Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. september 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/171/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7716202209
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7716202209.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu T. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom Y., ul. A.
XXX/X, zast. R.. T. V., advokátom, Y., W.. I. XX, proti žalovaným: 1/ Y. Y., nar. XX.X.XXXX, 2/ L. Y., rod. M.,
nar. XX.X.XXXX, oboch bytom F. 45, zastúpeným R.. Mikulášom Pavlikom, advokátom, Michalovce, ul.
Š. Kukuru 14, 3/ Okresné stavebné bytové družstvo Michalovce, so sídlom v Michalovciach, Plynárenská
1, IČO: 00172154, zast. JUDr. Slavomírom Kučmášom, advokátom, Michalovce, Plynárenská 1, o
zaplatenie 782,71 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 11C 47/2016-88 z 27.9.2016 Okresného
súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva žalovaným v 1., 2. a 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v 100
% rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom žalobu proti
žalovaným v 1., 2. a 3. rade zamietol (I.) a priznal žalovaným voči neúspešnému žalobcovi náhradu trov
konania v plnom rozsahu (II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia spoločnej a nerozdielnej povinnosti
žalovaným zaplatiť mu sumu 782,71 € spolu s 5,05 % úrokmi z omeškania od 7.9.2015 do zaplatenia a
náhradu trov konania na tom skutkovom základe, že na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 24.9.2013
medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovanými v 1. a 2. rade ako kupujúcimi, im odpredal byt č. X
so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu súp. č. XXXX,
vo vchode B9 v Y., ul. V. 9, a so spoluvlastníckym podielom pozemku reg. C-KN parc. č. XXXX/
X zapísané na LV č. XXXX a XXXX v k. ú. Y., ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený

rozhodnutím Okresného úradu Michalovce, odboru katastrálneho z 15.1.2014; v byte dňa 10.1.2014
bol vykonaný odpočet meračov ÚK, TÚV a SV za rok 2013 (obdobie od 11.1.2013 do 31.12.2013),
teda za obdobie, v ktorom žalobca ako vlastník bytu platil preddavky (rok 2013), žalovaný v 3. rade
ako správca bytového domu predložil matke žalobcu Eve Molnárovej, konajúcej v jeho zastúpení pri
ohlásení zmeny vlastníka bytu, na podpis listinu označenú vo veci: „Pristúpenie k zmluve o výkone
správy“ datovanú 24.1.2014, ktorá bola vopred pripravená a aj napriek výhrade jej podpísania pre
nezrozumiteľnosť, resp. nejasnosť významu vety „Nový vlastník bytu preberá na seba v plnom rozsahu

ročné vyúčtovanie tepla, TÚV a SV za rok 2013“, žalovaný 3/ trval na podpísaní listiny na účely zmeny
evidovania nových vlastníkov a užívateľov bytu ako nastupujúcich platiteľov. Žalobca tvrdil, že žalovaný
3/ formuláciou „pristúpenia“ nerieši samotné pristúpenie k zmluve o výkone správy bytového domu,
pretože toto pristúpenie je už vyčerpávajúco riešené zákonom č. 182/1993 Z.z. a samotnou zmluvouo prevode vlastníctva bytu podľa ust. § 5 ods. 1 písm. g) cit. zákona, ale takou formuláciou si správca
bytového domu zjavne zabezpečuje riešenie situácií vznikajúcich pri zmene vlastníkov bytu, najmä
vymáhania prípadných nedoplatkov z vyúčtovania platieb za dodávku tepla, TÚV, SV a pod. pôvodného

odstupujúceho vlastníka, resp. vyplácania preplatkov za obdobie, kedy bol vlastníkom bytu, prevodom
alebo prechodom vlastníckeho práva bytu odstupuje doterajší vlastník bytu od zmluvy o výkone správy,
avšak záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy (napr. nedoplatky) zanikajú až ich usporiadaním; rovnako je
tomu aj v prípade pohľadávok (preplatky), ktoré nemôžu byť vyplatené nikomu inému než tomu, komu
tento preplatok vznikol. Týmto si správca zjavne zabezpečoval podklad na to, aby poukázal preplatok,

či vymáhal nedoplatok už len voči novému vlastníkovi bytu, avšak takýto zavádzajúci postup správcu
dostáva jeho klientov do neželaných a ani nimi nechcených, nepredvídateľných situácií, ako sa to stalo
aj v prípade žalobcu, ktorému žalovaný 3/ predložil takéto prehlásenie, navyše s nejasným, nesprávnym
a neurčitým formulovaním vo vopred pripravenej listine, ktoré už len na základe formulácie „prebratie
ročného vyúčtovania“ evokuje predovšetkým prebratie listiny, ktorou sa vyúčtovanie realizuje, takéto
prevzatie vyúčtovania ešte neznamená a nemá žiaden majetkový dopad na práva, resp. povinnosti z

