Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. október 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/80/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5819010193
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5819010193.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Vladimíra
Kuráka a JUDr. Moniky Liptákovej, na verejnom zasadnutí konanom 22. októbra 2019 prejednal
odvolanie podané obžalovaným M. C., nar. XX.XX.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Námestovo,
č.k. 0T/57/2019-73 zo dňa 1.8.2019 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného M. C. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, č.k. 0T/57/2019-73 zo dňa 1.8.2019, bol obžalovaný M. C.
uznaný za vinného, že:

dňa 28.5.2019 v čase okolo 14.42 hod. viedol osobné motorové vozidlo Ford Focus, ev. č. TS-642BJ, po
obci L., pri rodinnom dome č. XXX bol zastavený a kontrolovaný hliadkou Pohotovostnej motorizovanej

jednotky Krajského riaditeľstva PZ Žilina, pri ktorej bol vyzvaný, aby sa podrobil dychovej skúške na
ovplyvnenie alkoholom, ktorú opakovane odmietol, rovnako odmietol aj zisťovanie požitia alkoholu
lekárskym vyšetrením.

čím spáchal prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. Za to bol
odsúdený podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., na peňažný trest

vo výmere 500 (päťsto) eur. Pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený
mu súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 30 (tridsať) dní. Podľa § 61 ods. 1, ods.
2 Tr. zák. súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo
výmere 26 (dvadsaťšesť) mesiacov.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 1.8.2019 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení a

po poučení o opravnom prostriedku obžalovaný prehlásil, že zahlasuje odvolanie voči výroku o vine a
treste. Prokurátor sa vzdal práva podať odvolanie.

Dňa 5.9.2019 súdu prvého stupňa bolo doručené odvolanie obžalovaného M. C., podané
prostredníctvom obhajcu, ktorý v podstatnom uviedol v odvolaní nasledovné argumenty:

„Okresný súd Námestovo mal po vykonanom dokazovaní za to, že obžalovaný M. C. spáchal skutok,
ktorý mu bol kladený a z tohto skutku ho mali usvedčovať najmä výpovede svedka Ing. Y. B. a Mgr. L. Z..
Iné usvedčujúce dôkazy, ktoré by preukazovali vinu obžalovaného M. C. neboli na hlavnom pojednávaní
vykonané.
Okresný súd Námestovo vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že obidvaja svedkovia mali vypovedať,
že obžalovaný M. C. po tom ako bol zastavený vyzvali vodiča, aby predložil potrebné doklady, ktoré

však pri sebe nemal. Následne ho vyzvali aby sa podrobil dychovej skúške a po tom ako mal dychovú
skúšku na zistenie alkoholu v krvi odmietnuť mali ho vyzvať aj na odber krvi. Keďže podľa Okresnéhosúdu Námestovo obžalovaný M. C. mal odmietnuť sa podrobiť zisťovaniu alkoholu v krvi ako dychovou
skúškou, tak aj odberom krvi, uznal ho za vinného z prečinu podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona.
Po preštudovaní odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu Námestovo máme za to, že vina

obžalovanému nebola preukázaná, a to z nasledujúcich dôvodov:
Na to, aby bola naplnená skutková podstata trestného činu, za ktorý bol obžalovaný M. C. uznaný za
vinného je potrebné, aby bola naplnená skutková podstata daného trestného činu. Teda okrem iného,
na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona je potrebné, aby
príslušníci PZ predpísaným spôsobom kontrolovanú osobu vyzvali na podrobenie sa dychovej skúšky

na zistenie požitia alkoholu, a ak odmietne sa podrobiť takejto skúške napriek predchádzajúcej vyzve,
je potrebné aby príslušníci PZ predpísaným spôsobom kontrolovanú osobu vyzvali na podrobenie sa
lekárskemu vyšetreniu na odber krvi za účelom zistenie prítomnosti alkoholu v krvi. A až po tom ako
kontrolovaná osoba sa odmietne podrobiť dychovej skúšky a lekárskemu vyšetreniu za účelom zistenia
prítomnostialkoholuvkrvibudenaplnenáskutkovápodstatatrestnéhočinupodľa§289ods.2Trestného
zákona.

