Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/78/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114225344
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2114225344.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobcov: 1/ K. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. XXXX/XX, I., 2/ Mgr. S. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/XX, I., 3/ K. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom S. XXXX/XX, I., všetci zastúpení splnomocnencom: JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom Stará Vajnorská 37, Bratislava, IČO: 36 264 750, proti žalovanej: Fakultná nemocnica
Trnava, so sídlom Andreja Žarnova 11, Trnava, zastúpená splnomocnencom: PROSMAN a PAVLOVIČ
advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, za účasti intervenienta na
strane žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom

Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpeného advokátom: JUDr. Baltazár Mucska, AK so sídlom Vajnorská
55, Bratislava, o náhradu škody a iné, o odvolaní žalobcov 1/ až 3/, žalovanej a intervenienta na strane
žalovanej voči rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 9. októbra 2018, č.k. 8C/222/2014-486 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. m e n í tak že, žalovaná je p
o v i n n á zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu škody na zdraví titulom sťaženia spoločenského uplatnenia vo
výške 228.365,- eur do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III., IV. a V. týkajúcich sa nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov 1/, 2/ a 3/ a v závislých výrokoch o náhrade trov konania
( výrok VII. a VIII.) z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

III. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania
ohľadne nároku o náhradu škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia a bolestného v rozsahu
96%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 5.855,- eur

zastavil (nárok žalobcu 1/ na náhradu škody na zdraví titulom bolestného), výrokom II. žalovanej uložil
povinnosťzaplatiťžalobcovi1/sumu206.329,60eurtitulomsťaženiaspoločenskéhouplatnenia,vlehote
do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ sumu
50.000,- eurtitulomnáhradynemajetkovejujmy, vlehotedo60dníodprávoplatnostirozsudku.Výrokom
IV. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 50.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej
ujmy, v lehote do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok V.). Žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu trov konania v časti o náhradu škody na zdraví v rozsahu

76,18% trov konania (výrok VI.), žalovanej a intervenientovi nepriznal náhradu trov konania v časti o
náhradu nemajetkovej ujmy (výrok VII.). Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ a žalobcovi 3/
náhradu trov konania v rozsahu 100% v časti konania o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej
ujmy (výrok VIII.).2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 415, § 420 ods. 1, 2, 3, § 442 ods.
1, § 444 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 ods. 2, 3 písm. a) až c), § 5 ods. 1, § 5 ods. 2, 4, §

6 ods. 3, § 4 ods. 4, § 10 ods. 4, 7, § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z., § 2 ods. 1, § 4 ods. 1, 3, 5, §
19 ods. 1, 2, 3, § 22 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z.z., § 106 ods. 1, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho
zákonníka, § 3 ods. 1 OZ, § 470 ods. 1, 2, § 149 CSP, článkom 2 ods. 1, 2, článkom 3 ods. 3, 1, 2,
článkom 17, článkom 5 CSP, článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dospel k záveru, že žaloba je podaná sčasti dôvodne,
a to čo do nároku na zaplatenie sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu 1/, ako aj náhrady
nemajetkovej ujmy žalobcov 2/ a 3/. Žalovaná v priebehu konania namietala, že žalobcovia nepreukázali
bez dôvodných pochybností existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním žalovanej a vznikom
poškodenia zdravia žalobcu 1/. Súčasne namietala, že žalobcovia neuviedli také skutkové tvrdenia,
ktoré by mohli viesť k záveru o zodpovednosti žalovanej a teda žaloba by mala byť z tohto dôvodu

zamietnutá. Súd konštatuje, že žalobcovia špecifikovali skutkové tvrdenia riadne a dostatočne už v
samotnom žalobnom návrhu, a to nasledovne: „z dôvodu pôrodu, doposiaľ nezistený páchateľ ako
zdravotnícky pracovník za presne neustálených okolností, počas pôrodu presne nezisteným konaním
a nedostatočným monitorovaním plodu ohľadom diagnosticky možného ohrozenia plodu hypoxiou,
spôsobil u novorodenca K. F., nar. XX.XX.XXXX ťažkú ujmu na zdraví, s trvalým poškodením zdravia,

pričom mu doteraz diagnostikovali poruchu zrakovej a sluchovej percepcie, kogenitálny, laryngeálny
stridor, adenoidné vegetácie I. st. stav po závažnej perrinatálnej lézii, symptomatické infaltilné spazmy".
Ďalej doplnili skutkové tvrdenia výpoveďou žalobkyne 2/ a žalobcu 3/ na pojednávaní dňa 06.10.2015,
kde popísali priebeh pôrodu a jeho výsledok, ktorý v priebehu času sa ustálil v súčasnom zdravotnom
stave žalobcu 1/. Súd má za to, že nemožno vykladať procesné predpisy tak, ako ich vykladá

žalovaná, ktorá výslovne žiadala presnú špecifikáciu konania (pochybenia) nej od žalobcov (ich tvrdenia
nepovažovala za dostatočne určité pre stanovenie jej vlastnej zodpovednosti), nakoľko takýto doslovný
výklad zákona, ktorý by žiadal precizovanie každého skutkového tvrdenie do najmenších podrobností,
by predstavoval v konečnom dôsledku odopretie spravodlivosti a prístupu k súdu. Súd súhlasí s tým,
že je potrebné špecifikovať skutkové tvrdenia v minimálnej miere tak, aby tieto boli preskúmateľné,

a aby vykonané dôkazy dokázali preukázať dôvodnosť týchto tvrdení. Uvedené však nepredstavuje
a nezodpovedá argumentácii a názoru žalovanej. Skutkové tvrdenia v takto náročnej veci, kde v
zásade k precizovaniu skutkových tvrdení tak, ako ich žiadala žalovaná, by bolo nevyhnutné mať
minimálne medicínske vzdelanie. Zákony (tak hmotné ako aj procesné) majú slúžiť na to, aby bolo
umožnené realizovať dotknutým osobám, ich základné právo na prístup k súdu, prejednanie veci

(Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), pričom však nemožno procesné predpisy vykladať tak,
aby sa znemožnilo osobám dotknutým na ich právach domôcť sa súdneho rozhodnutia. Ak by súd
pristúpil na výklad žalovanej, tak prakticky len výnimočne by boli skutkové tvrdenia precizované tak,
aby obstáli v jej posúdení. Súd je toho názoru, že takýto výklad procesných predpisov je v príkrom
rozpore s ich zmyslom a účelom a výslovne odporuje Čl. 3 a Čl. 2 ods. 1 CSP, pričom takýmto

postupom by súd odňal možnosť žalobcom konať pred súdom z čisto formálnych dôvodov, pričom
však je z obsahu žaloby, prednesu účastníkov (viď ods. 1, ods. 10 a 11) plne zrejmé, čo žalobcovia
tvrdia, v čom vidia pochybenia žalovanej. Súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. I ÚS 549/2015, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že je potrebné vždy zohľadňovať
špecifické a individuálne okolnosti každého prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie

veci. Súd tak ako uviedol vyššie má za to, že skutkové tvrdenia žalobcov boli dostatočné jasné a
zrozumiteľné, nakoľko tieto spočívali v tom, že postup žalovanej počas pôrodu (hoc aj slovným spojením
nezisteným konaním, nedostatočným monitorovaním), označili ako príčinu následného zdravotného
stavu maloletého po pôrode, čo sa následne snažili preukázať predkladanými dôkazmi. Vzhľadom
na uvedené súd námietku žalovanej o nedostatočnom špecifikovaní skutkových tvrdení žalobcami

vyhodnotil ako nedôvodnú a skutkové tvrdenia ako spôsobilé ich prejednania a preukazovania. Druhou
zásadnou námietkou žalovanej bola skutočnosť, že žalobcovia nepreukázali kauzálny nexus (bez
dôvodných pochybností) medzi svojimi tvrdeniami a vznikom poškodenia zdravia žalobcu 1/. Súd má
za to, že aj uvedená námietka je nedôvodná. Z obsahu ZP 1, ZP 2 a ZP 3 plynie, že žalovaná sa
dopustila závažného pochybenia, keď nemonitorovala správne plod počas I. pôrodnej doby. Zo záverov