vyúčtovania vyplývajúce. Tými totiž môže byť jednak právo pôvodného na vyplatenie preplatku (vznik
pohľadávky voči správcovi), alebo povinnosť úhrady nedoplatku (vznik záväzku pôvodného vlastníka).
Na základe vykonaných odpočtov z 10.1.2014 bolo vyhotovené vyúčtovanie za rok 2013, ktorým výška
preplatkov za r. 2013 (žalobcom zaplatené zálohové platby na ÚK, TÚV a SV) predstavovala sumu
782,71 € a túto žalovaný 3/ vyplatil žalovaným v 1/ a 2/ rade ako novým vlastníkom bytu, hoci nárok

na ne mal žalobca ako vlastník nehnuteľnosti počas zúčtovacieho obdobia r. 2013, ako riadny platiteľ
mesačných zálohových platieb za ÚK, TÚV a SV za príslušný kalendárny rok, preto len jemu mohla v
príslušnom období vzniknúť uvedená pohľadávka. Žalobca sa písomnými výzvami z 3.10.2014 pokúsil
o mimosúdny zmier so žalovanými 1/ a 2/, avšak bezúspešne, taktiež žalovaný 3/ na jeho výzvu mu
odpovedal listom z 27.11.2014 tak, že „preplatok z vyúčtovania za rok 2013 bol zaúčtovaný na účet

nájomného predmetného bytu v plnej výške a doteraz nebol poukázaný na iný účet“ a odmietol mu dlžnú
sumu zaplatiť. Žalobca ďalej tvrdil, že pre prípad preplatku vo vzťahu medzi ním a žalovanými nemohlo
dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky na žalovaných 1/ a 2/, keďže to nie je zjavné zo znenia listiny
„Pristúpenia“, v ktorej absentuje tiež dohoda o odplatnosti, či bezodplatnosti postúpenia, rovnako sa
nerieši odplatnosť prevzatia dlhu, či postúpenia pohľadávky ani v zmluve o prevode vlastníctva bytu, a

preto samotné postúpenie pre neurčitosť takéhoto úkonu je neplatné podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (obdobne to konštatoval Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. Obo 102/2001 uverejnenom v
časopise Zo súdnej praxe č. 1/2002). Za situácie, kedy správca bytového domu - žalovaný 3/ žalovaným
v 1. a 2. rade peňažnú sumu reálne nevyplatil, lebo je správcom v podstate iba evidovaný na účte
predmetnéhobytu,jeužalobcuvyvolanýstavprávnejneistotyvotázke,ktojezadanejsituácienositeľom

právnej povinnosti k zaplateniu predmetnej sumy - preplatku žalobcovi, keď žalovaní môžu vzájomnými
kvitanciami, či vzájomnými zápočtami rôzne meniť skutkový stav, a preto sa žalobca podanou žalobou
domáhal zaplatenia preplatku voči žalovaným v 1., 2. a 3. rade uložením im spoločnej a nerozdielnej
povinnosti úhrady plnenia, príp. iba tomu žalovanému, ktorý podľa skutkového a právneho posúdenia je
nositeľom právnej povinnosti k zaplateniu žalovanej sumy.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 5 ods. 2, § 5 ods. 6, § 6 ods. 1 a 2, § 8 ods.
1 a 3, § 8a ods. 1, 2 a 7, § 8b ods. 1, 2 a 4, § 10 ods. 4 a 6 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov v znení neskorších právnych predpisov a § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“) a po vykonaní a vyhodnotení stranami sporu navrhnutých dôkazov dospel k záveru, že

žaloba je nedôvodná, a preto ju v celom rozsahu zamietol. Konštatoval, že žalobca podanou žalobou
uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia proti žalovaným, ktoré na ich strane malo vzniknúť
prijatím bez právneho dôvodu preplatku na úhradách za plnenia spojené s užívaním bytu na V. X v Y.
a nebytových priestorov v dome za rok 2013, pričom v konaní nebola sporná výška preplatku ani jeho
vznik, ale otázka, komu tento preplatok prináleží. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že kúpnou

zmluvouuzavretoumedzižalobcomažalovanýmiv1.a2.radeuzavretoudňa24.9.2013došlokprevodu
vlastníckeho práva zo žalobcu na žalovaných 1/ a 2/, pričom v jej čl. VIII. bod 2 žalovaní ako kupujúci
vyhlásili, že pristupujú k zmluve o výkone správy. Zo zmluvy o výkone správy uzavretej dňa 23.2.2005
medzi správcom bytového domu A-X na ul. V. v Y. - žalovaným 3/ a žalobcom ako vlastníkom bytu (bod
8 čl. X.) vyplýva, že preplatok a nedoplatok vyplývajúci z predloženého ročného vyúčtovania sú zmluvné

