Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. október 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/180/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117217642
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4117217642.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zast.
Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13,
IČO: 50 361 368, proti žalovanej: M. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., V. XX, o zaplatenie sumy 1.540,72
eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 29. apríla 2019
č. k. 10Csp/153/2017-143 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a o trovách
konania rozhodol tak, že žalovaná nemá proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 8, § 565,
§ 524 ods. 1, § 526 ods. 1, § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zák. č.
483/2001 Z. z. o bankách a na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že
zo zmluvy z 19. 12. 2008 vyplýva, že právny predchodca žalobcu Poštová banka, a. s. ako veriteľ,

ktorý je bankou a žalovaná ako dlžník uzavreli zmluvu o úvere č. 38402231108, ktorej súčasťou majú
byť všeobecné obchodné podmienky a obchodné podmienky právneho predchodcu žalobcu, ktoré sa v
spise nachádzajú, nepodpísané žalovanou. Právny predchodca žalobcu pri uzatváraní a plnení zmluvy
konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná, ktorá je fyzickou
osobou pri uzatváraní a plnení zo zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. Právny predchodca žalobcu sa v zmluve zaviazal poskytnúť žalovanej úver
50.000 Sk, t.j. 1.659,70 eura. Žalovaná sa zaviazala vrátiť právnemu predchodcovi žalobcu úver spolu

s úrokom 24% ročne a platiť poplatok za poistenie úveru v 40-tich splátkach, každú vo výške 1.907
Sk, t.j. 63,30 eura mesačne, prvú splatnú do 19. 01. 2009, každú ďalšiu do 19. dňa v mesiaci s tým,
že konečná splatnosť úveru bola 19. 04. 2012. Z výsluchu žalovanej vyplýva, že právny predchodca
žalobcu nepodmieňoval poskytnutie úveru jeho poistením. V zmluve boli uvedené náklady žalovanej s
úverom 23.095,25 Sk, t.j. 766,62 eura a RPMN úveru 26,82% bez zohľadnenia poplatkov za poistenie
úveru a priemerná ročná RPMN 34,92%. Z aktuálneho stavu úveru a aj výsluchu žalovanej vyplýva, že
právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej úver a žalovaná sa s platením splátok úveru dostala do

omeškania a so zaplatením splátky splatnej 19. 06. 2009 prvýkrát do omeškania trvajúceho 3 mesiace,
pretože ju zaplatila až 11. 09. 2009. Žalovaná vrátila právnemu predchodcovi žalobcu celkom 709,07
eura a žalobcovi podľa jeho vyjadrenia 170 eur, t.j. spolu 879,07 eura. Z písomnej upomienky č. II
právneho predchodcu žalobcu z 06. 07. 2009 vyplýva, že vyhotovil pre žalovanú upozornenie, že jev omeškaní a môže úver zosplatniť. Z výzvy na splatenie úveru právneho predchodcu žalobcu z 04.
09. 2009 vyplýva, že vyhotovil pre žalovanú oznámenie o tom, že celý úver je k 04. 09. 2008 splatný.
V záhlaví oboch listín bola uvedená adresa žalovanej V. Žalobca nepredložil súdu listinné dôkazy na

preukázanie, kam žalovanej doručoval tieto listiny a či jej ich doručil. Žalovaná uviedla, že do omeškania
sa mohla dostať v roku 2009 a potvrdila, že bola upozorňovaná na omeškanie, ale nie na možnosť
zosplatenia úveru. Nevedela sa vyjadriť k tomu, či jej listiny predložené žalobcom boli doručené, alebo
nie.Uviedla,že,naadreseV.XX,J.bývalaažvjúni2010avčasevyhotovenialistíntambývalajejmatka,
preto túto adresu udávala, matka však nemala splnomocnenie na preberanie zásielok, poštárka jej

poštu oznamovala. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1/2010 z 15. 12. 2010 vyplýva, že pohľadávka
bola postúpená z právneho predchodcu žalobcu na BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED. Zo zmluvy o
postúpení pohľadávok č. 5/2011 z 24. 02. 2011 vyplýva, že pohľadávka bola postúpená z BOSSNUT
INVESTMENTS LIMITED na PRO CIVITAS s. r. o. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok z 15. 12. 2014
vyplýva, že pohľadávka bola postúpená z PRO CIVITAS s. r. o. na BENCONT INVESTMENTS s.
r. o. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok z 15. 12. 2014 vyplýva, že pohľadávka bola postúpená z

