Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. november 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4To/72/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4318010307
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4318010307.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu

JUDr. Jána Vanka a JUDr. Ľubice Libantovej Medveckej, PhD., v trestnej veci proti obžalovanému D..
D. B., pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek X písmeno d/ Trestného
zákona, o odvolaní obžalovaného D.. D. B. proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 01.07.2019,
sp. zn. 4T/41/2018, na verejnom zasadnutí konanom v Nitre 14. novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 odsek 1 písmeno e/, odsek 3 Trestného poriadku z r u š u j e s a napadnutý
rozsudok vo výroku o treste.

Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku s a

obžalovaný :
D.. D. B., narodený XX.XX.XXXX v I.,
trvale bytom E., ul. K. 3,

o d s u d z u j e :

Podľa § 348 odsek 1 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona (za nezistenia žiadnej
poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 Trestného zákona a ani za nezistenia priťažujúcej okolnosti
uvedenej v § 37 Trestného zákona), § 56 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona a § 57 odsek 1 Trestného
zákona na peňažný trest 800,- (osemsto) eur.

Podľa § 57 odsek 2 Trestného zákona vymožená suma peňažného trestu pripadá štátu.

Podľa § 57 odsek 3 Trestného zákona u s t a n o v u j e pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť
úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody 2 (dva) mesiace.

Podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona u k l a d á trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá

akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na 3 (tri) roky.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Levice (ďalej len „súd prvého stupňa“) konajúci samosudkyňou rozsudkom z 01.07.2019
sp. zn. sp. zn. 4T/41/2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) uznal obžalovaného D.. D. B. (ďalej len„obžalovaný“) za vinného zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348
odsek 1 písmeno d/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že:

dňa XX.XX.XXXX v čase o 14.00 h na ceste II/XXX medzi obcami B. a B. viedol motocykel zn. Q. Q
EČ: LV XXXAJ, napriek tomu, že mu trestným rozkazom Okresného súdu Levice sp.zn. XT/XX/XXXX zo
dňa XX.XX.XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa XX.XX.XXXX bol uložený aj trest zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní X (dvoch) rokov, pričom následkom neprispôsobenia
rýchlosti jazdy stavu a povahe vozovky po prejazde ľavotočivej zákruty sa s motocyklom dostal

na krajnicu, kde dostal šmyk a následne spadol s motocyklom na cestu a v šmyku sa dostal do
protismerného jazdného pruhu, kde zostal ležať a motocykel sa v šmyku dostal mimo cestu.

Za tento prečin uložil súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom obžalovanému podľa § 348 odsek 1
Trestnéhozákona,spoužitím§38odsek2,odsek 4Trestnéhozákona(za zisteniapriťažujúcejokolnosti
uvedenej v § 37 písmeno m/ Trestného zákona) trest odňatia slobody vo výmere osem mesiacov, na

výkon ktorého ho zaradil podľa § 48 odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia.

Zároveň obžalovanému uložil podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke vo výmere tri roky.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný (ktorému bol rozsudok oznámený doručením, keďže nebol
prítomný na hlavnom pojednávaní na ktorom bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok) v zákonnej lehote
prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie, teda riadne a včas. Výslovne uviedol, že odvolanie smeruje
proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku, ako aj voči konaniu, ktoré mu predchádzalo.

V písomnom zdôvodnení odvolania prostredníctvom zvoleného obhajcu zdôraznil, že prejednávaného
skutku sa nedopustil. Namietol nesprávnosť vyhodnotenia dôkazov, najmä výpovedí nepriamych
svedkov v prípravnom konaní, ale aj na hlavnom pojednávaní, ale aj zvukového záznamu z linky
112. Poukázal na výpovede jednotlivých svedkov, pričom argumentoval, že súd I. stupňa nevyhodnotil
dôkazy, ktorými nebolo jednoznačne preukázané, že sa dopustil skutku, ktorý sa mu obžalobou kladie

za vinu.
V ďalšom doplnení dôvodov odvolania upriamil pozornosť na názor sudcu Krajského súdu v Bratislave
JUDr. Petra Šamka formulovaný na internetovom portáli PRÁVNE LISTY pod názvom „Je úradný
záznam spísaný príslušníkom PZ dôkazným prostriedkom v trestnom konaní ?“ Stotožnil sa so záverom,
že procesný postup pri ktorom sú úradné záznamy čítané ako listinné dôkazy, respektíve procesný

