Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. júl 2017

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 3T/9/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117010150
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2017:1117010150.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdBratislavaIvkonanípredsamosudcomMgr.MichalomKačánim,vtrestnejveciobžalovanej

E. R., pre prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 odsek 1, odsek 4 písmeno a/ Trestného zákona,
na hlavnom pojednávaní konanom dňa 27.07.2017 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaná:
E. R. I. Ň. P. Z. R. Á. ,narodená XX.XX.XXXX R. H. F. K.,
S.. Č. trvale bytom H. XXXX/XX, T. - A.I.E., dôchodkyňa,

s a u z n á v a v i n n o u , ž e

dňa 12.11.2015 v Bratislave na Notárskom úrade JUDr. Miloslava Kováča, so sídlom Zámocká 6,
Bratislava, obvinená ako darca a oprávnená z vecného bremena bezodplatne previedla na tretiu osobu
na základe Darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena nehnuteľnosti - pozemky parcelné
číslo XXXX/X o výmere 287 m2, zastavané plochy a nádvoria, parcelné číslo XXXX/XX o výmere 43 m2,

zastavané plochy a nádvoria, parcelné číslo 3482/7 o výmere 218 m2, záhrady, parcelné číslo 3482/8
o výmere 9 m2, záhrady, parcelné číslo XXXX/X o výmere 52 m2, záhrady a parcelné číslo XXXX/
XX. o výmere 88 m2, zastavené plochy a nádvoria, rekreačnú chatu súpisné číslo XXXX postavenú
na parcele číslo XXXX/XX, v katastrálnom území Lamač, okres Bratislava IV, obec Bratislava - m. č.
Lamač, všetky zapísané na Liste vlastníctva číslo XXXX, ďalej nehnuteľnosti - rodinný dom súpisné číslo
2917, postavený na parcele číslo XXXX/X, samostatne stojaca garáž súpisné číslo XXXX, postavenú
na parcele číslo XXXX/XX a pozemky parcelné číslo XXXX/X a XXXX/XX, v katastrálnom území Lamač,
okres Bratislava IV, obec Bratislava - m. č. Lamač, zapísané na Liste vlastníctva číslo XXXX, prevod

vlastníctva povolený Rozhodnutím Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor pod číslom vkladu V
31292/15 zo dňa 30.11.2015, a to napriek tomu, že na základe Uznesenia Okresného súdu Bratislava
IV pod č. k. 38D/1830/2007-645, Dnot 145/2007L zo dňa 29.10.2014, právoplatného dňa 11.08.2015 a
vykonateľného dňa 19.08.2015, bola zaviazaná povinnosťou S. R., zákonnému dedičovi po poručiteľovi
O.. Z. R., v lehote do troch mesiacov odo dňa právoplatnosti uznesenia, teda do 11.11.2015, vyplatiť
mu z titulu náhrady za jeho dedičský podiel sumu vo výške 78.974,48 Eur, pričom však si takúto
uloženú povinnosť nesplnila, v dôsledku čoho bola poškodenému S. R.P., F.. XX.XX.XXXX, T. H. XX,

T., obmedzený v spôsobilosti na právne úkony Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn.
13P/136/2008 zo dňa 20.11.2008, zastúpený opatrovníčkou D. F., F.. XX.XX.XXXX, T. M.-E.-V. Xa/X/XX,
I. XXXX V., S. S., spôsobená škoda vo výške 78.974,48 Eur,

t e d a- zmarila uspokojenie svojho veriteľa tým, že inak odstránila časť svojho majetku a spôsobila tým značnú
škodu,

č í m s p á c h a l a

- prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 odsek 1 písmeno a/, odsek 4 Trestného zákona.

Za to sa
o d s u d z u j e :

Podľa § 239 odsek 4 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2, odsek 3, § 36 písmeno j/ Trestného
zákona na trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.

Podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona súd obžalovanej výkon uloženého trestu odňatia
slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona súd určuje obžalovanej skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky.

Podľa § 50 odsek 2, § 51 odsek 4 písmeno d/ Trestného zákona súd obžalovanej ukladá primeranú
povinnosť spočívajúcu v príkaze zaplatiť poškodenej D. F., F.. XX.XX.XXXX, T. M.-E.-V. Xa/X/XX, I.

XXXX V., S. S., v skúšobnej dobe dlh v sume 78.974,48 Eur, vyplývajúcu z exekučného titulu na peňažné
plnenie Uznesenia Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 38D/1830/2007-645, Dnot 145/2007L zo dňa
29.10.2014, právoplatného dňa 11.08.2015 a vykonateľného dňa 19.08.2015.

o d ô v o d n e n i e :

Na Okresný súd Bratislava I bola dňa 01.03.2017 doručená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry

Bratislava I zo dňa 28.02.2017, č. k. 4 Pv 589/16/1101-17 na obvinenú E.Á.S. R., pre skutok právne
kvalifikovaný ako prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 odsek 1 písmeno a/, odsek 4 Trestného
zákona, ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

Súd na podklade podanej obžaloby nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom po tom, čo
obžalovaná E. R. urobila vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku (že je nevinná
zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe), vykonal dokazovanie výsluchom obžalovanej E. R.,
výsluchom svedkyne - poškodenej D. F.S.F., ako aj čítaním listinných dôkazov podľa § 269 Trestného
poriadku, a to Odborného vyjadrenia zo dňa 05.09.2016 (č. l. 34 - 35), Listu obžalovanej E. R.Ň. zo

dňa 13.06.2016 (č. l. 36), Listu zo dňa 04.08.2015, Čestného prehlásenia zo dňa 07.04.2011, Správ o
vyšetrení príbuzenstva, prepúšťacej správy, určenia otcovstva pomocou testu DNA, faktúry, objednávky
anonymného („domáceho“) DNA testu, princípu DNA testu otcovstva, znaleckého posudku z odboru
genetiky (ako listinného dôkazu), zápisu o odbere biologického materiálu, znaleckého posudku z odboru
genetiky (ako listinného dôkazu), zápisu o odbere biologického materiálu, listu zo dňa 15.02.2014,

rozsudku Okresného súdu Bratislava - mesto, sp. zn. 16C 62/67, listu zo dňa 05.01.2011, dodatku k
rozpisu a príloh (č. l. 44 - 75), Listov obžalovanej (č. l. 108 - 110), Žaloby (návrhu) s prílohami (č. l.
113 - 119), Listu obžalovanej (č .l. 135), Zápisnice z dedičského pojednávania vo veci po nebohom
menom IF., sp. zn. 38D/1830/2007-615, Dnot 145/2007L (č. l. 138 - 141), Uznesenia Okresného súdu
Bratislava IV, sp. zn. 38D/1830/2007-645, Dnot 145/2007L (č. l. 142 - 144), výpisov z listu vlastníctva

