou formou.

Proti tomuto rozsudku podala ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obžalovaná, čo do výroku o vine, treste,

ako aj proti konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo.
V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom obhajkyne namietala, že súd I. stupňa sa
nevysporiadal s rozpormi v svedeckých výpovediach poškodenej L. k meritu veci aj k časovým
okolnostiam žalovaného skutku. Zdôraznila, že menovaná poškodená vypovedala, že nevie k jej osobe
nič zlé nevie povedať, jej výpoveď nezodpovedá popisu skutku tak, ako je vymedzený v obžalobe,

nevedela ani ako sa dostala z jej bytu. Konkrétne rozpory zdôraznila aj v svedeckých výpovediach
poškodených F. a F., ktorí si mali na rôzne skutočnosti ohľadom činu rozpamätať až neskôr, namietala
aj chronológiu jej konania a absenciu logiky pri jej konaní tak, ako o nej vypovedali poškodení.
Opis skutku vo výroku rozsudku sa odlišuje nielen od deja, ako ho opísala poškodená F., ale aj od
všetkých dôkazov, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. O tom, že by vôbec vošla do bytu F.

nie sú okrem výpovede samotnej F. žiadne iné priame dôkazy. Napokon označila výpoveď svedkyne L.
za procesne nepoužiteľnú ako celok, a to z dôvodu, že ani postupom podľa § 264 odsek 1 Trestného
poriadku sa nepodarilo odstrániť rozpory medzi jej výpoveďami navzájom ako aj ostatnými vykonanými
dôkazmi, pretože táto poškodená zjavne nerozlišovala dva odlišné incidenty. V tejto súvislosti zdôraznila
konzistentnosť vlastných výpovedí.Súd I. stupňa mal jej vinu za preukázanú z jediného priameho dôkazu, a to svedeckej výpovede
poškodenej F., ktorá však spôsob, akým mala do jej bytu vniknúť, opisuje rozporne. Z dokazovania tiež
vyplýva, že sám poškodený F. narušil domovú slobodu poškodenej L..

Nikdy nepopierala, že by v byte poškodenej L. bola. Namietala spôsob výsluchu poškodenej F. sudcom,
keď v otázkach vychádzal z toho, že do jej bytu vnikla, hoci práve táto otázka (či sa nachádzala alebo
nenachádzala v byte F.) bola sporná. Takýto spôsob kladenia otázok je pritom v rozpore s § 132 odsek
2 Trestného poriadku.
Namietala právnu kvalifikáciu inkriminovaného trestného činu ako zločinu s pohľadu kvalifikačného

momentu spáchania činu na osobe vyššieho veku, poukazujúc pritom na § 139 odsek 2 Trestného
zákona, z ktorého vyplýva, že súvislosť s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby musí byť
daná nie len objektívne, ale z hľadiska páchateľa aj subjektívne, teda nejde len o vedomosť páchateľa o
tom, že poškodený je osobou vyššieho veku, ale výslovne subjektívne spojenie tejto okolnosti s menším
odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému,
alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin.

Súd I. stupňa sa v danej veci značne odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo
veci vedenej pod sp. zn. 2Tdo/65/2013 a zároveň nevysvetlil odôvodnenie tohto odklonu a ani naplnenie
podmienok aplikácie § 139 odsek 2 Trestného zákona. Nedal žiadnu odpoveď na jej obranu ohľadne
konkludentného, prípadne putatívneho súhlasu poškodenej L. a s tým spojenú otázku, ako mohla v
prípade takéhoto súhlasu spáchať úmyselný trestný čin, navyše ak práve poškodený F.B. žiadnym

súhlasom podľa nej a ani podľa samotnej pani L. nedisponoval.
Súd I. stupňa nevyhodnotil možnú zaujatosť svedkov F. proti jej osobe, ktorá mala vyplývať z ich
konkrétnych výpovedí, ako voči osobe s pozitívnou drogovou anamnézou.
Zdôraznila, že výrok o vine možno zakladať len na dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa
stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania, a že skutok spáchal obžalovaný; v opačnom prípade