strany povinné uhradiť do 60 dní od jeho doručenia. Z listinných dokladov predložených žalovaným 3/
mal súd preukázané, že sumu 782,71 € - vyúčtovaný preplatok na úhradách za plnenia za rok 2013
žalovaný 3/ poukázal na účet žalovaných 1/ a 2/ dňa 25.5.2014, teda v čase, kedy už boli bezpodielovými
spoluvlastníkmi bytu a aj jednou zo zmluvných strán zmluvy o výkone správy, čím sa stali aj vlastníkmi- majiteľmi účtu, na ktorý bol sporný preplatok vyúčtovaný na úhradách za plnenia poukázaný. Podľa
posúdenia súdu ide o právny vzťah medzi týmito zmluvnými stranami, o čom svedčí aj postup správcu,
ktorý sporný preplatok poukázal na účet žalovaných 1/ a 2/, a nie žalobcovi. Súd nemal preukázané, aby

sa zmluvné strany, t.j. žalobca ako predávajúci a žalovaní 1/ a 2/ ako kupujúci dohodli v kúpnej zmluve
inak pre prípad, ak za rok 2013 vznikne preplatok alebo nedoplatok na úhradách za plnenia spojené s
užívaním bytu, pričom žalobca v priebehu konania potvrdil, že vznik preplatku predpokladal, keďže v
byte nebýval, preto podľa názoru súdu nič žalobcovi nebránilo, aby dojednania týkajúce sa preplatku
do zmluvy zapracoval. Z obsahu listiny podpísanej dňa 24.1.2014 žalovaným 1/ ako novým vlastníkom

a matkou žalobcu X. Y. za žalobcu na základe plnej moci jej žalobcom udelenej, súd mal preukázané
prehláseniežalovaného1/akonovéhovlastníka,žepreberánasebavplnomrozsahuročnévyúčtovanie
tepla,TÚVaSVzarok2013(vtomtoprípadepreplatokzarok2013)aakosporné(žalovanýmipopreté)a
nepreukázané vyhodnotil tvrdenie o ústnej dohode medzi žalovaným 1/ a splnomocnenou zást. žalobcu
X. Y., ktorá mala byť medzi nimi uzavretá dňa 24.1.2014 o tom, že v prípade preplatku ho žalovaní 1/ a
2/ zaplatia žalobcovi. Na podklade takto zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že žalovaní 1/

a 2/ sa na úkor žalobcu neobohatili, a z uvedených dôvodov žalobu voči nim ako nedôvodnú zamietol.
Žalobu proti žalovanému v 3. rade súd zamietol z dôvodu nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie
v spore. Uviedol, že správa domu je definovaná v ust. § 6 ods. 2 cit. zákona tak, že je to obstarávanie
služieb a tovaru, ktorými správca alebo spoločenstvo zabezpečuje pre vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome. Správcovi vyplýva z vyššie cit. právnych ustanovení povinnosť prostriedky získané

z úhrad za plnenia od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a prostriedky fondu prevádzky,
údržby a opráv viesť oddelene od účtov správcu v banke s tým, že majiteľom účtu domu zriadeného
správcom v banke, sú vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome a správca je oprávnený disponovať
s finančnými prostriedkami na účte domu a vykonávať k tomuto účtu práva a povinnosti vkladateľa podľa
osobitného zákona o ochrane vkladov s tým, že správca tieto prostriedky - majetok vlastníkov bytov

nesmie použiť na krytie alebo úhradu záväzkov, ktoré bezprostredne nesúvisia s činnosťou spojenou so
správou domu a využiť vo vlastný prospech alebo v prospech tretích osôb (§ 8 ods. 3 cit. zákona). Z
listinných dokladov predložených žalovaným 3/ súdu vyplynulo, že žalovaná suma 782,71 € - vyúčtovaný
preplatok na úhradách za plnenia za rok 2013 bola poukázaná na účet žalovaných 1/ a 2/ dňa 25.5.2014
(č.l. 76). Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie konštatoval na strane žalovaného

3/ nedostatok vecnej pasívnej legitimácie v spore, ktorý žalovanou sumou nedisponuje, resp. nebolo
preukázané, že by získal majetkový prospech bez právneho dôvodu a bezdôvodne sa na úkor žalobcu
obohatil a z tohto dôvodu súd žalobu voči žalovanému 3/ zamietol ako nedôvodnú. O trovách konania
rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že plne úspešným
žalovaným v 1., 2. a 3. rade priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu s

tým, že o výške náhrady trov rozhodne osobitným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku
(§ 262 ods. 1 CSP).

4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, upravených v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. V odvolaní opísal
skutkový základ žaloby, ktorý nebol v konaní sporný. V II. časti odvolania sa vyjadril k vzniku pohľadávky,
vznik záväzku všeobecne (ich rozlíšenie), splatnosti a platobnému miestu. Uviedol, že súd žalobu
zamietol z dôvodu, že vyúčtovaný preplatok žalovaný 3/ poukázal žalovaným 1/ a 2/ dňa 25.5.2014, teda
v čase, kedy už boli bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu a zmluvnými stranami zmluvy o výkone správy