znaleckých posudkov jednoznačne plynie, že monitorovanie malo byť vykonané každé 2 až 3 hodiny,
pričom monitorovanie plodu o 12:50 až 13:05 bolo vyhodnotené oneskorene (prakticky bez významu)
až o 14:57 kedy malo byť vykonané ďalšie CTG vyšetrenie, čo sa však nestalo. Rovnako z obsahu
posudku plynie, že žalovaná porušila svoju povinnosť viesť zdravotnú dokumentáciu riadne (viď ods.50 až 56 odôvodnenia), nakoľko CTG záznam z 12:38 až 13:05 nie je úplný (len v trvaní 15 minút),
pričom žalovaná tento nepredložila ani na výzvu súdu (podľa vyjadrenia zástupcu predložila všetko
čím disponuje) a je evidentné, že tento v zdravotnej dokumentácii chýba. Súd súčasne z vykonaného

dokazovania zistil, že v zdravotnom zázname chýba aj diagnóza acidobazickej rovnováhy (viď výpoveď
MUDr. Zuzany Medlenovej zachytená v ZP 2 č.l.260, ktorá tvrdila, že tento bol zabezpečený, avšak
podľa ZP 3 č.l. 446 v dostupnej dokumentácii takéto výsledky sa nenachádzajú, ako ani výsledky
laktátu. Z uvedeného mal súd preukázané, že žalovaná viedla zdravotnú dokumentáciu nedostatočne v
rozpore so svojimi povinnosťami podľa zákona č. 576/2004Z.z., pričom za riadne vedenie dokumentácie

bola zodpovedná. Paradoxne žalovaná sa bráni tým, že nie je možné jej jednoznačne preukázať
pochybenia, lebo žalobcami predkladané dôkazy sú nedostatočné. Zo ZP 3 č.l. 446 plynie, že ak
by boli zabezpečené uvedené dôkazy (výsledky vyšetrenia acidobazickej rovnováhy) bolo by možné
objektívne hodnotiť stav dieťaťa po narodení. Výsledky však nie sú dostupné. Súd súčasne stranám
pripomína,žehodnoteniedôkazovjevoľné,pričomskutkovýmtvrdenímžalobcovbolonepresnévedenie
zdravotnej dokumentácie, pričom obsah jednotlivých dôkazov súd vyhodnocuje sám komplexne. Z

tohto pohľadu zdravotná dokumentácia skutočne nebola vedená riadne. Súd musí vyhodnotiť konanie
žalovanej, ako konanie kedy porušila svoje právne povinnosti (viesť dokumentáciu riadne) a v súčasnosti
z tohto konania ťaží, nakoľko sa odvoláva, že nie sú proti nej priame dôkazy (neexistujú). Súd v tejto
súvislosti poukazuje na Nález Ústavního soudu České republiky sp.zn. IV.ÚS 14/17 ze dne 9.5.2018,
ktorý vyjadril ten záver, že „Teprve v situaci, kdy postup dle § 129 odst. 2 o. s. ř. nepřichází v úvahu

z důvodu, že předmětná zdravotnická dokumentace buďto v rozporu s právními povinnostmi škůdce
nebyla pořízena vůbec, anebo ji (opět v rozporu se svými právními povinnostmi) tento neuchoval či
"ztratil", je ústavně aprobovatelné, aby obecný soud přistoupil k možnosti ultima ratio spočívající v
obrácenídůkazníhobřemenaohledněskutečností,kterémělybýtnazákladězdravotnickédokumentace
objasněny. Toliko v těchto typově určených případech totiž lze akceptovat, aby nad ochranou právní

jistoty účastníka řízení - žalovaného, převážil požadavek na zachování principů spravedlivého procesu.
Je totiž zřejmé, že v takovýchto situacích je to právě žalovaný, kdo ze svého protiprávního či nepoctivého
jednání získává prospěch na úkor žalobce - poškozeného, jenž není schopen unést důkazní břemeno
ohledně tvrzení, od nichž odvíjí svůj nárok na náhradu újmy. Lze doplnit, že povinnost poskytovatele
zdravotních služeb vést a uchovávat zdravotnickou dokumentaci je zakotvena v ust. § 53 a násl.

zákona č. 372/2011 Sb., o zdravotnických službách, ve znění pozdějších předpisů" Súd sa s citovaným
rozhodnutím stotožňuje a je názoru, že nemôže byť žalovanej na prospech to, že porušila zákon a
neviedla riadne zdravotnú dokumentáciu. Vzhľadom na uvedené preto vychádzajúc zo zásady ,,nemo
turpitudinem suam allegare potest" - ,,nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania"
dospel súd k záveru, že dôkazné bremeno v tomto prípade nezaťažuje len žalobcov ale aj žalovanú,

ktorá je vzhľadom na okolnosti tiež povinná preukázať, že konala s odbornou starostlivosťou tak, že
nepochybila pri pôrode žalobcu 1/.Vychádzajúc z uvedeného ako aj z jednoznačných záverov ZP 3 (viď
ods. 23 odôvodnenia), ktorý v záveroch konštatoval, že „Niekedy v dobe medzi 13.05 hod. a 16.50
hod. došlo k intrauterínnej hypoxii plodu, ktorá bola evidentná na CTG zázname v čase o 16.50 hod ..
Pre intrauterinnú hypoxiu svedčil aj stav novorodenca po pôrode. Tým, že sa rodička nedostatočne

monitorovala, neboli príznaky hroziacej intrauterínnej hypoxie zistené včas, a pôrod nebol ukončený
skôr. Hypoxiu plodu u Mgr. F., rod. N. bolo možné odhaliť včas. Ak by sa bol vykonal kardiotokografický
(CTG záznam) po odtoku plodovej vody a potom ešte opakovane v priebehu I. doby pôrodnej, s
vysokou pravdepodobnosťou by sa boli odhalili na monitore známky hroziacej intrauterinnej hypoxie
a tiež by sa bola odhalila hyperdynamia maternice, ktorá hypoxiu plodu ešte zhoršovala, pretože

CTG záznam sleduje nielen frekvenci srdca plodu, ale aj kontrakčnú činnosť maternice"„Fakultná
nemocnica Trnava v období XX.XX.XXXX disponovala všetkými prostriedkami, ktoré jej umožňovali
správne poskytovať zdravotnú starostlivosť pri pôrode, disponovala prístrojom na kardiotokografické
monitorovanie plodu, disponovala kvalifikovaným zdravotným personálom. Poskytovateľ mal teda
možnosť' správnym poskytovaním zdravotnej starostlivosti včas zistiť hypoxiu plodu a predísť dlhodobej

hypoxii plodu, a tým postnatálnemu poškodeniu plodu. V zdravotnej dokumentácii, ktorá obsahuje údaje
zvyšetreníMgr.F.vporadnipretehotné,ultrazvukovénálezy,kardiotokografickézáznamy,tiežzáznamz
krátkodobej hospitalizácie a záznam z pôrodu (placenta, plodové obaly, pupočník) znalecká organizácia
nezistila žiaden údaj, ktorý by nasvedčoval tomu, že k intrauterinnému poškodeniu plodu prišlo počas
gravidity." Na základe uvedených záverov ZP 3, ako aj predchádzajúcich záverov ZP 2 a ZP 1 (viď

predchádzajúce odôvodnenie), ako aj záverov Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ktorý
rovnako konštatoval, že počas pôrodu bol plod nedostatočne monitorovaný s ohľadom diagnostiky
možného ohrozenia plodu hypoxiou) súd dospel k záveru, že má preukázané jednak poškodenie zdravia
žalobcu 1/ (čo ostatne nebolo sporné, sporné bolo, či za to zodpovedá žalovaná), ako aj protiprávnekonanie žalovanej - nekonala správne, t.j. porušila svoju povinnosť podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004
Z.z., keď nemonitorovala riadne plod (miesto každé 2-3 hodiny, realizovala vyšetrenie len pri prvotnom
vyšetrení, a o 12:38-13:05, ktoré vyhodnotila až v čase, kedy mal vykonať ďalší CTG záznam), čím

neodhalila intrauterinnú hypoxiu, ktorej by mohla inak včas zabrániť zvolením iného medicínskeho
postupu, a teda je zodpovedná za vznik škody žalobcovi 1/ podľa § 420 Občianskeho zákonníka, a
žalobca 1/ má právo na náhradu škody v podobe uplatneného sťaženia spoločenského uplatnenia v
rozsahu nespornej výške bodového ohodnotenia 12 520 bodov (č. 253 Hlboká duševná zaostalosť
celkovo počtom 3120 bodov, položku č. 307 Strata reči centrálneho pôvodu počtom 5200 bodov,

položku č. 321a Strata sexuálnych funkcií počtom 1600 bodov, položku 297b Strata reči centrálneho
pôvodu počtom bodov 2000, položku 303 Píšťala pažeráka) počtom bodov 600, t.j. celkovo spolu 12
520 bodov) bližšie viď ods. 15 odôvodnenia. Súd k predloženému posudku MUDr. Roztočila konštatuje,
že tento nie je dôkazom, ktorý by zbavil žalovanú zodpovednosti, nakoľko tento posudok bol podrobený
kontrole posudkom znaleckej organizácie forensic, ktorá jeho závery rozporovala s poukazom na vlastnú
literatúru MUDr. Roztočila, ktorá je v rozpore so závermi jeho posudku (spôsob monitorovania plodu) viď