postup, keď je podaná obžaloba, či rozhodnutie o vine založené na takýchto úradných záznamoch je
nesprávny, pretože úradné záznamy spísané príslušníkmi PZ nie sú dôkazným prostriedkov v trestnom
konaní. Poukázal na výklad ustanovenia § 119 odsek 2 Trestného poriadku, pričom úradné záznamy
spísané príslušníkmi PZ nie sú dôkaznými prostriedkami podľa Trestného poriadku. Všetko konštatoval
s poukazom na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej

republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. Súčasne poukázal na ďalší článok na portáli
PRÁVNE LISTY pod názvom „Nezákonné a nepoužiteľné dôkazy.“
Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) navrhol, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

K odvolaniu obžalovaného sa vyjadrila aj prokurátorka Okresnej prokuratúry Levice. Napadnutý
rozsudok považovala za zákonný a spravodlivý, skutkové zistenia boli správne, úplné a zodpovedajúce
výsledkomvykonanéhodokazovania.Obžalovanýmuplatnenéargumentylenspochybňujúčaspríchodu
svedkyne B.j na miesto nehody a zaoberajú sa hypotetickou možnosťou odchodu z miesta nehody
údajného vodiča motocykla, avšak k jeho existencii neuvádzajú žiadne dôkazy a rovnako jeho existencia

nevyplýva ani z dôkazov zabezpečených počas trestného konaniach. Súd prvého stupňa správne
vyhodnotil, že nebol produkovaný ani jeden hodnoverný dôkaz, z ktorého by vyplývala existencia
druhého vodiča motocykla a skutočnosť, že obžalovaný sa viezol na motocykli len ako spolujazdec. V
posudzovanom prípade bolo zabezpečených dostatok dôkazov preukazujúcich, že obžalovaný spáchal
skutok uvedený v obžalobe. Súd prvého stupňa z telefonátu na linku 112 správne ustálil, že motocykel

viedol obžalovaný, pričom z jeho kontextu je zrejmé, že D.. O., X.. použila jednotné číslo, uvádzajúc
„zrazil sa sám.“ Obžalovaný bol po nehode otrasený, avšak vedel komunikovať, čo uviedli svedkovia B.,
V., F.. U., bol teda schopný uviesť, či viedol motocykel. V tomto kontexte poukázala na výpoveď svedka
K. V., ktorému túto skutočnosť potvrdil sám obžalovaný, ktorý sa ako vodič podrobil dychovej skúške.VedeniemotocyklaobžalovanýmpotvrdilaniektorýmsvedkomD..O.,X..,pričomtátoskutočnosťvyplýva
aj zo záznamu o podaní vysvetlenia, ktorý sama podpísala a ktorý je použiteľným dôkazom v zmysle §
119odsek2Trestnéhoporiadku.Trestuloženýobžalovanémupovažovalazazákonnýaprimeranýasúd

druh a výšku uloženého trestu náležite odôvodnil. S poukazom na vyššie uvedené navrhla odvolanie
obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné.

Zástupkyňa krajského prokurátora na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu odkázala na písomné
vyjadrenie Okresnej prokuratúry Levice, považujúc všetky výroky v napadnutom rozsudku za zákonné

a správne. Trest, ktorý bol uložený obžalovanému je zákonný a v súlade s postupom podľa § 49 odsek
2 Trestného zákona. Odvolanie obžalovaného navrhla ako nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku
zamietnuť.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu nad rámec dôvodov odvolania (i
doplneného) namietol nepoužiteľnosť dôkazov uvedených na strane 9 druhý odsek od vety „obaja

svedkovia zhodne potvrdili“ až po koniec tohto odseku na strane 10. Podľa jeho názoru neexistuje
žiadnaucelenáreťazzákonnýmaprocesnýmspôsobomzískanýchnepriamychdôkazovpreukazujúcich
jednoznačný záver o spáchaní skutku obžalovaným. Navrhol odvolaniu vyhovieť a zrušiť napadnutý
rozsudok s tým, aby vec bola vrátená súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Alternatívne
navrhol zrušiť napadnutý rozsudok s tým, aby odvolací súd vo veci sám rozhodol a obžalovaného v