Teda na to, aby došlo k odmietnutiu podrobeniu sa dychovej skúške ako aj podrobeniu sa lekárskemu
vyšetreniu za účelom zistenia prítomnosti alkoholu v krvi musí predchádzať výzva na podrobenie sa
takémuto úkonu od príslušníkov PZ, V prípade ak takáto výzva zo strany príslušníkov PZ nebola,
resp. príslušníci nevyzvali kontrolovanú osobu, aby sa podrobila jednému z vyššie uvedených úkonov
nemôže byť naplnená skutková podstata trestného činu podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, keďže

kontrolovaná osoba neodmietla splniť výzvy príslušníkov PZ a riadila nesprávnymi inštrukciami a
poučením príslušníkov PZ.
Pričom v danom prípade bolo nepochybne preukázané, že príslušníci PZ nesprávne poučili kontrolovanú
osobu, čo je zachytené aj písomne v zápisnici, napriek tomu Okresný súd Námestovo mal za to, že
v danom prípade príslušníci PZ poučili obžalovaného zákonným spôsobom, napriek tomu, že táto

skutočnosť je vyvrátené priamo výpoveďami obidvoch príslušníkov PZ ako Ing. Y. B. tak aj Mgr. L. Z..
Okresný súd Námestovo tak rozhodol arbitrárne, bez riadneho právneho úsudku. Dokonca Okresný súd
Námestovo neschopnosť príslušníkov PZ poučiť kontrolovanú osobu dával na ťarchu obžalovaného M.
C., čo je totálne neprípustné a nemožno takýmto spôsobom hoiiť chyby uskutočnené príslušníkmi PZ.
Obidvaja svedkovia zhodne vo svojich výpovediach uviedli, že po tom ako M. C. odmietol vykonať

dychovú skúšku, poučili ho citujeme „o možnosti žiadať sa na odber krvi“. Z vykonaného dokazovania
teda nepochybne vyplýva, že príslušníci PZ dali možnosť sa žiadať na odber krvi M. C., a keďže to bola
možnosť (teda mal na výber áno alebo nie), vybral si možnosť, že sa nebude žiadať na odber krvi. Z
toho vyplýva, že M. C. sa riadil podľa pokynov príslušníkov PZ. pričom neodmietol výzvu podrobiť sa
lekárskemu vyšetreniu na odber krvi, keďže takáto výzva z ich strany nebola ani adresovaná M. C..

Ak nebola výzva adresovaná M. C., aby sa podrobil lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi,
tak nemohlo dôjsť ani k iei odmietnutiu. Ak teda nedošlo k odmietnutiu zo strany M. C. uposluchnutia
výzvy podrobeniu sa lekárskemu odberom vyšetreniu krvi, nemohlo dôjsť ani k naplneniu skutkovej
podstaty trestného činu podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona. V prípade ak by príslušníci PZ vyzvali
M. C. aby sa podrobil lekárskemu vyšetreniu odberom a šetreniu krvi, tak až v takom prípade by naplnil

skutkovú podstatu trestného činu podľa § 289 ods. Trestného zákona.
To, že príslušníci PZ nesprávne poučili M. C. jednoznačne vyplýva z ich výpovede, kde ako sme uviedli
obidvaja zhodne uviedli, že dali možnosť pýtať sa na odber krvi. To však nie je poučenie tak ako si to
vyžaduje zákon a dokonca mu dali možnosť sa pýtať na odber krvi, kde po nesprávnom poučení M.
C. si vybral možnosť, že sa neodpýta na odber krvi. Napriek nášmu apelu na takto nezákonný postup,

Okresný súd Námestovo ponechal námietky bez povšimnutia a s námietkami sa ani nevysporiadal.
Takýmto postupom chcel Okresný súd Námestovo zhojiť nesprávny zákonný postup ako aj nesprávne
poučenie príslušníkov PZ, a práve naopak Okresný súd Námestovo vyčítal M. C. účelovú obranu, pričom
opomenul spomenúť, že chyby sa dopustili samotní príslušníci PZ pri postupe.
V tejto súvislosti sme poukázali aj na ustálenú súdnu prax, kedy za nesprávneho poučenia príslušníkov