BENCONT INVESTMENTS s. r. o. na žalobcu. Z rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného pri Rozhodcovskej arbitrážnej a mediačnej a. s. č. k. 1E-C/0112/0093 vyplýva, že
rozhodcovský súd rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 1.540,72 eura s príslušenstvom.
Rozsudok nadobudol právoplatnosť 01. 10. 2013. Žalovaná uviedla, že o rozhodcovskom konaní nemala
vedomosť. V konaní bolo preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou existoval

záväzkový vzťah, na základe platne uzavretej zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka.
Pretože právny predchodca žalobcu bol dodávateľ a žalovaná spotrebiteľ, je táto zmluva spotrebiteľskou
zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka a úver je spotrebiteľským úverom, na ktorý sa vzťahujú
ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V konaní bolo preukázané a z
uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že obsahuje všetky obligatórne zákonné náležitosti

podľa § 4 ods. 2 zákona č. 25/2001 Z. z. a zo zmluvy a aj výpovede žalovanej bolo preukázané, že
boli uvedené v správnej výške, pretože poplatky za poistenie úveru neboli nákladom úveru, pretože
právny predchodca žalobcu poskytnutie úveru nepodmieňoval jeho poistením a aj odplata je platná. V
konaní bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu si splnil svoje zákonné aj zmluvné povinnosti
z tohto zmluvného vzťahu a poskytol žalovanej úver 50.000 Sk, t.j. 1.659,70 eura, ale žalovaná si ich

nesplnila v celom rozsahu, pretože vrátila právnemu predchodcovi žalobcu a následne žalobcovi iba
879,07 eura. Zo zmluvy vyplýva, že plnenie sa malo vykonať v splátkach, ktoré žalovaná riadne a
včas neplnila, a preto sa dostala podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka do omeškania.
V konaní však nebolo preukázané, že právny predchodca žalobcu upozornil žalovanú na možnosť
požadovať predčasné vrátenie celého úveru po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením

splátky splatnej 19. 06. 2009, v lehote nie kratšej ako 15 dní podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
Žalobca súdu predložil iba upozornenie zo 06. 07. 2009, t.j. skôr než po uplynutí 3 mesiacov od
omeškania s uvedenou splátkou. Žalobca predčasné upozornenie potvrdil aj vo svojom vyjadrení z 07.
12. 2017, kde uviedol, že 06. 07. 2009 bola žalovaná v omeškaní so zaplatením splátky splatnej v
máji a júni 2009, t.j. nebola so zaplatením žiadnej splátky v omeškaní 3 mesiace. Žalobca nepreukázal

ani to, že by toto predčasné upozornenie doručil žalovanej predložením doručenky, podacieho hárku a
nebolo to preukázané ani výsluchom žalovanej. Právnemu predchodcovi žalobcu preto právo požadovať
predčasné vrátanie celého úveru k 04. 09. 2009 nevzniklo. V konaní bolo preukázané, že pohľadávka
zo zmluvy bola opakovane podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomne postúpená, o čom bola
žalovaná oboznámená podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka najneskôr s doručením zo strany

súdu. Pretože však je právny predchodca žalobcu bankou, bol povinný preukázať, že pred postúpením
pohľadávky žalovanú písomne vyzval podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a ona
napriektomuboladlhšieako90kalendárnychdnívomeškanísosplnenímčolenčastisvojhopeňažného
záväzku voči nemu. Žalobca na výzvu súdu predložil upozornenie zo 06. 07. 2009 a opäť výzvu zo 04.
09. 2009, pričom tak ako v prípade upozornenia z 06. 07. 2009, tak ani v prípade výzvy zo 04. 09. 2009,