zmysle zásady in dubio pro reo spod obžaloby prokurátora oslobodil.
Obžalovaný sa verejného zasadnutia nezúčastnil, doručenie upovedomenia o verejnom zasadnutí
mal riadne vykázané, pričom svoju neúčasť ospravedlnil, súčasne požiadal o vykonanie verejného
zasadnutiavjehoneprítomnosti.Vzhľadomnauvedené,odvolacísúdzasplneniazákonnýchpodmienok
uvedených v ustanovení § 293 odsek 5 Trestného poriadku vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti

obžalovaného, vychádzajúc zo skutočností, že obžalovaný bol o termíne verejného zasadnutia riadne
a včas upovedomený a zároveň bol poučený o možnosti konania verejného zasadnutia v jeho
neprítomnosti, ako aj požiadal o jeho vykonanie v jeho neprítomnosti, v dôsledku čoho odvolací súd
realizoval verejné zasadnutie bez jeho prítomnosti.

Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku.

V rámci prieskumnej povinnosti vyplývajúcej z citovaného ustanovenia Trestného poriadku, odvolací
súd preskúmal výrok o vine napadnutého rozsudku (proti ktorému zrejme a predovšetkým odvolanie
obžalovaného smerovalo), a následne, zvlášť s prihliadnutím na ustanovenie § 321 odsek 2, odsek 3
Trestného poriadku aj výrok o treste napadnutého rozsudku a tiež postup konania súdu prvého stupňa

všetkým týmto výrokom napadnutého rozsudku predchádzajúci, avšak iba v rozsahu zistenia prípadných
chýb odôvodňujúcich podanie dovolania.

Plnením tejto svojej prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že dokazovaním vykonaným na hlavnom
pojednávaní súdom prvého stupňa boli napokon objasnené všetky základné skutočnosti dôležité pre

trestné stíhanie tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 119 odsek 1 písmeno a/ až písmeno e/ Trestného
poriadku, ktoré súd prvého stupňa v prejednávanej veci potreboval pre svoje rozhodnutie o vine, o treste
(§ 321 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku).

Súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov predovšetkým zameraných na objasnenie skutkových

okolností zažalovaného skutku dôležitých pre rozhodnutie o vine obžalovaného a pri vykonávaní
dôkazov zameraných na objasnenie skutočností potrebných na určenie druhu trestu a jeho výmery na
hlavnompojednávanípostupovalpodľapríslušnýchustanoveníTrestnéhoporiadkuupravujúcichspôsob
vykonania dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych takých závažných chýb (§ 321 odsek 1 písmeno a/
Trestného poriadku), ktoré by mohli mať vplyv na tieto zistenia, alebo v dôsledku ktorých by došlo k

porušeniu práv obžalovaného na obhajobu.

Zistenia súdu prvého stupňa dôležité tak pre jeho rozhodnutie o vine obžalovaného vo vyššie uvedenom
skutkovom rozsahu, ako aj pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktoré mal za preukázané, takvychádzali z výsledkov úplného a zákonným spôsobom vykonaného dokazovania, zodpovedajúceho
všetkým kritériám uvedeným v § 2 odsek 10 Trestného poriadku (§ 321 odsek 1 písmeno c/ Trestného
poriadku), súčasne súd prvého stupňa pri hodnotení týchto dôkazov tiež dôsledne postupoval v súlade

s ďalšou zásadou trestného konania uvedenou v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, teda ich všetky v
prejednávanej veci hodnotil tak jednotlivo ako aj v ich súhrne, nepochybne aj podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu.