PZ bývajú obžalovaní spod obžaloby v celom rozsahu oslobodení, keďže nemôže byť im kladená
za vinu, že sa riadili nesprávnym poučením príslušníkmi PZ. Viď napr. rozhodnutie OS Bratislava III,
sp.zn.: 2T136/2013, kedy bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, keďže sa preukázalo, že sa riadil
nesprávnym poučením príslušníkov PZ.
Opätovne uvádzame, že z dikcie zákona jednoznačne a nepochybne vyplýva, že príslušníci PZ sú

povinní poučiť dotyčnú osobu (kontrolovanú osobu) o tom, že je povinná podrobiť vyšetreniu na zistenie
návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom a
následkoch ak sa takémuto vyšetreniu nepodrobí. V prípade ak sa dotyčná osoba odmietne podrobiť
takémuto vyšetreniu, sú príslušníci PZ povinní poučiť dotyčnú (kontrolovanú osobu) o tom, že je povinnása podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu. A
až keď, odmietne kontrolovaná osoba sa podrobiť ako vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré
sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístroiom a odmietne sa podrobiť

lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu sa naplní skutková
trestného činu podľa S 289 ods. 2 Trestného zákona.
Pritom jednoznačne a nepochybne zo spisu vyplýva, že príslušníci PZ Ing. Y. B. a Mgr. L. Z. iba poučili
M. C. o možnosti sa žiadať na odber krvi, čo zákon takúto možnosť ani nepripúšťa. Vzhľadom na to, že
mu bola daná možnosť žiadať sa na odber krvi, nepovažoval potrebné sa žiadať na takýto odber krvi. V

prípade ak by bol vyzvaný aby sa podrobil lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného
biologického materiálu a o následkoch odmietnutia sa podrobeniu takémuto vyšetreniu, tak v takomto
prípade by sa M. C. bez obáv podrobil lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného
biologického materiálu
Okrem toho uvádzame aj skutočnosti, prečo nedošlo k podrobeniu sa dychovej skúšky zo strany M. C.:
Základnou podmienkou je aby dotyčná osoba, ktorá bola zákonným postupom zastavená príslušníkmi

PZ. Vzhľadom na to, že príslušníci PZ, ktorí zastavili obžalovaného M. C. sa nepreukázali služobnými
preukazmi a teda nemal vedomosť o tom, či ide v skutočnosti o pravých príslušníkov PZ. Na mieste
uviedol, že takémuto zisteniu sa podrobí na policajnej stanici.
Podľa § 13 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore (ďalej len „zákon“), policajt je povinný pred
služobným zákrokom preukázať svoju príslušnosť k Policajnému zboru, ak to povaha a okolnosti

služobného zákroku dovoľujú. Príslušnosť k Policajnému zboru preukazuje policajt
služobnou rovnošatou s identifikačným číslom a pri výkone služobnej činnosti aj s menovkou policajta,
ktorá obsahuje jeho meno a priezvisko, prípadne akademický titul policajta,
služobným preukazom,
odznakom služby kriminálnej polície, alebo finančnej polície, alebo

ústnym vyhlásením „Polícia" (ďalej len „ústne vyhlásenie").
Príslušníci PZ sa nepreukázali ani jedným zo spôsobov, ktoré zákon predpisuje na preukázanie
príslušnosti, k PZ. Obžalovaný M. C. mal teda oprávnené pochybnosti o tom, či príslušníci PZ, ktorí ho
zastaviliboliskutočnýmipolicajtmi.Avšakpotom,akohodoviezlinapolicajnústanicutakétopochybnosti
na jeho strane už zanikli a podrobil sa vyšetreniu na zistenie návykovej látky.