nepreukázal žiadnym listinným dôkazom, doručenkou, resp. podacím hárkom a nebolo to preukázané
anivýsluchomžalovanej,ževýzvupodľa§92ods.8zákonač.483/2001Z.z.žalovanejpredpostúpením
pohľadávky doručil. V prípade, ak existuje zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje právnemu predchodcovi
žalobcu postúpiť pohľadávku aj bez doručenia tejto výzvy, je toto odlišné zmluvné dojednanie podľa
§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka neplatné. Z uvedeného dôvodu neprišlo k platnému postúpeniu

pohľadávky z právneho predchodcu na ďalších postupníkov a z nich na žalobcu, zmluvy o postúpení
pohľadávok sú neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka, žalobca nie je v spore aktívne legitimovaný
na vymáhanie pohľadávky, a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov
konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 CSP, a pretože žalovanej, ktorá bola v konaní úplne úspešná,žiadne trovy nevznikli, súd jej podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu proti neúspešnému žalobcovi
nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, odôvodniac ho tým, že neboli splnené
procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal
navrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,súdprvejinštanciedospelnazáklade

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K
preukázaniu postúpenia pohľadávky na žalobcu uviedol, že žalobca v konaní súdu predložil všetky listiny
preukazujúce postúpenie pohľadávky na žalobcu a splnenie podmienok na postúpenie pohľadávky. K
námietke súdu o nepreukázaní doručenia upozornenia zo dňa 06. 07. 2009, ako i výzvy zo dňa 04.

09. 2009 uviedol, že v čase zasielania výziev, či iných listinných zásielok žalovanej, právny predchodca
žalobcu nebol povinný zasielať písomnosti žalovanej doporučene. Táto povinnosť rovnako nevyplýva ani
z ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktoré ustanovenie hovorí len o splnení písomnej
formy výzvy, ktorá podmienka bola zachovaná. Obe výzvy boli zasielané žalovanej prostredníctvom
Slovenskej pošty, a. s. formou bežnej zásielky, bez doručenky. Zároveň v zmysle článku 7 bodu 7.2

obchodných podmienok, ktoré boli priložené k žalobe, sa písomnosti, ktoré sa nedoručujú do vlastných
rúk považujú za doručené najneskôr 5. dňom po odoslaní na kontaktnú adresu. Z uvedeného má žalobca
za to, že pred súdom bolo dostatočne preukázané i to, že medzi doručením výzvy zo dňa 06. 07. 2009
a zosplatnením úveru dňa 04. 09. 2009, takmer o dva mesiace neskôr, bola dodržaná 15-dňová lehota
v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Súd prvej inštancie dospel tiež k nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci, keď uviedol, že nebola splnená podmienka omeškania 90 dní podľa ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách, nakoľko výzva zo dňa 06. 07. 2009 bola žalovanej zaslaná skôr ako bol žalovaný v
omeškaní 3 mesiace. Žalovaná sa v zmluve o úvere zaviazala splácať úver v splátkach vo výške 63,30
eura vždy k 19. dňu v mesiaci, počnúc dňom 19. 01. 2009. Z listiny priloženej k žalobe „Aktuálny stav
úveru“ je zrejmé, že žalovaná bola nepretržite v omeškaní odo dňa 20. 05. 2009, čo ku dňu 04. 09. 2009,

kedy došlo k zosplatneniu úveru, predstavuje viac ako 90 dní. Právny predchodca žalobcu písomne
vyzval žalovanú na plnenie a možnosť zosplatnenia úveru dňa 06. 07. 2009, keď bola žalovaná v
omeškaní. Napriek písomnej výzve žalovaná riadne neplnila a bola nepretržite v omeškaní, pričom dňom
20. 08. 2009 bola nepretržite v omeškaní 90 dní. Po tomto dni, dňa 04. 09. 2009 došlo k zosplatneniu
úveru, po tom ako bola aj napriek písomnej výzve, žalovaná v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 dní.