č. XXXX (č. l. 145, č. l. 153), darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena (č. l. 146 - 151),
rozhodnutia Okresného úradu Bratislava, číslo vkladu: V 31292/15 a príloh (č. l. 154 - 158), Návrhu na
vklad vlastníckeho práva (č. l. 160 - 162), Výzvy na vyplatenie dedičského podielu zo dňa 29.9.2015
(č. l. 163), Odpovede na výzvu (č. l. 164 - 165), Poverenia na vykonanie exekúcie, upovedomenia o
exekúcii, žiadosti o poskytnutie súčinnosti a oznámení (č. l. 166 - 170), Dovolania (č. l. 171 - 173),

Žiadosti (č. l. 174 - 175), Vyjadrenia k dovolaniu (č. l. 176), Rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 13 P 136/2008 - 82 (č. l. 181 - 183), Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo
750/2015 (č. l. 186 - 194), Listu obžalovanej E. R. (č. l. 196 - 198), Oznámenia o vykonávaní zrážok (č. l.
199), Listu (č. l. 200-202), Čestného prehlásenia a ďalších listín (č. l. 204 - 209), Zápisnice o vydaní veci

(č. l. 210), Listu Centra pre ,edzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (č. l. 211 - 212), Zmieru (č. l.
213), Žaloby (č. l. 235 - 237), Potvrdenia o registrácii v Notárskom centrálnom registri závetov (NCRza)
a testament (č. l. 252 - 254), Odpovede na lustráciu v ZVJS (č. l. 269), Odpovede na lustráciu v STA (č. l.
270), Odpovede na lustrácie v GP (č. l. 286-287), Odpis registra trestov obžalovanej zo dňa 07.07.2017,
Uznesenia Okresného súdu Bratislava IV č. k. 65D/224/2017 - 20, Listu predloženého poškodenou na

hlavnom pojednávaní spísanom dňa 03.12.2014 E. R.Ň. a Návrhu zo dňa 13.07.2017 na prejednanie
novoobjaveného dedičstva.

Všetky vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako to predpokladá § 2 odsek
12 Trestného poriadku, pričom vychádzajúc z trestnoprávne relevantných zásad dôkazného konania,

dospel k záveru, že skutok, ktorý je v predmetnej trestnej veci obžalovanej kladený za vinu, sa stal,
napĺňa všetky zákonné znaky trestného činu - prečinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 odsek 1
písmeno a/, odsek 4 Trestného zákona a že tento skutok spáchala obžalovaná E..

K výroku o vine

Obžalovaná E. R. vinu za spáchaný skutok od začiatku svojho trestného stíhania popierala. V rámci
svojej obhajoby argumentovala tým, že osobu S. mali v starostlivosti od roku 1967 do roku 2009, pričom
v roku 2008 testami DNA zistila, že jej manžel - nebohý O.. Z. R. nie je biologickým otcom S. R.. Túto

skutočnosť nevedela v čase, keď u notárky prebehlo konanie o dedičstve po poručiteľovi (nebohom O..
Z. R.), naopak, bola presvedčená, že S. R. je dedičom. Podľa obžalovanej ju notárka uviedla do omylu
a výslovne použila voči nej psychický teror, nakoľko jej nedovolila, aby ju v konaní zastupovali dvaja
právnici. Ďalej obžalovaná poukázala na to, že vlastná matka S. R. sa o neho nestarala a aj keď prevzala
opatrovníctvo v roku 2009, chodil za ňou s tým, že mama sa o neho nestará. Čo sa týka samotného

prevodu majetku obžalovaná vypovedala v tom smere, že sama nemá deti, pričom rodina z východu
sa o ňu starala, resp. im veľmi pomáhali, a to aj pri stavbe nehnuteľností. Ešte za života manžela bola
medzi nimi dohoda, že ak nebudú vládať, tak prevedú nehnuteľnosti na neter. K tomu došlo v roku 2015,
a to vzhľadom na jej vek a jej zdravotné problémy, pričom požiadal o penzión, nakoľko sa nevládze o
seba starať. Obžalovaná potvrdila svoju vedomosť o tom, že bola zaviazaná S. R. uhradiť sumu uvedenú

v skutkovej vete obžaloby a taktiež uviedla, že si je vedomá skutočnosti, že predmetné uznesenie je
právoplatné, avšak vedela, že po peniazoch pachtí niekto iný a S. R. by sa nič neušlo. Poukázala pritom
na to, že minulý rok požiadal o obnovu dedičského konania s tým, že žiadala, aby sa brali na zreteľ testy
DNAvovzťahukM.R.,bratovijejmanžela.Akodôvoduzavretiadarovacejzmluvysozriadenímvecného
bremena obžalovaná uviedla, že je zdravotne indisponovaná a nevládze sa o tie nehnuteľnosti starať.

Obžalovaná ďalej prostredníctvom obhajcu argumentovala tým, že skutková veta uvedená v obžalobe
nekorešponduje s právnou vetou, nakoľko darovanie nemožno spájať s pojmom inak odstráni, čo
vyplýva aj z komentára k § 239 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona, kde sa pod pojmom inak
odstráni uvádza ukrytie časti majetku, pričom páchateľ si ponechá možnosť s takou časťou nakladať. To

evidentne v prípade darovania neplatí. Darovaním časti svojho majetku v zmysle uvedeného komentára
nedošlo k ukrytiu majetku s možnosťou s ním nakladať, nakoľko obžalovaná, ktorá nie je vlastníkom,
nemá možnosť ďalej s týmto nakladať. V tomto smere obhajoba poukázala aj na ustanovenie § 239
odsek 2 Trestného zákona, kde zákonodarca už výslovne rozlišuje medzi pojmom darovať a inak
odstrániť zo svojho majetku. Zákonodarca teda nemal v úmysle darovanie subsumovať pod pojem