Za týmto účelom boli predložené aj fotografie rovnošiat príslušníkov PZ, ktoré určuje vyhláška č.
151/2009 Z. z. Vyhláška Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o podrobnostiach o služobnej
rovnošate Policajného zboru a jej vyobrazení. M. C. po predložení týchto fotografií rovnošiat, uviedol,
že príslušníci PZ nemali oblečenú ani jednu z nich. Čiže podľa zákona o policajnom zbore sa mali
preukázať služobným preukazom, čo však nespravili. M. C. teda mohol mať dôvodnú obavu, či sa jedná

o skutočných príslušníkov PZ, keďže sa nepreukázali ani jedným zo zákonných spôsobov.
K výške trestu:
Ak by mal aj súd za to, že skutok sa stal, ako je to uvedené v obžalobe, výška trestu je neadekvátna k
spáchanému skutku. Vzhľadom na to, že bolo preukázané, že M. C. v čase vedenia motorového vozidla
nevykonával túto činnosť v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorú si mal privodiť požitím návykových

látok, ale spáchal iba priestupok podľa § 4 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, keďže
množstvo alkoholu v krvi nedosiahlo také množstvo, aby boli ovplyvnené jeho schopnosti viesť motorové
vozidlo.
Ak zoberieme hypoteticky do úvahy, v prípade ak by sa M. C. podrobil vyšetreniu za zistenie návykovej
látky, tak by jeho konanie bolo posudzované ako priestupok a nie ako trestný čin. Súd však pri ukladaní

trestu túto skutočnosť nebral do úvahy, pričom máme za to, že sa jedná o tak podstatnú čo do ukladania
výšky trestu, keďže bolo nepochvbne preukázané, že u M. C. v čase vedenia motorového vozidla nebola
natoľko zníženia mieria vnímania, aby bola ohrozená jeho spôsobilosť viesť osobné motorové vozidlo.
M. C. sa Výsledok kontroly bol taký, že sa zistila prítomnosť alkoholu v krvi odsúdeného M. C. v objeme
0.09mg/l,čojepribližne0,18promilealkoholuvkrvi.Vyšetrenieprebehloo16.09hod.,pričomzastavený

hliadkou policajného zboru bol o 14:45 hod. Rozdiel medzi tým ako bol zastavený hliadkou policajného
zboru a tým ako sa podrobil vyšetreniu na zistenie prítomnosti návykovej látky bola 1 hodina a 24 minút.
Vzhľadomnato,uloženiezákazučinnosťovýmere26mesiacovjeneadekvátne,kdetátovýškatrestuby
bola adekvátna ak by žiadnym spôsobom nebola preukázaná miera alkoholu v krvi M. C.. Okresný súd
Námestovo tak pri ukladaní výšky trestu postupoval bežne, teda ukladal trest aký ukladá pri trestných

činochspáchanýchpodľa§.289ods.2Trestnéhozákona.Avšaksúdmusívkaždomjednotlivomprípade
hodnotiť skutkové okolnosti a dôkazy zvlášť a podľa zisteného skutkového stavu ukladať trest.Poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žiadame Krajský súd Žilina, aby zrušil rozhodnutie Okresného
súdu Námestovo zo dňa 01.08.2019, sp.zn.: 0T 57/2019 a M. C. spod obžaloby v celom rozsahu
oslobodil.“

Naverejnomzasadnutívkonanípredodvolacímsúdomprokurátornavrholpodľa§319Tr.por.odvolanie
obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Obhajca obžalovaného navrhol prvostupňový rozsudok zrušiť
a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť. V prípade ak by súd obžalovaného uznal za vinného, navrhol
krajskému súdu obžalovanému zmierniť trest. Obžalovaný sa pripojil k návrhu obhajcu.

Krajský súd ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por. zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie
bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., odvolanie spĺňa
náležitosti § 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k
späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316

Tr. por.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie

dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného
činu (prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák.) je napadnutý
rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo

k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia
prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo
zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací
súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého
stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu

potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Obžalovaný M. C. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred
súdom prvého stupňa. S jeho námietkami skutkovými a právnymi sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí
riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by ostalo na odvolacom

súde.

Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným
poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov
dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného

na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrnne, a dospel k logicky
odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania
žalovaného skutku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom
dokazovaní na hlavnom pojednávaní.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v

dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti
skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov
vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od
skutkových zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených
skutkových (procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom
nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre
jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol
a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozsudku súdu prvého stupňa:

„Obžalovaný urobil vyhlásenie, že je nevinný. Ohľadom jeho viny bolo vykonané dokazovanie na
hlavnom pojednávaní a jeho vina bola jednoznačne preukázaná výpoveďami svedkov Ing. Y. B. a Mgr.
L. Z., ktorí bez akýchkoľvek pochybností vyvrátili obranu obžalovaného. Jednoznačne sa vyjadrili, že
obžalovaný bol zákonným spôsobom opakovane poučený o trestnoprávnych následkoch odmietnutia
podrobiťsadychovejskúškealekárskemuvyšetreniuodberomkrviavyjadrilsa,žepoučeniuporozumel.