č.l.268-269, pričom jeho posudok nezodpovedá ani záverom správy Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, ktorý taktiež konštatoval pochybenia v monitorovaní plodu, pričom oba subjekty (Úrad
aj znalecká organizácia) jasne a presne formulovali svoje závery, znalecká organizácia aj s poukazom
na odporúčané postupy v Českej republike. Tu prichádza do úvahy posúdenie námietky premlčania
nároku. Žalovaná tvrdila, že žalobca 1/ vedel už 07.05.2013 o ustálení svojho zdravotného stavu, čo

dôvodil vyhodnotením lekárskej prepúšťacej správy z uvedeného dňa. Súd pozmanenáva, že v zásade
by mohlo prísť k začatiu plynutia premlčacej doby najskôr 1 rok po pôrode (viď ods. 48 odôvodnenia),
avšak v tomto prípade začiatok premlčacej doby začal neskôr. Súd vyhodnotil tvrdenie žalovanej o
začatí plynutia premlčacej doby dňa 07.05.2013 ako účelové, vytrhnuté z kontextu ZP1, v ktorom
naopak znalecká organizácia výslovne uviedla, že je potrebné zhodnotiť zdravotný stav žalobcu 1/ aj v

nasledovnom období, keďže návrh na jeho ohodnotenie vzhľadom k okolnostiam prípadu z odborného
medicínskeho hľadiska mohol byť neadekvátny. Ďalej v ZP 2 bolo uvedené, že hodnotenie sťaženia
spoločenského uplatnenia je potrebné vykonať vtedy, keď to bude uplatniteľné (viď č.l. 173 súdneho
spisu a ods. 5 odôvodnenia). Na základe uvedeného záveru znaleckej organizácie teda má súd za to, že
nemohla premlčacia lehota plynúť skôr ako bol vydaný posudok č. 232/2014, t.j. pred 17.10.2014. Keďže

posudok hovoril o budúcom posúdení stavu, súd teda skúmal, kedy žalujúca strana mohla objektívne
vedieť prvýkrát rozsah funkčných porúch žalobcu 1/. Súd tento čas stanovil na lekárske vyšetrenie
v auguste 2015 a následný komplexný posudok Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Galanta č.l.
106-108, z ktorého plynie miera funkčnej poruchy žalobcu 1/ je 90%. V uvedenom čase teda žalujúca
strana najneskôr musela vedieť mieru funkčnej poruchy, ktorá bola už ustálená. Z takto zisteného

stavu vyhodnotil súd námietku premlčania ako nedôvodnú, keďže návrh na zmenu žaloby bol podaný
07.05.2017, t.j. v lehote dvoch rokov po auguste (resp. septembri) 2015. Keďže návrh na zmenu žaloby
bol podaný včas, súd posúdil nárok žalobcu 1/ ako nepremlčaný. Následne súd určil náhradu pre žalobcu
1/, ktorú vypočítal ako 12 520 bodov x 16,48 eur = 206.329,60 eur. Sumu 16,48 eur určil súd v súlade
s ustanoveniami právnych predpisov (viď ods.35 až 49 odôvodnenia), pričom sumu náhrady určil podľa

roku 2014 (viď ods. 41), keďže nárok vznikol v roku 2015 a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol,
nad rozsah sumy 16,48 eur za jeden bod.

4. Súd ďalej konštatoval, že po dôkladnom uvážení prípadu dospel k záveru, že argumentácia žalovanej
a intervenienta je dôvodná čo do tvrdenia, že náhrada nemajetkovej ujmy je obsiahnutá v ustanovení §

444. Z § 444 Občianskeho zákonníka vyplýva, že k nárokom, ktorý spadá pod nároky pri náhrade škody
na zdraví je aj nárok na odškodnenie spoločenského uplatnenia. Žalobca 1/ svoj nárok odôvodňoval tým,
že postupom žalovanej bolo zasiahnuté do jeho rodinného života, pričom vo svojej podstate je skutkovo
nárok identický so sťažením spoločenského uplatnenia. Vzhľadom na uvedené preto súd považoval
uplatnený nárok žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy, za nárok spadajúci pod odškodnenie

spoločenského uplatnenia obzvlášť vzhľadom na okolnosti prípadu, kedy maloletý nemôže prežívať
zásahy do osobnostných práv a ktoré boli práve zohľadnené v rámci priznania nároku za sťaženie
spoločenského uplatnenia. Súd má za to, že pri škode na zdraví, nemajetková ujma, je krytá v slovenskej
právnej úprave, cez ustanovenia zákona o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia.
Obavlastnénároky,ktoréuplatňuježalobca1/súnárokminemajetkovejujmyodškodňovanépodľa§444

Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o skutkovo totožný nárok vychádzajúci z rovnakých skutkových
okolností, kde niet iných tvrdených a preukázaných skutočností. Iné druhy nárokov nemajetkovej ujmy
právny poriadok Slovenskej republiky výslovne neupravuje. Z tohto dôvodu tu nie je priestor tieto zložky
práva uplatňovať cez ochranu osobnosti, a preto súd žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú. Súdv tejto súvislosti poukazuje na rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 16 Co 107/2013-517 z 30.
septembra 2013, z ktorého záverov vychádzal, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky I ÚS 426/2014-31 zo dňa 13.08.2014.

5. V časti nároku žalobcov 2/ a 3/ na náhradu nemajetkovej ujmy súd konštatoval, že je takmer
nemožné vyčísliť hodnotu straty ľudského života v peňažnej forme, preto jedinou možnosťou je v
rámci voľnej úvahy súdu a v rámci zohľadnení všetkých rozhodujúcich skutkových okolností dospieť k
primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy, keď rozhodujúcim dôkazným prostriedkom bol samotný

žalobný návrh a výsluch žalobcov. Pokiaľ účastníci konania poukazovali na rozhodovaciu prax súdov v
obdobných prípadoch, ktorými podporili svoju argumentáciu, súd má za potrebné zdôrazniť, že skutkové
okolnosti každého jedného prípadu sa líšia. Čo sa týka otázky primeranosti výšky náhrady nemajetkovej
ujmy a rozhodovacej praxe súdov, súd príkladmo poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6 Cdo 185/2011 zo dňa 14.03.2012, v ktorom dovolací súd odmietol dovolanie, čím potvrdil
správnosť rozhodnutí súdov nižších stupňov, ktoré poškodenému priznali náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 120.000,- Eur, a to z dôvodu nezákonného trestného stíhania a uloženia trestu odňatia
slobody. Žalobcovia ako rodina boli ťažko zasiahnutí poškodením zdravia žalobcu 1/, pričom každého
zasiahla uvedená skutočnosť hlboko a bytostne sa ich dotýka každý deň, keď vidia premárnený život
svojho vytúženého dieťaťa, čo jasne plynie z vyjadrení žalobcu 2/ a 3/. V dôsledku poškodenia zdravia
žalobcu 1/ spôsobeného žalovanou došlo v danom prípade k dlhodobému zásahu do osobnostných