je potrebné uplatniť zásadu in dubio pro reo.
Poznamenala, že súd sa žiadnym spôsobom nevyslovil k použitiu materiálneho korektívu a súvisiacej
zásade ultima ratio trestnoprávnej represie a v tejto súvislosti poukázala okrem iného aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 1Tdo/51/2015.
Konštatovala, že na účely preukázania viny obžalovaného musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov

v predmetnej veci tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu, reťaz navzájom sa doplňujúcich dôkazov,
ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje, v
súdenej veci však vidí viacero rozporov, pochybností a navzájom sa vylučujúcich verzií. Uložený trest
hodnotí ako neprimeraný s poukazom aj na konkrétny medializovaný prípad aj nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 106/2011.

Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o vine a treste a zrušil aj ďalšie
výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obžalovaná (aj prostredníctvom obhajkyne) zotrvala na
podanom odvolaní aj písomne predloženej odvolacej argumentácii.

Prokurátorka Krajskej prokuratúry Nitra navrhla odvolanie obžalovanej ako nedôvodné podľa § 319
Trestného poriadku zamietnuť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou
osobou - obžalovanou - nezistiac dôvody na postup v zmysle § 316 odsek 1, 3 Trestného poriadku,

preskúmal podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov,
proti ktorým odvolateľka podala odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo,
pričomneopomenulskúmaťajto,čivecneobsahujechybyodvolanímnevytýkané,ktorébyodôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku, pričom dospel k záveru, že odvolanie
obžalovanej je sčasti dôvodné.

Odvolací súd primárne konštatuje, že súd I. stupňa na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie v
rozsahu predpokladanom v § 2 odsek 10 Trestného poriadku a skutočnosti z týchto dôkazov vyplývajúce
správne odzrkadlil v skutkovej vete výrokovej časti napadnutého rozsudku, ako dôsledok hodnotenia
dôkazov v súlade s § 2 odsek 12 Trestného poriadku. Nedopustil sa ani takých procesných chýb, ktoré

by atakovali právo obžalovanej na obhajobu alebo spravodlivý súdny proces.

Z pohľadu dôkazného stavu k žalovanému skutku je namieste konštatovať, že vykonaným dokazovaním
na hlavnom pojednávaní, najmä svedeckými výpoveďami poškodených a svedkov R. M. a A. Q., akoaj samotnej obžalovanej, bolo bez dôvodných pochybností preukázané, že obžalovaná neoprávnene
vnikla do obydlia poškodených F. F. a L. F., rovnako tak neoprávnene vnikla do obydlia poškodenej
L. L., v ktorej obydlí taktiež neoprávnene zotrvala. Vniknutie a zotrvanie v byte poškodenej L. pritom

nespochybnila ani sama obžalovaná.
V kontexte rozporov vo svedeckých výpovediach, ktoré odvolateľka podrobila podrobnej analýze
však ani odvolací súd nezistil takú ich kvalitu a intenzitu, ktorá by atakovala samotnú hodnovernosť
svedeckýchvýpovedí,resp.ichmotívvypovedaťvedomeklamlivoprotiobžalovanejvúmyslenepravdivo
jej privodiť trestné stíhanie, hodnotiac rozpory ako nezávažné, umožňujúc ich vysvetlenie plynutím času

a zánikom pamäťových stôp k detailom inkriminovaného činu.
Pravdivosť prvotnej, k skutku časovo najbližšej výpovede poškodenej L., nenarúša ani zrejmý fakt,
že pri popise posudzovanej udalosti na hlavnom pojednávaní si zjavne s odstupom času a v
dôsledku viacerých excesov v súvislosti s poškodenou pomýlila dve celkom odlišné udalosti, čo
však v kontexte všetkých jej výpovedí je zrejmé. Jej vyjadrenia o zhovievavosti k osobe obžalovanej
naopak svedčia o tom, že nemá záujem jej priťažiť svojou výpoveďou. Negatívny postoj svedkov