Keďže obžalovaný odmietol dychovú skúšku a aj odber biologického materiálu, v súvislosti s uvedeným
mu bola obmedzená osobná sloboda a bol eskortovaný na políciu. Svedkovia zároveň vypovedali, že
obžalovanýnemalprisebeosobnédokladyaztohtodôvodu,bolaeštenamiestevykonanálustráciajeho
osoby a vozidla. Vina obžalovaného bola tiež preukázaná aj výpoveďou obžalovaného, ktorý sa priznal,
že vozidlo viedol po tom, ako vypil alkoholický nápoj, čím mal súd preukázanú aj pohnútku, t.j. dôvod,

pre ktorý sa odmietol podrobiť dychovej skúške a lekárskemu vyšetreniu. Obžalovaný tiež uviedol, že
vozidlo zastavil, ako zbadal majáky. Obranu obžalovaného potom súd vyhodnotil ako špekulatívnu,
v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti. V tomto smere súd iba uvádza, že jeho obrana, že sa
nepodrobil dychovej skúške, pretože mal strach a nerozpoznal, že v prípade mužov, ktorí ho zastavili išlo
o príslušníkov polície, pretože sa mu nepreukázali služobným preukazom a nemali služobné uniformy,

na ktoré je zvyknutý, vyznela infantilne. Ku kontrole vozidla došlo za jasného svetla, príslušníci polície
obžalovaného boli oblečení v zmysle interných služobných predpisov v služobných rovnošatách pre
členov PMJ, na ktorých je označená príslušnosť k PZ, je na nich uvedené identifikačné číslo (osobné
číslo policajta), menovka a obžalovaného dokonca zastavili svetelnou signalizáciou (majákom) a mali
služobné vozidlo s označením polície. Tiež ich nespochybniteľná príslušnosť k PZ vyplynula aj z iných

konkrétnych okolností, ktoré boli vykonávané na mieste samom, príslušníci polície vykonali lustráciu
k osobe a vozidlu obžalovaného, keďže obžalovaný nemal so sebou predpísané doklady, následne
ho vyzvali, aby sa podrobil dychovej skúške, čiže mali v služobnom vozidle aj analyzátor dychu. V
konečnom dôsledku, obžalovanému nič nebránilo, v prípade pochybností, vyžiadať si od príslušníkov
polície aj služobný preukaz, čo však neurobil, pretože v skutočnosti žiadne pochybnosti, že ide o

príslušníkov polície ani nemal. Pokiaľ obžalovaný tvrdil, že celú dobu sedel vo svojom vozidle a služobné
vozidlo zastavilo za ním, potom ide skutočne o nebezpečného vodiča, ak nerozpozná príslušníkov
polície a nepoužíva spätné zrkadlá. Tiež je nelogickým, že ak obžalovaný mal pochybnosti, že ide o
skutočných policajtov a mal z nich strach, potom je zarážajúcim, že im uviedol také detaily, ako že
ide zo stavby, doklady nechal na stavbe a následne si s nimi aj sadol do vozidla. Jedine čoho sa

obžalovaný skutočne bál, bolo podrobiť sa skúške za účelom zistenia prítomnosti alkoholu v dychu a
krvi, pretože vedel, že pred jazdou požil alkoholické nápoje, čo bolo aj preukázané dychovou skúškou,
ktorú vykonal potom ako bol eskortovaný na políciu. Súd nemal žiaden dôvod pochybovať o pravdivosti
výpovedí vypočutých svedkov, svedkovia boli nestranní a vypovedali v zhode, ich výpovede boli logické
a presvedčivé, korešpondovali aj s ostatnými listinnými dôkazmi, vrátane vykonaných následných