práv žalobcov, ktorý stratili šancu na radostné chvíle s dieťaťom. Člen rodiny, ktorý mal obom rodičom
robiť radosť a šťastie, mal byť naplnením ich životného sna, sa stal každodennou starosťou, ktorý
ich pripravil o súkromný život, kariérny rast, a naplnenia života šťastím z detí. Uvedené je prakticky
nenahraditeľné, nakoľko nahradiť milujúce dieťa je prakticky nemožné. Matka aj otec utrpeli ťažkú citovú
ujmu, spočívajúcu v pocitoch úzkosti, samoty, straty radosti zo života, o to viac, že už v minulosti

v rodine prežili skúsenosť s spontánnym prerušením tehotenstva. Citová ujma u nich stále pretrváva,
žalobcovia 2/ a 3/ trávia čas len starostlivosťou o syna, prišli o všetok život, kultúrne vyžitie, pričom
sa im aj zhoršila situácia z dôvodu rastu nákladov na starostlivosť o syna. Súd posudzoval náhradu
nemajetkovej ujmy pri každom so žalobcov individuálne, pričom prisúdenie ujmy 200.000,- eur súd
považoval za neprimerane vysoké, keď po zvážení všetkých skutočností súd dospel k záveru, že nie

je namieste poskytnutie nemajetkovej ujmy vo výške tak, ako nižšej ako požadujú žalobcovia, nakoľko
náhrada nemajetkovej ujmy sa priznáva v primeranej miere a nemá mať tak plne reparačnú funkciu,
ako ani sankčnú. Súd chápe a plne akceptuje, že so žalobcovia sa len ťažko vyrovnávajú so vzniknutou
situáciou a v zásade žiadna forma zadosťučinenia nie je dostatočná a nenahradí stratu, ktorú utrpeli a
ktorú prežívajú každý deň. Súd však zohľadnil to, že podľa jeho názoru, žalovaný nekonal úmyselne, šlo

z jeho strany o nedbanlivosť, ktorú nechcel spáchať. Súd priznal žalobcom 2/ a 3/ sumu 50.000,- eur,
nakoľko obaja stratili sen o šťastnom živote dieťaťa a každý deň sú konfrontovaný so životnou realitou.
Žalobcovia stratili možnosť voľnočasových aktivít, ktoré by mohli tráviť či už s dieťaťom, alebo sami
a pribudli im nadštandardné povinnosti, ktoré musia zabezpečiť. Súd súčasne zhodnotil aj prejavenú
ľútosť žalovaným, ako aj skutočnosť, že tento poskytuje zdravotnú starostlivosť vo verejnom záujme a

neprimerane vysoká suma sankcie by bola pre neho neúnosná z hľadiska jeho prevádzky. Súčasne však
súd zhodnotil to, že žalovaná je poistená. Súd pri priznaní výšky vychádzal taktiež z rozhodovacej praxe
súdov v obdobných veciach (viď rozhodnutie Krajského súdu Prešov 20Co/183/2014, Krajského súdu
Trnava 24Co/479/2012 a 9Co/423/2012 a 11Co/116/2013), ako aj z rozhodnutí označených sporovými
stranami, pričom však prihliadol na individuálny charakter tohto prípadu zohľadňujúc vyššie uvedené

špecifiká. Vzhľadom na výšku priznaných súm, čí už sťaženia spoločenského uplatnenia, alebo náhrady
nemajetkovej ujmy sa jedná o vysokú sumu, súd v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 veta druhá
Civilného sporového poriadku určil dlhšiu lehotu na plnenie a to v rozsahu 60 dní od právoplatnosti
rozsudku.

6. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení samostatnými
výrokmitak,žepriznalžalobcovi1/náhradutrovkonaniavrozsahuakombolúspešnývčastiozaplatenie
sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalobca bol úspešný čo do zaplatenia sumy 206.329,60 eur, čo
predstavuje 88,09 % z 234.220,- eur (5855,- eur + 228,365,- eur). 88,09 % je hrubý úspech žalobcu
a 11,91 % je hrubý úspech žalovanej, ktorý sa odčíta od hrubého úspechu žalobcu 1/, čím vznikol

čistý úspech žalobcu 76,18%. Súd ďalej konštatoval, že nakoľko náhrada nemajetkovej ujmy závisí od
voľnej úvahy súdu, nespôsobuje priznanie nižšej sumy v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe zníženie
náhrady trov konania, ale tieto sa priznávajú v celom rozsahu. Súd súčasne rozhodol o povinnosti
žalovanej zaplatiť trovy konania žalobkyni 2/ a žalobcovi 3/ v rozsahu 100%. O náhrade trov konaniav časti o náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu 1/ by mal súd rozhodnúť tak, že ich plná náhrada patrí
žalovanej a intervenientovi. Súd má však za to, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré
odôvodňujúnepriznanietýchtotrovžalovanejaintervenientovi,vzhľadomnato,žežalobca1/jemaloleté

dieťa plne odkázané na starostlivosť tretej osoby, pričom má tak závažne poškodené zdravie v dôsledku
konania (nekonania) žalovanej, že zo života nemá žiadne potešenie, interakcie. Súčasne je nemajetný
plne odkázaný na pomoc tretích osôb. Uvedené skutočnosti viedli súd k tomu, že náhradu trov konania
v tejto časti žalovanému a jeho intervenientovi z vyššie uvedených dôvodov hodných osobitného zreteľa
nepriznal. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie intervenient na strane
žalovanej a to v časti výrokov II., III., IV. napadnutého rozhodnutia, keď výroky I. a V. sú týmto
odvolaním nedotknuté. Má za to, že súd vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Je toho názoru, že súd sa nedostatočne
vysporiadal s dvoma zásadnými námietkami vznesenými v konaní a to námietkou absencie príčinnej

súvislosti ako základného predpokladu uplatnenia náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy, keď
podľa jej názoru absentovala protiprávnosť zásahu, t.j. konania žalovaného a druhou podstatnou
námietkou bola vznesená kvalifikovaná námietka premlčania uplatnených nárokov. Je toho názoru,
že v konaní absentovalo preukázanie protiprávnosti konania zásahu ako základného predpokladu
možnosti priznania náhrady škody/nemajetkovej ujmy. Odvolateľ je toho názoru, že súd sa nedostatočne

stotožnil s podstatnou otázkou konania to, či ne/monitoring plodu ako jediné pochybenie deklarované
v podkladoch v konaní bol príčinou poškodenia zdravia žalobcu 1/. Má za to, že ani jeden zo
znaleckých posudkov a ani výsledky dohľadu neprijali závery o chybnom vedení pôrodu zamestnancami
žalovaného. Aj samotné prezentované pochybenie spočívajúce v nedostatočnom monitorovaní plodu
nie je podľa záverov znaleckých posudkov v priamej príčinnej súvislosti s poškodením zdravia žalobcu

1/. V konaní nebolo preukázané to, že v prípade nepretržitého sledovania plodu by došlo k odhaleniu
hypoxie plodu včas; či v prípade odhalenia hypoxie plodu by došlo k zabráneniu, resp. nepoškodeniu
zdravia žalobcu 1/; vyvrátenie skutočnosti, či k intrauterinnému poškodeniu plodu došlo počas gravidity.
Z vykonaného dokazovania a predložených znaleckých posudkov vyplýva, že žalobcovia nepreukázali
príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného, resp. jeho zamestnancov a medzi

poškodením zdravia žalobcu 1/. Tento kauzálny nexus bol dotvorený úvahou súdu bez relevantných
vedeckých podkladov a záverov. Nedostatok zistený nedostatočným monitorovaním plodu nemal vplyv
na poškodenie zdravia žalobcu 1/ tak, ako to vyhodnotil konajúci súd. Žalobcovi 1/ nevznikol nárok na
náhradu škody, ktorej predpokladom je schéma porušenia právnej povinnosti - príčinná súvislosť a vznik
škody. Rovnako tak vzhľadom na uvedené nevznikol žalobcom ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, keďže tá je rovnako spätá s protiprávnym konaním a zásahom do osobnostných práv,
ktoré musí spájať príčinná súvislosť. Taktiež sa súd prvej inštancie nevysporiadal správne s námietkou
premlčania vznesenou žalovanou a rovnako aj intervenientom vo vzťahu ku škode na zdraví žalobcu 1/.
Odvolateľ uviedol, že aj s poukazom na znalecké posudky bol stav žalobcu 1/ ustálený najneskôr rok
po pôrode, t.j. 07.05.2013. Súd stotožnil dva pojmy, ktoré je potrebné od seba dôsledne odlišovať a to