Odvolací súd preto konštatuje, že dokazovanie bolo vykonané v dostatočnom rozsahu pre prijatie

rovnakého záveru k akému dospel aj súd prvého stupňa, a síce, že obžalovaný svojím úmyselným
konaním naplnil skutkovú podstatu prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1
písmeno d/ Trestného zákona, tak po objektívnej, ako aj subjektívnej stránke. Podľa názoru odvolacieho
súdu priebeh skutkového deja súdeného prečinu bol preukázaný vykonaným dokazovaním súdu
I. stupňa v takom rozsahu, z ktorého je možné spoľahlivo prijať záver o zavinenom úmyselnom
protiprávnom konaní obžalovaného, ktorý bez pochýb prejavil absolútny dešpekt k rozhodnutiu súdu,

ako štátnej autority, nerešpektujúc už uložený trest zákazu činnosti. Hodnotiac súdom I. stupňa zistený
skutkový stav, tento možno považovať za vnútorne nerozporný, konzistentný, majúci oporu v dôkazoch,
ktoré boli vykonané v trestnom konaní, či už v prípravnom konaní, alebo v konaní pred súdom.

Keďže ťažiskovým odvolacím dôvodom obžalovaného bolo namietanie zákonnosti dôkazov a ich

použiteľnosti v tomto trestnom konaní, odvolací súd zameral svoju pozornosť práve na túto skutočnosť.
V tejto súvislosti je nevyhnutné poznamenať, že zo zákonného ustanovenia § 119 ods. 2 Trestného
poriadku je zrejmé, že dokazovať skutkový
stav veci možno len zákonným spôsobom a to dôkaznými prostriedkami, ktoré sú upravené v Trestnom
poriadku, respektíve, ktoré vyplývajú z osobitného zákona. Napriek tomu, že ustanovenie § 119 ods.

2 Trestného poriadku vypočítava dôkazné
prostriedky len demonštratívne, je limitujúcim faktorom dokazovania práve zásada zákonnosti, t. j.
skutočnosť, že dokazovať možno len dôkaznými prostriedkami upravenými v Trestnom poriadku, či v
osobitnom zákone. V prípade, ak sa skutkový stav veci dokazuje prostriedkami, ktoré Trestný poriadok
alebo osobitný zákonne pokladá za dôkazný prostriedok, nemôže byť výsledkom takéhoto dokazovania

dôkaz použiteľný v trestnom konaní, teda takýto prostriedok nemôže slúžiť na náležité zisťovanie
skutkového stavu veci a súd ani nemôže o takýto prostriedok oprieť svoje rozhodnutie. Ak teda orgán
činný v trestnom konaní, respektíve súd, považuje informáciu, ktorú obsahuje úradný záznam polície za
podstatnú, či závažnú pre rozhodnutie vo veci môže ju „preniesť“ do dokazovania v trestnom konaní len
tak, že vypočuje osoby, ktoré úradný záznam spísali, ako svedkov, pretože až ich svedecké výpovede

tu možno považovať za dôkazný prostriedok. Úradný záznam polície teda môže slúžiť len na posúdenie
otázky, či je nevyhnutné vykonať takýto dôkaz podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku. Z
vyššie rozvedených úvah teda súd prvého stupňa nemohol pristúpiť ani k čítaniu úradného záznamu
(na č.l.60, respektíve aj č. l. 61) v režime zákonného ustanovenia § 269 , ktorého obsah by mohol byť
dôkazom, ale ide len o záznam postupu polície, ktorý má, pre trestné stíhanie, len povahu informácie.

Rovnako tak len povahu informácie (teda nie dôkazu) má aj zápisnica o podaní vysvetlenia. Uvedené
právne závery vyplývajú aj z judikatúry (napríklad R 26/1989), ktorá konštatuje, že vysvetlenia osôb,
úradné záznamy, či iné zápisy polície nemôžu slúžiť ako dôkaz v konaní pred súdom

V uvedenom kontexte treba potom poukázať aj na to, že pri uznaní viny nemožno ako dôkaz použiť

výpovede príslušníkov (príslušníka) polície o tom, akým spôsobom sa pred nimi vyjadroval ku skutku
obžalovaný v pozícii podozrivého, teda ešte pred vznesením obvinenia. Ani táto skutočnosť však nemení
nič na závere, že námietky obhajoby v otázke uznania viny obžalovaného sú nedôvodné, nespôsobilé
zmeniť jednoznačný záver svedčiaci o spáchaní prejednávaného skutku obžalovaným. Aj napriek
pripusteniu nemožnosti použitia úradného záznamu a záznamu o podaní vysvetlenia (č.l. 60 a 61)

ako zákonného dôkazu v tomto trestnom konaní, ktoré boli spísané príslušníkom PZ pôsobiacim na
dopravnom inšpektoráte (ktorý neskôr začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie), odvolací súd pri
ustálení viny vychádzal z usvedčujúcich výpovedí svedkov V. a Q. (príslušníkov Policajného zboru),
ktorí boli vyslaní k dopravnej nehode obžalovaného. Obaja zhodne od prípravného konania (po
vznesení obvinenia) usvedčovali obžalovaného zo spáchania prejednávaného skutku, pretože potvrdili,