z 23.2.2005, ku ktorej pri kúpe bytu pristúpili. Podľa žalobcu súd prvej inštancie sa pri posudzovaní
skutkového stavu nedostatočne (resp. vôbec) zaoberal dôležitými právnymi skutočnosťami, akými sú
moment vzniku pohľadávky platiteľa zálohových platieb ako veriteľa (v danom prípade moment vzniku
preplatku), resp. z pohľadu správcu moment vzniku záväzku preplatok vrátiť. V konaní bolo nepochybné,
že preplatok sa vzťahoval na obdobie roku 2013 a vznikol k 31.12.2013, resp. najneskôr k 10.1.2014,

kedy sa robili odpočty v byte, teda v čase kedy bol vlastníkom bytu aj zmluvnou stranou Zmluvy
o výkone správy žalobca. Skutočnosť, že zákon o vlastníctve bytov dáva správcovi bytového domu
časový priestor na to, aby mohol vyúčtovanie úhrad za plnenie vykonať s časovým priestorom až do
31. mája nasledujúceho roka (najneskôr), však ešte podľa presvedčenia žalobcu neznamená, že jeho
pohľadávka z titulu preplatku, resp. vznik záväzku správcu preplatok vrátiť, vzniká až po vykonaní

vyúčtovania. Tá sa vyúčtovaním len zisťuje, avšak vzniká však už k dátumu, ku ktorému sa má
zúčtovať, t.j. k uplynutiu 31.12.2013, resp. ku koncu roka 2013. Termín do 31. mája nasledujúceho
roka je teda termínom, ktorým je určená splatnosť záväzku správcu vyúčtovať zálohové platby a
úhrady vlastníkov. Podľa názoru žalobcu ide o podobnú situáciu ako v prípade inventúry, ktorú robízamestnávateľ so zamestnancom k 31.12.2013, ale vypočítal by prípadné manko alebo prebytok v
pokladni až o týždeň, či mesiac po tejto inventúre - stále by však platilo, že záväzok zamestnanca (tzv.
manko) vznikol už k 31.12.2013 a splatným sa stal až prípadne neskôr. Skutočnosť, že k reálnemu

zaplateniu - vráteniu preplatku došlo až po určitej dobe, a to v čase, kedy vlastníkmi boli už žalovaní
1/ a 2/, nemôže nijako ovplyvniť právo žalobcu na vrátenie preplatku. Preplatok je fyzické, reálne
vyúčtovanie toho, čo niekto zaplatil na preddavkoch - zálohových platbách oproti tomu, čo v byte reálne
spotreboval a tento preplatok podľa názoru žalobcu nemôže byť vyplatený nikomu inému než tomu,
komu vznikol. Citoval ďalej znenie ust. § 8a ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a

nebytových priestorov, v ktorom zákon vyjadril singulárnu sukcesiu, a teda právne nástupníctvo nového
vlastníka bytu. Keďže otázka, komu v takom prípade patrí preplatok, nie je v rozhodovacej praxi z
dlhodobého pohľadu ustálená a aj v odbornej literatúre je vykladaná rôzne, žalobca poukazuje na
podobný prípad singulárnej sukcesie riešený v ust. § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prípade
zmeny vlastníctva prenajatej veci, kedy vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa.
Poukázal v tejto súvislosti na právny názor vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. 43Cob/203/2011 zo dňa 28.2.2012, podľa ktorého „ na nadobúdateľa však neprechádzajú z
titulu právneho nástupníctva všetky práva povinnosti prenajímateľa. Na nadobúdateľa neprechádzajú
najmä peňažné pohľadávky, ako ani dlhy vzniknuté za trvania pôvodného nájomného vzťahu...“. Ak teda
takýto právny výkladový prístup (a to, že na nového prenajímateľa neprechádzajú peňažné pohľadávky
vzniknuté za trvania pôvodného nájomného vzťahu), prenesieme na singulárnu sukcesiu vlastníka bytu

do právneho postavenia predošlého vlastníka, možno dospieť nepochybne k záveru, že na nového
vlastníka bytu nemôžu prejsť peňažné pohľadávky vzniknuté za trvania vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka, t.j. v posudzovanom prípade preplatok za r. 2013, kedy bol vlastníkom žalobca. Uvedené
považoval žalobca za logické aj vzhľadom na samotnú podstatu inštitútu preddavkov, kedy tieto sú
platené v určitej predpokladanej výške, čo nevylučuje, že na konci rozhodného obdobia buď postačili

na pokrytie dodaných služieb a vznikol v prevyšujúcej časti preplatok, alebo nepostačujú a je potrebné
doplatenie, t.j. vznikol nedoplatok. Keďže preddavky za r. 2013 platil žalobca ako vlastník bytu, logickou
a spravodlivou úvahou nemožno dospieť k inému záveru ako takému, že aj vzniknutý preplatok, teda
určitá suma zo súčtu hradených preddavkov, je právom žalobcu, nakoľko tieto sú nielen de iure, ale aj de
facto žalobcove finančné prostriedky. K absencii osobitného zmluvného dojednania o tom, či preplatok