„inak odstráni“, nakoľko v tomto prípade medzi taxatívne vymedzené spôsoby zmarenia uspokojenia
veriteľa inej osoby uviedol aj darovanie a okrem darovania aj pojem „inak odstráni“. V tejto súvislosti
bolo poukázané aj na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29.11.2006, sp. zn. 5 Tdo
1354/2006, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.02.2010, sp. zn. 2To/160/2009,
ktorým v obdobnej trestnej veci ako odvolací súd oslobodil obžalovanú z dôvodu, že skutok nie je

trestným činom. Obhajoba obžalovanej vychádzala tiež z neexistencie subjektívnej stránky skutkovej
podstaty žalovaného trestného činu, nakoľko u obžalovanej absentovalo úmyselné konanie s cieľom
poškodiť veriteľa. Z okolností posudzovaného prípadu totiž vyplýva, že obžalovaná bola na základe
znaleckých posudkov presvedčená, že poručiteľ O.. Z. R. nebol biologickým otcom S. R. a teda tentonebol zákonným dedičom po poručiteľovi a teda ani nie je skutočným veriteľom. Obžalovaná bola
presvedčená, že toto sa preukáže v nasledujúcich súdnych konaniach, ktoré aj skutočne iniciovala a
rovnako bola presvedčená, že sa preukáže aj neplatnosť dohody o vyporiadaní dedičstva, nakoľko k

nej došlo pod nátlakom a sa takouto dohodou nikdy vnútorne nesúhlasila. Prevod vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, ktoré boli v jej vlastníctve, na svoju neter C. L., rod. B., nebol vykonaný s úmyslom
poškodiť veriteľa, ale bol len dôsledkom snahy o okamžité naplnenie jej poslednej vôle vyjadrenej v
„testamente“ zo dňa 27.03.2008 a v „Závete“ zo dňa 20.08.2013 a rovnako dôsledkom jej vyššieho veku
a zdravotného stavu v spojení s citovými väzbami na svoju neter a s vďakou na finančnú pomoc jej

rodiny pri stavbe týchto nehnuteľností a rovnako s pomocou jej rodiny so starostlivosťou o poručiteľa
počas jeho choroby pred smrťou.

S uvedenými tvrdeniami obžalovanej a jej obhajobou sa súd nemohol stotožniť, nakoľko výsledky
vyplývajúce z procesu dokazovania ich jednoznačným spôsobom vyvracajú a bez najmenších
rozumných pochybností vylučujú akýkoľvek iný záver, než je ten, ktorý svedčí o vine obžalovanej za

spáchaný skutok. V tomto smere súd uvádza, že orgány činné v trestnom konaní získali a zabezpečili
rozhodujúce dôkazy zákonným spôsobom a v rozsahu nevyhnutnom pre náležité zistenie a objasnenie
skutkového stavu, ktorých vykonanie na hlavnom pojednávaní preukázalo ich vzájomnú obsahovú
zhodu, resp. obsahovú nadväznosť a vzájomné dopĺňanie sa. Po ich vyhodnotení bolo možné vylúčiť
akékoľvek pochybnosti o vine obžalovanej za spáchaný skutok.

Predovšetkým súd považuje za potrebné uviesť, že tvrdenia obžalovanej ohľadne skutočnosti, že S. R.
nie je biologickým synom poručiteľa O.. Z. R. a listinné dokumenty viažuce sa k tejto otázke, predkladané
obžalovanou,súpremeritórnerozhodnutievtejtotrestnejveciúplneirelevantné,rovnakoakojejtvrdenia
ohľadne správania sa S. R. vo vzťahu k jej osobe a snahy o preukazovanie rodinných záležitostí v

rozhodnom čase. Z týchto dôvodov súd odmietol vykonať dôkaz navrhovaný obžalovanou spočívajúci
vo výsluchu svedkov O.. R. T.Z.Ň. a M. E..

Je tu totiž právoplatné rozhodnutie - uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 29.10.2014,
č. k. 38D/1830/2007-648, Dnot 145/2007L, ktorým došlo k vyporiadaniu bezpodielového vlastníctva

poručiteľa (O.. Z. R.) a jeho pozostalej manželky (E. R., S.. Č.) s určením, čo patrí do dedičstva a čo
pozostalej manželke, následne súd určil všeobecnú cenu dedičstva sumou 157.948,97 Eur a následne
schválil dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva, ktorú v mene obmedzeného dediča menom S. R.
uzatvoril kolízny opatrovník a ktorá ako právny úkon v mene obmedzeného S. R. kolíznym opatrovníkom
schválil Okresný súd Bratislava IV rozsudkom sp. zn. 25Ps 9/2014-20 zo dňa 09.09.2014, právoplatným

dňa 06.10.2014, tak, že dedičstvo pozostávajúce z nehnuteľností v kat. úz. Lamač (okres Bratislava
IV, zapísaných na LV č. XXXX a LV č. XXXX špecifikovaných v tomto uznesení a z bežného účtu č.
XXXXXXXXX/XXXX s príslušenstvom, vedeného na meno poručiteľa vo Všeobecnej úverovej banke,
a. s. nadobúda v podiele poručiteľa E. R., S. Č.Š., nar. XX.XX.XXXX - pozostalá manželka poručiteľa s
povinnosťou vyplatiť spoludedičovi menom S. R.P., S.. R., F.. XX.XX.XXXX, sumu vo výške 78.974,48

Eur, predstavujúcu náhradu za jeho zákonný dedičský podiel, a to v lehote do 3 (troch) mesiacov odo
dňa právoplatnosti uznesenia, pričom predmetnú finančnú čiastku je povinná zložiť v prospech S. R. na
vkladnú knižku, vedenú na meno S. R.I.F. v peňažnom ústave do 3 (troch) mesiacov od právoplatnosti
uznesenia.

Ako vyplýva z obsahu spisu, predmetné uznesenie bolo v odvolacom konaní vedenom na základe
podaného odvolania E. R. v celom rozsahu potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa
29.05.2015, sp. zn. 2 Cod 3/2015.

RovnakodovolanieE.R.vočivyššieuvedenémuuzneseniuKrajskéhosúduvBratislavebolouznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.04.2016, sp. zn. 1 Cdo 750/2015 odmietnuté. Tu je
potrebné len doplniť, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia stotožnil s dôvodmi uvedeným
krajským súdom, pokiaľ ide o námietky dovolateľky týkajúce sa nesprávneho postupu odvolacieho súdu
vo vzťahu k jej tvrdeniu o absolútnej neplatnosti dedičskej dohody a skutočnosti, že dedič S. R. nie
je synom poručiteľa, pričom na tieto dôvody poukázal a odkázal na ne. V popisnej časti odôvodnenia

uznesenia najvyššieho súdu sa poukazuje na argumentáciu krajského súdu v tom smere, že v rodnom
liste S. R. je ako otec zapísaný poručiteľ, ktorý za svojho života vôbec svoje otcovstvo nespochybňoval,
deje sa tak až po jeho smrti manželkou poručiteľa. Manželka poručiteľa však svoje tvrdenia nad
akúkoľvek pochybnosť nepreukázala, pričom nestačí len odkaz na testy DNA z roku 2008. Právoplatnea vykonateľne vysloviť záver o tom, že poručiteľ nie je otcom S. R., zákonodarca zveroval a zveruje
len súdu v samostatnom sporovom občianskom súdnom konaní, čo sa ale vôbec nestalo. Rodný list
je verejnou listinou, čo znamená, že potvrdzuje, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý

listinu vydal, ak nie je preukázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje;
opak preukázaný nebol. Napriek skutočnosti, že odvolateľka niekoľkokrát iniciovala konanie o tom, že
poručiteľ nie je otcom S. R., ani jedno konanie nebolo skončené v jej prospech. Poukázalo sa tu i na
protirečenie samotnej odvolateľky, keď na jednej strane nespochybňovala údaje v zápisnici, na druhej
strane mala byť do dedičskej dohody vmanipulovaná.