že svedkyňa a priateľka obžalovaného D.. O., X.. reprodukovala priebeh nehodovej udalosti takým
spôsobom,zktoréhojemožnébezpochýbustáliťvedeniemotocyklapráveobžalovaným.Tátosvedkyňa
obom príslušníkom popisovala nezvládnutie vedenia motocykla priamo osobou obžalovaného, ktorý
dostal šmyk, následkom čoho havaroval a spadol z motocykla. Výsluch týchto svedkov v prípravnomkonaní,akoajvkonanípredsúdombolvykonanýmzákonuzodpovedajúcimspôsobom,vdôsledkučoho
je racionálnym vyústením použiteľnosti ich výpovede ako legálneho dôkazu v tomto trestnom konaní.
Okrem toho, ucelenú reťaz usvedčujúcich dôkazov dopĺňa aj výpoveď svedkyne P. B.,

ktorej svedkyňa D.. O., X.. uviedla, že obžalovaného „vynieslo na kamienkoch.“ Z použitého slovného
spojenia, predovšetkým z hľadiska jeho sémantického významu možno usúdiť, že ostatné osoby
tam nemohli byť, keďže na kamienkoch vynieslo len obžalovaného. Z citovaného je okrem toho
celkom logické a opodstatnené, že ak uvedená svedkyňa nepoužila množné číslo, na motocykli musel
sedieť a teda nepochybne aj tento viesť len obžalovaný. Ďalším dôkazom, ktorý zapadá do mozaiky

usvedčujúcich dôkazov (i keď len nepriamych) je výpoveď svedka F.. E. A., ktorý aj keď sprostredkovane
(aj keď si nepamätal presne od koho) vnímal, že jedinou osobou, ktorá mala nehodu bola osoba
obžalovaného.

Odvolací súd nevzhliadol žiadnu existenciu pochybností o priebehu prejednávaného skutku, keďže
svedkovia (i keď len sprostredkovane) zväčša od priateľky obžalovaného (svedkyne D.. O., X..) mali

pozitívnu vedomosť o zranenom vodičovi motocykla, konkrétne o obžalovanom, ktorý sa nachádzal na
mieste nehody. Prítomnosť inej osoby nebola v konaní preukázaná, celkom pravdepodobne aj z toho
dôvodu, že takáto ani neexistovala. Obžalovaný, ako aj svedkyňa D.. O., X.. (priateľka obžalovaného)
si v priebehu prípravného konania uvedomili hrozbu nebezpečenstva trestného stíhania, preto odmietali
vypovedať, respektíve osobitne obaja súhlasne potvrdili vedenie motocykla inou, celkom rozdielnou

osobou od obžalovaného, ktorú nechceli podľa ich vyjadrenie zbytočne kriminalizovať. Súd prvého
stupňa vykonal dokazovanie prehratím zvukového záznamu - nahrávky nahlásenia dopravnej nehody,
z prepisu ktorého je zrejmé, že svedkyňa D.. Horniaková, X.. bezprostredne po nehode obžalovaného
zavolala na tiesňovú linku 112, a oznámila, že jej priateľ obžalovaný „sa sám šmykol na prachu a padol.“
Tento dôkaz bez ďalšieho možno označiť za priamo usvedčujúci, podporujúci rezultát o zavinenom

konaní obžalovaného. Odvolací súd tak mal k dispozícií takú dôkaznú situáciu, ktorá preukázala
spáchanie prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia obžalovaným.