ustálenie zdravotného stavu a zistenie rozsahu poškodenia, zároveň reflektoval požiadavku objektívnej
možnosti zistenia rozsahu poškodenia zdravia. Žalobca 1/ si rozšírením žaloby uplatnil náhradu škody
na zdraví titulom sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 228.365 eur, ktorá náhrada podlieha
dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť momentom ustálenia zdravotného stavu
maloletého, t.j. deň narodenia žalobcu 1/ XX.XX.XXXX, resp. spravidla po uplynutí jedného roku

od poškodenia na zdraví. Zákonná premlčacia doba na uplatnenie nárokov z titulu škody na zdraví
preto uplynula najneskôr dňa 03.10.2015. Odvolateľ ďalej uviedol, že stav žalobcu 1/ bol ustálený už
momentom narodenia, resp. bezprostredne po ňom, najneskôr však 03.10.2013. K rozšíreniu žaloby a
k uplatneniu sťaženia spoločenského uplatnenia došlo po uplynutí dvoch rokov subjektívnej premlčacej
doby. Odvolateľ mal ďalej za to, že žalobcovia nepreukázali príčinnú súvislosť medzi konaním žalobcu

a vznikom škody a považujú výšku priznanej nemajetkovej ujmy za nedôvodnú a navyše vymykajúcu
sa zákonným požiadavkám na jej priznanie vo vzťahu k zodpovednému subjektu zasahujúcej osobe.
Odvolateľ považuje za nesprávny záver súdu, ktorý pri výške nemajetkovej ujmy zhodnotil aj to, že
žalovaný je poistený. Len majetkové pomery samotnej žalovanej musia byť rozhodné pre priznanie
konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy, nie majetkové pomery jeho poisťovateľa. Súd musí nemajetkovú

ujmu, resp. jej výšku odôvodňovať len vo vzťahu k žalovanému, nie k osobe intervenienta, ktorý nijako
do práv žalobcov nezasiahol. S poukazom na rozsudok NSSR sp. zn. 2 Cdo 93/2008 zo dňa 30.03.20108.Uviedol,ževkonanínebolojednoznačnepreukázanéaodôvodňovanéuplatnenievýškynemajetkovej
ujmy kedy tá nebola jednoznačne odlíšená od finančných/materiálných strát a potrieb žalobcov. Ďalej
odvolateľ poukázal na rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania v časti o náhrade

nemajetkovej ujmy žalobcu 1/, keď v danom prípade sú toho názoru, že v odôvodnení absentuje
požiadavka na naplnenie ustanovenia § 257 CSP. V tejto súvislosti poukázali aj na rozhodnutie
Ústavného súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 426/2014 zo dňa 13.08.2014. Odvolateľ má
za to, že žalovaná a intervenient majú nárok na náhradu trov konania v časti, v ktorej mali vo veci
úspech. Vzhľadom na uvedené žiada odvolací súd, aby rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa

09.10.2018 v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobu voči žalovanej zamieta a priznáva žalovanej
a intervenientovi náhradu trov konania v celom rozsahu voči žalobcom, alternatívne, aby rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a intervenient má nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

9. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná a to voči výrokom II., III., IV., V.

a VIII., ktoré považuje za nesprávne a nezákonné, nakoľko súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalovanej uskutočniť jej procesné práva, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania odvolateľ uviedol, že vedomosť o výške škody titulom
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia nie je odvádzaná od toho, kedy boli realizované

posudky, ale od doby, kedy možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia a od tohto okamihu plynie premlčacia doba. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.07.1983 sp. zn. 1CZ 23/1983, Rc 9/1986, uznesenie ÚS
SR zo dňa 21.06.2016 sp. zn. III.ÚS 399/2016, rozsudok NS ČR zo dňa 30.04.2002 sp. zn. 33Odo
477/2011. Je toho názoru, že súd by mal v každom prípade skúmať, z ktorej lekárskej správy sa

mohol poškodený ako laik reálne dozvedieť o tom, že jeho zdravotný stav je ustálený, t.j. kedy získal
potrebnú informáciu o objektívne vyčísliteľnej škode vo vzťahu k položkám podľa prílohy zákona č.
437/2004 Z.z. Zástupcovia žalobcu 1/ mali najneskôr dňa 07.05.2013 k dispozícii údaje obsiahnuté v
zdravotnej dokumentácii, z ktorej bolo možné vzhľadom k položkám 253, 297b, 303, 307 a 321a vykonať
vyčíslenie nároku. Hlboká duševná zaostalosť, poúrazová epilepsia, strata reči, píšťala pažeráka, strata

pohyblivosti končatín, strata sexuálnej funkcie vyplýva už zo zdravotnej dokumentácie žalobcu 1/
pred dátumom 07.05.2003. Súd v rozpore s ustálenou jednoznačnou súdnou praxou stanovil začatie
plynutia premlčacej doby, náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia na deň vydania rozhodnutia
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny o komplexnom posudku pre potreby peňažných príspevkov na
kompenzáciu sociálnych dôsledkov sťaženia ťažkého zdravotného postihnutia, ktorý bol vydaný na

základe kontrolného lekárskeho posúdenia zo dňa 27.08.2015, ktoré však nie je súčasťou súdneho
spisu. Uvedené lekárske posúdenie pre potreby stanovenia peňažných príspevkov však nie je možné
zamieňať za ustálenie zdravotného stavu pre potreby stanovenia začatia plynutia premlčacej doby.
Žalovaná nemá k dispozícii všetku zdravotnú dokumentáciu žalobcu 1/, aby mohol presnejšie vymedziť
termín, kedy mohlo byť skôr vykonané bodové ohodnotenie a preto vychádza z obsahu prepúšťacej

správy zo dňa 07.05.2013, ktorá obsahuje všetky diagnózy, ktoré našli svoj odraz v bodovom ohodnotení
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Náhrada sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu
1/ bola uplatnená na súde až 07.05.2017, t.j. po uplynutí premlčacej doby. Súd premlčanie nesprávne
právne posúdil a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom začatia plynutia premlčacej
doby pri nároku na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu 1/, keď začatie plynutia

urobil závislé od subjektívneho prejavu vôle, ktorým bolo vyvolané konanie o vydanie komplexného
posudku v sociálnych veciach. Nárok žalobcu 1/ na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia je
premlčaný. Čo sa týka náhrady škody a sťaženia spoločenského uplatnenia, súd v danom prípade
aplikoval ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka a bolo na žalobcovi 1/, aby tvrdil a preukázal
existenciu predpokladov tejto zodpovednosti žalovaného za škodu.Nedostatočné monitorovanie plodu

priamo nespôsobilo poškodenie zdravia uplatňovanej žalobcom 1/, keďže tieto spôsobila hypoxia, ktorá
sa vyvinula bez priameho vplyvu žalovaného (príčiny hypoxie ležia na strane matky alebo plodu). Ako
jednou z príčin poškodenia zdravia mohla byť skutočnosť, že žalovaný mal skôr rozpoznať hypoxiu
plodu a prijať opatrenia k jej zabráneniu a aký vplyv by to malo na poškodenie zdravia žalobcu 1/
spôsobenej hypoxiou. O týchto tvrdenia malo byť vedené dokazovanie, t.j. kedy mal byť ukončený

pôrod a aké následky by to malo na plod. Žalobcovia však predmetom dokazovania v spore urobili
tvrdenie, že žalovaný nedostatočným monitorovaním ohľadom diagnosticky možného ohrozenia plodu
hypoxiou spôsobil ujmu na zdraví a súd ich nevyzval na doplnenie skutkových tvrdení. Predmetom
skúmania v danej veci teda mal byť iný vzťah ako ten, ktorý urobili predmetom sporu žalobcovia a to,či medzi skorším ukončením pôrodu a vzniknutou škodou na zdraví existuje priama príčinná súvislosť.
Je toho názoru, že je v rozpore so zásadou predvídateľnosťou súdnych rozhodnutí a postupu súdu,
keď súd prenesie dôkazné bremeno ohľadom určitej skutočnosti na druhú stranu sporu bez toho,

aby ju riadne poučil a dal jej možnosť navrhnúť dôkazy na preukázanie súdom určenej skutočnosti.
V danom prípade však došlo k zámene nesplnenia povinnosti riadne viesť dokumentáciu s tým, že
vyšetrenienebolovykonané.Predloženievýsledkovacidobázickejrovnováhyohľadomhodnoteniastavu
dieťaťa po pôrode nemá vplyv na toto konanie. Žalovaný v ničom neťaží z nepredloženia výsledkov
acidobázickej rovnováhy. Pokiaľ nebol vykonaný test acidobázickej rovnováhy, nemohol nájsť odraz v

zdravotnej dokumentácii. Súd neuviedol, prečo potreboval preukázať stav novorodenca po narodení
a ako to súvisí s danou vecou. Konštatovanie súdu, že niečo si nepredložil neznamená automaticky,
že druhá strana sporu z tohto dôvodu preukázala svoj nárok. Predmetom dokazovania mala byť
dĺžka trvania hypoxie plodu, keďže len uvedená otázka by rozriešila, či by správne monitorovanie
plodu (á 2 hodiny) mohlo odhaliť hypoxiu a vyvolať predčasné ukončenie pôrodu. Hypoxia bola podľa
znalcov v danom prípade akútna, nie chronická (plod bol podľa znalcov pred 13. hodinou zdravý).