Súd považoval za vhodné stručne poukázať na túto časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho
súdu, nakoľko to nepochybne má význam pre celkové posúdenie konania obžalovanej, ako aj pre
vyhodnotenie jej obhajobnej argumentácie.

Z vyššie uvedených rozhodnutí súdov totiž nepochybne vyplýva, že obžalovaná si bola vedomá svojej

právoplatne uloženej povinnosti vyplatiť S. R. sumu 78.974,48 Eur ako náhradu za jeho dedičský podiel,
ako aj samotných dôvodov, pre ktoré nebola so svojimi tvrdeniami, spochybňujúcimi právo S. R. dediť
po poručiteľovi O.. Z. R., úspešná.

Napriek tejto vedomosti obžalovaná ako darkyňa a oprávnená z vecného bremena uzatvorila dňa

12.11.2015 Darovaciu zmluvu a zmluvu o zriadení vecného bremena s obdarovanou a povinnou z
vecného bremena C. L., rodenou B., ktorou na ňu previedla všetky nehnuteľnosti popísané v skutkovej
vete obžaloby, čím sa zbavila všetkého svojho majetku, z ktorého by mohol byť reálne (t. j. skutočne
a v celom rozsahu) uspokojený veriteľ obžalovanej S. R., resp. jeho dedičia. Ešte v ten istý deň bol
zo strany darkyne (obžalovanej) a obdarovanej podaný návrh na vklad vlastníckeho práva a práva z

vecného bremena na Okresný úrad Bratislava IV, katastrálny odbor, pričom tento orgán povolil vklad
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k predmetným nehnuteľnostiam v prospech C. L., S.. B.
rozhodnutím zo dňa 30.11.2015, číslo vkladu: V 31292/15.

S poukazom na výsledky dokazovania v danej trestnej veci má súd za nepochybné, že obžalovaná

tak urobila práve a výlučne v úmysle zmariť a znemožniť uspokojenie svojho veriteľa S. R.. Na
tomto mieste súd poznamenáva, že existencia úmyselného zavinenia, či už vo forme priameho alebo
nepriameho úmyslu, predpokladaná pri žalovanom trestnom čine, je ako subjektívna kategória zistiteľná
zo skutočností objektívnej povahy.

V danej trestnej veci takéto objektívne skutočnosti, vychádzajúce z časových súvislostí spáchaného
činu, jeho spôsobu a okolností, za ktorých bol spáchaný (čo dokumentujú listinné dôkazy vykonané
na hlavnom pojednávaní), jednoznačne preukazujú existenciu priameho úmyslu obžalovanej svojím
konaním dosiahnuť v príčinnej súvislosti presne ňou zamýšľaný následok, t. j. znemožniť, resp. zmariť
vyplatenie náhrady za zákonný dedičský podiel S.O.B. R., ktorý mu prináležal v zmysle právoplatného a

vykonateľného uznesenia Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 29.10.2014, č. k. 38D/1830/2007-648,
Dnot 145/2007L.

V tomto smere súd zdôrazňuje, že hoci sa obžalovaná podľa vlastného vyjadrenia (ako aj listinných
dôkazov) už vyše osem rokov snažila poprieť otcovstvo jej zosnulého manžela k osobe S. R., k

prevodupredmetnýchnehnuteľnostínazákladedarovacejzmluvyazmluvyozriadenívecnéhobremena
došlo evidentne až po tom, čo nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenie Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 29.05.2015, sp. zn. 2 Cod 3/2015, ktorým bolo v celom rozsahu potvrdené vyššie
uvedené uznesenie Okresného súdu v Bratislave IV. Tým sa stal právoplatným aj výrok predmetného
rozhodnutia, ktorým bola obžalovanej uložená povinnosť vyplatiť spoludedičovi menom S. R., S.. R.I.F.,

F..XX.XX.XXXX,sumuvovýške78.974,48Eur,predstavujúcunáhraduzajehozákonnýdedičskýpodiel,
a to v lehote do 3 (troch) mesiacov odo dňa právoplatnosti uznesenia. Pre úplnosť treba dodať, že
zmienené uznesenie Okresného súdu Bratislava IV nadobudlo právoplatnosť dňom 11.08.2015, a to v
súlade s 159 odsek 1 (podľa ktorého doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je
právoplatný) v spojení s § 167 odsek 2 (podľa ktorého ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na

uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku) v tom čase platného a účinného zákona č. 99/1963 Zb.
- Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, teda dňom doručenia uznesenia Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 29.05.2015, sp. zn. 2 Cod 3/2015. Ako vypovedala aj samotná obžalovaná na
hlavnom pojednávaní, o tejto skutočnosti mala vedomosť.Vykonateľnosť tohto rozhodnutia bola potom viazaná na tzv. paričnú lehotu (lehotu na plnenie), ktorou
v danom prípade bola lehota 3 (troch) mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uvedeného

uznesenia. Inak povedané, odo dňa 11.08.2015 plynula obžalovanej trojmesačná lehota na plnenie,
ktorej koniec pripadol na deň 11.11.2015, kedy sa predmetné uznesenie v tejto časti stalo aj vykonateľné.

Obžalovaná však už hneď na druhý deň uzavrela predmetnú darovaciu zmluvu a zmluvu o zriadení
vecného bremena, čo evidentne poukazuje na jej snahu vyhnúť sa nútenému výkonu rozhodnutia a v

konečnom dôsledku na úmysel zmariť uspokojenie jej veriteľa v osobe S. R.. Na existenciu úmyselného
zavinenia so zreteľom na dané časové súvislosti okrem toho poukazuje aj obsah písomného podania
samotnej obžalovanej zo dňa 13.10.2015 označené ako „Žiadosť o urgentné posúdenie veci - dovolania
na Najvyšší súd Slovenskej republiky a návrhu na odklad vykonateľnosti podaného na Okresnom súde
Bratislava IV dňa 10.09.2015.“ V rámci tohto podania obžalovaná okrem iného uviedla: „Pokiaľ mám
nádej, že by Najvyšší súd predbežne rozhodol aspoň o odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku,

po 11.112015 by už mohlo byť neskoro a aj Najvyšší súd sa potrebuje s vecou najskôr oboznámiť,
len mám vážne obavy, že sa to nestihne, pokiaľ je celý spis na Okresnom súde Bratislava IV.“ Takéto
písomné vyjadrenie obžalovanej (je potrebné opätovne zdôrazniť, že ho obžalovaná urobila sama a nie
prostredníctvom jej právneho zástupcu) jednoznačne preukazuje to, akým úmyslom bola obžalovaná
vedená pri prevode predmetných nehnuteľností. Z jeho obsahu je totiž zrejmé, že si uvedomovala