Pokiaľ obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu namietal nepoužiteľnosť dôkazov na strane 9,
resp. čiastočne 10 napadnutého rozsudku, táto argumentácia bola podľa názoru odvolacieho súdu už

vyvrátená, vyššie prezentovanými právnymi úvahami odvolacieho súdu. Aj keď súdna prax sa čiastočne
prikláňa k názoru, že príslušníka PZ možno vypočuť ako svedka len k obsahu úradného záznamu (ktorý
sám spísal), napríklad ako vykonával služobný zákrok, a nie k tomu, čo vypovedala osoba voči ktorej
zákrok vykonával, odvolací súd je toho názoru, že výpoveď svedka I. bol zákonne získaným dôkazom,
ktorý obžalovaného takisto priamo usvedčuje zo spáchania trestného činu. Z jeho výsluchu je zrejmé, že

informáciu, kto bol vodičom motocykla sa prvotne dozvedel od príslušníkov OOPZ - svedkov V. a Q., a
následne aj od obžalovaného za ktorým sa dostavil po zadokumentovaní miesta nehody do nemocnice.
Z jeho výpovede tak vyplynuli prirodzene aj iné skutočnosti ako z úradného záznamu, alebo záznamu o
podaní vysvetlenia, ktoré sám spísal, k zákonnosti ktorých sa už odvolací podrobne vyjadril.

Súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 odsek 1 Trestného poriadku dôkladne a podrobne v
odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel
svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri vyhodnotení vykonaného dokazovania. Z
odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd prvého stupňa vyrovnal s obhajobou obžalovaného a
tiež s akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných

ustanovenízákonavotázkachviny,akoajvovzťahukuloženémutrestuaknáhradeškody.Zuvedených
dôvodov sa odvolací súd s dôvodmi napadnutého rozsudku v celom rozsahu stotožnil a tam uvedené
závery si osvojil a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Treba zdôrazniť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to,
že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto
je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa.
Toto konštatovanie je v danej veci opodstatnené aj vzhľadom ku skutočnosti, že obžalovaný v písomnom
odôvodnení proti výroku o vine napadnutého rozsudku predovšetkým smerujúceho odvolania neuviedol
žiadnu relevantnú skutočnosť alebo okolnosť, ktorá by opodstatnene spochybňovala záver o tom, že vprejednávanej veci zažalovaný skutok sa stal, že ho spáchal obžalovaný a že ním naplnil všetky zákonné
znaky prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno d/ Trestného zákona
to nielen po formálnej, ale aj po materiálnej stránke, pretože ani spôsob spáchania činu a jeho následky,

ani okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný a napokon ani miera zavinenia a pohnútka obžalovaného ako
jeho páchateľa neodôvodňujú záver o nepatrnosti jeho závažnosti (§ 10 odsek 2 Trestného zákona).

Na základe uvedeného si odvolací súd v celom rozsahu osvojil skutkové aj právne závery súdu prvého
stupňa, považujúc ich za správne a plne zodpovedajúce výsledkom vykonaného dokazovania, doplňujúc

niektoré jeho vlastné právne úvahy, vzhľadom na obhajobné námietky obžalovaného, ktorý celkom
negoval spáchanie trestného činu, s odôvodnením existencie iného vodiča motocykla. Odvolací súd
aj napriek doplneniu argumentácie ohľadne zákonnosti použitia úradného záznamu a záznamu z
podania vysvetlenia, nemal pochybnosti o vine obžalovaného, pretože aj napriek vylúčeniu použitia
predmetných dôkazov z dôvodu ich nezákonnosti bola vina obžalovaného preukázaná, pričom dôvodné
pochybnosti obsiahnuté v odvolacích námietkach boli v tomto trestnom konaní rozptýlené na základe

vyššie uvedených usvedčujúcich dôkazov.

K rozdielnemu záveru od súdu prvého stupňa dospel odvolací súd pokiaľ ide o uložený nepodmienečný
trest odňatia slobody obžalovanému, a to z dôvodu predovšetkým jeho neprimeranosti. Samotné
rozhodnutie o vine a treste má v sebe subsumovať nielen represívnu a výchovnú funkciu trestu,

ale aj zásadu humanity, z ktorej vyplýva zákaz neprimeranej sankcie, predovšetkým ku konkrétnym
okolnostiam prípadu a pomerov obžalovaného. V danom prípade
zostal konaním obžalovaného dotknutý Trestným zákonom chránený záujem na riadnom výkone
rozhodnutia súdu, ktorého obsah svojím úmyselným a protiprávnym konaním odmietol obžalovaný
riadne vykonať, avšak uvedené automaticky neznamená ukladanie v hierarchii najprísnejšieho