procesných zaisťovacích úkonov.“

V podanom odvolaní námietky obžalovaného smerovali k tomu, že príslušníci polície pri kontrolovaní
obžalovaného použili nezákonnú výzvu a preto obžalovaný nemohol spáchať trestný čin. Podľa názoru
obžalovaného mala dychovej skúške, resp. lekárskemu vyšetreniu na odber krvi prechádzať riadna

výzva. Z výpovedí svedkov a zo zápisnice o úkone jednoznačne vyplýva, že výzva príslušníkov polície
bola opakovane vykonaná zákonným spôsobom a obžalovaný sa ani po riadne vykonaných viacerých
výzvach nepodrobil dychovej skúške, resp. lekárskemu vyšetreniu na odber krvi. Pokiaľ obžalovaný
argumentuje tým, že slovné spojenie „o možnosti žiadať sa na odber krvi“ nie je možné vykladaťako zákonne použitú výzvu, krajský súd sa nestotožňuje s takýmto tvrdením. Uvedené reflektuje na
oprávnenie obžalovaného na vykonanie lekárskeho vyšetrenia odberom krvi v prípade, ak napríklad jeho
zdravotný stav neumožňuje vykonanie dychovej skúšky. Z jazykového výkladu tohto slovného spojenia

sa dá urobiť záver, že obžalovaný mal možnosť vybrať si jednu z dvoch možností ako sa podrobiť skúške
nazisteniealkoholuvkrvi.Zároveňbolvšakajpoučený,žeodmietnutieobochtýchtospôsobovbudemať
za následok spáchanie trestného činu ohrozovania pod vplyvom návykovej látky. Z vykonaných dôkazov
je zrejmé, že obžalovaný bol opakovane riadne poučený o trestnoprávnych následkoch odmietnutia
sa podrobiť dychovej skúške a rovnako aj o trestnoprávnych následkoch odmietnutia podrobiť sa

lekárskemu vyšetreniu odberom krvi a tomuto poučeniu porozumel.

Pokiaľideonámietkuobžalovaného,žepríslušnícipolíciesaprizákrokuriadnenepreukázalislužobnými
preukazmi krajský súd uvádza, že s týmto sa okresný súd vo svojom odôvodnení rozsudku najmä na
strane 4 dostatočným spôsobom vysporiadal.

Z analýzy odôvodnenia odvolania obžalovaného a jeho obhajcu vyplýva, že v podstate obžalovaný len
opakuje, prípadne čiastočne modifikuje svoju obhajobu použitú v trestnom konaní. Odvolací súd však
rovnako ako súd prvého stupňa po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového materiálu dospel
k právnemu záveru, že skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku sa stal,
napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289

ods. 2 Tr. zák. a dopustil sa ho obžalovaný. Aj podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaného usvedčujú
z jeho spáchania najmä výpovede svedkov Ing. Y. B. a Mgr. L. Z., v kontexte s dôkazmi, ktoré súd
prvého stupňa popísal vo svojom odôvodnení. Svoje úvahy súd prvého stupňa teda správne založil
predovšetkým na vyššie uvedených usvedčujúcich dôkazoch, ktoré boli potvrdené a podporené ďalšími
vykonanými dôkazmi. Všetky vykonané dôkazy a okolnosti z nich vyplývajúce vo svojom súhrne (na

ktoré poukázal prvostupňový súd) odôvodňujú záver, že zavinenie obžalovaného na spáchaní skutku je
bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané a vyvracajú obranu obžalovaného produkovanú
v priebehu celého trestného konania. Z analýzy odôvodnenia odvolania obžalovaného vyplýva, že v
podstate obžalovaný prostredníctvom obhajcu len opakuje svoju obhajobu použitú v trestnom konaní.

Pri hodnotení svedeckej výpovede sa zásadne vychádza z toho, že svedok po poučení o význame a
dôležitosti svedeckej výpovede vypovedá pravdu, pokiaľ nie je procesne účinnými dôkazmi preukázaný
opak.Natomtomiestekrajskýsúdpripomína,ževýpovedesvedkovIng.Y.B.aMgr.L.Z.bolinahlavnom
pojednávaníprečítanéprocesnesprávnympostupom.Krajskýsúdsiosvojujenázorsúduprvéhostupňa,
z ktorého vyplýva, že okrem iného sú to aj svedkovia Ing. Y. B. a Mgr. L. Z., ktorí usvedčujú obžalovaného

M. C. zo spáchania žalovaného skutku.

Na preukázanie viny obžalovaného, súhrn priamych a nepriamych dôkazov, musí tvoriť logickú, ničím
nenarušenú a uzatvorenú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen
spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného,

ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.