Má za to, že postupom právneho predchodcu žalobcu boli dodržané všetky podmienky vyžadované
ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Súd prvej inštancie teda nesprávne právne posúdil vec, keď mal
za to, že už v čase zasielania písomnej výzvy - upozornenia, musela byť žalovaná v omeškaní viac
ako 90 dní, nakoľko citované ustanovenie hovorí, resp. stanovuje podmienky, za ktorých splnenia môže
banka postúpiť svoju pohľadávku na nebankový subjekt. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia uviedol, že žalobca nepreukázal doručenie sporných výziev žalovanej. Uviedol, že žalobca
preukázal, že žalovanú upozornil a následne jej zaslal i zosplatňujúcu výzvu, bolo teda na žalovanej tieto
skutočnosti o doručení poprieť. Z výsluchu žalovanej mal súd preukázané, že bola v omeškaní už v roku
2009 a rovnako mal preukázané, že táto bola zo strany banky ako pôvodného veriteľa upozorňovaná na
omeškanie, čím teda žalovaná potvrdila skutočnosti žalobcu o jej omeškaní a o doručovaní upozornení

o omeškaní. Žalovaná jednoznačne potvrdila, že bola upozorňovaná na omeškanie, pričom banka
upozorňuje výlučne písomne, teda žalovaná potvrdila, že si prevzala písomnosti od pôvodného veriteľa -
Poštovejbanky,a.s.Následné,podľanázoružalobcu,účelovétvrdeniežalovanej,žesanevievyjadriť,či
jej boli alebo neboli doručené listiny predložené žalobcom, nemožno vziať do úvahy, nakoľko pred týmto
vyjadrením samotná žalovaná jednoznačne uviedla, že bola zo strany banky upozorňovaná a následne

už uviedla, že sa nevie vyjadriť, v čom je zreteľný rozpor v tvrdení žalovanej, na ktorom tvrdení súd prvej
inštancie rozhodol vo veci samej, čo pokladá za nesprávny a nezákonný postup, a tým aj nesprávne
a nezákonné rozhodnutie vo veci samej. Žalobca má rovnako za to, že súd vo svojom rozhodnutí
nesprávne právne posúdil vec vo vzťahu k podmienkam, ktoré vyžaduje zákon na platné postúpenie
pohľadávky banky na subjekt, ktorý nie je bankou. Uviedol, že podľa názoru najvyššieho súdu nejde

v prípade § 92 ods. 8 ZoB o kogentné ustanovenie v tom zmysle, že by si ho strany nemohli zúžiť.
Doslovne najvyšší súd uvádza, že predmetné ustanovenie poskytuje možnosť postúpiť pohľadávku aj
inej osobe ako banke. Netvrdí, že by podmieňovalo možnosť postúpenia pohľadávok tými podmienkami
a nezdá sa, že by ich považovalo za podmienky platnosti postúpenia. Uviedol, že pri výklade právnychpredpisovaichposudzovanízpohľadunárokovnaplatnosťprávnehoúkonutrebamaťnazreteliústavný
príkaz preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu a dôvody neplatnosti nerozširovať nad
rámec zákonom uvedených prípadov, resp. pre neplatnosti posudzovať účel pravidla ustanovujúceho

neplatnosť právneho úkonu. Účelom § 92 ZoB je úprava výnimiek z bankového tajomstva. Ustanovenie
§ 92 ods. 8 ZoB nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach,
za splnenie ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. O tom, že by tieto podmienky
podmieňovali platnosť právneho úkonu, niet v zákone, ani v dôvodovej správe ani slova. Preto navrhol
vykladať vzťah medzi bankovým tajomstvom a platnosťou postúpenia tak, ako to urobil český najvyšší

súd, resp. nemecký Spolkový súdny dvor. Porušenie bankového tajomstva (vrátane porušenia § 92
ods. 8 ZoB) nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciám
predpokladaným Zákonom o bankách, ako aj k zodpovednosti za škodu. Čisto hypoteticky, podporne,
ak by žalobca pripustil, že § 92 ods. 8 ZoB diktuje podmienky platnosti postúpenia, tak potom tvrdí, že
výzva na splatenie úveru s príslušenstvom zo dňa 04. 09. 2009 bola zároveň písomnou výzvou banky,
a to v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Žalovaná bola v omeškaní už od 20.