nepodmienečného trestu odňatia slobody. Okrem toho, bolo povinnosťou odvolacieho súdu vyriešiť
ako predbežnú otázku podľa § 7 odsek 1 Trestného poriadku osvedčenie sa obžalovaného v jeho
predchádzajúcej trestnej veci, keďže sa skutku dopustil v priebehu plynutia skúšobnej doby. Márnym
uplynutím lehoty v inej jeho trestnej veci, vedenej takisto na súde prvého stupňa (Okresný súd
Levice),pod spisovou značkou 0T/93/2016 (v ktorej vystupuje v pozícií odsúdeného ) na rozhodnutie o

osvedčení sa skúšobnej dobe, prišlo dňa 22.08.2019 (uplynutím dvoch rokov od skončenia skúšobnej
doby, ktorá začala plynúť dňa 22.08.2017) k legitímnej aplikácií fikcie neodsúdenia, ergo nastúpenie
právneho účinku pri ktorom sa hľadí na obžalovaného (odsúdeného), ako keby nebol odsúdený (§ 50
odsek 6 a 7 Trestného zákona). Na základe takého postupu prišlo potom aj k zmene posudzovania
súdom prvého stupňa zistenej priťažujúcej okolnosti (konkrétne podľa § 37 písmeno m) Trestného

zákona), existenciu ktorej inak súd prvého stupňa v čase jeho rozhodovania správne vyhodnotil.
S poukazom na uvedené, v dôsledku nastúpenia spomínanej právnej fikcie neodsúdenia, nemohol
odvolací súd u obžalovaného uvedenú priťažujúcu okolnosť opätovne vzhliadnuť.

Keďže odvolací súd po vyhodnotení predbežnej otázky podľa § 7 odsek 1

Trestného poriadku nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť, ani správne súdom prvého stupňa nezistenú
žiadnu poľahčujúcu okolnosť, bola výmera určovaná priamo trestnou sadzbou uvedenou v § 348 odsek
1 Trestného zákona, teda až na dva roky. V posudzovanej trestnej veci však súd dospel k záveru,
že práve uloženie alternatívneho peňažného trestu bude mať v prejednávanej veci väčší výchovný
vplyv na samého obžalovaného ako uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody (keďže v čase

rozhodovania súdu prvého stupňa bolo potrebné zohľadniť ustanovenie § 49 odsek 2 Trestného zákona
ukladajúce zákaz ukladania „podmienky na podmienku pri úmyselných trestných činoch). Odvolací súd
je preto presvedčený, že uložený trest prinúti obžalovaného, aby bol motivovaný viesť riadny život a
nedostával sa do rozporu s právnym poriadkom Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené bola
závažnosť činu určovaná významom chráneného záujmu (záujem štátu na riadnom výkone súdnych

rozhodnutí), pričom verejný záujem v prejednávanej veci nevyžadoval uloženie nepodmienečného trestu
odňatia slobody, ktorý by pôsobil na obžalovaného príliš represívne. Zlyhanie a konanie obžalovaného
v prejednávanej veci malo svoj podklad v totálnej neúcte k obsahu uloženého trestu zákazu činnosti
v jeho predchádzajúcej trestnej veci, pričom práve prejednávaná vec má na zreteli si tento rešpekt od
obžalovaného voči štátnym autoritám náležitým spôsobom vynútiť. Keďže u obžalovaného dostatočný

rešpekt k rozhodnutiu súdu celkom zjavne absentoval, uloženie peňažného trestu bude spoľahlivo tento
zamýšľaný účel sledovať. Z týchto dôvodov odvolací súd na potrestanie obžalovaného zvolil uloženie
peňažného trestu vo výmere 800 eur, čo z hľadiska nielen druhu ale aj výmery trestu považoval v danom
prípade za najvhodnejší a náležite zvolený spôsob vybavenia potrestania obžalovaného, sledujúc pritom najmä dosiahnutie okamžitej a citeľnej ujmy na jeho právach tak, aby mohlo prísť k vytvoreniu a
splneniu podmienok, že sa v budúcnosti podobného konania nedopustí (jeho prevýchova).