V predmetnej mase dôkazov, ktoré usvedčujú obžalovaného z predmetného skutku, neboli zistené
také nedostatky, ktoré by spochybňovali ich hodnovernosť do takej miery, aby umožňovali aplikáciu
procesného pravidla in dubio pro reo (ktoré vychádza z ústavnej zásady prezumpcie neviny) a

oslobodiť obžalovaného spod obžaloby preto, že by nebolo dokázané, že obžalovaný sa dopustil skutku
popísaného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12
Tr. por., t.j., že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a dospel k logicky odôvodneným skutkovým
zisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len
preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim
výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle
uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho

presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy
hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého
stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktorémali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého
stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si
neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov.

Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa si vytvoril dostatočný skutkový základ k rozhodnutiu o druhu
a výmere trestu. Na tomto mieste krajský súd poznamenáva, že argumenty obžalovaného uvedené v
písomných dôvodoch odvolania neboli spôsobilé zvrátiť druh a výmeru trestu, ktorý bol obžalovanému
uložený rozsudkom súdu prvého stupňa.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje s právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom
rozsudku v súvislosti s výrokom o treste, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Súd prvého stupňa rozviedol svoje skutkové a právne úvahy vo vzťahu k výroku o treste, ktorý si
odvolací súd osvojil v plnom rozsahu a v podrobnostiach naň aj vo svojom rozhodnutí poukazuje. Na
tomto mieste krajský súd pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého
stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích

námietok obžalovaného a jeho obhajcu.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
(II.US 78/05, III.US 264/08, IV.US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu

(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom
tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu
možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č.
19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Z dôvodov odvolania obžalovaného ohľadom výroku o treste je nesporné, že obžalovaný primárne
namieta neprimeranosť trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený rozsudkom súdu prvého stupňa.

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu

Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na
ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje
dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne
súčasne v každom treste.

Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu
je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie
noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v
čonajmenšejmiere.Ochranaspoločnostipredpáchateľmitrestnýchčinovvrátaneochranyprávaslobôd
jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest

má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti.
Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda
páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti,
ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno
ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Trest súčasne vyjadruje morálne

odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k
záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať.
Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženýmtrestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných
činov.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti

a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

V súvislosti s namietanou neprimeranosťou uloženého trestu odvolateľom treba dodať, že záver o

primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi legitímnym cieľom a zvoleným
prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda
aj so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu, z
toho vyplýva, že v prípade ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste prísnejšia ako bezprávie
spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom

vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Trest,
ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal
nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest
nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivý je vždy len primeraný trest. Požiadavka primeranosti
trestu a jeho individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a

teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.

Okresný súd správne aplikoval pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu ustanovenie § 34 ods. 4 Tr.
zák., podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu

páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Súd prvého stupňa správne aplikoval všetky hmotnoprávne ustanovenia rozhodujúce pre uloženie druhu
a výmery trestu vrátane správneho zistenia poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák. Krajský
súd uzatvára, že okresným súdom uložené tresty, a to peňažný trest vo výmere 500 (päťsto) eur a

pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený súdom ustanovený náhradný
trest odňatia slobody vo výmere 30 (tridsať) dní a rovnako aj trest zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 26 (dvadsaťšesť) mesiacov, považuje odvolací súd za zákonné,
primeranéaspravodlivé.Tentozákonnýstavneboliodvolacieargumentyobžalovanéhospôsobilézvrátiť
v rámci odvolacieho konania.

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu aj v súdnom konaní trestnom
neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany konania, ktoré v
okolnostiach konkrétneho prípadu súvisia s uloženými druhmi a výmerami trestov.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným
a nezistil žiadne pochybenia. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.

Na základe týchto skutočností potom krajský súd ako súd odvolací odvolanie obžalovaného M. C. podľa
§ 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.