F. k obžalovanej, ktorý v rámci výpovedí prejavili (zdôraznený odvolateľkou), má zjavne základ v
dlhodobejšom narúšaní bezkonfliktného susedského spolužitia zo strany obžalovanej, čo i ľudsky je
pochopiteľné a teda bez ďalšieho neodôvodňuje záver o nehodnovernosti ich výpovedí k skutkovým
okolnostiam inkriminovanému činu.
Neexistuje pochybnosť o tom, že obžalovaná nemala od poškodených - oprávnených užívateľov

atakovaných bytov súhlas - výslovný ani konkludentný k tomu, aby do nich vnikla, a teda už vôbec nie,
aby v nich zotrvala. Takýto súhlas nemožno vyvodzovať ani z toho, že v minulosti poškodená L. takýto
vstup v konkrétnej situácii poškodenej do jej bytu umožnila (umožnenie vstupu do bytu tretej osobe,
tejto osobe ešte samo osebe nezakladá pro futuro právo vstupovať doň aj následne bez súhlasu jeho
oprávneného užívateľa). Navyše pokiaľ by poškodení súhlasili s inkriminovaným konaním obžalovanej,

zrejme by svedkyňa F. nevolala na pomoc svedka F. a ten následne políciu.

Pokiaľ sa odvolateľka dovoláva toho, že konanie poškodeného F., spočívajúce vo vyvedení obžalovanej
z bytu poškodenej L., hoci ani on nemal výslovný súhlas poškodenej so vstupom do jej bytu, odvolací
súd do pozornosti odvolateľke dáva, že konanie, ktorým niekto odvracia trvajúci útok iného na záujem

chránený Trestným zákonom (v danom prípade nedotknuteľnosť obydlia) nie je v intenciách § 25
Trestného zákona (inštitút nutnej obrany) trestné, už odhliadnuc od obžalovacej zásady, z ktorej vyplýva,
že súd je oprávnený posudzovať trestnosť konania len voči osobe, na ktorú bola podaná obžaloba (resp.
návrh na schválenie dohody o vine a treste), a tou je v tomto konaní výlučne obžalovaná.

Nastranedruhejrelevanciuodvolacísúdpriznávaodvolacejargumentáciivovzťahukprávnejkvalifikácii
žalovaného skutku v zmysle obžaloby a obdobne i napadnutého rozsudku ku kvalifikačnému momentu
podľa § 194 odsek 3 písmeno a/ Trestného zákona - čin spáchaný voči chránenej osobe v spojení s §
139 odsek 1 písmeno e/ Trestného zákona a § 127 odsek 3 Trestného zákona (podľa ktorých chránenou
osobou je i osoba vyššieho veku, t.j. osoba staršia ako šesťdesiat rokov).

Z popisu skutku i dôkazného stavu je zrejmé, že obžalovaná inkriminovaným činom neoprávnene vnikla
aj do bytu poškodenej L. L., ktorá vyššie uvedené znaky chránenej osoby svojim vekom napĺňa.

Z§139odsek2Trestnéhozákonavšakvyplýva,žeuvedenýkvalifikačnýmomentsavprávnejkvalifikácii

skutku zohľadní len pokiaľ trestný čin bol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom
chránenej osoby, v posudzovanej veci teda v súvislosti s vekom poškodenej L. L..

Z rozhodnutia publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. 117/2014 pritom vyplýva, že

Ustanovenie § 18 Trestného zákona a ustanovenie § 139 ods. 2 Trestného zákona upravujú spôsob
riešenia dvoch odlišných právnych otázok a to jednak otázku zavinenia vo vzťahu k okolnosti,
ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, a jednak ďalšiu podmienku použitia osobitného
kvalifikačného pojmu chránenej osoby, spočívajúcu v súvislosti spáchania činu s postavením, stavom

alebo vekom chránenej osoby. Taká súvislosť musí byť daná nielen objektívne, ale z hľadiska páchateľa
aj subjektívne.
V zmysle § 139 ods. 2 Tr. zák. možno spáchanie činu voči (na) osobe vyššieho veku (§ 127 ods.
3, § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák.) považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnejsadzby, len pri úmyselnom trestnom čine. Zároveň sa vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený
je osobou vyššieho veku a aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou
odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou okolnosťou,

ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin.
Taká subjektívna súvislosť, primeraná postaveniu alebo stavu chránenej osoby, sa vyžaduje aj pri
kvalifikačnom použití ostatných ustanovení uvedených v § 139 ods. 1 pod písmenami a/ až d/ a f/ až
i/ Tr. zák.