vykonateľnosť právoplatne uloženej povinnosti vyplatiť S. R. náhradu za jeho zákonný dedičský podiel,
a to ku dňu 11.11.2015 a nakoľko jej návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia nebolo
Najvyšším súdom Slovenskej republiky vyhovené, na druhý deň po nadobudnutí vykonateľnosti súdom
uloženej povinnosti sa darovacou zmluvou a zmluvou o zriadené vecného bremena zbavila svojho
majetku (inkriminovaných nehnuteľností), aby jej veriteľ S. R. nemohol byť uspokojený ani na základe

núteného výkonu rozhodnutia, resp. exekúcie, v rámci ktorej by bolo obžalovanej zakázané nakladať
so svojím majetkom v smere jeho scudzenia. Celkový obraz o konaní obžalovanej si možno utvoriť
aj na základe výzvy oprávneného na vyplatenie dedičského podielu zo dňa 29.09.2015, urobenej
prostredníctvom jeho právneho zástupcu, ktoré bolo adresované priamo obžalovanej a ktorou bola
obžalovaná upozornená na možnosť podania návrhu na exekúciu, ak si povinnosť dobrovoľne nesplní

do dňa 11.11.2015. Táto výzva evidentne bola obžalovanej doručená, nakoľko bola adresovaná priamo
jej, pričom obžalovaná na ňu reagovala prostredníctvom jej právneho zástupcu, a to odpoveďou zo dňa
04.11.2015.

Vyššie uvedené skutočnosti nepochybne a bez ďalšieho dokazujú existenciu priameho úmyslu

obžalovanej zmariť uspokojenej jej veriteľa, ktorého danosť je okrem toho podporená aj vyjadreniami
obžalovanejvpísomnostiachňouspísaných,obsahujúcichajexpresívnevýrazyaobvineniarôznychľudí
(napr. v tom smere, že ich osoba D. F. spolu s bratom jej nebohého manžela okradli tým, že neprispievali
na svojho syna S. R. a že sa dobrovoľne prihlásila k opatrovníctvu jeho osoby s vidinou dedičstva -
viď č. l. 66 a 67 a pod.), z ktorých možno usudzovať na jej postoj k poškodeným ohľadne majetkových

záležitostí.

S poukazom na uvedené nemôže v nijakom smere obstáť obhajoba obžalovanej spochybňujúca
naplnenie subjektívnej stránky stíhaného trestného činu s odkazom na znalecké posudky, na základe
ktorých obžalovaná vyvodzovala záver, že poručiteľ O.. Z. R.I.F. nebol biologickým otcom S. R., ako

ani jej obhajoba, v rámci ktorej uvádzala, že dedičská dohoda bola uzavretá pod nátlakom a že prevod
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na svoju neter C. L., S.. B., bol len dôsledkom snahy o okamžité
naplnenie jej poslednej vôle vyjadrenej v „testamente“ zo dňa 27.03.2008 a v „Závete“ zo dňa 20.08.2013
a rovnako dôsledkom jej vyššieho veku, zdravotného stavu a citových väzieb na svoju neter s vďakou
za finančnú pomoc jej rodiny pri stavbe týchto nehnuteľností.

K tejto argumentácii obžalovanej súd uvádza, že obžalovaná nebola ani v jednom z ňou iniciovaných
súdnych konaní, v ktorých namietala biologické otcovstvo O.. Z. R. P. S. R. (na základe znaleckých
posudkov), úspešná. Pokiaľ ide o nátlak pri uzatváraní dedičskej dohody, ani tento nebol zo strany
obžalovanej preukázaný v jednotlivých súdnych konaniach, v dôsledku čoho súdy takéto tvrdenie

obžalovanej neakceptovali. Naopak, v tejto súvislosti poukázali na protirečivosť jej tvrdení, keď na
jednej strane nespochybňovala údaje v zápisnici, na druhej strane mala byť do dedičskej dohody
vmanipulovaná. Tu považuje súd za potrebné uviesť, že obžalovanou uvádzaná skutočnosť na hlavnom
pojednávaní, že v čase dedičského konania bola presvedčená, že S. R. je dedičom, sa ukázala akonepravdivá,keďžezozápisnicezpojednávaniavdedičskejveciponebohommenomO..Z.R.,zomrelom
dňa 20.10.2007, konanom dňa 07.04.2014, vyplýva, že obžalovaná sa na úvod vyjadrila v tom smere,
že nesúhlasí s tým, aby S. R. bol zaradený ako syn poručiteľa, pretože poručiteľ nie je jeho otcom

a súčasne vyhlásila, že ak S. R. nebude dedičom, je ochotná mu vyplatiť nejakú peňažnú hotovosť.
Napriek tomu dedičskú dohodu následne uzatvorila. Nie je absolútne zrejmé, akým spôsobom mala byť
obžalovaná pod nátlakom a akým spôsobom mala byť do dedičskej dohody vmanipulovaná. Rovnako
vyjadrenie obžalovanej, že jej nebola umožnená prítomnosť právnika je bezpredmetná, nakoľko túto
skutočnosť mohli posudzovať súdy v civilnom konaní, pričom žiadne takýto nedostatok súdy nezistili.

Okrem toho si asi ťažko možno rozumne predstaviť, že by sa právny zástupca, disponujúci relevantným
splnomocnením na zastupovanie obžalovanej v konaní o dedičstve, nedomáhal svojej účasti na tomto
konaní a že by mu to nebolo umožnené. Z tohto dôvodu súd aj odmietol vykonať dôkaz výsluchom JUDr.
Ľ. U.A.E., nakoľko to nebolo pre meritórne rozhodnutie v danej trestnej veci potrebné.

Vo vzťahu k testamentu a závetu, na ktorý sa obžalovaná odvolávala je potrebné konštatovať, že nič

nebránilo tomu, aby obžalovaná svoju vôľu realizovala aj po vyplatení zákonného dedičského podielu,
resp. jeho náhrady S. R., pričom ako už bolo uvedené, časové súvislosti prevodu svojho majetku
darovacou zmluvou a zmluvou o zriadení vecného bremena vylučujú obhajobný argument obžalovanej,
že išlo iba o snahu o okamžité naplnenie jej poslednej vôle bez úmyslu poškodiť svojho veriteľa S. R..
Tu je potrebné zdôrazniť, že v posudzovanom prípade sa jednalo o dedičstvo po poručiteľovi Ing. Z. R.,

nie o dedičstvo osoby obžalovanej, pričom ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania v danej dedičskej
veci, poručiteľ nezanechal žiaden závet, ako ani listinu o vydedení. Aj z tohto hľadiska stráca uvedená
obhajoba obžalovanej akýkoľvek význam, rovnako ako jej snaha poukázať na správanie sa osoby S.
R. k jej osobe, obzvlášť v prípade, keď S. R. bol osobou duševne chorou s obmedzenou spôsobilosťou
na právne úkony.