alebo nedoplatok má byť a akým spôsobom vysporiadaný, žalobca uviedol, že tá ešte neznamená, že
nárok mu nemožno priznať, pretože, ak žalovaní preplatok prijali a použili na úhradu svojich vlastných
záväzkov na platenie úhrad správcovi za ďalšie obdobie, obohatili sa tak na jeho úkor. Poukázal
na to, že túto pohľadávku žiadnym platným právnym úkonom žalovaným nepostúpil za odplatu, ani
bezodplatne, preto ak žalovaní preplatok použili z účtu bytu na úhradu svojich záväzkov, obohatili sa

prijatím plnenia bez právneho dôvodu v zmysle ust. § 451 ods. 2 OZ (v poradí prvá skutková podstata
bezdôvodného obohatenia). Žalovaný 3/ v zmysle ust. § 8a ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov mal usporiadať záväzok z preplatku v prospech žalobcu a dokument, na
ktorý sa odvolával „Pristúpenie ku zmluve o výkone správy“, sám považoval za nulitný (viď. vyjadrenie
jeho zástupcu na pojednávaní). Žalobca vytkol tiež súdu, že otázkou platnosti, či neplatnosti tohto

„pristúpenia“ sa nijako osobitne nezaoberal, rovnako ani výhradami sporových strán k jeho neplatnosti,
či nulitnosti. Záverom žalobca akcentoval právnu neistotu vo svojom postavení, kedy je popierané jeho
právo na preplatok zo strany žalovaného 3/, tak aj zo strany žalovaných 1/ a 2/. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu
voči všetkým žalovaným, eventuálne aspoň čiastočne voči niektorým z nich, u koho vzhliadne pasívnu

vecnú legitimáciu, eventuálne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a rozhodnutie.

5. Žalovaní v 1. a 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že trvajú na všetkých doterajších písomných
a ústnych vyjadreniach vo veci. Poukázali predovšetkým na prejav vôle žalobcu obsiahnutý v listine

„Pristúpenie k zmluve o výkone správy“ zo dňa 24.1.2014, v ktorej je jednoznačne uvedené, že nový
vlastník bytu preberá na seba v plnom rozsahu ročné vyúčtovanie tepla, TÚV a SV za rok 2013. Z
uvedeného znenia podľa názoru žalovaných je zrejmé, že v danom prípade išlo o ročné vyúčtovanie
tepla a SV za rok 2013 (preplatku alebo nedoplatku), ktorý záväzok na seba žalovaní prevzali. Mali
za to, že v danom prípade nie je možné aplikovať právnu argumentáciu Krajského súdu v Banskej

Bystrici v rozhodnutí z 28.2.2012 sp.zn. 43Cob/203/2011, nakoľko v danom prípade nešlo o právne
nástupníctvo titulom prevodu vlastníctva k peňažným pohľadávkam, ale išlo o dohodu medzi účastníkmi
kúpnej zmluvy, ako sa bude riešiť rozsah ročného zúčtovania tepla, TÚV a SV za rok 2013. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.6. Žalovaný v 3. rade vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok považuje za správny po vecnej i
právnej stránke, že nárok žalobcu neuznáva ani čo do dôvodu, ani čo do výšky. Opakovane zdôraznil,

že nemá v tomto spore pasívnu legitimáciu predovšetkým z toho dôvodu, že v súčasnosti nedisponuje
žalovanou sumou, od momentu samotného vzniku preplatku z ročného vyúčtovania tepla, TÚV a SV
za r. 2013 voči žalobcovi nikdy nebol povinnou osobou. Žalobca a žalovaní 1/ a 2/ uskutočnili prevod
vlastníctvabytu,kuktorémusapredmetnýpreplatokvzťahuje,zároveňžalovaní1/a2/pristúpilikzmluve
o výkone správy, na základe čoho prevzali všetky práva a povinnosti (medzi nimi i preplatky, resp.

nedoplatky z ročného vyúčtovania tepla, TÚV a SV za rok 2013) v plnom rozsahu. Mal za to, že v zmysle
ust. § 8a ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov osobou oprávnenou,
resp. povinnou, čo sa týka nedoplatku, resp. preplatku z ročného vyúčtovania služieb spojených s
užívaním bytu za r. 2013, na základe uskutočneného prevodu bytu a pristúpenia k zmluve o výkone
správy sa stali žalovaní 1/ a 2/, pričom aj v prípade nedoplatku by boli povinní vzniknutý nedoplatok
zaplatiť a z uvedeného dôvodu poukázal žalovaným preplatok po vzniku jeho splatnosti na ich účet

mesačnýchúhrad.Podľažalovaného3/bolovýlučnevecoužalobcuažalovaných1/a2/,akosaohľadne
žalovanej sumy navzájom vysporiadajú a správca nemá zákonné, resp. zmluvné právo akýmkoľvek
spôsobom do ich vzájomnej dohody zasahovať. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný 3/ navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

7. Žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaných v podaní zo dňa 24.2.2017 (tzv. odvolacia replika,
č.l. 128 - 129), v ktorom uviedol, že obsah listiny „Pristúpenie k zmluve o výkone správy“ sa prieči
všeobecne záväzným právnym predpisom a zároveň jej znenie je neurčité, vyvolávajúce pochybnosti o
zamýšľanom obsahu, ktoré nemožno objasniť ani pravidlami Občianskeho zákonníka pre interpretáciu
prejavu vôle, pretože žiadna zo zmluvných strán tento jej text nepripravila - bol to žalovaný 3/ ako

správca, a navyše ju dostali na podpis bezprostredne, bez predošlého vyrozumenia či vysvetlenia
jej obsahu a významu. V tejto súvislosti vytkol súdu, že odôvodnenie svojho rozhodnutia obmedzil
na konštatovanie, že aj vzhľadom na absenciu osobitnej úpravy, resp. dohody medzi žalobcom a
žalovanými 1/ a 2/ o preplatkoch a nedoplatkoch na úhradách za služby spojené s užívaním bytu, nemal
preukázané, že by sa žalovaní neoprávnene obohatili na úkor žalobcu. Zásadnou právnou otázkou

potom zostáva, či absencia takého výslovného dojednania znamená, že preplatok (pohľadávka) zo
zálohových platieb žalovaného sa stáva pohľadávkou žalovaných 1/ a 2/, a to za stavu, že preplatok
vznikol za obdobie, kedy bol vlastníkom bytu žalobca, a teda pohľadávka vznikla jemu. Ak áno, akým
právnym režimom či inštitútom ju mali žalovaní 1/ a 2/ nadobudnúť ? Podľa žalobcu skutočnosť, že
zmluvné strany v kúpnej zmluve výslovne osobitne nedohodli spôsob úpravy prípadných preplatkov

alebo nedoplatkov, znamená len to, že oprávnenosť či neoprávnenosť nároku žalobcu na vrátanie sumy
782,71 € preplatku za r. 2013 je nutné posudzovať podľa ustanovení príslušných právnych predpisov,
napr. ust. o bezdôvodnom obohatení, neplatnosti postúpenia pohľadávky bez dojednania odplatnosti,
alebo bezodplatnosti postúpenia a pod., pričom práve uvedené absentuje v zrozumiteľnej podobe
v napadnutom rozsudku. K vyjadreniu žalovaného 3/ žalobca uviedol, že ten nekonkretizuje, ktorý

časový okamih považuje za vznik preplatku. V konaní bolo nepochybné, že preplatok sa vzťahoval na
obdobie r. 2013, ktorý podľa názoru žalobcu vznikol ku dňu 31.12.2013, resp. najneskôr k 10.1.2014,
kedy sa vykonali odpočty, pričom bezpochyby to bolo v čase, kedy žalobca bol vlastníkom bytu a
zároveň aj zmluvnou stranou zmluvy o výkone správy. Z uvedeného dôvodu potom žalovaný 3/ bol
povinný vrátiť vzniknutý preplatok žalobcovi, a nie žalovaným. Skutočnosť, že zákon o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov dáva časový priestor medzi vznikom preplatkov alebo nedoplatkov a
uskutočnením zúčtovania správcami bytových domov neznamená, že vzniknutý preplatok v konečnom
dôsledku neprislúcha žalobcovi. Podľa žalobcu v konaní ide o právnu otázku, ktorá doteraz na úrovni
dovolacieho súdu ani len nebola riešená, a teda už vôbec k nej nejestvuje ustálená rozhodovacia prax,
preto v takýchto prípadoch sú opodstatnené aj vyššie nároky na odôvodnenie rozsudku. Z ustanovení

zákona o vlastníctve bytov je možné výkladom dospieť k záveru v jeho prospech, a preto žalobca
považuje odvolanie za dôvodné a rozhodnutie o ňom za významné pre ďalšie rozhodovanie súdov.

8. Žalovaný 3/ reagoval na vyjadrenie žalobcu v podaní z 3.4.2017 (tzv. odvolacia duplika, č.l. 133 -
134), v ktorom zotrval na svojom stanovisku, že v tomto spore nemá pasívnu legitimáciu, a to najmä z

dôvodu, že v súčasnosti nedisponuje žalovanou sumou. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať
mu náhradu trov odvolacieho konania.9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§
355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v

rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods.
1písm.f)ah)CSP],sprihliadnutímnavady,ktorésatýkajúprocesnýchpodmienokkonaniavzmysleust.
§380ods.2CSPadospelkzáveru,žeodvolanieniejedôvodné,žalobcomnamietanéodvolaciedôvody
v prejednávanej veci nie sú preukázané a preskúmavaný rozsudok je vecne správny, preto odvolací súd,
stotožňujúc sa zároveň aj so správnymi dôvodmi rozsudku v celom rozsahu, napadnutý rozsudok podľa

ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

10. Rozsudok odvolací súd verejne vyhlásil dňa 26.9.2018 o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv.
215/2. posch., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli
a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

11. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

12. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j.
uplatnil odvolacie dôvody upravené v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

13. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí

ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonanýmdôkazom,akvýsledokhodnoteniadôkazovniejevsúladesust.§191CSP,atovzhľadomna
to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, keď je logický rozpor v
hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak
z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, §

193 a § 205 CSP.

14. Právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu, to zn. vyvodzuje zo skutkového
zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávne

právne posúdenie veci [odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP] je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie); dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak síce použil správny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo aplikoval na zistený skutkový stav a z podradenia skutkového stavu pod príslušnú
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

15. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v
rozsahu námietok žalobcu uvedených v odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, ním
uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané a rozsudok je vecne správny.
Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom

alebo, aby súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo, alebo aby súd použil nesprávny právny predpis,
nesprávne ho interpretoval, príp. aplikoval na zistený skutkový stav. Súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu, správne zistil skutkový stav veci a pri jej právnom posúdení

použil relevantné právne normy (príslušné ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a ust. § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka),
ktoré aj správne vyložil, aplikoval na zistený skutkový stav, vyvodil zodpovedajúce právne závery o
právach a povinnostiach sporových strán a po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k správnemuzáveru o nedôvodnom uplatnení nároku proti žalovaným v 1., 2. a 3. rade. Je potrebné súhlasiť so
záverom súdu prvej inštancie, že úhradou (zo strany žalovaného 3/ ako správcu bytového domu) sumy
preplatku 782,71 € vyčísleného správcom vo vyúčtovaní nákladov za služby spojené s užívaním a

správou bytu za rok 2013 na účet žalovaných 1/ a 2/, ako vlastníkov (nadobúdateľov) bytu č. 9 na
Kyjevskej 9 v Michalovciach, nevznikol medzi stranami sporu zodpovednostný vzťah z bezdôvodného
obohatenia, žalovaní 1/ a 2/ neprijali (žalovaný 3/ neuhradil) sporné plnenie neoprávnene (bez právneho
dôvodu) a na úkor žalobcu sa žalovaní bezdôvodne neobohatili. Súd v rozsudku uviedol relevantné,
úplné a presvedčivé dôvody svojho rozhodnutia s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné

právne predpisy, ktoré aplikoval, a odôvodnenie preskúmavaného rozsudku v celom rozsahu zodpovedá
zákonným požiadavkám kladeným na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí v zmysle ust. § 220 CSP.

16. Skutočnosti a námietky žalobcu obsiahnuté v podanom odvolaní sú neopodstatnené, žalobca ich
namietal už v prvoinštančnom konaní, boli predmetom dokazovania a právneho posudzovania súdom
prvej inštancie a súd sa s nimi náležite, úplne, presvedčivo a v plnom súlade so zákonom vysporiadal pri

rozhodovaní vo veci a v dôvodoch napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky žalobcu nič nemenia na
vecnej správnosti napadnutého rozsudku, nespochybňujú správnosť skutkových záverov (skutkových
zistení)súduprvejinštancie,nímvykonanéhohodnoteniavykonanýchdôkazovalebospôsobuprávneho
posúdenia prejednávanej veci a neodôvodňujú iné rozhodnutie v danom spore.

17. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný 3/ ako správca bytového domu oprávnene a v súlade
so zákonom vyplatil sporný preplatok na úhradách za plnenia spojené s užívaním a správou bytu
vyúčtovaný za r. 2013 žalovaným 1/ a 2/, ktorí prijatím plnenia na úkor žalobcu sa bezdôvodne
neobohatili. Tento záver je v plnom súlade s ust. § 8a ods. 7 a § 5 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, podľa ktorých prevodom

alebo prechodom bytu alebo nebytového priestoru v dome na nového vlastníka odstupuje doterajší
vlastník bytu od zmluvy o výkone správy. Z ust. § 8a ods. 7 cit. zákona jednoznačne vyplýva právne
nástupníctvo, tzv. singulárna sukcesia všetkých práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o výkone
správy z doterajšieho na nového vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome, ktorý pristúpil k
zmluve o výkone správy, a tým aj prechod všetkých pohľadávok i dlhov z právneho predchodcu na

nadobúdateľabytuanebytovéhopriestoruvdome.Tátosukcesianastávamomentomprevodu(zápisom
vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností) alebo prechodu vlastníckeho práva z doterajšieho
vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome na nového vlastníka ako nositeľa týchto práv a
povinností.Zhľadiskahmotnéhoprávatoznamená,ženadobudnutímvlastníctvabytualebonebytového
priestoru v dome ipso iure nadobúda nový vlastník všetky práva a zároveň preberá aj všetky povinnosti

vyplývajúce zo zmluvy o výkone správy (pozri Valachovič, M., Grausová, K., Cirák, J. Zákon o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov, Komentár. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 596 - 598).