Z odôvodnenia tohto judikátu ďalej vyplýva, že uvedená súvislosť musí nie len vyplývať z vykonaného
dokazovania, ale svoj odraz musí nachádzať aj v skutkovej vete výroku o vine.

V posudzovanom prípade je namieste konštatovať, že uvedená subjektívna súvislosť v popise skutku
napadnutého rozsudku zakotvená nie je, ale najmä ani z vykonaného dokazovania nevyplýva.

K pohnútke obžalovanej vniknúť do bytu poškodených (vrátane poškodenej L.) z vykonaného
dokazovania nemožno zistiť iný než samou obžalovanou uvádzaný dôvod, že tak konala v dôsledku
vlastnej drogovej ovplyvnenosti a psychických procesov s ňou spojených (,,F. klopala preto, lebo bola
nadrogovaná, mala paranoje a pýtala sa jej, či niekoho nevidela“).
Zo žiadnych okolností totiž nevyplynulo, že by obžalovaná neoprávnene vnikla do obydlí poškodených

s konkrétnym úmyslom ďalšieho protiprávneho konania, typického pre posudzovaný trestný čin, keď
porušovanie domovej slobody len zriedka býva samoúčelné a naopak najčastejšie býva späté so
súbežnýmpáchanímďalšíchtrestnýchčinov(napr.krádeže,úmyselnéhoublíženianazdraví,vydierania,
nebezpečného vyhrážania a pod.), kedy samotný akt neoprávneného vniknutia alebo zotrvania v obydlí
iného nie je konečným cieľom páchateľa ale len súčasťou konania inak smerujúceho k dosiahnutiu

iného protiprávneho cieľa (spojeného so spôsobením iného škodlivého následku než je zásah do
nedotknuteľnosti obydlia).

Obžalovaná v posudzovanom prípade poškodených fyzicky nenapadla, nevyhrážala sa im ani
akýmkoľvek spôsobom neútočila na ich majetok. Po tom, ako sa poškodenej F. podarilo ju fyzicky vytlačiť

z chodbičky mimo svojho bytu, obžalovaná už úspešne vnikla do bytu poškodenej L., podľa výpovede
ktorej len zostala učupená v chodbe, bez ďalšej protiprávnej aktivity.

V kontexte uvedeného tak motív obžalovanej vniknúť do bytu poškodenej L. nijako nemožno spájať s
vekom tejto poškodenej, do jej bytu zjavne vnikla situačne len preto, že hľadala útočisko (v dôsledku

paranoidného prežívania) a chcela sa skryť do akéhokoľvek bytu.
Uvedené vyplýva v danej situácii primárne už z toho, že prvotne vnikla do bytu poškodenej F., ktorá
mimochodom vekom nezodpovedá kategórii chránenej osoby - osoby vyššieho veku, a až následne keď
ju táto úspešne z bytu vytlačila na chodbu, využila možnosť vniknúť do susediaceho bytu poškodenej L.
(ktorá jej na klopanie otvorila) a teda situačne bolo len vecou náhody, že užívateľom tohto susedného

bytu bola práve osoba vyššieho veku.
Na podklade uvedených skutočností tak nemožno dôvodne dospieť k záveru, že by obžalovaná vnikla do
bytu poškodenej L. a v tomto následne zotrvala práve pre jej vek a s ním spojenú možnosť úspešného
spáchania žalovaného trestného činu (napr. ako dôsledku očakávania menšieho odporu a pod.).

Odvolací súd tak dospel k záveru o nesprávnom právnom posúdení inak správne zisteného a v skutkovej
vete napadnutého rozsudku ustáleného skutku, keď tento skutok podlieha právnej kvalifikácii prečinu
porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1 Trestného zákona a nie zločinu porušovania domovej
slobody podľa § 194 odsek 1, 3 písmeno a/ Trestného zákona.

Uvedené právne posúdenie (jeho zmena v zmysle právnej kvalifikácie skutku ako prečinu) vedie
dôvodne k úvahám o dôvodnosti (resp. nedôvodnosti) aplikácie § 10 odsek 2 Trestného zákona v
posudzovanom prípade.