Napokon súd uvádza, že vek a zdravotný stav obžalovanej slúžil iba na vykresľovanie svojej osoby vo
vzťahu k orgánom verejnej moci. Vzhľadom na už vyššie uvedené má súd za to, že poukazovanie na
svoj vek a zdravie bolo zo strany obžalovanej iba zneužívaním tohto jej stavu bez toho, aby to malo
vplyv na jej skutočné zámery. Súd v nijakom smere nespochybňuje otázku veku obžalovanej, ako ani jej

zdravotné problémy, avšak vek a zdravotný stav nehral žiadnu významnú rolu pri jej konaní, čo opätovne
dokumentuje spôsob a časové súvislosti jej konania, ako aj okolnosti, za ktorých sa konania dopustila,
dokresľované jej písomnými prejavmi. Tu možno poukázať na snahu obžalovanej vykresliť sa ako osoba,
ktorá sa pomaly nevie o seba postarať a z tohto dôvodu si zháňa penzión, čo však nekorešponduje s tým,
ako mal súd možnosť vnímať osobu obžalovanej z hľadiska zásady bezprostrednosti, pričom paradoxne

napríklad speňažením napríklad iba časti svojho majetku za súčasného splnenia si svojej povinnosti vo
vzťahu k S. R., by obžalovaná mala dostatok peňažných prostriedkov, z ktorých by si mohla hradiť ňou
spomenutý penzión, prípadne akúkoľvek inú formu opatery.

Sumarizujúcuvedenésúduvádza,ževzhľadomnasúdomprávoplatneavykonateľneuloženúpovinnosť

vyplatiť S. R. náhradu za jeho zákonný dedičský podiel, nebola obžalovaná oprávnená zbaviť sa
bezodplatne svojho majetku prevodom vlastníckeho práva k daným nehnuteľnostiam, a to bez ohľadu
na to, že podala návrh na obnovu dedičského konania. Jej úmysel je daný bez ohľadu na podanie
tohto návrhu z dôvodov už uvedených, ku ktorým treba ešte prirátať celkový rozsah prevádzaných
nehnuteľností a jej vyjadrenia ohľadne toho, kto všetko má záujem na dedičstve. Takéto vyjadrenia

obžalovanej vyvracajú iné ňou prezentované dôvody, pre ktoré malo podľa nej dôjsť k prevodu
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, naopak, iba zosilňujú jej skutočný cieľ, ktorý takýmto prevodom
sledovala a ktorým bolo znemožniť uspokojenie svojho veriteľa S. R..

Pokiaľ ide o obhajobné tvrdenia obžalovanej ohľadne nemožnosti naplnenia zákonných znakov prečinu

poškodzovania veriteľa podľa § 239 odsek 1 písmeno a/, odsek 4 Trestného zákona z dôvodu, že
ustanovenie § 239 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona nezaraďuje darovanie do predpokladaných
spôsobov konania, pričom darovanie nie je možné subsumovať pod pojem „inak odstráni“, súd uvádza,
že so zreteľom na dikciu citovaného ustanovenia, nie je takáto obhajoba obžalovanej spôsobila obstáť
a vylúčiť tak existenciu jej trestnej zodpovednosti za spáchaný skutok. Obžalovaná v tomto smere

poukazovala na komentár k danému ustanoveniu Trestného zákona, kde sa pod pojmom inak odstráni
uvádza ukrytie časti majetku, pričom páchateľ si ponechá možnosť s takou časťou nakladať. To podľa
obžalovanej v prípade darovania neplatí. Na podporu tejto svojej obhajoby obžalovaná poukázala aj na
ustanovenie § 239 odsek 2 Trestného zákona, kde zákonodarca už výslovne rozlišuje medzi pojmomdarovať a inak odstrániť zo svojho majetku. Zákonodarca teda nemal v úmysle darovanie subsumovať
pod pojem „inak odstráni“, nakoľko v tomto prípade medzi taxatívne vymedzené spôsoby zmarenia
uspokojenia veriteľa inej osoby uviedol aj darovanie a okrem darovania aj pojem „inak odstráni“. V tejto

súvislosti dala do pozornosti súdu aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29.11.2006,
sp. zn. 5 Tdo 1354/2006, ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.02.2010, sp. zn.
2To/160/2009, ktorým v obdobnej trestnej veci odvolací súd oslobodil obžalovanú z dôvodu, že skutok
nie je trestným činom.

Základnýmnedostatkomtejtoobhajobnejargumentáciejeto,žeuvedenéustanovenieTrestnéhozákona
nie je taxatívnym výpočtom spôsobov konania týmto ustanovením postihovaných. Tomu nasvedčuje
práve slovné spojenie „alebo inak odstráni“ použité v citovanom ustanovení Trestného zákona. Použitie
takéhoto slovného spojenia znamená akýkoľvek iný spôsob odstránenia svojho majetku, než je uvedený
pred týmto slovným spojením. Inak povedané, môže ísť o rôzne formy konania vrátane darovania,
ktoré ako scudzovací úkon nie je v tomto ustanovení výslovne uvedené. Významným tu je práve

použitie slova „inak“, ktoré dáva pojmu „odstráni“ inú kvalitu a obsah. Z tohto dôvodu nemožno tomuto
slovnému spojeniu prikladať rovnaký význam, aký mu pripisuje spomenuté uznesenie Najvyššieho súdu
ČR a komentár k tomuto ustanoveniu, ktorý (ak má ísť podľa obhajobnej argumentácie o komentár k
Trestnému zákonu platnému a účinnému na území Slovenskej republiky) je iba nekritickým preberaním
myšlienok a výkladu obsiahnutých v komentári k ustanoveniu Trestného zákona upravujúcemu skutkovú

podstatu trestného činu poškodzovania veriteľa používanému na území Českej republiky, ktorého dikcia
je odlišná. V podmienkach úpravy tohto trestného činu v Trestnom zákone č. 300/2005 Z. z. v znení
neskorších predpisov je darovanie potrebné podradiť pod pojem „inak odstráni“. Správne použitie
výkladových metód (výklad gramatický, logický, teleologický a aj historický) iný záver jednoznačne
vylučuje. V komparácii s Trestným zákonom Českej republiky je nevyhnutné zdôrazniť, že česká