05. 2009. Z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že žalovaná bola do dňa postúpenia uvedenej
pohľadávky, t. j. do dňa 15. 12. 2010 jednoznačne viac ako 90 dní v omeškaní s plnením jej peňažného
záväzku. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že žalobca, resp. právny predchodca žalobcu, trvá
na skutočnosti, že si splnil svoju povinnosť v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
a došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne žiadal, aby odvolací súd
žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovanú zaviazal na náhradu trov konania, vrátane trov právneho
zastúpenia.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
účinného od 01. 07. 2016, ďalej len CSP) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Podanou žalobou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 1.540,72 eura spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.540,72 eura od 04. 09. 2009 do zaplatenia a trov konania.
Žalobu odôvodnil tým, že je veriteľom pohľadávky na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.
12. 2014, uzatvorenej medzi spoločnosťou Bencont Investments, s. r. o. ako postupcom a spoločnosťou

BENCONT COLLECTION a. s. ako postupníkom. Dňa 19. 12. 2008 bola medzi právnym predchodcom
žalobcu Poštová banka, a. s. a žalovanou uzatvorená zmluva o úvere č. 3840223108, na základe ktorej
bolžalovanejposkytnutýúvervovýške50.000,-Sk(1.659,701eura),ktorýsažalovanázaviazalasplácať
v 40-mesačných splátkach po 63,30 eura pri celkovej výške nákladov 766,62 eura. Pohľadávka bola
voči žalovanej uplatňovaná na rozhodcovskom súde, ktorý žalobe vyhovel v celom rozsahu a vo veci

rozhodol rozhodcovským rozsudkom zo dňa 20. 06. 2013 sp. zn. IE-C/0112/0093, právoplatným dňa 01.
10. 2013 a vykonateľným dňa 21. 11. 2013. Dňa 02. 03. 2015 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
konanie vedené na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19Er/1066/2015, kde po právoplatnosti uznesenia
o zamietnutí poverenia na vykonanie exekúcie bolo exekučné konanie zastavené. Súd prvej inštancie
napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, keď mal za to, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky

z právneho predchodcu na ďalších postupníkov a z nich na žalobcu, zmluvy o postúpení pohľadávok
sú neplatné, preto žalobca nie je aktívne legitimovaný na vymáhanie pohľadávky.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadovuvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

9. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
je vecne správne, keď súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania správne zistil skutkový stav
veci a vec aj správne právne posúdil a v otázke rozhodujúcej pre posúdenie danej veci - v otázke
aktívnej legitimácie žalobcu je rozhodnutie správne. S poukazom na uvedené, odvolací súd napadnuté

rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil,
a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody v zmysle ustanovenia
§ 387 ods. 2 CSP odkazuje.

10. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, s ohľadom na dôvody podaného odvolania žalobcu,
odvolacísúdudáva,ževprejednávanejvecibolozrejmé,ževzťahmedziprávnympredchodcomžalobcu

a žalovanou vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to Zákonom
o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex specialis.
Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem
všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť aj
špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa Zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení

§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia
bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie
vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania
úverovéhovzťahu.Podmienkyuvedenévpredmetnomustanovenípodmieňujúplatnosťprávnehoúkonu
postúpenia pohľadávky, pričom súd prvej inštancie ustálil správny právny záver, keď uviedol, že právny

predchodca žalobcu splnenie týchto podmienok nepreukázal, keď v konaní nepreukázal doručenie
takejto výzvy žalovanej. Ak právny predchodca žalobcu doručoval túto výzvu podľa tvrdenia žalobcu
obyčajnou poštovou zásielkou, znáša následky takéhoto doručenia v tom, že v konaní doručenie
žalovanej nepreukázal. Tvrdenie žalobcu, že žalovaná uviedla, že bola upozorňovaná na omeškanie a
doručovanie upozornení o omeškaní, je účelové, keď samotná žalovaná pri výsluchu na pojednávaní

dňa 29. 04. 2019 uviedla, že nevie, či bola upozornená na omeškanie a možnosť zosplatnenia úveru,
pretože bol problém pri doručovaní, pretože musela udávať adresu trvalého pobytu a ona tam nebývala.
V roku 2009 bývala v U., teda v čase doručovania výziev (č. l. 56, 57) na adrese V. J. nebývala. Na
záver uviedla, že je možné že v roku 2009 ju aj upozornili na omeškanie, pričom ohľadom tohto úveru
má problém, keď ju telefonicky vyzývajú a vyhrážajú sa jej. Výzvu na splatenie dlžnej sumy zo dňa 06.