Podľa tohto zákonného ustanovenia nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho

následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho
závažnosť nepatrná.V posudzovanom prípade, z pohľadu okolností prípadu obžalovanej nepoľahčuje tá okolnosť, že
spáchanie žalovaného činu bolo dôsledkom zmeny jej psychiky spôsobenej požitím psychoaktívnych
látok, keď jej zavinenie treba vnímať vo vzťahu k samotnému vlastnému dobrovoľnému uvedeniu sa

do tohto stavu - znalecký psychiatrický posudok v záveroch jednak konštatoval závislosť obžalovanej
na psychoaktívnych látkach, z čoho je zrejmá dlhodobosť ich užívania a teda i možnosť obžalovanej
posúdiť ich vplyv na jej organizmus a jednak závery tohto posudku v zmysle konštatovania len
zníženia ovládacích schopností práve v dôsledku užitia týchto látok nezmierňuje trestnú zodpovednosť
obžalovanej za inkriminovaný čin.

Rovnako nemožno banalizovať význam už ústavne chráneného práva na nedotknuteľnosť obydlia,
ktorého porušením obžalovaná atakovala viacerých poškodených (zásahom do dvoch bytov) v
nerušenom užívaní ich bytov, pričom subjektívny pocit ohrozenia vlastnej bezpečnosti zo strany
poškodených je zrejmý už zo spôsobu riešenia inkriminovanej situácie, okrem iného i privolaním
policajnej hliadky.
Zo svedeckých výpovedí poškodených súčasne vyplýva, že posudzovaný prípad nie je v správaní

obžalovanej obdobným spôsobom len jej ojedinelým excesom, ale obdobného konania sa obžalovaná
dopustila i v minulosti (svedkyňa L. popisovala i udalosť o tom, ako ju obžalovaná zamkla v byte, sedela
na okne a vyvolala u poškodenej obavu zo suicidálneho pokusu).
Sklony obžalovanej k páchaniu trestnej činnosti (najmä majetkovej povahy) vyplývajú z doterajších
piatich kolízií s Trestným zákonom (v zmysle odpisu registra trestov), pričom obžalovaná sa

inkriminovaného činu mala dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu
odňatia slobody.

Uvedené okolnosti prípadu, spôsob vykonania činu a jeho následky, ani miera zavinenia a pohnútka
obžalovanej nedávajú podklad pre dôvodnosť záveru, že závažnosť súdenej trestnej činnosti je nepatrná

a preto nie je dôvod na aplikáciu § 10 odsek 2 Trestného zákona (tzv. materiálneho korektívu).

Na podklade vyššie uvedených skutočností odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu, t.j.
vo výroku o vine, treste a ochrannom opatrení a sám rozhodol o uznaní viny obžalovanej na identickom
skutkovom základe, avšak zmierňujúc právnu kvalifikáciu inak správne súdom I. stupňa zisteného skutku

tak, že tento skutok posúdil ako prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1 Trestného
zákona.

Trest odňatia slobody (nezistiac zákonné podmienky na ukladanie iného druhu trestu) obžalovanej
v intenciách § 194 odsek 1 Trestného zákona, zistiac priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno m/

Trestného zákona, s použitím § 38 odsek 2, 4 Trestného zákona, ukladal v trestnej sadzbe 8 mesiacov
až dva roky.

Vzhľadom na recidívu obžalovanej i fakt, že súdeného prečinu sa dopustila v skúšobnej dobe
podmienečného prepustenia z výkonu predchádzajúceho trestu odňatia slobody (aj s poukazom na §

49 odsek 2 Trestného zákona), v súlade so základnými zásadami ukladania trestov uvedenými v § 34
Trestného zákona odvolací súd obžalovanej uložil nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 18
mesiacov so zaradením obžalovanej na výkon tohto trestu podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného
zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Súčasne v súlade so znaleckými psychiatrickými závermi obžalovanej uložil podľa § 73 odsek 2 písmeno
d/ Trestného zákona a § 74 odsek 1 Trestného zákona aj ochranné protitoxikomanické liečenie v
ambulantnej forme.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.