Znalci však neodpovedali na otázku, z akého impulzu pochádzala, ako dlho trvala hypoxia, keďže je
zrejmé, že nedostatok kyslíka nie je možné absorbovať donekonečna bez fatálneho následku. V konaní
neboli učinené zistenia, nikto ich nežiadal zistiť, či v čase, kedy malo byť plánované CTG vyšetrenie
(15,00 až 15,35 hod.) bol plod už v ohrození prebiehajúcou hypoxiou, ktorá mohla byť odhalená a
mohlo byť voči nej zakročené. Z posudku Aleša Roztočila vyplýva, že v danom čase boli vykonané

auskultačné vyšetrenia (14,09, 14,57, 15,45 hod.)., ktoré neindikovali predčasné ukončenie pôrodu.
Ďalej odvolateľ poukázal, že na žiadnom mieste napadnutého rozsudku sa nenachádza úvaha o tom,
že nebyť nekonania žalovanej, ku škode - ujmu žalobcu by s nejakou mierou pravdepodobnosti ale
určite nedošlo. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že k intrauterinnej hypoxii by došlo za každých
okolností prípadu, keďže príčina tohto javu bola mimo sféru vplyvu žalovanej a tento jav nastal z

prirodzených príčin, ktoré však neboli doposiaľ presne špecifikované. Tento jav bez iného priamo
spôsobil škodu, ktorá je predmetom tohto konania. Ďalšou okolnosťou vstupujúcou do deja je povinnosť
žalovanej poskytovať zdravotnú starostlivosť správne a jeho možnosť v daných súvislostiach a čase
odhaliť a odvrátiť následky tejto príčiny. Samotná skutočnosť, že žalovaná disponovala prístrojom a
personálom neznamená, že v danom prípade by jej zásah zabránil následkom vyvolaným prvotnou

príčinou, čo vyplýva aj zo znaleckých posudkov. Znalecké posudky však nepriniesli odborné vedomosti
a skutkové zistenia, z ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že rozhodujúcou príčinou vzniku
poškodenia žalobcu 1/ bolo nedostatočné monitorovanie žalobcu 1/. Vzhľadom k tomu, že ani po
údajnom prenesení dôkazného bremena ohľadom skutočností plynúcich z výsledkov acidobázickej
rovnováhy, neuniesol žalobca bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu, t.j. neboli v súdnom konaní riadne

zistené predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu žalobcu 1/. Pokiaľ nie ja daná zodpovednosť
žalovaného za poškodenie zdravia žalobcu 1/, nie je daná ani zodpovednosť za nemajetkovú ujmu
žalobkyne 2/ a žalobcu 3/, keďže zásah do ich osobnostných práv tým pádom nebol neoprávnený. Ďalej
odvolateľ uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti príčinnej súvislosti, t.j. opísanie
myšlienkového pochodu sudcu ohľadom testu príčinnej súvislosti a uvedenie právnej doktríny, podľa

ktorej tento test aplikuje a hodnotí, medzi akou právnou skutočnosťou a škodou danú príčinnú súvislosť
zisťuje v predmetnom rozhodnutí úplne chýba, t.j. došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Vzhľadom na vyššie uvedené sa žalovaný domnieva, že došlo k naplneniu dôvodov odvolania podľa §
365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a preto žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp. aby rozhodnutie zmenil

tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca 1/ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu a to voči výroku V. v časti zamietnutia nároku na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia v
sume 22.035,40 eur, ďalej voči výroku V. v časti zamietnutia jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

a taktiež týmto jedným podaním prostredníctvom právneho zástupcu podali odvolanie aj žalobcovia 2/
a 3/ a to voči výroku V. v zamietajúcej časti ohľadne uplatnených nárokov na náhradu nemajetkovej
ujmy spolu so závislými výrokmi o náhrade trov konania. Čo sa týka nároku na sťaženie spoločenského
uplatnenia v zamietnutej časti 22.035,40 eur, odvolateľ uviedol, že otázka určenia okamihu ustálenia
zdravotného stavu je otázkou odbornou. V danom prípade je odvolateľ toho názoru, že súd prvej

inštancie mal ako okamih ustálenia zdravotného stavu žalobcu považovať dátum vykonania jeho
bodového ohodnotenia. Je toho názoru, že pokiaľ súd prvej inštancie posúdil sám okamih ustálenia
zdravotného stavu žalobcu inak, t.j. ako dátum vyhotovenia komplexného posudku Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny zo 16.09.2015, sám sa dopustil riešenia odbornej otázky, pre ktorú sú potrebnéodborné znalosti. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny nehodnotil jednotlivé položky poškodenia zdravia
žalobcu, napríklad stanovil v predmetnom posudku mieru funkčnej poruchy na 90%, pričom podľa
znaleckého posudku č. 108/2018 maloletý K. F. utrpel škodu na zdraví spočívajúcu v trvale doživotnej

invalidite v miere 100%. Ďalej odvolateľ nesúhlasil s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí súdu
prvej inštancie ohľadne výroku V. vo vzťahu k žalobcovi 1/ a to v časti zamietnutia jeho nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, kde síce súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 426/2014,
ale v danom prípade sa Ústavný súd nezaoberal otázkou, aká má byť judikatúra súdov SR v otázke
súbehu náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia a nemajetkovej ujmy, ale vyriešenie tejto otázky

náleží sústave všeobecných súdov, ktoré inštančne završuje Najvyšší súd SR. Súd prvej inštancie
naopak opomenul zohľadniť v súlade s článkom II. ods. 2 CSP rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Cdo 65/2013 zo dňa 28.05.2014, podľa ktorého zmyslom náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej integrity fyzickej
osoby. Z nich, ani zo zásad za hodnotenie bolesti, ani zo zásad na hodnotenie sťaženia spoločenského
uplatnenia, ale ani zo sadzieb bodového ohodnotenia nie je možné vyvodiť, že by sa náhrada za bolesť

a za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá sa premieta do psychickej sféry
fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Uvedená otázka už bola riešená aj v rozhodovacej
praxi odvolacieho súdu, napríklad Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 25Co/103/2018
uviedol,ževdanomprípadepriuplatnenínárokunanáhraduškodynazdravíananáhradunemajetkovej
ujmy spôsobenej zásahom do osobnosti poškodeného, ide o odlišné, celkom samostatné nároky, pričom

však nie je vylúčené, aby na základe jedného protiprávneho zásahu došlo nielen k vzniku tak ujmy
na zdraví, ale zároveň aj k zásahu do osobnosti poškodeného. Ďalej odvolatelia a to žalobcovia 2/
a 3/ podali odvolanie aj voči výroku V. v zamietajúcej časti nimi uplatnených nárokov na náhradu
nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie disponoval v rámci vykonaného dokazovania dostatočným
množstvom skutkových zistení pre správne stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov 2/ a