trestnoprávna úprava pri danom trestnom čine, či už to bolo ustanovenie § 256 odsek 1 písmeno a/
Trestného zákona č. 140/1960 Sb. alebo ustanovenie § 222 odsek 1 Trestného zákona č. 40/2009
Sb., obsahuje značne rozdielnu formuláciu skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa, v
rámci ktorej možno uvažovať o taxatívnom výpočte spôsobov konania, nakoľko tieto sú vymedzené ako
„zničenie, poškodenie, zatajenie, scudzenie, urobenie neupotrebiteľnou, alebo odstránenie“. Absencia

výrazu „inak“ teda dáva tomuto ustanoveniu úplne odlišný význam a nakoľko darovanie patrí medzi
scudzovacie úkony, logicky sa spôsob konania spočívajúci v „odstránení čo aj len časti svojho majetku“
v zmysle judikatúry súdov Českej republiky a komentárov k Trestnému zákonu Českej republiky vykladá
tak,žepodpojem„odstráni“nemožnozaradiťaj„daruje“(keďžetotospadápodpojem„scudzí“).Naopak,
Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. obsahuje exemplifikatívny výpočet spôsobov konania napĺňajúcich

objektívnu stránku tohto trestného činu, na základe čoho je nevyhnutné zaradiť konanie spočívajúce v
darovaní pod pojem „inak odstráni“.

Vzhľadom na uvedené sa súd nemôže stotožniť ani s poukazom obhajoby na rozsudok Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 11.02.2010, sp. zn. 2To/160/2009, nakoľko argument, že novelou vykonanou zákonom

č. 183/1999 Z. z. bol pojem „scudzí“ nahradený presnejšími pojmami „predá“, „vymení“ a nie aj „daruje“,
opomína tú skutočnosť, že došlo k zmene aj pokiaľ ide o pojem „odstráni“, kde bol doplnený výraz „inak“,
čím sa rovnaká právna úprava ako v Českej republike obsahujúca taxatívny výpočet spôsobov konania
zmenila tak, že v jej rámci ide už o demonštratívny výpočet spôsobov konania napĺňajúcich túto skutkovú
podstatu, ktorá, pokiaľ ide o § 239 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona, vyžaduje, aby sa pod „inak

odstráni“ zaraďovalo aj „daruje“.

Na vyššie uvedených záveroch nemení nič ani skutočnosť, že § 239 odsek 2 písmeno a/ Trestného
zákona už výslovne medzi výpočet jednotlivých spôsobov konania zaraďuje aj darovanie. Je potrebné
si uvedomiť, že ide o ďalšiu základnú skutkovú podstatu s odlišným subjektom (osoba iná ako dlžník),

pričom aj v tomto prípade ide o demonštratívny výpočet jednotlivých konaní, kde zákonodarca iba
výslovne zakomponoval aj darovanie.

Absencia výslovnej úpravy takéhoto konania v § 239 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona nemôže
mať za následok, že by čo aj len čiastočné zmarenie uspokojenie svojho veriteľa tým, že páchateľ

daruje čo aj len časť svojho majetku, neumožňovalo vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti, a
to vzhľadom na už viackrát spomenutý demonštratívny výpočet spôsobov konania vychádzajúci zo
slovného spojenia „inak odstráni“. Výrazu „odstráni“ treba v danom prípade pripisovať taký význam, aký
mu pripisuje slovenský synonymický slovník, teda pod takýto pojem treba zaradiť akékoľvek konanie,ktorého podstata spočíva vo „vyňatí“ alebo „zbavení“ sa majetku, a to bez ohľadu na to, že § 239 odsek 2
písmeno a/ Trestného zákona výslovne vymedzuje aj iný spôsob konania ako § 239 odsek 1 písmeno a/
Trestného zákona. Použitie slovného spojenia „inak odstráni“ významovo určuje samotný obsah pojmu

„odstráni“, ktorý v takom prípade ako všeobecnejší pojem zahŕňa aj ostatné v tomto ustanovení iba
príkladmo uvedené konania a jeho doplnením o slovo „inak“ iba rozširuje ich možný výpočet. To platí
aj vo vzťahu k § 239 odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona, kde zákonodarca tento demonštratívny
výpočet doplnil iba o jeden príklad navyše. Dôvodová správa k vyššie uvedenej novele v nijakom smere
neuvádza, že by darovanie nemalo byť z trestnoprávneho postihu podľa § 239 odsek 1 písmeno a/

Trestného zákona vylúčené.

Na základe uvedeného nie je možné zahrnutie darovania pod pojem „inak odstráni“ považovať za
neprípustnú analógiu v neprospech páchateľa, ako ani za extenzívny výklad, ktorý by bolo možné
považovať za neprípustný.

Vkonečnomdôsledkuzhľadiskateleologickéhovýkladu(účelusledovanéhotýmtoustanovením)možno
uviesť, že zmyslom oboch skutkových podstát poškodzovania veriteľa je postihovanie všetkých foriem
„zbavenia“ sa majetku v úmysle zmariť čo aj len čiastočné uspokojenie veriteľa.

V danej trestnej veci súd už len dopĺňa, že uspokojenie veriteľa nie je možné z iného majetku

obžalovanej, pričom za možnosť takéhoto uspokojenia v danom prípade nemožno považovať
uspokojovanie veriteľa zrážkami zo mzdy, a to so zreteľom na výšku spôsobenej škody (dlhu), ktorá
takýmto spôsobom nemôže byť reálne v celosti uhradená. Tu sa žiada už len dodať, že aj čiastočné
zmarenia uspokojenia veriteľa je danou skutkovou podstatou postihovateľné.

Súd skúmal aj materiálnu stránku stíhaného trestného činu spočívajúcu v jeho závažnosti z hľadiska
Trestným zákonom vyžadovaného stupňa (závažnosť vyššia než nepatrná), vychádzajúceho z kritérií
upravených v § 10 odsek 2 Trestného zákona. S poukazom na už popísaný spôsob vykonania činu
a popísané okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, následok spočívajúci v spôsobení značnej škody
(78.974,48 Eur) osobe, ktorá v čase činu bola obmedzená v spôsobilosti na právne úkony pre duševnú

chorobu, ako aj zavinenie vo forme priameho úmyslu, má súd za to, že závažnosť spáchaného činu je
nepochybne oveľa vyššia než nepatrná.

Na základe všetkých vyššie rozobraných skutočností a právnych úvah je možné uzavrieť, že obžalovaná
svojím konaním naplnila všetky zákonné znaky prečinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 odsek 1

písmeno a/, odsek 4 Trestného zákona. Na tomto mieste súd iba dopĺňa, že kvalifikačný znak v podobe
značnej škody sa odvíja od sumy 78.974,48 Eur, predstavujúcej nevyplatenú náhradu za zákonný
dedičský podiel.