07. 2009 (č. l. 56) nemožno považovať za výzvu v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách
aj preto, že v tomto čase nebola žalovaná so žiadnou splátkou v omeškaní viac ako 90 dní, preto od
existencie tejto výzvy možnosť postúpenia pohľadávky na nebankový subjekt nemožno odvodzovať.
Vychádzajúc z uvedeného sa odvolací súd stotožnil s tým, že žalobca v konaní doručenie výzvy v
zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nepreukázal (telefonické výzvy, o ktorých žalovaná

hovorila na preukázanie nestačia), pričom uvedený predpoklad je zákonným predpokladom pre platné
postúpenie pohľadávky a musí byť splnený v čase postúpenia pohľadávky. Súd prvej inštancie sa tak
správne vysporiadal s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keď mal za to, že táto v predmetnom
konaní nie je daná, keď žalobca nepredložil súdu výzvu právneho predchodcu žalobcu na plnenie,
teda túto skutočnosť nepreukázal. Súd prvej inštancie tak správne postupoval, keď žalobu z dôvodu

nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol. S ohľadom na dôvod zamietnutia žaloby a
nenaplnenie zákonného predpokladu pre platné postúpenie pohľadávky je potom ďalšia argumentácia
žalobcu v podanom odvolaní, týkajúca sa splatnosti pohľadávky a vyhlásenia jej mimoriadnej splatnosti,
bezpredmetná.

11. Je preto potrebné konštatovať, že správnym bol záver súdu prvej inštancie o tom, že právny
predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému len po tom, ak bola
žalovaná napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovanej. V prípade, že takéto
predpokladysplnenéneboli,resp.zvykonanéhodokazovaniaichsplnenienevyplynulo,bolopotrebnéna

takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku, ktorej postúpenie by bolo v priamom
rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej
sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť
je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovanej prihliadať.12. Odvolací súd ešte dodáva, že s touto otázkou sa už vyporiadal aj NS SR vo svojom rozhodnutí
sp. zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 28. marca 2018, v ktorom k ustanoveniu § 92 ods. 8 Zákona o

bankách uviedol, že pre správne pochopenie významu a povahy tejto právnej úpravy podľa názoru
dovolacieho súdu nepostačuje vychádzať z jej zaradenia do konkrétnej časti zákona, či dokonca do
určitého zákona, ale nevyhnutným je práve posúdenie, či posudzovaná úprava reguluje správanie
subjektov verejného práva, alebo naopak, dopadá na súkromnoprávne konanie. Rozborom ustanovenia
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia

zmluvy o úvere treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno,
resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke, buď inej banke, alebo aj subjektu, ktorý nie je
bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky, z ktorých prvou je písomná výzva
banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil
a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so plnením čo i len časti jeho peňažného
záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej

banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením
svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale
tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých
omeškaní klienta so plnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný
čas presahujúci jeden rok. Ostatná veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti uchopenia problému

nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi
aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu a úpravu týkajúcu sa samotného bankového
tajomstva a jeho prelomenia. Za neudržateľnú považoval argumentáciu, podľa ktorej v prípade súčtu
všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky
klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje

výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky, napriek neskoršiemu
plneniu klienta, a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu možno pristúpiť. Uviedol,
že ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu so zákonom je v sfére súkromného práva jeho
neplatnosť, neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok
konania v prejednávanej veci, než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, za

splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami,
bez plnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie. Nerešpektovanie takejto právnej úpravy má potom za
následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom.

13. Vzhľadom na dôvody uvedené vyššie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa

§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP
a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu, avšak keďže jej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že

žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia
§ 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade
by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2
CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanej
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a

rozhodnutávzmyslečl.17CSProzhodol,žežalovanejsanáhradatrovodvolaciehokonanianepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).