3/, avšak tieto nesprávne skutkovo zistil a rovnako aj nesprávne právne posúdil. Neoprávnený zásah,
za ktorý žalovaný zodpovedá, sa prejavuje v každej jednej stránke ich života. Peňažné vyjadrenie straty
príjmu matky, ktorá musí doživotne poskytovať 24-hodinovú osobnú starostlivosť postihnutému synovi,
je s pôvodným mesačným príjmom 1.200,- eur úplne mimo rámca rozhodnutia súdu prvej inštancie.
V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa 2/ študovala, budovala si kariéru, ktorá sa v

jednom okamihu stratila, ďalej poukázala na nefunkčnosť rodiny, absentujúci spoločenský život, ktoré sú
tiež dôležité aspekty. Neprimeranosť priznanej náhrady sa prejavuje najviac vo vzťahu k citovej oblasti.
Žiaľ, ktorý je neustále prítomný v živote oboch žalobcov, strata akejkoľvek radosti zo života, možnosti
prežívať šťastie. Odvolatelia sú toho názoru, že jednorazové odškodnenie v sume 50.000,- eur nenapĺňa
základnú funkciu vyváženia či zmiernenia následkov v životoch žalobcov 2/ a 3/ hoc ako sa pri prvom

pohľade zdá vysoké a môže u niekoho budiť aj pocit závisti. Zo strany žalovaného nebol produkovaný
dôkaz o tom, že by priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v žalovanej výške ohrozilo jeho
spôsobilosť poskytovať zdravotnú starostlivosť. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy žalobcom súdom
prvej inštancie nenapĺňa žiadnu zo svojich funkcií s ohľadom na závažnosť vzniknutej ujmy a okolností,
zaktorýchknejprišloajenedostatočná.Nazákladeuvedenéhopretožiada,abyodvolacísúdnapadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie v týchto napadnutých výrokoch zmenil a rozhodol v súlade s podanou
žalobou.

11. K odvolaniu žalobcov zaslal písomné vyjadrenie intervenient na strane žalovanej v ktorom uviedol,
že tvrdenia žalobcov v ich odvolaní vo vzťahu k premlčaniu časti nároku na náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia považujú za nesprávne a v rozpore s normatívnym textom. V danom
prípade je nevyhnutné určiť okamih, kedy si žalobca mohol objektívne zistiť škodu, jej výšku a kto
za ňu zodpovedá a tú uplatniť na súde. Vedomosť o výške škody titulom bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia nie je odvádzaná od toho, kedy boli realizované posudky, ale od doby,
kedy možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.

Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby poškodeného nie je viazaný na okamih, kedy sa
poškodený zo znaleckého posudku alebo lekárskej správy dozvie bodové ohodnotenie svojej ujmy. S
uvedenými závermi korešponduje i konštantná súdna judikatúra a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. M Cdo 37/2000 pod R 68/2003. Zastáva stanovisko,
že nie je možné za čas ustálenia zdravotného stavu považovať vyhotovenie znaleckého posudku tak,

ako sa snažia argumentovať žalobcovia. Ďalej intervenient na strane žalovaného uviedol, že žalobca 1/
si v konaní uplatňuje sťaženie spoločenského uplatnenia a bez uvedenia akýchkoľvek iných skutočností
alebo argumentov rovnakými skutkovými okolnosťami odôvodnil aj úplne odlišný právny nárok a to
náhradu nemajetkovej ujmy. Takýto postup považujú za contra legem, kedy by došlo k odškodneniu,resp. k náhrade tých istých následkov opakovane. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Nitre zo dňa 25.11.2014 sp. zn. 8Co/276/2013 a Ústavného súdu SR vo veci vedenej pod sp.
zn. 1 ÚS 426/2014 zo dňa 13.08.2014.

12. K vyjadreniu intervenienta na strane žalovanej k odvolaniu žalobcov zaslal písomné vyjadrenie
právny zástupca žalobcov v ktorom uviedol, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o ňou vznesenej
námietke premlčania, nakoľko nepreukázala, keďže ide o odbornú otázku, že k ustáleniu zdravotného
stavu s objektívnou možnosťou vykonať bodové ohodnotenie SSU prišlo dňa 07.05.2013 ako tvrdila,

dokonca v rozpore s jestvujúcim znaleckým posudkom a rovnako nepreukázala, že k ustáleniu
zdravotného stavu s objektívnou možnosťou vykonať bodové ohodnotenie SSU prišlo skôr, ako bol
vyhotovenýsamotnýznaleckýposudoknabodovanieSSU.Žalobca1/prostredníctvomsvojhoprávneho
zástupcu namietal aj súdom stanovený časový okamih vzniku tohto nároku v nadväznosti na stanovenie
miery funkčnej poruchy zo strany ÚPSVaR Galanta, ktorý sa ustálením zdravotného stavu žalobcu s
možnosťou vykonať bodové ohodnotenie SSU vôbec nezaoberal a ani nie je kompetentný v tejto otázke.

Preto argumentoval, že jediným dokazovaním nesporne preukázaný okamihom je okamih samotného
vyhotovenia znaleckého posudku, keďže v tomto čase bolo bodové ohodnotenie vykonané a teda je
bezpečne preukázané, že už týmto dňom bolo objektívne možné ho aj vykonať. Intervenient si tak
zamenil tvrdenie žalobcu 1/, ktorý namietal neunesenie dôkazného bremena žalovaným vo vznesenej
námietke premlčania za vyfabulované tvrdenie žalobcu 1/ o tom, že za ustálenie zdravotného stavu sa

má považovať okamih vyhotovenia znaleckého posudku. Čo sa týka otázky súbehu nárokov žalobcu
na náhradu SSU a náhradu nemajetkovej ujmy, intervenient svojou právnou argumentáciou podporil
tvrdenia žalobcu 1/ uvedené v podanom odvolaní o tom, že súd prvej inštancie pochybil, keď nárok
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy subsumoval pod sťaženie spoločenského uplatnenia podľa
§ 444 OZ a s týmito tvrdeniami sa stotožňuje. Žalobcovia však nesúhlasia s tvrdením intervenienta,

že žalobcovia si uplatňujú túto náhradu za nemajetkovú ujmu rovnakými skutkovými okolnosťami ako
požadovanú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobca nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy nezdôvodňoval a neuplatňoval na totožnom skutkovom základe, ako požadovanú náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia. Z vyjadrenia intervenienta nie je vôbec zrejmé, ktoré to vlastne ním
uvádzané rovnaké skutkové okolnosti majú byť a čo má konkrétne na mysli, preto nie je možné sa k

všeobecnému tvrdeniu intervenienta o tom, že tieto skutkové okolnosti sa zhodujú vyjadriť.

13.Dňa1.júla2016nadobudolúčinnosťCivilnýsporovýporiadok(zákonč.160/2015Z.z.,ďalejajCSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného

ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané

(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a
že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutievmedziachdanýchrozsahom(§379CSP)adôvodmivšetkýchodvolaní(§380ods.1CSP),
s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.

2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výroku II. o náhrade škody na zdraví titulom sťaženia

spoločenského uplatnenia je potrebné v súlade s ust. 388 CSP zmeniť a rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch III., IV. a V. týkajúcich sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov 1/,
2/ a 3/ nie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho zrušenie podľa § 389
ods. 1 písm. b) CSP a vrátenie súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( § 391 ods. 1 CSP) spolu
so závislými výrokmi o náhrade trov konania ( výrok VII. a VIII.).

15. Predmetom konania na súde prvej inštancie po čiastočnom späťvzatí žaloby o zaplatenie sumy
5.855,- eur titulom bolestného, je nárok žalobcu 1/ na náhradu škody na zdraví titulom sťaženiaspoločenského uplatnenia vo výške 228.365,- eur, nárok žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 200.000 eur a nárok žalobcov 2/ a 3/ na náhradu nemajetkovej ujmy každý vo výške 200.000 eur.

16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolaní strán a
intervenienta bolo posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozsudku v jeho vyhovujúcej časti (výrok II., III.
a IV.) ako aj v jeho zamietajúcej časti (výrok V.), vrátane súvisiacich výrokov o trovách konania (výroky
VI. až VIII.).

17. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobkyňa 2/ bola prijatá do GPK
Fakultnej nemocnici Trnava ( u žalovaného) o 09:57 hod., na odporúčanie lekárky ambulancie rizikovej
tehotnosti ako partus in cursu. Zo správy Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vyplýva,
že pôrod prebiehal časovo primerane, CTG záznam o 13,05 hod. bol primeraný, ďalší CTG záznam
zrealizovaný s odstupom takmer 4 hodín až o 16,50 hod.,15 min. pred pôrodom ťažko patologický,
s bradytachyarytmiou pri hyperkinetickej činnosti. Pôrod u žalobkyne 2/ bol ukončený operačne-

forcepsom o 17.05 hod., porodený ťažko asfyktický plod o hmotnosti 34000 gramov, Apgarovej skóre
1/4/9, ph novorodenca pol hodiny po pôrode 6,78. Poskytnutie adekvátnej zdravotnej starostlivosti zo
strany žalovanej bolo predmetom prieskumu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý
skonštatoval porušenie povinnosti žalovanejposkytnúť zdravotnú starostlivosť správne, z dôvodu, že
počas pôrodu bol plod nedostatočne monitorovaný s ohľadom diagnostiky možného ohrozenia plodu

hypoxiou. Postup žalovanej ako „non lege artis" bol konštatovaný aj v oboch znaleckých posudkoch,
t.j. v znaleckom posudku znaleckej organizácie forensic.sk Inštitútu forenzných medicínskych expertíz
s.r.o. č. 232/2014 a č.108/2017 (vypracované pre účely trestného konania), ako aj v znaleckom posudku
znaleckej organizácie forensic.sk Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č. 202/2018.

18. Súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku v bodoch 74 - 75, 77 dostatočne
podrobne a vyčerpávajúco uviedol základné východiská nárokov žalobcov, ktoré boli dotknuté
(porušené) v dôsledku postupu žalovanej a ktoré zakladajú nárok žalobcu 1/ na náhradu škody
titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj nárok žalobcov 2/ a 3/ na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, pričom jasne definoval predpoklady vzniku týchto nárokov. Pre vznik právnej

zodpovednosti je potrebné naplnenie predpokladov zodpovednosti, ktorými sú: 1. protiprávne konanie
alebo opomenutie, teda porušenie povinnosti zdravotníckeho pracovníka uloženej zákonom alebo iným
všeobecne záväzným právnym predpisom, 2. škodlivý následok, zvyčajne ide o spôsobenie ujmy na
zdraví, v niektorých prípadoch postačuje len ohrozenie právom chráneného záujmu, 3. príčinná súvislosť
medzi protiprávnym konaním alebo opomenutím a škodlivým následkom.

19. Jednou zo základných sporných otázok, ktorá tvorí predmet odvolacieho prieskumu, je otázka
príčinnej súvislosti medzi preukázaným porušením povinnosti žalovanej poskytnúť žalobkyni 2/
adekvátnuzdravotnústarostlivosťaškodounazdraví,spočívajúcouvsťaženíspoločenskéhouplatnenia
u žalobcu 1/ a citovou (nemajetkovou) ujmou na strane žalobcov 1/, 2/ a 3/ v dôsledku ťažkej ujmy na

zdraví s trvalým poškodením zdravia u žalobcu 1/.

20. Preukázanie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to protiprávneho zásahu do práv
fyzickej osoby, si vyžaduje analýzu všetkých relevantných okolností, ktoré sú v kauzálnom vzťahu k
spôsobenej ujme. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí správne poukázal na ustanovenie § 415 OZ,

ktoré ukladá každému povinnosť postupovať tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví a na majetku.
Medzi základné zásady občianskeho práva ovládajúce civilnú zodpovednosť patrí aj zásada nikomu
neškodiť. Občianskoprávna prevencia má zásadný význam v súvislosti s úpravou zodpovednosti za
škodu, keďže jej cieľom je predchádzať nežiaducim ujmám. Správať sa v rozpore s ustanovením § 415
OZ, znamená chovať sa protiprávne, keďže ide o záväznú právnu povinnosť každého dodržiavať nielen

povinnosti uložené právnymi predpismi a povinnosti prevzaté zmluvne, ale i bez konkrétne stanoveného
pravidla chovania, teda počínať si natoľko obozretne, aby konaním alebo opomenutím nevznikla škoda.
To znamená povinnosť zachovávať pri svojom konaní s ohľadom na konkrétne podmienky vždy taký
stupeň pozornosti, starostlivosti a ohľaduplnosti, ktorý je objektívne posudzované, spôsobilý vždy
zabrániť vzniku daných škôd.

21. Ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka .

80. Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou žalobcu 1/ voči výroku V. ktorým súd
zamietol žalobcovi 1/ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200.000 eur, ktorý nárok súd
prvej inštancie považoval za nárok spadajúci pod odškodnenie spoločenského uplatnenia prihliadajúc
zvlášť na okolnosti prípadu, kedy maloletý nemôže prežívať zásahy do osobnostných práv a ktoré boli
zohľadnené v rámci priznania nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia. Odvolateľ nesúhlasil s

týmto právnym názorom a uviedol, že súd síce poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS
426/2014, ale v danom prípade sa Ústavný súd nezaoberal otázkou, aká má byť judikatúra súdov SR
v otázke súbehu náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia a nemajetkovej ujmy, ale vyriešenie tejto
otázkynáležísústavevšeobecnýchsúdov,ktoréinštančnezavršujeNajvyššísúdSR.Súdprvejinštancie
naopak opomenul zohľadniť v súlade s článkom II. ods. 2 CSP rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

7Cdo 65/2013 zo dňa 28.05.2014, podľa ktorého zmyslom náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej integrity fyzickej
osoby.81. Odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu nie je vylúčené, aby sa
žalobca 1/ ako poškodený domáhal okrem náhrady škody na zdraví zároveň aj náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Je zrejmé, že v prípade nárokov na náhradu škody na zdraví a na náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnosti poškodeného ide o odlišné, celkom samostatné
nároky, pričom však nie je vylúčené, aby na základe jedného protiprávneho zásahu, došlo nielen k
vzniku ujmy na zdraví, ale zároveň aj k zásahu do osobnosti poškodeného. Pod nemajetkovou ujmou sa
rozumie taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry človeka a do jej postavenia v spoločnosti. Ide
teda o ujmu, ktorá sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry postihnutej

osoby. Túto nemajetkovú ujmu je nevyhnutné odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s
majetkovými dôsledkami. V praxi však môže dôjsť k tomu, že práva zo zodpovednosti za spôsobenú
škodu a z porušenia osobnostných práv si budú najmä v čiastkových nárokoch na odškodnenie
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia oproti právu na náhradu nemajetkovej ujmy značne
konkurovať, pretože budú založené na základe sčasti totožných a sčasti veľmi príbuzných skutkových
okolnostiach. V danom prípade súd prvej inštancie pri rozhodovaní o uvedených nárokoch, tieto inštitúty

dôsledne neodlíšil a náležite nevyhodnotil aj existenciu osobitných predpokladov pre priznanie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti žalobcu. Odvolací súd ďalej uvádza, že ten istý
skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň ako nárok na náhradu za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia, tak aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na
jej osobnostných právach a že základným rozdielom medzi týmito nárokmi je, že zmyslom náhrady

za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia je peňažná náhrada za ujmu spôsobenú zásahom do
telesnej integrity fyzickej osoby, pričom zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti
fyzickej osoby je poskytnúť náhradu za ujmu , ktorá sa premieta v osobnostnej sfére poškodenej osoby a
dojejpostaveniavspoločnosti,cieľomjetedavyvážiťujmunahodnotáchľudskejdôstojnostikonkrétnym
finančným vyjadrením.

82. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku III. IV. a V. týkajúcom sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov 1/, 2/ a 3/ a v závislých
výrokoch o náhrade trov konania ohľadne tohto nároku( výrok VII. a VIII.) s použitím ustanovenia § 389
ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

(§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

83. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
podľa ustanovenia § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne vec prejednať,
znova vychádzajúc z výsledkov dokazovania posúdiť žalobou uplatnený nárok žalobcov na náhradu

nemajetkovej ujmy, výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné potom vyhodnotiť vychádzajúc
zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v Článku 15 Základných princípov
Civilného sporového poriadku a v ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä
so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska
všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení

rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť aj citáciu aplikovaných právnych noriem, vysvetlenie, ktoré
zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu
pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého
poriadku odôvodniť.

84. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (§ 396
ods. 3 Civilného sporového poriadku).

85. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).