Z tohto pohľadu odvolací súd považoval za primeraný trest, ktorý sa má ukladať obžalovanému iný druh
trestu, než mu bol uložený súdom prvého stupňa, pričom za súladný so zákonom považoval uloženie
peňažného trestu.

Odvolací súd podľa § 321 odsek 1 Trestného poriadku zruší napadnutý rozsudok

- ak je uložený trest neprimeraný (písmeno e/).

Podľa § 321 odsek 3 Trestného poriadku ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť
napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti ;

Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného, vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania

poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Keďže odvolací súd zistil vyššie uvedený, zákonný dôvod podľa § 321 odsek 1 písmeno e/, odsek 3
Trestného poriadku zrušil odvolaním obžalovaného napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa len v časti
vo výroku o treste a za splnenia podmienok ustanovených v § 322 odsek 3 Trestného poriadku sám

odvolací súd vo veci rozhodol rozsudkom.

Za tento prečin odvolací súd podľa § 348 odsek 1 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2 Trestného
zákona (za nezistenia žiadnej poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 Trestného zákona a ani za
nezistenia priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 Trestného zákona), § 56 odsek 1, odsek 2 Trestného

zákona a § 57 odsek 1 Trestného zákona obžalovanému uložil peňažný trest vo výmere osemsto eur, s
tým, že podľa § 57 odsek 2 Trestného zákona vymožená suma peňažného trestu pripadá štátu a podľa §
57 odsek 3 Trestného zákona ustanovil pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne
zmarený, náhradný trest odňatia slobody na dva mesiace. Súčasne, okrem uloženého peňažného
trestu uložil obžalovanému podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti viesť

motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke, vzhľadom na charakter prejednávaného
trestnéhočinu(vdoprave),keďžeobžalovanýsadopustiltrestnéhočinuvsúvislostisčinnosťou,naktorú
sa podľa zákona vyžaduje osobitné oprávnenie, kde zohľadnil nielen okolnosti skutku, ale aj pomery
obžalovaného.
Trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere tri roky umožní

obžalovanému urobiť sebareflexiu nad svojím správaním, keďže ani predchádzajúce odsúdenie nemalo
výraznejší efekt na jeho osobu, pretože skutok spáchal v skúšobnej dobe, avšak v dôsledku
prirodzeného plynutia času sa na neho hľadí ako keby nebol odsúdený, čo súd reflektoval aj do výmery
vedľajšieho trestu, nielen trestu peňažného. Fikcia neodsúdenia však neznamená zánik tej skutočnosti,
že páchateľ bol v minulosti odsúdený, teda sa dopustil trestného činu, čo odvolací súd komplexne

zohľadnil. Odvolací súd bral do úvahy aj predchádzajúce priestupkové postihnutie obžalovaného za
vedenie motorového vozidla v stave vylučujúcom spôsobilosť, ale aj za priestupky na úseku dopravy.
Všetky tieto skutočnosti odvolací súd reflektoval do výmery trestu zákazu činnosti, ktorý považuje za
spravodlivý, odôvodnený okolnosťami skutku, zodpovedajúci osobným pomerom obžalovaného.

Odvolací súd mal za to, že nielen druh a výmera hlavného, ale aj druh a výmera vedľajšieho
obžalovanému v prejednávanej veci odvolacím súdom uloženého trestu, zodpovedá všetkým kritériám
ustanoveným pre ukladanie trestu v § 34 odsek 4 Trestného zákona (spôsob spáchania činu,
jeho následok, zavinenie, zistené tri poľahčujúce a nezistená žiadna priťažujúca okolnosť, osoba
obžalovaného, jeho pomery a možnosti jej nápravy), a preto je spôsobilý na dosiahnutie účelu trestu

podľa § 34 odsek 1 Trestného zákona a to tak v oblasti individuálnej ako aj v oblasti generálnej
prevencie, pretože zabezpečí ochranu spoločnosti pred obžalovaným tak, že mu zabráni v páchaní
ďalšejtrestnejčinnosti,vytvorípodmienkynajejvýchovuktomu,abyviedolriadnyživot,súčasneajinýchodradí od páchania trestných činov a zároveň dostatočne vyjadrí aj morálne odsúdenie obžalovaného
spoločnosťou.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný
prostriedok.