K výroku o treste

Pri ukladaní trestu súd dôsledne vychádzal z účelu trestu vyjadreného v 34 odsek 1 Trestného zákona,
ktorý okrem iného vychádza z jednoty represie a prevencie, ako aj zo všetkých relevantných kritérií
upravených v § 34 odsek 2, odsek 4 Trestného zákona, z ktorých je súd povinný vychádzať pri určovaní

druhu trestu a jeho výmery.

Podľa § 34 odsek 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne

odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 odsek 2 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere,
ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby
trestu odňatia slobody.

Podľa § 34 odsek 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.V súvislosti s výrokom o treste bol súd okrem ostatných kritérií upravených v § 34 odsek 4 Trestného
zákona povinný posúdiť aj existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a vzájomný pomer medzi

nimi. U obžalovanej E. R. súd zistil jednu poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písmeno j/ Trestného
zákona spočívajúcu vo vedení riadneho života pred spáchaním trestného činu, pričom súčasne nezistil
žiadnu priťažujúcu okolnosť upravenú v § 37 Trestného zákona. Vzhľadom na prevažujúci pomer
poľahčujúcich okolností sa pri aplikácii § 38 odsek 3 Trestného zákona a podľa spôsobu výpočtu
upraveného v § 38 odsek 8 Trestného zákona znižuje u obžalovanej horná hranica trestnej sadzby

upravenej v § 239 odsek 4 Trestného zákona (1 roky až 5 rokov) o jednu tretinu, t. j. o 1 rok a 4 mesiace
a teda upravená trestná sadzba predstavuje rozpätie 1 rok až 3 roky a 8 mesiacov.

Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že obžalovanej nie je možné
uložiť žiaden z alternatívnych druhov trestov upravených v Trestnom zákone (nespojených s trestom
odňatia slobody), nakoľko pre uloženie žiadneho takéhoto druhu trestu jednak neboli splnené zákonné

podmienky a jednak ani povaha a závažnosť spáchaného činu uloženie takéhoto alternatívneho druhu
trestu neodôvodňovali.

Súd považoval za adekvátne obžalovanej uložiť trest odňatia slobody na samej dolnej hranici trestnej
sadzby, t. j. vo výmere 1 (jeden) rok za súčasného podmienečného odkladu jeho výkonu na skúšobnú

dobu 3 (tri) roky, ktorý podľa názoru súdu zodpovedá povahe spáchaného skutku, resp. spôsobu jeho
spáchania v zmysle jeho popisu v skutkovej vete tohto rozsudku, okolnostiam, za ktorých bol skutok
spáchaný (ktoré sú uvedené na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku), ako aj forme zavinenia
(priamy úmysel). V tomto smere súd zohľadnil vek obžalovanej a jej predchádzajúci život, nakoľko v
odpise registra trestov má iba jeden záznam o odsúdení za trestný čin z roku 1995, na ktorý však nebolo

možné prihliadať, keďže vo vzťahu k tomuto odsúdeniu platí fikcia neodsúdenia.

Čo sa týka veku, súd zdôrazňuje, že na tento prihliadol iba z hľadiska naplnenia účelu trestu, nie z
hľadiska posudzovania závažnosti spáchaného skutku cez možnú poľahčujúcu okolnosť podľa § 36
písmeno d/ Trestného zákona, nakoľko obžalovaná si bola veľmi dobre vedomá svojho konania a jej

vek v danom konkrétnom prípade, vzhľadom na spôsob spáchania činu a okolností, za ktorých bol
spáchaný (uvedené vyššie), nie je a ani nemôže byť v nijakom smere ospravedlnením jej konania. Už
zmienené časové súvislosti zreteľne poukazujú na premyslenosť činu z jej strany, vedeného snahou a
úmyslom znemožniť/zmariť uspokojenie jej veriteľa nielen čiastočne, ale v celom rozsahu. Jej pohnútku
dostatočne preukazujú jej písomné vyjadrenia plné negatívnych vyjadrení vo vzťahu k osobe D. F.,

jej splnomocnenca a iných osôb. Obžalovaná pritom neakceptovala a nerešpektovala ani autoritu
právoplatnýchsúdnychrozhodnutí,zktorýchevidentnevedelazistiťvšetkyrelevantnéskutkovéaprávne
závery vzťahujúce sa k jej tvrdeniam.

V súvislosti s tým, ako sa k nej mal S. R. správať súd poznamenáva, že ani táto okolnosť nemôže byť

dôvodom pre priaznivejšie posudzovanie konania obžalovanej z hľadiska ukladania trestu, nakoľko S.
R. trpel duševnou chorobou, pre ktorú mal obmedzenú spôsobilosť na právne úkony, pričom v tomto
smere je potrebné pripomenúť, že samotný poručiteľ O.. Z. R. nemal žiaden zámer obmedziť alebo
vylúčiť S. R. ako dediča (neexistencia závetu a listiny o vydedení), tohto sa domáhala práve a len
obžalovaná. Obžalovaná rovnako nebola oprávnená posudzovať a riešiť otázky, kto skutočne bude s

prípadne vyplatenou náhradou za zákonný dedičský podiel nakladať.

Na základe uvedeného súd uložil obžalovanej trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s tým, že práve
takýto druh trestu s podmienečným odkladom jeho výkonu a s určením skúšobnej doby na 3 roky, by mal
a mohol viesť k náprave spôsobeného následku, t. j. úhrade spôsobenej škody, resp. existujúceho dlhu

v sume 78.974,48 Eur a z tohto hľadiska súd na posilnenie dosiahnutia účelu podmienečného trestu
odňatia slobody uložil obžalovanej aj primeranú povinnosť spočívajúcu v príkaze zaplatiť poškodenej
D. F., F.. XX.XX.XXXX, ktorá je dedičkou po nebohom S. R. (čo vyplýva z uznesenia Okresného súdu
Bratislava IV zo dňa 31.05.2017, č. k. 65D/224/2017-20, Dnot 28/2017) existujúci dlh v uvedenej sume,
vyplývajúci z exekučného titulu na peňažné plnenie - Uznesenia Okresného súdu Bratislava IV, č. k.

38D/1830/2007-645, Dnot 145/2007L zo dňa 29.10.2014, právoplatného dňa 11.08.2015. Uloženiu tejto
primeranej povinnosti nebráni skutočnosť, že súd poškodenú nepripustil s nárokom na náhradu škody
do konania a teda ani samostatným výrokom nerozhodol o náhrade škody, nakoľko tu už je právoplatné
a vykonateľné rozhodnutie súdu o tomto nároku vydanému v občianskom súdnom konaní.Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností, spravujúc sa úvahami uvedenými v tomto
odôvodnení, súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže obžalovaný a prokurátor podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia.
V rovnakej lehote s obžalovaným môžu podať odvo-lanie v jeho prospech aj príbuzní obžalovaného v

priamom rade, jeho súro-denci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh.
Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom
predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.