18. V prejednávanej veci súd prvej inštancie rozhodol v súlade so zákonom, správne interpretoval
aplikované právne normy vzťahujúce sa na posudzovaný prípad a dospel k správnemu názoru, podľa

ktorého žalovaní 1/ a 2/ v dôsledku prevodu vlastníctva bytu č. X na ul. V. 9 v Y., nadobudli aj spornú
pohľadávku vyplývajúcu z ročného vyúčtovania nákladov za rok 2013, ktorá je spojená s vlastníctvom
a správou bytu, a nie s osobou vlastníka bytu, preto žalovaný 3/ ako správca bytového domu splatný
preplatok plynúci z ročného vyúčtovania nákladov za r. 2013 dôvodne v prospech žalovaných 1/ a 2/ ako
aktuálnych (v čase vykonania vyúčtovania nákladov) spolu/vlastníkov bytu aj uhradil. Na zdôraznenie

správnosti uvedeného záveru aj v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd považuje za
potrebné dodať, že v posudzovanej veci nemožno prípadnú občianskoprávnu zodpovednosť vo vzťahu
medzi žalobcom ako prevodcom a žalovanými 1/ a 2/ ako nadobúdateľmi bytu vyvodiť ani z ustanovení
zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu. V kúpnej zmluve uzatvorenej dňa 24.9.2013, ktorej vklad
do katastra nehnuteľností bol povolený 15.1.2014, zmluvné strany nedohodli záväzok žalovaných 1/ a

2/ zaplatiť žalobcovi prípadný preplatok vzniknutý z ročného vyúčtovania nákladov za služby a správu
prevádzaného bytu za r. 2013, aj keď im nič nebránilo také dojednanie do zmluvy uviesť, čo správne
akcentoval vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie.

19. Naopak však, v súvislosti s prevodom bytu žalobca v zastúpení matkou X. Y. ako splnomocnenou

zástupkyňou a žalovaný 1/ dňa 24.1.2014 podpísali listinu o prehlásení o pristúpení k zmluve o výkone
správy (č.l. 16), v ktorej dohodli, že nový vlastník bytu - žalovaný 1/ „preberá na seba v plnom
rozsahu ročné vyúčtovanie tepla, TÚV a SV za rok 2013“. Neobstojí argumentácia žalobcu, že uvedená
formulácia a obsah tohto dojednania je nejasný, neurčitý, a nemožno akceptovať ani názor, že týmmalo byť medzi stranami dohodnuté iba prebratie (prevzatie) listiny o vyúčtovaní nákladov žalovaným
1/, ktoré (podľa žalobcu) nemá žiadny dopad na práva a povinnosti z vyúčtovania vyplývajúce. O obsahu
dohody zo dňa 24.1.2014 a v nej prejavenej vôli strán z hľadiska určitosti alebo zrozumiteľnosti podľa

názoru odvolacieho súdu nemôžu byť žiadne pochybnosti a jednoznačne z obsahu sporného dojednania
možno vyvodiť záver (pri rešpektovaní zásady právneho nástupníctva upravenej zákonom) o prevzatí
záväzkov i pohľadávok (preplatku) vyplývajúcich z ročného vyúčtovania nákladov za dodané služby za
r. 2013 žalovaným 1/, resp. žalovanými 1/ a 2/ ako nadobúdateľmi bytu. Taký význam, ako z obsahu
listiny vyvodzuje žalobca, spornému písomnému textu a prejavenej vôli účastníkov rozhodne nemožno

prisúdiť, a to ani s použitím všeobecných interpretačných pravidiel formulovaných v ust. § 35 ods. 2 a 3
OZ. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a zásad ustálených v právnej praxi pri výklade právnych
úkonov vyjadrených slovami je rozhodujúce nielen jazykové vyjadrenie, ale najmä tiež vôľa toho, kto
právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom; výkladom právneho úkonu sa
možno pokúsiť o odstránenie nejasností, vzniknutých rozporov v obsahu písomného právneho úkonu a
prejavenej vôle účastníka, avšak pomocou výkladu nie je dovolené meniť zmysel a obsah inak jasného

a zrozumiteľného písomného právneho úkonu a ním prejavenej vôle konajúceho.

20.Odvolacísúdsavcelomrozsahustotožňujesosprávnymiskutkovýmizisteniamisúduprvejinštancie
a so spôsobom právneho posúdenia prejednávanej veci a zároveň v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP
konštatuje aj správnosť dôvodov preskúmavaného rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje. V

tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že základom tohto potvrdzujúceho rozhodnutia je právna úprava
obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 170/2005,
v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v
odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými

sa stotožňuje, pretože odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden
celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez ust. § 387 ods. 2
CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

21. Vzhľadom na uvedené, keďže odvolacie námietky a argumenty žalobcu uvedené v odvolaní sú

neopodstatnené a žalobca nedôvodne uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f)
a h) CSP, ktoré v prejednávanej veci neboli preukázané, preto odvolací súd napadnutý rozsudok v
zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v závislom výroku o trovách konania, poukazujúc na zákonné
a správne dôvody obsiahnuté v odôvodnení rozsudku, postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správny potvrdil.

22. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca vzhľadom na svoj neúspech v odvolacom
konaní nemá právo na náhradu trov a žalovaní v 1 až 3. rade mali v odvolacom konaní plný úspech, preto
im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v celom rozsahu. O

výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

23. Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej

obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).